Kapitalizmus a divadelníci alebo Prečo zomreli milenci z Verony

Počet zobrazení: 5109

Je všeobecne známe, ako divadelníci svojou aktivitou na novembrových námestiach v roku 1989 prispeli (chtiac či nechtiac) k reštaurácii kapitalizmu. Väčšina ľudí, ktorí tlieskali ich plamenným prejavom, už medzitým prezrela a vytriezvela, hoci časť z nich naše dnešné neduhy ešte stále vníma ako osobné zlyhania jednotlivcov a nie ako zákonitú súčasť nastoleného spoločenského systému.

romeo_a_julia_snd.jpg

Zdá sa, že k novému pohľadu dospievajú aj naši divadelníci. V Kukurovom divadle Aréna sa uvádzali hneď dve hry (Kukura s poditulom „kapitalizmus“ a Karl Marx Kapitál), ktoré v nijakom prípade neboli apoteózou kapitalizmu, v činohre SND  Gindlov Karpatský thriller nám zasa ukazuje, ako vyzerá náš mafiánsky model tohto politicko-ekonomického zriadenia. Na prekvapenie kritický pohľad na vraj najlepší zo zlých spoločenských zriadení sa objavuje aj v opere. Natoľko to neprekvapuje u režiséra Petra Konwitschného, známeho brechtovca, ktorý naposledy u nás v Pucciniho Bohéme z veselých, zatiaľ neúspešných umeleckých kumpánov urobil životných stroskotancov vyvrhnutých spoločnosťou na jej okraj, ale aj v rozhovoroch pre médiá kapitalizmu nevedel prísť na meno. Slovinský  divadelník  Diego de Brea, režisér v týchto dňoch premiérovanej inscenácie Gounodovej opery Romeo a Júlia, tiež v jednom interview kritizuje kapitalizmus pre jeho konzumizmus a v ďalšom dodáva, že naše aktuálne duchovno je paralyzované. V jeho koncepcii operného prepisu Shakespearovej tragédie sa (podľa jeho vyjadrení) viac než o láske hovorí o spoločenských determinantoch jej tragického konca, o svete mocných nanucujúcich svoju vôľu. Podobne v nedávnej inscenácii Straussovej Salome nemecký režisér Ruckhäberle nepoňal hlavnú hrdinku ako zvrátenú ženu-vamp, ale ako nezrelú dievčinu snažiacu sa uniknúť z obludného sveta cez kuriózny vzťah k Jochanaanovi. Obaja režiséri teda hlavný konflikt nevidia v rovine individuálnej, ale silne (pravda viac teoreticky než prakticky, lebo zámer a výsledok nemusí byť totožný) akcentujú spoločenskú podmienenosť tragédie. A keďže dnes sa už máloktorá opera inscenuje v historickej podobe, ktorú predpisuje libreto, kritika spoločnosti mieri ešte rukolapnejšie k dnešku. Aj v Chudovského réžii Čajkovského Pikovej dámy popri rovine individuálnej najmä v plesovej a záverečnej scéne nájdeme akcentovaný obraz spoločnosti, ktorá nepozná morálne zábrany, zato zbožňuje moc peňazí. Ďalší nemecký režisér Martin Schüler vo Verdiho Rigolettovi (ktorý je dnes už v každej inscenácii chápaný ako pranierovanie amorálnosti a triumfu zla) zašiel až priďaleko k čiernemu, brutálnemu pohľadu, aký je dnes obľúbený na operných javiskách najmä nemeckej jazykovej oblasti. Vráťme sa však k už spomínanej najnovšej premiére v opere SND.

Na matiné i tlačovej konferencii slovinský režisér (pôsobiaci sympaticky a nekonvenčne) tvrdil, že libreto Gounodovej opery je dôsledne podľa Shakespeara, čo celkom neobstojí. Dialógy veronských milencov zaberajú oveľa menej priestoru v tragédii než štyri ľúbostné duetá Romea a Júlie v opere tvoriace jadro operného prepisu, viaceré vedľajšie postavy majú rôznu váhu v činohernej a opernej podobe. Dojka, Paris ba i Tybald majú v opere málo priestoru, Mercutiovi zostala balada o kráľovnej Maud a v činohre textom bezvýznamné Romeovo páža má v opere efektnú áriu. Režisérom sľubovaný akcent na boj rodov a násilie mocných sa na javisku nekonal. Ak de Brea tvrdí, že aj láska je boj, potom sme mali vidieť boj na druhú. Jediná scéna súbojov však nedodala predstaveniu takú atmosféru, akú sme videli v SND pred päťdesiatimi rokmi v Zeffirelliho inscenácii divadla Old Vic. Ani fakt nanúteného sobáša nie je ničím výnimočný (poznáme ho ešte aj zo Statkov-zmätkov Tajovského) a nátlak na Júliu sa réžii podarilo akcentovať jedine v scéne sobáša s Parisom, kedy ju hrozivo obstupuje zbor. Lyrická Gounodova hudba nekorešponduje s predstavou príbehu ako konfliktu mocných a tvrdenie, že minimalistická, takmer prázdna studená scéna Marka Japelja sa dostane do pôsobivého kontrastu s vyspievaním citov, v konečnom dojme skôr túto citovo-romantickú rovinu oslabila. Pripusťme, že táto prázdnota sa dá vnímať aj ako hrozba pre vzplanutie milencov, čomu napomáha tentoraz veľmi pôsobivé použitie dymu a svetelného parku. Tak ako Konwitschny v Bohéme aj Diego de Brea chce bojovať proti sentimentu strohosťou a odromantizovaním situácií (vo valčíkovom rytme skomponované prvé dejstvo tanec len nesmelo naznačuje), no zabúda, že hranica medzi prehnanou citovosťou čiže sentimentalitou (ostatne v románskych jazykoch sentimentalita je významovo totožná s citovosťou) a citovosťou je krehká a skôr subjektívna. Odromantizovanie sa deje aj výraznou štylizáciou pohybu zboru i sólistov. Obe spevácke zložky nadmieru často spievajú do publika (sólisti azda preto, aby preniesli svoje city na divákov?). Namiesto slávnej balkónovej scény nám režisér so scénografom servírujú akúsi konštrukciu, po ktorej kráčajú Júlia a Romeo nezávisle od seba sťa námesační  a prieseky medzi úzkymi chodníčkami vari naznačujú nástrahy, ktoré budú stáť v ceste ich vzťahu. Je to však príliš racionálne riešenie, divák by skôr prijal emotívnejší výjav, v ktorom prebieha druhý z ich štyroch krásnych duet. Narušenie ľúbostnej idyly hrozbou spoločenského prostredia, v ktorej sa zaľúbenci nachádzajú, sa napokon nepodarilo výraznejšie artikulovať. To rukolapnejšie vyznela táto myšlienka v niekdajšej pražskej činohernej inscenácii Otomara Krejču, v ktorej  závere sa Montec (u Gouonoda chýbajúca postava) a Capulet nad mŕtvolami svojich detí vystatujú, ktorý z nich svojmu potomkovi postaví krajší pamätník. Inak režisérsku koncepciu nepotvrdil ani autor hudobného naštudovania Rastislav Štúr a štúdia Roberta Bayera v bulletine hovorí  o Gounodovej opere vyslovene ako o privátnej tragédii.

Kvalitu inscenácie zachraňuje hudobné naštudovanie dirigenta, ktorý si na lyrickosti partitúry zgustol, spevácky zbor  zlepšujúci sa v priebehu predstavenia (zbormajster Pavol Procházka) a výkony oboch protagonistov. V o čosi ťažšom parte Romea technicky uspel Kyungho Kim, hoci k ideálu mu chýba vo vyššej (inak krásne zvučnej) polohe mäkší a emotívnejší tón. Eva Hornyáková ako Júlia bola aj herecky najlepšou kreáciou inscenácie, po koloratúrnom valčíku obdarila nasledovný spevácky part pekne obaleným a sfarbeným lyrickým tónom, ktorý si podržala aj v náročnejších vyšších polohách. Z menších postáv zaujali najmä  Monika Fabianová ako Stéphano a Aleš Jenis ako Mercutio.

Tendencia vyslovovať sa aj na poli opernej kultúry k závažným spoločenským problémom je sympatická. Práve nenaplnený zámer slovinského režiséra však ukazuje, že si vopred treba zvážiť, či to dané dielo unesie a či ho tým neochudobníme o jemu vlastné kvality. Ostatne umelci vrátane divadelníkov sa v minulosti angažovali spoločensky aj mimo javisku. Neviem, či aspoň niektorí z nich sa objavia aj na pripravovanej demonštrácii proti vojenským základniam na našom území.                                                                       

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
12. marec 2015, 11:21

Ako by asi dnes, v sucasnom degenerovanom spolocenskom zriadeni dopadli milenci z Verony? Tipujem, ze ani jeden z nich by kvoli nejakym talafatkam svoj zivot neukoncili. Ona by mykla plecom a pokracovala v predstaveni ako tanecnica pri tyci a on by si snupol na rozlucku jednu ciaru a pobral by sa hladat stastie do vedlajsieho podniku.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984