Karol Šmidke - Z buriča poslanec a odbojár (1)

Nedocenená osobnosť novodobých slovenských dejín
Počet zobrazení: 7851

karol_smidke_fotoportret.jpgMinulý rok sme si pripomenuli hneď dve výročia Karola Šmidkeho
– 120 rokov od jeho narodenia a 65 od jeho záhadnej smrti.
Bol popredný organizátor protifašistického hnutia, jeden
zo šiestich autorov Vianočnej dohody, ktorí ako členovia
ilegálnej Slovenskej národnej rady koordinovali prípravy SNP.

Po auguste 1944 sa stal spolu s Vavrom Šrobárom
predsedom povstaleckej SNR, významným funkcionárom
Hlavného štábu partizánskych oddielov
a Rady na obranu Slovenska. Po oslobodení zastával
necelých päť rokov dôležité štátnické a stranícke posty,
pokým ho neobvinili z tzv. buržoázneho nacionalizmu
a nedonútili odísť z politického života.
 

Nejasnosti okolo mena objasnené
 

Budúci významný slovenský politik sa narodil sa vo Vítkoviciach, dnes súčasť Ostravy, 21. januára 1897 v zložitých sociálnych podmienkach, akými čelili robotnícke vrstvy na sklonku habsburskej monarchie. Bol druhým synom ľavicovo orientovaného banského technika Valentína Schmidkeho. Mamička sa volal Františka, rodená Ožanová.

Zachoval sa duplikát jeho rodného a zároveň krstného listu z roku 1947. Z neho sa dozvedáme, že bol pokrstený ako Karel 24. januára 1897 rímskokatolíckym farárom Josefom Kučom. Rodičia mu za kmotrov vybrali strojníka z Radvaníc Emanuela Bryndu a jeho manželku Annu.

ostrava-vitkovice-nerudova-ul.-os.jpgBustu na fasáde rodného domu K. Šmidkeho vo Vítkoviciach od ostravského sochára Miroslava Rybičku odhalili v roku 1970. Keď po štyridsiatich rokoch dom zbúrali, bustu zreštauroval jej autor a v marci 2015 ju opätovne slávnostne odhalili na vedľajšom dome v Nerudovej ulici číslo 38.

Keď už dlhší čas pôsobil na Slovensku, podpisoval sa ako Karol Schmidke. Pod týmto menom vyšiel aj jeho úvodník Na cestu v prvom čísle povstaleckej Pravdy z 9. septembra 1944.

So svojím nemecky znejúcim priezviskom mal vo vojnových časoch určité problémy v Sovietskom zväze a zrejme potom i na Slovensku. Preto sa už v 10. čísle Pravdy z 20. septembra v spravodajskom referáte o zjednocovacom zjazde socialistických strán uvádza ako Karol Šmidke. Toto meno nájdeme aj na jeho dočasnej legitimácii KSS vydanej pod číslom 167 v Košiciach 4. mája 1945.

Neskôr na jeho vyžiadanie Moravskosliezsky zemský národný výbor v Ostrave mu osobitným výmerom z 18. marca 1947 povolil zmenu priezviska, na čo mu 26. apríla Povereníctvo vnútra SNR v Bratislave schválilo meno – Karol Šmidke. Takže aby sme si to zjednodušili, v tomto texte ho budeme uvádzať pod novým priezviskom od vypuknutia SNP.
 

Anabáza rodiny Schmidkeovcov do Bosny
 

Keď mal Karel dva roky, jeho rodina sa presťahovala do Bosny, ktorú spolu s Hercegovinou od roku 1878 spravovala habsburská monarchia a roku 1908 ich priamo anektovala, teda násilne pripojila k svojmu územiu. Chlapec tam získal viacjazyčné základné vzdelanie. Doma hovorili po česky, žil v srbochorvátskom prostredí, v rokoch 1903 až 1910 chodil do nemeckej základnej školy. Bol bystrý a cieľavedomý, preto sa otec rozhodol, že ho zapíše na obchodnú akadémiu v Dolnej Tuzli.

Za účasť v prvomájovom sprievode v roku 1911 ho vylúčili zo školy, do úvahy nezobrali ani jeho výborné študijné výsledky. Odišiel za učňa do Štátnej uhoľnej bane v Kreke, kde sa vyučil za banského tesára. To sa už písal august 1914, keď v Európe zúrila „Veľká vojna“. Tento svoj pôvodný prívlastok stratila po dvoch desaťročiach, keď vypukol, žiaľ, ešte strašnejší celosvetový ozbrojený konflikt.

karel_schmidke_stojaci_vpravo_s_rodicmi_valentinom_a_frantiskou_bratom_vaclavom_a_dvoma_sesternicami.jpgKarol Schmidke, stojaci vpravo, s rodičmi Valentínom a Františkou, so starším bratom Václavom a dvoma sesternicami.

Karel krátko po vyučení ako sedemnásťročný dobrovoľne narukoval do rakúsko-uhorskej armády. Slúžil v námornej pechote, kde dosiahol poddôstojnícku hodnosť.. Pokrokové názory, ktoré si osvojil v rodine i na strednej škole, gradovali v prvej svetovej vojne. Výrazne tomu napomohli dve revolúcie v Rusku v roku 1917 a následné vojenské vzbury po celej monarchii.

V čiernohorskej Boke Kotorskej začiatkom februára 1918 na pancierovom krížniku Svätého Juraja a  depotnej lodi ponoriek SMS Gaea povstalo štyritisíc námorníkov. Velenie cisárskej flotily a Nemci nasadili proti nim tri bojové lode, delostrelectvo a ponorky. Vyše 800 vojakov posadili do žalára, 432 z nich súdne stíhali na základe stanného práva a štyroch vodcov, vrátane českého Nemca Františka Rascha, popravili.
 

Strata ilúzií v Republike Československej
 

Mladý Schmidke sa definitívne rozlúčil s vojenskou kariérou po vzbure, ktorú spoluorganizoval na námornej leteckej základni v lete 1918.  Po skončení vojny ťažké pomery v baniach, striedanie zamestnaní v nich, ale aj potreba banských odborníkov, lepšie životné podmienky a zmenené politické pomery priviedli napokon Schmidkeovcov k rozhodnutiu, že sa presťahujú do novovytvoreného Československa.

Roku 1919 sa usadili v Banskej Štiavnici, meste s bohatou baníckou tradíciou, národnostnou a sociálnou rôznorodosťou. Karel v tamojších šachtách pracoval ako vyučený banský tesár. Veľké očakávania od nových časov však čoskoro vystriedalo vytriezvenie. Po rozpade monarchie v Štiavnici zanikli významné školy, prudko narástla nezamestnanosť, zlyhávalo zásobovanie, prepukli štrajky.

Veľkú aktivitu vyvíjal i Karlov otec. Už krátko po príchode na nové pôsobisko Valentín Schmidke získal dôveru tamojších robotníkov. Začiatkom roka 1920 ho zvolili za člena výboru miestnej sociálnodemokratickej organizácie, viedol mnohé rokovania o mzdových požiadavkách baníkov. V lete v rodine padlo zásadné rozhodnutie: Valentín sa presťahoval aj s manželkou do banskej obce neďaleko Košíc – Zlatej Idky. Ako sa ukázalo, natrvalo. Dospelí synovia Václav a Karol zostali v Banskej Štiavnici.

Krstné meno toho mladšieho už môžeme písať s „o“, lebo sa plne zžil so slovenským prostredím, osvojil si túžby a nádeje tamojších obyvateľov, začal sa cítiť Slovákom. Veď ho aj zvolili do miestneho vedenia sociálnodemokratickej strany. Súčasne pôsobil ako člen výboru základnej organizácie baníckych odborov.
 

Ďalej už v komunistickej strane
 

Prejavil sa ako veľmi schopný funkcionár a precízny organizátor protestných akcií, najmä štrajkov. Do komunistickej strany vstúpil 14. mája 1921, vzápätí ho delegovali na ustanovujúci zjazd KSČ do Prahy. Zúčastnilo sa na ňom 569 zástupcov okolo 350-tisíc ľavicových sociálnych demokratov, ktorí prijali dvadsaťjeden podmienok vstupu do Komunistickej internacionály.

Pretože na jar 1921 boli súčasťou KSČ iba etnicky české, slovenské a rusínske bývalé ľavicové frakcie ČSSD, na pokyn Kominterny sa na jeseň uskutočnil zlučovací zjazd strany. Vtedy k nej pristúpili aj nemecké, maďarské, poľské a židovské organizácie komunistov.

karel_schmidke_v_medzivojnovom_obdobi.jpgKarol Schmidke v medzivojnovom období.

Aj na tomto rokovaní v Prahe sa zúčastnil Schmidke, ktorý sa odvtedy stal objektom sledovania štátnej polície. A to na dlhé roky, napriek tomu, že sa vo voľbách do Poslaneckej snemovne 15. novembra 1921 KSČ stala druhou najsilnejšou stranou v štáte. Dalo jej svoj hlas 934 223 občanov (13,02 percenta), čím získala 41mandárov. Pritom jej hlavný rival – agrárnici – dostali iba o vlások viac hlasov, 13,07 percenta a 45 mandátov.

Prvá povojnová hospodárska kríza tvrdo zaútočila na sociálne postavenie pracujúcich. Znižovanie miezd, prepúšťanie z práce, vyvolali rozmach triednych bojov. Schmidkeho 15. marca 1922 zvolili za predsedu mestskej organizácie KSČ v Banskej Štiavnici. Už v mladom veku sa u neho prejavila vzácna charakterová vlastnosť, ktorú mu hocikto mohol závidieť. Aj mu ju závideli najmä po februári 1948. Dokázal presvedčiť ľudí o tom, čo hovoril. To bola jeho devíza, ktorá mu pomáhala i v neskoršom období.

Dôveryhodným, ale iste aj iným spôsobom, sa stal aj vysokej plavovláske Valérii Moravcovej, šičke zvrškov obuvi, s ktorou sa oženil v lete 1922. Celým životom ich sprevádzala láska, porozumenie a rovnaká hodnotová orientácia.

Situácia v Banskej Štiavnici sa v dôsledku nezamestnanosti a drahote vyostrila. Schmidkeho a ďalších predstaviteľov robotníckeho hnutia zatkli, vypočúvali a v septembri 1923 odsúdili na niekoľkomesačné väzenie, peňažné tresty a stratu politických práv. Po odpykaní uvaleného trestu ho zamestnávateľ ihneď vyhodil na ulicu. Koncom roka sa preto rozhodol, že i s manželkou a prvorodeným synom Dragutinom, ktorý ešte nemal ani rok, odídu k rodičom do Zlatej Idky.
 

Robotnícky a stranícky organizátor
 

Karol sa však naďalej intenzívne venoval politickej práci. V nasledujúcom roku pôsobil v Liptove, kde založil viaceré stranícke bunky (Východná, Liptovská Teplička, Kráľova Lehota). Na jeseň sa zúčastnil ako okresný funkcionár na II. zjazde KSČ v Prahe. Na to ho prepustili z roboty v bani Poproč a po podaní trestného oznámenia ho štátna moc ho opäť dala za mreže, tentoraz v Ružomberku. Po prepustení sa vrátil do Štiavnice. Aj tu však rýchlo prišiel o zamestnanie. Dôvod? Vo februári 1926 ho policajti zaevidovali na robotníckej demonštrácii.

Od leta pracoval ako revízor a súčasne ako skladník potravinárskeho družstva, ktoré malo pobočky v Žiline, Margecanoch a Banskej Štiavnici. Preto veľa cestoval a vystupoval na straníckych a odborových schôdzach. Pôsobil v rozličných funkciách aparátu KSČ v Trenčíne a Banskej Bystrici. Koncom mája 1928 sa zase presťahoval i s rodinou, ktorá rok predtým rozrástla o druhého syna Vladimíra, do Zlatej Idky. Politické aktivity však nezavesil na klinec.

a._dubcek_roku_1964_odhaluj_na_dostojevskeho_rade_1._pamatna_tabulu_k._smidkemu_ktory_tu_mal_ilegalny_byt.jpgAlexander Dubček odhaľuje v roku 1964 na Dostojevského rade v Bratislave pamätnú tabuľu K. Šmidkemu.

Po V. zjazde KSČ vo februári 1929, keď sa na čelo strany dostal Klement Gottwald, pozvali Schmidkeho do Prahy. Oficiálne bol zamestnaný v karosárni firmy Doubek, no Ústredný výbor KSČ ho poveril prácou krajského agitátora. Po niekoľkomesačnej činnosti ho ako perspektívneho politického funkcionára vyslali do Leninskej školy v Moskve.

Cesta tam nebola jednoduchá, pretože musel ilegálne prekročiť hranice, pokračovať cez Drážďany a Berlín do Hamburgu a odtiaľ tajne loďou do Leningradu a potom vlakom do sovietskej metropoly. Medzinárodnú školu absolvoval od 15. marca do 1. októbra 1930. Pobyt v krajine, kde podľa Júliusa Fučíka „zajtra už znamená včera“, naňho hlboko zapôsobil a upevnil sa jeho obdiv k Sovietskemu zväzu.

Po návrate z Moskvy prevzal od Karola Bacílka funkciu organizačného tajomníka celoslovenského vedenia KSČ so sídlom v Bratislave. Komunisti v tomto dôležitom priemyselnom centre získali silné pozície a on zúročil svoje predchádzajúce skúsenosti, najmä keď prepukla Veľká hospodárska kríza. Schmidke pred konaním VI. zjazdu KSČ pochodil po viacerých okresných aktívoch a nechýbal ani na celoslovenskej konferencii krajských delegátov v Žiline. V rámci rozboru činnosti jednotlivých oblastných organizácií strany sa ukázalo, že takmer polovica z nich zaostáva za celoštátnymi trendmi.

Aj v tomto období Schmidkeho prenasledovali štátne orgány masarykovskej demokracie, ktorého, mimochodom, pri výsluchoch aj fyzicky týrali. Navštevoval okresy, staval sa na čelo protestov nezamestnaných, pomáhal zakladať akčné výbory a v ich v mene rokoval s úradmi.

V novembri 1931 sa stal oblastným tajomníkom KSČ v Banskej Bystrici. Mal veľký podiel na zorganizovaní prvého zjazdu horehronského ľudu v januári nasledujúceho roka. Neobchádzal ani chudobné osady, burcoval za zlepšenie životných podmienok ich obyvateľov. Za tieto aktivity ho 9. marca 1932 znovu odsúdili, tentoraz na štyri mesiace straty slobody.
 

Odborár sa presadil za člena parlamentu
 

Schmidke sa veľmi sa zblížil aj s dianím v ľavicových odboroch, a tak sa od 1. apríla 1933 stal tajomníkom Zväzu kovorobotníkov v Bratislave. Vo februári 1934 prijal funkciu celoslovenského tajomníka Červených odborov.

Po parlamentných voľbách 19. mája 1935 sa stal už pod oficiálnym menom Karol Schmidke poslancom Národného zhromaždenia za banskobystrický kraj. Tým získal ako vedúci predstaviteľ Červených odborov priestor na presadzovanie programu KSČ s dôrazom na jednotu odborového hnutia. Nad Európou sa však už začali znášať hrozivé hnedé mraky...

pamatna_tabula_k._smedkemu_na_dostojevskeho_rade_c._1_kde_mal_ilegalny_byt_az_do_februara_1945._autor_sochar_vojtech_remen_1964.jpgPamätná tabuľa na Dostojevského rade č. 1, kde mal Karol Šmidke ilegálny byt až do februára 1945. Autor sochár Vojtech Remeň. 

Celoštátne vzopätie pokrokových síl na obranu Československej republiky proti nemeckému nacizmu vystriedala po mníchovskom diktáte hlboká dezilúzia z demokratických európskych mocností, čo následne viedlo k občianskej apatii. To prispelo aj k postupnej fašizácii ČSR a osobitne ľudáckeho Slovenska. Po zákaze činnosti komunistickej strany a jej rozpustení, mandátový senát Najvyššieho súdu v Prahe 28. decembra 1938  pozbavil 25 predstaviteľov KSČ poslaneckého mandátu.

Medzi nimi bol aj Schmidke, ktorý sa rozhodol riešiť situáciu odchodom zo Slovenska. V januári 1939 sa presťahoval do Prahy a vykonával z poverenia ilegálneho Ústredného výboru KSČ funkciu politického inštruktora na Morave. Odtiaľ udržiaval kontakty s ilegálnymi pracovníkmi i na Slovensku, kam prichádzal pomerne často.
 

Druhý raz, no nie posledný, v krajine sovietov
 

Z poverenia Ústredného výboru KSČ 10. augusta Schmidke i s celou rodinou emigroval do Poľska. V Krakove, kde sa sústredili utečenci z ČSR, požiadal listom sovietske úrady o povolenie vysťahovať sa do ZSSR. Vzápätí však vypukla druhá svetová vojna a tak sa začal strastiplný peší exodus Schmidkeovcov cez bojujúce, respektíve okupované Poľsko. Prvých sovietskych vojakov stretli až 24. septembra v Rave Ruskej.

Od jari 1940 žili v rekreačnom dome Medzinárodnej organizácie pre pomoc bojovníkom revolúcie (MOPR) v Opaliche neďaleko Moskvy. Po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom 22. júna 1941 čakala manželku Valériu s deťmi dlhá cesta do hlbokého zázemia – do Frunze (dnes hlavné mesto Kirgizstanu Bištek) a potom do baškyrskej Ufy na Urale.

V tom čase Karol Schmidke navštevoval medzinárodnú Ústrednú politickú školu Kominterny v Kušnarenkove. Po jej skončení pôsobil v Politickom vedení robotnícko-roľníckej armády (PUR) v Moskve, kde spolupracoval s redakciou propagandistického rozhlasového vysielača Za slovenskú slobodu. Okrem toho diskutoval so zahraničným vedením KSČ o riešení vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov.

Navštevoval zajatecké tábory, v ktorých Sovieti internovali vojakov Slovenskej armády, bojujúcej proti ZSSR po boku wehrmachtu. Zisťoval, aké vládnu nálady na Slovensku, poznamenával si mená osôb, o ktorých naši vojaci vedeli, že sú protifašisticky orientovaní. Pritom získaval zajatcov pre vstup do československých jednotiek, ktoré sa vtedy formovali v Buzuluku.

Keď Červená armáda prešla v bitke o Stalingrad do protiofenzívy, Exekutíva Kominterny prijala 5. januára 1943 uznesenie o úlohách českých a slovenských komunistov v najbližšom období. Išlo o výzvu slovenskému národu, aby skoncoval s hanebnou vojnou proti Sovietskemu zväzu masovými protestmi s perspektívou rozsiahleho povstania proti nacistickým sekundantom v Bratislave.
 

Opäť doma, no v hlbokej ilegalite
 

Túto správu priniesol na Slovensko Schmidke, ktorého KSČ poverila politickoorganizačnou prácou v ilegálnej KSS. Z Moskvy odletel večer 22. júna 1943 s ďalším Čechom, rodákom z Choťánok pri Nymburku, Karolom Bacílkom, ktorý sa mal postarať o pravidelné rádiotelegrafické spojenie s centrálou v Moskve. Kým Bacílek úplne zlyhal, Schmidkemu sa podarilo uskutočniť reorganizáciu opakovanými perzekúciami zdevastovanej strany, z ktorej sa v nasledujúcich dvanástich mesiacoch stala vedúca politická sila na Slovensku.

Pravda, od chvíle, keď v noci z 22. na 23. júla zoskočili zo sovietskeho lietadla padákom neďaleko Varšavy, ich ešte čakal dlhý pochod na Slovensko. Ujali sa ich poľskí partizáni z brigády generála Michała Rolu-Żymierskeho. Po prenocovaní v stodole pokračovali cestou do Varšavy, kde sa zdržali dva dni. Tu dostali falošné doklady, že sú Slováci pracujúci v Poľsku. Partizáni ich odprevadili až do Zakopaného.

Počas ilegálneho prechodu cez Poľsko Bacílek stratil rádiostanicu. To malo neskôr za následok, že moskovské vedenie KSČ nezískavalo priame informácie o dianí na Slovensku, kam dvaja ilegálni aktivisti vstúpili 4. augusta v sprievode pracovníka finančnej správy. Do Bratislavy už pricestoval Schmidke sám.

smidke_husak_novomesky.jpg
Členovia piateho ilegálneho vedenia KSS a činitelia ilegálnej i povstaleckej SNR K. Šmidke, G. Husák
a L. Novomeský.

Ešte v ten mesiac sa stretol s Husákom. V septembri vytvorili spolu s Novomeským piate ilegálne ústredné vedenie KSS, ktoré dostalo do vienka zásadnú historickú úlohu. Samozrejme, že nepripravovali národné povstanie sami. Pomáhali im v tom aj viacerí ďalší komunisti a široké spektrum antifašisticky a demokraticky orientovaných síl na Slovensku.
 

Trojica najvyšších predstaviteľov KSS
 

Každý z trojice vedúcich predstaviteľov KSS bol špecifický a jedinečný. Karol Schmidke prezentoval zahraničné vedenie KSČ a v komunistických kruhoch, najmä na strednom a západnom Slovensku, mal autoritu vďaka svojej činnosti v strane už od roku 1921. Dôverne poznal za roky politického pôsobenia situáciu v mnohých dedinách, mestečkách a mestách. Naplno mohol teda využiť svoj organizačný talent a známosti ešte z medzivojnového obdobia.

Gustáv Husák sa síce už roku 1929 zapojil do mládežníckeho ľavicového hnutia, ale komunisti a ľavicoví odbojári ho z predvojnového pôsobenia v strane bližšie nepoznali. Výraznejšie sa nezapísal ani v prvom období protifašistickej rezistencie počas druhej svetovej vojny. V rokoch 1943 a 1944 však už bol autorom väčšiny kľúčových dokumentov a zámerov hnutia antifašistov. Začiatkom septembra 1944 dal plne do služieb Povstania svoju koncepčnosť, energiu, rozhodnosť, presné vyjadrovanie, zmysel pre tvorbu programových materiálov. K tomu ho predurčovalo právnické vzdelanie, prax, ako i výnimočné rečnícke schopnosti, štylistická pohotovosť, politický cit a rozhodnosť.

autori_clanku_na_spomienkovom_stretnuti_pred_vchodom_do_gajovej_ulice_c._11_ktore_zorganizoval_szpb_a_kns._v_popredi_martin_krno_v_rade_prvy_sprava_igor_schmidt._december_2017.jpg
Autori článku na spomienkovom stretnutí pred vchodom do domu na Gajovej ulici 11,
ktoré v decembri 2017 zorganizoval SZPB a KNS. V popredí Martin Krno, v rade prvý sprava Igor Schmidt.

Ladislav Novomeský nemal všetky tieto spomínané vlastnosti také potrebné pre profesionálnu politiku. Bol však nenahraditeľný pri formulovaní otázok určených na pochopenie a akceptovanie širokými vrstvami národa. Jeho výrazná osobnosť publicistu a umelca zohrávala dôležitú úlohu pri neskoršom konštituovaní Slovenskej národnej rady.

Zárukou pri presadzovaní zásad spolupráce v príprave Povstania bol aj Novomeského šarm, zmysel pre demokratickú diskusiu a popularita už v tom čase všeobecne uznávaného básnika. To ho predurčovalo pre nadväzovanie kontaktov s príslušníkmi občianskeho odboja, najmä v radoch inteligencie. A Novomeského nepoznali iba slovenskí intelektuáli, ale aj uvedomelí robotníci, veď roky pracoval ako ľavicový novinár a redaktor Pravdy, Rudého práva a DAV-u.

Vtedy žil Schmidke na Slovensku v hlbokej ilegalite. Pôsobil pod falošnými menami Dušek, Felix, Ochotnický, Jozef Petrovský, Potocký a Varech. Spojenie s ním malo len veľmi málo ľudí. Napriek tomu v druhej polovici roku 1943 podnikol niekoľko ciest po Slovensku, ktorých cieľom bolo podchytiť upevňovanie organizácií ilegálnej KSS a orientovať jej členov na ozbrojené vystúpenie proti ľudáckemu režimu. Rozhodujúci záujem sústreďoval na úspech rokovaní o vzniku celonárodného politického orgánu odboja proti fašistickému režimu na Slovensku.

(Pokračovanie)

Autori sú aktivisti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Bratislave.
Foto: Autori a súkromný archív vnučky K. Šmidkeho Tatiany Štibrányiovej.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984