Karol Šmidke – Zápas o charakter republiky (3)

Nedocenená osobnosť novodobých slovenských dejín
Počet zobrazení: 5171

karol_smidke_fotoportret.jpgČervená armáda po veľkej ofenzíve oslobodila
31. marca 1945 mesto pod Zoborom.
Tým sa skončila významná –
ilegálna, povstalecká a opäť ilegálna
etapa života Karola Šmidkeho.


 



Prvá časť: Karol Šmidke - Z buriča poslanec a odbojár (1)
Druhá časť: Karol Šmidke – Misia v srdci Povstania (2)



Povstaleckí členovia obnovenej Slovenskej národnej rady postupne prichádzali do Košíc, ktoré sa po vyše šesťročnej horthyovskej okupácii stali priam manifestačne dočasným hlavným mestom obnovenej Československej republiky.

Košický vládny program vyhlásený na prvej plenárnej schôdzi vlády Národného frontu Čechov a Slovákov 5. apríla uznal SNR za oficiálnu reprezentantku Slovenska. Žiaľ, v tzv. Magne charte slovenského národa, ktorú v slovenčine prečítal z balkóna Župného paláca na Hlavnej ulici predseda KSČ a vicepremiér Klement Gottwald, sa presne nevymedzil vzťah SNR k celoštátnym orgánom. To sa neskôr ukázalo ako chyba s mimoriadne vážnymi následkami.
 

Počiatočný optimizmus v obnovenej republike
 

Karolovi Šmidkemu sa 12. apríla podarilo dopraviť po rozbitých cestách do východoslovenskej metropoly. Vtedy aj ako pôvodom Čech veril, že Československá republika bude nielen obnovená, ale aj nová. Po politickej, sociálnej i národnej stránke.

V povojnovom období Predsedníctvo SNR a Zbor povereníkov, ktorému Šmidke predsedal, zabezpečovali politickú, hospodársku a kultúrnu prácu slovenského parlamentu aj exekutívy. Ak sa k tomu pripočítajú služobné cesty do Prahy, tak Šmidkemu naozaj neostávalo veľa času na rodinu.

smidke_s_manzelkou_vo_volbach_v_maji_1946.jpgKarol Šmidke s manželkou Valériou v prvých slobodných voľbách po druhej svetovej vojne, Bratislava 25. máj 1946.

Po dlhom odlúčení pricestovala s vládnou delegáciou zo Sovietskeho zväzu manželka Valéria s mladším synom Vladimírom. Tešil sa na tú chvíľu, ale sa jej aj obával, a to kvôli staršiemu synovi Dragutinovi. Vedel o ňom iba to, že ho nemeckí nacisti vo februári odvliekli do koncentračného tábora pri Mauthausene. Pred manželkou, ale i pred sebou, cítil obrovskú zodpovednosť, pretože jej v Moskve sľúbil, že na syna dá pozor.

Rodičia museli bez akýchkoľvek informácií o Dragutinovi prečkať dlhé dni a týždne neistoty, až keď sa 23. mája z Rakúska vrátil. Vychudnutý, no živý a relatívne zdravý.

Prvý z rodiny, s ktorým som sa stretol, bol práve otec. Veľká bola naša radosť! Všetci si mysleli, že som zahynul, veď po mne nezostala žiadna stopa,“ napísal po rokoch Dragutin v zborníku SAV Pri premene čias (Veda, 1980). Spočiatku pracoval na kádrovom a brannom oddelení ÚV KSS, od decembra 1946 ako redaktor odborárskeho denníka Práca a týždenníka Zväzu slovenských partizánov - Partizán.
 

Oživotvorené štátne orgány
 

Do oslobodenej Bratislavy pricestoval Karol Šmidke v predvečer 1. mája, kedy sa zúčastnil sa na slávnostnej akadémii v Slovenskom národnom divadle. Na druhý deň predniesol ako vedúci delegácie SNR prejav na prvomájovej manifestácii.

V priebehu prvej polovici mája sa do slovenskej metropoly presťahovala väčšina oživotvorených štátnych orgánov. Národná rada tu prvý raz zasadala 15. mája. Nosným bodom rokovania bolo schválenie nariadenia číslo 33 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov. Išlo o dokument s výrazným politickým dosahom.

Stopy po vojne boli na Slovensku mimoriadne hlboké. Zničené továrne, železnice, tunely, mosty, zlé zásobovanie, kvitnúci čierny obchod, nedostatok dopravných prostriedkov a surovín, pokles miezd... Popri ťažkej hospodárskej situácii bola zložitá aj politická situácia. Rozpútal sa komplikovaný zápas o budúci charakter spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Šmidke sa zúčastnil začiatkom júna v rámci delegácie SNR na rokovaní s prezidentom Edvardom Benešom, na ktorom riešili najmä postavenie Slovenska v obnovenej republike. Predchádzalo mu spoločné zasadanie ústredných výborov KSČ a KSS. Výsledkom bola tzv. prvá pražská dohoda podpísaná 2. júna, ktorá na rozdiel od ďalších dvoch z roku 1946 potvrdila, že SNR je nositeľkou tej časti štátnej moci na Slovensku, ktorá nie je výslovne daná ústredným orgánom ČSR.

Národná rada mala disponovať vládnou, výkonnou a zákonodarnou mocou, naďalej rozhodovala o personálnych otázkach na Slovensku, schvaľovala prezidentské dekréty, vymenúvala a odvoláva členov svojho výkonného orgánu – Zboru povereníkov, ktorý však už bol zodpovedný aj československej vláde.
 

Veľký úspech slovenského ľudu
 

Šmidke sa vtedy aktívne prejavoval pri najrozličnejších príležitostiach svojimi článkami a prejavmi, v ktorých hodnotil predchádzajúcu etapu vývoja na Slovensku. Stálymi bodmi rokovania SNR boli otázky rekonštrukcie národného hospodárstva. Obdobie rokov 1945 a 1946 nazval neskôr Gustáv Husák „po SNP druhým veľkým úspechom slovenského ľudu“.

Prvé roky po druhej svetovej vojne Šmidke patril medzi najvýznamnejších slovenských politikov. Vykonával viacero vysokých štátnych a straníckych funkcií. Po príchode do Košíc sa činorodo zapojil do plnenia vládnych úloh aj ako predseda KSS. Už 8. apríla ho v Košiciach za neprítomnosti kooptovali do dočasného 15-členného Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. V tomto postavení ho potvrdil aj predvolebný VII. zjazd KSČ, ktorý bol v Prahe 28. až 31. marca 1946.

Karolovi Šmidkemu udelili v roku 1945 Rad SNP I. triedy a o rok na to sovietske vyznamenanie Za pobedu nad Germanijej. Vtedy sa tešil veľkej obľube medzi občanmi, ktorí sa na neho obracali s najrôznejšími vecami. Od slov uznania, cez žiadosti o radu či pomoc. Mnohé mestá mu na znak vďaky udeľovali čestné občianstvo. Veľa pozornosti venoval obnove vojnou zdevastovanej krajiny. Vo svojich vystúpeniach sústavne zdôrazňoval potrebu návratov k ideám SNP a pripomínal, že slovenský národ mal najviac úspechov vtedy, keď sa národná jednota z čias Povstania snúbila s plnením jeho odkazu, a neúspechy prichádzali, keď dochádzalo k odklonom od tejto línie.

Vzhľadom na rozdielnu politickú i hospodársku situáciu na Slovensku a v českých krajinách sa prerokovával spoločný postup predstaviteľov KSČ a KSS. Prijali uznesenie o zlepšení spojenia medzi vedeniami oboch, vtedy ešte formálne samostatných strán. Na rokovaniach o slovenských záležitostiach s ústrednou pražskou vládou sa však nezúčastňoval Šmidke, ale Viliam Široký, ktorý pôsobil ako námestník predsedu vlády Zdeňka Fierlingera a predstaviteľ KSS v Prahe. Aj preto nemal dokonalý prehľad o situácii na Slovensku a podliehal vplyvom pražských centristov z českých politických strán.

kladenie_vencov_na_katafalk_pri_prilezitosti_vyrocia_napadnutia_sovietskeho_zvazu._prichod_clenov_predsednictva_snr_na_cele_s_predsedami_smidkem_a_lettrichom.jpgPríchod spolupredsedov SNR
K. Šmidkeho a J. Lettricha na kladenie vencov 22. júna  pripríležitosti 4. výročia napadnutia Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom.

Prvý výsledok sa dostavil už na zasadnutí ÚV KSČ 12. júla 1945, keď verejne vyslovil obavy o politickú budúcnosť Slovenska. Popri kritických výhradách, ktoré sú v straníckej práci bežné, odzneli v diskusii i neopodstatnené pripomienky k práci slovenských komunistov. Vzhľadom na to sa rozhodlo, že zvolajú do Žiliny na 11. a 12. augusta celoslovenskú konferenciu KSS.

To, že delegáti nedocenili objektívne ťažkosti, ktoré bolo potrebné na Slovensku prekonávať pri plnení vládneho programu, sa premietlo aj do záverov žilinského rokovania. Za nového predsedu zvolili Širokého, Šmidke bolo už iba podpredsedom. Za generálneho tajomníka strany Široký presadil bývalého odbojára a prvého predsedu povojnového Národného výboru v Bratislave Štefana Bašťovanského.

Do novozvoleného Predsedníctva KSS sa z jej povstaleckého vedenia dostali už iba dvaja – Šmidke a Husák. To sa prejavilo následným prerušením prirodzenej kontinuity práce strany s predchádzajúcim obdobím.

Blížilo sa prvé výročie SNP. Na 25. a 26.augusta zvolal Zväz partizánov na Slovensku (SSP) do Martina zakladajúce valné zhromaždenie tejto organizácie. Šmidke na ňom vystúpil s prejavom hodnotiacim význam Povstania.

Na ústredné oslavy do mesta pod Urpínom prešli partizáni zo zjazdu pešo po hrebeňoch Veľkej Fatry a Kremnických vrchov. Súčasťou osláv bol i celoslovenský zjazd národných výborov, na ktorom sa bilancovala dovtedajšia činnosť SNR. Hlavné vystúpenie opäť patrilo Šmidkemu. Delegáti kooptovali slovenských poslancov do dočasného Národného zhromaždenia ČSR – Šmidkeho za volebný obvod Banská Bystrica.

Významnou udalosťou roka 1945 sa stalo prvé zasadnutie novozriadenej SNR 18. septembra. Došlo k štrukturálnej úprave jej postavenia. Prezidentovi Benešovi odovzdala svoje ústavné práva a došlo aj k formálnemu oddeleniu Zboru povereníkov od SNR. Šmidkeho zvolili za jeho predsedu, kým Jozef Lettrich za Demokratickú stranu viedol SNR. Šmidke pracoval s plným nasadením a zaujímal stanoviská ku všetkým rozhodujúcim politickým, hospodárskym, kultúrnym a spoločenským udalostiam.

Mal rešpekt a pritom zostával skromný a k ľuďom láskavý,“ charakterizoval ho jeho blízky spolupracovník z tých čias, básnik Andrej Plávka.
 

Okresávanie právomocí slovenských orgánov
 

Politická situácia pred prvými povojnovými a na ďalšie štyri desaťročia poslednými demokratickými voľbami do Ústavodarného Národného zhromaždenia Republiky Československej sa na jar 1946 zostrovala. Na Slovensku olej do ohňa priliala tzv. aprílová dohoda medzi vedením DS a bývalými, menej zdiskreditovanými ľudákmi o spoločnom postupe pred voľbami i po nich. Jej súčasťou mala byť aj záchrana prezidenta vojnového slovenského štátu Jozefa Tisu pred hrdelným trestom. Navonok išlo o dohodu medzi katolíkmi a evanjelikmi v rámci DS.

Pôvodné vízie o červenom Slovensku sa necelý rok po vojne nepotvrdili. Atmosféra naznačovala, že práve tu komunisti utŕžia fiasko. Do hlavného mesta ČSR preto na 9. apríla 1946 napochytro zvolali spoločnú schôdzku českej a slovenskej politickej reprezentácie.

Po troch dňoch podpísali druhú pražskú dohodu, podľa ktorej sa opäť posilnili právomoci prezidenta republiky a centrálnej vlády predovšetkým v personálnych otázkach na úkor slovenských národných orgánov. Vymenovávanie vysokých úradníkov, sudcov a profesorov bolo opäť v rukách hlavy štátu. Vznikol šesťčlenný koordinačný orgán, ktorý mal riešiť prípadné rozpory medzi oboma stranami.


Následky prvých povojnových volieb


Parlamentné voľby, podľa výsledku ktorých sa kreovala aj SNR a národné výbory, v rámci celého Československu vyhrala KSČ. V českých krajoch získala až 43,25 a na Morave 34,46 percenta hlasov, čím jej pripadlo 93 mandátov. Preto sa stal po sociálnom demokratovi Fierlingerovi novým predsedom vlády Národného frontu Čechov a Slovákov predseda KSČ Gottwald. Čs. strana národnosocialistická získala 55 poslancov, Čs. lidová 46 a Čs. strana sociálnodemokratická 37.

oslava_prveho_vyrocia_snp_v_bratislave._slavnostnu_rec_predniesol_predseda_snr_karol_smidke._29._augusta_1945.jpgOslava prvého výročia SNP v Bratislave. Slávnostnú reč predniesol predseda SNR Karol Šmidke.

Na Slovensku, ktoré malo na základe voličských zoznamov z 300-členného jednokomorového parlament nárok iba na 69 miest (!), sa hlasovanie skončilo inak. Suverénnym víťazom sa stala DS, ktorú preferovalo 61,43 percenta voličov (do Prahy tak vyslala 43 poslancov), KSS o polovicu menej (30,48 %, 21 zástupcov). Zvyšok si podelili napochytro založená katolícka Strany slobody (4,20 %, 3 poslancov) a sociálnodemokratická Strana práce (3,11 %, 2 poslancov).

Na základe týchto výsledkov demokrati znova obsadili post predsedu SNR Lettrichom. Štyri miesta podpredsedov si rovnakým dielom rozdelili s KSS. Podpredsedom SNR sa stal aj Šmidke, šéfom Zboru povereníkov po vzájomnej dohode Husák. Vedenie DS sa však dlho netešilo. Po spoločnom úsilí nielen KSČ a KSS, ale aj s výdatným pričinením ostatných českých strán, bolo nútené pristúpiť na doplnenie dohôd o vzájomných vzťahoch celoštátnych a slovenských orgánov.

Tretia pražská dohoda z 27. júna výrazne odkrojila z právomocí Bratislavy. Centrálna vláda mohla predbežne kontrolovať všetky rozhodnutia SNR, bola oprávnená na priame riadenie výkonu moci na Slovensku, predovšetkým prostredníctvom podriadenosti povereníkov jednotlivým rezortným ministrom. Hoci Zbor povereníkov naďalej vymenúvalo Predsedníctvo SNR, jeho členovia zodpovedali ústrednej vláde v Prahe.

Treba priznať, že toto nové delenie právomocí podporovali aj slovenskí komunisti, aby tak tlmili pre nich takmer zdrvujúce víťazstvo DS. Dúfali, že sa po definitívnom prevzatí moci komunistami v celom Československu vrátia s českými súdruhmi za rokovací stôl a dohodnú sa na priaznivejšom postavení Slovenska v republike. Napokon, po vojne v Košiciach o federatívnom usporiadaní ČSR nehovorili iba komunistickí vodcovia Povstania, ale uvažoval tak aj Gottwald. Kým sa uskutočnila táto myšlienky, dole Dunajom a Vltavou ešte muselo pretiecť veľa vody...

Asymetrické usporiadania štátnej správy, ktoré bolo kodifikované aj Ústavou 9. mája z roku 1948, sa stalo jedným zo stálych zdrojov napätia medzi Čechmi a Slovákmi. Napriek deklarovaniu rovnoprávneho postavenia oboch národov sa začal vytvárať prísny centralistický model politického a hospodárskeho spravovania spoločného štátu z Prahy.
 

Bývalí spojenci, neskôr hlavní rivali
 

Ako sme spomínali, od septembra 1945 Šmidke pôsobil na poste predsedu Zboru povereníkov (fakticky slovenský premiér). Jeho nástupom sa v tejto funkcii stal 16. augusta 1946 ambiciózny Gustáv Husák, ktorý sa vari sa inšpiroval politickými rošádami v konkurenčnej pravicovej DS.

Jeden zo šiestich zostavovateľov Vianočnej dohody Jozef Lettrich, rodák z Diviak (dnes súčasť Turčianskych Teplíc), vystriedal po vojne vo funkcii predsedu DS podstatne staršieho Jána Ursínyho, ktorý sa narodil v susednej Rakši. Lettrich sa stal predsedom povojnovej SNR 11. apríla 1945. V tomto úrade pôsobil až do 26. februára 1948.

na_slavnostnom_znovuotvoreni_novej_sceny_snd_sa_zucastnili_aj_predseda_zboru_poverenikov_gustav_husak_a_v_zastupeni_snr_jej_podpredseda_k._smidke._30._novembra_1946.jpgNa slávnom otvorení divadla Nová scéna sa zúčastnili aj predseda Zboru povereníkov G. Husák a podpredseda SNR K. Šmidke s manželkami. Bratislava 30. november 1946. 

Šmidke bol za Lettrichovho vedenia SNR jej podpredsedom, od 26. februára 1948 úradujúcim predsedom a po jej „rekonštrukcii“, keď sa svojho mandátu muselo vzdať mnoho povereníkov i poslancov za DS, premenovanej na Stranu slovenskej obrody, bol od 12. marca už riadnym predsedom SNR až do 14. júla 1950.

Plnenie úloh dvojročného plánu v rokoch 1947 a 1948 bolo silne poznačené napätými vzťahmi medzi oboma slovenskými stranami. Tento boj sa vyostril takmer štvormesačným súdnym procesom proti Tisovi. Ani o jednom dni v roku 1947 nemohol Šmidke povedať, že bol aspoň trochu oddychový. Aktivizácia ľudáckeho podzemia znamenala pre partizánske organizácie na Slovensku vyhlásenie pohotovosti. Národný súd v Bratislave napokon odsúdil exprezidenta na trest smrti. Tisu popravili v Justičnom paláci 18. apríla 1947.

Šmidkeho názor na proces bol jednoznačný. V článku Akt dejinnej spravodlivosti, ktorý Pravda uverejnila dva dni predtým, uviedol, že v tomto prípade zo všetkého najviac zavážil Tisov zločin za Povstania, keď národ povstal do boja na život a na smrť a prezident išiel s Nemcami.
 

Súčinnosť s bojovníkmi proti fašizmu
 

Osobitnú pozornosť venoval Šmidke partizánom. V časoch SNP i po oslobodení. V apríli 1945 sa vytvoril v Košiciach prípravný výbor Zväzu slovenských partizánov (SSP) v zložení Karol Šmidke, Igor Daxner, Samo Falťan, Jaroslav Šolc, Milan Polák a iní. Po presťahovaní sa do Bratislavy sa 15. a 16. mája konala celoslovenská konferencia partizánskych veliteľov. Ustanovili na nej dočasný Ústredný výbor SSP. Za predsedu zvolili Šmidkeho.

Druhým predsedom sa za nekomunistický odboj stal major Polák, jeden z podpredsedov SNR na DS, podpredsedami Ernest Bielik, Igor Daxner, Michal Sečanský a Viliam Žingor, generálnym tajomníkom Vladimír Ružanskij. Okrem neho mali ostatní čestné, teda neplatené funkcie. Začal sa vytvárať ústredný sekretariát združenia, prvé číslo časopisu Partizán vyšlo 23. júna.

V auguste 1945 sa tiež v Bratislave konal I. zjazd SSP. Bolo to v čase, keď KSS pristúpila k zaktivizovaniu všetkých vrstiev obyvateľstva za splnenie Budovateľského programu prvej vlády Národného frontu, ktoré schválilo Ústavodarné Národné zhromaždenie 8. júla. Jeho súčasťou bolo uzákonenie dvojročného plánu obnovy a výstavby. Na tomto zjazde Šmidkeho znovu potvrdili na poste predsedu SSP.

prichod_predsedu_vlady_k._gottwalda_do_bratislavy_pri_prilezitosti_3._slovanskeho_dna_na_devine._na_hlavnej_stanici_s_predsedom_snr_j._lettrichom_5._jul_1947.jpgPríchod predsedu vlády K. Gottwalda do Bratislavy pri príležitosti 3. slovanského dňa na Devíne. Na Hlavnej stanici s predsedom SNR J. Lettrichom, 5. júl 1947.

(Zlučovací zjazd odbojových zväzov sa uskutočnil v Košiciach 28. augusta 1948, keď vznikol Zväz ľudových protifašistických bojovníkov na Slovensku (SĽUB). Predsedníckou funkciou zase poverili Šmidkeho, podpredsedami sa stal Anton Rašla, Ján Lipový a Viliam Šalgovič, generálnym tajomníkom Samo Falťan.)

S dozvukmi súdneho procesu sa v roku 1946 vynoril ďalší problém, na ktorého riešení sa musel Šmidke s plnou vážnosťou podieľať. V pohraničí a neskôr i vo vnútrozemí začali vyčíňať ozbrojené skupiny príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorí počas vojny kolaborovali s nemeckými okupantmi a zvádzali boje proti Červenej armáde. Keď ich začala Poľská ľudová armáda na území Poľska prenasledovať, snažili sa cez Slovensko dostať do Rakúska a Nemecka. Usmerňoval ich komitét, ktorý sídlil v Linci.

Banderovci, lebo o nich išlo, terorizovali civilné obyvateľstvo, strieľali a vraždili nielen colníkov, policajtov a vojakov, ale aj civilistov, Slovákov, Rusínov, Židov, osobitne sa zameriavali na funkcionárov KSS a národných výborov... Likvidácia banditov bola zdĺhavá a tak sa SSP rozhodol konať. Na bratislavskej konferencii v polovici augusta 1947 partizáni žiadali, aby vláda nasadila proti západoukrajinským nacionalistom kompletné ozbrojené jednotky.

V prvom termíne 22. septembra nastúpilo proti banderovcom približne 1 500 mužov, v druhom, 20. októbra ,približne ten istý počet partizánov. Do boja ich v Giraltovciach odprevádzal predseda SSP Šmidke. Po niekoľkotýždňových bojoch jednotky Čs. ľudovej armády, Zboru národnej bezpečnosti a partizánov zlikvidovali hlavné ohniská nepriateľa.

História ponúka zaujímavé paradoxy. Stepana Andrijovyča Banderu, ktorého počas exilu v Mníchove 15. októbra 1959 zavraždil pomocou kyanidu agent KGB Bogdan Stašinskij, súčasný režim v Kyjeve vyhlásil za národného hrdinu. Pravidelne sa tam konajú slávnostné pochody na jeho pamiatku. A Európska únia, ktorá tvrdí, že jedným z jej základných duchovných zdrojov je spoločný boj proti nemeckému nacizmu a fašizmu, mlčí...
 

Údajné sprisahanie spustilo udalosti
 

Šmidke bol čoraz presvedčenejší, že vplyvné skupiny okolo DS brzdia napredovanie Slovenska. V druhej polovici septembri 1947 vypukla Obuchova aféra. Polícia zatkla osobného tajomníka a vedúceho kabinetu podpredsedu vlády za DS Ursínyho Otta Obucha. Ten mal mať napojenie na ľudácky exil vedený Ferdinandom Ďurčanským, ktorého Národný súd predtým ako vojnového zločinca odsúdil v neprítomnosti na trest smrti. Vicepremiér Ursíny sa obhajoval, že Obucha zamestnal bez toho, aby vedel o jeho ľudáckej minulosti. Napriek tomu 30. októbra rezignoval a po februári 1948 ho v súdnom procese, ktorý už nebol kóšer, odsúdili na sedem rokov väzenia.

Roku 1953 Ursínyho prepustili na slobodu a roku 1964 občiansky rehabilitovali. Žil však v sociálne slabých pomeroch, hoci bol jeden z vedúcich predstaviteľov SNP. Musel sa so štátom súdiť o priznanie dôchodku. Zomrel 8. januára 1972 v rodnej Rakši, kde ho aj pochovali.

Bezpečnostné orgány, ktoré boli pod palcom komunistov, na jeseň 1947 zatkli v rámci údajného sprisahania proti republike aj ďalších funkcionárov DS. To vystupňovalo napätie aj v Slovenskom národnom fronte, v ktorom boli zastúpené existujúce politické strany. Predstavitelia demokratov začali sabotovali činnosť Zboru povereníkov.

Vypukla otvorená politická kríza. Pretože sa ju ani po troch týždňoch nepodarilo zažehnať v rámci národných orgánov, nastúpilo riešenie na celoštátnej úrovni na pôde Národného frontu Čechov a Slovákov a v Gottwaldovej vláde. Výsledkom bolo, že sa 18. novembra utvoril nový Zbor povereníkov, v ktorom DS stratila tri kreslá z deviatich. Predsedom zostal Husák.

podpredseda_kss_k._smidke_pri_prejeve_na_manifestacii_slovenskych_odborovych_zvazov_22._oktobra_1947.jpgPodpredseda KSS Karol Šmidke pri prejave na manifestácii slovenských odborových zväzov 22. októbra 1947.

Tento postup vyvolal na následnom rokovaní ÚV KSS rozdielne názory. Ani jedna politická strana, najmä tá komunistická, totiž nezískala v novej „slovenskej vláde“ väčšinu. Šmidke vo svojom prejave charakterizoval najnovšie udalosti v Bratislave ako nedoriešené, líniu Národného frontu ako nedôslednú a nevyhovujúcu potrebám Slovenska. Pripustil aj myšlienku realizácie politiky Národného frontu s vedúcou úlohou komunistickej strany pri plnom využití a podporovaní iniciatívy aj nestraníckych organizácií, osobitne ľavicových odborov a odbojárov.

Udalosti na Slovensku odštartovali zostrenie politických rozporov v celej republike, až došlo k mocensko-politickému meraniu síl, ktoré vyvrcholilo koncom februári 1948. Šmidke vtedy ako predseda SSP aktivizoval partizánske hnutie. Stal sa členom päťčlenného operatívneho vedenia na Predsedníctve KSS a súčasne organizačnej komisie ÚV KSS na koordináciu akcií. Vládna kríza v Prahe sa vyriešila z formálneho hľadiska parlamentnou cestou, hoci v podstate išlo o mocenský prevrat. Samozrejme, bez jediného výstrelu.

Na druhý deň po generálnom štrajku prijal prezident republiky 25. februára demisiu ministrov za ČSNS, ČSL a DS. Okrem zástupcov KSČ, KSS a ČSSD v kabinete zostali dvaja nestraníci – Jan Masaryk a Ludvík Svoboda, takže nebolo treba vymenovať novú vládu, stačilo ju doplniť. Preto Beneš súčasne podpísal dekréty nových ministrov tak, ako mu to navrhol Gottwald.

Na rokovaní Predsedníctva SNR 26. februára, ktoré viedol jej podpredseda Šmidke, prijali abdikáciu, ktorú pod sústredeným politickým tlakom predložil Lettrich. Predsedníctvo poverilo dočasným vedením SNR Šmidkeho.

Tak ako Ľudové milície v Prahe, atmosféru diania v Bratislave podčiarkla 130-členná partizánska rota v plnej výzbroji, keď vo večerných hodinách pochodovala ulicami so zástavami všetkých slovanských štátov. Pochod ukončili bývalí partizáni na nádvorí SNR (dnešné sídlo Úrady vlády na Námestí Slobody), kde ich z balkóna pozdravil Šmidke. Predsedom nového Zboru povereníkov sa na druhý deň stal znovu Husák.

Lettrich v marci emigroval do USA, kde sa politicky angažoval medzi americkými Slovákmi, nie však medzi ľudákmi. Zomrel ako 64-ročný v New Yorku 29. novembra 1969. Roku 1990 previezli jeho urnu z československého cintorína v Chicagu do Martina, kde ju uložili na Národnom cintoríne.

(Pokračovanie)

Autori sú aktivisti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Bratislave.

Foto: Súkromný archív vnučky K. Šmidkeho Tatiany Štibrányiovej.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984