Kontrarevolúcia revolúciou?

Šesťdesiat rokov od násilných udalostí v Maďarsku roku 1956
Počet zobrazení: 5300

Tento mesiac uplynulo 60. rokov od násilných udalostí v Maďarsku roku 1956. Výročie si nepripomínajú len jednotlivci, vedci, pamätníci, je pripomínané predovšetkým vládnucim režimom prostredníctvom jeho špecializovaných inštitúcií pre šírenie antikomunistickej ideológie a propagandy. Ústav pamäti národa v spolupráci s Maďarským inštitútom v Bratislave zorganizoval dňa 27. októbra 2016 diskusiu pod názvom „Maďarská revolúcia 1956 – hrdinský boj a komunistický teror“. Do Dvorany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, kde je inštalovaná výstava s názvom „1956 – Za slobodu a nezávislosť“, pozýval na besedu s podpredsedom maďarského Výboru pamäti národa. Z kontrarevolúcie sa stala revolúcia, z bieleho, antikomunistického teroru, sa stal teror komunistický. Táto zmena v hodnotení maďarských udalostí odráža zmenu režimu.

Po roku 1989 prišlo vo východoeurópskych krajinách k reštaurácii ancien régime. Na základe politických rozhodnutí bolo spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov nahradené vlastníctvom súkromným, prevrat v spôsobe výroby viedol k triedne antagonistickej polarizácii spoločnosti. Vládnucou triedou sa stala menšina súkromných vlastníkov kapitálu, ovládanou triedou väčšina tých, ktorí bolo tohto vlastníctva zbavení. V krajinách východnej Európy bol tak reštaurovaný kapitalizmus – režim triednej diktatúry menšiny súkromných vlastníkov kapitálu. Skutočnosť, že po roku 1989 došlo k reštaurácii kapitalizmu, musia s odstupom času uznávať aj buržoázni politici, jeho existenciu už popierajú len tí, ktorí buď stratili súdnosť alebo sú fanatickými lokajmi vlády kapitálu.

Dôležitou súčasťou kapitalizmu je ideológia a propaganda. Ich úlohou je zabezpečovať jeho legitimitu. Dôvodom je predovšetkým skutočnosť, že demokratická väčšina obyvateľstva reštauráciu režimu, ktorý prináša sociálny útlak a vykorisťovanie, odmietala, že tento režim priniesol legálne rozkradnutie a výpredaj národného majetku, spôsobil úpadok spoločnosti, ktorá je v područí zahraničného kapitálu, štát je satelitom Spojených štátov amerických.

Buržoázna ideológia a propaganda je veľmi prepracovaná. Jej základnou tendenciu je zastieranie, zahmlievanie alebo priamo popieranie triednej podstaty vládnuceho režimu, vytváranie ilúzií, že po roku 1989 žiadny režim ani neexistuje, že neexistuje ani vládnuca ideológia a propaganda. Existovať má len otvorená, demokratická a slobodná spoločnosť pre všetkých.

Legitimitu režimu má prinášať predovšetkým antikomunizmus, ktorý patrí k základným súčastiam buržoáznej ideológie a propagandy od 19. storočia. Vládnuca propaganda vykresľuje obdobie vlády komunistickej strany ako obdobie temna. Buržoázia tým myslí, že v tomto období nevlastnila a nevládla ona, že bola vyvlastnená a zvrhnutá. A to je neodpustiteľný hriech. Existenciu nekapitalistickej spoločensko-ekonomickej formácie v krajinách východnej Európy preto nemôže vnímať pozitívne. Hodnotenie maďarských udalostí z októbra 1956 ako revolúcie, je tak pre kapitalistický režim charakteristické. Zmena v hodnotení týchto udalostí po roku 1989 zároveň dokladá, že vládu jednej triedy nahradila vláda inej triedy.

Antikomunizmus sa stal základnou súčasťou zahraničnej politiky režimu USA. Najvýraznejšie sa prejavil v podobe tzv. politiky oslobodenia východnej Európy od „komunizmu“. Podľa amerických teoretikov kontrarevolúcie mala mať táto politika mnoho elementov „krížového ťaženia“ bez ktorých nemohla zvíťaziť. Otvárala tým široký priestor pre machiavelizmus.

V roku 1947 Kongres USA prijal zákon o národnej bezpečnosti. Na jeho základe vznikla CIA (Central Intelligence Agency, Ústredná spravodajská služba), koordinačné centrum civilnej a vojenskej rozviedky USA. Medzi jej hlavné úlohy patria (okrem organizácie špionáže) rozvratné činnosti proti nepohodlným štátom a organizácia reakčných štátnych prevratov. Krátko po prijatí zákona o národnej bezpečnosti, Národná bezpečnostná rada rozšírila úlohu CIA o „propagandu, hospodárske nástroje, priame preventívne akcie ako sabotáž, antisabotáž, demolačné a evakuačné opatrenia, podvratné akcie proti nepriateľským štátom vrátane pomoci podzemným hnutiam odporu, partizánskym a utečeneckým oslobodzovacím skupinám a podporu domácim protikomunistickým jednotlivcom v ohrozených krajinách slobodného sveta“ (J. L. Gaddis). Táto činnosť, ktorá sa pre CIA stala rozhodujúcou, sa mala vykonávať takým spôsobom, že ak by bola odhalená, buržoázna vláda Spojených štátov by mohla za ňu dôveryhodne odmietnuť akúkoľvek zodpovednosť. Ide o tzv. tajné operácie CIA, ktoré doplnili zahraničnú politiku USA.

Umeniu tajnej intervencie sa CIA učila od britských tajných služieb a od nacistov. Nadväzovala na ich dlhoročný a systematický protikomunistický boj. Britská vojenská rozviedka vybudovala bezprostredne po oslobodení Poľska sieť agentov, ktorá sa stala rozhodujúcim bodom antikomunistického a antisovietskeho „hnutia odporu“ v povojnovom Poľsku prostredníctvom  sabotáží a teroru. Podnecovala zvyšky antikomunistickej Armije Krajowej, aby neskladali zbrane, ale vyčkali vhodný okamih pre kontrarevolúciu.  Bezprostredne po porážke hitlerovského Nemecka založil bývalý nacistický expert na špionáž a sabotáže generál R. Gehlen „súkromnú“ Gehlenovu organizáciu, ktorá v spolupráci s americkými vojenskými spravodajskými kruhmi budovala vo východoeurópskych krajinách agentúrnu sieť s cieľom ich rozvracania.

Cieľom zahraničnej politiky vládnuceho režimu USA bola deštrukcia komunistickej vlády, v 50. rokoch minulého storočia realizovaná vyvolávaním akcií vo vnútri sovietskej sféry. Ich úspech závisel od využívania vnútropolitických problémov krajiny, ktorá bola cieľom agresie. S. Steven tlmočí dobové snahy USA voči koalícii socialistických štátov takto: slobodný svet (kapitalistický – pozn. autora) má voči satelitným (socialistickým – pozn. autora) štátom záväzok vyrvať ich zo Stalinových pazúrov. CIA musí odstrániť komunistické nebezpečie, Stalinovo vnútené panstvo nad satelitnými štátmi a zatarasiť cestu šíreniu komunizmu. Všetky zotročené satelitné štáty musia byť povzbudzované, aby povstali a striasli jarmo utlačovateľov. CIA musí viesť tajnú vojnu proti nepriateľom Ameriky, musí vytvoriť podmienky, ktoré by viedli k povstaniu v satelitných štátoch a oslobodili ich od Stalinovho železného zovretia.

V rámci politiky oslobodenia východnej Európy od „komunizmu“ mala CIA vytvárať a využívať problémy komunizmu, diskreditovať ho, vytvárať podzemné hnutie odporu a uskutočňovať záškodnícke akcie. Po nástupe D. Eisenhowera do úradu amerického prezidenta CIA svojimi agentmi, sabotérmi a vodcami „hnutia odporu“ pravidelne infiltrovala ZSSR, východnú Európu i Čínu. Trumanova doktrína a memorandum Rady národnej bezpečnosti NSC-68 dalo politike oslobodenia podobu vojensko-politickej stratégie. Hlavný dôraz sa kládol na subverzné operácie – vzburu, násilnú a psychologickú sabotáž, teror, občiansku neposlušnosť, štrajky, rozhlasovú diverziu, šírenie tzv. čiernej propagandy, využívanie emigrantov. Podľa lektora amerických vojenských akadémií a konzultanta CIA J. Burnhama bolo cieľom ofenzívnej politiky režimu USA voči východnej Európe jej strhnutie do sérií občianskych vojen. V roku 1951 Kongres USA schválil zákon o vzájomnom zaistení národnej bezpečnosti, na základe ktorého bolo ročne vyčlenených 100 miliónov dolárov na vnútorné rozvrátenie socialistických štátov. Koncepcia ich rozvratu sa v priebehu 50. rokov 20. storočia prejavila niekoľkokrát, najzreteľnejšie v roku 1956 v súvislosti s kontrarevolučným pučom v Maďarsku.

Maďarské udalosti patria k najvýznamnejším akciám tajnej vojny režimu USA proti východoeurópskej socialistickej koalícii. Boli načasované do obdobia politickej krízy, ktorú zažívalo Maďarsko v súvislosti s Chruščovovou politikou „destalinizácie“. Tá sa v Maďarsku prejavila štiepením a rozpormi vo vedení oslabenej vládnucej strany. Za tejto situácie sa sily, ktoré boli organizované, riadené a povzbudzované z kapitalistického zahraničia, pokúsili o štátny prevrat. Ich riadiacou centrálou sa stala Slobodná Európa, kontrolovaná CIA. Dodala program aj heslá kontrarevolúcie, udeľovala smernice pre vedenie puču, rozširovala hrôzostrašnú propagandu. Už pred jeho vypuknutím rôznymi spôsobmi organizovala proti Maďarsku ideologickú ofenzívu. Pomocou polyetylénových balónov boli napr. dopravené letáky, ktoré vyzývali k vytváraniu „hnutia odporu“. Cez hranice Rakúska prúdili zo západného Nemecka maďarskí príslušníci americkej 10. Special Forces Group, emigranti s odznakom Šípových krížov, zbrane a strelivo. Vodcami kontrarevolučných bánd, teroristov a diverzantov sa stali špeciálne školení agenti alebo maďarskí fašisti.

Dňa 25. októbra 1956 sa na námestí pred budovou maďarského parlamentu konala manifestácia. Tajní strelci ukrytí na strechách okolitých budov spustili do zhromaždeného davu paľbu pričom usmrtili takmer 100 ľudí. Tento masaker, ktorí buržoázni autori pripisujú príslušníkom maďarskej štátnej bezpečnosti ÁHV, vyvolal silné emócie a odpor voči komunistickej vláde. Teda presne to, čo je žiaduce pre provokovanie nepokojov, vzbúr, povstaní. Je to modus operandi imperialistických rozviedok, stretávame sa s ním tak v období pred pádom východoeurópskeho socializmu ako aj po jeho zániku (posledným známym  miestom nasadenia tajných vrahov-ostreľovačov s cieľom vyvolania politického prevratu je Kyjev).

Zodpovednosť za to, že v MĽR pučisti počas antikomunistického teroru beštiálne povraždili stovky ľudí, nesie podľa J. Madera CIA, ktorá sa v Maďarsku úzko spojila s fašistami a reakčnými emigrantmi. K obetiam fašistických bánd organizovaných touto službou patrilo mnoho jednoduchých vojakov a úradníkov, ktorí boli zversky usmrtení.

Súčasné  hodnotenie maďarských udalostí je plne na platforme zahraničnej politiky USA, ktoré o maďarskú (a nielen maďarskú) „revolúciu“ programovo usilovali. Bola strategickým cieľom ich tajnej vojny, ktorú viedli nielen proti Maďarsku s jeho naftovými zdrojmi zaujímavými pre Rockefellerovu Standard Oil Company, ale proti celému východnému bloku. Destabilizácia a podvracanie s cieľom vyvolania štátneho alebo politického prevratu v krajinách nevyhovujúcich záujmom monopolistického kapitálu, je trvalou súčasťou zahraničnej politiky americkej finančnej oligarchie. V tomto zmysle maďarskú „revolúciu“ predchádzala „revolúcia“ v Iráne roku 1953 (zvrhla vládu M. Mosaddeka a nastolila represívny proamerický režim) a „revolúcia“ v Guatemale (zvrhla vládu prezidenta J. Arbenza a nastolila krvavú teroristickú diktatúru). Buržoázne hodnotenie maďarských udalostí rehabilituje zahraničnú politiku cudzej, nepriateľskej veľmoci vo vzťahu k Maďarsku 50. rokov 20. storočia, jej medzinárodnoprávne neprípustnú intervenciu záškodníckej povahy. Aký charakter má teda vlastenectvo a uznávanie medzinárodného práva v otázke maďarských udalostí? Je tu ešte jeden aspekt, a to ich vedecké hodnotenie. Ak niekto konštatuje, že maďarské udalosti predstavovali revolúciu, tak sa musíme pýtať, na základe akej vedeckej metodológie prichádza k takémuto záveru. A zisťujeme, že touto metodológiou je spráchnivený idealizmus v podobe ideologického reliktu studenej vojny – sovietologického konceptu totalitarizmu.

Stále pretrvávajúci antikomunizmus kapitálových vlastníkov dokazuje, že triedna psychológia buržoázie sa nezmenila, že nenávisť ku komunistom a strach z revolúcie sú u nej naďalej prítomné, a to napriek tomu, že v rokoch 1989 – 1990 oslavovala svoj víťazný triumf. Dokazuje to, že antikapitalistické hnutie nie je mŕtve, že perspektíva socialistickej revolúcie je naďalej reálna. A to je pozitívne zistenie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984