Krátke obdobie poklesu vojenských výdavkov sa skončilo

Ako už tradične bola na tlačovej konferencii zverejnená koncentrovaná informácia o vojenských výdavkoch za predchádzajúci rok z novej ročenky SIPRI (Stockholm International Peace Research Institute). Údaje, s ktorými experti vystúpili 5. apríla 2016, konštatujú, že sa skončil pokles vojenských výdavkov vo svete, ktorý trval len krátko, v rokoch 2011 – 2014. Pokles mal však len veľmi nízke hodnoty.

Vojenské výdavky nepretržite rástli od roku 1998 až do roku 2010. V roku 2016 sa očakáva ďalší rast vojenských výdavkov, ktorý ohlásili štáty vo viacerých regiónoch. Na zamyslenie je skutočnosť (ktorá má okrem objektívneho prvku – neustále zvyšovanie cien nových zbraní a vojenskej techniky – aj subjektívne, predovšetkým politické príčiny), že súhrn vojenských výdavkov vo svete, aj napriek spomínanému trojročnému obdobiu poklesu, je od roku 2008 každoročne vyšší, ako vojenské výdavky v roku 1988, keď v podmienkach bipolarity dosiahli najvyššiu hodnotu.

Vojenské výdavky v celosvetovom súhrne v roku 2015 dosiahli 1 676 miliárd USD v prepočte na stále ceny z roku 2014, čo je oproti roku 2014 nárast o 1 %. Táto suma predstavovala 2,3 % globálneho HDP.

Stručná správa podáva prevažne kvantitatívne údaje štatistickým spôsobom komentované len veľmi všeobecne. Prehľady sú spracované po jednotlivých štátoch a regiónov a porovnávajú sa s predchádzajúcim rokom ako aj v súhrne za posledných 10 rokov. Je zostavený „rebríček“ 15 štátov s najväčšími vojenskými výdavkami, ktoré činili z ich celosvetového súhrnu až 81 %.

O vybraných aspektoch a súvislostiach vojenských výdavkov USA
 

Najväčšie vojenské výdavky mali Spojené štáty, ako stále od začiatku ich sledovania v SIPRI od druhej polovice šesťdesiatich rokov minulého storočia. Išlo o 596 miliárd USD, ktoré tvorili 36 % svetových výdavkov a predstavovali 3,3 % HDP krajiny. Oproti roku 2014 poklesli o 2,4 %, čo bol najnižší pokles od roku 2011. V porovnaní s rokom 2006 vojenské výdavky USA boli nižšie o 3,9 %.

Nebezpečným momentom pre európsku bezpečnosť je jeden údaj, ktorý sa v správe SIPRI neuvádza. USA zvyšujú sumu, ktorú v rámci pôsobenia NATO (severoamerickej vojenskej prítomnosti) v Európe, plánujú „naliať“ do tejto oblasti od roku 2017. Tento krok Washingtonu s veľkým nadšením 4. apríla uvítal generálny tajomník NATO J. Stoltenberg. Podľa jeho vyjadrenia má narásť suma vložená USA do európskej kolektívnej obrany v rámci Iniciatívy opätovnej istoty Európy (European Reassurance Initiative) až štvornásobne.

Predstavme si šok a hrôzu, akú pre vojensko-priemyselný komplex USA (dnes už organicky prepojený aj s finančným sektorom), ale aj vojakov USA rozmiestnených v Európe (a s tým spojenú lukratívnu logistiku) predstavuje zatiaľ najúspešnejší republikánsky kandidát v prezidentských voľbách D. Trump, ktorý si dovoľuje uvažovať o prežitosti NATO a jeho potenciálnom zrušení. Podobné desivé pocity iste majú aj pracovníci viacerých „mimovládnych“ organizácií (a nielen na Slovensku), ktoré sú už roky mimoriadne štedro podporované v rámci atlantických (rozumej NATO) „projektov“.

Ktovie, či nebudú chcieť písať európske proatlantické politické celebrity (často už „vyslúžilci“) z postsocialistických štátov v roku 2017 „strýkovi z Ameriky“ ďalší otvorený list. 22 takýchto osôb z 10 štátov totiž v auguste 2009 v poľských novinách Gazeta Wyborcza úpenlivo žiadalo prezidenta B. Obamu, aby ich chránil pred „zlými Rusmi a ich raketami“. Jeden zo slovenských signátorov tohto listu patrí dnes k úzkemu tímu spolupracovníkov prezidenta SR A. Kisku, druhý sa angažoval v začiatkoch Euromajdanu na Ukrajine a vo „farebných revolúciách“ aj v iných štátoch. Väčšina zo signatárov listu i z ďalších štátov  stále pôsobí v rôznych oblastiach politiky a často patria k „najtvrdším“ rusofóbom... 

Otázne je, ako však tieto peniaze prispejú ku skutočnému zvýšeniu „istoty“ v Európe, ktorú podľa západných médií dnes ohrozujú najmä migrácia a „s ňou spojený terorizmus“. Samozrejme, nikdy nezabudnú dodať, že narastá aj hrozba zo strany Ruska, na ktorú zatiaľ politicky i finančne reagujú úspešné atlanticky integrované Poľsko a pobaltské republiky. V tejto logike však každý, kto ruskú hrozbu nevidí, z nejakého abstraktného ale principiálneho dôvodu vážne ohrozuje bezpečnosť EÚ...

Je však aj druhá logika – zvyšujúce sa označovanie RF, ale aj ČĽR za popredné výzvy či dokonca hrozby, ktorým musí členiť USA a ním vedený Západ (a NATO, ktorému môžu podľa jeho centrály a Washingtonu nastať finančné suchoty – stálo by za to spýtať sa predchádzajúceho generálneho tajomníka paktu A. P. Rasmussena, o koľko sa predražila stavba budovy nového sídla organizácie), ide v prvom rade o spôsob, ako v podmienkach neriešenej globálnej krízy a dramatického stavu financií presvedčiť verejnosť o potrebe získania a ďalších peňazí pre nenásytné (a neraz aj nerealizovateľné) vojenské programy. Iste RF i ČĽR zvyšujú vojenské výdavky (čo ich ekonomiku asi neposilňuje), ale pozrime sa na mapu sveta, kde sa nachádzajú cudzie vojenské základne a komu patria. Natíska sa myšlienka, či to nie je ako v starom slovenskom prísloví, keď zlodej kričí, chyťte zlodeja.

O niektorých prvkoch pomeru súčasných vojenských síl
 

Je nejaká ruská či čínska vojenská základňa hoci aj s necelou stovkou vojakov v takej blízkosti územia USA, ako sú ich tisícové základne v európskych štátoch NATO, či v južnej Kórei alebo Japonsku? Komu patrí zhruba polovica veľkých lietadlových lodí na svete, ktoré popri raketách a strategickom letectve predstavujú mimoriadne útočnú a nebezpečnú zbraň?

Ide vari o jednu cvičnú lietadlovú loď ČĽR Liaoning (s výtlakom 67 500 ton a 36 lietadlami popr. vrtuľníkmi na palube), ktorá sa začala budovať ešte v ZSRR v roku 1983 a do služby bola zaradená až v roku 2014. Prvá riadna čínska – bojová – lietadlová loď by mala byť zaradená do služby najskôr po roku 2025.

Je to azda jediná ruská lietadlová loď – Admiral Flota Sovetskogo Sojuza Kuznecov (tiež s výtlakom 67 500 ton a 36 lietadlami popr. vrtuľníkmi na palube, ktorá je v službe od roku 1990).

Čo to je v porovnaní s 10 veľkými lietadlovými loďami typu Nimitz (supercarriers) s výtlakom viac ako 100 000 ton, z ktorých každá môže mať na palube 90 lietadiel popr. vrtuľníkov. Je síce pravda, že najstaršia bola zaradená do služby v roku 1975 (a do roku 1989 ďalšie štyri) alebo o náhradu je postarané – v tomto roku by mala pribudnúť jedna a ďalšia v roku 2020.

Ďalšie štáty s najväčšími vojenskými výdavkami
 

Druhé najvyššie vojenské výdavky mala ČĽR. Bolo to podľa odhadu 215 miliárd USD. Z celosvetového súhrnu vojenských výdavkov to je 13 % a z čínskeho HDP to činí 1,9 %. Za desať rokov čínske vojenské výdavky narástli o 132 %, ale dodáme, že v roku 2006 činili 2 % HDP (teda čisto štatisticky sa zvyšujú o niečo menej ako celkovo rastie čínsky HDP). V absolútnych sumách ide však len o niečo viac ako tretinu výdavkov USA, pričom počtom obyvateľstva ich prevyšuje viac ako štyrikrát a územne sú zhruba rovnako veľké (a podľa rôznych ukazovateľov sú si blízke aj HDP). Na dôvažok  uvedieme, že k starým dobrým tradíciám prezidentov USA patria veľké zbrojné dodávky na Taiwan, ktorý musia brániť pred „zlými čínskymi komunistami“, hoci formálne uznávajú politiku jednej Číny (s ktorou začali naraz súhlasiť v 70. rokoch minulého storočia s cieľom využiť jej spory so ZSSR vo svoj prospech).

Na tretie miesto sa v absolútnych sumách (87,2 miliardy USD) prekvapujúco dostala Saudská Arábia – v roku 2014 bola štvrtá. Jej výdavky predstavovali 5,2 % celosvetového súhrnu a 13,7 % HDP štátu. Oproti roku 2006 vzrástli tieto výdavky o 97 %. Ide asi o najťažšie vysvetliteľný jav v súčasnom vývoji vojenských výdavkov. Príčiny výrazného rastu vojenského potenciál štátu zhruba s 31 miliónmi obyvateľov (aj napriek komplikáciám stále najbližšieho spojenca USA v arabskom svete) vyžadujú samostatnú analýzu. Saudi sa však angažovali vo vojne proti Líbyi, vedú vojnu v Jemene a ich hlavným nepriateľom v moslimskom svete je Irán. Okrem toho sú veľmi nejasné aj ich vzťahy k Islamskému štátu, proti ktorému síce formálne chcú bojovať, ale médiá sú plné dohadov aj o ich inom uvažovaní i konaní.

Na štvrté miesto sa z hľadiska absolútnych súm dostala Ruská federácia (v roku 2014 tretia v tomto rebríčku). Na vojenské účely vydala 66,4 miliardy USD, čo sú 4 % celosvetového súhrnu a 5,4 % HDP štátu. Od roku 2006 sa ruské vojenské výdavky zvýšili o 91 %. Ide však zhruba len o jednu devätinu sumy vojenských výdavkov USA, pričom RF má väčšie teritórium (takmer dvojnásobné) a o niečo menej ako polovicu obyvateľstva USA. Ak k tomu pripočítame poddimenzovanie financovania obrany Ruska režimom prezidenta B. Jeľcina v 90. rokoch, tak je komparácia vojenských výdavkov s USA – stále nielen kvalitatívne, ale aj kvantitatívne v neprospech RF. Ak vezmeme do úvahy plazivé približovanie rôznych prvkov vojenskej infraštruktúry NATO k ruským východných hraniciam a hysterickú rusofóbiu, nemožno na základe týchto údajov tvrdiť, že Rusko predstavuje hrozbu pre USA, NATO a Európu. 

Na ďalších miestach rebríčka sa ocitli Veľká Británia (v 2014 šiesta), India (v 2014 siedma), Francúzsko (v 2014 piate). Na ôsme miesto sa dostalo Japonsko a na deviate Nemecko – v roku 2014 bolo ich poradie opačné. Ďalšie štáty v poradí Južná Kórea, Brazília, Taliansko, Austrália, Zjednotené arabské emiráty a Izrael si „udržali“ svoje postavenie z roku 2014.

V súvislosti s týmito štátmi možno uviesť ako zaujímavosti (anomálie?) najmä to, že Taliansko od roku 2006 znížilo vojenské výdavky o 30 %(!) a naopak, Zjednotené arabské emiráty ich zvýšili o 136 % (čo je viac ako ČĽR, ale ich prírastok HDP sa s ňou nedá porovnať). V dvoch štátoch vydávajú na vojenské účely viac ako 5 % HDP (Zjednotené arabské emiráty 5,7 a Izrael 5,4). Opäť vzniká otázka čomu slúži výrazné zvyšovanie vojenských výdavkov v prípade Zjednotených arabských emirátov.

Rast a pokles vojenských výdavkov v roku 2015 na kontinentoch a v regiónoch
 

Z hľadiska kontinentov a regiónov v nich (ktoré má SIPRI usporiadané špecifickým spôsobom a asi najzložitejšie to je z hľadiska súčasnosti v prípade strednej a východnej Európy) sa uvádza, že k rastu vojenských výdavkov v porovnaní s rokom 2014 došlo v Ázii a Oceánii o 5,4 % (z toho v juhovýchodnej Ázii o 8,8 %, v Oceánii o 7,7 %, vo východnej Ázii o 5,7 %) a v Európe o 1,7 % (z toho v západnej a strednej bol pokles 0,2 % a vo východnej rast o 7,5 %). 

K poklesu vojenských výdavkov došlo v Amerike o 2,5 % (z toho v južnej o 4 % a severnej o 2,4 %, v strednej Amerike a Karibiku výdavky vzrástli o 3,7 %), Afrike o 5,3 % (v subsaharskej Afrike bol pokles 11 % a v severnej nárast 2,1 %)

Vzhľadom na nedostupnosť údajov z viacerých štátov Blízkeho východu sa tento región súhrnne neporovnával. Predpokladá sa však, že v ňom došlo k jednému z najväčších nárastov vojenských výdavkov – v tých štátoch, z ktorých boli údaje, to predstavovalo 4,1 %.

Štáty s najväčším rastom a poklesom vojenských výdavkov v posledných 10 rokoch
 

Za desaťročné obdobie od 2006 najviac vzrástli vojenské výdavky v Iraku (536 %), Gambii 380 %), Konžskej republike (287 %), Argentíne (240 % – odhad), Ghane (227 %) a Líbyi (225 %, ale len do roku 2014).

Najväčší pokles vojenských výdavkov sa v tomto čase zaznamenal vo Venezuele (77 %), Slovinsku a Lotyšku (37 %), Grécku a ČR (35 %) a Maďarsku a Gruzínsku (31 %). Na Slovensku to bolo len 19 %.

O stave vojenských výdavkov v štátoch NATO
 

V západných (aj slovenských) médiách hlavného prúdu je „politicky nekorektné“ viesť diskusie o tom, kde, ako a prečo vznikla magická hranica „natovskej“ povinnosti dávať najmenej 2 % HDP na vojenské výdavky. Hoci ide určitým spôsobom o relatívne kritérium, je však kvantitatívne jednoznačné a využíva sa aj ako silný nástroj nátlaku Washingtonu a bruselskej centrály NATO na európske členské štáty paktu.

Z hľadiska členov NATO vojenské výdavky narástli v porovnaní s rokom 2014 v 17 štátoch (ČR, Dánsko, Estónsko, Grécko, Holandsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko a Veľká Británia). Rekordérom bolo Lotyšsko s 30,2 %, Poľsko 21,8 %, Litva 14 % nárastu.

Výdavky poklesli v 10 štátoch – Albánsku, Belgicku, Bulharsku, Francúzsku, Chorvátsku, Kanade, Španielsku, Taliansku, Turecku a USA. Najviac poklesli v Taliansku (9,9 %), Belgicku (4,6 %) a Francúzsku (4,5 %)

O Islande údaje neboli zverejnené. V niektorých prípadoch bol rast či pokles veľmi malý – napr. Chorvátsko, Slovinsko, Turecko,

Požadovanú hranicu NATO – 2 % HDP na vojenské výdavky splnili v roku 2015 len Francúzsko, Estónsko, Grécko, Poľsko, Turecko, USA a Veľká Británia. Najviac to bolo v USA (3,3 %), Grécku (2,6 %) a Poľsku (2,2 %). Najmenej sa podľa tohto kritéria vydalo v Maďarsku (0,8 %), Belgicku (0,9 %) a ČR, Kanade, Litve a Slovinsku (1 %).

Dlhodobo plnia hranicu 2,0 % HDP Grécko (to aj v podmienkach ťažkej hospodárskej krízy!) a Turecko. Oba štáty z rôznych dôvodov však čelia v súčasnosti asi najväčším bezprostredným bezpečnostným hrozbám v NATO. Prečo im nepomôžu pri ich riešení vysoké vojenské výdavky? Je za tým príčinná súvislosť, či len zhoda náhod alebo iba zlomyseľný a škodoradostný záver časti bezpečnostných odborníkov, ktorí považujú NATO za neefektívnu až nebezpečnú bezpečnostnú organizáciu?

Tri politicko-moralizujúce úvahy na záver
 

Často sa poukazuje na to, že predvídať vývoj vojenských výdavkov je takmer nemožné. Aj tak však na záver uvedieme tri politicko-moralizujúce úvahy, ktoré majú nielen aktuálny ale aj historicko-sociologický kontext.

Prvá je tá, že dlhodobý trend rastu vojenských výdavkov takmer bez výnimky vedie k rastu vojen a ozbrojených konfliktov. Bezpečnostná situácia vo svete v roku 2016 je asi najhoršia v tomto storočí – aj keď sa podarilo dosiahnuť prímerie v najhorúcejšej kríze – v sýrskej a k poklesu napätia došlo aj na Ukrajine. Považujeme za potrebné zdôrazniť, že v jednom i druhom prípade sa na diplomatickom (aj keď stále krehkom) postupe pri riešení konfliktu výrazne podieľala Moskva. Zvyšovanie vojenských výdavkov do budúcnosti však neveští nič dobré.

Druhá je o tom, že cesta takéhoto zvyšovania vojenských výdavkov nerieši problémy globálnej ani regionálnej bezpečnosti. Musíme si to uvedomiť najmä v EÚ. Rast vojenských výdavkov sa síce odôvodňuje potrebou bojovať proti terorizmu a v EÚ dnes už aj proti migračnej (utečeneckej) vlne. Ich zvyšujúce sa nebezpečenstvo je však dôsledkom deformovaného spôsobu riešenia problémov medzinárodnej bezpečnosti. Zvýšené vojenské výdavky vzhľadom na nesmiernu zložitosť súčasnej bezpečnostnej situácie vo svete a jednotlivých regiónov príčiny týchto javov, žiaľ, neodstránia – skôr naopak –, pri doterajšom správaní USA a ich blízkych spojencov ochotných nielen rinčať zbraňami, ale aj bombardovať či ináč vojensky zasahovať, ich len „priživia“.

Tretia má najprotirečivejší charakter – v súčasných podmienkach globálnej krízy, rast vojenských výdavkov prináša nebezpečenstvo ďalšieho zhoršenia stavu svetových financií. Nemožno sa zbaviť dojmu, aj keď ho nemožno podložiť jednoznačnými argumentmi, ale viacerí  predstavitelia kritických teórií poukazujú na to, že rast vojenských výdavkov je výhodný predovšetkým pre chaos, v ktorom stále prežíva upadajúci dolár a nahráva dokazovaniu nevyhnutnosti posilňovania NATO a vojenskej prítomnosti USA v Európe.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave