Krvavé intermezzo na ceste do Mauthausenu II.

Iste bolo smutné, že transport významných slovenských politických väzňov 19. februára 1945 do Mauthausenu prepadli, hoci nechtiac, práve naši spojenci, anglo-americkí letci. Smutné bolo aj to, že sa to udialo necelé dva mesiace pred oslobodením Bratislavy.

Dokončenie, prvá časť: Krvavé intermezzo na ceste do Mauthausenu I.

Pri pomníku obetiam v Melku a Mauthausene v Slávičom údolí 19. 2. 2014 vystúpili s pásmom poézie aj žiaci Základnej školy v Karlovej Vsi Zuzana Tóthová a Martin Čierny.

Teoreticky, keby i ďalej existoval slovenský štát, tak by sa odsúdení na desať-pätnásť rokov po čase dostali na slobodu. Respektíve, dotiahli by sa prípravy akcií na ozbrojené prepadnutie väzníc najmä mimo hlavného mesta, v ktorých zadržiavali politických činiteľov. Lenže osud, či presnejšie Hitler s Tisom, to zariadili inak.

Tí, čo sa nedočkali slobody

Medzi tých, ktorí ešte do oslobodenia v Mauthausene zahynuli, patril Ladislav Exnár (18. 6. 1907, Chvalkovice pri Náchode), pôvodom strojný zámočník v Banskej Štiavnici. Už za prvej ČSR ho perzekuovali za účasť v robotníckom hnutí. Na jar 1939 prešiel do ilegality. V septembri 1942 založil bojovú jánošíkovskú družinu, základ budúceho partizánskeho oddielu Sitno. V apríli 1944 ho zatkli a odsúdili na osem rokov väzenia v Leopoldove. Po presune do Mauthausenu zomrel 20. 3. 1945.

Presný dátum skonu Eugena Gudernu (31. 3. 1921, Nitra) nepoznáme. Pracoval ako mladý úradník v bratislavskej kablovke. Od roku 1939 organizoval ilegálne mládežnícke hnutie v hlavnom meste a jeho okolí, v jeho byte sa tlačil časopis Mor ho! Po napadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom orientoval svoju ilegálnu prácu na sabotáže, zhromažďovanie zbraní a zakladanie ozbrojených oddielov. V januári 1942 ho zatkli a v roku 1943 odsúdili na päť rokov väzenia. Smrť ho našla už o dva roky v Rakúsku.

Medzi obeťami bol aj evanjelický kňaz Jozef Bučko z Martina.

Ferdinand Zimbauer (22. 10. 1910, Bratislava) bol čalúnnickým pomocníkom nemeckej národnosti. Ako člen ilegálneho oblastného vedenia KSS v Bratislave sa podieľal na organizovaní bojovej Jánošíkovej družiny Janko Kráľ a na vydávaní ilegálnej tlače, napríklad nemeckého časopisu Hammer. Zatkli ho v októbri 1942, v nasledujúcom roku odsúdili na desať rokov. Zahynul 27. 4. 1945 v Mauthausene.

Major Stanislav Mareš (11. 11. 1888, Litovel) v roku 1939 zorganizoval v Bratislave odbojovú skupinu zloženú zväčša zo sociálnych demokratov, za čo bol zatknutý a v septembri 1940 v prvom veľkom politickom procese za slovenského štátu „Mareš a spol.“ odsúdený na sedem rokov a štyri mesiace. Väznili ho v Bratislave a potom odvliekli do Mauthausenu. Nevedno presne, kedy a ako zomrel.

Evanjelický kňaz Jozef Bučko (3. 3. 1907, Slatina nad Bebravou) sa ako účastník protifašistického odboja stal v roku 1944 členom Revolučného okresného národného výboru v Martine za občiansky blok. Po tom, čo dolný Turiec obsadili Nemci, pôsobil na Veliteľstve Prvej čs. armády v Banskej Bystrici v duchovnej správe a vo vojenskej záložnej nemocnici.

Po ústupe Povstania Bučka 4. novembra zajala jednotka Sicherheitsdienst na hradskej medzi Ľubietovou a Lučatínom. Eskortovali ho do Banskej Bystrice a Bratislavy, neskôr do Mauthausenu, potom do filiálok koncentráka v Amstettene a Ebensee, kde sa síce dočkal oslobodenia, ale vzápätí 6. 5. 1945 zomrel v dôsledku ťažkej flegmóny.

Štefan Tiso: "Vys..te sa na suverenitu!"

Južnú časť západného Slovenska pridelilo veliteľstvo Einsatzgruppe H v novembri 1944 bezpečnostnej polícii SIPO a SD Einsatzkommandu. Riadil ich Sudeťák z Jihlavy Josef Witiska. Štáb sídlil v Bratislave s odbočkami v Trnave a Malackách. V úzkej spolupráci s ľudáckymi funkcionármi postupne zhromaždili najvýznamnejších politických väzňov z celého Slovenska. Operáciu inicioval Witiska.

Najvyšší veliteľ vojenských zložiek Waffen-SS Heinrich Himmler, vľavo, vpravo policajný generál Ernst Kaltenbrunner, ktorí mali rozhodujúci podiel na masovom vyvražďovaní antifašistov, Židov a Rómov v koncentračných táboroch, na kontrolnej vizite v Mauthausene...

... a čo po nich našli americkí osloboditelia 5. mája 1945.


 

Požehnanie na to dostal osobne od Štefana Tisu, bratranca Jozefa Tisu z tretieho kolena. Prezident ho po vypuknutí Povstania vymenoval 5. septembra 1944 namiesto chorľavého Vojtecha Tuku za predsedu vlády, súčasne zastával post ministra zahraničných vecí a ministra pravosúdia. Z titulu tejto funkcie vydal povolenie na vyčlenenie časti väznice Krajského súdu, známej ako Justičný palác, pre špeciálne nacistické služby.

Obsah tejto dohody oznámil Tiso osobne prokurátorovi Karolovi Vagačovi. Ten však protestoval odôvodnením, že by to bolo v rozpore so suverenitou Slovenskej republiky. Navyše, väčšina väzňov ešte nebola odsúdená. Premiér mu však odpovedal: „Vyserte sa na suverenitu! Robte, čo vám prikáže gestapo!“

Začiatkom roku 1945 bolo priamo v hlavnom meste zaistených 47 opozičných činiteľov. Z Leopoldova sem 5. februára presunuli 33 zatknutých (19 Slovákov, 9 Čechov, 3 Nemcov a po jednom rusínskej a maďarskej národnosti). Do Bratislavy priviezli aj množstvo politických väzňov z Nitry a Ilavy. Gestapo si zriadilo v Krajskej väznici v Bratislave špeciálne oddelenie na 2. a 3. poschodí, ktoré existovalo až do príchodu frontu. Cely boli preplnené. Nemci mali vlastných dozorcov i všetok personál.

Keď sa blížil front, zástupcovia gestapa odvolávajúci sa na dohodu so Š. Tisom žiadali ministerstvo pravosúdia, aby im vydalo písomný príkaz na vydanie väznených ilegálnych pracovníkov. Odôvodňovali to tým, že Bratislava sa dostala do operačného pásma a z vojenských dôvodov nemôžu súhlasiť s tým, aby v nej zostali akíkoľvek politickí väzni.

Ministerský radca Július Viktory spolu s Vagačom (obaja pôsobili v ilegálnom hnutí) chceli tomu zabrániť pod rozličnými zámienkami, či aspoň dosiahnuť, aby zaistených evakuovali pod slovenským dozorom. Nič nepomohlo.

Zadržaný Jozef Tiso 29. 10. 1945 po prílete vojenským lietadlom z Prahy do Bratislavy, vľavo vo svetlom plášti posledný predseda ľudáckej vlády Štefan Tiso. 

S požehnaním Tisovej vlády gestapo napokon 5. februára o 17. hodine prevzalo od slovenskej justičnej správy všetkých politických väzňov. Podľa Pavla Branka sa to udialo tak, že ich slovenské „suverénne“ orgány formálne prepustili na slobodu, aby ich vzápätí na chodbách väznice prevzali „pod svoju ochranu“ nemeckí nacisti.

V nedeľu 18. februára im po večeri esesáci prikázali, aby sa pripravili na cestu. Po polnoci väzňov vyhnali do chodby, kde ich prepočítali. Na druhý deň o šiestej ráno pristavili na dvor päť vojenských nákladných áut. Do každého nastúpilo približne 50 mužov a silná stráž.

Nákladiaky sledované džípom s namierenými guľometmi sa pohli smerom k mostu nad Dunajom. Väzni cez dierky v plachtách sledovali cestu. Petržalka, Viedeň a po necelej stovke kilometrov Melk. Keď boli kúsok za mestečkom, sirény ohlásili letecký poplach. Začal sa krvavý masaker...

Mimochodom, Štefan Tiso (18. 10. 1897, Veľká Bytča) ako rakúsko-uhorský vojak padol v roku 1916 na východnom fronte do ruského zajatia. V roku 1918 vstúpil do československých légií. Po návrate domov vyštudoval v Bratislave právo. V roku 1938 sa stal predsedom Krajského súdu v Trenčíne, o rok na to šéfom Najvyššieho súdu nového štátu.

V januári 1945 ako premiér vypracoval deklaráciu, ktorá vyhlásila vernosť ideám ľudáckeho režimu a spojenectvu s Hitlerom. Pred postupujúcou Červenou armádou 3. apríla ušiel s ostatnými predstaviteľmi do Rakúska, kde 8. mája v hornorakúskom opátstve Krensmünster podpísal kapituláciu a „odovzdal slovenský štát pod rozhodovaciu právomoc armády USA“.

Neskôr ho spolu s Jozefom Tisom Američania vydali Československu. Národný súd v Bratislave Štefana Tisu v novembri 1947 odsúdil za kolaboráciu s nacistami na 30 rokov straty slobody. Zomrel 28. 3. 1959 v moravskej väznici na Mírove (niekedy sa uvádza Leopoldov).

 A tí, čo vojnové útrapy prežili

Viacerým väzňom z Mauthausenu sa podarilo zachrániť si život. Napríklad spomínaný Wagner, ktorý vtedy ovládal päť jazykov a robil významnému nemeckému dôstojníkovi tlmočníka, sa už ocitol s ďalšími z baraku v plynovej komore, keď preňho v poslednej chvíli prišiel jeho chránenec.

Spomienkové zhromaždenie pri príležitosti 66. výročia oslobodenia koncentračného tábora pri Mauthausene 8. 5. 2011 pred hlavnou bránou.

Aj iní mali šťastie a to, čo neskôr v oslobodenom Československu dosiahli, iba svedčí, že politickí väzni, účastníci piatich transportov, ktoré vo februári a marci 1945 odišli z Bratislavy do Mauthausenu, tvorili významnú časť pokrokovej elity nášho národa a krajiny. Okrem tých, o ktorých sme sa už zmienili, pripojme ešte niekoľko mien a ich životné osudy. 

Štefan Dubček (23. 8. 1892, Uhrovec – 31. 5. 1969, Bratislava) robotník, člen Interhelpa v Sovietskom zväze, pracoval v prvých troch ilegálnych ústrediach KSS. V júli 1942 ho zatkli, v roku 1944 odsúdili na 28 mesiacov. Otec najvýraznejšej osobnosti Československej jari Alexandra Dubčeka.

Karol Markovič (4. 2. 1897, Radvaň – 2. 2. 1980, Kremnička), manžel spisovateľky Viery Markovičovej-Zátureckej. V roku 1944 sa ako riaditeľ filiálky Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici podieľal spolu s Imrichom Karvašom na ekonomickom zabezpečení SNP. Za Povstania bol členom Revolučného ONV za KSS v Bystrici a zástupcom povereníka SNR pre financie. Zavreli ho 15. 11. 1944 a odvliekli do Mauthausenu. Po oslobodení sa zúčastnil na príprave nového bankového systému ČSR. V rokoch 1953 až 1956 ho neoprávnene obvinili a uväznili, neskôr bol rehabilitovaný.

Ľudovít Benda (28. 8. 1899, Mikulčice – 13. 6. 1973, Bratislava) pôvodom robotník, od mája 1939 člen 1. ilegálneho ústredného vedenia KSS, v auguste 1941 zatknutý ÚŠB, odsúdený na 12 rokov. Po oslobodení Mauthausenu sa vrátil na Slovensko. V rokoch 1958 až 1960 bol predseda, potom ešte štyri roky podpredseda SNR.

Karol Stráňai (13. 10. 1905, Rajec – 31. 7. 1999, Bratislava) stredoškolský profesor v Kežmarku, účastník protifašistického hnutia, veliteľ rajeckého partizánskeho oddielu, neskôr príslušník Slovenskej národnej partizánskej brigády, redaktor časopisu Partizán. V januári 1945 ho zatkli, väznili vo viacerých mestách Slovenska a potom v Mauthausene. Po vojne sa stal zakladateľom slovenskej vedy o telovýchove a športe, neskôr dekanom FTVŠ Univerzity Komenského.

Účastníci pietnej spomienky v Slávičom údolí 19. februára 2014, vľavo starostka Karlovej Vsi Iveta Hanulíková.

Hrôzy Mauthausenu prežil aj Dragutin Šmidke, alias Ivan Kulík (8. 2. 1923, Banská Bystrica – 3. 4. 2003 Bratislava), ktorého skutočné meno sa podarilo zatajiť. Inak by so synom Karola Šmidkeho, vedúceho predstaviteľa 5. ilegálneho ústredného vedenia KSS, spolupredsedu SNR a veliteľa Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) nacisti nemali zľutovanie.

Ako nás informovala jeho dcéra Tatiana Štibranyiová-Šmidkeová, otec s rodičmi a mladším bratom Vladimírom po Mníchove prešli pešo z Ľvova do Sovietskeho zväzu. Na Urale absolvoval strednú školu s maturitou (paradoxne i z nemčiny) a potom v Moskve rádiotelegrafický a paradesantný výcvik.

Spolu s otcom odletel 4. 9. 1944 na povstalecké územie, kde pracoval ako rádiotelegrafista a šifrant na HŠPO a po prechode SNP do hôr ako spojka ilegálneho vedenia KSS na západnom Slovensku.

Nemecká bezpečnostná polícia Dragutina Šmidkeho 20. 12. 1944 zatkla na Bubenkovej ulici pri Bratislavskom hrade (teraz tam stojí parlament). Gestapo ho vypočúvalo na Štefánikovej ulici v budove, kde je teraz predajňa potravín. Okrem iného ho mučili topením. Ako juniorský majster v plávaní však vedel, ako na nich. Keď aj na chvíľu stratil vedomie, rýchlo sa spamätal, a tak stále opakoval, že sa volá Ivan Kulík.

Nacisti ho napokon osudným transportom 19. 2. 1945 poslali do Mauthausenu. V jaskynnom komplexe vyrábal súčiastky do stíhačiek, no mnohé potom vo vzduchu popadali. Ku koncu vojny pripravili v ústrednom koncentračnom tábore vzburu, mali i tajný sklad zbraní, ale napokon ich nepoužili, lebo ich oslobodili Američania.

Po vojne mladý Šmidke pracoval ako redaktor odbojárskeho časopisu Bojovník a potom, v období boja proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu, ako vedecký tajomník na predsedníctve Slovenskej akadémie vied. Pokiaľ neprišiel rok 1968 a následná normalizácia. Pretože kritizoval vstup armád Varšavskej zmluvy na územie ČSSR, našlo sa preňho miesto iba na Encyklopedickom ústave SAV.

Už nie je medzi nami, ale ešte v októbri 2001 sa zúčastnil na besede KNS s generálom Antonom Rašlom a aj prispieval do týždenníka Slovo.

Žiada si to iný prístup

Po väčšine zo známych obetí v Melku a Mauthausene pomenovali po vojne vo viacerých slovenských mestách ulice, odhalili pamätné tabule či sochy. Osobitne v Bratislave, ani nie hneď po novembri 1989, ale až neskôr, po niekoľkých rokoch premyslene v akomsi novom ideologickom ťažení proti predchádzajúcemu režimu došlo k masívnemu premenúvaniu.

Potichu, zväčša v noci mizli i pamätné tabule. Dialo sa to pod rúškom návratu k starým, dobrým názvom. Ale pri nových uliciach a námestiach sa už nemyslelo na účastníkov protifašistického odboja, ktorí so skrivodlivosťami po februári 1948 nemali nič spoločné.

Busta Eugena Gudernu pred Základnou školou na Nevädzovej ulici v Bratislave, autor akademický sochár Rastislav Miklánek.

Szabóova ulica sa dnes opäť volá Blumentálska a tabuľa z bieleho mramoru s bronzovým portrétnym reliéfom od akademického sochára L. Resslera, ktorú odhalili 12. 12. 1960, zmizla kdesi v nenávratne.

Ulica pomenovaná v roku 1954 po Alexandrovi Markušovi je opäť Mariánska. Gymnázium, na ktorom študoval na Grösslingovej ulici, potom Ulici Červenej armády, sa už nevolá podľa neho, hoci jeho iniciálky v zaužívanej internetovej adrese školy – GAMČA – zostali. Samozrejme, aj po pamätnej tabuli z roku 1959 podobne ako tej na súčasnej Mariánskej ulici akoby sa zem prepadla.

Darmo by ste dnes hľadali niekdajšiu Základnú školu Eugena Gudernu na Nevädzovej ulici. Bronzová busta na členenom kamennom pylóne pri škole odhalená 2. apríla 1981 (autori akademický sochár Rastislav Miklánek a architektka Barbora Beisetzerová) ešte existuje, no dom s reliéfom sochára Rudolfa Horňáka z roku 1964 na Štefánikovej ulici už asanovali.

Záhadne sa vyparila pamätná tabuľa venovaná Jánovi Osohovi od sochára Pavla Chrťana na fasáde domu na Údolnej ulici č. 531.

Po novembri 1989 prišiel o ulicu a internát (majú svoj pôvodný názov po sv. Svoradovi) aj Mirko Nešpor, umučený slovenskou ÚŠB. Ešte aj tabuľa od akademického sochára Jozefa Jankoviča z roku 1964 na priečelí budovy bývalej policajnej vyšetrovne Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy na Vlčkovej ulici číslo 35 komusi prekážala.

Podobne sa treba pozerať aj na vzdanie si úcty významnému ilegálnemu pracovníkovi Gáborovi Steinerovi, ktorý zahynul v koncentračnom tábore v Buchenwalde už v roku 1942. Na Steinerovej ulici (teraz opäť Krížnej) mu 11. 12. 1960 odhalili pamätnú tabuľu z červeného mramoru a s bronzovým reliéfom od sochára Františka Draškoviča. Kde je asi dnes?

Ulica kpt. Jána Nálepku, ktorého 70. výročie hrdinskej smrti v Ovruči sme si pripomínali koncom minulého roka, sa znovu volá Pánska. Ak preňho nie je miesto v centre hlavného mesta, prečo mu nezasvätiť jednu z ulíc na novom perifériu Bratislavy? Ukazuje sa, že väčšie šťastie v tomto ohľade mal Ladislav Exnár v Ružinove, Karol Černocký v Rači či Ladislav Sára v Karlovej Vsi.

Hádam sa už minula hystéria z predchádzajúcich rokov a zvíťazí zdravý rozum. Tie osobnosti, ktoré v Bratislave žili, študovali, pracovali a pre krajšiu budúcnosť jej obyvateľov neváhali položiť ani to najcennejšie, si zaslúžia od vedenia a miestnych poslancov hlavného mesta, ako aj od jeho častí serióznejší prístup.

Zrejme najvhodnejším riešením by bol súbor niekoľkých nových ulíc pomenovaných podľa obetí slovenského fašizmu a nemeckého nacizmu.

Prihovoriť sa za to by nemal iba Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, ale aj ostatní občianski aktivisti a tá časť bratislavskej inteligencie, ktorej nie je ľahostajné, ako sa spoločnosť pozerá na dejiny nášho mesta a štátu.

Foto: Emil Peterský a archív autora

SÚVISIACE
Krvavé intermezzo na ceste do Mauthausenu I.