Kuba, embargo, cigary

Spomínam si, že na Massachusettskej univerzite v Amherste bola začiatkom 80. rokov minulého storočia veľká trafika, kde sa predávali noviny z celého sveta a tabakové výrobky. Najzaujímavejším artiklom bola veľká cigara vystavená vo výklade a pri nej tabuľka s nápisom: „Toto je posledná kubánska cigara dovezená legálne, ktorá sa u nás zachovala po vyhlásení embarga americkou vládou.“

Cigary sa stali v podstate symbolom napätých vzťahov medzi USA a Kubou a postaral sa o to svojským spôsobom prezident John F. Kennedy. Ako uvádza vo svojich pamätiach jeho tlačový tajomník Pierre Salinger, prezident si ho 6. februára 1962 zavolal a opýtal sa ho, či by bol pre neho problém zohnať ešte v ten deň aspoň tisíc kubánskych cigár značky Petit Upman. Salinger bol tiež fajčiarom cigár, preto poznal vo Washingtone mnoho obchodov ponúkajúcich tento lukratívny tovar, ale mal čo robiť, aby do večera splnil prezidentovu náročnú prosbu. Na druhý deň ráno Salinger odovzdal Kennedymu svoj úlovok. Prezident sa usmial, otvoril na stole zásuvku, vybral z nej akýsi dokument a okamžite ho podpísal. Bol to dekrét zakazujúci na území Spojených štátov predaj akýchkoľvek kubánskych výrobkov, cigary nevynímajúc. Svojím rozhodnutím si Kennedy zrejme neuvedomil, že nechtiac vytvoril z kubánskych cigár veľmi žiadaný produkt. Diplomati z východnej Európy to postrehli a v nasledujúcich rokoch sa pre nich škatuľa tých najkvalitnejších „haván“ stala vhodným darčekom pre kolegov zo Západu, ktorí boli vďaka Kennedyho podpisu na dekréte ochudobnení o tento fajčiarsky pôžitok. Aj tak sa kedysi robila diplomacia.

Eskalácia napätia

Odvtedy, ako sa v uliciach Havany objavili 1. januára 1959 bradatí revolucionári, mal vývoj vzťahov medzi USA a Kubou všetky klasické príznaky eskalácie napätia. Predtým bol tento ostrov vyhľadávaným dovolenkovým rezortom Američanov. Mafia postrehla tento trend a pomocou skorumpovaného prezidenta Fulgencia Batistu si tu vytvorila raj v podobe herní, prostitúcie a pašovania narkotík. Pádom Batistovho režimu prišla mafia o tento lukratívny kšeft, a keď sa k tomu pridala aj nová politika, bol to začiatok nepriateľstva medzi USA a revolučnou Kubou. Jedným z prvých rozhodnutí novej vlády bolo znárodnenie latifundií a obmedzenie rozlohy plantáže pre jednotlivca na 100 hektárov. Cudzinci nesmeli vlastniť nijakú pôdu. USA sa rozhodli varovať nový režim tým, že prestali dodávať na ostrov ropu. Preto vo februári 1960 podpísala vláda dohodu o nákupe sovietskej ropy. Lenže kubánske rafinérie boli v rukách Američanov, a tí  ju odmietli spracovávať. Na to vláda v Havane odpovedala tým, že rafinérie jednoducho vyvlastnila. V ďalšej etape prišiel na rad cukor ako významný vývozný artikel. Koncom roku sa už prestal dovážať do USA a vláda vo Washingtone zároveň zastavila akúkoľvek technickú pomoc ostrovu. Fidel Castro odpovedal znárodnením amerického majetku a Sovietsky zväz ho na tejto ceste povzbudil tým, že začal dovážať kubánsky cukor. Washington reagoval prerušením diplomatických stykov.

Eskalácia nadobúdala čoraz hrozivejšie podoby. Kubánski emigranti sa 17. apríla 1961 pokúsili za výdatnej pomoci CIA o vylodenie na ostrove, ale ich pokus zvrhnúť revolučný režim stroskotal. Castro na to odpovedal vyhlásením, že Kuba nastupuje na cestu socializmu, čo nového prezidenta Johna F. Kennedyho vytočilo natoľko, že 7. februára  1962 spomínaným podpisom uvalil na ostrov embargo. Samozrejme, že predtým sa stihol predzásobiť cigarami, ktoré mu istotne vystačili až do konca jeho tragického života. Neskôr bolo embargo rozšírené o zákaz vycestovať na ostrov. V prvom období konfrontačných vzťahov bola pre občanov USA návšteva Kuby dokonca trestným činom.

Napätie medzi USA a Kubou sa dalo pozorovať na všetkých fórach. Keď sa Castro rozhodol vystúpiť po prvý raz na Valnom zhromaždení OSN, nenašiel ubytovanie v centre New Yorku. Nakoniec sa preňho našlo miesto v zastrčenom hoteli Theresa v černošskej štvrti Harlem. Majiteľ hotela to potom príslušne využil na propagáciu, lebo kto v okolí sa mohol popýšiť tým, že okrem kubánskeho prezidenta hostil také osobnosti, ako bol sovietsky premiér Nikita Chruščov alebo egyptský prezident Gamál Abdel Násir? Fidel Castro aj počas nasledujúcich návštev New Yorku mnohokrát navštívil Harlem a obľúbeným sa mu stal najmä kostol Riverside, ktorý zohral významnú úlohu v boji černošského obyvateľstva za svoje práva a bol aj miestom, kde reverend Martin Luther King predniesol svoju plamennú reč proti vojne vo Vietname.

Po neúspechu kubánskych emigrantov a CIA s vylodením v Zátoke svíň Washington zmenil taktiku a zameral sa na odstránenie samotného Fidela Castra. Po odtajnení dokumentov amerických spravodajských služieb vyšlo najavo, že CIA sa pokúsila celkove 638-krát pripraviť o život najvyššieho kubánskeho predstaviteľa, pričom na niektoré akcie si prizvala aj americkú mafiu. Keď sa tieto plány dostali na verejnosť, Castro to komentoval slovami: „Keby prežitie atentátov bolo olympijskou disciplínou, tak by som získal zlatú medailu.“

Ako prekonať embargo

Američania napriek zákazu našli spôsoby, ako sa dostať na ostrov. Na spomínanej Massachusettskej univerzite v Amherste vyučovala kultúrnu antropológiu profesorka Johnetta Coleová. Darilo sa jej obísť americké zákony a takmer každý rok organizovala cesty študentov na Kubu. V počiatočnom, najťažšom období napätých vzťahov to robila tak, že študenti odleteli do Kanady alebo Mexika a tam už nebol problém dostať vízum a odcestovať na Ostrov slobody. Raz mi v spoločnom rozhovore povedala: „Len si predstavte, že sme mali naraz zorganizovať odchod 250 študentov. Niekedy to bolo dosť komplikované, najmä v prvých rokoch. Stávalo sa, že niektorí študenti sa vracali domov v lodiach na prepravu dobytka, čo musel byť pre nich naozaj nezabudnuteľný zážitok.“

Rovnako zložité boli na ostrove prvé roky po vyhlásení embarga, keď USA urobili všetko preto, aby ich príklad nasledovali ostatné krajiny Strednej a Južnej Ameriky. „V prvých rokoch to boli dojmy z krajiny, v ktorej sa staré klince vyťahovali zo stien a trámov, aby sa mohli opäť použiť,“ spomínala profesorka. „Dojmy z krajiny, do ktorej bolo treba každú drobnosť dovážať zo socialistických štátov vzdialených tisíce kilometrov. Sledujúc už samotné tieto podmienky bolo pre mňa a ostatných dostatočným poučením, a môžem povedať, že my, bieli i čierni Američania, Mexičania a Portoričania sme najlepšie pochopili nebezpečenstvo politiky USA práve sledujúc život a pomery na Kube.“

Samozrejme, že v počiatočnom období navštevovali takto Kubu prevažne ľavicovo orientovaní študenti prostredníctvom brigády Venceremos. Neskôr, keď sa čiastočne uvoľnili podmienky na vycestovanie, prichádzali aj študenti s inými politickými názormi. Pre niektoré skupiny v Spojených štátoch to musel byť šok, keď sa dozvedeli, že napriek embargu, zákazom, hrozbám a trestom sa každý rok odoberie na ostrov skupina Američanov, aby tam prácou na trstinových plantážach budovala a posilňovala socializmus.

Odvážne rozhodnutie Janet Renovej

Niekedy sa vo vzájomných vzťahoch objavili náznaky normálnosti. Stalo sa tak napríklad v roku 2000, keď v amerických médiách niekoľko mesiacov dominoval prípad mladého chlapca Eliána Gonzáleza. Jeho matka sa rozhodla s milencom opustiť Kubu na vratkom plavidle. Bolo to riskantné rozhodnutie, lebo zo všetkých, čo túžili po USA, sa zachránil iba chlapec, ktorého potom našli neďaleko Floridy rybári, ako pláva na duši z kolesa auta. Chlapca sa ujali príbuzní, ale ministerka spravodlivosti USA Janet Renová vyhlásila, že chlapec, ktorý stratil matku, patrí podľa zákona otcovi. Urobila tak vo volebnom roku, preto republikáni v spolupráci s kubánskymi exilovými organizácia chceli z toho urobiť súčasť kampane. Po Eliána si medzitým prišiel na Floridu jeho otec Juan Miguel. Na prekvapenie všetkých nepožiadal o azyl, ale rozhodol sa vrátiť späť. A to aj napriek tomu, že (ako verejne priznal) kubánski emigranti mu ponúkli „dom, auto, prácu a dva milióny dolárov“.

Koncom apríla 2000 sa ministerka rozhodla konať. Agenti Služby pre imigráciu a naturalizáciu (INS) vtrhli do domu chlapcovho strýka, násilím mu odobrali chlapca a odovzdali ho otcovi. Po návrate domov na Kubu sa z oboch stali hrdinovia. Ministerka Renová tým potvrdila svoje kvality, lebo dokázala presadiť, že právo je dôležitejšie ako politika.

V tom istom roku sa udiala ešte jedna udalosť, ktorá obletela svet. Bolo to prvé podanie rúk medzi prezidentmi USA a Kuby, Billom Clintonom a Fidelom Castrom. Stalo sa tak počas miléniového samitu Valného zhromaždenia OSN v New Yorku. Politici odchádzajúci zo spoločného obeda si podávali ruky s prezidentom USA, keď sa tam odrazu objavil Fidel Castro. „Stálo tam v rade mnoho ľudí a ja som s nimi hovoril,“ vysvetľoval neskôr Bill Clinton. „Odrazu som sa obrátil a (Castro) tam stál. Očividne sa tam pristavil a čakal. Stretnutie trvalo niekoľko sekúnd.“

Tých niekoľko sekúnd stačilo na to, aby si Castro vynútil krátke podanie rúk, čím to sťažil prezidentovi USA natoľko, že ten potom musel pred médiami donekonečna vysvetľovať, že to nebol zámer a že tým neporušil principiálnu politiku Washingtonu voči Kube.

Na pomoc mu prišiel aj samotný Castro, ktorý potom vo svojom obľúbenom kostole Riverside v Harleme povedal: „Nemohol som utiecť, aby som sa vyhol tomu miestu. So všetkou dôstojnosťou a úctou som ho pozdravil. On urobil to isté a ja som sa posunul ďalej.“

Spojeným štátom trvalo v podstate 53 rokov, kým dospeli k presvedčeniu, že embargo je zrejme hlúposť, lebo nesplnilo svoj cieľ. Nepoložilo kubánsky režim na kolená a národ nepovstal napriek problémom, ktorým musel čeliť následkom nepriaznivých ekonomických podmienok. Naopak, ostrov sa postupne dokázal vyrovnať s problémami a Castrov revolučný režim sa nepoložil ani potom, keď sa zosypali socialistické krajiny v Európe a rozložil samotný Sovietsky zväz. Ostatné krajiny Európy a Ameriky už dávnejšie pochopili, že viacej sa dá s Kubou dosiahnuť spoluprácou a rozvojom normálnych vzťahov. Dali to najavo v roku 2012, keď si svet pripomínal polstoročie Kennedyho podpisu historického dekrétu. Počas zasadania Valného zhromaždenia OSN až 186 krajín podporilo rezolúciu odsudzujúcu embargo. Na stranu USA sa postavil iba Izrael ako ich jediný verný spojenec v tomto márnom boji.

Neúspech embarga

Vo svojom najnovšom Posolstve o stave únie už aj prezident Barack Obama priznal nezmyselnosť embarga a pripomínal pritom vedca, ktorý už 52-krát opakoval v laboratóriu ten istý pokus v snahe urobiť vedecký objav svetového významu, aby nakoniec priznal, že sa dopustil chyby hneď na samom začiatku. Nasledujúci deň po prezidentovom prejave v Kongrese pricestovala na Kubu delegácia amerických diplomatov, aby sondovala možnosti nadviazania vzťahov, ktoré sú bežné medzi normálnymi krajinami napriek tomu, že vyznávajú iné hodnoty a riadia sa odlišnými normami. Prvé kontakty naznačujú, že to bude zdĺhavý proces. Najväčšou prekážkou je zákon z roku 1996, podľa ktorého musí o nadviazaní diplomatických stykov rozhodnúť Kongres. A ten majú v súčasnosti pevne v rukách republikáni, ktorí sa aj naďalej pozerajú s nedôverou na úsilie prezidenta o normalizáciu vzťahov s Kubou.

Aj napriek prekážkam sú tu prvé príznaky pokroku. USA zrušili niektoré obmedzenia obchodu a cestovania. V tejto etape cigary opäť symbolizujú mieru ústretovosti, lebo odteraz si Američan bude môcť doviezť domov z Kuby sto kusov týchto povestných tabakových výrobkov. Jediná cigara vystavená v trafike v Amherste  od februára 1962 tým stráca svoj symbolický význam a zmenila sa na historický artefakt.

Bývalý kubánsky vodca, 88-ročný Fidel Castro, je naďalej opatrný a prejavil v súvislosti s najnovším vývojom iba mierny optimizmus. Privítal prvé ústretové kroky, ale zároveň vyhlásil, že Spojeným štátom naďalej neverí. Nemožno sa mu čudovať. Má na to vyše polstoročie dôvodov posilnených o 638 pokusov CIA o jeho život.

Foto: cesar bojorguez / Creative Commons