Reklama

Kurdské referendum a právo na sebaurčenie

Počet zobrazení: 1799

Dňa 25. septembra 2017 sa má v oblasti severného Iraku uskutočniť referendum o kurdskej nezávislosti. Referendová otázka znie: „Chcete, aby sa kurdská administratívna oblasť a kurdské oblasti mimo administratívnej oblasti stali nezávislým štátom?“ Toto právne nezáväzné referendum naplánovala Kurdská regionálna vláda, jeho legitimita je však otázna. Referendum bolo pôvodne určené už na rok 2014, bolo však opakovane odkladané, čo súviselo najmä s faktom, že na kurdskom území prebiehala vojna proti hnutiu ISIL. Po porážkach islamistov v tomto roku sa kurdská regionálna vláda rozhodla referendum zrealizovať. Dňa 7. júna 2017 sa prezident irackého Kurdistanu M. Barzání stretol s predstaviteľmi rôznych kurdských politických subjektov, ako aj s niektorými nekurdskými subjektmi a rozhodol o vyhlásení referenda na 25. septembra 2017.
 

Právo národov na sebaurčenie
 

Toto referendum je legitímnou požiadavkou Kurdov v severnom Iraku a hlavným argumentom, o ktorý sa pri tom opierajú, je existencia práva národa na sebaurčenie. Dané právo je garantované v medzinárodných dokumentoch, ktoré podpísal dokonca aj Irak. Právo na sebaurčenie sa spomína v čl. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v čl. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach ako aj v ďalších dokumentoch. V prípade Iraku je zvlášť dôležité ustanovenie čl. 2 Arabskej charty ľudských práv z 2008. Diskusie sa však vedú o rozsahu uplatňovania tohto práva. Pri úvahe o práve národov na sebaurčenie sa totiž treba venovať určeniu kritérií pre identifikáciu „národa“, a to najmä preto, lebo v medzinárodných textoch sa tejto problematike nevenuje dostatočná pozornosť. O legitimite nároku Kurdov na sebaurčenie je však oveľa menej pochybností než o legitimite iných subjektov. Napr. na rozdiel od Albáncov v Kosove kurdský národ ešte vlastný štát nemá, a preto je jeho nárok silnejší.

Keďže konkretizácia práva na sebaurčenie v medzinárodnom práve chýba, treba brať do úvahy aj ďalšie normy a princípy. Dôležitý je princíp územnej celistvosti štátov, ktorý právo na odtrhnutie veľmi limituje. Princíp územnej celistvosti má význam najmä z hľadiska zabezpečenia mierových vzťahov medzi štátmi. Veľmi dôležité je preto zohľadňovať i to, aby sa právo na sebaurčenie realizovalo v súlade s príslušným vnútroštátnym právom, i keď niekedy o tom vznikajú pochybnosti. No aj v prípade, ak existujú predpoklady na to, aby sa mohlo hovoriť o „národe“ a o „sebaurčení“, odtrhnutie nepredstavuje jediný a nevyhnutný prostriedok realizácie práva na sebaurčenie. Jednou z možností realizácie tohto práva je sebaurčenie pre určité územia, ktoré sa môže prejavovať v garancii osobitných kultúrnych a jazykových práv alebo dokonca vo forme autonómie či federácie.
 

Špecifiká kurdskej otázky v Iraku
 

Niet pochýb, že kurdská otázka je veľmi závažná a v podstate počas celého 20. storočia bola vážnou výzvou pre stabilitu celého Blízkeho východu. Už na Parížskej mierovej konferencii po prvej svetovej vojne sa uvažovalo o autonómii pre Kurdov, do mierovej zmluvy s Tureckom z Lausanne z roku 1923 sa však nakoniec nedostala. Kurdi v tomto období nevystupovali protiturecky, pretože ako moslimovia považovali za hrozbu najmä konanie koloniálnych mocností Francúzska a V. Británie. Tie sa v danom období usilovali získať kurdské územia v Iraku a v Sýrii pod svoju kontrolu. Špecifikom severného Iraku bolo to, že ani v mierovej zmluve s Tureckom v Lausanne z roku 1923 nebola hranica Turecka a Iraku (poručenské územie V. Británie) vyriešená. Istý kompromis sa dosiahol v roku 1926, keď sa Briti s Turkami dohodli, že im budú ročne odovzdávať 10 % príjmov zo severoirackej ropy. K trvalejšiemu riešeniu a uzmiereniu Turecka a Iraku prišlo až po uzavretí Bagdadského paktu v roku 1955. Ankara však dodnes vníma územie severného Iraku  ako svoju záujmovú zónu a aj v 21. storočí tam vykonala niekoľko vojenských operácií.

Veľmi dôležitou témou pri kurdskom referende je aj fakt, že v Iraku žije len menšia časť kurdského obyvateľstva. Skoro polovica všetkých Kurdov žije v Turecku, zvyšok v Iráne, Iraku a Sýrii. Významná časť Kurdov sa nachádza i mimo týchto štátov, najmä v západnej Európe. Ďalším problémom je to, že územie Kurdov v severnom Iraku nie je presne vymedzené. Existujú tri základné možnosti identifikácie kurdských území: buď oficiálne územie irackého Kurdistanu, uznané aj Bagdadom, alebo územie, ktoré Kurdi kontrolujú fakticky alebo územie, ktoré si Kurdi v Iraku nárokujú. Pri mnohých týchto oblastiach ide aj o etnicky zmiešané územia. Významnú časť obyvateľstva severného Iraku tvoria Turkméni a Arabi, ale aj asýrski kresťania či jazídi. Príslušníci týchto menšín patria pritom skôr medzi odporcov kurdskej nezávislosti. Napr. v Kirkúkskej oblasti sa na hlasovaní o otázke referenda na protest nezúčastnilo 17 zo 41 členov provinčnej rady – išlo o predstaviteľov menšín. Významným faktorom je aj to, že z území, ktoré Kurdi získali nedávno od hnutia ISIL, boli v minulých rokoch vyhnaní kresťania a šiíti. Títo sa zrejme plánujú vrátiť, hoci to kurdská vláda môže vnímať ako problém. Aj oni totiž ovplyvnia výsledok referenda.
 

Riziká kurdskej nezávislosti
 

Hlavným problémom kurdského referenda je to, že v prípade jeho vyhlásenia možno očakávať množstvo vážnych konfliktov. Oblasť, ktorú Kurdi kontrolujú, je mimoriadne bohatá na ropu, a preto sa jej Irak nebude chcieť vzdať. To deklaroval aj parlament v Bagdade, ktorý referendum principiálne odmietol ako protiústavné. Kurdská nezávislosť tiež predstavuje tému, ktorá je veľmi emotívne vnímaná v susedných štátoch. Tradične najostrejší postoj zaujíma Turecko, krajina s najpočetnejšou kurdskou menšinou. Keďže Ankara v severnom Iraku opakovane intervenovala, nemožno vylúčiť jej zásah aj v prípade vyhlásenia nezávislosti. Naopak, práve vyhlásenie kurdskej nezávislosti môže Turecku poskytnúť dôvod na dlhodobú prítomnosť v severnom Iraku.

V otázke odmietnutia referenda o nezávislosti podporujú Turkov aj Irán a Sýria, ktoré sa obávajú o vlastnú územnú celistvosť. Problém je zvlášť aktuálny v susednej Sýrii, ktorá v minulosti Kurdov podporovala. V súčasnosti sa však Kurdi stali spojencami USA v sýrskom konflikte a tým si vládu v Damasku odcudzili. Vzhľadom na to, že sýrska vláda nad hnutím ISIL očividne víťazí a opätovne zjednocuje krajinu, nemožno vylúčiť ani konflikt medzi Damaskom a kurdskými separatistami v Sýrii. Znepokojenie viacerých štátov vyvoláva aj fakt, že jedným z najhlasnejších podporovateľov kurdského referenda je Izrael. Je možné, že Izrael tu vidí možnosť získať spojenca v regióne, túto alternatívu však vnímajú aj ostatné krajiny a taktiež arabská verejnosť. Voči kurdskému referendu majú svoje výhrady i USA, spojenec Kurdov z posledných rokov, ktoré sa obávajú zhoršenia vzťahov s Irakom a Tureckom.

Vzhľadom na spomenuté riziká predstavuje referendum o nezávislosti pre samotných Kurdov tak nádej ako aj hrozbu. Nie je totiž možné vylúčiť, že v prípade vyhlásenia nezávislosti Kurdi zomknú proti sebe tradične rozhádané štáty regiónu a ak na podporu Kurdov nezakročia USA, môže sa Kurdská administratívna oblasť  v severnom Iraku dostať do veľkých problémov. Z vyhlásenia nezávislosti sa by sa mohol rozhorieť i konflikt, ktorý nebude schopná vyriešiť OSN a z toho by zrejme čerpalo i oslabené hnutie ISIL. Práve vďaka porážkam islamistov a významným zásobám ropy zažil iracký Kurdistan v poslednom období určitý ekonomický rozvoj a bolo by dobré, aby sa situácia nezhoršovala . Avšak nielen pre Kurdov je dôležité, aby sa pomery v Iraku a Sýrii stabilizovali. Séria utečeneckých kríz totiž poučila Európu, že mier na Blízkom východe musí byť aj jej cieľom.

(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 31 – 32/2017)

Priemer: 5 (11 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama