Légie v Rusku (4)

Oslobodenie od boľševikov, nevypovedaná vojna, ozbrojená intervencia, okupácia
Počet zobrazení: 4579

1.
           

Pravdepodobne ešte v čase naloďovania prvého transportu legionárov vo Vladivostoku poslala sovietska vláda, teda Rada ľudových komisárov (RĽK), dňa 25. februára 1920 nótu vláde ČSR. Prezentovala ju ako formálny návrh na začatie rokovaní „k vytvoreniu mierových vzťahov a na uzatvorenie dohôd, ktoré by boli výhodné pre obe krajiny“. Ak sa mierové vzťahy mali ešte iba vytvoriť, znamenalo to, že v minulom a prítomnom čase neboli mierové, ale nemierové, resp. vojnové. Ľudový komisár zahraničných vecí Ruska (RSFSR) G. Čičerin ich v nóte ČSR konkretizoval takto: „Československí vojaci oklamaní podlými intrigami, ktorí sa ocitli na strane kontrarevolúcie, pozdvihli v dôsledku tragického omylu svoju zbraň proti svojim bratom z ľudových más. ... Krvavá tragédia, ktorú je treba hlboko ľutovať, spôsobila, že československí vojaci prelievali potoky krvi za najhorších zástancov otroctva.“ Taký obsah mala nóta ruskej sovietskej vlády. Vyjadrovala svoje poznanie z pôsobenia československých vojsk v Rusku. Sledovala, pochopiteľne, svoje záujmy. Popisovala skutky légií podľa svojej optiky. Nóta mala nadviazať na dohodu uzavretú 7. 2. 1919, ktorá zaručila légiám slobodný odchod od Irkutska do Vladivostoku a evakuáciu domov. Prímerie prekonalo hrozbu, že légie stvrdnú a zmrznú alebo sa rozplynú či zahynú v nekonečnom priestore Sibíri. Zaplietli sa do občianskej vojny v Rusku a konali podľa dispozícií západných spojencov. Uvedená dohoda, chápaná ako prímerie, mala znenie: „podmienky mierovej dohody“. Podpísaná bola v mene vlády RSFSR, predstaviteľa štátu a v mene velenia československého vojska na Sibíri, teda regulárnych ozbrojených síl nového, práve ustanoveného štátu, ČSR. Legionári neboli už dezertéri z rakúsko-uhorskej armády, ani ruskými zajatcami, ani vojakmi dobrovoľníkmi („bratmi“), ktorí si volili svoje „šarže“, ale medzinárodnoprávne dvojnásobne uznané vojsko, a to vojsko ČSR, a po ďalšie spojenecké vojsko Dohody.  Po troch týždňoch od dosiahnutia silentia (pokoja zbraní) nóta ruskej vlády obsahovala návrh na premenu tohto prímeria (ako dočasného a provizórneho stavu) na trvalý mierový vzťah, ktorý majú uzavrieť vlády týchto štátov, ako medzištátnu dohodu. Podľa návrhu vlády RSFSR sa právny stav prímeria mal doviesť cez úplnú likvidáciu rezíduí vojnových atribútov až k uzavretiu mierovej zmluvy, teda k vytvoreniu mierových vzťahov vo všetkých oblastiach vzájomných vzťahov. Bola tu obsiahnutá ponuka aj na rokovanie o uzatvorení iných dohôd, ktoré by boli výhodné pre obe strany (obchodných, kultúrnych, humanitárnych, osobitne v otázke repatriácie zajatcov, ktorých ako bývalých vojakov rakúsko-uhorskej armády, v súčasnosti občanov ČSR, bolo v Rusku podľa odhadov 20 – 30 tisíc).

unknown_inosmi.ru_.jpgPredchádzajúce časti:

Československé légie v Rusku

Légie na Sibíri

Výsledky anabázy – Légie v Rusku (3)






Foto: inosmi.ru


Sekundárnym faktorom, ktorý nútil k mierovému rokovaniu, boli podľa nóty ruskej vlády viaceré projekty vtedajších svetových politikov o vytvorení rozličných vojenských útvarov pre pochod do Ruska. Najznámejšie bolo vystúpenie francúzskeho premiéra G. Clemenceaua z decembra 1919, ktorý predsedal mierovej konferencii v Paríži. Rozvinul program zjednotenia ČSR, Poľska a Rumunska, aby viedli vojenskú expedíciu proti sovietskemu boľševickému Rusku. Po vojenskej výprave s armádou zostavenou z ruských zajatcov v ČSR a dobrovoľníkov túžil aj prvý premiér ČSR Dr. Karel Kramář (autor projektu „Slovanskej ríše“ z roku 1914 ), ktorý v lete 1919 navštívil v Rostove na Done štáb dobrovoľníckej armády generála A. Denikina. Po admirálovi A. Kolčakovi generál A. Denikin ako jeho nástupca v hodnosti „najvyššieho vladára“ mal projekt „Zjednotené Rusko“ očistené od boľševikov. V marci 1919 Dr. E. Beneš napísal, že Štefánik sa vrátil zo Sibíri, kde bol dva mesiace pri légiách a je už niekoľko dní v Paríži. Rozhodne chcel čo najrýchlejšie dostať našich vojakov domov, bezpodmienečne však vystupoval proti boľševikom s tým, že doma by sa mala vytvoriť armáda, vojsko pre veľkú intervenciu v Rusku. Považoval boľševizmus za patologický jav, revolúciu v Rusku za požiar, ktorý treba zastaviť, pretože jeho plamene preskočia aj k nám. Vytvorenie mierových vzťahov malo byť prevenciou aj proti týmto vojnovým zámerom.  

Rokovania o vytvorení mierových vzťahov, ktoré sovietska vláda navrhla vláde československej, mali širokú časovú dimenziu. Vzťahovali sa jednak na minulosť, na uzavretie a urovnanie nemierového, podľa nej vojnového stavu medzi oboma štátmi formou mierovej zmluvy. Mali sa týkať záležitostí prítomných (recipročnej repatriácie zajatcov), ale aj budúcich vzťahov, uznania oboch štátov de iure alebo aspoň de facto, uznania ich územnej integrity, nepodporovania síl usilujúcich sa o narušenia, resp. priamo likvidovanie ich suverenity. Návrh predpokladal vytvoriť trvalú spoluprácu konkrétne v hospodárskych a obchodných vzťahoch, a čo bolo najdôležitejšie, založiť tým základy pre koexistenciu medzi dvomi štátmi s rozdielnym systémom vlastníckych vzťahov. Tak sa pomenovávali vtedy tieto otázky.  

Ruský sovietsky návrh na rokovanie a uzavretie mierovej zmluvy (20. 2. 1919) s ČSR patril do kontextu významných zmien medzinárodného postavenia RSFSR: a) porážka síl domácej rezistencie (Kolčak, Denikin, Judenič, Wrangel), presadenie dominancie sovietskej vlády, ako výlučného predstaviteľa Ruského štátu; b) zrušenie hospodárskej blokády sovietskeho Ruska štátmi Dohody podľa oznámenia Najvyššej spojeneckej rady vláde RSFSR zo 16. januára 1920; c) podpísanie mierových zmlúv RSFSR s pobaltskými štátmi, s Estónskom (2. 2. 1920), ďalej s Litvou (12. júla) a Lotyšskom (11. augusta). Znamenali recipročne aj uznanie RSFSR a týchto štátov de iure. Návrh rokovať o mierových vzťahoch s ČSR patril akoby do kontextu uzatvárania mierových zmlúv s pobaltskými republikami. Sovietske Rusko sa stretlo s vojskami týchto štátov, pobaltskými i československými. Vybojovalo si vo vojenskom stretnutí s nimi, v konflagrácii, právo na svoju existenciu.

Ruský sovietsky štát, boľševická sovietska vláda, prežil rozhodujúce vojenské úsilia o jeho likvidáciu, úplnú vojenskú porážku (debeláciu), resp. nevydarilo sa úsilie domácich ani zahraničných síl o oslobodenie Ruska od boľševikov. Neúspešné boli aj hospodárske sankcie, hospodárska blokáda zo strany Antanty. Nastúpila v tomto poradí posledná skúška, v podobe vojny medzi RSFSR a obnoveným poľským štátom v období od 25. marca 1920 do 18. marca 1921. Prebiehala s dramatickými amplitúdami (obsadenie Kyjeva, Ukrajiny, Litvy), vzápätí bitka na Visle (hrozba pádu Varšavy) a opäť útok Poľska na východ. Uvedená vojna priniesla do vývoja geopolitických pomerov dve prelomové zmeny: západné štáty uznali najskôr RSFSR a vzápätí nový zväz sovietskych štátov s názvom ZSSR (30. decembra 1922), ďalej sa postupne zriekli podpory reštauračných síl bieleho Ruska, ktoré sa štrukturovali v emigrácii (v Rumunsku, Juhoslávii, Československu, Nemecku aj vo Francúzsku).  Ruský štát (RSFSR) –sa vzdal (dočasne) koncepcie svetovej revolúcie, aj jej vývozom, a likvidovania Versailleskej sústavy. Zhrňujúco možno konštatovať, že v Rusku aj mimo neho nejestvovala nijaká moc (ani morálna, ani fyzická), ktorá by deposedovala sovietsku boľševickú vládu (zbavila ju držby moci).

 

2.

 

Vláda ČSR, jej minister zahraničia, riešila ponuku vlády RSFSR z 25. 2. 1920 na vytvorenie mierových vzťahov akoby v medziobdobí tohto prelomu v globálnej politike. Na žiadosť o konzultáciu o sovietskej nóte jej odpovedalo výslovne iba Francúzsko. Britský minister nepriamo, ústne. Spojenci však mali v tejto záležitosti  rovnaké stanovisko. Rozhodli, že možno okamžite a kedykoľvek nadviazať hospodárske styky s Ruskom. Nadviazanie diplomatických stykov s Ruskom podmieňovali tým, že boľševici sa skutočne vzdajú svojho „teroristického a nehumánneho postupu vo vnútorných veciach“ a prijmú postup ako ostatné štáty. V reálnom jazyku a v mocenských dôsledkoch by to znamenalo, že prijmú a realizujú deboľševizačný postup a reštauráciu predsovietskych pomerov. Československý minister Dr. Beneš postupoval v súlade s tým. Tak pochopil toto vyjadrenie spojencov. Konzultoval ho ešte aj s parlamentom ČSR, so zahraničným výborom poslaneckej snemovne. 

Vláda ČSR odmietla návrh ruskej vlády rokovať o uzavretí mieru z dvoch príčin, z dôvodu faktického a z dôvodu právneho. Neprijala ho, ale napísala, že pokladá za nutné opraviť tézy, ktoré boli obsiahnuté v nóte vlády RSFSR – menovite tie, ktoré sa „vzťahujú na chovanie a upotrebenie našich vojsk v Rusku a na Sibíri“. Ďalej uviedla, že „fakty, ktoré uvádzate, nie sú podľa mienky československej vlády správne a historická pravda je úplne iná“. V prvej vete to bolo ešte diplomatické vyjadrenie : „nutnosť opraviť tézy“. Druhá veta je už striktná, nekompromisná: „fakty“, ktoré uvádzate nie sú správne, a sú v úplnom rozpore, protirečia – „historickej pravde“. Vláda ČSR, ani jej minister Dr. Beneš však vo svojej nóte neuviedli, o ktoré tézy a fakty ide. Domnievať sa možno, že „tézami, ktoré bolo treba opraviť“, bola formulácia o tom, že československí vojaci boli oklamaní, ďalej že sa ocitli na strane kontrarevolúcie a pozdvihli zbraň proti svojim bratom z ľudových más. Treba ich iba „opraviť“, ale platí ich zmysel a podstata, ako to vyplýva z pojmu „opraviť“. Tak to možno chápať. Ktoré „fakty“, nie „tézy“, sú v úplnom rozpore s pravdou, ako sa to tvrdí v nóte Dr. Beneša? Pravdepodobne tie, ktoré boli výslovne spojené s československými vojakmi, ktorí podľa sovietskej nóty „prelievali potoky krvi v boji za najhorších zástancov otroctva“. Nóta vlády ČSR uviedla svoje vyznanie viery v tom zmysle, že „československí vojaci bojovali za svoju slobodu politickú aj sociálnu; a niesli prápory slobody temer všetkými dielmi sveta“. Odmietlo sa tým rigorózne označenie, že légie prelievali potoky krvi v boji za najhorších zástancov otroctva. Uvedené tvrdenie bolo zrejme tvrdé a pre ČSR neprijateľné. Obraz légií chcela vláda očistiť od spojenia s atrocitmi, zločinmi, ktoré spáchali vojská admirála Kolčaka aj pod ochranou československých bodákov (ako o tom písali aj vládni splnomocnenci légií, Dr. V. Girsa, B. Pavlů v Memorande zástupcom dohodových mocností a USA v Rusku o situácii v československej armáde 13. novembra 1919)[1] . Pre vyriešenie tejto spornej otázky s ruskou vládou uviedol Dr. Beneš v menovanej nóte, že v tomto okamžiku pripravuje „zbierku dokumentov“, ktorá osvetlí chovanie našej vlády a oficiálnych vodcov nášho revolučného hnutia najmä v Rusku. Dodal, že vyhotovenie takejto zbierky vyžaduje však určitý čas na jej prípravu. Podľa československej nóty – mala to byť zbierka dokumentov –, ktorá dá úplné a objektívne podklady pre vyriešenie nedorozumení a sporných záležitostí, a to z hľadiska skutkovej stránky pôsobenia légií (tézy a fakty) ako aj právnej stránky tejto ruskej anabázy (t. j. posúdenia činnosti podľa zásad a noriem vtedy platného medzinárodného práva). Oznámenie o príprave zbierky dokumentov a určitom čase na jej prípravu mohlo byť, okrem podkladov pre zistenie pravdy, aj titulom získania času, odloženia riešenia problému, t. j. aj dlhšieho odsunutia začiatku rokovania o mierovej zmluve.

Skutkovú stránku činnosti légií opísanú v nóte vlády RSFSR bolo treba podľa nóty ČSR opraviť (tézy) a zosúladiť s historickou pravdou (fakty). Vzájomne vylučujúce sa stanoviská sa týkali právnej stránky posúdenia činnosti légií. Minister zahraničných vecí ČSR v nóte (10. apríla 1920) napísal, že zo stanoviska právneho sa nóta vlády RSFSR „úplne nezhoduje zo skutočnosťou“, a to z toho dôvodu, že „Československá vláda nebola nikdy vo vojne s Ruskom“(!). Dodal pritom, že je pravdou, že určité miestne dohody boli urobené na Sibíri. Ale priklincoval, že „právne však táto otázka musí byť postavená inak“.

Rokovanie o otázke, či bola medzi ČSR a RSFSR vojna, vojnový stav odsunula potom československá nóta časovo na neskoršie, neurčité obdobie. Najskôr bolo treba pripraviť a zaslať zbierku dokumentov, potom našich vyjednávateľov. A ich úlohou malo byť skúmať problém československých príslušníkov v Rusku (vzťah ČSR k nim), potom otázku hospodárskych stykov, pričom misia (vyjednávatelia) by mohla určiť, ktoré sú ostatné problémy, ktoré by mohli byť skúmané.

 

3.
          

Ako chápať vyjadrenie, že československá vláda nikdy nebola vo vojne s Ruskom? Čo znamená, že je pravdou, že uzavrela niektoré miestne dohody na Sibíri? Áno za dohody uzavreté československou vládou možno medzinárodnoprávne považovať len dohody uzatvorené po 15. októbri 1918 po medzinárodnom uznaní dočasnej československej vlády v Paríži, resp. podpísané po 28. októbri 1918, teda po vyhlásení a uzákonení „zriadenia“ (vzniku) československého štátu. Dohody, ktoré uzavrel T. G. Masaryk (november 1917 – február 1918) s predstaviteľmi ruského sovietskeho štátu počas pobytu v Rusku, uzatvoril nie ako hlava štátu, ale ako predseda Československého národnej rady so sídlom v Paríži, emigračného združenia, ktoré viedlo boj za národné oslobodenie, za samostatný štát. Dohodu s vládou RSFSR z 26. marca 1918 o transporte légií cez Rusko „nie ako bojových jednotiek, ale ako skupiny slobodných občanov“ s určitým počtom zbraní pre svoju sebaobranu, s podmienkou, že budú na území Ruska čestne a úprimne zachovávať lojalitu“, uzatvorila Odbočka ČSNR v Rusku za légie, ktoré boli autonómnou súčasťou francúzskej armády. Dohody, ktoré uzavrela už v mene ČSR československá vláda, boli podpísané na Sibíri pri ústupe, resp. stiahnutí légií zo strednej Volgy a Uralu. Prečo to boli „miestne dohody“, keď konkrétne dohodu o prímerí uzatvorila s vedením „československým vojsk“ (vojsk československého štátu, t. j. ČSR) na Sibíri 7. februára 1920 „vláda RSFSR“? Je to priamo spojené, je to v príčinnej súvislosti s medzinárodným postavením ruskej sovietskej boľševickej vlády.

Ruská sovietska boľševická vláda nebola právne uznaná ČSR a podľa medzinárodného práva toho obdobia nenadobudla a nemala pre československú vládu postavenie právnickej osoby, resp. nemala právnu subjektivitu, právo konať, uzatvárať dohody, prijímať a vysielať vyslancov. Právnu subjektivitu nadobúdal štát, resp. vláda, podľa takzvanej uznávacej konštitutívnej doktríny, až uznaním tejto vlády, a to buď uznaním výslovným alebo uznaním konkludentným (mlčky). Až uznaním sa stáva a stal sa nový štát právnickou osobou, až potom existuje podľa práva a je nositeľom medzinárodných práv a záväzkov.

Vláda štátu, ktorá nebola uznaná, mala z hľadiska vtedajšieho platného medzinárodného práva právne postavenie „lokálnej“, resp. „miestnej autority“. Platilo to aj pre centrálny výkonný orgán, teda vládu mocenského, teritoriálno-personálneho útvaru disponujúceho vojskom, bezpečnostnými a silovými orgánmi. Platilo to aj pre prípad, že to bol výkonný orgán, ktorý aj podľa svojej najvyššej normy, v prípade Ruska Ústavy RSFSR prijatej 10. júla 1918, bol pomenovaný ako vláda, resp. Rada ľudových komisárov. Podľa vtedajšieho medzinárodného práva to však nebola vláda štátu, ale bola to len miestna či lokálna autorita, ktorá nemala spôsobilosť konať v medzinárodných vzťahoch, zastupovať daný štát. Úkony, ktoré takáto miestna, resp. lokálna autorita urobila, vrátane uzavretia zmluvy, dohovoru či dohody – neboli perfektnými právnymi dohodami, neboli právom vôbec, ale mali len povahu „miestnych dohôd“, miestnych dohovorov. Vyplývalo z toho, že aj keď vláda RSFSR uzatvorila zmluvu s názvom „podmienky mierovej dohody“ s velením československého vojska na Sibíri, ktoré konalo v mene ČSR, bola to len „miestna dohoda“, a to „miestnej autority“ uzatvorená na Sibíri. Nemalo to relevanciu, z ktorej by vyplývalo, že ČSR podpisom dokumentu „podmienky mierovej dohody“ uznala, že bola vo vojne s vládou RSFSR. Takéto konzekvencie pre vládu ČSR z tejto miestnej dohody nevyplývali. Aj keď sa pri slovnom výklade tejto dikcie „podmienky mierovej dohody“ zdali logické a vyplývalo z toho, že tieto podmienky budú podrobne rozvedené a konkretizované v mierovej zmluve, resp. dohode.

Zo situácie, kedy vláda štátu nebola právne uznaná, sa robil ďalší záver, a to, že takýto štát nebol nielen medzinárodnou osobou, ale tiež, že nemal základné práva uznaného štátu, a to právo na existenciu, na sebaobranu, územnú zvrchovanosť, že sa naň nevzťahovali normy medzinárodného práva ochraňujúce štát v prípade ozbrojenej agresie, ktorá sa mohla vydávať za oprávnenú intervenciu. 

V tomto zmysle treba interpretovať a následne chápať formulácie z nóty Dr. E. Beneša, ministra zahraničných vecí ČSR – že je síce pravdou, že československá vláda uzatvorila určité miestne dohody na Sibíri, ale nikdy nebola vo vojne s Ruskom. Treba dodať a zdôrazniť, že minister tým myslel na to, že ČSR nebola vo vojne s Ruskom v právnom zmysle slova, nebola vo vojne podľa vtedajšieho medzinárodného práva. Takúto vojnu mohol podľa práva viesť len uznaný štát proti uznanému štátu. Ozbrojené operácie vedené aj regulárnymi vojenskými silami, proti štátu neuznanému, nespĺňali pojem vojna podľa platného práva. Neboli to vojenské operácie proti určitému štátu (v tomto prípade proti „Ruskému štátu“), ani proti vláde tohto štátu (teda vláde RSFSR), ale právne to mohli vydávať a vydávali len za ozbrojený konflikt, len za „boj proti boľševikom“, iba za „vojnu s boľševickými uzurpátormi moci v Rusku“, resp. vojnu za očistenie alebo oslobodenie Ruska od boľševikov. Doktrína medzinárodného práva, že len medzinárodne, diplomaticky uznaný štát, vláda štátu, je právnickou osobou, inak je len maximálne „miestnou, či lokálnou autoritou“, ktorá nie je právne spôsobilá ani uzatvoriť platnú dohodu, zmluvu mala takáto dôsledky. Poskytovala týmto úplnú svojvôľu pre konanie už uznaných štátov, osobitne mocností či veľmocí, vo vzťahu k novým, vzniknutým štátom a to konanie z pozície sily, brachiálnej moci.

Aj nóta ľudového komisára G. Čičerina má svoje diplomatické, formulačné nuansy. Adresovaná je nie iba vláde ČSR, ministrovi zahraničia, ale priamo československému ľudu a jeho národu. Uvedenie takéhoto adresáta je už spojené s počiatočným prameňom sovietskej zahraničnej politiky, Dekrétom o mieri prijatým v prvý deň októbrovej revolúcie a uchopenia moci. V nóte sa nepoukazuje na skrivodlivosti či neprávosti urobené voči sovietskemu štátu, ale – proti sovietskej revolúcii, proti pracujúcemu ľudu. Dané osobitosti boli spojené s úsilím sovietskeho štátu komunikovať ponad hlavy vlád štátov a ministerstiev a získavať verejnosť, verejnú mienku na svoju stranu, získavať ich pre svetovú socialistickú revolúciu.

Štáty Antanty, Francúzsko, Veľká Británia, Japonsko ako aj USA, medzinárodnoprávne uznali vládu admirála A. V. Kolčaka ako vládu Ruského štátu a mali aj svojho diplomatického zástupcu v sídle tohto orgánu v západosibírskom meste Omsk. Československo malo tiež diplomatické styky s najvyšším vladárom Ruska v Omsku. Právne uznanie vlády na čele s admirálom A. Kolčakom ako hlavy „Ruského štátu“ malo z hľadiska ČSR právnu relevanciu uznania tejto vlády de facto. Omská vláda si nárokovala uplatňovať svoju moc na celom území Ruského impéria, v hraniciach pred revolúciami z roku 1917. Patrili tam aj Fínsko (ruská cárska gubernia), Poľsko (ruský zábor), územia pobaltských štátov. Úlohy vyplývajúce z tohto postavenia, uznania Ruského štátu so sídlom v Omsku, jeho vlády, plnil ruský veľvyslanec Maklakov, sídliaci v Paríži. Práve tento veľvyslanec blahoželal (4. júla 1918)  Dr. E. Benešovi ako generálnemu tajomníkovi Československej národnej rady (ČSNR) k uznaniu Národnej rady francúzskou vládou, o tri mesiace neskôr mu gratuloval už ako ministrovi zahraničných vecí k ustanoveniu československej dočasnej vlády. Vláda ČSR teda nielen právne neuznávala ruskú sovietsku boľševickú vládu, ale, naopak, za oprávnenú vládu Ruského štátu považovala vládu v Omsku vedenú Kolčakom. Znamenalo to tiež, že vláda ČSR súhlasila a schvaľovala vojnu, vojenské operácie, ktoré viedla táto vláda proti ruskej sovietskej vláde. Schvaľovala ich právne, diplomaticky, podporovala ich aj fakticky vojenskými operáciami a ozbrojenými aktivitami vojsk (légií) už československého štátu. Analogicky ako nemôže byť fyzická osoba v dvoch právoplatných manželstvách, mať dvoch zákonných manželov, ani ČSR nemohla byť v právoplatných medzinárodných vzťahoch s dvomi vládami, ktoré sa považovali za vlády štátu s identickým územím a obyvateľstvom. V rodinnom práve sa to volá bigamia. 

 

4.
 

O dvoch otázkach, a to o vypovedaní vojny ruskej sovietskej vláde a tiež o možnosti vojenskej intervencie v Rusku s československou armádou na Sibíri viedla vláda ČSR začiatkom júna 1919, podľa vlastných slov „prenikavú debatu“. Dospela k meritórnemu, resp. zásadnému stanovisku. Podľa základného zákona ČSR v tom čase platného, a to zákona č. 37/1918 Zb. o dočasnej ústave (13. 11. 1918), vojnu mohol vypovedať prezident republiky, ale iba na základe uznesenia Národného zhromaždenia (NZ). A uznesenie NZ sa prijímalo hlasmi väčšiny poslancov, po príslušnej parlamentnej debate, diskusii. Vláda ČSR po tomto poznaní ústavnej úpravy uzavrela riešenie tejto otázky o možnosti ozbrojenej intervencie československou armádou na Sibíri v období po júni 1919 úsudkom: že nie je nijako žiaduce, aby sa takáto diskusia v parlamente rozpútala. Debata by preskočila aj do verejnosti a vzhľadom na vtedajší stav verejnej mienky, krátko po ukončení svetovej vojny, v dobe, keď viac ako päťdesiattisíc rodín čakalo na návrat svojich blízkych zo Sibíri, by táto diskusia mohla ohroziť i stabilitu vlády ČSR, destabilizovať politické pomery vôbec. Podľa tejto informácie je jednoznačné, že vláda ČSR odstúpila od úvah vypovedať vláde RSFSR vojnu. Uvažovala popritom o ďalšej, akoby nižšej forme ozbrojenej aktivity v Rusku, a to „vojenskej intervencii“. Podľa výkladu platnej dočasnej ústavy aj o takomto vojenskom angažovaní v cudzej krajine by muselo rozhodnúť Národné zhromaždením. Úsilie členov vlády ČSR nájsť právnu formu participácie na konflagrácii alebo intervencii v Rusku stroskotalo, bolo bezvýchodiskové. Vláda ČSR nevypovedala vojnu, ani vojenskú intervenciu sovietskemu Rusku. Vojenské operácie, ozbrojené aktivity už československého armádneho zboru, ktorým sa légie stali vojskom nového štátu, neboli po tomto rokovaní vo vláde ČSR v júni 1919, ani akoby dodatočne (ex post) legalizované, ani nedostali právnu sankciu, schválenie podľa platnej dočasnej ústavy ČSR, ako vypovedaná vojna alebo ozbrojená intervencia pre budúcnosť.

Vojenské pôsobenie légii v Rusku potom zahalila vláda ČSR do quasi právneho hávu, že neuznaný štát, neuznaná vláda, nie je právnickou osobou, nemá preto základné právo uznaného štátu, právo na existenciu, územnú zvrchovanosť, nechránili ho normy medzinárodného práva ochraňujúce štát proti agresii, intervencii. Vláda ČSR prišla už v roku 1919 s oficiálnym stanoviskom: princíp neutrality a nonintervencie umožnil za všeobecnej anarchie našej armáde pomerne pokojný pobyt na Rusi. „Až nelojálna politika moskovskej vlády donútila naše vojsko k obrane.“ Táto verzia o príčine ozbrojenej epopeje légií v Rusku sa stala aj tézou v časti historiografie. Neriešila akou obranou sa dalo obsadiť územie od Samary, cez Kazaň, Jekaterinburg, Omsk, Irkutsk a Vladivostok. A mať pritom leví podiel na kreovaní demokratických ruských vlád, najskôr eserov, menševikov a to v Samare a v Ufe a napokon vlády monarchistických, despotických síl v Omsku.

Aj ruská sovietska vláda tvrdila v nóte adresovanej dočasnej československej vláde z 31. októbra 1918 (teda v tri dni po vyhlásení ČSR), že všetky opatrenia, ktoré bola nútená podniknúť proti Čechoslovákom, boli mimoriadnymi opatreniami „zákonnej vlastnej obrany“ proti kontrarevolučnému hnutiu, ktoré sa usilovalo o zvrhnutie ľudovej moci v Rusku“[2].   

Nie iba termín „vojna“, ale i pojem „konštitutívny či deklaratívny význam uznania vlády“, ale aj slovo Rusko mohlo byť vo výmene diplomatických nót predmetom právnickej ekvilibristiky. A to, či sa rozumie v zmysle geografickom, historickom a právnom, pričom Ruský štát bol vtedy už temer tisíc rokov, od pokrstenia Rusi svätým Vladimírom, uznávaným štátom. Ten nebolo treba uznávať, s tým sa nemusela uzatvárať mierová zmluva. Predmetom sváru bola príslušná vláda, bez ohľadu na to, že to bola vláda v Moskve, hoci aj sídliaca Kremli, a to v tom zmysle, či bola oprávnená zastupovať a konať v mene Ruského štátu. Alebo či takéto oprávnenie, legitimitu a legalitu v konaniach navonok má iné politické zoskupenie, ktoré sa vyhlasovalo za ruskú vládu. V apríli 1920 to ešte mohla byť vláda generála A. V. Denikina (síce už porazená, ale s tým, že sa príležitostne jej zvyšné časti zmohli na odpor, pričom Denikin bol už emigrantom v Paríži). Neskôr to tiež mohli  byť v Rusku pôsobiaci ďalší bývalí cárski generáli, Wrangel a Judenič. V tom čase sa pôvodne kalkulovalo, že poslední legionári budú vo Vladivostoku najdlhšie do mája 1920. V mene vláda ČSR premiér V. Tusar vyhlásil v parlamente 23.  marca 1920, že „celá akcia našej armády na Sibíri, všetky jej skutky a činy nesú pečať lojálnosti voči demokratickému Rusku a boli inšpirované len láskou k nemu a k tým princípom, ktoré si naša revolúcia vpísala na svoj štít“. Teda Rusko chápala vláda ČSR ako „demokratické Rusko“, eventuálne aj monarchistické, nie sovietske či boľševické. Voči tomuto Rusku skutočne nikdy neviedla ČSR vojnu, ako to napísal vo svojej nóte Dr. E. Beneš.

Návrh na rokovanie o mierových vzťahoch obsiahnutý v nóte G. Čičerina bol z československej strany odmietnutý, resp. bol bezpredmetný z dvoch právnych dôvodov. Vláda RSFSR uzavrela s československým vojskom na Sibíri iba „miestnu zmluvu“, t. j. nie je to uznaná vláda. Po ďalšie preto, že uzavretie mieru nebolo možné, pretože nejestvoval vojnový stav medzi nimi. Z odpovede Dr. E. Beneša zostala na programe ešte príprava „zbierky dokumentov“ o činností légií v Rusku. Predpokladané práce na jej príprave však pravdepodobne neboli ukončené. Podľa oznámení troch najvýznamnejších archívov Českej republiky – archívu ministerstva zahraničných vecí, národného archívu a napokon ústredného vojenského archívu, nemajú tieto inštitúcie vo svojich fondoch takúto zbierku dokumentov. Podľa mailu ani takúto zbierku dokumentov nemali – a ani o nej nevedeli (stav 2016). Je to nenahraditeľná škoda, pretože podľa predbežného avíza mala táto zbierka dokumentov vyvrátiť nesprávne tézy, fakty, ktoré mali byť úplne v rozpore s historickou pravdou, a tiež uviesť, ako úplne inak (nie ako v nóte Čičerina) mala byť právne postavená otázka postavenia a činnosti légií v Rusku. Zistiť pravdivé fakty, správne postaviť otázku právnych aspektov ich postavenia a činnosti, zostalo potom už na bádateľov a hodnotiteľov. Na ich subjektívne poznanie, často ideologickú motiváciu a selektívnu prácu s dokumentmi aj ich obsahom.

Obaja šéfovia diplomacií, minister Beneš a ľudový komisár Čičerin sa zhodli, že nebudú čakať na predloženie „zbierky dokumentov“, ktorá mala vyriešiť ich spor, či pôsobenie légií v Rusku bolo také, že treba medzi nimi uzatvoriť mierovú zmluvu, ako to žiadal ruský komisár, resp. že to nebol vojnový stav, ako tvrdil československý minister – a že preto treba pristúpiť okamžite k rokovaniam o nadviazaní normálnych vzťahov.

 

5.
 

Iné hodnotenia závery o pôsobení légii v Rusku by bolo možné vyvodiť pri uplatnení tzv. deklaračnej, potvrdzovacej doktríny diplomatického uznania štátu. Znamenala, že nový, vzniknutý štát od svojho vyhlásenia, resp. uzákonenia svojho vzniku už právne jestvuje a má právnu subjektivitu. Predpokladalo to, že skutočne takýto štát vykonáva vládu nad obyvateľstvom príslušného územia, že má skutočnú moc v rukách, že sa pokladá za právoplatného predstaviteľa svojho národa, a preto tiež sú jeho medzinárodné akty, pokiaľ boli urobené v mene štátu, právoplatné. Podľa tejto doktríny vláda, orgány tohto štátu musia preukázať, že sú relatívne trvalým a jediným zástupcom vo všetkých zahraničných záležitostiach. Sovietska vláda v Rusku, po uchopení moci v Petrohrade, potom v Moskve – ovládala v priebehu marca 1918 Rusko. Zvrchovanosť tohto štátu presadili, realizovali jeho miestne soviety, orgány štátu, ktorý podľa nich dostal aj pomenovanie, na celom území Ruska, európskej i ázijskej časti. Podľa konštatovania tohto stavu, dosiahnutia týchto realít – môžeme usudzovať, že sovietsky štát, RSFSR, nadobudol právnu subjektivitu navonok, v medzinárodných vzťahoch hneď po svojom vzniku, resp. efektívne už v marci 1918.

Niektoré úvahy, ktoré uviedol vo svojich spomienkach z Ruska T. G. Masaryk, sú blízke k takémuto chápaniu nadobudnutia medzinárodnoprávnej subjektivity ruského sovietskeho štátu a to od jeho vzniku. Pozoruhodná je v tejto súvislosti myšlienka Masaryka o tom, že „každopádne, už vtedy boj proti boľševikom bol bojom proti oficiálnemu Rusku s tým, že ak vojna proti Rusku – Rusku boľševickému, pretože iného Ruska nebolo, bola nutná – musela sa vojna formálne vypovedať – a museli sa uviesť dôvody. To sa nestalo“[3]. V týchto formuláciách sa žiada sumarizujúco podčiarknuť dva právne konštatujúce a do značnej miery aj normatívne závery: a) ruský sovietsky štát považoval Masaryk za štát, ktorý už právne vznikol, jestvoval a mal právnu subjektivitu i spôsobilosť právne konať; b) mal právo, aby sa v súlade s týmto stavom voči nemu aj správali iné suverénne štáty; c) ozbrojené vojenské konanie voči nemu, vojenské operácie na jeho území, namierené proti jeho štátnej moci, s cieľom jej zvrhnutia, zvrhnutia sovietskeho režimu – mali byť právne relevantným spôsobom notifikované, publikované a teda vojna mala byť formálne vypovedaná a museli sa aj udať dôvody vypovedania a vedenia takejto vojny. Masaryk priznal bez okolkov, že nedostatok politickej formálnosti v postupu voči boľševikom neschvaľoval. Zdôraznil pritom, že bol čo do zásad omnoho radikálnejším odporcom boľševizmu ako mnohí páni v Paríži a v Londýne. Podľa týchto slov T. G. Masaryka môžeme konštatovať, že spojenci viedli proti sovietskemu štátu nevypovedanú vojnu, teda vojnu ktorá, nespĺňala atribúty medzinárodného práva, bola nelegálna.

T. G. Masaryk vo svojich memoároch uviedol, že uvažoval o vojne proti boľševikom, teda proti sovietskemu Rusku. Z predchádzajúcich myšlienok vyplýva, že to mala byť vojna riadne vypovedaná podľa pravidiel medzinárodného práva. Mala to byť tiež vojna, ktorá by bola morálne a právne oprávnená, a to v tom zmysle, že to mala byť vojna za demokraciu, temer nový typ legálnej vojny (ius ad bellum). Svoje stanovisko k vypovedaniu a vedeniu takejto vojny proti sovietskemu Rusku sformuloval takto: „Bol by som sa s našim korpusom pripojil k armáde, ktorá by na vojnu s boľševikmi bola stačila a ktorá by hájila proti boľševikom demokraciu.“

Prvé obdobie operácií légií na strednej Volge a Urale sa však vyznačoval inými atribútmi ako bojom proti boľševikom za demokraciu. V samotnej Samare, kde sa za podpory légií vytvorila demokratická ruská vláda výboru ústavodarného zhromaždenia (Komuč), bolo uväznených 12-tisíc osôb. V Omsku to bolo viac ako 20-tisíc. Ďalšie veľké počty ľudí zastrelili. Ľudový komisár zahraničných vecí RSFSR písal o hrubých výstrelkoch, dokonca o zločinoch Čechoslovákov. Súčasne však uviedol, že legionári nekonali so znalosťou veci; boli oklamaní a zavlečení do tohto povstania, ďalej, že sa stali sa agentmi Dohody, čím sa premenili na nástroj kontrarevolučných machinácií. Boli to tvrdé slová, vypovedané pod dojmom hrozby týchto udalostí pre ruský sovietsky štát s boľševickým režimom. Zodpovednými sa tieto konania označil dohodové mocnosti, ktorých vyslanci 4. júla 1918 odovzdali ľudovému komisárovi slávnostné vyhlásenie, že považujú Čechoslovákov za spojenecké vojsko, za ktoré nesú plnú zodpovednosť.

O tieto diplomatické dokumenty sa v Československu opierali, z nich vychádzali potom aj negatívne a odsudzujúce hodnotenia, priamo rozsudky pri opisovaní činnosti légií v Rusku v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch v dobovej historiografii. Prameňom poznania pre nich však boli aj dokumenty z pôsobenia légií v roku 1919 na Sibíri, konkrétne memorandum vládnych zmocnencov Girsu a Pavlů o tom, že: „Pod záštitou československých bodákov miestne vojenské ruské orgány sa dopúšťajú skutkov, nad ktorými užasne celý civilizovaný svet. Vypaľovanie dedín, vraždy pokojných ruských občanov po celých stovkách, strieľanie bez súdu ľudí demokratických, za púhe podozrenie z politickej nelojálnosti, sú na dennom poriadku a zodpovednosť za to všetko pred súdom národov celého sveta padá na nás, že majúc vojenskú silu, nezabránili sme tomuto bezpráviu.“ Účasť československých légií, po 28. októbri 1918 bez pochyby vojska ČSR, vo vedení vojny ako aj páchaní atrocít proti civilnému obyvateľstvu pokračovala. Légie, legionári neboli priamymi páchateľmi, ale z hľadiska trestnoprávneho nielenže nezabránili, ale v podstate neurobili nič proti týmto zločinom vojsk admirála Kolčaka. Vláda ČSR,  konkrétne jej minister zahraničných vecí sa s týmito „tézami, faktami“, aj ich právnym hodnotením vyrovnal doktrinálnou právnickou formuláciou, že ČSR nikdy nebola vo vojnovom stave s Ruskom. Podľa tejto doktríny to bola nepriestrelná formulácia. Podľa memoárov prvého prezidenta ČSR to mohla byť – nevypovedaná vojna a pravdepodobne aj vojna, ktorá nebola vedená za demokraciu(?).

Z hľadiska platnej doktríny konštitutívneho významu uznania štátu nebola teda ČSR vo vojnovom stave s RSFSR, pretože tento štát podľa tohto práva nebol právnickou osobou. Ani s ním nemohla byť vo vojne. Podľa doktríny vzniku štátu jeho presadením sa v medzinárodných vzťahoch viedla ČSR s týmto ruským sovietskym štátom nevypovedanú vojnu. Pri tomto hodnotiacom závere sa možno oprieť o stanovisko aj prvého prezidenta ČSR T. G. Masaryka.  

 

6.

 
Medzinárodné právo vojnové tohto obdobia, tzv. haagské, bolo regulované vo viacerých dohodách, ktoré sa prijali na mierových konferenciách v Haagu v rokoch 1899 a 1907. Upravovali právo na vojnu (ius ad bellum) a pravidlá vedenia vojny (ius in bello). Vojna však zostala v celom období prvej svetovej vojny i po nej až do Briand-Kellogovho paktu z roku 1927, kedy bola útočná vojna zakázaná ako zločin (od norimberského tribunálu v roku 1947 ako „zločin proti mieru“), úplne v právomoci príslušného štátu. Každý štát mohol k vojne siahnuť, použiť ju ako krajný svojpomocný akt pri vykonávaní svojej zahraničnej politiky. Spolu s pojmom vojna sa používali pojmy intervencia (zásah do vnútorných vecí zvrchovaného štátu) a invázia (nepriateľský vpád do inej krajiny). Intervencia do vonkajších záležitostí štátu sa dotýkala vonkajšej nezávislosti. Intervencia do vnútorných vecí sa týkala buď územnej alebo osobnej zvrchovanosti.

Vojnu charakterizoval premiér ČSR V. Tusar v liste ministrovi Dr. Benešovi do Paríža v roku 1919 ako „brannú, (ozbrojenú) intervenciu“. Aj pre ozbrojenú intervenciu do Ruska sa vyžadoval pred jej vypovedaním prezidentom súhlas parlamentu. Pre riziko nepokojov, pobúrenia verejnosti, ktorých prepuknutie sa predvídalo, odstúpila vláda aj od možnosti vojny, aj od ozbrojenej intervencie.  

Predseda Československej národnej rady (ČSNR) a prezident ČSR Tomáš Garrigue Masaryk vo svojich memoároch, pri reflexiách na vystúpenie československých légií, konkrétne na udalosti spojené s incidentom v Čeľabinsku 14. mája 1918 (z ktorého vzbĺkol oheň a požiar vzbury a ozbrojeného povstania proti boľševikom a sovietskej moci), ďalej pri vyjadrení k ozbrojenému povstaniu légií proti boľševikom, menovite k obdobiu, kedy obsadili a kontrolovali spolu s domácimi ruskými silami územie strednej Volgy, Uralu a Sibíri (bolo to približne obdobie okolo 16. júla 1918), napísal: „Naše boje na Sibíri neboli žiadnou intervenciou proti boľševikom; nevznikli zo žiadnej politiky intervenčnej, ale z uvedených príčin, ktoré nás nútili k obrane“. O intervencii podľa medzinárodného práva možno hovoriť vtedy, keď je namierená proti cudziemu štátu, vojenským či ozbrojeným zásahom proti jeho štátnej moci na jeho území. Ak namiesto pomenovania štát, sovietsky štát, použijem úmyselne pomenovanie boľševici, teda príslušníci politickej strany, politického, ideologického prúdu, hnutia, nie sú splnené atribúty pre kvalifikovanie týchto aktivít za vojenskú intervenciu v zmysle medzinárodného práva. Nepatrí sa však uľahčovať si hodnotenie konania vojska, ktorého bol T. G. Masaryk najvyšším veliteľom, vyviňovať sa z tejto zodpovednosti nejakými náhradnými, substitučnými pomenovaniami. Možno povedať, že to bolo skôr vyjadrením negatívnych politických emócií.

Prezident Masaryk otvorene priznával, že spojenci sa miešali, zasahovali do vnútorných pomerov Ruska. On však zdôraznil, že sa nemalo zasahovať do týchto pomerov. Hodnotenie takéhoto konania ako nedovoleného či protiprávneho zasahovania považoval za samozrejmé, resp. tvrdil, že nedovolenosť takého konania „sa rozumie podľa medzinárodných zvykov samo sebou“. V kontexte s tým pomenoval Masaryk konanie spojencov (štátov Dohody) za nedovolenú intervenciou, ktorá bolo v rozpore s medzinárodným právom obyčajovým, s nepísanou časťou medzinárodného práva.  

T. G. Masaryk zažil prvú ruskú revolúciu v Petrohrade a druhú, októbrovú, v Moskve. Videl v nich veľa neľudskosti, krutosti, a to ho viedlo k tomu, že za páchateľov týchto atrocít považoval hybné sily tejto revolúcie, teda boľševikov. Viedlo ho to aj k  úvahám, že intervencia je prípustná, ak spočíva na práve, keď sa vykonáva v záujme ľudskosti, za účelom zastavenia ustavičných ukrutností. Stanovisko mocností sa prikláňalo v prospech takýchto intervencií, tzv. humanitárnych intervencií, predpokladajúc, že sa budú realizovať vo forme kolektívnej intervencie štátov Dohody a USA. Celkove však T. G. M. zdôrazňoval: „Pokiaľ sa týka politiky intervenčnej a celej politiky voči Rusku, stojím stále na stanovisku neintervencie: boľševizmus znamená vnútornú krízu Ruska – tá sa nedá liečiť zasahovaním zvonku.“ Podľa poznámok T. G. Masaryka sa dá povedať, že vychádzal z toho, že ruský sovietsky štát s boľševickou vládou sa stal právnickou osobou svojím vznikom a presadením svojej zvrchovanosti dovnútra Ruska i navonok. Nestál na stanovisku, že by sa takouto právnou osobou zatiaľ nestal, že by nemal ako subjekt medzinárodného práva právo na jestvovanie, nedotknuteľnosť a zvrchovanosť. Teda, že by ozbrojený zásah proti jeho vonkajšej i vnútornej zvrchovanosti bol kvalifikovaný ako vojna, intervencia, invázia podľa kritérií medzinárodného práva.

Edvard Beneš vo svojich memoároch o tomto období akoby pokračoval v myšlienkach vyjadrených v texte Masaryka: „do veľkej intervencie sa nikomu nechcelo“ (spojencom) ... nebolo k nej vtedy za rozhodujúcej nemeckej ofenzívy na západe (v lete 1918 vo Francúzsku) ani moci, ani nutných prostriedkov; celkom sa však pevne verilo v skorý nový prevrat v Rusku, ktorý sa takpovediac ohlasoval denne v novinách“.

Ojedinelým hlasom medzi predstaviteľmi Antanty bol názor T. G. Masaryka o možnosti pretrvania sovietskej, boľševickej moci (jej relatívnej stálosti), ďalej o jej uznaní de facto a dokonca možnom rokovaní s V. I. Leninom, predsedom sovietskej vlády. Toto stanovisko vyslovil v apríli 1918. Skoncipoval ho po mesačnej ceste železnicou z Moskvy do Vladivostoku v apríli 1918 v Tokiu. Situáciu vyplývajúcu z tohto poznania Masaryka pochopil E. Beneš. Pôsobil v tomto duchu v Paríži, kde niektoré noviny priniesli telegramy z Washingtonu a výraz údivu nad týmito názormi Masaryka.  

 

7.
 

Vláda ČSR (ministerská rada, podľa vtedajšieho pomenovania) v júni 1919, po meritórnej diskusii o možnosti vojenskej intervencie v Rusku s légiami na Sibíri dospela k záveru, že zásada neutrality a nonintervencie zostáva v platnosti. Boľševizmus mal byť potlačený v Rusku vlastnými ľuďmi a práve to znamená pre túto krajinu omnoho viacej, ako keby cudzie vojsko pritom pomáhalo. Poukázala ďalej na to, že je známe, že všetky ruské demokratické strany sú proti intervencii. Dôležitá a podstatná na tomto stanovisku vlády ČSR je skutočnosť, že vojenské operácie  légií v Rusku od 28. októbra 1918 (vtedy už na Urale a západnej Sibíri) až do 5. júna 1919, keď ozbrojenou silou zabezpečovali tyl tvrdých, humanitárne krutých vojenských operácií armády admirála A. Kolčaka, československá vláda nepovažovala za priamu ozbrojenú intervenciu v Rusku, priamy zásah do vnútorných záležitostí. Až do začiatku júna 1919 nezúčastňovala sa ČSR na vojenskej intervencii v Rusku. Také bolo stanovisko vlády ČSR. A až v júni 1919 debatovala vláda ČSR o „možnosti vojenskej intervencie v Rusku s našou armádou na Sibíri“! A to v čase, keď už rozhodnutie o evakuácii légií prijímala, resp. prijali najvyššie politické a vojenské orgány Dohody, konkrétne francúzsky premiér G. Clemenceau(!). Morálne to bolo pokrytectvo. Politicky v tom bolo žonglérstvo. Aj vojnu, aj ozbrojenú intervenciu bolo možné ústavne vyhlásiť, ale vláda to považovala na nežiaduce až nemožné vzhľadom na rastúci odpor v krajine a v armáde, na pravdepodobnosť politickej destabilizácie.  

Masaryk uviedol vo svojich spomienkach a úvahách, že myslel aj na boj s boľševikmi, dokonca aj na okupáciu Ruska. Na konci roku 1917 a na začiatku roku 1918 sovietska moc mala iba neveľký počet tzv. červených gárd (dobrovoľníkov). Ruská predoktóbrová armáda sa úplne rozpadla, rozutekala a napokon ju demobilizovala sovietska moc. Rýchla a dobre organizovaná vojenská expedícia z Ukrajiny smerom na Moskvu mohla mať vzhľadom na tieto pomery anarchie v Rusku, rozklad ruskej armády a stav légií ako jedinej bojaschopnej formácie tej doby (prvej polovice roku 1918) v Rusku nádej na úspech. Takáto expedícia légií by bola z právneho hľadiska pravdepodobne alebo temer iste vojenskou intervenciou, spĺňala by jej atribúty. Ale jej dlhodobejší prínos, dlhodobejšie časové trvanie, by muselo byť spojené s vojenskou okupáciou dôležitých komunikačných uzlov a strategických centier, aglomerácií vôbec. T. G. Masaryk reálnosť takéhoto podujatia hodnotil takto: „S päťdesiat tisíc mužmi nemožno okupovať a držať ohromné územie európskeho Ruska; boli by sme museli okupovať nielen Kyjev, ale celý rad miest a mestečiek k Moskve, zanechať všade posádky – na to sme naprosto nestačili.“ Pravdepodobne tieto poznámky Masaryka boli adresované domácim politickým činiteľom, ktorí po návrate légii do Československa videli légie ako osloboditeľov Ruska od boľševikov, od sovietskej moci vôbec, prípadne mali kritické pripomienky k nevyužitiu tejto situácie, ktorá sa podľa nich viacej nevyskytne.

Územie po desať kilometrov na jednej i druhej strane Transsibírskej magistrále v dĺžke osemtisíc kilometrov od západu na východ mali obsadené československé vojská, ktoré tu vykonávali podľa rozkazu ministra vojenstva vlády ČSR M. R. Štefánika strážnu službu. Podľa vtedy platného „Poriadku zákonov a obyčajov pozemnej vojny“, prijatého na II. mierovej konferencii v Haagu“ v roku 1907 „územie sa pokladá za obsadené, t. j. okupované, ak je v moci nepriateľskej armády“. Légie boli s účinnosťou od 1. januára 1919 vyhlásené za „československé vojsko na Rusi“. Strážnu službu vykonávali svojou ozbrojenou silou, pričom uskutočňovali pacifikačné i represívne vojenské akcie proti červeným partizánom operujúcim pri magistrále. Viedli tým vlastne nevypovedanú vojnu resp. nevypovedanú ozbrojenú intervenciu voči vláde RSFSR. Konali v súčinnosti ruskou vládou admirála Kolčaka,, ako spojenecké vojsko štátov Dohody, ktorého vojská operovali na Sibíri. Veliteľom československého vojska a súčasne veliteľom ozbrojených síl Dohody v Rusku bol francúzsky generál M. Janin. Légie boli okupačnou mocou, vykonávali tzv. vojenskú okupáciu inkriminovaného územia. Kvalifikovať ju možno ako nepriateľskú okupáciu (angl. „belligerent occupation“) z hľadiska vyjadreného obsahu vôle vlády aj prezidenta ČSR. Účelom strážnej služby légiami bolo zabezpečiť magistrálu pre plánovanú veľkú spojeneckú inváziu štátov Dohody, ktorej cieľom bolo zvrhnúť, zlikvidovať „sovietsku boľševickú moc“, resp. moskovskú vládu. Nepriateľské vojnové zameranie ochrany magistrály vyplývalo ďalej z toho, že jej obsadením sa zablokovala doprava obilia zo Sibíri do európskej časti Ruska a dôsledkom toho tu bol nedostatok potravín, priamo hlad. Znakmi vojenskej okupácie, obsadenia nepriateľského , je, že je dočasná, obmedzená iba na časť územia nepriateľského štátu, na ktorom je zriadená a kde sa vykonáva okupačná moc. Okupujúci štát nenadobudne zvrchovanosť nad týmto územím a jeho obyvateľstvom, ale má právomoci jeho správcu, okupačného správcu. Postavenie okupačnej moci si ČSR ani neuvedomovala, resp. zmienku o tom na svoju adresu odmietala. Argumentovala tým, že neuznala sovietsku boľševickú vládu, nevypovedala jej vojnu, a pre tieto skutočnosti nie je s ním vo vojne, ba ani nemôže byť. Z pohľadu ruského, sovietskeho štátu bol tento stav okupácie príslušnej časti jeho územia realitou, ktorú riešila vojensky. Vláda RSFSR z toho nemohla vyvodiť medzinárodnoprávnu zodpovednosť voči ČSR, ale individuálnu trestnoprávnu zodpovednosť voči československému občanovi, občanom, ktorí boli vojakmi československých légií. V diplomatických nótach ľudového komisára G. Čičerina sa konania legionárov kvalifikovali ako „nešťastné, hrozné zločiny Čechoslovákov“. Opisovalo sa v nich, že v každom meste a v každej dedine uralskej, kazanskej a samarskej oblasti okupovanej Čechmi sa počítali postrieľané obete na stovky a vedúce orgány britskej tlače oslavovali českého vodcu plukovníka Gajdu za hromadné popravy na Sibírskej železnici.(telegram z 19. októbra 1918)[4] Légie neviedli regulárnu vojnu podľa medzinárodného práva a pri dokázaní, že takéto činy spáchali Čechoslováci na území ruského štátu, bolo možné vyvodzovať zodpovednosť proti nim aj po ich návrate do vlasti. Dokonca sa uplatňovala aj v rokoch 1944 – 1945, kedy Červená armáda v čase oslobodzovania Československa v pásme priamych bojových akcií určenom na 50 kilometrov od frontového pásma, vykonávala verejnú správu a mala právo zadržať a stíhať i osoby, ktoré sa dopustili zločinov či trestných činov na území ZSSR. Po roku 1948 sa táto zodpovednosť vyvodzovala v podobe politickej zodpovednosti a celkového morálneho zaznávania bývalých legionárov pre ich pôsobenie v Rusku.  

Celkove je známe, a je to v súlade s pravdou, že T. G. Masaryk vytýčil pre légie v Rusku ako základné prikázanie – princíp nezasahovania a zásadu nonintervencie vo vzťahu k ruským politickým pomerom a vnútorným zápasom. Uviedli sme, že aj vyvodzoval závery z toho hodnotenia.

Výrok však treba upresniť v celom jeho kontexte. Najvyšší veliteľ légií povedal, že „ak sa hovorí o nonintervencii a intervencii na Rusi, musí sa odlišovať medzi zasahovaním do ruských pomerov za vlády boľševickej (intervenciou) a medzi vojnou s boľševikmi“. V praktickom konaní Masaryka sa nezasahovanie a nonintervencia uplatnila pred jeho odchodom z Ruska (asi v januári – februári 1918), keď odmietol plány politikov a vojvodcov cárskeho a predboľševického Ruska (Kornilova, Alexejeva, Miľukova), aby sa aj s légiami pripojil k nim a postavil proti boľševikom. Vo vzťahu k sovietskej, boľševickej už štátnej moci však už nehovoril o nezasahovaní a nonintervencii. Naopak napísal, že by súhlasil s vojnou proti boľševickému Rusku, pripojil by sa s légiami k armáde, ktorá by na vojnu stačila, ale pod podmienkou „politicko-formálneho vypovedania vojny“. Uvažoval aj o možnej „okupácii a držaní“ Ruska od Kyjeva až po Moskvu, ale uznal, že s päťdesiatimi tisícmi mužmi to nie je možné. Začiatkom apríla 1918 odporúčal Masaryk spojencom, aby uznali boľševikov de facto (nie de iure), aby mohli v Rusku čo najskôr pokojne pracovať. Uznanie však neznamenalo odstúpenie od „vojny s boľševikmi“. Súhlasil s vojnou proti ruskému sovietskemu štátu (podľa vyhlásenia vlády USA z 3. augusta 1918), ktorou by spojenci (štáty dohody a USA) „podporili ruský ľud pri obnovení jeho vlastnej vlády“, ako aj pri pohybe československých vojsk na západ od Uralu a Volgy, teda pri vojenskej likvidácii sovietskeho štátu a sovietskej boľševickej vlády a nastolení predboľševických pomerov. Vyslovil však ľútosť, že štátny tajomník USA Lansing o približne dva mesiace neskôr (27. septembra) v memorande vyhlásil „pomoc ruskému ľudu za neuskutočniteľnú“, a upozornil na zlý dopad tohto rozhodnutia pre ruský ľud. Masaryk sa teda v tom čase dožadoval, aby sa veľká spojenecká intervencia, teda vojna, aj za československej účasti konala. Vojna sa mala viesť kombináciou občianskej vojny (s veľkou ruskou armádou, ktorá nejestvovala a nepodarilo sa ju okrem Kolčakovej a Denikinovej ani zorganizovať) a vojenskej intervencie spojencov (Francúzska, V. Británie, Japonska) a USA, ktorá by využila veľké úspechy československého zboru z leta 1918. Ľudový komisár G. Čičerin to komentoval tak, že „ČSR pririekli úloha účastníka agresívnej koalície, ktorá má rozdrviť sovietske Rusko“.

Vo vzťahu k ruskej sovietskej boľševickej vláde vtedy predseda Československej národnej rady a prezident ČSR zvolený do tohto úradu 14. novembra 1918 nezastával zásadu nezasahovania, nonintervencie, ale vojny proti boľševikom, ruskému sovietskemu štátu. Patrila k tomu aj vojenská okupácia príslušného územia tejto krajiny. V memorande z 28. augusta vláde USA boľševici podľa neho boli „blázni a zločinci“, s ktorými je mierumilovné rokovanie nemožné: ich agresivita musí byť energicky odrazená a tomu jedine rozumejú. Vyjadril tiež presvedčenie, že postoj Spojencov k boľševikom je od začiatku zlý, nebolo a nie je správne odchádzať z Ruska a ponechať ho boľševikom.

Podľa nepočetných dokumentov M. R. Štefánik svoj vzťah k sovietskej moci a západnej demokracii chápal akoby v reláciách dobra a zla, v absolútnych kategóriách. Vyvodzoval z toho povinnosť ľudstva zakročiť, aby sa „zlo, ktoré prežívala táto nešťastná krajina (Rusko), zastavilo a aby sa zabránilo zlu, ktoré sa mohlo s istotou predvídať“. Už v máji, v júni 1918, v čase politickej eufórie v štátoch Dohody z víťazstiev československých vojsk v Rusku, schvaľoval myšlienku zostaviť a poslať na Sibír vojenskú misiu, realizovať veľkú spojeneckú vojenskú intervenciu. Chcel sa jej zúčastniť. Podľa generála M. Janina „jeho duša planúca a dychtiaca po sláve bola zaujatá myšlienkou, ktorej sa vtedy oddávali mnohí: víťazný návrat československého vojska do Prahy vyčisteným Ruskom, kde sa s ním na čele urobí poriadok“. Približne o rok neskôr, v marci 1919 po návrate zo Sibíri do Francúzska opätovne rozhodne vystupoval za zorganizovanie vojenskej intervencie do Ruska proti boľševickej vláde. Havária dvojplošníka „Caproni“ a tragické úmrtie tohto veľkého syna národa na slovenskej pôde mu znemožnila chopiť sa uskutočnenia tejto svojej vízie.

Konštantná politická línia ČSR zaznela v auguste 1920. Autorom bol E. Beneš. Znela: a) sme dôsledne proti každej vojenskej intervencii, chceme nechať Rusku voľnosť, aby si riešilo svoje veci samo a zostaneme vo všetkých konfliktoch s ním neutrálnymi; b) neuznávame boľševikov; c) neuznávame Wrangela, d) sme za uskutočňovanie hospodárskych stykov so sovietskym Ruskom, bez jeho uznania.

Nebolo náležité vzhľadom na tieto písomné dokumenty tváriť sa prekvapene, dotknute či urazene, že sovietska boľševická vláda potom, keď porazila domácu rezistenciu a cudziu intervenciu po roku 1921, nehodnotila pozitívne pôsobenie légií v Rusku. A analogicky, že ani vedenie československých komunistov, po nastolení monopolu svojej štátnej moci po roku 1948, nemalo dobrý vzťah k zakladateľom československého štátu, k T. G. Masarykovi a M. R. Štefánikovi. Úplné zanevrenie na nich, vyčiarknutie ich z československej historickej pamäti, z učebníc, bolo však spôsobené obdobím stalinizmu a po roku 1969 jeho inovovaným vydaním v podobe neostalinizmu. Seriózne a vyvážené historické a následne politické hodnotenie pôsobenia légií v Rusku sa po novembri 1989 nahradilo radikálnou reštauráciou prvorepublikových protiboľševických stanovísk a názorov. Nekultivuje sa tým historické vedomie, dejinná pamäť. V Rusku sú tiež sily obdobného typu, ale aj také, ktoré hovoria o tom, že legionári boli okupantmi, ich vzbura a povstanie vyprovokovalo začiatok občianskej vojny a zanechalo v jeho dejinách krvavú stopu. Všeobecne pre ľudské vzťahy, i vzťahy s národmi, platí, že to, čo nechceš, aby robili tebe iní, nerob ani ty im. Vzťahuje sa to aj na historiografiu, jej jednostrannosti.    

 

8.
 

Československá vláda po výmene diplomatických nót z februára a apríla 1920 uzavrela 5. júna 1922, až po Janovskej konferencii, kedy sovietske Rusko (RSFSR) uznali už temer všetky európske štátu, tzv. dočasnú zmluvu. Sovietsku vládu uznala ČSR de facto. Uznala ho za jediného predstaviteľa ruského štátu v ČSR. Obe zmluvné strany sa súčasne zaviazali prerušiť všetky oficiálne styky s rozličnými zastupiteľstvami organizáciami a osobami, ktoré majú za účel boj s vládou druhej krajiny. Dočasná zmluva v roku 1922 však neriešila otázky vzájomných nárokov na platenie náhrad. Európske štáty si pri rokovaniach s ruskou sovietskou vládou o nadviazaní diplomatických stykov uplatňovali nárok na to, aby sovietska boľševická vláda uhradila všetky úvery, pôžičky, ktoré poskytli ruskej cárskej vláde. Ako je známe, boľševická vláda hneď po októbrovej revolúcii vyhlásila svojím dekrétom všetky tieto úvery, pôžičky, resp. dlhy, poskytnuté na výzbroj, armádu a vedenie vojny vôbec za nulitné, neplatné či zrušené. Doktrínou sovietskej vlády bolo, že ona je novým subjektom medzinárodného práva, nie je teda kontinuantom, nástupcom predchádzajúcich vlád a ruského štátu. Pri uplatňovaní nárokov na splatenie úverov v roku 1922 zaujala pozíciu, že splatí tieto poskytnuté úvery, ak predtým príslušný štát uhradí škody, ktoré Rusku spôsobil v období svojej vojenskej intervencie v Rusku. Aj československí podnikatelia, obchodníci, majitelia domov a realít v Rusku, ktorí odišli z Ruska, si robili prostredníctvom československej vlády nároky voči sovietskej vláde. Žiadali náhradu za vyvlastnený majetok. Výšku týchto náhrad si vypočítali na 6 miliárd Kč. Rokovania o tejto otázke bolo zastavené, keď aj sovietska vláda žiadala práve tiež 6 miliárd korún ako náhradu za výdavky, ktoré mal ruský štát s légiami a tiež ako náhradu za veci scudzené československými légiami. Práve táto otázka bola podstatná pri rokovaní o nadviazaní diplomatických stykov v roku 1934, pretože  dôležitá časť zmluvy  sa týkala majetkových a finančných otázok. 

Napokon až 9. júna 1934 sa rozhodla vláda ČSR nadviazať normálne diplomatické styky s vládou Zväzu sovietskych socialistických republík a menovať mimoriadneho vyslanca. Dodajme, že vláda ČSR urobila tento krok až rok po tom, ako uznal sovietsky štát jeden z posledných štátov sveta, a to USA. V rovnaký deň, a to 9. júna 1934, si ministri zahraničných vecí oboch štátov M. M. Litvinov a E. Beneš vymenili dva listy. Až z obsahu týchto listov, ktoré si pri príležitosti nadviazania diplomatických stykov vymenili ministri zahraničných vecí oboch štátov, možno urobiť závery, ako bola vyriešená a hodnotená situácia, záležitosti a udalosti, ktoré sa týkali pobytu a aktivít československého vojska v Ruska v rokoch 1918 až 1920. Mimoriadne závažné je, že sa aktivity československých légií nehodnotili ako vedenie vojny (vojnový stav), ani ako stav vedenia nevypovedanej vojny. Nezmienili sa ani o tom, že by pobyt a činnosť československých vojsk znamenal, že tu došlo k vojenskej ozbrojenej intervencii, vojenskej agresii, vojenskej okupácii časti územia, pomoci a podpore ruskej kontrarevolúcie s cieľom zvrhnúť sovietsku moc, sovietsku vládu. Pôsobenie československého vojska sa nehodnotilo a neaplikovali sa naň kategórie a pojmy z medzinárodného vojnového práva.

Vzťahy medzi ČSR a ZSSR sa vyriešili medzinárodnoprávnymi recipročnými úkonmi ministra zahraničných vecí ČSR a ľudového komisára zahraničných vecí ZSSR s konštitutívnou relevanciou v tom zmysle, že oba štáty nemajú voči sebe navzájom žiadne majetkové nároky a pohľadávky, že „otázky týkajúce sa vzájomných finančných nárokov, vyplývajúcich z udalostí z doby vojny a revolúcie, sa považujú za definitívne likvidované“. Znamenalo to ďalej vo svojich dôsledkoch, že aj pôsobenie, činnosť československého vojska na území RSFSR sa nepovažovalo za problém či tému riešenia právnych otázok ohľadom súladu s právom či protiprávnosťou ich konania. Považovala sa táto historická záležitosť za definitívne likvidovanú? Nominálne právne áno. Pôsobenie, činnosť československého vojska, jeho légií na území Ruska, ktoré v roku 1934 bolo medzinárodnoprávne teritóriom ZSSR, oba štáty nepovažovali za protiprávne konanie. Akékoľvek nároky z týchto udalostí, konaní, resp. skutočností považovali za definitívne likvidované.

V druhom liste, ktorý si vymenili obe strany, sa ďalej upresňovalo, že formuláciu „vyplývajúce z udalostí z doby vojny a revolúcie“ je treba chápať tak, že sa rovnako týka všetkých nárokov vyplývajúcich z uplatňovania revolučného zákonodarstva v oboch krajinách.

Možno teda konštatujúco uzavrieť, že až nadviazaním diplomatických stykov medzi ČSR a ZSSR boli právne vyriešené všetky problémy spojené s pôsobením a činnosťou československého vojska v Rusku. Vo vzťahu týchto dvoch štátov sa vzhľadom na minulosť, obdobie revolúcií, ktoré prekonali v rokoch 1917 – 1920, vytvoril čistý stôl, stav bez nevyriešených právnych otázok a problémov, právna možnosť rozvíjať svoje vzťahy bez záťaže z minulosti.

Po medzinárodnoprávnom dohovore, že nároky z doby vojny a revolúcie sa považujú za definitívne zlikvidované, zostali medzi ČSR a ZSSR ešte nielen definitívne nezlikvidované, ale viacej trvale platné nevyriešené a sporné otázky – historicko-politické, historicko-ideologické, ktoré sa ostro antagonisticky ozvali a oficiálne sa z pozície štátostrany nastolili po februári 1948 v Československu na okamžité chirurgické a traumatologické riešenie. Prejavili sa a doslova aj rigidne sa riešili. Týkali sa na prvom mieste samotných legionárov. Rezonovali ďalej v historiografii, v dejepisectve a aj v osobnom postavení autorov tejto spisby. Riešili sa akoby amputáciou aj bez anestetík, radikálnejšie ako metódou šokovej terapie. Spoločenské historické vedomie nadlho zakalili ba priamo intoxikovali. Týkali sa celej koncepcie vzniku, právneho jestvovania československého štátu, vzťahu k októbrovej revolúcii a k sovietskemu štátu. Nebolo to prínosné pre historické vedomie Čechov a Slovákov, ani pre historickú vedu. Podarí sa v súčasnosti ich terapia? Vyliečia sa traumy, možno ich zvyšky? S odstupom storočia od nich usilujme sa o vyliečenie z negatívnej emocionality spojenou s našimi dejinami, ešte dnes niekedy aj umele živenou manipulátormi verejnej mienky. Usilujme sa o úplnú rehabilitáciu a komplexné zdravie nášho historického vedomia.

(Koniec)


[1] In: AMORT, Čestmír et al. (eds.). Dokumenty a materiály k dějinám československo-sovětských vztahů. Díl II. Praha : Academia, 1975, s. 313 – 314.

[2] Amort, Č.: Dokumenty a materiály k dějinám československo-sovětských vztahů. Academia. Praha 1975, s. 205.

[3] MASARYK, T. G.:  Světová revoluce. Praha 1925. s. 226.

[4] Amort, Č.: Dokumenty a materiály k dějinám československo-sovětských vztahů. Academia. Praha 1975, s. 199 - 200.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984