Leopold Moravčík o bastardoch v politike

Leopold Moravčík je čitateľom slovenskej literatúry faktu známy viacerými dielami, v ktorých poukazuje na lži, podvody a iné temné stránky dejín politiky. Jeho najnovšia kniha pod názvom Bastardi v politike (Bratislava, Perfekt 2013, 246 strán) nám približuje dvanásť osôb, ktoré ovplyvnili politické a bezpečnostné dianie v druhej polovici 20. a začiatku 21. storočia.

Každý z príbehov kontroverzných osobností je síce iný, ale všetkými sa tiahne ako červená niť neprekonateľná túžba po moci, ktorá vždy skončila jej zneužívaním, spojeným spravidla s násilím. Protagonisti, zvolení L. Moravčíkom, poskytujú pestrý repertoár osudov – pôsobili v odlišných režimoch a štátoch, mali rôzny sociálny pôvod, národnosť i náboženstvo, prešli rozličnými životnými dráhami, počas ktorých menili aj svoje názory, konanie a správanie. Spájalo ich však jedno – nedokázali sa (možno sa ani nechceli) ubrániť pokušeniu všakovak, neraz aj krutým a hrôzostrašným spôsobom zneužívať získanú moc.

Aktuálnosť témy a jej odkaz pre dianie v súčasnej politike umocňujú aj niektoré udalosti z posledných týždňov. Ide predovšetkým o USA – verejné odhalenie a dokázanie toho, čo sa doteraz prezentovalo prevažne ako konšpiračná teória – masívne odpočúvanie nielen vlastných občanov ale aj kohokoľvek a kdekoľvek na svete.

Zneužitie moci v susednej ČR nebolo síce také mohutné, ale predsa len nastavilo  zrkadlo úvahám, ktoré nastoľujú otázku, ako hlboko môže klesnúť nezvládnuteľná túžba po moci v podmienkach habermasovsky chápaného neskorého kapitalizmu. Znovu ostávame v nemom úžase stáť, keď predseda veľkej pravicovej strany a premiér až insitne tvrdí, že politický obchod – získanie lukratívneho postu za ústretovosť pri presadzovaní „vyšších záujmov“ straníckych štruktúr (nekomunistických!) je normálna záležitosť – deal. Podobne aj zdôvodnenie snahy prihorlivej subalternej úradníčky – dôverníčky ochrániť manželku premiéra pred podozrivými osobami a inými hrozbami prostredníctvom silných mužov z vojenskej špionáže nemôže vyvolať len blahosklonný úsmev na tvári, ale je vážnym mementom. A to už nehovoríme o politickej krátkozrakosti a dehonestácii vojenskej odbornosti, ktorú prejavili šéfovia vojenskej špionáže ovenčení aj skúsenosťami z vojny v Afganistane.

Dalo by sa síce s nadhľadom bonvivánsky fľochnúť „čo sa bojíš, keď si spravodlivý“. Žiaľ, príbehy z dejín zneužívania moci uvedené v „Bastardoch v politike“ ukazujú na to, že obeťami zneužívania moci nie sú len najzraniteľnejší – spravidla najslabší a najchudobnejší, popr. rôzne „neprispôsobiví“, ale aj takí, ktorí sa správajú slušne v súlade s morálnymi a sociálnymi normami, patria k stredným vrstvám a vôbec sa necítia bezmocnými či biednymi a neznalými pomerov. Spravidla nič netušia, len nejakým spôsobom skrížia cesty mocibažným politikom.

Typy politikov uvedených v Moravčíkovej knihe sa vždy pasujú do roly či až poslania „pre dosahovanie dobra“ principiálnym spôsobom a navyše – len v záujme iných. V tom sú teda súčasné záludnosti toho, čo sa geniálne už pred stáročiami zhrnulo do myšlienky „cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“.

Expresívne slovo bastard v názve knihy Moravčík nespája ani tak s jeho významom v slovenčine ako so zvýraznením používania pojmu v angličtine. Týmto aj viac ako symbolicky naznačuje, že ide o pohľad za naše hranice, hoci voči opísaným fenoménom nie sú imúnni ani niektorí predstavitelia slovenskej politickej elity a scény. So zneužitím politickej moci sa pritom nestretávame len na najvyšších poschodiach vysokej budovy politiky, ale aj v jej suteréne.

Defilé kontroverzných a z hľadiska morálky a kultúry poľutovaniahodných postáv začína nikaragujským diktátorom Anastasiom Somozom. Údajne to bol on, kto inšpiroval prezidenta USA Harryho Trumana k vysloveniu dnes už okrídlenej frázy: „Áno je to bastard, ale je to náš bastard“.

Pri charakteristike každej osoby, ktorú autor zaradil do publikácie, podáva stručný prehľad jej najväčších prehreškov, ktoré potom pútavým spôsobom a na základe mnohých údajov konkretizuje. Dovolíme si urobiť podľa toho, ako sú zoradené v knihe, prehľad všetkých týchto akoby historicko-politických „navštíveniek“. Krátko ich ešte doplníme o základné zaradenie do politického časopriestoru.

Anastasio Somoza (nikaragujský vládca): volebné podvody, vraždy politických odporcov, bezhraničná chamtivosť, vytváranie politickej dynastie. Bol prezidentom Nikaraguy v rokoch 1937 – 1947 a 1950 – 1956, ale politická dynastia Somozovcov vládla v štáte v období od roku 1937 až do 1979.

Muhammad Rezá Pahlaví (iránsky šach): odmietanie islamskej tradície Iránu,  násilné poeurópšťovanie krajiny, zatváranie a mučenie odporcov, zneužívanie spojenectva s USA na posilňovanie vplyvu v regióne. V kresle iránskeho šacha, kde nahradil svojho otca, sedel v rokoch 1941 – 1979.

Pol Pot – pôvodným menom Saloth Sar (vodca Červených Khmérov – kambodžský ministerský predseda): systematická likvidácia elity vlastného národa, masové popravy a zotročovanie mestského obyvateľstva. Ministerským predsedom Kambodže bol v rokoch 1975 – 1979 a v rokoch 1963 – 1985 stál na čele komunistickej strany v Kambodži, ktorá viackrát zmenila svoj názov.

Idi Amin Dada (ugandský vládca): kruté zaobchádzanie s opozíciou, masové popravy, podpora terorizmu, zavádzanie čierneho rasizmu v Ugande. Ugandským prezidentom bol v rokoch 1971 – 1979. Pre rôzne ukrutnosti, ktoré počas svojho života spáchal, získal prezývku mäsiar z Kampaly.

Jean-Bédel Bokassa (samozvaný vládca v Stredoafrickej republike): likvidácia opozície, krutosť, zneužívanie absolútnej moci na obohacovanie, podozrenie z kanibalizmu. Na čele štátu stál v rokoch 1966 – 1979, spočiatku ako prezident a od roku 1976 ako cisár.

Ferdinand Marcos (filipínsky prezident): volebné podvody, prenasledovanie a likvidácia opozície, zneužívanie moci, kleptokracia. Prezidentom Filipín bol v rokoch 1965 – 1986, pričom vykonával aj ďalšie funkcie – v rokoch 1978 – 1981 predsedu vlády a i.

Augusto Pinochet (čílsky vládca): krvavá likvidácia demokraticky zvolenej vlády, zatýkanie oponentov a ich hromadné popravy, prenasledovanie a vraždy odporcov aj po ich úteku do cudziny. Na čele Čile stál v rokoch 1973 – 1990, do roku 1974 ako šéf vojenskej junty a potom ako prezident. Súčasne bol v rokoch 1973 – 1998 veliteľom čílskych ozbrojených síl.

Nicolae Ceauşescu (rumunský vodca): zbedačovanie obyvateľstva a zároveň obohacovanie vlastnej rodiny, zatváranie odporcov, zneužívanie studenej vojny na vlastný prospech. V rokoch 1967 – 1989 bol prezidentom Rumunskej socialistickej republiky a od roku 1965 stál aj na čele Rumunskej komunistickej strany.

Manuel Norriega (panamský samozvaný vládca): neobmedzený aj keď nikým nezvolený vládca Panamy, pašovanie narkotík, kruté prenasledovanie odporcov doma i za hranicami. Ako veliteľ Národnej gardy fakticky stál na čele štátu v rokoch 1983 – 1989.

Saddám Husajn (iracký vládca): iniciátor dvoch ničivých vojen, použitie chemických zbraní voči civilnému obyvateľstvu, krutá likvidácia čo len náznaku opozície. Prezidentom Iraku bol v rokoch 1979 – 2003.

Usáma bin Ládin (vodca teroristickej organizácie al-Káida): iniciátor svätej vojny proti Západu, terorizmus ako forma boja proti civilnému obyvateľstvu na celom svete, samovražedné atentáty. Bol vodcom teroristickej organizácie al-Káida, ktorá vznikla v roku 1988 a po odchode ZSSR z Afganistanu postupne zamerala svoje aktivity proti USA. Od roku 1998 bol v USA zaradený na zoznam najhľadanejších teroristov, pričom jeho hľadanie sa zintenzívnilo po teroristických útokoch 11. septembra 2001.

Muammar Kaddáfí (líbyjský vodca): podpora teroristických organizácií po celom svete, organizácia atentátov voči civilom, likvidácia odporcov doma i za hranicami, odmietanie mierového riešenia palestínskeho problému. Na čele Líbye stál v rokoch 1969 – 2011.

Pri zneužívaní moci hrá mimoriadnu úlohu bezohľadnosť pri získavaní bohatstva. Zisk, ktorý je základným hýbateľom, cieľom i zmyslom fungovania západnej, kapitalistickej spoločnosti vytvára i obludné podoby moci a jej zneužívania. Nie je teda pravdou, že tí, ktorí sú bohatými, si v politike nepotrebujú svoje bohatstvo zväčšovať.

Viaceré z uvedených osôb pozíciu „našinca“ časom stratili a naopak iné ju získali za svoju využiteľnosť, ktorá akoby sa vynorila z behu dejín. Pohľady na niektorých „našich“ sa zmenili (niekedy aj opakovane) a nakoniec ich osudy dopadli zle. V lepšom prípade sa ocitli vo väzení, v horšom aj zahynuli či už priamo rukami či nástrojmi svojich predchádzajúcich spojencov (ochrancov) alebo za iných okolností, do ktorých sa zamotali pre svoju snahu využiť núkajúce sa príležitosti.

Kniha Leopolda Moravčíka napísaná sviežim štýlom skúseného publicistu je rozhodne zaujímavým čítaním pre každého, kto sa hlbšie zaujíma o politické a bezpečnostné dianie v nedávnej minulosti. Za prečítanie stojí najmä preto, lebo odhaľuje otvorené aj skryté mechanizmy politickej moci a objasňuje prečo časť politikov nedokáže odolať lákaniu na zneužitie moci. Je však aj varovaním pred tým, aby sa odvrátená či skrytá tvár modernej politiky v honbe za úspechom a peniazmi nestávala čoraz špinavšou.