Ľudia vyskúšali všetko možné, na rade je nemožné

Počet zobrazení: 4301

Slovenská chudoba si od veľkej reštaurácie kapitalizmu žije svoj nekonečný príbeh. Generácia tých, čo zažili plnú zamestnanosť, vychovali ďalšiu, aby sa denne prizerali na každodenné živorenie svojich detí a vnúčat.

Pravda je, že Slovensko je z dvoch tretín „hladová dolina“, a to som ešte optimista. Situáciu ďalej zhoršuje fakt, že aj šťastlivci, čo si v hladových dolinách prácu našli, poberajú bedársku mzdu (starvation wage), ktorá nepostačuje ani na obyčajnú reprodukciu pracovnej sily.

soclogo.jpgInak povedané, je to devastačné drancovanie. Vykorisťovanie bez nádeje na regeneráciu. Dôsledky si isto vieme domyslieť. Rozsah úpadku a traumatizácie, ktorý so sebou priniesol nástup neoliberálneho kapitalizmu, je porovnateľný s kataklizmickými udalosťami, ako je vojna. Dlhodobé materiálne a ľudské straty zaiste mnohonásobne prevyšujú škody spôsobené v priestore Slovenska dvoma svetovými vojnami minulého storočia.

Aby sme to dokázali objektívne zhodnotiť, stačí porovnávať vývojové ekonomické trendy do roku 1990 a po tomto dátume. Rapídny demografický pokles je jednou z najzjavnejších manifestácií zlyhania kapitalizmu. A nie iba u nás na Slovensku. Ak by sa zachoval priemerný populačný nárast za obdobie štyridsiatich rokov do roku 1990, tak má Slovensko dnes o jeden milión obyvateľov viac.  Čo by na to povedali z Aliancie za rodinu?!

Či takýto argument usvedčuje tento kapitalistický systém z genocídy, nech každý zváži sám. Podotýkam, že tu nešlo o demokratické referendum o kontrole reprodukcie Slovenska z dôvodu nekontrolovateľného rastu populácie, ale o inštinktívny sebazáchovný reflex, keď človeku vezmú zdroj obživy. A pretože človek je tvor racionálny a zodpovedný, prispôsobil/a sa aj v tomto ohľade nepriaznivým podmienkam.

Problém sa však nekončí pri hypotetických, nenarodených deťoch. Do nášho sveta sa premieta ako reálny ekonomický problém rastúcej deficitnosti financovania starobných dôchodkov. Sanovanie problému starnúcej populácie má ďalej priamy dopad v podobe väčšej finančnej záťaže na každého občana tejto republiky.

Takže ešte raz, z hypotetického, špekulatívneho a právne dokázateľného zločinu, ktorý sa podľa obhajcov kapitalizmu nikdy nestal, je monumentálny a stále rastúci problém, ktorý bude gniaviť tých, čo tu celkom nehypoteticky reálne žijú. Jedna vec je istá, že nebude gniaviť ani peňaženky a ani svedomie ekonomických elít a ich politických lokajov, ktorí tento stav po roku 1989 zapríčinili.

Váhu a trest tejto „neexistujúcej“ genocídy si s čistým svedomím ponesieme do nášho predčasne vykopaného hrobu. A naše deti ho statočne zdedia. Prečo predčasného hrobu? Lebo niekde treba predsa šetriť a havarijná infraštruktúra zdravotníckych a sociálnych služieb má merateľný dopad na zdravie a dĺžku dožitia populácie.

Všetky buržoázne strany, či pravicové, liberálne alebo stredové, prišli s geniálnym riešením demografického problému (ako sa eufemisticky zvykne pomenúvať). Dôchodcovia si svoje prinízke dôchodky majú kompenzovať takzvanou obrátenou hypotékou. Iste ste o tom už počuli. Finančná inštitúcia vám ohodnotí/podhodnotí nehnuteľnosť, v ktorej bývate a za dohodnutú mesačnú rentu si po vašej smrti vezme vašu nehnuteľnosť.

Vážené dámy a páni liberáli a druhovia po pravici! To predsa nie je nič iné ako daň z dedičstva! A nie je rovná.

Nie, nie som proti dani z dedičstva, naopak, ale som za takú daň z dedičstva, ktorá sa dotkne tých najbohatších, pri dedení, povedzme, nad tristotisíc eur s progresivitou, zohľadňujúc nafúknuté ceny nehnuteľností.

Ale pozor! Obrátené hypotéky nie sú pre bohatých, lebo tí na to nebudú odkázaní, naopak, zasiahne len tých najchudobnejších, ktorým neostalo nič iba strecha nad hlavou a prinízky dôchodok, aby sa z neho dalo prežiť.

Smutné je, že neexistuje jednoznačne artikulovaná opozícia proti  tomuto chystanému podvodu storočia, ktorého obeťami sa veľmi rýchlo môžu stať aj tí, čo sa dnes považujú za prosperujúcu strednú vrstvu.

V záujme upevňovania kriminálnej korporátnej „daňovej rovnosti“, (ktorá sa percento po percente vracia tam, kde bola za Dzurindu), naši aj zahraniční kapitalisti veľmi radi počujú takéto návrhy a podporia ich prostredníctvom politických strán, svojich médií, grantov pre treťosektorové organizácie, think-tanky, inštitúty ako INEKO a pod.

Liberál – neliberál, keď zdaňovať, tak iba bežných ľudí.

Uvedomenie si protichodného rozdelenia ekonomických záujmov bohatých a pracujúcich (zamestnaných alebo bez práce, málo či viac zarábajúcich) je hlavnou prekážkou pokroku.

Som presvedčený, že bez veličiny triedneho boja v ekonomickej ako aj historickej vede ani jedno ani druhé nedáva žiadny zmysel. Sú len hlušinou údajov bez nadväzností a motívov, bez akcie, čo spúšťa reakciu.

Nepochopenie duálnosti vzťahu ekonomických záujmov s politikou nevyhnutne vedie k fatálnej strate orientácie, politickému oportunizmu a korupcii.

Z nepochopenia antagonickosti a nezmieriteľnosti dvoch tried sa rodia všakovaké zmätočné situácie. Príkladnými sú aj tie posledné parlamentné voľby.

Kde nie je na chleba, tam vládne Kotleba
 

Ľuďom nič nevyčítam, celá ta iracionalita voľby ĽSNS má svoje rácio. Ľudia už zo svojho pohľadu vyskúšali všetko možné. Na rade je to nemožné. Prví boli Sulík s Matovičom, teraz po nich prichádza Kotleba, samozrejme, na úkor hlasov pre etablovaných.

A budú nasledovať ďalší. Ak by sme si mali vziať v tomto ohľade nejaké ponaučenie z dejín, tak je to to, že ľudia sa nikdy neunavia v hľadaní riešení a východísk z krízy, aj za cenu omylov. Niekedy aj tragických.

Otázne je, len koľko nás to ešte bude stáť materiálneho, fyzického a duševného utrpenia, kým prídeme v dostatočnom počte na to, že tento svet sa môže zmeniť k lepšiemu len keď demokraciu vpustíme aj do ekonomiky, na naše pracoviská, do celého procesu výroby a spotreby, aby sa následne politická demokracia transformovala na vyššiu civilizačnú úroveň. Prvé podmieňuje druhé.

Keď nebudeme vyrábať pre zisk niekoľko málo ľudí, ale pre potreby nás – pracujúceho ľudu. Alebo ak chcete 99 percent.

Asi je to stále pre mnohých ťažko predstaviteľné
 

Demokratický socializmus je nepredstaviteľný len vďaka bilióndolárovej/eurovej baráže z miliónov diel televíznych a rozhlasových médií väčšieho i menšieho kalibru. Nepredstaviteľné je to iba vďaka každodennému kobercovému bombardovaniu propagandou z bulvarizovanej tlače.

Toto je najdrahšia a najdlhšie vedená vojna v histórii ľudstva. Je to každodenný nemilosrdný boj o právo na dôstojný život más, o spravodlivo ohodnotenú prácu, o zákonník práce, o právo na bezplatné vzdelanie, o právo na kvalitnú bezplatnú zdravotnú a sociálnu starostlivosť...

To je len niekoľko z mnohých základných pilierov  posvätného chrámu našej civilizácie, hrdiacej sa prívlastkom – humanistická.

Neodškriepiteľným historickým faktom je, že za svoju občiansku slobodu a ľudské práva vďačíme socialistickej ľavici, ktorej tradície siahajú k Francúzskej revolúcii, unionizmu (boj pracujúcich o práva a slobody, združených v odboroch), marxizmu (ktorý postavil socialistickú ľavicu na teoretické základy),  leninizmu – ktorý prvý (ak nerátame krvavo potlačenú Parížsku komúnu) zrealizoval štát, v ktorom nevládla dedičná aristokracia, ani oligarchovia, ale pracujúci.

Tento prvý štát pracujúcich pod obrovským vonkajším zahranično-politickým  a vojenským tlakom a v absolútnej ekonomickej izolácii, vyčerpaný  intervenčnými vojnami vedenými proti nemu, zdegeneroval do stalinisticko-byrokratického systému.

Nemusíme milovať Sovietsky zväz, ale bol to historicky prvý pokus, ktorý zaznamenal veľa úspechov a tiež veľa chýb.

Liberál 20. alebo 21. storočia by sa len veľmi ťažko stotožňoval s prvými formami rodiaceho sa kapitalistického štátu – s tzv. dickensiánskym kapitalizmom 19. storočia, keď sa sebavedomá buržoázia chopila vlády (diktatúry) na úkor moci a práv absolutistických monarchov, aristokracie a cirkvi. Zrod republiky – buržoáznej demokracie bol draho vykúpený a veľmi krvavý. Všetko sa vyvíja.

Späť k všeobecnej politickej frustrácii voličov. Ako ju zastaviť alebo najlepšie obrátiť v pozitívnu silu pre obrodu spoločnosti?

Tranzitný/reformný vládny program


Stručne a jasne. Na začiatok by stačilo, keby vláda prišla s programom rozvoja štátnych/verejných aktív a pozdvihla z blata legitimitu štátu ako investora, významného a iniciatívneho ekonomického hráča. To by znamenalo zakladanie štátnych podnikov s absolútnou, alebo minimálne nadpolovičnou spoluúčasťou.

Nemyslím na tzv. PPP projekty, to je len ďalší spôsob vyťahovania drahej renty zo štátnych zdrojov, kde štát ostáva pasívnym platcom dlhu, nie aktívnym investorom v pravom zmysle.

Slovensko potrebuje strategický investičný plán reindustrializácie vo vybraných kľúčových priemyselných oblastiach. Určite by sa to malo týkať stavebníctva, pre masovú výstavbu dostupného bývania pre obyvateľstvo, obnovu infraštruktúry (ciest, diaľnic, mostov, verejných budov, nemocníc), alebo aj kultúrnych pamiatok.

Slovensko má obrovské lesné bohatstvo, preto by rozvoj drevopriemyslu s vysokou pridanou hodnotou, s masovou produkciou všetkého od drevodomov, nábytku po interiérové doplnky bol logickým kandidátom pre štátne investície. K tomu je neoddeliteľne potrebný pridružený priemysel: cementárne, hutnícky, železiarenský, sklársky, keramický priemysel. Štát by sa mal angažovať v získavaní licencií výroby napríklad stavebných a poľnohospodárskych strojov.

Principiálne platí pravidlo: čo nevlastníš, nemôžeš kontrolovať. Štát by mal prestať ponížene ležať pri nohách zahraničných investorov, ktorých účtovníci  celý zisk aj tak odpracú, každý do svojho raja.

Štát by mal preto intenzívne podielovo vstupovať do vytypovaných firiem, či už v prechodných problémoch, alebo prosperujúcich, ktoré sú pre realizáciu reindustrializácie potrebné. Napríklad IKEA vo fabrike na Liptove pred pár dňami oznámila masové prepúšťanie. V takýchto prípadoch by štát mohol rozvinúť efektívnu a hlavne výhodnú spoluprácu s koncernom, získať v dotyčnom závode spoluvlastnícky podiel výmenou za investíciu a spoluúčasť na štátnych infraštruktúrnych projektoch.

Ešte jeden príklad za všetky. Nedávno bola ohlásená investícia britskej firmy, ktorá postaví gigantický podnik na výrobu mliečnych výrobkov, vysoko žiadaných v Číne. Prečo naše vlády už dávno nerozbehli spoluprácu s čínskou stranou a nepostavili tento závod už pred rokmi? Vyriešil by sa problém našich výrobcov mlieka, bolo by viac zamestnaných a lepšie zaplatených a štát by mal čínskou vládou už vopred garantovaný odbyt s nemalým ziskom. Koľko bolo a bude podobných premrhaných príležitostí pre našich pracujúcich...

Nedá mi neuviesť ešte jednu črtajúcu sa – raz za desaťročie – príležitosť. Tesco na Slovensku balí kufre a Carrefour je v likvidácii. Toto je zaujímavá príležitosť podporiť celý národný potravinový priemysel. Nech vláda rokuje s firmou Tesco a vstúpi do najväčšej obchodnej siete na Slovensku oboma nohami a presadí povedzme 80 – 90-percentný podiel tovarov z produkcie kvalitných slovenských výrobcov. A zisk reinvestovať do potravinárstva.

Takto si podľa môjho názoru ľudia – voliči predstavujú efektívnu vládu, ktorá sa vie o svojich ľudí postarať a nenechá ich hniť za živa v depresívnej bezmocnosti.

Samozrejme, ekonomická demokracia je o niečom inom ako je len formálne štátne/spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov. Ale oproti dnešnému stavu by aj malý národohospodársky program bolo ako vstať z mŕtvych.

Ekonomická demokracia je o tom, že zamestnanci spolu so spotrebiteľmi rozhodujú o dôležitých otázkach produkcie spolu s ľuďmi, na území ktorých sa výroba nachádza. Každý musí byť spokojný a každý rešpektuje toho druhého a, samozrejme, životné prostredie. V ekonomickej demokracii sú ľudské potreby na prvom mieste. Potreby si určia ľudia (nie marketingové agentúry), tým sa zníži produkcia nepotrebného braku a zdroje sa využijú na veci žiadanejšie a potrebnejšie. 

Plánované hospodárstvo


Častý argument, že takéto plánované hospodárstvo nemôže fungovať vyvracia každodenné fungovanie gigantických nadnárodných konglomerátov s počtami zamestnancov v státisícoch až miliónoch, rozmiestnených v tisíckach prevádzok na všetkých kontinentoch sveta.

Nikto, kto nechce byť na smiech, snáď ani Sulík s jeho SAS, si nemôže myslieť, že ich riadi neviditeľná ruka trhu. V takýchto konglomerátoch je riadené všetko do najmenšieho detailu v miliardách položiek denne. Od objemov vstupov prvotných surovín, logistiky, distribúcie, skladovania, načasovania, ale aj vzorcov spotrebiteľského správania, marketingu, zamestnaneckej politiky, atď., atď.

Ak jeden jediný podnik, McDonald’s, štvrtý najväčší zamestnávateľ na svete má 1, 9 milióna zamestnancov a 68 miliónov zákazníkov denne, tak ide o inštitucionálny mechanizmus, ktorý by sme mohli smelo prirovnať k náročnosti plánovať distribúciu potravín a výživu pre celé Francúzsko. McDonald’s nám desaťročia denne dokazuje, že bez plánovania biznis a ekonomika všeobecne nemôžu fungovať.

Spolupráca a empatia


Spolupracujeme denne v našich bežných, formálnych aj neformálnych  medziľudských vzťahoch, v práci aj mimo pracoviska, v rodine, na mnohých úrovniach, keď sa stretávame a komunikujeme so stovkami ľudí v komplexnej sieti záujmov a potrieb. Ľudská empatia je nekonečná.

Vždy nachádzame riešenia, percento vážnych konfliktov je minimálne, takmer zanedbateľné. Nie je to zázrak? Toto je schopnosť, ktorá nám, ako živočíšnemu druhu nielen pomohla prežiť medzi silnejšími, rýchlejšími a väčšími šelmami, ale ktorá nás raz privedie k oveľa vyššej kultúre a vzájomnosti, nepredstaviteľnej pre obmedzeného neoliberálneho ekonóma dnešnej doby.

Ľudia žijúci v tejto krajine si žiadajú vládny programu národohospodárskeho  rozvoja a štátom riadenej reindustrializácie. Takýto národný program by vlial život späť do žíl každého človeka, mladého aj staršieho. Zajtrajšok by opäť dostal zmysel. A fašizmus stratí miesto v spoločnosti. Nič viac a nič menej neodstráni pravicový extrémizmus z nášho stredu.

Nech žije socialistická ľavica!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984