Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (10.)

Čitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.
Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom autor sa nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.


Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (8.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (9.)

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.


Uhorský snem sa začínal v novembri roku 1847 v Bratislave. Bola to mimoriadna a významná udalosť, na ktorú Ľudovít Štúr už vopred zareagoval v úvodníku Slovenských národných novín (8. októbra 1847), ešte predtým, kým on sám, ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen na sneme vystúpil. Úvodník „Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu“, mu poslúžil na to, aby v ňom zhrnul politický program, aby zosumarizoval slovenské požiadavky. O týchto požiadavkách Štúr písal veľakrát, takže mu nerobilo problém vrátiť sa k tejto téme, sformulovať požiadavky jasne, zrozumiteľne a razantne.  

Od snemu si veľa sľuboval nielen Štúr, ale všeobecne aj všetky národy Uhorska, všetky sociálne vrstvy a politické zoskupenia. Sľubovali si lepšiu budúcnosť, zmeny v právnom systéme, zmeny, ktoré už boli nevyhnutné.

 „Kto nevie, že i my máme mnohé žiadosti a túžby?“ spýtal sa sugestívne Štúr hneď na úvod. „Kto je nie presvedčený o našom chatrnom stave a kto by si neželal, aby bolo lepšie?“

Základným problémom a cieľom, ako ho chápal Štúr, bolo zrušenie urbárskej služobnosti. Keďže o urbárskom reakčnom zákone písal už viackrát, tak len zopakoval najdôležitejšie argumenty: urbárska služba gniavi pospolitý ľud duchovne i materiálne, neumožňuje mu vzdelávanie a tým ho posúva do najnižších sociálnych vrstiev, škodí však nielen ľudu, ale všeobecne aj krajine, ktorá dopláca na to, že „ľud vo všelijakom blude, surovosti a hlúposti drepenie“. Utláčaný, nevzdelaný a chudobný ľud sa stáva nebezpečenstvom pre monarchiu, pretože nezvládnuteľný stav sa môže kedykoľvek premeniť na rebéliu. Úžitok z urbárskej povinnosti nemajú ani vyššie vrstvy, teda majitelia pôdy a lesov, pretože poddaní používajú len primitívne metódy práce, nevenujú sa priemyslu a v každom ohľade zaostávajú.

 „Takto je to ale ani Bohu, ani svetu,“ konštatoval Štúr v úvodníku. Urbárske zákony sú už dávno prekonané, brzdia rozvoj spoločnosti a nie sú v súlade s rozvíjajúcou sa, modernou západnou Európou. Preto Štúr oprávnene očakával, že nadchádzajúci snem zruší urbárske zákony a vykúpi ľud z poddanosti.

To však nestačí. Doterajší zákon o vykúpení je neúplný a vlastne nerealizovateľný, pretože požaduje od poddaných, aby za vykúpenie zaplatili; tí zväčša nemajú z čoho. Štúr teda navrhoval, aby sa o vykúpenie postaral štát. Keď sa zrušia urbárske zákony, zrušia sa aj ďalšie povinnosti, ktoré zo zákona vyplývali, napríklad odvod desiatkov z úrody, zruší sa tiež patrimoniálny súd čiže panské stolice – súd pozemkových vrchností nad poddanými – a zanikne majetnosť pána nad vykúpeným poddaným. Ak by sa presadil zákon v takomto znení, nastal by dokonalý obrat v položení obyvateľov v krajine. Včerajší poddaní by sa stali slobodnými občanmi, ich hlas by mohol zaznieť pri posudzovaní verejných záležitostí, ľud by mohol mať zástupcov na stoličných či krajinských poradách a tento ich hlas by sa musel brať do úvahy. Uvoľnilo by to energiu, ktorá by sa mohla prejaviť v raste hospodárstva, teda aj priemyslu, remesiel, následne by odpadli viaceré dane, prinajmenšom by sa znížili.

Zmeny by ovplyvnili aj postavenie miest a mestečiek. Hoci sa na mestá nevzťahuje urbársky zákon, predsa sa ich súdne spory posielajú k pánskym stoliciam a stoličným súdom. Po zrušení urbárskych zákonov by sa súdne spory riešili na mestských súdoch, čo by nielen spory urýchlilo, ale súdy by mali oveľa väčšiu samostatnosť a nezávislosť. Slobodné aj kráľovské mestá boli „veľmi ukrivdené a v činnosti svojej takrečeno zatarasené“. To platilo nielen o ich vzťahu ku krajine, ale aj o ich vnútornom usporiadaní, čo je jedno s druhým prepojené. Kedysi sa mohli zúčastňovať na krajinskom sneme, mali svoj hlas, ale neskôr sa ich práva obmedzili iba na jeden hlas: tým nielenže nemohli ovplyvňovať rozhodnutia snemu, ale takýto nepomer brzdil záujmy meštianstva a tým aj priemyslu, keďže ten sa sústreďoval prevažne v mestách. Ak by mal meštiansky stav primerané zastúpenie v sneme, nikdy by zemianstvo „toľkú prevahu v krajine nedostalo, nikdy by skoro všetky práva na svoju stranu nebolo poschytávalo a druhým stavom skoro všetky povinnosti a ťarchy ponatískalo.“

Potreba zmeniť postavenie a štatút miest a mestečiek bola naliehavá, pre rozvoj krajiny nesmierne dôležitá; tým skôr, že už na predošlom krajinskom sneme sa otázka miest riešila – lenže neúspešne. Na nastávajúcom sneme sa táto otázka opäť otvorí a Štúr dúfal, že týmto ukrivdeným stavom sa vrátia nielen predošlé, ale dajú aj nové výhody a právomoci. „Ktože hlavne vykonával veľké služby vlasti našej dosiaľ? Kto dával peniaze k údržbám všetkého, čo sa verejných prostriedkov týka? Ktože iný vybavoval tie veľké roboty pre krajinu ako tieto stavy? Ktože bojúval v radoch krajinských bojovníkov, keď nie ony?“ – pýtal sa Štúr a hneď aj odpovedal, že za všetky urobené služby je snem povinný, aby sa postavenie týchto stavov zlepšilo a výrazne sa zmenili ich práva. Dosiaľ však bola situácia taká, že keď sa za „jeden junácky čin a často i za chatrnejšiu službičku odmena dávala zemianstvu i jeho potomstvu, prečo by spomenuté stavy za svoje služby a zásluhy, väčšie práva dostať nemali?“

Štúrov postoj k zemianstvu bol kritický. Upozorňoval, že zemania využívali a zneužívali svoje postavenie na to, aby vykorisťovali pospolitý ľud, ale kritizoval ich aj pre spiatočnícke postoje, pre ich privilégiá: ak sa zeman dopustil nezákonného a protiprávneho skutku, tak mohol byť stíhaný len v takom prípade, ak tomu dal súd zvolenie. Takýchto privilegovaných výhod bolo viacero: platilo starootcovské právo, čiže aj predaný majetok je stále vo vlastníctve zemanov, je to majetok dedičný, zemania nemuseli platiť dane za svoje statky a iné. Išlo o tzv. aviticitný, resp. dedičný zákon z rokov 1222 a 1351 o spôsobe dedenia šľachtických majetkov, dedenie v línii rodového príbuzenstva, ak ho nebolo, prepadli kráľovi. Preto Štúr žiadal, aby „pre právo všetkých obyvateľov krajinských, pre rozkvet hospodárstva, priemyslu našej vlasti i pre dobro samých zemanov žiadame, aby sa právo starootcovské alebo dedičnosti majetku na budúcom sneme celkovito zrušilo...“

Zemania neplatili dane: tieto peniaze chýbali na zariadenie súdov, školy boli biedne a zle vybavené, na mnohých miestach boli zlé cesty, keď sa rozvodnili rieky, neboli tam hate a násypy, peňazí sa nedostávalo ani armáde: keďže chýbali tieto peniaze, úrady ich vyberali na colniciach ako mýto za tovary vyvážané do cudziny, čím sa tovar predražoval a tým sa znižoval zisk. Verejná mienka bola naklonená k tomu, aby sa zemanom zaviedli dane, aj keď nebolo zrejmé, v akej výške a podľa akých pravidiel. Štúr navrhoval, aby zemianstvo platilo daň zo svojich statkov a „nadovšetko od tých smradľavých a pre ľud pospolitý zhubných páleníc.“

Obmedzeniu zemianskeho stavu sa týkali aj ďalšie požiadavky: Štúr navrhoval, aby sa do verejných funkcií mohli delegovať aj nezemania, aby sa dali do súladu zákony, ktoré si vzájomne odporovali a preferovali zemanov, ale tiež, aby sa urýchlilo súdne konanie a prijal sa nový trestný zákonník.

Namiesto dominantného postavenia zemianstva a šľachty, Štúr navrhoval vytvoriť a posilniť občiansku spoločnosť, čo by znamenalo spolurozhodovanie, ale aj kontrolu pri správe verejných vecí. Skúsenosti z vyspelejších západných krajín, kde sa verejnosť zúčastňovala na riadení miest i krajinských záležitostí, boli napospol kladné. Súčasťou občianskej spoločnosti by mala byť aj sloboda tlače, sloboda prejavu, „slovom, sloboda vyslovenia, pretože tá najlepšie výsledky mala, bo tak sa udúšajú nadužitia, odkrývajú nepravdy, tak sa temnosti na svetlo vyvádzajú, dobré úmysly skoro zrejú a vykonávajú.“ Účasť verejnosti pri rozhodovaní bola už čiastočne skutočnosťou aj v Uhorsku, ale stále sa obyvatelia nemohli zúčastňovať na poradách v mestách, nemohli byť prítomní na súdnych pojednávaniach a „nemáme ešte slobodu vo vyslovení mienok, ako by priať bolo.“

Verejná mienka sa postupne menila a a „hlasito tieto veci žiada a podporuje“. Predsa len, napriek mnohým obmedzeniam, ľahostajnosti a otupenosti, sa národy v Európe, teda aj v uhorských zemiach, správali slobodnejšie a krôčik po krôčiku sa dožadovali občianskych slobôd, teda aj slobody slova a prejavu.

Opakovane sa Štúr venoval vzdelávaniu. V úvodníku pripomína, že Slovenské národné noviny sa k tejto téme vyjadrovali často, pretože „pozakladanie škôl je u nás živo cítená potreba.“ Keď sa podarí založiť školy a celému školskému systému dať pevný základ, keď sa bude národ vzdelávať, tak len potom bude sloboda prejavu a tlače na pevných nohách. „Sloboda a vzdelanosť sa ruka v ruke vedú a vzájomne jedna druhú podporujú.“ Ale keď sa duch potláča, keď sa odopiera sloboda, keď je vzdelanie nedostatočné, alebo žiadne, tak od národa nemožno očakávať, že sa vzchopí, že si polepší a že sa zmení jeho sociálne položenie. Zlé sociálne postavenie nemajú len poddaní a prostí ľudia, ale aj učitelia, ktorí žijú vo veľkej núdzi, takrečeno v biede. Učiteľský stav nemá spoločenskú vážnosť a preto Štúr navrhoval, aby sa ťažká a zodpovedná práca učiteľov lepšie ocenila finančne, aby si získali patričné postavenie v spoločnosti. „Veď je to na posmech, z čoho všetkého sa teraz naše učiteľstvo živí, aké rozličné žobravé prívesky na ponižujúci spôsob k svojmu udržaniu dostáva...“

Štúr zároveň apeloval na nastávajúci snem, aby zákonom nariadil posielať deti do škôl, pretože dosiaľ sa to nechávalo na vôľu rodičov; lenže rodičia sú „mnohí v tuposti a hlúposti odrastlí, tak ako môžu potrebu vyučovania pre svoje dietky cítiť?“ Na predošlom sneme sa prijali zákony, ktoré mali zmeniť systém vzdelávania, ale tieto zákony boli jednak nedokonalé a jednak sa do praxe vôbec nedostali: to by mal budúci snem napraviť.

Základným predpokladom kvalitného vzdelávania je podľa Ľudovíta Štúra vyučovanie v materinskej reči; táto myšlienka sa v Štúrových textoch a prejavoch pravidelne opakuje. Slováci chcú byť na úrovni iných národov, chcú používať vlastnú reč, „tým túžobnejšie, tým vrúcnejšie, že nám ona z dávneho nášho života samojediná zostala búrkami časov, ktoré nás zachvátili...“ Napriek tomu, že jazyk je prirodzenou vlastnosťou každého národa, tak pokusy Slovákov používať slovenčinu v úradoch, školách, kostoloch... považovali maďarské úrady za zradu vlasti. Úlohou snemu bude preto docieliť, aby sa prijal zákon o vyučovaní v materinskej reči, čo Štúr viackrát opakoval: „My z hlbiny duše žiadame a prosíme národné, teda všade po národe našom, slovenské školy.“ Štúr sa v úvodníku pýta, či niekedy niekto zo slovanských národov zradil uhorskú vlasť. „Čím teda a ako sa stalo, že nás práve za to, čo sa u druhých za krásne, šľachetné, nasledovania hodné považuje, odsúdili a zatratili?“ Aj v tejto otázke má Štúr jasno: je to sebectvo iného národa. Maďarského.

Žiaden národ nemá právo, aby sa vyvyšoval nad iný národ a už vôbec nie vtedy, keď sa on sám chce vzdelávať a tým meniť svoje duchovné i materiálne postavenie; nad každý národ je povýšené ľudstvo, nad každú národnosť ľudský duch. „Nechceme Slovanstvo bez ľudskosti, ale ani nechceme národnosti bez Slovanstva...“

Ďalší z predpokladov, aby sa slovenský jazyk používal aj v praxi, sú bohoslužby v slovenčine, aby sa slovenčina používala aj na úradoch, pri styku s právnikmi a súdmi, aby sa prosby, žaloby a ponosy prijímali v slovenčine. Dosiaľ sa museli tieto úkony úradom podávať v maďarčine, takže ľud bol vo svojej chudobe prinútený draho platiť za preklad, pričom ani nevedel, čo je v písme napísané. Najväčšou útechou ľudu je náboženstvo, ale keď sa národu zvestuje slovo Božie v cudzom jazyku, tak sa služby Božie „obracajú na smutnohry pre národ.“ Maďarské noviny dokonca tvrdili, že uhorským náboženstvom má byť maďarčina. „Proti tejto záhube odsväcovania služieb Božích povstať a zákonne všetko podujať musíme!“

A ešte jednu požiadavku mal  pred snemom Štúr na srdci: zabrániť neduhu, ktorý sa v ľude „rozprasil a veľmi zakorenil – slopanie ohavného nápoja pálenky!“ Zákony môžu upraviť podmienky pre výrobu a predaj pálenky; Štúr navrhoval uvalenie dane na varenie každého druhu pálenky, zrušenie páleníc v dedinách, ktoré niektorí majitelia páleníc dokonca vydávali za priemysel. Keď sa uhorský snem odhodlá upraviť, či zrušiť výrobu a predaj pálenky, aj verejná mienka, vrátane novín, bude môcť podporovať spolky miernosti a „privedie výsledok ten, po ktorom všetci túžime.“

Bol to posledný Štúrov úvodník pred zasadaním uhorského snemu, na ktorom aj on vystúpil ako zástupca mesta Zvolen; takmer všetky tézy zazneli aj v jeho prejavoch.

 „Týmto končíme. Daj Boh, aby ako sa teraz naše oči s nádejou na nastávajúci snem krajinský upierajú, tak z neho vytešené a radosťou plné k národu nášmu sa tam obrátiť a so zaľúbením pohovieť si mohli!“

                                                            x   x   x
 

Reakcie na prvé čísla Slovenských národných novín boli rozmanité, protirečivé; od nadšeného súhlasu až po kritické, priam odmietavé hlasy. Podstatu týchto protichodných ohlasov ozrejmil Štúr v liste Hroboňovi, ktorému sa zdôveroval nielen so svojimi úspechmi, ale aj obavami. Odpovedal  Hroboňovi na otázky, ktoré od neho očakával: ako sa novinám vodí, aké sú o nich chýry, aké dopisy doletujú? „Braček, odpovedám vám, ktože uhovie Slovákom?“

Okrem zopár povzbudivých, priateľských ohlasov – „sype sa to hrozne na moju hlavu: dopisy prichodia pre reč strašlivé, pre litery latinské hrozné, pre malý formát ošklivé, pre smer novín nenávistné, pľuhavé.“ Pre jedných boli noviny konzervatívne, iní Štúra označovali hanlivými slovami, čitatelia aj dopisovatelia sa urážali, komu sa nepáčil smer novín, alebo cena, koho článok redakcia neprijala, alebo ho upravila podľa vlastných predstáv, tak tí sa „odriekajú od novín, smrť im predpovedajú a prajú.“ Niektorým bola vysoká cena, ďalší čitatelia sa sťažovali, že noviny uverejňujú dlhé rozprávky ako Kalinčiakov Milkov hrob, alebo dlhé historické úvahy, katolíci sa sťažovali, že v novinách sú len evanjelické správy, boli aj takí, ktorí chceli mať v novinách licitácie a ceny tovarov z rôznych trhov, potom zase, že si nemôžu prečítať politické správy, že redakcia používa nesprávne názvy, že tituly článkov sú vytlačené malým písmom... Bolo to na zúfanie: „Odriekajú, búria a povzbudzujú proti novinám mnohí a pohuckávajú všetkých, aby len upadli a preklínajú ich,“ sťažoval sa Štúr Hroboňovi. „Keby ste tie dopisy čítali, chýry o tom počúvali, vlasy by sa Vám ježili. Verte mi, že som v opravdivom pekle. Tu len každý seba chce a keď sa mu po vôli nedostáva, všetkého sa odrieka...“

Po veľkom nadšení, ktoré zdieľal Štúr a jeho blízki spolupracovníci po udelení povolenia a po úspešnom vydaní prvého čísla Slovenských národných novín, po mnohých rozhorčených protestoch, sa  Štúr oprávnene pýtal: „Čo chcejú tí ľudia, prosím Vás? Hurban mi píše, že on v tom videl rivalitu, závisť, zisk, obrazené interesy, a tak je to vskutku...“

Štúrovo rozčarovanie bolo také veľké, že dokonca zapochyboval o zmysle svojej práce, o význame politických novín pre Slovákov: „Ale by veru nebolo už divu, keby som po mnohoročných mukách a bolestiach na spôsob Libuše zvolal: „Nebudem vám viac viesť vaše veci, robte, čo viete a voľte si iných...“

Nepochyboval iba o novinách, ale svoju skepsu a nedôveru vzťahoval všeobecne na národ. „Čo sa len trochu z tejto našej obecnosti vyzdvihne, hneď ho stá lapia, aby ho len k zemi pritiahli a do blata zamočili... Myšlienky mi už krížom-krážom behajú cez myseľ: či len predsa môže byť dačo z tohto ľudu?“

Prešlo iba niekoľko dní a Štúr sa listom obrátil na Ctiboha Zocha, (17. októbra 1845) aby ospravedlnil, či skôr vysvetlil, prečo musia byť noviny opatrné a nepúšťať sa otvorene do kritiky spoločenských pomerov; upozorňoval, že mu cenzúra škrtá všetko, čo je kritické smerom k zemianstvu, že nesmú písať o právach ľudu: „a potom ľudia hovoria, že noviny nesmelo vystupujú.“ Cenzúra nedovoľovala písať kriticky o viedenskej vláde či cisárskom dvore, ani o sociálnom útlaku uhorskej šľachty. Cenzori úzkostlivo bdeli nad tým, aby sa skrze panslavizmus neotvárala cesta Rusom, redakcia nemohla uverejňovať názory, kde by sa Slováci, resp. Slovania nestavala na úroveň Maďarov – inak by vraj vznikali národnostné trenice. Niektorým radikálnym maďarským vlastencom dokonca prekážalo, že v názve novín je slovo „národné“, pretože Slováci sa nesmeli považovať za národ.

Štúr sa obával aj toho, že hoci verejnosť noviny netrpezlivo očakávala (a napriek súhlasu aj odporu, ktoré prvé vydanie vyvolalo) slovenská pospolitosť vo všeobecnosti zostane ľahostajná, prinajmenšom vlažná. Ctiboh Zoch mu v liste pripomenul, že „noviny naše vojnu vzbudia“. Už 25. januára 1846 Štúr Zochovi odpovedal: „Akoby nie! Musia veru, lebo je hrôza biedy v národe našom a moc potvôr, čo ho zožierajú. To sme braček veľmi dobre vedeli, že k tomu raz prísť musí a nám pôjde o to byť či nebyť. No tento boj prijímam, nebudem v ňom ustupovať a keď aj padnem, tak aspoň mužne.“

Štúr sa síce bál, že od roku 1846 sa počet odberateľov kvôli rôznym výhradám zníži, no vytrvalo pracoval ďalej. Predalo sa päťsto výtlačkov, redakcia si odložila len pätnásť kusov – tie však redaktori zatajili, aby mohli oznámiť, že je náklad vypredaný a ďalší záujemcovia musia počkať na ďalšie vydanie.

Nepríjemným prekvapením bol pre Štúra útok Janka Kráľa na Slovenské národné noviny. Vzťah Janka Kráľa a Ľudovíta Štúra bol takmer vždy napätý a problémový, aj keď Štúr vysoko oceňoval talent básnika búrliváka, najmä po uverejnení jeho baladickej básne Zverbovaný. Jankovi Kráľovi sa nepozdávali úvodníky, ktorým, podľa jeho názoru, chýbal politický obsah. Chýbal mu tiež slovanský princíp ako opak nacionalizmu, bol nespokojný s jazykom novín, ich reč sa „kláti“, nepáčilo sa mu, ako sa redakcia vyjadruje o ľude a dával Štúrovi za vzor chorvátske noviny. Upozorňoval Štúra, že ak pôjdu noviny ďalej touto cestou, tak sa ich nielen on, ale viacerí čitatelia zrieknu. Po dvoch mesiacoch sa Kráľ ozval opäť: navrhoval zmenu politiky Slovákov v boji proti absolutizmu a feudalizmu, naliehal, aby sa Slováci spojili s maďarskou kossuthovskou opozíciou, ktorá predstavovala revolučné krídlo – a to aj napriek tomu, že Kossuth v  Uhorsku neuznával iný národ ako maďarský.

Štúr si uľavil v liste Hroboňovi, názory Janka Kráľa v ňom označil za „grobiánske.“ Sťažoval sa, že Janko Kráľ sa „vozí po novinách... ako keby z duba spadol. Noviny, čo sme si s najväčšou biedou vymodlikali a už teraz hodne pohli život slovenský a v budúcnosti ho silno pohýbu, už teraz naši sami by chceli podkopávať...“

Slovenské politické noviny sa museli prísne držať uhorského práva, tvrdil Štúr, inak sa nepohnú: práve na zdôrazňovanie slovanského princípu si cenzúra dávala najväčší pozor. Cenzúra všetky náznaky v tomto duchu rázne škrtala. „A ľudia potom hovoria, že noviny nesmelo vystupujú! Akože vystúpia, keď nemôžu!“ Štúr sa v liste Hroboňovi oprávnene pýtal, prečo Janko Kráľ namiesto grobiánskeho listu neposlal do novín nejaký vlastný článok? Veď sú predsa otvorené každému!

Janko Kráľ v tom čase pôsobil – na Štúrovo odporúčanie! – ako advokát v kancelárii A. B. Vrchovského v Pešti a život v metropole Uhorska sa mu zdal živý, slobodnejší a zaujímavejší ako „tá slovenská stuchlina a nečinnosť“. Dokonca mal radšej maďarskú pustu ako slovenské hory, „odkiaľ je úzko hľadieť do hlbín a kde je nebo stiesnené v úzky klin. Tu vládne železná, suchá, pustá vôľa a tu sa musí každý koriť jednote, odriekať sa, podriaďovať sa celku...“

Pre Janka Kráľa to bolo obdobie, keď bol silne ovplyvnený maďarským liberalizmom, dokonca začal s úspechom písať básne v maďarčine a tvrdil, že „od Maďarov odtrhovať sa je nezmysel, keď sme s nimi všetkým činom spojení“. Napriek tomu neskôr Štúra kritizoval, že „mal vystúpiť s princípom slovanským“. Vtedy tiež Janko Kráľ napísal verše, ktoré odrážali jeho pocity rozorvanosti, neistoty a vnútornej vzbury: 

     Často blúdim, táram sa cez celý boží deň,
     hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
     na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
     a zadriemal zmorený aspoň len trošičku.
     Ale čože je nemožnô, to ani nehľadaj,
     pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!

     (Zakliata panna vo Váhu a divný Janko)

Nespokojný bol aj Ján Francisci-Rimavský, ktorého zase prezývali „krásny Janko“ a Ataman, blízky Štúrov spolupracovník. Nepáčila sa mu príloha Slovenských národných novín Orol tatranský, zmieňoval sa o suchotinách, keď boli v trinástom čísle uverejnená dve Štúrove historické eseje. Označil ich za rozvláčne. Prečo si Štúr myslí, že slovenskí čitatelia sú na takej úrovni ako bratislavský ústav alebo nejaká akadémia? Noviny majú len päťsto čitateľov, no ani nie stovka si tieto úvahy prečíta! Franciscimu sa zdalo, že Štúr si berie na plecia priveľa povinností, že  je egoista, že na všetko nestačí  a navrhol mu, aby sa vzdal miesta predsedu v bratislavskom spolku miernosti a v Slovanskej čitárni. Francisciho mrzelo, že mu Štúr odpovedá na list až priveľmi neskoro a len stručne a stroho: Štúr mu napísal, že majú dosť príspevkov, ale keď niečo napíše, tak to uverejnia.

„Keď ma on chce ignorovať, dám mu ja zas vedieť, že som na svete,“ reagoval Francisci a keď Štúr nemenil svoj postoj, rozčúlil sa v liste Hurbanovi: „Veď ho mám rád, ctím si ho, chcem s ním robiť, ale nech nežiada slepú poslušnosť nikto odo mňa, aj tam, kde je môj náhľad lepší. Ak sa Štúr o vážnosť bojí, tak ju mať nebude. Ak sa bojí, že poodpadávame od neho, tak skutočne odpadneme...“

Ešte aj Jozef M. Hurban, ktorý bol najbližším Štúrovým spolupútnikom, mal kritické pripomienky; napísal švagrovi Danielovi Slobodovi (14. decembra 1846), že Štúr si počína samopašne, že je samá ctižiadostivosť a sebeckosť a že nič nemôžu s týmto človekom vykonať.

Najostrejšie proti Slovenským národným novinám vystúpil Ján Kollár. Ako je známe, už počas príprav na kodifikáciu spisovnej slovenčiny mal Kollár veľké výhrady a brojil proti nej na všetky strany. Keď začali noviny vychádzať v stredoslovenskom nárečí, tak sa jeho odpor a hnev stupňovali. Štúr bol z Kollárových počinov zarmútený a sklamaný, pretože si Kollára nesmierne vážil; snažil sa na jeho výhrady reagovať mierne a stále dúfal, že Kollára presvedčí o správnosti svojho rozhodnutia; rozhodol sa, že Kollárovi napíše (list do Pešti poslal 7. februára 1846) a požiada ho, aby prestal s útokmi proti slovenčine a novinám. Dostával totiž listy z celého Slovenska, v ktorých sa mu pisatelia sťažovali na ustavičné Kollárove ohovárania; žiadal ho, aby s tým prestal a odstúpil od svojho konania. Kollár sa pod niektoré svoje články dokonca podpisoval pseudonymom Čechobratr Protištúrsky...

Kollár však neprestal útočiť, naopak, v lete roku 1846 vydal publikáciu s názvom Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky, v ktorej bolo celkovo 33 príspevkov. Kollár bol nielen iniciátorom vydania tohto spisu, ale príspevky zredigoval, niektoré doplnil a preformuloval. Spis vyšiel v náklade päťtisíc výtlačkov, vydalo ho České museum pre reč a literaturu českú. A oslovil významné osobnosti, ktoré jednoznačne útočili proti slovenčine a Slovenským národným novinám.

František Palacký napísal, že mladí Slováci boli síce „k tomu vedeni oumyslem dobrým, ale po hříchu nezběhlí a nezkušeni muži tito nastoupili cestu, která je i následovníky jejich do propasti záhuby vede“. Palacký už predtým kritizoval aj bernolákovčinu a tvrdil, že práve Bernolák a jeho pokus o spisovnú slovenčinu rozdelil Čechov a Slovákov, keďže Slováci tým „nič jiného nezjednali, než že krajané jejich a následovníci, ani své, ani české reči a literatury neznají.“ Jozef M. Hurban neskôr ostro napadol nielen Palackého, ale aj Kollára, keď im šplechol do tvári, či „Slováci sú iba zberba, slovenská reč je bačovčina a krčmárčina, takže z  nich bez Čechov nemôže byť nič, pretože je iba pre drotárov a sviniarov! Povedzte nám teda Vy sám, pán Kollár, či je to všetko nie tak?“

Palacký končí svoju úvahu smutným konštatovaním: „Co každý zkušený člověk předvídal, že nastoupili Tatranci novou dráhu svou, horlení své již né proti Maďarům, jelikož nesmějí, ale proti Čechům, svým nejvěrnějším někdy přátelům obrátí — to, bohužel, i dřívě nadání již ve skutek se obrátilo.“

Josef Jungmann sa nepridal ku kritikom slovenčiny v jej kodifikovanej podobe; pritom tento jazykovedec bol všeobecne váženou a uznávanou autoritou. Jungmann – na rozdiel od Palackého – privítal úsilie Antona Bernoláka a tvrdil, že „všecka ta jejich přičiněním vydaná i budoucně vydávaná díla, jsou obohacování literatury a nový zdroj čili pramen pro skoumatele slovenského jazyka, z něhož obzvláště my Čechové, co nejbližšího nám, hojně čerpati můžeme.“ Zdržal sa kritiky slovenčiny, aj Slovenských národných novín, takže jeho príspevok sa na Slovensku stretol so sympatiami. (Keď Josef Jungmann zomrel – 14. novembra 1847 – Slovenské národné noviny uverejnili niekoľko článkov, v ktorých vysoko hodnotili jeho prínos nielen pre jazykovedu, ale aj pre česko – slovenské vzťahy).

Pavol Jozef Šafárik si dal veľkú námahu, aby podrobne rozobral nielen jazykovedné problémy, vplyv češtiny na slovenčinu, ale aj vzťahy česko – slovenské v kontexte cisárstva, v kontexte slovanských národov; lenže aj on sa vyjadril kriticky, keď napísal, že slovenský jazyk v tejto podobe je novota neprirodzená, škodlivá a nebezpečná; že  národný pohyb „nevyplývá z nynějšího stavu rozumové osvěty a duševní vzdělanosti Slovákův, co pouhé pokračování, co nový vyšší stupeň její, nýbrž pochází pouze z teoretických, špekulatívních zásad“.

Juraj Palkovič bol dlhodobo proti používaniu stredoslovenského nárečia ako spisovnej slovenčiny, ale jeho postoj nikdy nebol konfrontačný, skôr sa snažil byť ústretovým; mal dobré vzťahy so Štúrom a zrejme aj preto bol jeho hlas v Hlasoch mierny, až alibistický. No už len samotná skutočnosť, že sa dal Kollárom nahovoriť, aby prispel do tohto spisu, vyvolala medzi štúrovcami nevôľu.

Príspevky ostatných autorov nemali až takú veľkú vážnosť a autoritu. Ján Dévan, Daniel Brozmann, Michal Linder, Samuel Krištofi, Daniel Zajac, Ján Kutlík, Martin Ďurgala, Imrich Šulek, Ján S. Droppa, Emanuel V. Šimko, Jiří Sekčík... a podaktorí nepodpísaní, už len opakovali viac či menej rovnaké argumenty a unisono odsudzovali používanie slovenčiny, tým aj Slovenské národné noviny.

Ako sa dalo očakávať, hlavný kritický tón udal práve Ján Kollár, jeho príspevok bol ostrý, odmietal akýkoľvek kompromis. Pustil sa do obšírneho vysvetľovania, že jazyk slovenský je vlastne „slovácké nářečí“ a rázne sa oboril na Štúra: „Spisovatel nynejších bratislavských novin vydáva své nářečí chvastavě za pravou slovenčinu, proti čemuž my ostatní rození Slováci veřejně protestujeme, vyhlasujíce to za lež a nepravdu!“

Používanie slovenčiny označil Kollár ako oslabenie jednoty Čechov, Moravanov a Slovákov, vyčítal Štúrovi, dokonca sa obával, že chce „poslovenčiť štyri milióny Čechomoravanov,“ hoci jednoduchšie by sa Slováci naučili po česky. Opakovane si uťahoval zo slovenčiny, je to pre neho „trpácka čarbanina a škrábanina, reč luzy a černilidu, je to bačovčina, krčmárčina, smetiščina a sviňarčina.“ Kollár tiež tvrdil, že Štúr svojou „škrábaninou“ odstrašil od seba vzdelancov, hoci práve v tom čase sa Slovenské národné noviny  síce pomaly, no postupne presadzovali po celkom Slovensku; Kollár zjavne prekrucoval skutočnosť a prechádzal až do zlomyseľného ohovárania.

V ďalšej časti spisu sa Ján Kollár snažil presvedčiť Štúra a obecne slovenských vzdelancov, aby sa vrátili späť k češtine, ktorá je „československým chrámom“ a kategoricky vyhlásil: „Co do jednoty a zjednocovaní našeho národu jsem schvalně a budu pokud žiji, jednostranným, tu jsem neustupným, tvrdošijným, neoblomným, neúprosným a bezohledným!“

Jánovi Kollárovi prekážalo, že medzi slovanskými národmi je veľa národností a veľa nárečí, napriek tomu on sám hovoril iba o štyroch; každý odklon od týchto štyroch hlavných slovanských jazykov bolo rúhanie, div nie kacírstvo; tým sa podľa neho umenšoval počet čitateľov, drobila sa kultúra a literatúra. Celkovo bol tón Kollárovho príspevku až neobyčajne urážlivý, akoby sa medzi týchto mužov vkradlo neprekonateľné nepriateľstvo a nikde sa nečrtal ani náznak zmierenia.

Pre Štúra a štúrovcov (proti Hlasom sa ozvali viacerí: Hurban, Hodža, Zoch a iní) nebolo možné nechať  tento spis bez povšimnutia, nemohli nereagovať, najmä keď sa rozbiehalo vydávanie Slovenských národných novín a spisovaná slovenčina sa napriek mnohým ťažkostiam začínala predsa len presadzovať; Štúr sa rozhodol napísať obsiahlu štúdiu s názvom Hlas proti Hlasom. Pokúsil sa vecne, takmer bez emócií zhrnúť nielen Kollárove výhrady, ale aj námietky ostatných autorov a razantne ich vyvrátiť. Hneď v prvej vete akoby naznačil podstatu problému: „Hlasy české oproti slovenčine vyzvali nás do hádky.“

Štúrov prístup k tomuto sporu bol celkom iný ako prístup a emócie autorov zoskupených okolo Kollára; Štúr využil ponúknutú príležitosť, aby nielen obhájil spisovnú slovenčinu a Slovenské národné noviny, ale veľmi noblesne a s nadhľadom odpovedal Kollárovi a iným neprajníkom. Bola tu príležitosť aj na istú mieru zovšeobecnenia opretá o predošlú analýzu slovenského národného pohybu. Predovšetkým pripomenul, že každý si musí hájiť svoju vec, pretože kto si ju nebráni, tomu na pravde nezáleží, ten ani nechce, aby pravda vyhrala. „My sme ale o pravde veci našej hlboko presvedčení, záleží nám na nej nekonečne mnoho, chceme, aby zvíťazila...“ Najmä preto prijal Štúr podnet kollárovských Hlasov, aby sa nielen bránil, ale aj upevnil pozície spisovnej slovenčiny a politických novín: „nehájiť si česť svojho národa, česť vlastnú, je podlosť...“

Úvodom Štúr vysvetľoval, že vstúpiť do hádky nie je žiadne nešťastie, ktoré postihlo národ, pretože spor sa začal v čase potrebnom a primeranom, v takomto spore sa sily trú o seba, skúšajú svoje možnosti, oživotnievajú, umocňujú sa, a to čo hnilo, to strhávajú. Veď u nás hnije a hlivie nekonečne mnoho síl, nedostáva sa jednoty, úmysly sú rozpŕchnuté, pozornosť ľudí je obrátená prevažne na veci pozemské a nízke, ale podstatné je spojivo medzi duchovným a národným životom. A k spojeniu, k zjednoteniu, k víťazstvu vedie spor; hádka je potrebná, pretože ona vedie do brány životnej: „Len keď túto bránu prejdeme, potom len budeme môcť ďalej stavať stavby života nášho.“ Napokon, tento spor o spisovnú slovenčinu je len odrazom úrovne spoločenského diania a je úmerný pohybom v spoločnosti: ako v jazyku, tak aj v slovenskej pospolitosti sa všetko tvorí a vlní, život je to mladý a počínajúci.  Reč musí byť pohyblivá, nezamknutá do závor, ale stále sa zdokonaľuje, keďže je „len na počiatku, v prvom tvorení nášho života.“

Na pozadí takejto reality Štúr nezatracuje spor s protivníkmi, v ktorom sa ukazujú nové a nové pokusy pretvárať jazyk, zdokonaľovať ho: „prečo by sme mali zatratiť toto usilovanie?“

Štúr správne usúdil, že najdôležitejší argument, ktorý použil Ján Kollár – je rozbíjanie jednoty práve skrze spisovnú slovenčinu. Preto sa sústredil na to, aby sa proti takému názoru ohradil a vyvrátil ho. „Pýtame sa: kto robí nesvornosť? Nesvornosť robí ten, kto iných samovoľne podkopáva, kto iným zlomyseľne škodiť chce, kto dobré ciele podvracia, nie ale ten, kto iným pokoj dá, im dobre praje...“

Opäť a znovu, trpezlivo a dôsledne Ľudovít Štúr obhajoval zavedenie spisovnej slovenčiny, keďže tento krok urobili štúrovci po dlhom, dlhom premýšľaní, keď sa radili s priateľmi a znalcami slovenského národa a už vôbec týmto krokom nechceli nič podkopávať a ničiť, lež naopak, oživiť národný život, osviežiť ho, vniesť  jednotu tam, kde dosiaľ nebola. Napriek tomu, že medzi češtinou a slovenčinou boli rozdiely, Slováci brali češtinu takmer za svoju, no pre vývoj moderného slovenského národa to nebolo dostačujúce; ak chceli byť Slováci svojbytný národ, museli mať vlastný jazyk. Na tom sa nedá nič meniť.

A opäť znovu a opäť trpezlivo Štúr vysvetľoval, aké sú jazykové odlišnosti, čím je slovenčina iná nielen v porovnaní s češtinou, ale aj inými slovanskými jazykmi a prečo je naskrze nevyhnutné, aby si Slováci riešili svoje veci slovenčinou. Čechom v ničom škodiť nechceme, „len si svoje veci sporiadať mienime a musíme.“

Napriek sporom a polemikám, oprávnenému sklamaniu z niektorých postojov  českej strany sa Štúr snažil objektívne informovať o dianí v Čechách, okrem iného aj v oblasti, ktorá ho mimoriadne zaujímala: o náraste priemyslu a o spriemyselňovaní. V januári 1846 vyšiel v prílohe Orol tatranský článok, ktorý informoval o Priemyselnej jednote v Prahe a o úvahách založiť českú priemyslovú školu. Koncom januára v Prahe otvorili Meštiansku besedu a za predsedu bol zvolený Josef František Frič. Jozef P. Šafárik pri slávnostnom otvorení predniesol prípitok, pripil na znášanlivosť všetkých národov a jazykov v mocnárstve, pripil na to, aby jeden národ neprekážal druhému v jeho rozkvete. Redakcia komentovala Šafárikov prípitok slovami: „Sláva mu! Hovoril z neho duch slovenský!“

Útoky proti slovenčine však neutíchali. V lete roku 1846 sa študent medicíny z Prahy Vilém Dušan Lambl podujal cestovať po Slovensku a chcel vydať brožúru, ktorá by zbierala hlasy proti slovenčine. Dozvedel sa o tom Štúr a zareagoval: „Nože ho tam, ak príde, tak privítajte, žeby sa Čechom odnechcelo hlasy po Slovensku zbierať...“

Stalo sa, čo sa občas stáva: zarytý nepriateľ slovenčiny a Slovákov Vilém D. Lambl sa obrátil ako Šavol na Pavla, podľahol čaru ľudí, krajiny, aj samotnej slovenčiny. Stretol sa s viacerými slovenskými vzdelancami – Kuzmánym, Chalupkom, Hodžom, Tomášikom, ako napísal, aj s inými „rozumnými, nepredpojatými hlavami,“ a zmenil sa na zanieteného podporovateľa spisovnej slovenčiny. Odmietol názory, že slovenský jazyk je škodlivá, či márnomyseľná a neprospešná vec.

Lambl nebol z mladých českých vzdelancov sám, kto obhajoval slovenčinu; aj syn Františka Palackého, ostrého kritika Štúrových snáh o kodifikáciu slovenčiny, Jan Palacký, obdivoval Štúra a postavil sa na jeho stranu. Napísal Josefovi V. Fričovi, kde čerpá námety pre svoju poéziu: „Pomysli si, Štúr mi dal na to myšlienku!“

Keď sa spor medzi českou a slovenskou stranou dostal do kritickej fázy, Slovenské národné noviny uverejnili úvodník Štefana Homolu, ktorý nabádal mladých slovenských remeselníkov, aby sa nebáli sveta, aby chodili za skúsenosťami, aby sa zamerali najmä na českú krajinu, ktorá je podľa neho „matkou slovanského priemyslu“, chcel od nich, aby žili v Prahe aspoň nejaký čas, vzdelávali sa v nedeľnej priemyselnej škole, pretože „tam nájdete bratov, priateľov, kamarátov, nie cudzích, ale k vášmu národu patriacich, ktorí sa z vás nebudú vysmievať ako cudzozemci, ale vás milovať a napomáhať budú.“

Hoci sa Štúr snažil o vecný tón a na nikoho neútočil, predsa len si neodpustil aj kritické poznámky na adresu češtiny. „Čože teda tá čeština u nás vykonala, k čomuže ona nás pozdvihla, k čomu priviedla? Ukážte nám dáke väčšie hýbanie na poli literárnom, alebo na poli občianskom, alebo v živote cirkevnom, v ktorom bola užívaná? Či nepanovala na tých poliach za celé tie časy chladnosť, či nepanoval tam nedostatok a opravdové živorenie?“

Pre celý obsah úvahy „Hlas proti hlasom“ je charakteristický vecný tón; aj pre kritické výhrady zvolil Štúr pokojný obsah, no v tom podstatnom bol nekompromisný: „Každý život je si sám zákonom, sám si on tvorí podmienky svojho trvania, tieto podmienky poznať je prácou a povolaním tých, ktorí sa so životom zaoberajú.“

Pokojné plynutie slov, viet, argumentov sa až na záver spisu trochu priostrilo: až teraz Štúr zareagoval na ctiutrhačné výrazy použité v Kollárovom zborníku. „Na posilnenie svojich dôvodov proti slovenčine daktorí naši protivníci ešte naznášali, naváľali a našplechtali tých najvyberanejších hnusných a podlých mien na reč našu, ale v tomto ukázali, že im došli dôvody a že nemajú jediného podstatného dôvodu, ktorým by mohli slovenčinu ovaliť. Dôvod, ktorý my máme, ktorý všetky druhé rozpráši a za nás najsilnejším hlasom hovorí, je sám život.“ A až na tomto mieste svojej odpovede sa Štúr po prvý raz zmienil o pôvodcovi celého útoku, o Jánovi Kollárovi. Už sa neodvolával na jeho zásluhy, ani nepripomínal jeho skvelé literárne dielo, len stručne poznamenal, že tento Kollár, ktorý spieval, že mu je všetko v našej rodine drahé a milé, tak „tu našpintal na reč našu národnú, na reč svojich najbližších. Nechceme o o tom nič ďalej súdiť: ten skutok sa súdi sám.“

Štúr sa záver skonštatoval známu pravdu, že keď sa potkne veľký muž, tak sa potkne náramne. Potom ešte vyzval svojich oponentov, zároveň tým povzbudil všetkých priaznivcov: „Naostatok len ešte protivníkom našim voláme: život je náš a my Slovenmi chceme byť. Koľko sto dôvodov máte proti tomuto, proti nášmu životu, proti nášmu Slovenstvu? Čím zlomíte túto vôľu našu, či máte oproti vôli silnej, nepodvratnej, životnej, či máte, hovorím, oproti tomuto sto dôvodov? Hovorte!“

Často na Štúra, spisovnú slovenčinu a Slovenské národné noviny útočil Karel Havlíček Borovský v Pražských novinách a prílohe Česká včela.

Na jeho kritiku Štúr reagoval v úvodníku „K odohnaniu ovadov“ (Orol tatránsky, 24. november 1846). Bola to zásadná polemika, pretože obnažila nezhody medzi Čechmi a Slovákmi, ktoré tleli pod pokrievkou a o ktorých vzdelanci oboch národov nechceli otvorene veľmi hovoriť. Štúr sa dlho bránil vstupovať do sporov s „bratskými“ českými novinami a vzdelancami, ale útoky Karla Havlíčka Borovského prekročili únosnú mieru výmeny názorov.

 „Keď už dlhší čas ovady človeku okolo uší brnčia a doštípať ho chcejú, naposledok predsa len i nevoľky rukou hodí, aby ich a brnkavých tarantulov odohnal. Už veľa raz brnčali takéto ovady v Pražských novinách a Českej včele okolo vecí slovenských, keď už ale doštípať nás chcejú, musíme rukou hodiť a ich odohnať,“ takto odľahčene a s miernym nadhľadom začal Štúr spomínaný úvodník v Orle tatránskom.

Pritom išlo o banálnu záležitosť: Karel H. Borovský – ktorého Květy posmešne nazvali „pražský Náco“ - sa pozastavil nad tým, že na cestu z Bratislavy do Liptovského Mikuláša (zasadanie Tatrínu) Štúr potreboval štyri týždne, že cestou Štúr neúspešne presviedčal ľudí, aby podporili spisovnú slovenčinu a že kritizoval a hanil český národ. Odpoveď Štúrova bola zrozumiteľná: cesta do Liptovského Mikuláša mu trvala iba štyri dni, pretože viac ako tri týždne bol v rodnom Uhrovci, cestou na snem nikoho nenahováral a neodôvodňoval potrebu slovenčiny a je „zlostná klebeta, že by som kmeňu českému budúcnosť upieral a na to miesto náš kmeň slovenský vyvyšoval... Že by som kedy budúcnosť Čechom odopieral, nadával im do vyziablych strašidiel, ako stojí v Pražských novinách, to sú samopašné, rúhavé, podlé luhárstva a utŕhania.“

Naopak: Štúr vyčíta Čechom všeobecne a Pražským novinám osobitne, že nemajú potechu zo slovenského pohybu, že sú nespravodliví a nie prajní, ako sú Slováci voči Čechom. Kdekoľvek len „dáke nedarenie v živote našom spozorujete, kadenáhle len dáky zlý chýrik, čo aj nepravdivejší o živote našom pochytíte, čo za radosť vám z očí žiari!“

Štúr pripustil, že Čechom vyčítal ponemčovanie, ale dodal, že to robil verejne a nikdy sa tým netajil. Zároveň podotkol, že po nových skúsenostiach už nepokladá české ponemčovanie len v prijímaní nemeckých slov, nemeckých výpovedí, v presiaknutosti nemeckým duchom, „ale vo vašich, alebo radšej havlíčkovských dobrovoľne a pracne stvorených teóriách...“

Vyčítal Čechom aj ich príslovečné podlé sebectvo, ktoré má pred očami len seba a seba; takýto prístup núti Slovákov k separatizmu. Takému istému hodnoteniu opakovane podrobil aj české Hlasy: spis nenarobil Slovákom žiadne škody a zmätky, ba naopak, nič tak slovenčine neposlúžilo ako tento hanopis a „ak nás tak máte na váš spôsob radi, ešte raz takúto, len seba znižujúcu knihu vydajte!“

Štúr musel vyvrátiť aj ďalšiu nepravdivú správu v Pražských novinách: K. H. Borovský napísal, že na zasadaní Tatrínu v Liptovskom Mikuláši boli účastníci náchylní prijať češtinu a len Štúrov odpor tomu zabránil. Štúr odpovedal: „Keď ale to chcete vedieť, tak povedať vám musím, že jeden jedinký list prišiel Tatrínu za češtinu a ten na hlasnú všeobecnú žiadosť na stranu odložil.“

Karel H. Borovský v článku „Slovan a Čech“ označil Štúrove ponímanie Slovanstva za cestu k panrusizmu a tvrdil, že „vlasť naša nie je Slovanstvo, ale len Čechy, Morava, Slovensko a Sliezsko,“ pričom on by nikdy o sebe nepovedal, že je Slovan, ale len Čech a Slováci sú pre neho Čechmi žijúcimi na Slovensku.

Aj keď sa Štúr snažil mierniť emócie, predsa len musel pritvrdiť, aby Havlíčkove nepravdy uviedol na pravú mieru, hoci o jeho článku povedal, že je to „sebecké čechúrstvo“. Na záver už len skonštatoval: „Ale už dosť rečí o Nácových podskokoch a zlosti! Dobrej vôle škodiť druhým má tá šepleta dosť a robiť rozbroje medzi nami, máme pevnú nádeju, že prv-pozdejšie v hanbe ostane takáto zlomyseľná kalika!“

Karel Havlíček Borovský opäť zaútočil na Štúra, spisovanú slovenčinu a Slovenské národné noviny v prílohe Pražských novín Česká včela, keď už bolo zrejmé, že sa podarilo presadiť a kodifikovať spisovanú slovenčinu. Článok vyšiel symbolicky posledný deň roku 1847 – 31. decembra: „Loučíme se s p. Štúrem navždy. Jeho cesta je jiná, naše taky, když mermemocí chce býti jiným národem než byl posud, staniž se vúle jeho, pokud mu sily stačí...“ Havlíček Štúrovi vyčítal, že rozpoltil národ na dve nepriateľské polovičky a z ľudu, ktorý patril medzi prostredné národy a literatúry v Európe, urobil dva slabé národy, čo do počtu a vplyvu, medzi najslabšie v Európe. „Tak tomu snad nepříznivý osud chtěl, vyvoliv si p. Štúra za nástroj: co se dlouhým věkúm a velkému počtu jinonárodných nepřátel našich nepodařilo, dokázal jeden z nás, on sám (Štúr) ztenčil četnost národu našeho více, než dvě nepříznivá století. Nuž každý bude odpovídati za své činy...“ Havlíček síce napísal, že už nemieni viesť „márne hádky“ a nebude nariekať nad národnou nehodou, bude sa usilovať činnosťou, rozmnožením aktivít nahradiť, čo odpadlo rozdvojením. Dejiny sveta ukazujú, že aj malé národy vykonali skutky krásne a veliké. „Jděme tedy každý jinou cestou, z jedného národu, z jedné literatury budtež dva národové, dvě literatury, my již déle odporovati nebudeme, ale vymiňujeme si aspoň tolik, aby p. Štúr ve svých Novinách a Orlu přestal již nás Čechy a Moravany jako posud nazývati svými bratry.“

                                                                          x   x   x
 

Napriek útokom z viacerých strán Štúr ani v najmenšom nepoľavil zo svojho úsilia, napriek pochybnostiam a finančnej tiesni naďalej úspešne redigoval a vydával Slovenské národné noviny a prílohu Orol tatranský. Hoci kritika sa valila z mnohých strán, počiatočné nadšenie bolo obrovské a to bola pre Štúra veľká morálna satisfakcia a povzbudenie. Daniel Lichard napísal, že po vyjdení prvého čísla sa na mnohých miestach Slovenska konali oslavy a radosť nemala konca-kraja. Bol to Jonáš Záborský, ktorý spomínal, že noviny vítali Slováci vatrami radosti, akoby to bolo slávne víťazstvo. Jozef M. Hurban nechal svedectvo, že v Nitre sa na počesť prvého vydania novín konalo zhromaždenie slovenských národovcov.

Očakávania boli obrovské. Medzi ohlasmi čitateľov, ktoré noviny uverejňovali, bol aj príspevok z Nitry: „Úkaz v živote slovenskom nový, s hlbokou túžbou očakávaný, zapálil srdcia všetkých...“ Ľudia sa zabávali pri hudbe, odzneli básne a slávnostné príhovory, pribúdali pochvalné príspevky. Slovenské národné noviny zámerne uverejňovali listy čitateľov, v ktorých zdieľali svoje nadšenie: „Noviny po našej doline kolujú... Ľud náš ich so srdečnosťou prijíma a číta.“ Takéto správy prichádzali prakticky z celého Slovenska: „V Orave, v Kraľovanoch, v Párnici, v Kubíne atď. sa duch a život slovenský lepšie chytil, nájdeš tu slovenské noviny, začuješ o spolkoch miernosti, až ti srdce rastie...“ Redakcia pražského časopisu Česká včela – príloha Pražských novín, ktoré redigoval K. H. Borovský – privítala vydanie Slovenských národných novín, želala si, aby sa „po dlouhém namáhání dosažené noviny i forma jich opravdu pevným štítem proti křivdám maďarským byli“. Časopis Tygodnik Literacki, ktorý vychádzal v Poznani, zverejnil článok so slovami: „Vec pokroku, vec opravdivého Slovanstva, časopis vedený pod takým mužom, akým je Štúr, ohromne sa pozdvihne.“ Bohuslav Šulek, ktorý bol v tom čase spolupracovníkom Ľudovíta Gaja v záhrebskom časopise Danica, napísal: „Jaková radost tu vládla pri zprávě, že náš Ludevít dosáhnul přece jednou privilégium k vydávání slovenských novín. Mnozí kanovníci, grófi a baróni zapíjeli zdravicí Orlu tatranskému.“ Janko Francisci napísal Štúrovi, že „očakávanie bolo velikuo i na Slovensku i u okolitých súkmeňovcov, od novín Slováci očakávali zachvátenie celého svojho života, tvorenia sily vnútorne, navonok poistenia nepriateľským výpadom a výboje práva.“

Nadšení boli najmä vzdelaní, uvedomelí a národne orientovaní mladí ľudia, ktorí videli vo vydávaní novín začiatok zmien v sociálnej oblasti, v školstve, v spoločenskom živote: „Náš ľud očakáva akési mimoriadne veci, strašné, ktoré rozrumia starý a ustanovia nový svet, ktoré obrodia a oslávia česť, krásu a istotu slovenských sŕdc“ – týmito slovami opísal Jozef M. Hurban nálady a pocity štiavnických študentov. A Hurban ešte potvrdil všeobecný pocit: „Slovenčinou sa Slovensko vzkriesilo!“

Na Štúrovu stranu sa rezolútne postavil aj Andrej Sládkovič, hoci predtým, aj neskôr, mal so Štúrom nezhody. V úvodníku bránil právo národa na slovenské školy, na vzdelanie a vlastný charakter, obhajoval pokrok vedy na uhorských školách. „Vidíš, národ môj, to namáhanie synov tvojich za jednotu tvoju. Počuješ reptanie, posmešky, nariekanie, hromženie verných i neverných. Never im, keď pokrikujú! Horúce zapálené hlavy! Neskúsenci! Ľahkomyseľníci! Vetroplachovia! Chvastúni!“    

Problémy neboli len s financiami, ale Štúr musel zápasiť aj s útokmi, ohováraním a intrigami, stretával sa s nepochopením vlastných, Maďarov, maďarónov, aj mnohých Čechov. Neprajníci dokonca začali trúsiť chýry, že sa chce Štúr obohatiť; v liste Jánovi Kutlíkovi začiatkom novembra 1846 sa sťažoval: „I to už o mne rozkričali, že vraj si len meštek naplniť chcem a potom, že chcem náš národ v blate nechať: nech Boh potresce týchto bezbožných utŕhačov!“

Finančná situácia sa nezlepšovala: začiatkom marca 1847 sa Štúr opäť obrátil na Ctiboha Zocha a potom aj na Michala M. Hodžu, aby mu poslali peniaze, pretože má dlhy a dlžníci začali na neho naliehať, žiadal pôžičku aspoň na 60 zlatých; hneď pošle úpis a požičané čo najskôr vráti. Ale ani koncom roka 1847 sa situácia nezlepšila a tak sa znovu obrátil na Hodžu: „Ani grajciara som nedostal od žiadneho účastninára, ani grajciara, hovorím. Ak je Tebe zle, je mne ešte horšie. Tu sa všetko len za hotové dostane, redaktorov musím platiť a tí, keď nedostanú svoje potreby, nemajú chuť do práce...“ (Štúr to schválne prehnal, pretože hlavní pomocníci v redakcii Kellner a Nosák boli Štúrovi celkom oddaní, robili zadarmo, resp. za byt a stravu. Štúr nadsadzoval, aby mu Hodža dal pôžičku).

Štúr si musel požičiavať, aby z pôžičky platil staré dlhy, nové už nebolo čím vyplatiť. „Ak mi každého pol roka nevyplatíte 600 zlatých, nemôžem sa do rozšírenia novín pustiť na žiaden spôsob.“ Napriek tomu sa Slovenské národné noviny rozširovali až trikrát: keď začali v roku 1845 vychádzať, mali kvartový formát, v rokoch 1846 a 1847 to už bol formát stredného fólia a v roku 1848 už formát veľkého fólia.

Presný počet vydaných čísiel Slovenských národných novín je 292, celkovo to bolo 1 168 strán. Posledné číslo vyšlo už v pohnutých revolučných časoch 9. júna 1848.

Príloha Orol tatranský zanikla spolu so Slovenskými národnými novinami: vyšlo celkovo 97 čísiel v troch ročníkoch na 774 stranách.

Počas celého vychádzania Slovenských národných novín sa zachovala rubrika Denník domáci, ktorá pravidelne uverejňovala správy z vnútropolitického diania, vrátane informácií o hospodárskom živote, sociálnom položení, kultúrnych aktivitách, rubriku zapĺňali prevažne dopisovatelia a listy čitateľov, vychádzali tu aj rôzne úradné, alebo poloúradné správy zo zasadaní stoličných výborov. Podobne si trvalé miesto zachovala aj rubrika Denník zahraničný, kde však redakcia uverejňovala správy prevzaté zo zahraničných novín a podľa príkazov cenzúry nemohli komentovať udalosti z tých krajín, ktoré nepatrili pod Uhorsko.

Počas celej existencie Slovenských národných novín taktiež pravidelne vychádzala rubrika Povýšenia a vyznačenia, ktorá mala akýsi protokolárny, či úradný charakter: čitateľ v nej našiel informácie o tom, kde a akého hodnostára vymenovali do funkcie, akú kto dostal hodnosť či už vo vláde alebo vo vysokých úradoch – a to nielen v Uhorsku, ale aj okolitých krajinách.

Od roku 1847 začala pravidelne vychádzať rubrika s názvom Rozmanitosti; predtým mala názov Rozličné správy alebo Rozličnosti a vychádzala nepravidelne. Boli v nej prevažne informácie a komentované správy o hospodárstve a priemysle. Nepravidelne vychádzala aj rubrika Prehľad časopisov: ako napovedá jej názov, prinášala stručné výňatky z časopisov vychádzajúcich v Uhorsku, pričom tieto úryvky redakcia aj komentovala, občas sa púšťala do polemík najmä s maďarskými časopismi – s Pesti Hírlap a Nemzeti Újság.

Keďže sa začal uhorský snem, od 12. novembra 1847 sa na mieste úvodníka zverejňovali správy a prejavy zo snemu, vrátane niekoľkých Štúrových vystúpení. Pribudli tiež rubriky Malý chýrnik, Pojednávateľ a Listár. Na konci každého čísla bola rubrika Ohlasy a nepravidelne aj oznamy z viedenskej burzy a Cena zbožia.

Silnou stránkou Slovenských národných novín boli, okrem Štúrových úvodníkov, aj príspevky dopisovateľov, ktorí tvorili rozmanitú a rôznorodú skupinu autorov. Neboli len z rôznych krajov Slovenska, ale tiež z Banátu, Dolnej zeme, zo Sriemu, zo Srbska a Chorvátska; ich spoločenské postavenie bolo rozmanité, od dedinských učiteľov, duchovných, mestskej inteligencie, študentov, až k sedliakom a dedinským richtárom. Štúr podporoval dopisovateľov rôznymi radami, dával im návody, ako majú štylizovať svoje správy, aké témy si majú všímať: sociálne problémy, tlaky maďarizácie, starosti obcí aj miest, protialkoholickým aktivitám, či skúsenostiam zo záhrad a z domácností. Neskôr, v roku 1848 sa mnohí dopisovatelia Slovenských národných novín stali organizátormi ľudových zhromaždení, tlačili a rozširovali letáky a formovali politické a sociálne požiadavky.

Príspevky dopisovateľov boli neraz prostoduché, keďže ich často písali ľudia neškolení, neveľmi vzdelaní, no tým väčšmi si v redakcii vážili ich obsah a prínos pre noviny. Redaktori tieto príspevky upravovali, občas aj dopĺňali vlastnými poznámkami, no vždy to robili tak, aby sa zachovala ich autentickosť.

 Charakteristický je príspevok richtára z Horných Rykynčíc v Honte, ktorý sa vyjadril jednoducho, priamo a úprimne: „Nemajte mi za zlé, že ja človek neučený a richtár dedinský opovažujem sa Vám písať a Vás prosiť, aby ste našej obci, aj našim susedom Medovarským Vaše užitočné noviny posielali. Naša obec je chudobná a malé dôchodky má, ale keby ešte chudobnejšia bola ako je, predsa by bez toho pokladu národných novín byť nechcela... Verte mi, že neviem, či sa mám radovať, či plakať, keď nám vo fare náš duchovný otec, alebo v škole pán učiteľ čítajú noviny a len to sa nám páči, že vy to tak pekne v tej našej čistej materinskej reči, tak od srdca k srdcu rozprávate.“

Slovenské národné noviny začali uverejňovať aj oznamy (inzerciu) o činnosti slovenských remeselníkov a ich výrobkoch. Vyšiel krátky článok v rubrike Ohlas: „Štefan Horník, chlapský krajčírsky majster v Prešporku, porúča sa vysokourodzenému panstvu, c.kr. vojsku, a veľactenému obecenstvu, keď sa po 7-ročnom cestovaní po štáte Rakúskom, daktorých Talianskych a Helvétskych mestách, po Francii (kde sa v hlavnom meste Paríži bavil), po Anglicku (kde v Londýne robil), potom po Holandsku a daktorých Nemeckých mestách, do milej vlasti navrátil a chce s najväčšou pilnosťou a usilovnosťou podľa najnovšieho kroja a akéhokoľvek spôsobu obleky skoro a za možnú najlacnejšiu cenu zhotoviť a vo všetkom k úplnej spokojnosti poslúžiť.“

Krajčír Štefan Horník neskôr v SNN uverejnil aj článok „Ohlas k rodákom“, v ktorom veľmi pozitívne hodnotil vydávanie novín i prílohy Orol tatranský. Postupne sa spriatelil so Štúrom, s Hurbanom, Čendekovičom, Modránim a ďalšími. Horník navrhol aj model národného mužského kroja, ktorý nazval „Slovenské národné nosivo“. Keď sa mu 11. marca 1847 narodila prvá dcéra, za krstného otca pozval Ľudovíta Štúra a krstnú matku Karolínu Štúrovú: aj meno dcéry bolo inšpirované Štúrom – Štefánia Ľudovika Horníková. Je tiež zaujímavé, že Horník sa časom dostal do finančných problémov a čelil exekúcii. Musel vymáhať dlhy aj od svojich priateľov: Ľudovít Štúr mu zostal dlžný 200 zlatých...

Povzbudzujúci postoj prišiel do Slovenských národných novín z Turca. Stanovisko k polemike s českou stranou, na vydávanie politických novín v slovenčine poslalo do redakcie štyridsaťjeden osobností: boli to učitelia, kňazi, zemania i mešťania. Sformulovali zmierlivý, no jednoznačný názor: netreba sa báť zabojovať, veď boj je potrebný, je znakom pohybu a života, číri úmysly, obe strany núti nielen zaujať pozície, ale aj robiť kompromisy a tým ich vlastne k sebe približuje. Signatári tohto listu zreteľne povedali, že budú podporovať slovenskú literatúru, no aj naďalej si budú vážiť tých mužov, ktorí vynikli na poli českej literatúry, aj naďalej budú na Slovensku čítať českých autorov. „Príde čas, v ktorom sa boj utíši a budeme opravdiví Slováci – opravdiví Slováci budú aspoň potomkovia naši.“

Štúr bol rozladený z tvrdošijného odporu Janka Francisciho, ktorý sa znovu pripomenul kritikou: kto chce stáť na čele ľudu, nemá čakať, že ľud sám od seba vytvorí nejakú koncepciu, nejaký princíp, ľud nepríde s myšlienkou, ale vodca musí byť ten, kto sa postaví na jeho čelo. Ale noviny sa nechcú do ničoho miešať, nechcú zasahovať do verejných vecí... načo teda vychádzajú? „Radšej nebyť, ako živoriť!“

Napriek tomu Štúr reagoval pokojne. V liste Hroboňovi napísal: „To ja dobre viem, že niektorí sú so mnou nespokojní, ale oni nevedia, že som nemohol inak kráčať.“

Cenzúra striehla na každý chybný krok, na každé ostrejšie názory. Štúr musel vrátiť Ctibohovi Zochovi príspevok, do ktorého rázne zasiahla cenzúra – až do takej miery, že článok stratil zmysel. Štúr poradil Zochovi, aby príspevok zverejnil niekde, kde je cenzúra miernejšia... „I dusia človeka, i nesmie dať čuť, že ho dusia. I s článkom o biede oravskej, ktorý s dneskajším článkom dostávaš, sa Ti nehrube lepšie vodilo. Vytrel cenzor všetko rezkejšie a takrečeno článku celý špik povyťahoval. Mám Ti ja, brat môj, biedy!“

Akokoľvek si Štúr dával pozor a prvé čísla Slovenských národných novín – napriek kritike z viacerých strán – redigoval opatrne, postupne sa zameranie na osvietenecké a idealistické názory tlmili, ustupovali, pátos nahrádzali radikálnejšie názory; už sa menej písalo o nízkej kultúrnej úrovni, o zaostalosti ľudových más, o zlom sociálnom položení národa, či o úžere, alkoholizme, ale koncepcia novín zreteľne smerovala k podstate  spomenutých problémov: ku zmene feudálneho spoločenského poriadku. Ak to bolo treba, Slovenské národné noviny dali bokom aj spory s maďarskými časopismi a súhlasne sa vyjadrovali k ich kritike feudalizmu. Keď časopis Budapesti Híradó uverejnil článok o politických cieľoch uhorskej buržoázie, už zakrátko vyšiel – 5. mája 1846 – aj v Štúrových novinách: „Utvorme dobre majetnú strednú triedu, utvorme mocný a majetný meštiacky stav! V tomto leží budúcnosť. Uhorské zemianstvo k väčším priemyselným podnikaním je chudobné, kupectvo s priemyslom práve len môže krajinu do rozkvetu priviesť!“

Časopis Pesti Hírlap uverejnil článok o poddanstve, ktoré označil za kliatbu barbarizmu, za „prekážku opravdivej civilizácie“ práve v čase, keď v Slovenských národných novinách vyšiel Štúrov úvodník Slovo na čase; obidve redakcie, čiže obaja vodcovia národov Štúr a Kossuth, mali totožné názory. Navyše, Pesti Hírlap sa zmieňoval aj o vykorisťovaní slovenských poddaných, keďže v slovenských častiach Uhorska museli roľníci platiť vyššie dane ako roľníci na maďarskej strane rieky Tisa, hoci za Tisou je zem úrodnejšia ako v mnohých skalistých oblastiach Slovenska.

V tom čase ešte Ľudovít Štúr a Lajos Kossuth, hoci len dočasne, stáli bok po boku, aspoň pokiaľ ide o odstránenie feudálneho poriadku a zrušenia poddanstva.

                                                                                    x   x   x
 

Situácia v strednej a vo východnej Európe bola nepokojná. Odbojní Poliaci sa opäť vzbúrili: vo februári 1846 vypuklo v Poznani povstanie, v Krakove dokonca vyhlásili Poľskú republiku. Proti rebelom zasiahli Rusi, ale aj rakúske a pruské vojsko. Povstanie sa rozšírilo na veľké územie celej Haliče a rakúska vláda tam vyhlásila stanné právo. Priebeh povstania bol nemilosrdný, až krutý, dochádzalo k hromadným vraždám, rabovačkám a násilnostiam. Stanné právo vyhlásila rakúska vláda aj v blízkych slovenských stoliciach, hoci tam sa násilnosti nevyskytli. Na Slovensku bol pokoj, aj keď časť povstalcov prešla až na Oravu, ktorá bola v tom čase sužovaná hladom; v Slovenských národných novinách vyšiel článok, v ktorom sa autor zmierlivo vyjadril k zdržanlivosti Slovákov a k tomu, že sa Slováci nepridali k povstalcom: nedali príčinu, aby maďarskí liberáli obviňovali slovenský národ z panslavizmu.

Lenže bieda a hlad nepoznali hranice: jar roku 1846 vyháňala najbiednejších ľudí z domov, aby si hľadali lepšie živobytie na Dolnej zemi, alebo aby kradli a lúpili. Väzenia sa napĺňali bedármi, ktorí boli „prinútení kradnúť“, ako napísal Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. Ten istý autor kritizoval rozhodnutia stoličných úradov na Orave a vo Zvolene, že ponúkali chudákom smiešnu almužnu – boli to chabé prídely chleba. Ani útek na Dolnú zem nebol východiskom z biedy; Fejérpataky písal, že vysťahovalci nenašli pochopenie, museli sa vracať do svojich predošlých domovov a cestou späť „bez výhľadu a nádeje len tak mrú a hynú.“

O niekoľko čísiel neskôr sa v Slovenských národných novinách k téme biedy, chudoby a sociálnej beznádeje vyjadril aj Ján Francisci, ktorý napísal, že zúfalí slovenskí vysťahovalci vraj predávajú svoje vlastné deti: núti ich k tomu bieda. „Či že Slovák nielen v politike, ale aj v prírode nemá mať už žiadnej vlasti?“

Dopisovateľ z Pohronia (neuviedol svoje meno) zase informoval o pomeroch vo svojom okolí: „Tu je taká neslýchaná psota, že som viac ráz videl, ako sa deti po lúkach sťa húsence na kozici pásli. Aj na Beňuši poznám viac domov, ktorých obyvatelia nemajú čo do úst vložiť a za lahôdku si pokladajú, keď pár zŕn kukurice zahrýzť, alebo misy, z ktorých v lepších domoch čeľad jedla popláknuť a do toho ovseného chlebíka nadrobiť môžu...“

Vo Zvolene – kde neskôr zvolili Štúra za poslanca do Uhorského snemu -  mali Slovenské národné noviny štyroch dopisovateľov. Prvý príspevok bol nepodpísaný: „Aj my zo Zvolena mesta by sme sa radi tu i tu ohlásili v národných novinách – u nás dobre prijatých – keby naše ohlasy v nich miesto našli.“ Neskôr dvaja členovia zvolenskej mestskej rady (mená neuviedli) kritizovali v Slovenských národných novinách vedenie mesta a málo efektívne nakladanie s finančnými prostriedkami. V septembri 1846 dopisovateľ Zvolenčan rozhorčene informoval o incidente so zvolenskými úradmi: mladí ľudia, študenti, ktorí prišli domov na letné prázdniny, chceli naštudovať ochotnícke predstavenie v slovenčine a tak to išli nahlásiť mestskému richtárovi Samuelovi Streženickému. Ten ich iniciatívu pochválil, predstavenie povolil, ale navrhol im, aby o svojom podujatí informovali aj mestského kapitána, ktorým bol vtedy Antal Fekete. Kapitán sa rozčúlil, dopisovateľ situáciu opísal slovami: „Vyskočil na nich a spýtal sa: Či po maďarsky chcejú hrať? Na odpoveď mládencov, že po slovensky, rozhorlil sa a rozkričal sa opakujúc: Slovensky? Vo Zvolene slovensky? Nie, nie, to nemôžem, to nesmiem dovoliť, to sa s duchom Zvolencov nesrovnáva!“

Takmer od prvého čísla vydávania Slovenských národných novín striehla na ich obsah cenzúra a podobné príspevky, ktoré informovali alebo komentovali biedny stav národa, sa uverejňovali čoraz ťažšie. Po prvom cenzorovi Dankovskom do funkcie nastúpil Fridrich Drescher, s ktorým už štúrovci mali skúsenosti; Štúr sa preto najprv potešil, myslel si, že cenzúra bude miernejšia, ale jeho očakávania boli zbytočné. Jozef M. Hurban výstižne poznamenal, že Štúra v tom čase prenasledovala nielen polícia, maďarské noviny a maďarská stredná šľachta, ale aj mešťanosta, dokonca niektorí predstavitelia nastupujúcej buržoázie, ale predovšetkým cenzor.

Spočiatku bola cenzúra zdržanlivá, akoby vyčkávala, akým smerom sa Slovenské národné noviny vyberú: Dvorný cenzorský a policajný úrad v Bratislave koncom septembra 1845 poslal správu vyššiemu úradu do Viedne, v ktorom konštatoval, že novinám sa darí dobre, len niektorí maďarskí politici a novinári spochybňujú názov „národné“, pretože Slováci podľa nich nie sú národ. Správa tiež vecne uviedla, že noviny zatiaľ nepíšu o politických témach, zaoberajú sa abstraktnou polemikou, materiálnymi problémami blahobytu, odborného rozvoja  a „rozkvetu podriadených stavov.“ Lenže takéto mierne hodnotenie odišlo do Viedne len po mesiaci vychádzania novín, neskôr bola cenzúra prísna, až drastická.

Štúr mal dobré kontakty aj v týchto kruhoch a tak sa dozvedel tajnú smernicu cenzúrnych úprav; vzápätí ju listom oznámil Samuelovi B. Hroboňovi (17. októbra 1845). Štúr ich zhrnul do štyroch bodov. Bod prvý: len nijaké stavanie na roveň Maďarov a Slovanov, aby nevznikali trenice. Bod druhý: akékoľvek náboženské úvahy vylúčiť, pretože sú zbytočné. Bod tretí: takéto usmernenie má svoju dobrú aj zlú stránku, keďže obmedzuje maďarizmus, no skrze panslavizmus otvára cestu Rusom. Bod štvrtý: podľa koncepcie by mal Orol tatranský písať o dejinách Slovanov, ale v tom prípade sa musí strániť všetkého, čo sa týka národov cudzích mocností a venovať sa len osudom a činnosti Slovanov v Uhorsku.

Samuel B. Hroboň žil od roku 1845 v Liptovskej Sielnici, mal za sebou nenaplnený citový vzťah s českou národovkyňou a spisovateľkou Bohumilou Rajskou. Bol považovaný za charizmatickú osobnosť, v roku 1844 mal nahradiť po dohovore Štúra a pôsobiť ako námestník profesora na katedre, čomu vrchnosť zabránila a naoktrojovala tam Andreja Boleslava Ďurčeka, ktorého štúrovská mládež neprijala. Utiahol sa, nežil naplno rušným spoločenským životom (bol chorľavý), založil však spolok miernosti, písal vizionárske a mesianistické úvahy, ale aj poéziu. Bol zástancom kollárovského zjednotenia Slovanov, predpovedal vznik večnej christo-slavianskej ríše, ktorá zohrá veľkú dejinnú úlohu. Počas revolúcie roku 1848 sa aktívne zapojil do burcovania poddaných, v okolí Svätej Mary ich nabádal, aby od zemepánov pýtali pôdu a hory. Počas vyhlásenia Žiadostí slovenského národa v Ondrašovej pri Liptovskom Mikuláši 11. mája 1848 Hroboň svojou rečou a zjavom upokojil búrlivú atmosféru a presvedčil zhromaždených o potrebe ich prijatia.

Hroboň v korešpondencii radil Štúrovi, aby bol opatrný a trpezlivý, aby odporcov uspával apoštolským presviedčaním, aby hneď na začiatku nezničil svoje dielo. Štúr mu neskôr odpovedal: „Čistou holou vierou, ako Vy chcete braček, vo svete teraz nevykonáte ani mak, veď Vy braček, vo Vašej dedine nemohli ste ňou pár dušičiek na cestu pravú doviesť, a píšete mi, že bych sa ja, kebych ňou pôsobil, s ľuďmi ako s deťmi ihrať mohol. To naprosto nejde. Nestačia iba vznešené ideály, ale treba vedieť nite navliekať do osnovy terajšieho sveta...“

Už predtým, 17. septembra 1845, sa Štúr v liste sťažoval Hroboňovi, že cenzúra tvrdo vyhadzuje „všetko silnejšie a rezkejšie“, napríklad, že odmietla uverejniť článok proti zemianskym privilégiám, článok o právach ľudí, či úvahu o únii, alebo do textov pridávala celé vety, ktoré redakcia, resp. prispievatelia nenapísali. „A ľudia potom hovoria, že noviny nesmelo vystupujú. Akože vystúpia, keď nemôžu!“

Cenzúra sa stávala čoraz väčším problémom. Cenzor zakázal uverejniť úvahu Rozšírenie účasti ľudu v zákonodarstve, sťažnosťami na obsah Slovenských národných novín sa zaoberal Ústredný cenzorský zbor v Budíne hneď začiatkom roku 1846. Predseda tohto cenzorského zboru László Szoény naliehal na  Uhorskú dvorskú kanceláriu vo Viedni (3. apríla 1846), aby prikázala cenzorovi Drescherovi prísnejšie kontrolovať, posudzovať a cenzurovať Slovenské národné noviny.

Štúra a jeho priateľov v redakcii Slovenských národných novín povzbudil Jozef M. Hurban, ktorý od novembra 1846 začal vydávať Slovenské pohľady. Na rozdiel od Štúra Hurban bol na evanjelickej fare v Hlbokom osamotený, nemal okolo seba skupinu spolupracovníkov a tak podstatnú časť tohto nepravidelného periodika musel písať, aj prípadné príspevky redigovať sám. Hurban si bol vedomý, aké problémy mal Štúr so získaním povolenia na vydávanie novín, tak sa rozhodol, že nepožiada o vydávanie časopisu, ale Slovenské pohľady budú publikované ako „spis v určitých dobách nepravidelne vychádzajúci, všetko dva-tri diely do roka“. Druhý zväzok Slovenských pohľadov vyšiel na jar roku 1847 a tretí zväzok až po revolúcii. Posledné, deviate číslo Slovenských pohľadov z tohto obdobia vyšlo 31. augusta 1852. Aj keď význam a vplyv Slovenských pohľadov nemožno porovnávať so Slovenskými národnými novinami, predsa len boli prínosom a oživením národného hnutia.

Štúrovo rozpoloženie, materiálne i duchovné, ilustrujú aj listy, ktoré písal Ctibohovi Zochovi. „Keby nás tá cenzúra tak na kantáre netrímala... Všetko, čo je len slobodnejšie, najmä o ľude, maže a vytiera cenzor nemilosrdne. To je veru nie div, že človek na všelijaké myšlienky prichodí. A dajedni naši mladí ľudia hromžia, že naše noviny nie sú celkom duchom demokratické písanie. Ja veru skoro budem mať dosť všetkého...“

Okrem cenzúry na Štúra tlačili aj rôzne úrady, resp. úradníci. Jeden úradník z Bratislavy (v dokumentoch sa nezachovalo jeho meno), žiadal chorvátskeho štátnika, baróna Metela Ožegovića, radcu Uhorskej miestodržiteľskej rady (v liste 30. decembra 1847), aby sa zameral na činnosť Ľudovíta Štúra, ktorý v Blažkovičovom dome organizoval stretnutia s mladými ľuďmi, ktorí boli členmi slovenského čitateľského spolku. Štúr vraj na týchto mladých ľudí pôsobil deštruktívne, šíril revolučné myšlienky, šíril medzi nimi rôzne texty s nebezpečným obsahom, ktoré dostával od poľských emigrantov. Lenže Ožegović (1814 – 1890) bol chorvátsky vlastenec, založil knižnicu vo Varaždine, bol zástancom reorganizácie a zmeny Rakúska na federáciu, neskôr stál po boku bána Jelačića, sa zachoval zmierlivo: poprel obvinenie, na Štúrovej činnosti nevidel nič protizákonné, no zároveň alibisticky dal príkaz príslušným úradom, aby dozerali nielen na činnosť čitateľského spolku, ale aj na Slovenské národné noviny.

Úrady, cenzori, neprajníci zahraniční i domáci... nečudo, že pod takýmto tlakom museli Slovenské národné noviny tlmiť polemický tón. Proti Štúrovi a jeho novinám používali jeho protivníci aj demagógiu a vyslovené klamstvá. Evanjelický kňaz Jozef Hlaváč z Kremnice, ktorý bol spojenec Jána Kollára, napísal do maďarského časopisu náboženského zamerania Protestantus Egyházi és Iskolai Lap článok, v ktorom tvrdil, že redakcia vo výbere svojich príspevkov uprednostňuje katolíkov a dokonca vyrátal, že je to v pomere štyri ku jednej v neprospech evanjelikov. Nezabudol v duchu kollárovskej dikcie napísať, že štúrovská slovenčina je nielen neživá, cudzia, ale aj pre evanjelickú cirkev nebezpečná.

Zásahy cenzorov do obsahu novín a nevôľa proti ich rozhodnutiam bolo to jediné, čo v tom čase spájalo slovenskú a maďarskú tlač. Ani slovenské, ani maďarské noviny nemohli otvorene písať o pomeroch na viedenskom cisárskom dvore, nemohli kritizovať rakúsku či uhorskú šľachtu a písať o sociálnom útlaku jednoduchých ľudí. Vzniklo dočasné spojenectvo: Štúr a jeho spolupracovníci sa zjednotili a zhodli v názoroch s maďarskými liberálmi, pokiaľ išlo o zrušenie cenzúry a možnosti slobodne hlásať názory. V Pešti sa 15. marca 1848 – už pod vplyvom rastúcich revolučných nálad v celej Európe – konalo pri Pilvaxovej kaviarni veľké ľudové zhromaždenie, na ktorej vystúpil aj známy, maďarsky píšúci spisovateľ Mór Jókai, rodák z Komárna, ktorý v deklarácii „Čo žiada národ uhorský“, požadoval slobodu tlače a zrušenie tlačovej cenzúry. Tlak na zrušenie cenzúry a na rôzne likvidačné poplatky, kaucie a pokuty, žiadali aj veľmi populárne a v Prešporku najčítanejšie noviny, po nemecky písané Pressburger Zeitung; Slovenské národné noviny prevzali ich článok 11. apríla 1848. „Páni moji, dajte slobodu tlače, sloboda je každému od prírody daná a beda tomu, kto ju utláča!“

Aj neskôr, už v revolučnom roku 1848, sa slovenskí národovci jednoznačne pridali k požiadavkám protifeudálnej uhorskej tlače a politikov; v dokumente Žiadosti slovenského národa, ktorý vznikol 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, žiadali najmä základné demokratické slobody, ktoré sa odvolávali na princípy Veľkej francúzskej revolúcie z roku 1789. Žiadosti boli adresované uhorskej vláde a v bode desať bola aj požiadavka slobody tlače: „Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucie, ďalej úplnú slobodu schádzania a spolčovania sa ku poradám verejným o veciach obecných, neináč i osobnú bezpečnosť.“

Lenže tieto požiadavky, aj napriek revolučným udalostiam, zostali nevypočuté.

ROZPOMÍNANIE

Pohľad mi skĺzol na odložené, kedysi pred rokmi vydané číslo Slovenských národných novín; ako dávno, veľmi dávno sa mi to zdá, akoby to bola len akási rekvizita v amatérskom divadle Aničky Jurkovičovej, Hurbanovej i Francisciho láske. Keď si Aničku Hurban bral za manželku, rozžialený Janko Francisci napísal – Letela, letela, uletela páva, pri mojom dievčatku už iný sedáva... A ja som na svadbu prišiel, no povedal som, že idem Hurbanovi na pohreb. Dávno, dávno to bolo... Prešli dni, týždne, mesiace, roky... a všetko je iné, mnohé veci vidím a vnímam inak. Ale vtedy, vtedy to vskutku bolo ťažké, občas takmer bez nádeje, div nie za každým článkom sme tŕpli, či nás nebudú cenzurovať, pokutovať, či inak postihovať. Akoby toho nebolo dosť v novinách, ani pri stretnutiach s našimi českými priateľmi to nebolo jednoduché, mnohým som márne vysvetľoval, aké máme zámery, čo chceme s novinami našimi, čo so slovenčinou, aké sú politické ciele. Prišiel 20. mája 1846 do Bratislavy František Palacký, ktorý bol akosi priamo či nepriamo prepojený aj s našou rodinou, veď v dome môjho otca pobýval dlhší čas, bolo to v rokoch 1810 – 1812, vracal sa vtedy z Pešti, bol tam v archíve hľadať akési dokumenty, staré české listiny. Aj on sa pýtal na Kollárove Hlasy, chcel vedieť, aký je stav vecí, počúval, prikyvoval, no nemal som pocit, že počuté pochopil. Rozprávali sme sa dlhšie, medzi iným aj o našom počínaní literárnom, rozlúčili sme sa so srdečnou úctou, ktorú si tento muž zasluhoval.

Oveľa ťažšie a bez vzájomného pochopenia som dišputoval s českým národovcom Františkom Ladislavom Riegrom, ktorý sa cestou z Talianska tri dni zdržal v Bratislave. Bol som rád, že ma navštívil, vážil som si to, no pri prvej návšteve som nebol doma, u mňa zastihol iba študentov Srbov, zhovárali sa vraj o tom, ako by skrze priemysel mohli bohatnúť národy. Keď som prišiel domov, študenti sa porúčali a my sme mohli pokračovať v debate. Spočiatku to bola pokojná dišputa o tom, ako by mal prebiehať uhorský snem, čo za témy sa budú prejednávať, vraveli sme aj o českých pomeroch politických i kultúrnych, no potom začal Rieger o spore medzi Čechmi a Slovákmi, do čoho sa mi veľmi nechcelo, keďže som musel čeliť jeho ustavičným výčitkám. Napriek tomu som trpezlivo vysvetľoval, aká je u nás predsa len odlišná situácia, ako budem vystupovať na sneme a prečo už nikto nemôže zvrátiť používanie novej slovenčiny. Bol však neprístupný, málo chápavý pre našu vec, darmo som ho uisťoval, že si neželáme roztržku s Čechmi. Pozval som ho na večeru do hostinca, kde sme sa náhodou opäť stretli so srbskými študentmi, tam sme už uvoľnene pokračovali v rozhovore, srbskí aj slovenskí študenti mu dokonca so žartom navrhli, že mu zoženú akýsi uhorský kroj, nech sa ide pozrieť na snem... no neboli sme jeden s druhým spokojní. Aj na druhý deň sme sa stretli, večerali sme spolu u mňa, bol pri večeri tiež Janko Kalinčiak, aj Peter Kellner Hostinský, ktorý mal na jeho adresu uštipačné poznámky. Zhovárali sme sa aj o obecných témach, o budúcnosti Slovanstva; pýtal som sa ho, ako hodnotí Havlíčkove názory v článku Slovan a Čech. Rieger bol opatrný, zdržanlivý, naznačil, že Havlíček je až veľmi servilný k rakúskemu orlovi, vytušil som, že neveľmi sa s Havlíčkom ráči, v mnohom som mu dal za pravdu. Ale s našou vecou sme sa nepohli ani o krok. Potom sme sa stretli aj v deň jeho odchodu, dlhšie sme hovorili a keď sme sa lúčili, tak som ho ubezpečil, že aj keď hovoríme a píšeme vlastným jazykom, tak si bratskú lásku k Čechom v srdciach ponecháme, nabádal som ho, aby Slovákom aj ďalej pomáhali. Aj keď sme sa, myslím, obaja snažili, tvárili sa diplomaticky, neveľmi nám to vychádzalo, Rieger odišiel nespokojný a potom sa zdôveril priateľom s tým, aby vraj tento slovakizmus prestal, úloha Čechov je podľa neho poraziť tento rozkol a nestarať sa o naše novoty. A keď odišiel z Bratislavy do Pešti, oboril sa na Kadavého, vynadal mu kvôli kacírstvu a odpadlíctvu, snažil sa ho získať späť na českú stranu, no robil to tak, že ponižoval Slovákov...

Ale boli aj stretnutia a rozhovory milšie, ako tie s Riegrom či Palackým. V nemeckom krúžku profesora Schroera – a bola to spoločnosť vyberaná – som sa zoznámil s neskorším berlínskym profesorom Heinrichom Prohlem, človekom jemných spôsobov, vzdelaným a tolerantným. Okrem iného sa zaoberal zbieraním nemeckých ľudových povestí a rozprávok, takže sme rýchlo našli spoločnú reč. Prohle mal, zdá sa, pomerne dobrý prehľad o tom, čo sa u nás deje, dokonca sa ma pýtal na Janka Kráľa, ktorý uverejnil v Orle tatranskom baladickú báseň, vraj sa mu veľmi pozdávala, pýtal sa, kto je Janko Kráľ? Či je taký, ako sú jeho básne? Bola to zvláštna otázka, nevedel som hneď ako odpovedať... Zasmial som sa a kým som si pchal tabak do fajky, ktorý som mal od Ctiboha Zocha, odvetil som, že Kráľ je ozajstný básnik balád, ako píše, tak aj žije. V noci sa vyberie do hôr, behá po Karpatoch a tam zapaľuje ohne. Keď ho v hustých kŕdľoch napadnú vyplašené havrany, tak sa zhrozí a uteká nocou, pretože verí na mátohy...

V pamäti zostanú skôr milé spomienky ako tie mrzuté, myseľ sa tak bráni sebazničeniu a márnosti, ktoré naše životy spaľujú. V júni 1846 bolo pekné počasie, večer dvadsiateho sme sa zišli v hostinci nad Bratislavou, vari tak dvadsať členov spevokolu, usadli sme k vínku, k družnej debate, spevu a zábave. Vedeli sme, že už vtedy nás sledovali, len nedávno nás totiž vyšetrovali v súvislosti so Slovanskou čitárňou, tak sme menili miesta stretnutí, no ani obavy pred políciou nám nepokazili dobrú náladu. Uvoľnil som sa, vínka si vypil, svoj medzi svojimi... Mládenci ma búrlivo privítali, neskôr o tomto stretnutí napísal Viliam Pauliny, že som im bol nielen vychovávateľ, ale aj otec a brat, vraj ideál slovenskej mládeže! Rozveselil som sa, pookrial, spievali sme, prednášali zdravice a spevokol mi na dôvažok zaspieval moju obľúbenú: Veje vietor po doline, moja mladosť len tak hynie...

Už za mnou nikto nechodí... Občas sa ukáže Janko Kalinčiak, chvíľu posedí, vypijeme šálku kávy, občas aj pohárik bieleho vína, pofajčím si ešte fajôčku a pospomíname. Zväčša sú to spomienky tie veselšie, načo si zaťažovať myseľ so smutnými vecami? Ale keď odíde, veľmi mi do smiechu nie je... V duchu za ním ešte zavolám: Janko môj, smutná duša moja do smrti! Upriem zrak do povale, nad oblúkmi izby, vysoko nad strechou sú nebesia: Daj sily prejsť túto cestu, nech duch neoslabne na nej!

Udiala sa aj iná pamätná vec, ktorá tak akosi, priamo či nepriamo, ma podnietila premýšľať o tom, že by som ako poslanec mohol vystúpiť na uhorskom sneme. Už nestačilo písať do novín, burcovať verejnosť len skrze články, žiadalo sa, aby sa naše slová a žiadosti dostali pred poslancov. Mal som, pravda, nejaké debaty, vraveli sme o tejto téme v kaštieli s Ostrolúckymi, no ten podnet mi dal až spor o priateľa Jozefa Miloslava Hurbana, na ktorého zaútočili maďarskí politickí aj cirkevní činovníci. Hurban vydal v roku 1846 spis Únia, čili spojení luteránu s kalvíny, v ktorom sa ohradil proti maďarizácii nielen v obecnom živote, ale aj v cirkvách. Odpoveď na jeho úvahu nedala na seba dlho čakať, na Hurbana zaútočil profesor teológie na bratislavskom lýceu Emanuel Viliam Šimko a po ňom aj generálny inšpektor evanjelickej cirkvi Karol Zay; ten nevynechal jedinú príležitosť, aby nezaútočil na Slovákov. Hurban bol však vždy dosť odvážny, nebál sa, nenechal sa zastrašiť útokmi, hneď reagoval na Šimka aj Zaya a vyslovil sa ešte ostrejšie. Nielenže mal britký jazyk, ale dokázal aj správne argumentovať a keď už sa jeho protivníci nedokázali vecne brániť, tak použili osvedčenú taktiku: označili Hurbana nielen za vlastizradcu, ale aj za ateistu, pohnali ho pred cirkevný konvent. Ak by konvent uznal tieto obvinenia, Hurban by prišiel o faru, nemal by z čoho žiť, nemal by z čoho živiť rodinu. Napísal som Zochovi, že by sme boli podliaci, keby sme neurobili pre Hurbana všetko, čo môžeme. Navrhol som, že budem Hurbana obhajovať, že vystúpim na dištriktuálnom konvente v Bratislave ako svetský vyslanec oravského seniorátu. Aj som vystúpil. Rečnil som v maďarčine aj v latinčine, bránil som Hurbana, podporili ma aj Hodža s Kalinčiakom a mojim bratom Karolom. Uspeli sme. Hurban mi potom povedal, že prešporskí advokáti boli vtedy po prvý raz na svojom vlastnom dvore strepaní, ako sa patrí...

Ktosi nadškrtol, bol to asi Kalinčiak, že s takouto výrečnosťou by som mohol vystúpiť aj na sneme a tam hájiť nielen Hurbana, ale aj obecne veci národné; a to mi zase pripomenulo rozhovory v Zemianskom Podhradí, ktoré sa točili okolo môjho možného poslaneckého mandátu v sneme. Nebolo to však také jednoduché. Moje myšlienky zamestnávala Adela, opäť som sa s ňou stretol, dlho sme sa prechádzali po parku, zhovárali sa, neušlo to pozornosti jej rodičov, najmä matky, ktorá, ako sa mi zdalo, tomuto vzťahu priala, no tante Lora, stará Adelina tetka, rodinná autorita, sa chovala priam pohŕdavo, dávala najavo, že oni sú čímsi viac, že pre Adelu musí prísť onakvejší ženích. Ale ja som na ženbu nemyslel, akokoľvek mi Adela bola sympatická, oveľa viac, ako som bol ochotný pripustiť... Ale myšlienky sa mi zvrtli iným smerom, smerom srdca; no ja som vtedy usiloval o mandát poslanca. Inšpektor miestnej cirkvi Gustáv Ostrolúcky bol liberálny zeman, jeho brat Mikuláš bol sudcom kráľovskej súdnej tabule v Pešti, bol to bývalý podžupan a poslanec Zvolenskej stolice; to on mi navrhol, aby som zastupoval v sneme slobodné kráľovské mesto Zvolen. Vždy sa musím usmiať, keď si pomyslím na Hurbanove slová, ktoré napísal v liste manželke, totiž, že Ostrolúcky je znamenitý pán a kŕmi nás ako bachor... Starší Adelkin brat Gejza dokonca v roku 1837 vstúpil do Spoločnosti česko-slovanskej, ktorú som vtedy na bratislavskom lýceu viedol. Pravda, Gejza bol aj členom maďarskej spoločnosti a tak som stále nevedel, či zostane členom nášho spolku, trochu som sa s ním aj poharkal. Čo si mám o ňom myslieť? Sympatizoval so Slovanmi, považoval sa za prastarú slovanskú rodinu, keď som utekal pred v revolučnom meruôsmom pred trenčianskymi slúžnymi, tak ma Ostrolúckovci prichýlili v kaštieli v Zemianskom Podhradí. Nikdy nič nie je také, ako sa zdá, nikdy nič nie je len čierne a biele, život má tisícky odtieňov... Rodina Ostrolúckovcov, najmä Mikuláš, bola oddaná cisárskemu dvoru, pokiaľ viem, pred revolúciou sa sťažovali, že ju maďarskí úradníci a politici kvôli tomu z kadečoho upodozrievajú, aj šikanujú. Možno aj preto ma odporučili, aby som sa stal poslancom, preto sa zasadili za túto moju úlohu, aby mali na sneme hlas. Pravda, nebol to len Mikuláš, ale aj páni Juraj Bánik, Ľudovít Lange a najmä Jozef Kozáček. Bánik bol členom slovenskej študentskej spoločnosti v Prešove, vo Zvolene pracoval ako advokát, aj ako hlavný mestský notár, potom inšpektor zvolenskej evanjelickej cirkvi, neskôr ho zvolili za štátneho nadvládneho. Vplyvný človek... Aj Lange študoval v Bratislave, stal sa horlivým stúpencom národného pohybu, no neskôr, pokiaľ viem, odpadol, pomaďarčil sa. Veľkú úlohu zohral katolícky farár  Jozef Kozáček, ktorý od roku 1847 pôsobil vo Zvolene.

Počas revolúcie, vo februári 1849 generál Windischgrätz odporučil Mikuláša – Miklóša - Ostrolúckeho, aby sa stal cisárskym komisárom vo Zvolenskej župe a on pokorne sľúbil, že bude kráčať po ceste vernosti a poslušnosti, chce obnoviť pokoj a poriadok, brániť osobnú a majetkovú bezpečnosť a potlačiť posledné záchvevy revolty... Chápal som tento jeho postoj, aj som mu rozumel; bol odpoveďou na jeho umiernené postoje, aj na to, že sa bránil útokom podaktorých maďarských radikálov. Vo Zvolene sme mali aj štyroch dopisovateľov, no najmä dvoch aktívnych, a to Adama Kardoša, ktorý bol svojho času študentom bratislavského lýcea a keď sa vrátil do Zvolena, pôsobil tam ako slúžny, v marci 1849 bol dokonca členom delegácie, ktorá žiadala cisára Františka Jozefa, aby po vyhlásení olomouckej ústavy na Slovensku vytvoril samostatnú vojenskú provinciu. Druhým bol Jozef Kozáček, ktorý bol v tej istej delegácii,  napokon bol jej vedúcim, ba bol členom všetkých delegácií, ktoré sa obracali na panovníka. Zvolili ho aj za školského inšpektora prešporského obvodu. Aj mešťanosta Zvolena Samuel Streženický sa priklonil na moju stranu, jeho hlas mal veľkú váhu. Ale najväčšiu zásluhu na mojom zvolení mal nepochybne Mikuláš Ostrolúcky... A celkom iste aj jeho milá pani manželka, ktorá mi vždy bola naklonená. Ako sa vraví, krk otáča hlavou...

Zvolen je malé, ospalé mestečko, má čosi viac ako dvetisíc obyvateľov, len jednu ako tak súcu ulicu. To však zďaleka nebolo podstatné. Zvolen mal totiž ako slobodné kráľovské mesto, či skôr mestečko, ako samosprávny orgán župy, právo vyslať na snem do Prešporku jedného či dvoch snemových vyslancov, zvyčajne to bol niekto z miestneho magistrátu, mešťanosta, notár, či niekto z pánov radných. Neboli medzi nimi žiadne výrazné osobnosti, len na jedného, Jozefa Sumráka, mešťanostu bez šľachtického pôvodu, ktorého zvolili do snemu už za mesto Banská Bystrica. Hodža neskôr odporúčal Sumráka aj za zvolenského župana, ktorý bol oddaný cisárovi, lenže jemu dôveroval aj Kossuth a vymenoval ho za sudcu sedmipanskej stolice. Písali sme o ňom aj v našich novinách, keď v Banskej Bystrici dostal od cisára veľký zlatý peniaz za jeho služby, najmä v obore banských záležitostí. Ale teraz je to už jedno... Oproti mne stáli, okrem Sumráka, aj páni Pavol Sontágh a Jozef Záborský, do kortešačiek zasiahol aj podžupan Zvolenskej stolice Antal Radvánszky, ale zvolenskí radní sa priklonili na moju stranu. Možno aj preto, že som nežiadal žiadne peniaze. Bez problémov ma zvolili za poslanca snemu. Zvolila ma viac ako polovica členov mestského magistrátu. Bola to príležitosť presadzovať slovenské záujmy. Ale musel som presadzovať aj záujmy kráľovského mesta Zvolen, za ktorý som bol zvolený, ale aj kráľovských miest všeobecne. To mi nerobilo žiadne problémy, Čo viacej som si v tom čase mohol želať?

Rodina Ostrolúckovcov sa pred snemom presťahovala do Bratislavy, bývali v honosnom dome Motešických, Mikuláš Ostrolúcky vtedy zvažoval úradnú ponuku z Viedne, ale chcel byť aj pri tom, keď bude snem zasadať. Pre mňa to bola príležitosť opäť sa stretnúť s Adelou, tým skôr, že ma ona sama pozvala na kávovú party, bolo to v poslednú predadventnú nedeľu. Na takýchto kávových partiách sa stretávala mládež, tam sa mladí, ale aj starší zabávali, aj si zaspievali a občas i zatancovali, bola to príležitosť sa zoznámiť, neraz z takýchto stretnutí vznikali aj dlhodobé vzťahy, ba aj manželstvá. Pani domáca Motešická aj s Evičkou Jonášovou, ktorá sa stala blízkou priateľkou Adelkinou, napiekli skvelé kuglufy, všetko bolo nachystané na príjemné popoludnie. A také aj bolo. Nebolo nás tam veľa, tak zo dvadsať, spoločnosť sa akosi mimovoľne rozdelila medzi starších a mladších, mne sa pritrafilo k tým starším. Rozumel som tomu, aj keď by som radšej hovoril s Adelou, no téma dňa bola uhorský snem, tak sme sa dostali do debaty, čo možno od snemu očakávať, kto vystúpi a s čím vystúpi, čo ja poviem vo svojich rečiach. Po nedlhom čase sa však tieto debatné krúžky premiešali a ja som si pozvoľna našiel cestu k Adele, aj ona sa zjavne túžila so mnou pozhovárať, tak sme sa ocitli oproti sebe, hľadiac si do očí. Chvíľu sme mlčali, akoby sme sa nevedeli nasýtiť vzájomnej prítomnosti, letmých úsmevov a nebadaných dotykov, potom sme sa začali zhovárať, už ani neviem o čom, zaiste to nebolo nič podstatné, žiadne politické témy, žiadne múdre reči... Načo? V tej chvíli nám stačilo, že sa opäť vidíme a môžeme nadviazať na predošlé stretnutia, ako dávni priatelia, ba aj čosi viac ako len priatelia... Mal som pocit, že sme uprostred kruhu, že všetci prítomní sa rozostavili okolo nás a hoci sa tvária, že nás ani nevnímajú, že sa len bavia sami medzi sebou, no vskutku nás pozorne sledujú, visia nám na perách, skúmajú naše gestá, akoby z nich chceli vyčítať, čo sa medzi nami odohráva, ako sa ten prísny muž, ktorý odmietal ženy i lásku, zrazu mení na zamilovaného romantika. Nechcem si to pripustiť, sám totiž nie som si načistom, či som bol naozaj zamilovaný, či to bol náhly záchvev srdca, dni nahromadenej samoty, či citovej suchoty, alebo len potreba byť stredobodom pozornosti, ukázať sa v prítomnosti krásnej a vnímavej ženy... A možno oboje.

Potom sa k nám pripojila pani Motešická, nenútene a taktne, akoby len mimochodom a začala sa vypytovať na naše noviny. Spýtala sa, či by si mohla pozrieť, ako sa také noviny tlačia, pripojila sa aj Adela. Trochu ma to zaskočilo, ale vzápätí som súhlasil, veď aspoň, pomyslel som si, na vlastné oči uvidia, aké je zákulisie, ako to prebieha v tej poslednej fáze, tým sa aj ony stanú súčasťou našich snažení. Veď pán Wigand, majiteľ tlačiarne, nám vďačne poukazuje stroje, tlačiarov, výrobu novín. Tak sme sa dohodli.

Bol vtedy studený, novembrový deň, bola ešte väčšia slota ako je teraz, fúkal studený vietor a po oblohe naháňal olovené mraky. Prišla so mnou aj moja sestra Karolína, moja milovaná sestrička a všimol som si, že hneď si získala sympatie nielen pani Motešickej, ale aj Adelky a Evičky Jonášovej. Videl som na dámach, že ich tlačiareň zaujala, pán Wigand sa nám venoval so všetkou úctou; keďže nevedel po slovensky, zavolal si nášho tlačiara, pána Laciaka, ktorý pochádzal z Liptova. Bol zašpinený od čiernej farby, mal na sebe prepásanú modrú zásteru, no pôsobil sympaticky a akosi bezbranne. Nemeckí a maďarskí tlačiari mali ťažkosti so slovenskými rukopismi, narobili kopu chýb, tak majiteľ tlačiarne, pán Wigand súhlasil, aby som si našiel slovenského tlačiara. Odvtedy sa všetko zlepšilo. Neušlo mi, že Laciak sa zadíval do Evičky Jonášovej... Takto teda vznikajú vzťahy, aj budúce manželstvá! Potom im pán Laciak ukázal kefové obťahy a až potom začalo tlačenie novín. Videl som, s akým zaujatím moja návšteva sleduje výrobu novín a so zvedavosťou si obzerá prvé výtlačky. Pýtali sa ma, aká je spolupráca s redaktormi, s dopisovateľmi, na aké prekážky narážame; po pravde som povedal, čo všetko nám zväzuje ruky, čo nás brzdí, ako sa musíme vysporiadať s útokmi domácimi i vonkajšími, s cenzúrozu aj úradmi. Ale ten dojem, ten celkový dojem, bol veľmi dobrý. Aj na Adelke bolo vidno, že tak akosi o čosi viac stúpla jej úcta k našej veci. A zrejme aj ku mne...

Zjavne sa začala zaujímať nielen o mňa, ale aj o politiku, súdim podľa toho, že začala chodiť na zasadania snemu. Pravda, vyslancom snemu bol aj brat Adelkinho otca, strýko Gejza Ostrolúcky, inak vicenotár zvolenský, lenže ten na sneme ani raz nevystúpil. Hovorilo sa, že publikum ide na diétu, tak sa prezývali snemovné zasadania; a naozaj na diétu sa chodilo ako do divadla, či na módnu prehliadku. Bratislava sa stávala v tom čase iným mestom: poprichodili poslanci, ich pomocníci, príbuzní, ulice sa hemžili ľuďmi, kočiarmi, penzióny boli preplnené, pod viechou či v reštaurácii nebolo miestečko voľné. Dámy sa jedna pred druhou predbiehali, aké si oblečú šaty a klobúčiky, páni sa dôležito pretŕčali, trúsili múdre reči, nadväzovali vzťahy, utvárali skupinky, pofajčievali, všade bolo cítiť vážnosť, ktorú do mesta priniesol snem. No popri tomto vznešenom a dôležitom poslaní snemu sa kdesi chvela nervozita, akýsi náznak nepokoja, čosi nepomenovateľné, no napriek tomu prítomné v každom geste a vyrieknutom slove. Ľudia nevedeli, čo ich znepokojuje, bolo to ako choroba, o ktorej všetci vedia, no nikto ju nevie pomenovať a už vôbec nie liečiť.

Na snem som sa musel dôkladne pripraviť, veď to bola jedinečná príležitosť, ako sa predstaviť pred takýmto vážnym zhromaždením, poslancami, činovníkmi, novinármi, pred verejnosťou, no najmä sa pokúsiť zmeniť zastarané zákony, predovšetkým poddanskú službu. Nebolo to pre mňa nič nové, ani namáhavé, veď o týchto témach sme neustále písali v Slovenských národných novinách, tento feudálny vred už vyhnisal, bol to prežitok a v búrlivých časoch, ktoré nastávali, tieto zákony nemohli ďalej platiť. Ale musel som sa, ako sa patrí, aj predviesť; vždy som si potrpel na pekný vzhľad, na dobré, kvalitné oblečenie, elegantné vystupovanie. Bol som, zaiste, aj trochu nervózny, ale oná nervozita akoby znásobovala vnútornú energiu a odhodlanie prehovoriť čo najlepšie. Vystúpenia niektorých poslancov boli nudné, nezaujímavé, hovorili celkom od veci, ich reči nič neriešili, nikoho neoslovili. Zapisovateľom zase pridlho trvalo, kým prejavy pozapisovali a potom ich zase zdĺhavo čítali. Nudil som sa, ale aspoň som si mohol všímať nielen pánov poslancov, ale aj publikum, ktoré sa tiesnilo na galériách. Všimol som si aj Adelku, kývol som jej hlavou, bola naozaj krásna, prevyšovala všetky slečny i panie, v jej tvári bolo čosi oduševnené, v celom zjave vznešené, hoci neprístupné, akoby si chcela zachovať odstup od iných, aj od seba samej. Nemôžem si pomôcť, ale bolo mi to príjemné, aj keď som sa snažil na Adelu nemyslieť, predsa len bola pri mne, jej prítomnosť mi dodávala odvahu, akýsi pocit, že sa musím ukázať v plnej sile.

Obliekol som sa do čierneho. Nohavice tesne priliehali k telu, vysoké čižmy mali sáry naleštené, kabátec so šujtášmi bol tiež natesno, len mentieka, podšitá červeným atlasom, bola voľná, mal som ju prehodenú cez plece, keď som kráčal, zľahka povievala. Na rečnícku tribúnu som kráčal rázne, až vojenským krokom, hoci som stále cítil vnútornú nervozitu a neistotu. Všimol si aj priateľov, aj redaktorov novín na galérii, tlačili sa dopredu, strkali sa s maďarskými jurátmi, ktorí sa medzi sebou neustále zhovárali, pokrikovali, keď sa im nejaký príhovor nepáčil, šomrali, hlasno sa zabávali. Nenáhlil som sa; postál som na tribúne a čakal, kým sa maďarskí juráti utíšia. Tí sa však ďalej zabávali, dávali najavo, že nejaký slovenský poslanec ich nezaujíma. Vtedy zasiahli dámy, panie a slečny z galérie, ktoré na mňa zvedavo hľadeli, niektoré ma videli po prvý raz, iné už o mne vedeli, zjavne sa im páčil môj vzhľad; ešte som ani nezačal hovoriť a už boli na mojej strane. Rázne napomínali neposlušných jurátov, až celá sála stíchla. Ešte som chvíľu počkal, potom som začal prednášať svoj prejav, najprv potichu, postupne som pridával na sile hlasu; jedna myšlienka nadväzovala na druhú, slová sa ako koráliky navliekali na niť. Mal som prejav dôkladne pripravený, podložený faktami, ale cítil som, že sám seba podnecujem k novým vetám, rozdúchavam už zapálenú vatru. Hovoril som po maďarsky, keďže maďarčina bola oficiálna reč, ale nikto by ani na okamih nezapochyboval, že to nie je moja rodná reč; hovoril som jasne, zreteľne a bez cudzieho prízvuku, zakrátko som opantal auditórium aj publikum. Bolo ticho, všetci sústredene načúvali a vnímal som, ako sa môj hlas nesie po celej sále, naráža do veľkých okien prežiarených zimným slnkom. Keď som povedal, že osud nie je kliatba, že to nie je čosi navždy dané a nemenné, ale že človek môže svoj život meniť, tak ma prítomní začali hlasno povzbudzovať, tlieskali, kričali od nadšenia. A keď som sa pochvalne vyjadril o Kossuthovom návrhu na vykúpenie poddaných, tak aj maďarskí juráti a vyslanci prijali tieto slová s jasotom. Skončil som a potlesk dlho doznieval; prvý, kto mi prišiel pogratulovať, bol Lajos Kossuth, mocne mi stisol ruky a povedal, že to bol skvelý prejav a že sa s ním celkom stotožňuje. Potom pribehli ku mne slovenskí študenti, stiahli ma so sebou a keď sme boli na ulici, vyzdvihli ma na plecia a tak ma s nadšenými výkrikmi niesli až k Michalskej bráne. Bol som spokojný, zdieľal som ich nadšenie; hľadal som pohľadom Adelku, videl som ju, ako sa usmieva. Bol by som ju odprevadil, rád by som bol pri nej, ale v tej chvíli to nebolo možné: študenti, priatelia, národovci ma stiahli oslavovať do hostinca U zeleného stromu...

Ale naša chvíľa ešte prišla, stretnutie s Adelou, na ktoré si najradšej spomínam. Vôbec... na toto obdobie spomínam rád a s vďačnosťou, že mi to osud dožičil. Cítil som, vedel som, že sa slovenská otázka začína brať vážne, že sa vážne začína hovoriť o zrušení poddanstva, že som si svojimi vystúpeniami získal rešpekt a úctu. Zároveň bolo vo vzduchu cítiť zmeny, už to bolo nezvratné, menili sa nielen podmienky v Uhorsku, ale v celej Európe. Aj keď bolo studené, mútne počasie, fašiangy boli trblietavé, plné radosti, smiechu a zábavy, inak ospalé mesto sa tešilo plesom, róbam mladých dám a elegantných švihákov, či dôstojných otcov a matiek rodín. Ani mňa to neobišlo... Veď vari každá šľachtická rodina sa usilovala na seba upozorniť, usporiadať bál, pozvať nóbl hostí. Ale ten najnoblesnejší bál usporiadal palatín arciknieža Štefan v Grassalkovichovom paláci; palatín zastupoval na sneme kráľa, takže pozval nielen šľachtu, ale aj všetkých poslancov snemu. Vedel som, že na ples príde aj rodina Ostrolúckovcov a teda aj Adela. Trochu tej mužskej ješitnosti nemôže byť chybou žiadneho riadneho chlapa; dal som si záležať, aby som sa nielen vyrovnal elegánom, ale aby som ich predstihol: dal som si ušiť čierny frak a k tomu sivé nohavice, okolo krku širokú hodvábnu šatku, tiež sivej farby. Brada i fúzy starostlivo zastrihnuté, vyčesané. V sále horeli stovky sviečok, trblietali sa povetrím, odrážali sa na oknách i veľkých zrkadlách. Atmosféra bola slávnostná, aj keď trochu upätá. Frak mi sadol ako uliaty, cítil som sa sebavedome, vnímal som obdivné pohľady dám, trochu závistlivé oči  mužov.

Frak visí v skrini, pomaly sa do neho púšťajú mole. Už nebol dôvod ho nosiť...

Vtedy však bolo všetko inak. Mikuláš Ostrolúcky sa mi ihneď prihovoril a priviedol ma k stolu, kde sedela urodzená pani Ostrolúcka, Adela, aj Evička Jánošová. Ako bolo zvykom, vyžiadal som si tanečný poriadok od pani Ostrolúckej, to sa patrilo, ona bola na prvom mieste, ale mňa viacej zaujímala Adela a tak mi dovolila, aby som sa zapísal aj do jej tanečného poriadku a to na valčík. Aj Evičku Jánošovú som požiadal o tanec, o mazurku. Nedalo mi, aby som Adelu nepožiadal ešte o polku po polnočnej prestávke. Bola trochu v rozpakoch, zapýrila sa, ale ochotne súhlasila.

Adela si tiež dala  záležať, aby prišla na bál vystrojená: dlhé šaty z bieleho brokátu jej splývali až na zem, sukňa bola bohato naberaná, okolo výstrihu mala bruselské čipky. Čierne vlasy mala zvinuté do vrkočov a zopnuté perleťovou sponou a na ľavom pleci pripnutú živú ružu... Pamätám si na tie detaily ešte aj dnes, stále cítim vôňu ruže, keď sme spolu, blízko, blizučko k sebe, tancovali.

Na vyzvanie pána Ostrolúckeho som si prisadol k stolu a chvíľu sme sa zdvorilo zhovárali o prebiehajúcom sneme, o najnovších udalostiach, aj o mojich sporoch s Lajosom Kossuthom, ktoré sa po našej počiatočnej zhode stupňovali; nepriateľstvo a napätie sa totiž prenášalo aj do ulíc, medzi verejnosť, do novín a časopisov. Práve keď sme o ňom hovorili, sála zašumela; vošiel Kossuth. Obliekol sa do slávnostného maďarského kroju, pohľad na neho bol impozantný. Chvíľu postál pri vchode, zjavne si užíval hviezdnu chvíľu svojho príchodu, obzeral sa po sále, tu a tam zhovievavo kývol známym na pozdrav. Celý jeho zjav vyžaroval sebavedomie a istotu, že má prevahu nad ľuďmi aj osudom, že jeho politická dráha je nasmerovaná na správnu cestu. Viacerí ľudia ho horlivo pozývali k svojmu stolu, kývali mu, no Kossuth na prekvapenie všetkých, aj mňa samého, zamieril priamo k nášmu stolu. Videl som, že to mojich spoločníkov zneistelo, zaskočilo, veď verejnosť bola presvedčená, že my dvaja stojíme oproti sebe, že sme nepriatelia a politickí protivníci. Ale Kossuth sa zdvorilo uklonil a ja som mu predstavil pani Ostrulúcku i jej manžela, Adelu aj Evičku Jonášovú. Potom sa Kossuth s úsmevom spýtal, či ma môže tejto vzácnej spoločnosti na chvíľu ukradnúť. Tak sme odišli bokom a opäť som cítil, ako sa vari celá sála pozerá na nás dvoch, s neskrývaným záujmom sleduje naše gestá a keby ľudia mohli, čítali by nám z perí: o čom asi môžu hovoriť títo dvaja muži?

Zhovárali sme sa krátko, len niekoľko minút, pravdaže, po maďarsky. Po zdvorilých frázach, ako sa darí, aké je na toto obdobie studené počasie, mi Kossuth povedal, že si váži môj postoj k zrušeniu poddanstva a starých feudálnych zákonov. Bol by rád, keby sme touto cestou aj naďalej pokračovali a spojili sily pri odstránení paragrafov, ktoré brzdia nástupu nových poriadkov. Bol si však vedomý, a otvorene to vyslovil, že potom sa naše cesty rozídu. Aj on, i ja, budeme obhajovať záujmy svojich národov a je dosť ťažké si predstaviť, že pôjdeme bok po boku. Teraz sa však spojme, aby sme sa mohli neskôr rozdeliť...

Súhlasil som. Nepochyboval som, že sa nám podarí odstrániť urbárske zákony a vynútiť si od snemu aj prijateľnú formu vykúpenia poddaných. Nebolo pochýb, že máme obaja rovnaké názory a budeme aj ďalej postupovať spolu. Ale ako on, i ja som bol tej mienky, že naše cesty sa potom rozídu; nikdy nemôžeme pristúpiť na maďarské požiadavky pokiaľ ide o postavenie nemaďarských národov v Uhorsku, veľmi ťažko je zabudnúť na maďarské krivdy a na zúrivé útoky maďarskej tlače proti Slovákom. My v tomto ohľade neustúpime ani na krok a viac ako Pešti budeme dôverovať Viedni...

Kossuth chvíľu mlčal, zrejme zvažoval zmysel mojich slov a premýšľal, ako mi odpovie. Potom len mierne kývol hlavou a povedal niečo v tom zmysle, že obaja sa neskôr budeme zodpovedať nielen vlastným národom, ale aj dejinám. A ešte dodal, že si váži takého partnera, ako som ja, aj keď sa neskôr stane z neho protivník. Podali sme si ruky.

Neviem, čo sa s ním stalo, ani kde je teraz. Po kapitulácii pri Világosi, keď sa maďarské vojská vzdali Habsburgovcom a ruským kozákom, zložili zástavy i zbrane, ušiel do zahraničia, počul som, že žije v Turíne. Vášnivý bojovník za práva maďarského národa odopieral tieto práva iným národom... až sám nakoniec prišiel na to, že sa mýlil, sľuboval slobodu národom Uhorska, aj Slovákom, v júli 1849 zverejnil návrh nového národnostného zákona. Ale bolo už neskoro... Mal pravdu: budeme sa zodpovedať nielen vlastným národom, ale aj dejinám.

Pán Ostrolúcky bol až dychtivo zvedavý, o čom sme sa s Kossuthom zhovárali, no kým som stačil povedať niekoľko myšlienok, ozvala sa hudba: bál slávnostne otvorili.

Hudba začala hrať akúsi vojenskú pieseň, no keďže hrali iba husle, aj ten vojenský pochod znel príjemne a melodicky. Prvý sa k tancu postavil palatín a zľahka začal krútiť po parketách svoju manželku; ich tanec však trval krátko, len symbolicky, a potom sa už k tancu vychytili dvojice, ktoré si dohodli poradie v tanečnom poriadku. Môj prvý tanec bol s Adelou, pretože ma pán Ostrolúcky predbehol a vyzval vlastnú manželku, ktorej som sa ako prvej zapísal do zošitka. Vôbec ma to nemrzelo, naopak, bol som rád, že si môžem odviesť na tanec Adelu, ktorá žiarila medzi prítomnými ako severka na nočnej oblohe. Zľahka som ju objal okolo pása, Adelka mi pravú ruku položila na plece, ľavou si pridŕžala sukňu a občas ju nonšalantne nadvihla. Usmieval som sa, hľadel som jej do tváre, mala prižmúrené oči a hľadela iba na mňa, akoby svet okolo seba ani nevnímala. Ani ja som ho nevnímal. Bolo to opojenie, dosiaľ nepoznané; či už to bolo z toho, že sme sa krútili po parkete a mne sa z toho zakrútila hlava, alebo to bola prítomnosť tejto bytosti, letmé dotyky jej pŕs, narážanie stehien a bokov, vôňa jej tela a vlasov, ktoré sa mi obtreli o tvár. Čo už ja viem? Aj teraz, keď po rokoch spomínam na tie vzrušujúce pocity, tak som na rozpakoch. Veď aj predtým som poznal milé, pôvabné mladé ženy, ktoré ma nenechali ľahostajným, ktoré rozbúrili moje asketické srdce, no Adela akoby stála nad všetkými, ovládla moje city, môj predstieraný a zdržanlivý vzťah k ženám...

Dotancovali sme. Dobre si pamätám, že som ešte tancoval s Evičkou Jonášovou, bola trochu nervózna, mala trému, zdalo sa mi, že tak trochu žiarli na Adelu, ale potom sa uvoľnila a vznášala sa nad parketom ako pierko. Dokonca sme sa spolu pri tanci aj zhovárali a vtedy som jej povedal, že všetci tancujeme na sopke. Neviem, či to pochopila. Mal som na mysli sopku, ktorá mohla čoskoro vybuchnúť. Revolúciu.

Pri stole som sa nemohol vyhnúť otázkam, o čomže sme sa to zhovárali s Kossuthom, pýtal sa ma na to pán Ostrolúcky, aj Adela. Trpezlivo som zopakoval, že bojujeme za zrušenie poddanstva, máme rovnaké ciele, ale rozchádzame sa v otázke národných práv a tu nemienime ustúpiť. Kossuth je však neoblomný; no ak nezmení svoje stanovisko, a zdá sa, že tak neurobí, pôjdeme proti nemu a spojíme sa aj s Viedňou, aby sme sa domohli našich práv. Bolo mi to vtedy úplne jasné.

Takto, ako v snách, prišla polnoc, prestávka čiže raststunde, lokaji roznášali občerstvenie, po prestávka zaznela Mozartova Eine kleine Nachtmuzik, Malá nočná hudba, táto čarovná skladba... Počúval som ju s hlbokým vnútorným očarením, pošepkal som Adelke, že ešte krajšie, idylickejšie by Malá nočná hudba znela niekde v barokovom parku... Prikývla, povedala, že je to rozkošné.

A opäť sme tancovali. Spomienky sa mi rozmazávajú... Už len toľko si pamätám, že z plesu som odchádzal, akoby som si vypil viac, ako vládzem a že na klope môjho žaketu bola pripnutá červená ruža, ktorú mi dala Adelka. Červená ruža... dosiaľ cítim jej mätúcu a trochu zvetranú, mŕtvolnú vôňu...

Keď zomrel profesor Schroer, držali sme za ním smútočnú spomienku – bolo to až rok po jeho skone v roku 1850 – odzneli tam múdre hodnotenia, tak som sľúbil Adelinej matke Alžbete, že jej o tom zreferujem. Vtedy už boli vo Viedni, kam sa presťahovali z Ostrej Lúky. Ako som sľúbil, poslal som jej list, no oslovil som aj Adelu a chcel som ju upozorniť, aby sa venovala aj literatúre, že jej posielam niečo z poézie nášho kmeňa. Práve vo Viedni je poézia ako živá voda, „v ľudnatom a pôžitkárskom meste pôsobí vždy dobre, keď sa pozeráme späť k ďalekým slnečným výšinám.“ V liste som poslal ukážky zo slovanskej poézie, jednu ukrajinskú dumku v origináli, ktorú som jej dávnejšie, bolo to v Trnave, v slovenskom preklade zarecitoval. A pripojil som krátku kozácku pieseň... Písal som jej aj o tom, že pripravujem prácu venovanú slovenským piesňam a povestiam, pripomenul som, aby si prečítala Slovenské pohľady a v nich si všimla „niekoľko záchytných bodov pre správnejšie chápanie poézie vôbec a najmä poézie nášho kmeňa“.

Stretli sme sa ešte zopár krát vo Viedni, nevedel som, že chorľavela. Zdala sa mi oduševnená, akosi zvnútra prežiarená...

Zomrela mladá, veľmi mladá, vo Viedni 18. marca 1853. Ktovie, ako by sa náš vzťah vyvíjal, keby sme sa opäť stretli po búrkach, ktoré nad nami prehrmeli, ktoré nami otriasli... Keď som sa dozvedel správu o jej smrti, bol som vo veľmi zlom stave, unavený, chorý, naplnený smútkom a depresiami. Mesiac po jej smrti som napísal Hurbanovi list, akési sebaspytovanie, hlbokú ľútosť za ženou, ktorá plná lásky k nám nás opustila a srdce moje už i tak na všetky strany rozkrvácané odchodom svojím mocne ranila. „Bol to zvláštny tvor, viac duch ako telo, vzdelanosti a šľachetnosti neobyčajnej... Taký tvor sa riedko rodí a ešte redšie vychová, určený viac Bohu ako svetu. Tak vidíš, jeden po druhom sa odoberajú z našich drahých a nádeje naše hynú jedna po druhej. Veru nehodná je tá naša čiastka zemská, aby sme si i málo len na tej zakladali: klame a hynie všetko! A i nepravda je od nás, keď si na to ideme voľačo zakladať. My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú... Ostatné dni ako v horúčke bola bez seba, hovorila viacej v našom jazyku o záhrade v domove, o chráme pri nej. Mŕtve telo prevezú do Ostrej Lúky do rodinnej krypty. Tak jej to prajem, že bude ležať medzi svojimi...“