Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)

V Slove sme po minulé roky prinášali ako letné čítanie ukážky z detektívnej tvorby spisovateľa Ľuboša Juríka, v roku 2014 sme uverejnili jeho životopisný román o Alexandrovi Dubčekovi ešte pred jeho vydaním.

Teraz ponúkame našim čitateľom ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.

Ľudovít Štúr je nespochybniteľne najvýraznejšou osobnosťou v dejinách slovenského národa. Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom sa autor nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.

Veríme, že čitatelia Slova sa nedajú odradiť rozsahom jednotlivých častí (Celý román má vyše 900 rukopisných strán) a vo chvíľach oddychu so nájdu čas na vcítenie sa do doby, života a diela Ľudovíta Štúra.

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.

NIEKOĽKO POZNÁMOK NAMIESTO ÚVODU

Rok Ľudovíta Štúra je každý rok.

Keď sa v roku 2015 začali veľkolepé oslavy, ktoré mali verejnosti pripomenúť výročie narodenia Ľudovíta Štúra a ešte aj v roku 2016, kedy sme si pripomenuli výročie jeho úmrtia, mal som rozpačité a rozporuplné pocity. Na jednej strane som bol, pochopiteľne, nesmierne rád, že sa k tejto gigantickej osobnosti slovenského národa obracia pozornosť médií, že sa aktivizuje verejná mienka, vychádzajú objavné knihy a v školských osnovách sa so všetkou vážnosťou hovorí o štúrovskom období; no na druhej strane som pociťoval akúsi prchavosť, až kampaňovitosť, ktoré sprevádzali tieto výročia. Výročia sa pominú a o Štúrovi sa bude hovoriť iba sporadicky, tak ako predtým sa stane len akýmsi vzácnym, no vyschnutým exponátom v herbári národných dejín.

Životopisný príbeh o Ľudovítovi Štúrovi som začal písať pred mnohými rokmi, v čase, keď som ešte autorsky nedozrel na taký náročný projekt; ale aj v čase, keď sa Štúrov život hodnotil jednofarebne a tendenčne. Vtedy bolo takmer nepredstaviteľné polemizovať napr. s Marxovým hodnotením revolučných meruôsmych rokov, napadnúť Marxovo schizoidné odsúdenie Slovanov, alebo zreteľne odsúdiť Kossuthov nacionalizmus. Napísal som síce viac ako 150 strán, ale rukopis som odložil, pretože som nebol presvedčený, že sa pokúšam o portrét Štúra rozporuplného, so všetkými jeho omylmi, so všetkými peripetiami doby. Až po rokoch, práve v čase štúrovských jubileí, som si prečítal svoj rukopis a pomyslel som si, že je škoda na túto veľkú tému rezignovať. Už vtedy som rukopis nazval: Zrod moderného národa. Až o mnoho rokov neskôr maďarský historik József Demmel napísal knihu Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí. Je to príznačná náhoda.

Vrátil som sa k rukopisu, podstatnú časť som upravil, doplnil a pustil som sa do štúdia ďalších rokov Štúrovho života. Znamenalo to predovšetkým prečítať a preštudovať desiatky už napísaných kníh o Štúrovi, ale aj diela, resp. životopisy Štúrových spolupútnikov, množstvo pramenných, archívnych materiálov, historické dokumenty a knihy z dejín Uhorska a vtedajšej Európy. Postupne sa predo mnou odkrývali nové vrstvy Štúrovej činnosti, jeho osobnosti: všetko v kontexte vývoja slovenského hnutia a  postupného prerodu Slovákov na moderný európsky národ.

Čoraz viac som si uvedomoval, že Ľudovít Štúr je osobnosť európskeho významu, zjavne osobnosť vôbec najväčšia a najdôležitejšia v dejinách slovenského národa; pričom som si však dával pozor, aby som nepodľahol zveličovaniu a neprimeranému pátosu. Hodnotenia Štúra majú totiž dve protirečivé polohy: od jeho až nekritického velebenia, pripisovania priam nadľudských vlastností, až k jeho marginalizovaniu, spochybňovaniu či škandalizovaniu. Vo všetkom je čosi pravdy: podstatné však bolo, akou optikou sa na Štúrov život a jeho dielo pozerať. Ak by som mal Štúra zatracovať a relativizovať jeho úlohu v dejinných slovenského národa, tak by táto práca nemala zmysel. Na druhej strane však nemalo zmysel jeho život mýtizovať a tesať nový žulový pomník. Preto som sa snažil o vyváženosť oboch polôh, hoci nemá význam zastierať, že Štúr v tomto románe vyčnieva nad svojimi spolupútnikmi, ale aj nad osobnosťami slovenského (a nielen slovenského) národa ako veľhora.

Pri písaní tohto rukopisu som sa prísne a presne pridŕžal historických reálií, naštudoval som možno tisícky strán textov, dokumentov, listov, spomienok. Nechcel som však opakovať už povedané, rozmnožovať a variovať už známe poznatky, vydané publikácie, knihy a vedeckú historiografiu, hoci celkom sa tomu nedalo vyhnúť. Domýšľal som si, ale nevymýšľal. Čiastočne som si pomohol metódou, ktorú som použil pri písaní životopisných románov o politikoch Vladimírovi Clementisovi a Alexandrovi Dubčekovi, metódou, ktorú nazývam fantazijný historizmus. Ale iba čiastočne. Kým pri komponovaní románov o Clementisovi a Dubčekovi som si dovolil literárny experiment a prerozprával som ich osudy v prvej osobe, teda z ich vlastných pohľadov, pri písaní životopisného románu Zrod moderného národa som kombinoval objektívne, overené a známe historické fakty a reálie so Štúrovým vnútorným monológom. To mi umožnilo komentovať (pravda, s literárnou licenciou a rizikom omylu) Štúrov duševný stav po jeho nešťastnom úraze v modranských vinohradoch. Takýto spôsob písania nesie v sebe aj pomerne veľkú mieru autorskej fantázie, súčasne však aj možnosť pochybenia. Preto je potrebné opakovane zdôrazňovať, že tento román nie je historickou prácou a tým už vopred eliminovať polemiku o metodike jeho tvorby, štruktúry, kompozície či štylistiky. Ako autor som jednoducho pociťoval deficit a nutnosť ponúknuť svoj pohľad na Ľudovíta Štúra, ale aj jeho blízkych priateľov, spolupracovníkov, neprajníkov, odporcov, pohľad na súdobé Slovensko v Uhorsku, Uhorska vo vtedajšej rakúskej monarchii a monarchie v Európe. Snažil som sa opísať zrod moderného slovenského národa, pri ktorom nespochybniteľne stál Ľudovít Štúr.

Rukopis sa mi postupne rozrastal, no stále som mal pocit, že čím viac o Štúrovi viem, tým viem toho menej, že je vo svojom bohatom živote a činnosti menej uchopiteľný a že vytvoriť komplexný portrét takejto osobnosti je jednoducho nemožné. Pribúdali nové informácie, fakty, súvislosti, pribúdali tiež životné osudy jeho spolupútnikov, bez ktorých by bol obraz onej doby neúplný. Neraz ma odrádzali pochybnosti, no povedal som si, že všetci nečítajú všetko, že nie každý čitateľ je zároveň aj historik, bádateľ, archivár, literárny vedec, aby poznal podrobnosti Štúrovho života a jeho doby. Kto teda očakáva, že v tomto diele nájde všetky odpovede na všetky otázky, nech radšej knižku odloží: veď je toľko iných vynikajúcich kníh! Štúr si však zaslúži, aby sa o jeho vplyve na zrod moderného slovenského národa napísalo toľko kníh, ktoré si jeho génius zaslúži. Nepochybne: génius. A to sa už opakujem: Ľudovít Štúr bol pravdepodobne prvý a zjavne na dlhé desaťročia aj posledný Slovák, ktorý bol na úrovni doby, bol to formát európskeho rozmeru. No nielen on. Štúrovská generácia je dosiaľ neprekonanou skupinou osobností, umelcov, spisovateľov, jazykovedcov, historikov... ktorým sa len tak ľahko v slovenskom národnom žití, v umení či zanietení pre národ, minulom, prítomnom i budúcom, niekto vyrovná. Bol to muž, ktorý mal vízie – aj keď jeho vízie neboli neomylné – bola to generácia, ktorá mala okrem ohromných talentov aj mocné charaktery a odhodlanie meniť osud národa. Bol rovnocenný partner histórie.

Nech to znie akokoľvek schematicky, až frázovito, bez štúrovskej generácie by možno nebolo slovenského národa; určite nie v takej podobe, ako ho dnes vnímame a ako sa s ním identifikujeme. Nebyť Štúra a jeho generačných druhov, tak nemáme slovenský jazyk v tejto dynamickej, no pritom stabilnej podobe, tak nemáme národné povedomie, potrebu štátnosti, taktiež vynikajúce literárne dedičstvo. Pritom chcem opakovane zdôrazniť, že Ľudovít Štúr nebol muž, mysliteľ, organizátor a pedagóg bez chýb, bez omylov a pochybení. Tak ako mnohí iní, aj on bol človek, ktorý na svojej ceste blúdil, pochyboval, hľadal správnu cestu, hoci ju občas nenašiel. Preto nie je zmyslom tohto životopisného románu Štúra idealizovať, tesať mu žulový pomník a vytvárať mýty o jeho jedinečnosti, ale predstaviť ho ako človeka, ktorý sa síce mýlil, ale zároveň sa vypracoval na vodcovskú osobnosť nielen svojej generácie, ale aj medzi najväčšie – ak nie dominantné – postavy slovenskej histórie. A to nikto nemôže poprieť. Pretože ak sa občas cituje vtipný a svojrázny bonmot, že „sú šťastné národy, ktoré nepotrebujú hrdinov“, tak slovenský národ medzi šťastné národy nepatrí: slovenský národ svojich hrdinov potrebuje. Potrebuje symboly, legendy, čiastočne aj mýty, aby si skrze nich utvoril morálne a civilizačné hodnoty, na ktorých budú postavené spoločenské piliere.

Malé národy potrebujú veľkých hrdinov.

Zaiste, nie všetko sa udialo tak, ako je to opísané v tejto knihe. Pretože to nie je žánrovo vymedzený formát: nie je to beletrizujúca biografia, nie je to ani literatúra faktu. Taktiež nemožno povedať, že čitateľ sa dozvie o Štúrovi prevratné informácie, ale dôležitá je súvislosť a následnosť faktov o jeho živote, čo môže byť obohacujúci pohľad na túto osobnosť. Najmä však bolo pre mňa podstatné, aby sa verejný diskurz o Štúrovi, o jeho generácii, o slovenskom národe... neskončil pripomenutím si jeho jubileí, ale aby sa stal kontinuálnym a pretrvávajúcim pocitom národnej hrdosti, prinajmenšom diskusie o tomto mužovi, tejto generácii a ich doby. Aj keď to vždy nemusí vyjsť v ich prospech.

ROZPOMÍNANIE
 

Rana sa nehojí, mne sa zdá, že je to čoraz horšie, ale ja nie som lekár, medicus, neviem posúdiť, či sa to zlepšuje, či zhoršuje. Rana bolí a mokvá. Hneď ako ma priviezli z viníc, bol ma pozrieť doktor Gajary, ktorý býva v našom dome, hľadel na ranu, vymyl ju štipľavou vodičkou, dal na ňu masť, potrel, potom previazal a ešte nechal malú fľaštičku s liekmi, vraj to mám užívať ráno a večer, vždy pred jedlom. Vravel, že sa nemám namáhať, nevstávať, nohou nehýbať. Akoby som to nevedel aj bez neho. Veď sa nenamáham, nevstávam, nohou nehýbem, ani nemôžem. A tie lieky, to je len sebaklam pre vnútorné upokojenie, nijako nezaberajú, ranu nehoja a zatiaľ infekciu nezastavili. Gajary mi odporučil, aby som ešte privolal iného špecialistu, nech posúdi, čo je možné vykonať. Napísal som list priateľovi v Prešporku, doktorovi Majerovi, nech sa teda príde na ranu pozrieť.

Ak sa už postavím, tak tackavo prejdem k starému, už dlhým sedením vyšúchanému kreslu, ktoré som si dal preniesť k oknu. Sedí sa v ňom pohodlne a tak sa, pokiaľ je to v mojej biede možné, pohodlne rozvalím a hľadím na cestu, ktorá vedie popred jednoposchodový Schnelov dom na námestí. Ulica sa vinie od Pezinka, skrúca sa pri katolíckom kostole a pokračuje hore miernym svahom do vinohradov, do Kráľovej a potom na Dubovú, alebo na sever a východ do Budmeríc a na Trnavu. Pozerám sa na ctihodných Modrančanov, na vážených a hrdých vinohradníkov, ktorí takmer denne odchádzajú do vinohradov, na konské povozy so súdkami, so zeleninou určenou na trhy, vidím pána rektora a katolíckeho kňaza, ako sa o niečom radia, tam ide namyslený notár a za ním stolársky majster so známym hrnčiarom Frankom. Veľa priateľov tu nemám, odkedy som sa nasťahoval do Modry k deťom po nebohom bratovi, mešťania odo mňa bočia. Boja sa, veď vedia, že tu žijem pod policajným dozorom. Občas sa stretávam s mlynárom Jozefom Dubovským a jeho bratom farárom, na dobrú reč príde subrektor gymnázia Ján Jaromír Majer, aj kňaz Daniel Minich, príde Janko Kalinčiak a Daniel Lačný. Ženičky sa náhlia z trhu i na trh, nesú noše s nákupom, mladé slečinky sa nedbanlivo prechádzajú, akoby čakali, kedy sa náhodne či nenáhodne stretnú s nejakým mládencom. Vidno študentov z učiteľského ústavu, ktorí v hlúčkoch dišputujú a potom sa poberú v družnej nálade pod nejakú viechu. Občas prejde dôstojne žandár, sleduje ulicu, hodí pohľad aj k môjmu oknu a hneď sa náhlivo odvráti. Mestečko je živé, akoby ho nekvárili pomery v našej monarchii, ani netrápila vrchnosť, nič ich negniavilo a nezarmucoval ich život náš národný. Veď prečo by aj malo? Nežijú si zle, kraj je tu bohatý, zem úrodná, vínka si dopestujú, vypijú i predajú, hlina hrnčiarska je výtečná a výrobky z nej sa dobre predávajú až v Prešporku, ba i vo Viedni. Tak to bolo vari odjakživa: najprv naplniť žalúdok, rozveseliť myseľ a potom sa len s neochotou zaoberať vecami verejnými, cirkevnými, nedajbože národnými. Národ náš je už raz taký, dlho iný nebude. Viacej ho zaujímajú rôzne pletky a klebety, ako veci podstatné. Moja švagriná len tak úchytkom podotkla, vraj mestečkom sa šíria klebety, že to som sa nepostrelil, že to nebola nešťastná náhoda, keď puška vystrelila ako som preskakoval jarok, ale že to po mne vystrelil šenkvický richtár, keď som sa vracal od záletov k jeho žene. Ako vraj, sa môžem postreliť puškou, ktorá je vysoká takmer dva metre? To by som musel byť šikovný ani komediant...Ach, ľudská márnivosť, ako sa brániť pred tebou?

Ku kreslu som si dal postaviť nízky guľatý stolík, na ňom mám položených niekoľko knižiek, tam si kladiem listy, ktoré občas prídu od priateľov či známych, rôznych činovníkov a dejateľov a na ktoré sa chystám odpovedať. Ide mi to však pomaly, ťažko, s akousi nechuťou. Už nemám v sebe tú iskru, čo mi rozžíhala myseľ a nabíjala ma oduševnením. Myšlienky mi odlietajú do predošlých dejov, do prešlých čias, útržkovito, bez časovej chronológie, ako prídu i odídu, ako listy vo vetre.

Hliviem, leňoším, ale je to leňošenie vynútené. Bol som naučený neustále pracovať, byť stále v pohybe, stretávať ľudí, organizovať, písať, cestovať... teraz iba dumám, ponáram sa do spomienok, živím sa udalosťami môjho aj národného života, teším sa úspechmi, no zžierajú ma chyby a omyly, ktorých sme sa dopustili, vracajú sa depresie... „Vojdi do samôt a pustatín a zasteskne sa ti i tam, prejdi do hluku a blesku sveta, i toho sa nasýtiš, oddaj sa bezrobotnosti, zunuješ sa, bývaj vždy v prácach, i od tých sa časom odvrátiš: slovom, úplné uspokojenie môže trvať len okamženia a koľkože je takých v živote ľudskom!“

Čerpám útechu z minulosti, z dejín, zo samotnej podstaty ducha, oduševňujem sa myšlienkami na národ, no myslím aj na to, že národy, ktoré sa z akéhokoľvek dôvodu nevedia viesť, nevedia si vládnuť a spravovať sa, alebo ktoré nevsadia všetko na udržanie vlastného života a samostatnosti, musia vstúpiť do služieb iných národov a nakoniec v nich zaniknúť...

Hnevám sa sám na seba, ako som sa mohol tak hlúpo postreliť. Puška bola zaistená, pošmykol som sa, keď som chcel preskočiť priekopu medzi vinohradmi a roľami, pušku som prevesil cez plece, no nedoskočil som, prevrátil som sa na chrbát. Ako puška udrela o tvrdú zem, záver sa odistil a náboj aj s brokmi vyleteli, výstrel zaznel akosi tlmene, ani som ho nepočul. Strela ma zasiahla, nevládal som sa postaviť, no myslel som, že mám vytknutú, či nedajbože zlomenú nohu. Až keď som pozrel na krvavú ranu a obhorenú látku nad čižmou, tak som sa zľakol, vydesil; čo sa to stalo? Bol ma navštíviť aj môj najmladší brat Janko, tomu som vyrozprával, ako ma postihlo toto nešťastie.

Celé sa to zbehlo po tom, ako som pred pár dňami navštívil knieža Michaila Obrenovića v jeho kaštieli v neďalekej Ivanke. Bol so mnou Daniel Lačný, no radšej ma počkal v miestnej krčme, chcel som s kniežaťom hovoriť osamote. Pobudli sme v dôvernej dišpute dve hodiny, ponúkol ma výtečným vínom, dohodli sme sa, že pôjdeme spolu na poľovačku do trlinského chotára a tak som sa vracal do Modry v dobrej nálade. Na poľovačku sme chceli ísť aj s mladým Srbom Konštantínom Kostićom, bol to kedysi môj študent, učil som ho nemčinu a občas som mu pomohol nejakou drobnosťou, kúpil som mu čižmy a dal opraviť kabát. Ale už o týždeň sa mi ponúkli dvaja mládenci, že mi budú robiť honcov, tak sme sa 22. decembra, dva dni pred Vianocami, predsa len vybrali na poľovku. Doma som písal, dokončil som jeden odsek všeslavianskej histórie, dal som bratovým synom zopár peniažkov na predvianočnú zábavku, nohy mi už od dlhého sedenia tŕpli a tak som chcel sedenie vychodiť, vzal som pušku a vybral som sa spolu s chlapcami do polí vyše Modry, smerom k Budmericiam. Tam sa mi stala tá nehoda... Náhodou sa po blízkej poľnej ceste vracal furman, koníky tiahli jeho voz zo šenkvickej stanice do Kráľovej za Modrou. Naložili ma na voz a odviezli domov, furman si nezabudol od švagrinej vypýtať 50 grajciarov.

Ach, čo tam po grajciaroch! Po mestečku sa rýchlo rozšírila zvesť, že ležím s postrelenou nohou, zaraz prišli žandári a starostlivo sa vypytovali, či ma niekto nepostrelil. Možno to rozšíril onen dobrák furman... Poďakoval som žandárom za unúvanie, neušlo im, že sa tvárim kyslo a tón reči mojej je uštipačný: rád som, reku, že sa o mňa takto staráte, oznámte to vrchnosti, vláda sa iste poteší, keď sa dopočuje, že som sa postrelil. Odišli, už slovka nepovedali. Nemohol som sa na nich hnevať, robili, čo im vrchnosť nakázala.

Prišiel z Prešporka doktor Majer, prišiel práve vo chvíli, keď boli pri mne bratove deti, nebolo nám veľmi do reči, boli sme skrúšení, skormútení, tak vravím Majerovi: „Pozri, toto sú moje siroty,“ ale nechcel som, aby mi deti rozumeli, tak som to vyriekol nemecky. Ani Majerovi nebolo veľmi do reči, pozrel mi ranu a hoci sa snažil tváriť povzbudzujúco, nemohol skryť v sebe akýsi smútok, či mrzutosť. Alebo strach?

Ach, nie o mňa sa strachujte, ja sa bojím, ako sa veci dejinné budú vyvíjať ďalej.

Ako? Len pred niekoľkými mesiacmi som dokončil obsiahly spis Slovanstvo a svet budúcnosti. Tam sú zachytené moje vízie, ako sa svet bude ďalej vyvíjať. Ktovie, kedy toto moje dielo vyjde... a či vôbec? Úrady nie sú ochotné o takýchto témach diskutovať, tobôž povoliť vydanie týchto panslavistických, panrusistických myšlienok: nemôžu prežrieť, nedokážu stráviť, že svet budúcnosti patrí Slovanom, ktorí sa oprú o mohutné Rusko, ale Rusko samotné sa musí zmeniť, zbaviť sa niektorých reakčných poriadkov a imperiálnych chúťok v Ázii, musí byť otvorenejšie svetu slovanskému. Nikdy som však otvorene nekritizoval samoderžavie, považoval som Rusko za baštu, obrancu a strážcu Európy pred aziatskými nájazdmi, bol som zdržanlivý k ruskej rozpínavosti v Ázii. Píšem ďalej, snažím sa, kým mi stačia sily: je to rozsiahly spis o histórii Slovanstva. Píšem ho po česky. Neviem, kedy ho dokončím...

Neubránim sa ani myšlienkam na smrť. Sú neodbytné ako muchy nad tanierom zaschnutej omáčky. Ako nemyslieť na smrť, keď sa zrazu škerí spoza chrbta a striehne na unavené telo? Tušil som, že smrť je nablízku, nič viac by som neľutoval, ako to, že by som mal po sebe zanechať toľko rozpracovaných vecí. Aj keď som bol plný nádeje, že sa telo dá do poriadku, že vyzdraviem, no časom veľa síl ubúda. Neraz sme sa o smrti zhovárali s Hurbanom, pravda, mali sme – ako častokrát – celkom odlišné názory. Uvažoval som vtedy o smrti Júlia Ceasara, cisára rímskeho, ktorý sa smrti nebál a aj po zákernom bodnutí svojho synovca Bruta zomieral pokojný – s vedomím, že vykonal veľké veci, hoci sa ešte chystal k väčším. Vravel som Hurbanovi, že je to pekná smrť, keď padá hrdina v mladom veku a keď padne skôr, ako svet vidí jeho úpadok a slabosť, ktoré sa tak či onak musia dostaviť. Hurban s tým zanovito nesúhlasil, on, ako evanjelický kňaz mal väčšiu úctu k životu. Viackrát sa ma pýtal, aký zmysel má moje dvojveršie, ktoré som napísal kedysi v roku 1835:

       Bíla snad si byla, když Modrou teď se nazývaš,
       zdá se mi, než slouti mi ješte budeš!

Bolo to ešte počas mojich štúdií, písali sme akousi zmesou češtiny a slovenčiny, kým sa neuzákonila slovenčina ako spisovaný jazyk. A Hurban dobiedzal: čo som tým myslel? Aké je v tom posolstvo, aká tragická vízia? Ešte sme sa v tom čase s Hurbanom nepoznali, keď sa na tento citát pýtal Juraja Bojislava Záborského, vraj, čo to má znamenať, aké „černou zdá se mi, než slouti mi ješte budeš?“ Záborský mu to nevedel vysvetliť, no vŕtalo mu to v hlave, tak sa na to opakovane vypytoval. Musel som sa smiať, ale sám som to nevedel vysvetliť. Vravím mu, že to mi len tak v zadumaní na prechádzke nad Modrou zišlo na um, nemyslel som tým nič určitého... Hurban však, aký on už bol, sa začal báť o môj život: aj po rokoch, v roku 1848 sa ma úplne vážne pýtal, čo som tým mienil? Aj ma to podráždilo: ale obuj, čo ti tak ten môj starý zápis vrčí v hlave? Už si sa ma na to viac raz pýtal. Aby ozaj nestala sa mi raz Modra čiernou...

Myslím však aj na veci veselšie, utešujem svoju myseľ spomienkami na študentské časy, na veselú družinu z evanjelického lýcea: chodievali sme neraz za zábavou a dlhými, vášnivými rozhovormi do okolia Bratislavy, na Kozí vrch, Gemsenberg, do zadunajských luhov na druhú stranu Dunaja či Batzenhäusle, tam sme hovorili o biednom postavení slovenského národa, aj o našich veľkých povinnostiach, spievali sme, recitovali vlastenecké verše...Ktovie prečo mi zíde na um moja cesta po Nitrianskej stolici s priateľom Čendekovičom v horúcom júli roku 1836, kde sme zašli do Hlbokého za farárom Pavlom Sedláčkom, odtiaľ do Kunova za rodičmi Pavla Čendekoviča v Prietrži...ale najmä Brezová, kam som už putoval sám a tam kdesi na kopaniciach som aj zablúdil. Napokon som šťastne došiel do Brezovej, kde bol kaplánom môj priateľ Tomáš Hroš a kde som sa postretával s mnohými vážnymi mužmi, líčil som im, ako sa majú veci národa a akú treba urobiť osvetu. Ale nie to mi utkvelo v pamäti... Dievčina peknej, strunistej postavy, hustými vlasmi zviazanými do vrkoča a uhrančivými čiernymi očami... Očarila ma, aj báseň som jej napísal:

       Ať vrhnú kam chtějí
       mám já Tvúj vždy býti
       a mně zas Tvú lásku
       šeptá každé kvítí

       Z dubčeku bude dub
       a větrem nespadne
       naše mladá láska
       roste a nesvadne...

Čo sa s ňou stalo? Kam sa podela? Zdá sa mi to tak dávno, tak ďaleko, ako v inom žití. Koľkože takých lások prešlo mojím životom? Niektoré letmé, ako záblesk letnej búrky, iné hlboké, zráňajúce, do duši sa vryjúce... Podaktorí neprajníci mi vyčítali, že som suchár, že ženami opovrhujem a stránim sa ich. Čo tí môžu vedieť! Isteže, odrádzal som mnohých priateľov, aby sa celkom oddali veci národnej, aby sa nezapriahali do jarma manželského, ktoré im odčerpáva síl, no to neznamená, že sa mi pekné ženské stvorenia nepáčili, že som im nedvoril a neužil si potešenia.

Nerád by som umrel, mám ešte veľa práce...

 Predsa len som poprosil Janka Kalinčiaka, aby všetky moje knihy a spisy odniesol na evanjelické lýceum, kde bol rektorom, alebo na evanjelickú faru v Modre a dal ich do opatery farárovi Minichovi; aj Daniel Minich bol mojim žiakom, vedel variť výbornú kávu, koľko len som jej vypil, pofajčievajúc z mojej obľúbenej fajky a debatujúc o rôznych témach...

Janko Kalinčiak je teraz mojim najčastejším hosťom, ako bol v ostatnom čase mojim najbližším spolupracovníkom, ale veľa toho nenahovoríme, všetko potrebné v živote sme si už povedali. Myslím na to, ako mi Kalinčiak neraz vyčítal, že som romantik a idealista, že sa až naivný, keď vidím ľudí nie takých, akí sú, ale akí by mali byť.

Napoly sedím, napoly ležím, hlavou mi víria myšlienky, vracajú sa spomienky, len tu a tam ucelené, skôr však v akomsi neporiadku a chaose, útržky príhod, rozhovorov a udalostí, ktoré som prežil a precítil. Vari by som povedal, že sú to tie podstatné a kľúčové veci človeka, ktorý tak ako ja sa cíti byť v ohrození a vracia sa k tomu, čo ho formovalo.

Tak rád by som sa zase vybral na prechádzku po svojom obľúbenom chodníčku, popri horskom potôčiku údolím Holombeckej doliny, smerom na Malú a Veľkú Homolu. Niekde uprostred cestičky som občas odbočil na malú planinu Pod Poprovcom, ale častejšie som sa posadil na lavičku pod veľkým gaštanom, aby som si oddýchol, kochal sa pohľadom na malebné zákutia Malých Karpát a najmä... premýšľal. Myslím aj na starý dub na lesnej cestičke z rodného Uhrovca do Dubničky, pod ktorým som rád sedával.

Spomienky mi čoraz väčšmi zalietavajú do Uhrovca, kam som sa vracal vari každé prázdniny, no keď sa z nášho domca odsťahovala aj naša matka do Trenčína, pretrhali sa všetky nitky. Nie, všetky nie...Aj keď štúrovský rod v Uhrovci skončil, zopár priateľov tam zostalo. Posťažoval som sa v liste Ondrejovi Holkovi, že na našu rodinu ľudia v Uhrovci akosi zabúdajú, keď sme sa odtiaľ vysťahovali, z toho kraja, „ku ktorému sme toľkú lásku mali, a zo striedku ľudu, ktorý čo i koľké obete sme zaň dali, nepoznal nás! Pusto je teda už pre nás v kraji tom, predsa mi ale milo veľmi, že je Vás tam aspoň pár, ktorí poznali ste nás a čo dýchate dušou našou.“

Ale dlho mi to nevydrží. Zatúžim po svojej obľúbenej čiernej káve, alebo si ku mne sadnú deti a dožadujú sa, aby som im rozprával rozprávky. To mi nie je proti srsti, mám celkom slušnú, utešenú zbierku rozprávok, ktoré zozbieral a upravil môj žiak Paľko Dobšinský a hoci je o trinásť rokov mladší, môžem ho vari nazvať mojim dlhoročným priateľom. Už pred Dobšinským, v tridsiatych a štyridsiatych rokoch pripravili sme v rukopisoch Codex tisovský a Codex revúcky, Daxner, Francisci, Čipka, Škultéty, Reussovci a Ormis. Tieto slovenské ľudové rozprávky sú akýmsi druhým bytím nášho národa, občas priam žasnem, koľko je v nich slovesného bohatstva, múdrosti, poézie, ale aj tragédie, dobra no aj zla, lásky ale aj krutosti. Ak je čosi vskutku nesmrteľné v našej literatúre, tak sú to ľudové rozprávky, ktorým nieto vo svete páru, nuž, prinajmenšom sa vyrovnajú rozprávkam iných národov, hoci, podľa mojej mienky, ich aj predčia. Vďaka za to Dobšinskému, no veľkú zásluhu na tom, že Dobšinský sa pustil do tejto bohumilej, činorodej práci, má Janko Francisci. Ale aj, či najmä, revúcky farár Samuel Reuss, ktorého cez letné prázdniny roku 1842 navštívil Francisci, prišiel vtedy za jeho dvoma synmi, kamarátmi, Ľudovítom a Adolfom, a zaujala ho záľuba Samuela Reussa, ktorý si zapisoval miestne ľudové rozprávky. Lenže revúcky farár nevnímal rozprávky len ako zábavku pre deti, či ako dáky naivný prejav nášho pospolitého ľudu, ktorý si kráti dlhé zimné večery rozširovaním bájok o drakoch a zakliatych princeznách, ani číra záchrana ústneho svedectva a slovesnosti, lež – podľa staršieho Reussa – sú to zachované svedectvá o dávnom svete, ktorý sa pominul, no kedysi zjavne jestvoval, alebo predstavy našich dávnych predkov, ako to bolo kedysi. A keď sa Janko Francisci po prázdninách vrátil do školy, tak s niektorými spolužiakmi začali zapisovať ľudové rozprávky. Zostavili niekoľko dielov a zverejňovali ich v zborníku, nazvali ho Prostonárodný zábavník.

Spomínam si, ako mi Francisci s oduševnením rozprával, ako na neho mocne zapôsobil Samuel Reuss a jeho rozprávanie, podaktoré príbehy si zapísal v nárečiach, ako ich počul, najmä v nárečí gemersko-hronskom. Reuss mu dal vtedy prečítať tri povesti – Svetská krása, Berona a O kocúrikovi – a to Janka tak nadchlo, že to v ňom zapálilo oheň a nadšenie pre zbieranie povestí, napokon, povahové črty jemu vlastné. Veď neskôr som s ním mal vážne spory... Vravel mi, že z detstva si pamätal veľa rozprávok, ktoré počúval v starootcovskom dome, keď sa v zimných večeroch schádzali susedky s praslicami, prikladali triesočky do kozuba a rozpaľovali nielen piecku, ale aj jeho detskú predstavivosť.

Detská predstavivosť! Deti sedia okolo mňa a dychtivo čakajú, kedy začnem rozprávať. Nuž hej, budem ich zabávať, ale ktorú rozprávku si vybrať? Tú o zakliatom Jankovi? O zakliatej panne?

Keď som vyučoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, často som študentom vykladal moju predstavu o zmysle a posolstve rozprávok, o zvláštnom jave, ktorý sa tak často opakuje: zakliatie. Podnietili ma k tomu práve Francisciho Prostonárodné zábavníky. Aký je hlbší zmysel tajomného zakliatia? Tento spôsob zakliatia akoby bol symbolom histórie Slovanov a pravdaže, aj Slovákov. Slovania sú zakliati, ale čaká ich oslobodenie, odkliatie. Aj som si to poznačil do poznámok, z ktorých som potom prednášal:

„Čo je zakliatie? Zakliatie má veľmi hlbokú myšlienku: je premena do nešťastného stavu; do bytosti, kde predošlý svoj stav vie – ale v tejto musí byť musí sa nešťastným cítiť. (...) Takéto zakliatie veľmi často vidíme v národných povestiach našich. Skadiaľže to pochodí? Je tam hlboká pravda napospol - a na náš svet slovanský to je pokuta poslaná od Boha za odpadnutie od neho - teda odpadnutie od Božej pocty, pravdy, od svojich. Zlerobenie ľuďom, potom hlavne proti pospolitosti, obci - toto je všetko odpadnutie: a kto sa toho dopustí, dopustí sa najväčšieho hriechu - a za to sa zakľaje! (...) Zakliatie toto v našich povestiach predstavené má hlboké značenie aj v našej histórii slovanskej. Keby sme z jednej výšiny na národ slovanský oči spustili - videli by sme v ňom zakliatosť. (...) Iste, že sa naše zakliatie podarí odkliať - ale nie prv, dokiaľ sa nedáme do práce s tou najväčšou pokorou; nie prv - a dotiaľ sa len váľať budeme.“

Janko Francisci to trefne pomenoval: „Najmladší syn z rozprávok, ktorý napokon zvíťazí, je symbolom Slovenska.“

Nie Pavol Dobšinský, ale Samuel Reuss a Janko Francisci začali zbierať ľudové povesti a rozprávky, ale sláva padla na Dobšinského, on to bol, kto cieľavedome zbieral, upravil a aj vydal Slovenské národné povesti. Dobšinský študoval v Levoči, vtedy ešte mladučký, keď tam odišla skupina študentov na protest proti môjmu zosadeniu z miesta učiteľa na bratislavskom lýceu. Do Levoče prišiel neskôr aj Francisci, tam viedol literárnu spolkovú činnosť a do nej vtiahol aj Dobšinského. Hoci prvú zbierku ľudových rozprávok vydal Francisci už v roku 1845 – nebola určená deťom, ale dospelým – systémovejší a najmä vytrvalejší bol neskôr Dobšinský: jeho prvé povesti vyšli tlačou neskôr. Neraz som sa s Jankom Franciscim zhováral o ľudových povestiach, v tomto ohľade sme mali rovnaké názory, neprotrečili sme jeden druhému, ako to bolo v iných prípadoch, či už o spisovnej slovenčine, alebo neskôr počas povstania, v tom pamätnom roku meruôsmom. Správne vravel, že v rozprávkach je túžba po pravde a spravodlivosti, on prvý prišiel s myšlienkou – ktorú som si i ja osvojil – že novorodený duch Slovanstva, najmladší syn ľudstva, je ten posvätený a vyvolený hrdina, ktorý rozbíja kliatby zakuklenosti a na ich zboreniskách stavia chrámy pravdy...Je to ten bájny Popolvár, či pecivál, ktorý sa váľa v popole, či na prípecku, Popolvár je ten najmladší syn, ktorým starší bratia opovrhujú a smejú sa z neho, pretože je lenivý a neschopný. Ale príde čas ťažkých skúšok obstojí najlepšie a stane sa Popolvár najväčší na svete! Podľa Janka Francisciho je v týchto povestiach obsiahnutá myšlienka budúcnosti nášho národa: hrdinu povestí považoval za zidealizované indivíduum Slovenska, a onen najmladší syn nad osudom sveta víťazí.

V podobnom duchu sa vyjadroval aj Dobšinský, ktorý nebol taký patetický ako Francisci, no aj on vravel, že rozprávky a povesti sú minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou ľudu nášho: on v nich žije, tvorí a prechováva sa. Aj Dobšinský hovoril o zakliatí: „Ony sú tajnou, nepoznanou, a tak rečeno zakliatou jeho vierou, túžbou, nádejou, ktorá odtisícročia zakliatia nášho v hlbokosti duše národnej trvá, a kto vie, či dakedy vymizne z neho? Veky a veky, veľké preporodenie ducha i života ľudu nášho je potrebné k tomu. Samo kresťanstvo, ktoré tieto prípovedky nepravo za blud a poveru vyhlasuje, vytrieť ich nemohlo zo srdca ľudu. Lež nie sú ony bludom, len jasným svetlom jeho, cez ktoré nazrieť môžeš do tajnej sveta budúcnosti. V zakliatych krajoch, kde ani bylinky ani rastlinky nevídať, ony skvitajú a ako ten zakliaty kraj, tak sú ony ešte z väčšieho nepoznané, tajné.“

Pekne sa na tie slová a skutky spomína! Ale aká je pravda? Aká je pravda o našom ľude, starí priatelia? Bájny Popolvár sa na chvíľu pozviechal, otriasol sa, vzal aj zbrane do rúk, aby sa vzoprel osudu...ale po neúspechu v povstaní si opäť ľahol na pec a tuho zaspal, ešte tuhšie, ako predtým. Kto ho zobudí?

Deti sa dožadujú rozprávky: no tak, strýčko, rozprávaj! Rozprávaj! Hoci aj o tom mladom chlapcovi, ktorý sa vybral do sveta..!

Nuž teda dobre: bol raz jeden mladý chlapec...

Vonku tíško padá sneh.

MLADOSŤ A ŠTÚDIÁ

          
V záhrade pod lipou sedí mladý chlapec; medzi otcovými knihami a listami našiel hárok čistého papiera a teraz sa hrudkou snaží nakresliť rodičovský dom tak, ako ho vidno z ulice. Podchvíľou si odhŕňa tvrdé, gaštanové vlasy, ktoré mu padajú do čela a zakrývajú živé, veľké čierne oči. Papier má položený na drevenej doske a  čiary sú kostrbaté. Dom je to jednoduchý, taký sedliacky, akých je tu v Uhrovci dosť a dosť. Priečelie je natreté bielym vápnom, medzi dvoma úzkymi oknami je malý výklenok, v ktorom je schúlený akýsi sadrový svätý. Ďalšie dve okná vedú do dvora a potom sú dvere, ktorými sa vchádza do kuchyne. Zadné izby majú štyri okná a potom je už trochu vyvýšená šopa, v ktorej má otec kdejaké náčinie; je tu stále pološero, príjemne vonia kôpka sena, veci sú dôverne známe a blízke. Povyše je fara, cesta vedie ďalej k panskému sídlu až pod les, kde ma sídlo gróf Zay, na dvore rastie lipa. Keď prší a kvapky ťukajú na strechu, šopa sa premení na tajomnú dobu z maminých rozprávok; koľko snov tu možno prežiť! Chlapec prikreslí ešte strechu s drevenou strieškou a okolo celého stavania latkový plot. Dom je hotový. Ešte vŕšky, ktoré sú okolo jeho dedinky; niekoľko krivých čiar a toto je Čierny vrch, Kňažný stôl, Rokoš, Homola, Vtáčnik a napokon silueta hôr, ktoré sa volajú Breziny. Aké čarovné mená; ozaj, kto ich tak pomenoval? Na Čiernom vrchu sa akiste skrývajú černokňažníci, za Kňažným stolom hodujú kňažné a rozprávkoví princovia, na Homole tancujú čarovné víly a na Vtáčniku sú zakliati bohatieri, ktorí oslobodia národ; tak, ako v tej maminej rozprávke. Bohatieri čakajú na junáka, aby ich zobudil zo spánku. Obrázok je hotový, chlapec prevráti papier na druhú stranu; čistá, biela plocha, ako pole zakryté snehom. Čo všetko sem možno nakresliť, popísať! Obrázky, ktoré potešia oči, slová, ktoré roztúžia srdce.

Chlapec odloží papier i hrudku a vojde do domu. Prebehne popri matke, ktorá je vždy čímsi zamestnaná; pracovitá, citlivá žena, ktorá po večeroch rozpráva svojim deťom ľudové povesti a rozprávky, ale spieva aj pesničky tak, ako ich počula od svojej matky. Chlapec otvorí dvere do otcovej izby; na poličkách sú tu poukladané knihy, veľa kníh, cirkevné i svetské. Prstom úctivo prejde po ich chrbtoch a pohladí obchytané dosky. Cíti sa tu dobre. Je to tichý, dôstojný a múdry svet jeho otca. V knihách je veľa príbehov, bázní, poučných osudov; vyberie knihu, ktorá mu príde pod ruku a otvorí ju. Hneď na prvej strane je obrázok nejakého učeného človeka; prísne oči, energická brada a husté bokombriadky. Koľko vážnosti je v jeho zjave! Chlapec položí knihu späť; aj on bude raz takto hľadieť, prísne a odvážne do tvárí svojich čitateľov. Tíško zatvorí dvere a vyjde na dvor.

Je to Ľudovít, syn Samuela Štúra a Anny Štúrovej, rodenej Michalcovej.

Narodil sa 28. októbra roku 1815, v matrike evanjelického zboru v Uhrovci sa však uvádza dátum 29. október.

Čo vie o svete, ktorý je okolo neho, čo vie o ľuďoch, ktorí žijú v Uhrovci, na Slovensku, v Uhorsku a v monarchii? Netrápi sa tým, jeho čas ešte neprišiel.

Európou otriasajú myšlienky Francúzskej revolúcie, európske krajiny sa ešte celkom nespamätali z napoleonských vojen, ale nad starým kontinentom sa už chveje vzduch novou búrkou; feudalizmus napína svaly a rozťahuje hruď, no to všetko je len labutia pieseň, zúfalý kŕč agónie. Nevyhnutný dejinný proces sa završuje: buržoázia sa hlási o svoje práva a odsúva všetko staré, prežité a prehnité. Zatiaľ sa zdá, že feudálny poriadok stojí na pevných nohách; Rakúska monarchia sa pozviechala z Napoleonových faciek a naširoko sa rozkročila nad politicky i hospodársky závislými národmi ríše. Svätá aliancia drží nad Európou výhražný meč; ruka sa však chveje. Knieža Metternich nepočuje žiaden hlas okrem svojho vlastného. Je to diktátor, diktátori bývajú hluchí. Hlasy sa však ozývajú. V protifeudálnom boji vzniká nová kultúra a nové národné literatúry; epocha revolúcií, napoleonských vojen, starých reakčných systémov, to všetko cítiť v literatúre, poznať v nej človeka, ktorý sa zbavuje starých náboženských a stavovských predsudkov, ale aj ilúzií. Cítiť v nej však aj rozpor; človek sa oslobodzuje, emancipuje, rozvíja a kultivuje svoje schopnosti, naráža však nielen na politické prekážky starých režimov, ale už aj na obmedzenia spoločenského poriadku. Veľké ideály revolúcií nesú v sebe zárodok svojich dezilúzií; večne sa opakujúca logika dejín: „Nič z toho, čo bolo, už nie je, všetko to, čo bude, ešte nie je.“ Človek začína poľudšťovať svet, zároveň sa začína odcudzovať a pociťovať svoje osamotenie; tým viac, čím viac si uvedomuje svoje možnosti. Vzniká romantizmus; svet pochopený cez subjektívne skúsenosti jednotlivca, no pritom bohato čerpajúci z ľudovej slovesnosti. Je to doba Balzaca, Goetheho, Puškina a Byrona; na ostrove Svätej Heleny zomiera jedna z najoriginálnejších osobností svojich čias, Napoleon Bonaparte. Je to doba plná protirečení, ako každá doba na prelome epoch.

Všetky protirečenia sa vari najvypuklejšie prejavovali v Rakúskej monarchii; aj národné obrodenie Slovákov tu má osobitné črty. Predstaviteľmi národného obrodenia sú kňazi, dedinská inteligencia, učitelia: na Slovensku niet buržoázie ani šľachty, niet veľkých miest. Na Slovensku žije vyše 2 mil. obyvateľov, asi 10 % celkového počtu Uhorska. V Uhorsku je 34 slobodných kráľovských a banských miest, z toho 24 na Slovensku, asi 230 mestečiek a okolo 4 000 dedín. Najväčším mestom je Bratislava s 30 000 obyvateľmi, potom Banská Štiavnica s 20 000 obyvateľmi. Komárno má 13 tisíc obyvateľov a Trnava 8 000. Banská Bystrica 5 000, Prešov 6 000 a Košice 8 000 obyvateľov. Pritom však žije na Slovensku 50 000 šľachticov... Viedenská vláda sa chová až priveľmi suverénne a veselo ponemčuje školstvo, štátnu správu, ba i cirkev. Za týmito opatreniami prichádza do Uhier aj rakúsky kapitál, a to sa nemôže páčiť maďarskej šľachte. Centralizačné znaky viedenskej vlády narážajú na tvrdé maďarské hlavy; Maďari by miesto nemčiny chceli pretlačiť maďarčinu, a to nielen na maďarskom území, ale i na území Slovanov. A tak Slováci, ledva si pretreli oči, ocitli sa medzi tými povestnými mlynskými kameňmi: germanizácia z Viedne, maďarizácia z Pešti. Už v roku 1805 presadila uhorská šľachta na sneme maďarizačný zákon, podľa ktorého mali stolice právo používať namiesto latinčiny maďarčinu v styku s Miestodržiteľskou radou, Kráľovskou kanceláriou, Uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni a medzi vlastnými úradmi. Priveľmi horliví maďaróni na Slovensku tento zákon nielen poctivo dodržiavali, ale tvárili sa, akoby slovenčiny nebolo; je to reč slúžok a roľníkov. Na sneme v rokoch 1811 a 1812 sa už hovorilo o tom, že maďarsky sa bude vyučovať v celom Uhorsku. Na šťastie pre Slovákov sa proti tomuto návrhu postavila chorvátska šľachta, pretože zákon by sa dotkol aj ich. Národnostné rozpory sa prehlbujú. Ďalšie snemové zasadnutia v rokoch 1825 až 1827 to len potvrdzujú. Istý Pál Felsöbüly, vodca šľachtickej opozície, už odôvodňuje nevyhnutnosť pomaďarčiť všetkých Slovákov, pretože maďarské Uhorsko bude vraj najistejšou obranou proti ruskému nebezpečenstvu, lepšou ako pevnosti a armáda. Takéto snahy o maďarizáciu iste nevyvierali z vrúcnej lásky k maďarčine; mali jasný politický a hospodársky kontext. Lenže; čo v tom čase môžu Slováci postaviť proti pomaďarčovaniu, ako holú existenciu?

Ide to ťažko. Tlaky zo všetkých strán sú silné. Slovenská inteligencia je počtom skromná a ešte i medzi tou hŕstkou vzdelancov sú nezhody a nejednota. Rozpory sa prejavujú najmä v otázke spisovného jazyka a národnej kultúry. Ján Kollár síce – na rozdiel od Dobrovského – nepovažuje Slovákov za organickú súčasť českého národa, no svojimi názormi vedome vytvoril základy koncepcie o československom kmeni a o slovenčine hovorí ako o československom nárečí. Literárnu jednotu Čechov a Slovákov si predstavuje ako fúziu toho najlepšieho, čo v sebe skrýva čeština a slovenčina. Kollár, ba ani jeho generácia ešte nechápala vývinovú súvislosť medzi národom a jazykom: to si uvedomí až Ľudovít Štúr. Rozpory sú aj medzi katolíkmi a evanjelikmi. Katolíci používajú bernolákovčinu, evanjelici bibličtinu. Roku 1825 až 1827 vyšiel Bernolákov šesťzväzkový Slovár. Bernolákovčinou písal Ján Hollý, ktorý nielen skladal eposy, ale aj prekladal gréckych a rímskych básnikov. Ján Kollár však už roku 1826 vydal Čítanku napísanú poslovenčenou češtinou, o ktorej Ján Hollý napísal, že „vypleščil som oči nad jeho českú slovenčinu...“ Ale napriek týmto lingvistickým rozporom majú všetci Slováci i Česi úprimnú snahu pohnúť sa z miesta, zjednotiť sa, pomôcť slovenskej veci. V roku 1803 vznikla Katedra řeči a literatury československé na evanjelickom lýceu v Bratislave a jej profesorom sa stal J. Palkovič, roku 1808 vznikla Malohontská učená společnosť, roku 1810 Tablicova Učená společnosť bánského okolí. Martin Hamuljak, úradník Miestodržiteľskej rady v Budíne, založil roku 1826 Slovenský čitateľský spolok, ktorý objednával české, srbské, poľské, ruské časopisy a knihy, pravda, z obavy pred prenasledovaním štátnej správy to boli periodiká literárneho charakteru. Hamuljak vydával almanach Zora. Palkovič vydával v rokoch 1812 až 1818 svoj Týdenník. Množili sa pokusy o založenie slovenských novín, a hoci sa to v dvadsiatych rokoch nepodarilo Trnkovi, Hamuljakovi, Godrovi, ani Herkeľovi, predsa to bol znak silnejúceho národného obrodenia. V slovenskej rodiacej sa literatúre je už prítomná Kollárova Slávy dcéra a Hollého Svätopluk; vzácne veno nastupujúcej štúrovskej generácii.

Kým sa slovenskí vzdelanci usilovali vzkriesiť národnú kultúru a cez kultúru kriesiť národ, národ sa usiluje tiež; aby prežil. Hospodárske a sociálne postavenie prostého slovenského ľudu je biedne, o nejakom politickom ani nehovoriac. Koncom 18. storočia sa síce čosi hýbe, vytvárajú sa priaznivejšie podmienky pre hospodársky rozvoj a tým i pre národné obrodenie, ale toto oživenie netrvá dlho. Začínajú sa vytvárať kapitalistické vzťahy, rastie tovarová výroba, prehlbuje sa spoločenská diferenciácia v mestečkách i dedinách. Ba dokonca vzniká čosi ako buržoázia, lepšie povedané maloburžoázia; tkáč Ondrej Číž z Levoče, súkenník Pavol Vrchovský zo Skalice, farbiar Samuel Mičko z Bardejova, títo poctiví Slováci sa z cechových majstrov stávajú manufakturistami, iní podnikatelia – Timčákovci, Bernolákovci, Bellovci, Murínovci – vyrábajú vo veľkom plátno, ktoré poznajú v celom Uhorsku, ba i za jeho hranicami. Týchto pár rodín je spoločenským zázemím slovenského obrodeneckého hnutia; ich deti študujú, stávajú sa kňazmi, lekármi, profesormi, zememeračmi, dôstojníkmi. Ako-tak sa dvíha ich spoločenské sebavedomie. Stále je to však málo; žalostne málo v porovnaní so spoločenským, hospodárskym a politickým postavením maďarskej šľachty či nemeckého meštianstva. Kapitalistické výrobné vzťahy sa vyvíjajú pomaly a preto sa aj pomaly mení spoločenská štruktúra Slovenska, preto sa národnoobrodzovací proces len s ťažkosťami hýbe dopredu.

Mladý Ľudovít Štúr má začiatkom dvadsiatych rokov ešte iné starosti ako myslieť na národnostné spory či na monarchiu alebo spisovný jazyk. Zatiaľ sa hráva v rodičovskej záhrade, s dedinskými mládencami, s Jankom Kišom, synom uhroveckého mäsiara, so Samom Helfelberom, ktorého otec je garbiarom, s mladým Karolom Jehringom a Lacom Hadránym, naháňajú sa po šírom poli alebo zablúdia až k Čiernemu vrchu; Ľudovít je medzi nimi prirodzeným vodcom a kapitánom detských hier. Starší Ľudovítov brat Karol už študuje na nižšom gymnáziu v Rábe a dochádza domov iba na prázdniny a sviatky. Ľudovítov otec, Samuel Štúr, je v Uhrovci učiteľom. V roku 1809 skončil štúdiá na modranskom gymnáziu a dostal miesto učiteľa organistu v Trenčíne. Okolie Trenčína je rodným krajom rodiny Štúrovcov. Starého otca Ľudovíta Štúra, Pavla, prezývali Trenčanom. Tento územčistý sedliak bol obyčajným poddaným na panstve Erdödyovcov v neveľkej dedinke pod Javorinou, v Lubine. Jeho syn Samuel bol už slobodným človekom a za svoje miesto učiteľa dostával 10 zlatých mesačne. Je to prísny človek, vysoký, trochu zhrbený chlap s podlhovastou tvárou a belasými očami. Jeho manželka Anna Michalcová pochádza z Uhrovca, jej otec tu je živnostníkom. Na rozdiel od svojho manžela je skôr dobrosrdečná a veselej povahy. Ako neskôr o Štúrových rodičoch napísal Hurban: „Prísna povinnosť bolo heslo otcovo; zmiernenie tej prísnosti a milostiplné oduševnenie za blaho a budúcnosť dietok bol duch, ktorý unášal tú dobrotivú, dobromyseľnú, dobročinnú, čistoty a poriadkumilovnú matku Štúrovcov.“ V rodine však vládne otec; je prísny nielen na svojich žiakov, ale i na svoje deti. Učí ich disciplíne, sebaovládaniu a vytrvalosti; všetko vlastnosti, ktoré sa Ľudovítovi neskôr veľmi zídu. Ako učiteľ mal Samuel Štúr na starosti aj cirkevný chór v evanjelickom kostole, kde spievajú žiaci, ktorí dostávajú v alumneu, v študentskej jedálni, zadarmo stravu. Samuel Štúr je národovedec; odoberá Palkovičov Nový a starý Kalendář, svojich žiakov i svoje deti vedie k národnej hrdosti. Roku 1810 prišiel do Trenčína jedenásťročný František Palacký a žil v Štúrovej domácnosti celé tri roky; toto prostredie disciplíny a národnej výchovy neostane bez stopy v jeho živote i diele. Samuel Štúr však dlho v Trenčíne nezostal. Farár Zúbek, priateľ Samuela Štúra a jeho kolega v škole, má ustavičné spory s cirkevným zborom a tieto spory sa prenášajú i na Štúra. Preto sa Samuel Štúr rozhodol z Trenčína odísť; roku 1813 odišiel do Uhrovca.

Tu sa 28. októbra 1815 narodilo jeho druhé dieťa, syn Ľudovít. Pokrstil ho evanjelický farár Štefan Šimko a zapísal ho o deň neskôr pod rodové číslo 95; jeho kmotrami sa stali Ján Kiš s manželkou Alžbetou, Michal Šimko s manželkou Annou, Mária Hnálková a Anna Šimková, manželka farára Štefana Šimka.

Uhrovec patrí starej uhorskej zemianskej rodine Zayovcom. Je to neveľká dedina, v ktorej má tradície súkenníctvo a papiernictvo. Neskôr tu Zay vystavil manufaktúru na výrobu súkna; dve väčšie, poschodové budovy, druhé dve nižšie, ale o to dlhšie. Budovy sú postavené do obdĺžnika a v štyridsiatych rokoch manufaktúra zamestnávala takmer 600 pradiarov z Uhrovca a okolia. Zayovci kedysi sídlili na stredovekom, opevnenom hrade nad Uhrovcom, potom hrad prestavali na kaštieľ. Je to architektonicky neveľmi vydarená stavba; dve krídla kaštieľa sa pompézne dvíhajú do výšky, akoby chceli upozorniť na niekdajšiu slávu jeho majiteľov, no modernejšie prestavby prezrádzajú iba zlý vkus a chudobnejšiu peňaženku. Gróf Emerich Zay je však pomerne dobrým osvieteným pánom v duchu reforiem; zaoberá sa okrem iného viazaním kníh a tie potom daruje svojim poddaným. Podporuje nadaných žiakov zo svojho panstva a umožňuje im štúdia na školách. Manželka Emericha Zaya, Mária, je nemecká spisovateľka sliezskeho pôvodu a pravidelne odmeňuje usilovných žiakov. Vždy po skúškach sú v kaštieli zábavy, na ktoré pozýva študentov a na týchto zábavách sa zúčastňuje aj svedomitý Ľudovít.

Ľudovít Štúr bol veľmi dobrým a nadaným žiakom. Zaujímalo ho všetko; hodiny histórie, literatúra, latinčina. Okrem toho sa venoval zemepisu, prírodným vedám a nadovšetko má rád ľudové rozprávky a piesne. Obdivuje fantáziu rozprávok, romantiku povestí a ľúbeznosť piesní slovenského ľudu. Prvým učiteľom Ľudovíta Štúra je jeho otec, Samuel Štúr. Už od malička ho vedie k systematičnosti a prísnej sebadisciplíne. Ale Ľudovíta nikto nemusí nútiť do učenia; chápe rýchlo, ľahko si pamätá a má schopnosť pekne rozprávať. Samuel Štúr nosí domov cirkevné i svetské knihy, ktoré dostáva od Emericha Zaya a tie potom berie do rúk Ľudovít. Čítal vždy a všetko, čo sa mu dostane do rúk. Rovnako rád chodieval na prechádzky do okolitých hôr alebo sa s inými deťmi hráva v dedine. Nemôže si nevšímať rozdiely; v kaštieli grófa Zaya sú veľké priestranné izby, pohodlný nábytok, vždy dostatok jedla, sluhovia a slúžky, parádne vyobliekaní páni. Zayovcom patrí všetko: kaštieľ i dedina, okolité polia i lesy, ba i prostí ľudia v Uhrovci. Domy dedinčanov sú však biedne, skromne zariadené, ich oblečenie je jednoduché; nohavice z hrubého súkna, košeľa z konopného plátna, na pleciach halena. Roľníci majú len to najnutnejšie hospodárske náčinie, jedávajú spoločne z jednej misy, najčastejšie mastné halušky so slaninou, alebo zemiakovú kašu s kyslým mliekom, zemiakovú polievku a kapustu; iba v nedeľu je mäso a pirohy. Ani tých pár miestnych vzdelancov – učiteľ, fyzikus, farár – na tom nie sú oveľa lepšie. Ako-tak sa darí remeselníkom: súkenníkom, kováčovi, garbiarom. Ale tých je v Uhrovci málo. To všetko mladý Ľudovít Štúr vidí; takéto obrazy biedy prostého ľudu, sociálne nezrovnalosti a hospodárska zaostalosť v ňom zostanú navždy; celý život sa bude usilovať zmeniť položenie slovenského národa.

Vzťah medzi rodinou Štúrovcov a grófom Zayom, ako aj s jeho manželkou, barónkou Máriou Zayovou, bol však v tom čase veľmi priateľský. Emerich Zay, ako aj Samuel Štúr, sa venovali knihám, ich viazaniu a šíreniu. Emerich Zay sa stal členom cechu meštianskych kníhviazačov Trnave, barónka Zayová podporovala školu v Uhrovci, rozdávala knihy, nielen rôzne spevníky, ale aj bibliu, gróf zase v čase neúrody bol ochotný poskytnúť obilie i peniaze svojim poddaným. Bohatú knižnicu v sídle rodiny Zayovcov nenavštevoval iba mladý Štúr, ale, okrem iných, aj neskorší profesor Leopold Petz, ktorý bol Štúrovým učiteľom. Vzťahy medzi rodinou Karola Zaya a Ľudovíta Štúra boli v tom čase dobré, až priateľské, grófova manželka Charlotta dokonca pomenovala jednu z georgín, módnych kvetov, ktoré pestovala v parku v Bučanoch, podľa Štúra... (Na lýceu v Prešporku sa Štúr uchádzal o štipendium zo zayovskej základniny a Karol Zay zariadil, aby Štúr štipendium získal, osobne sa o to zasadil u vtedajšieho generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi Alexandra Prónaya. Karol Zay bol dlhoročný podporovateľ a zároveň aj prísny oponent Ľudovíta Štúra. To však bolo neskôr).

Starší Ľudovítov brat Karol už skončil štúdia na latinskej gramatickej škole v Rábe a do tej istej školy má odísť aj Ľudovít Štúr. Ľudovít má už solídne vedomosti a v Rábe sa má ďalej vzdelávať v gramatike, histórii, poetike i v maďarčine a nemčine. Rábske gymnázium má päť ročníkov: gramatiku, syntax, rétoriku, poetiku a výberovú triedu, classis selecta. Keď mal Ľudovít Štúr dvanásť rokov, otec sa rozhodol, že ho pošle študovať na rábske gymnázium; bolo to koncom leta roku 1827.

Cesta do Rábu bola pre mladého Ľudovíta veľká udalosť. Ráb (Györ) leží na druhej strane Dunaja, vari bol na polceste z Viedne do Pešti. V rodine Štúrovcov sa začali veľké prípravy; matka balila na cestu šatstvo, chystala poživeň, otec dával synovi posledné rady. Ľudovít je pochopiteľne nedočkavý láka ho veľký svet, iné prostredie, škola a noví kamaráti. Zároveň má aj strach z neznámeho prostredia a z cudzích ľudí, bude mu smutno za rodným Uhrovcom, za matkinou láskavou a otcovou múdrou starostlivosťou. Ale tieto clivé chvíľky sú krátke, prehlušuje ich túžba za poznaním, mladistvá chuť do života a očakávanie nových obzorov. Uhrovec je už pritesný.

Pred uhroveckou školou stojí veľký voz prikrytý napnutou plachtou, vo voze sú uložené truhlice, periny a koše s jedlom. Spolu s Ľudovítom odchádzajú do Rábu aj jeho rovesníci a kamaráti Janko Kiš a Samuel Melfelber; deti budú sprevádzať otcovia. Ešte posledná rozlúčka pod lipou v dome Štúrovcov; pani Štúrová počastovala všetkých pohárikom vína a kúskom kuraciny. Okolo voza sú šarvanci, ktorí so závisťou hľadia na starších kamarátov. Posledné slová rozlúčky a voz ťahaný párom koní sa dáva do pohybu. Zbohom Uhrovec, zbohom rodné vŕšky! Neskôr i Ľudovít Štúr s bolesťou v srdci bude spomínať na krajinu svojho detstva, keď ho vyčerpajú búrky žitia a unaví sa jeho neskrotný duch.

       „Krásne dni a hodiny,
       ušlé v lone otčiny,
       mojej mladosti svet,
       už opadaný kvet,
       ale sa raz sem zveďte,
       ešte raz ma obleťte.“

Po štyroch dňoch putovania prekročili Dunaj a prišli do Rábu. Mesto malo vtedy 16 000 obyvateľov, patrilo k najväčším v Uhorsku, bolo tu veľa kultúrnych a spoločenských skcií, život bol bujarý a veselý. Prevažnú časť obyvateľstva tvorili Nemci, Maďarov bolo o čosi menej.

Zastavili sa v hostinci a otcovia nádejných študentov sa vybrali za rábskym farárom, učiteľom a dušou pedagogického života v meste, profesorom Leopoldom Petzom. Tento Štúrov učiteľ – nízky muž, útlej postavy a bledej, unavenej tvári, no so silným a zvučným hlasom – bol pôvodom Slovák. Samuel Štúr priviedol žiakov k Petzovi a latinsky mu ich predstavil; Petz však odpovedal po slovensky a z ustráchaných žiakov spadla tréma. Otec Leopolda Petza bol Slovák, pochádzal zo Skalice a písal sa jednoducho: Pec. Matka však bola Nemka a volala sa Cergmannová. Petzov otec sa zo Skalice odsťahoval do Šoprone a tu sa narodil Leopold. V maďarskom prostredí sa naučil po maďarsky, matka mu dala nemeckú výchovu, a po slovensky sa naučil iba z vlastnej záľuby. Osud, ktorý postihol mnohých Slovákov. Leopold Petz však dobre poznal slovenské literárne pomery a nadchýnal sa myšlienkou slovanstva, študoval Kollára, Šafárika i Dobrovského. Neskôr sa Petz stal kňazom v Rábe a bol to on, ktorý slovanskou myšlienkou oduševnil brata Ľudovíta Štúra, Karola.

Po krátkom rozhovore s Lepoldom Petzom sa otcovia mladučkých študentov vybrali pohľadať ubytovanie. Nebol to problém; Ráb bolo známe študentské mestečko a mešťania vďačne prenajímali izby vedychtivým mladíkom. Ľudovít štúr sa s Jankom Kišom dostali do domácnosti k slovenskému debnárovi Fraňovi Rakovi, ktorý im prenajal izbu s jedinou posteľou. Bývanie to bolo skromné a jednoduché; domec bol nízky, na oknách mal vyduté mreže a pred domom stáli mestské jatky. Z dvora debnárovho domu sa schádzalo k riečke Rabce. Samuel Štúr sa dohodol s debnárom Fraňom Rakom, že bude chovať Ľudovíta za 160 šajnových zlatých ročne; v tom bola započítaná strava i ubytovanie. Samuel Melfelber našiel privát neďaleko debnárovho domu a platil 140 zlatých šajnových ročne.

Otcovia sa rozlúčili a traja uhrovskí mládenci sa vrhli do víru študentského života. Pokiaľ ide o Ľudovíta Štúra, ten sa vrhol do učenia, ako ku všetkým vážnym veciam života; aj k učeniu pristupoval zodpovedne a so všetkou vážnosťou. Prvé dni rábskeho odlúčenia cítil smútok a žiaľ, v cudzom prostredí sa necítil najlepšie. Myslieval na rodný Uhrovec a na rodičov, ťažko si zvykal na domácich, ktorí sa zhovárali maďarsky. Keď chlapci nechceli jedávať ryby (vraj, aby sa nezadrhli rybacími kosťami), domáca pani aj so slúžkou im nadávali do hlúpych tót kölyök. Dlho to netrvalo; Ľudovít aj s Jankom Kišom sa rýchlo naučili základom maďarčiny a s nadávaním bol koniec. Mladučký Štúr bol bystrý, ľahko chápal a už v prvom ročníku patril medzi najlepších študentov; ani nie čudo, že sa po čase stal Petzovým obľúbencom.

Na rábskom gymnáziu študovali študenti takmer z celého Uhorska; Slováci, Maďari, Srbi, ba aj Nemci. Stávalo sa nejeden raz, že medzi chlapcami vznikali škriepky a hádky, ktoré sa končievali aj bitkami. Študenti sa stretávali podľa národností a z dlhej chvíle vyvádzali mešťanom „beťárčiny“. Takéto národnostné zvady boli viac-menej typické pre celú rakúsku monarchiu, čo jeden druhému vyvádzali rábski gymnazisti, to už vo veľkom robili celé národy mocnárstva. Ľudovít Štúr sa nezúčastňoval ani veselého študentského života, ani krčmových zvád a planého politizovania. Jedinou jeho zábavkou bolo kúpanie sa a člnkovanie v Rabci, ktorý tiekol doslova pod nosom. Ale po tragickej nehode aj táto zábavka prestala; raz sa Ľudovít Štúr aj s priateľmi chceli loďkou preplaviť na ostrovček Pinyéd, kde im rábska sedliačka predávala za lacný peniaz kravské mlieko. Uprostred rieky sa stretli s loďkou, na ktorej sedeli siedmi žiaci katolíckeho gymnázia; nepozorný kormidelník člnok prevrátil a piati gymnazisti zo siedmich sa utopili.

Začiatkom roku 1828 Štúr ochorel a dostal vysoké horúčky. Janko Kiš, Štúrov spolubývajúci, chcel zavolať lekára. Ľudovít blúznil, vykrikoval v noci zo sna a nešťastníkovi Kišovi naháňal strach. Keď sa Štúr prebral z horúčok, nechcel o lekárovi nič počuť a pýtal si – vína. Chudák Janko Kiš vzal maľovaný džbán, v ktorom mávali vodu a v noci išiel ukradnúť domácemu víno do pivnice. Natočil zo sudov plný džbán a priniesol vysmädnutému kamarátovi. Štúr sa napil vína a zase zaspal. Keď sa prebudil, pýtal si zase vína. Až keď sa o Štúrovej chorobe dozvedel Leopold Petz, poslal k nemu lekára; doktor chlapca vyšetril a predpísal mu hromadu liekov. Len čo lekár odišiel, Ľudovít kázal poslušnému Jankovi Kišovi, aby lieky vyhodil a pokračovali vo vínnej kúre. Víno Fraňa Raka malo asi liečivé účinky, pretože Štúr po troch týždňoch úplne vyzdravel. „Mne podivná táto kúra zostane naveky tajomstvom,“ poznamenal neskôr Janko Kiš.

Ľudovít Štúr sa v Rábe zoznámil a spriatelil so slovenskými študentmi Ladislavom Pachíym (chodili spolu do jednej triedy) a Karolom Stelczerom. Spolu so Samuelom Melfelbrom, Jankom Kišom a Karolom Jehringom tvorili nerozlučných priateľov. Ľudovít bol spomedzi nich najlepším žiakom a inak veľmi prísny Leopold Petz ho dával ostatným študentom za vzor. Neskôr ho Petz pozýval do svojej domácnosti, chodievali spolu na dlhé prechádzky a debatovali o literatúra a o slovanstve. Tu, v týchto rábskych dňoch a na prechádzkam s Leopoldom Petzom sa Ľudovít Štúr dôvernejšie zoznamoval s vlastným národom, s jeho kultúrou a históriou. V školskom roku 1827/28 absolvoval syntax Ľudovít Štúr s výborným prospechom. Dôkladne sa naučil maďarčinu, latinčinu, nemčinu. Po celý život mu bola znalosť týchto jazykov veľmi užitočná.

Prázdniny roku 1828 trávil Ľudovít Štúr v rodnom Uhrovci spolu s kamarátmi zo školy. Vrátil sa na miesta svojho bezstarostného detstva, ale už to nie ten istý Ľudovít; má svoje skúsenosti a jeho oči vidia predsa len o čosi viac a vidia inak. Duševne predčasne vyzretý mladík vstupuje do sveta veľkých, v tomto svete vládnu iné zákony, veci majú iné vlastnosti a slová iný význam. Štúr je nedočkavý; len ďalej, ďalej za poznaním, otvárať brány a vstupovať do trinástych komnát; svet je plný krásnych prekvapení a netušených možností. Pred rokom odchádzal z Uhrovca zo stiesnenými pocitmi, teraz sa nemôže dočkať konca prázdnin; ťahá ho do Rábu za svojím obľúbeným učiteľom, za spoločnými rozhovormi a prechádzkami. Koncom augusta roku 1828 odišli Ľudovít Štúr s Jankom Kišom a Samuelom Melfelberom opäť do Rábu.

Druhý rok Štúrovho pobytu v Rábe bol už celkom iný ako predošlý. Nesmelý žiačik sa zmenil na usilovného študenta, ktorého zaujímala už i gréčtina, história a filológia. V roku 1828 mal Ľudovít Štúr ešte len trinásť rokov. Mohlo by sa zdať, že chlapca jeho veku budú zamestnávať detské, nedospelé radovánky, chlapčenské hry a bláznovstvá typické pre všetkých jeho rovesníkov. Pre Štúra bolo však typické niečo celkom iné; vášnivý záujem o poznanie, zvedavosť a cieľavedomosť: tieto vlastnosti mu zostali aj počas štúdia v Bratislave i Halle a budú ho sprevádzať celým búrlivým životom až do tragickej smrti. Akoby si už tu, v rábskom gymnáziu profesora Petza, uvedomoval krátkosť a pomíjavosť ľudského života a zároveň sa pripravoval na úlohu, ktorá ho čaká. Vedieť čo najviac, pochopiť podstatu vecí a zákonitosť vzťahov, preniknúť do hĺbky ľudských charakterov, poznať kultúry dávne i prítomné. Ľudovít Štúr patril k tým géniom, ktorým je predurčené obetovať vlastné detstvo svojmu poslaniu; nebolo času na detské hry a ilúzie, ktoré si buduje mladosť: priskoro dospel, aby neskôr mohol konať.

Leopold Petz mal na Ľudovíta Štúra určujúci vplyv, tak ako predtým očaril staršieho Karola Štúra, vplýval teraz na Ľudovíta. Bol to znalec a vykladač klasickej gréckej a rímskej kultúry. Na základoch týchto kultúr stojí západná európska civilizácia a slovenskí vzdelanci predminulého storočia vstupovali do života dôsledne oboznámení touto kultúrou. Sú to pevné základy; možno na nich vystavať solídnu stavbu. Do duchovného sveta Ľudovíta Štúra vstupovali postupne grécki i rímski filozofi a učenci: Aristoteles, Platón, Homér, Horacius, Plínius, Virgílius. Filozofia týchto klasikov dostane neskôr, po štúdiách v Halle, konkrétnejšiu podobu: Heglov idealizmus. Je nepochybné, že bez znalosti antickej filozofie by sa Štúr nikdy tak dôverne nestotožnil s Heglovou filozofiou; nemal by sa kde rozkročiť. Je to nesporne práve zásluha Leopolda Petza, že vštepil Ľudovítovi Štúrovi úctu k antickej filozofii a dal mu solídne základy gréčtiny i latinčiny. No nielen to. Leopold Petz vykonal čosi viac. Naučil Štúra hľadieť na minulosť očami súčasníka; prítomnosť vysvetľoval minulosťou. Odkaz antickej kultúry nebol pre tohto prvého Štúrovho učiteľa mŕtvou a nedotknuteľnou autoritou, ale živým organizmom, ktorý aktívne ovplyvňuje prítomné umenie. Aj múry slovanskej kultúry postavil na antické základy. Prečo nie? Či Kollárovo dielo Slávy dcéra nie je poznačené antikou? Či Hollého verše neovplyvnili básnikove preklady antických umelcov? Alebo či diela Dobrovského, Šafárika, Jungmanna, Precla, Palackého či Amerlinga nenesú stopy antických básnikov? Leopold Petz usilovne hľadal súvislosti medzi slávnou antikou a dielami súčasných spisovateľov a tak mimovoľne približoval Štúrovi aj práce žijúcich národovcov. Ako minulý rok, aj v tomto roku chodieva učiteľ so svojím obľúbeným žiakom na dlhé prechádzky. Zhovárajú sa. Vlastne hovoril Petz. Oduševňoval sa Slovanstvom a jeho veľkolepou budúcnosťou. Tu, medzi slovanskými kmeňmi videl dedičov antickej kultúry a nositeľov jej slávnych tradícií. Západná kultúra už dosiahla svoj vrchol, vykonala, čo vykonať musela a mohla. Ďalej už nepôjde. Prichádza dekadencia, stagnácia, úpadok. Je to logika dejín. Budúcnosť sa otvára pred tými národmi, ktoré dosiaľ v závetrí svetových scén zbierali sily a napájali sa životodarnou miazgou. Budúcnosť patrí Slovanom.

Nečudo, že mladučký a predčasne vyspelý Ľudovít Štúr podľahol vplyvu týchto čarovných myšlienok. On, človek citlivý a chápavý, vychovaný na clivých a romantických matkiných ľudových piesňach, si hneď osvojil tieto Petzove názory; bude im verný celý život.

Školský rok 1928/29 bol posledným rokom na rábskom gymnáziu. Keď prišli letné prázdniny, rozlúčil sa s Leopoldom Petzom i s Rábom. Tieto dva roky boli nesmierne užitočné. Okrem maďarčiny a nemčiny sa Ľudovít Štúr naučil latinsky i grécky, dostal základy histórie i filológie. Prebudilo sa v ňom silné národné povedomie. Už si uvedomuje, že je Slovák a že Slováci sú členmi veľkej rodiny slovanstva. Rozlúčil sa s Leopoldom Petzom. Dobrí priatelia – Samko Melfelber, Janko Kiš a Karol Jehring – sa cez prázdniny spolu s ním túlajú po uhroveckých vŕškoch a spolu s ním sa nadchýnajú myšlienkami Slovenska.

Začiatkom jesene roku 1829 odchádza Ľudovít Štúr študovať na lýceum do Bratislavy. Priatelia z detských rokov sa rozišli; Janko Kiš odišiel pokračovať v štúdiách do Banskej Štiavnice, Karol Jehring a Samuel Melfelber späť do Rábu.

Koncom dvadsiatych rokov silneli maďarizačné tlaky a tých niekoľko národovcov si dobre uvedomovalo, proti akej presile stoja slovenskí vzdelanci. Uvedomovali si aj to, že maďarizačnému náporu je možné odolať iba s pomocou ľudu; presne to vyjadril P. J. Šafárik, keď povedal: „Jestli národnosti pomoci chceme, dolu k národu pohlídati máme.“ Áno, k ľudu, lenže ako? Veď slovenský národ nerozumie bernolákovčine ani slovakizovanej češtine. Znovu sa vynára otázka spisovného jazyka. Martin Hamuljak už vtedy navrhoval slovenčinu, aj Kollár so Šafárikom boli ochotní radikálne upraviť český jazyk, len aby národ rozumel písanému slovu. Roku 1829 sa aj dohodli, že bude vychádzať populárny časopis v bernolákovčine i slovakizovanej češtine, no časopis zanikol skôr, ako vyšlo prvé číslo. Na príčine bola chronická nemoc; nedostatok finančných prostriedkov. Jazyková otázka bola sporom číslo jedna; bernolákovci sa držali svojej gramatiky, evanjelici videli východisko v češtine. Štúrovská generácia sa ešte len formovala. Slovenská inteligencia stojí pred dvomi úlohami, ktorých riešenie je koncom dvadsiatych rokov nanajvýš naliehavé: postaviť hrádzu rastúcemu maďarizačnému tlaku a získať na svoju stranu národ.

Najväčším mestom na Slovensku bola Bratislava, čo však neznamená, že bola najväčším slovenským mestom. Žilo tu 32 000 obyvateľov a z toho veľká väčšina Nemcov. Bývali tu aj Slováci, no boli to obyčajne remeselníci a drobní obchodníci, robotníci, slúžky a sluhovia či vinohradníci. Susedná Viedeň bola pre meštianstvo i šľachtu oveľa zaujímavejšou, ako provinčný Pressburg či Pozsony, ako Bratislavu nazývali. V tých rokoch rýchlo rástla i Pešť a Budín, ktoré sa stávali centrom Uhorska. Napriek tomu mala Bratislava svoj nezanedbateľný význam, Začal sa rozvíjať textilný a chemický priemysel, boli tu štyri kníhtlačiarne, z nich najväčšia Landererova tlačila i Palkovičov Týdenník a publikácie v bernolákovčine i bibličtine; štyri kníhkupectvá, obchody s umeleckými predmetmi, prosperujúce divadlo. Bratislava bola miestom, kde zasadal krajinský snem, na ktorom sa zúčastňoval panovníkov dvor. Krajinské snemy trvali i celý rok, takže rakúska i uhorská šľachta hojne navštevovala divadelné predstavenia, koncerty Lisztove i Hummelove, vystúpenia cirkevného hudobného spolku. Hummel pôsobil v Eisenstadte, v Stuttgarte a napokon vo Weimare, viackrát koncertoval v Bratislave. Okrem evanjelického lýcea pôsobilo v Bratislave aj katolícke arcibiskupské gymnázium. Už v roku 1803 vznikla na evanjelickom lýceu Katedra reči a literatúry československej, ktorá bola jediná svojho druhu v Uhorsku. V roku 1827 založili študenti lýcea Slovanskú knižnicu a neskôr aj Spoločnosť česko-slovenskú. V roku 1830 bol v bratislavskom Dóme svätého Martina korunovaný uhorský, po dvoch rokoch aj rakúsky cisár Ferdinand I. V Bratislave sa neprestali konať zasadania uhorského snemu, ani keď mesto začalo ustupovať Pešti. Snemovným mestom bola Bratislava aj v rokoch 1832 – 1836 a 1847 – 1848, až po apríli 1848 snem presídlil do Pešti. Centrálne orgány sa postupne presťahovali a šľachtu vystriedalo meštianstvo.

Bratislava bola najväčším študentským mestom horného Uhorska; na katolíckom arcibiskupskom gymnáziu, na evanjelickom lýceu a kráľovskej právnickej akadémii študovalo vyše 2 000 študentov. Štúdium na evanjelickom lýceu trvalo dva roky (mohlo však trvať aj dlhšie, napríklad Jozef M. Hurban tu študoval v rokoch 1830 – 1840) a bolo predprípravou na univerzitné štúdiá; prednášali tu výborní profesori, fyzik a matematik Gabriel Kováts-Harliny, historik a latinčinár Ján Grosz, profesor teológie Matej Ševrlay, znalec nemeckej i slovenskej literatúry, estetik, básnik i historik Tobiáš Schröer, profesor československej literatúry a vedúci katedry reči a literatúry československej Juraj Palkovič. Lýceum sa delilo na tri stupne: elementárna škola s dvoma triedami, gramatická s tromi triedami a humanistické triedy; potom trojročný filozoficko-právnický kurz a dvojročný teologický kurz.

Práve študenti najvyšších ročníkov teologického kurzu založili roku 1827, dva roky pred Štúrovým príchodom, Společnosť česko-slovanskú, ktorá mala slovenskú knižnicu a svoje stanovy. Členovia tejto Společnosti sa pravidelne stretávali, vzdelávali sa v štúdiu slovanských jazykov a literatúry, posudzovali vlastné práce; medzi zakladajúcich členov Společnosti česko-slovanskej patril i Karol Štúr. Okrem neho to boli Samo Chalupka, Samuel Godra, Daniel G. Lichard, neskôr Matej Holko, Samuel Babylon a Ján Caltík.

Evanjelické lýceum malo v Uhorsku dobrú povesť; veď ako rektor tu od roku 1714 pôsobil veľký uhorský polyhistor Matej Bel, prednášal tu Michal Institoris Mošovský, ktorý odkázal lýceu bohatú knižnicu, vyučoval tu Bohuslav Tablic, Dankovský, Slemenič, Trenčianský, Matej Šulek..., na lýceu študovali aj František Palacký, P. J. Šafárik, Ján Kollár a neskôr všetci významnejší štúrovci.

Bratislava v tých rokoch pripomínala malebné pokojné mestečko; z niektorých ulíc mesta sa vchádzalo rovno do vinohradov, kde stáli drevené búdy a kam často chodievali mladí ľudia na prechádzky, na námestiach boli postavené meštianske domy ozdobené len jednoduchými fasádami, stálo tu niekoľko šľachtických palácov, ale aj prosté domce, ktoré sa veľmi nelíšili od sedliackych. Mesto ticho driemalo na členitých brehoch Dunaja a jeho pokoj rušili len občasné študentské roztopaše.

Sem, do tohto mesta, prišiel 4. septembra 1829 Ľudovít Štúr ako žiak sekundy evanjelického lýcea. Na lýceu bolo už v tých rokoch cítiť nové zdravé vetry, tvorivý nepokoj a pohyb prebúdzajúcej sa slovenskej mládeže. Generácia, na ktorej pleciach bude neskôr ležať osud Slovenska, hľadala priestor pre sebavyjadrenie. A nie je to hocijaká generácia; prechod epoch, koniec feudalizmu a začiatok buržoáznodemokratickej revolúcie zastihol štúrovcov dobre pripravených. V Společnosti česko-slovanskej boli Samo Chalupka, Karol Štúr, Daniel Lichard, bratia Šulekovci a Godrovci, Matej Holko, Daniel Sloboda, Ján Trokan, Ján Caltik, Samuel Babylon, Jozef Klimáček, Janko Šafárik, Michal Hlaváček, Juraj Ježko, Karol Ehn, Peter Slopovský, Frico Harlinek a ďalší slovenskí študenti. Neskôr sa v Bratislave poschádzali ďalší mládenci, z ktorých mali vyrásť poprední slovenskí národovci, literáti i vedci. Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Janko Matuška, Jozef Holuby, Dionýz Štúr, Benjamin Červenák, Samuel Ormis, Augustín Škultéty, Ctibor Zoch, Viliam Pauliny-Tóth, Boleslavín Vrchovský, Ľudovít Hroboň, Michal M. Hodža, Ľudovít Turzo, Ľudovít Grossmann... Skôr či neskôr sa Štúr s týmito študentmi zoznámil a stal sa ich politickým i ideovým vodcom.

Zatiaľ však Ľudovít Štúr usilovne navštevoval evanjelické lýceum a mal celkom prozaické starosti. Lýceum poskytuje väčšie možnosti, učebná látka je pútavejšia a učitelia vedia žiakov zaujať. Štúr sa učí. Zdokonaľoval sa v gréčtine, latinčine i maďarčine; učil sa francúzsky a zaujímal sa o slovanské jazyky. Ide mu to dobre, čoskoro sa stane vzorom pre ostatných žiakov a obľúbencom niektorých profesorov. Študentský život je veselý, vo voľnom čase vysedávajú chlapci v krčmičkách pri džbánkovom pive alebo sudovom víne a diskutujú o škole, o učiteľoch, ale aj o zasadaniach krajinského snemu, o rozhodnutiach viedenskej vlády a o tom, že Maďari chcú do všetkých uhorských úradov zaviesť maďarčinu ako úradný jazyk. Mladý Ľudovít nechodil často k Müllhamrovi či Steinmebreovi posedieť. Len občas zašiel s priateľmi do krčmy, dal si pivo čí víno, keďže bol dobrý hudobník a spevák, hrával na gitare slovanské i slovenské ľudové pesničky. Radšej však sedel v izbe – býval so svojím bratom Karolom – a čítal slovanské časopisy a knihy, učil sa alebo počúval rozhovory starších. S Karolom Štúrom sa priatelil Samo Chalupka, vtedy začínajúci básnik, knihovník Společnosti. Mládenci majú hlavu plnú plánov, romantické a citlivé srdcia. Pekne vedia rozprávať; najmä tento Samo Chalupka! Mladší Štúr ho priam zbožňuje. Samo Chalupka je príjemný mladík; bledú tvár lemujú husté vlasy, jasné bystré oči hľadia priateľsky, postavu má mocnú, vysokú. Pochádza z Hornej Lehoty, do škôl chodil v Jelšavskej Teplici, na lýceu v Kežmarku bol profesorom jeho starší brat Ján Chalupka, potom študoval v Rožňave a do Bratislavy prišiel roku 1827. Ako knihovník Společnosti bol určený, aby okrem iného na zasadaniach vysvetľoval Kollárovu Slávy dcéru. Na niektoré zasadania už vtedy chodieval aj Ľudovít Štúr a nechal sa unášať Chalupkovými slovami, uvedomoval si, akú má slovo moc, ako vie zapaľovať, nadchýnať mysle a dávať veci do pohybu. Učil sa. Samo Chalupka mal medzi slovenskými študentmi už vtedy veľkú autoritu a neskôr, keď Chalupka odišiel do poľského povstania, jeho reputácia medzi romanticky naladenou mládežou ešte vzrástla. Ktovie, akú mal Samo Chalupka predstavu o poľskom povstaní. Vedel, že Poliaci bojujú za svoje zjednotenie a inšpirovaný iste aj parížskou revolúciou roku 1830, išiel Poliakom pomôcť. Jeho revolučnosť a romantizmus neboli iba v slovách, ale aj v činoch. Spomenul si na Byronov príklad, ktorý išiel pomôcť bojujúcim Grékom, alebo ho nadchli Kollárove verše? Dosť na tom, že prerušil štúdiá a dostal sa až do Haliče, aby pomohol Poliakom. Nemal ani devätnásť rokov. Zasiahol už len do ústupných bojov, pretože povstanie bolo rýchlo potlačené. V bojoch ho zranili. Vydesený Chalupkov otec poslal za synom na bojisko učiteľa Blazyho a ten ho na voze zaviezol domov. Rana sa ťažko hojila, i neskôr Chalupku trápila. Táto poľská epizóda poznačila mladého básnika a podstatne ovplyvnila aj jeho neskoršiu tvorbu.

Samo Chalupka mal na Ľudovíta Štúra veľký vplyv. Bol to on, ktorý ho neskôr, keď Štúr prerušil štúdiá – nahovoril, aby sa vrátil do Bratislavy. Pod Chalupkovým vplyvom, ale aj pod vplyvom brata Karola, vstúpil Štúr do Společnosti česko-slovanskej.

Činnosť Společnosti v tom čase rozkvitala. Študenti chodievali na jej zasadania radšej ako na nezáživné a nepravidelné prednášky Juraja Palkoviča, vedúceho katedry reči a literatúry československé. Palkovič bol zaujatý inými záujmami, vydávaním svojej Tatranky – študenti mu ho pomáhali redigovať a uverejňovali v časopise svoje príspevky – i kalendárov a povinnosťami na lýceu. Na pravidelných zasadaniach recitovali študenti svoje verše, čítali zo slovanských novín a zdokonaľovali sa v materčine. Najlepšie práce zapisovali do Pamätnice, navzájom sa kritizovali a debatovali o literatúre. Pre Ľudovíta Štúra to boli vzrušujúce chvíle.

Na letných prázdninách v Uhrovci sa opäť stretol so starými kamarátmi: Jankom Kišom, Samom Melfelberom a Karolom Jehringom. Štúr nadšene rozprával o Bratislave, keď sa tak, ako voľakedy, túlali po vŕškoch. Ľudovít nosil so sebou Kollárovu Slávy dcéru a v tieni stromov číta verše tejto lyrickej básnickej skladby, ktorá sa skladala z predspevu, a troch, neskôr piatich spevov. V Kollárovi videl proroka veľkej budúcnosti Slovenska.

Povaha mladého Ľudovíta Štúra bola zložitá, neraz protirečivá. Už v týchto mladých rokoch sa prejavovala jeho náklonnosť byť vždy a všade prvým, byť vodcom, vedúcim družiny. Nie nadarmo sa vášnivo zamiloval do Napoleona Bonaparteho, do jeho závratnej politickej kariéry. O jeho ctižiadosti svedčí aj skutočnosť, že vždy patril medzi najlepších žiakov, vždy vedel o čosi viac, ako jeho spolužiaci. Veď od sekundy, kde študoval rétoriku a poetiku, až do ukončenia filozofického kurzu bol stále vyznamenaný. Čítal gréckych klasikov,  najviac Homéra, aj ho neskôr prednášal, a Platóna, postupne si osvojil princípy jeho  idealizmu ako teoretický i praktický platonik, ale čítal aj rímskych klasikov a študoval dejiny umenia. Okrem toho začínal písať prvé verše, ktoré predniesol na stretnutí Společnosti. Zachovali sa iba ich názvy: Vidění, Jun v bouři a Matka nad lazem Slovanů. Aj na týchto stretnutiach upozorňoval na seba mladý Štúr temperamentným, i keď trochu chaotickým vystupovaním, myslivým prednesom a vnútorným pátosom. Pritom vedel byť nesmierne citlivý a zraniteľný, často sa ponáral do vlastných myšlienok, ľahko podliehal smútku a depresiám. Na druhej strane mal zmysel pre študentské drobné zlomyseľnosti, bol veselý, bujarý, roztopašný; aj pri zábavách sa cítil vodcom študentov. Keď sa študenti vracali z prázdnin, chodievali na vozoch prikrytých plachtou. Furmani ich radi vozievali, pretože nemuseli platiť mýto a zažili s nimi veselé príhody. Študenti tvrdili, že od čias kráľa Matiáša platí zákon, podľa ktorého študenti nemusia platiť mýto. Niektorí mýtnici brali toto tvrdenie zhovievavo a púšťali študentské vozy bez platenia, iní, napríklad v Trnave, ho nechceli rešpektovať. Keď sa hajdúch domáhal mýta, študenti vytiahli palice a s krikom sa bránili, kým sa mýtnik s hanbou neutiahol.

Prešiel september 1830 a s ním začiatok nového školského roku. Kým sa Ľudovít Štúr túlal cez prázdniny po uhroveckých vŕškoch, vypukla v júli francúzska revolúcia. Európa sa opäť zatriasla, ale tento otras predpovedal nové zemetrasenia; chveli sa piliere feudalizmu, o slovo sa neodvolateľne hlásila buržoázia. Pod vplyvom francúzskej revolúcie vypuklo v novembri povstanie poľskej šľachty proti ruskému samoderžaviu. Poľským šľachticom sa nepodarilo získať na svoju stranu ľud, a tak povstanie čoskoro potlačili. Malo však vraj vplyv aj na Slovensko. Cárske Rusko zasiahla roku 1830 epidémia ázijskej cholery a tá sa rozšírila aj do Poľska. Vláda chcela zabrániť jej šíreniu a tak dala v decembri obsadiť vojskom poľsko-uhorské hranice. Napriek tomu, začiatkom roku 1831 prepukla epidémia na východnom Slovensku. Opatrenia vrchnosti si prostý ľud vysvetľoval po svojom; dezinfikovanie studní považoval na trávenie. Ľudia masovo umierali. Rok 1830 bol neúrodný a nastal hlad. Zlé sociálne pomery, cholera, hlad, bezútešné postavenie; v júli roku 1831 vypuklo na východnom Slovensku sedliacke protifeudálne, „cholerové“ povstanie. Vzbury vypukli aj na strednom Slovensku, najmä v jeho severných stoliciach – Hornotrenčianska stolica, Liptov, Orava, Turiec. Aj tam boli popravy. Povstanie bolo živelné a nejednotné. Vyslané vojsko povstanie rýchlo potlačilo a začali štatariálne súdy. Na šibeniciach odvislo 119 povstalcov a ďalším popravám zamedzila iba panovníkova amnestia. Sedliacke povstanie bolo krvavou bodkou za jednou epochou v Uhorsku.

Ale viedenské vládne kruhy sa tvárili, že je všetko v poriadku. Odpoveďou na francúzsku júlovú revolúciu, na poľské šľachtické povstanie i na protifeudálnu sedliacku vzburu bolo zostrenie reakčného kurzu kancelária Metternicha. V septembri bola v bratislavskom Dóme svätého Martina pompézna korunovácia rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda V. Na Slovákov doliehali čoraz nástojčivejšie maďarizačné tlaky a Pavol J. Šafárik si v liste Martinovi Hamuljakovi vzdychol: „Ja sa obávam, že už všecko pre nás pozdě. Všecko sa tak schyluje, že národy slovanské v Uhřích pomaďarčeny budou.“ Lenže, ani Maďari nie sú na tom vo vzťahu k viedenskému dvoru lepšie; žiadali svoje práva, domáhali sa privilégií. Viedeň rozumne využívala rozpory národností vo svojom mocnárstve, aby si udržala vedúce postavenie. Metternichovskú politiku neskôr charakterizoval Marx: „Držať každý národ podrobený v Rakúsku v poslušnosti pomocou všetkých ostatných podrobených národov, nachádzajúcich sa v tej istej situácii.“

Toto všetko si Ľudovít Štúr nemohol neuvedomovať. Do politiky ešte nezasahoval, bol primladý a málo skúsený, ale už začínal chápať postavenie svojho národa v Uhorsku i v Európe. Profesori evanjelického lýcea mali radi bystrého žiaka a púšťali sa s ním do rozhovorov o umení i o politike. Ľudovít Štúr si obľúbil najmä Tobiáša Gottfrieda Schröera, ktorý vyučoval nemčinu, históriu, estetiku i poetiku. Tento nemecký spisovateľ poznal slovanskú literatúru a uznával jej kvality, mal rád historické mestá Čiech a najmä Prahu, stýkal sa s českými spisovateľmi. Bol to práve Tobiáš Schröer, ktorý upozornil Štúra na českú literatúru, ale aj na novinárstvo. Už v týchto rokoch si Ľudovít Štúr uvedomoval veľký význam českej kultúry pre Slovákov; z českých prameňov sa má napájať slovenská literatúra, tu má čerpať silu a hľadať oporu. Bolo mu jasné, že česko-slovenská vzájomnosť a spolupráca môže byť pilierom nielen samostatnej literatúry, ale aj politiky. Na lýceum chodili české noviny, ktoré študenti so záujmom čítali, najmä Světozor a Květy, ale aj Časopis České museum a Pražské noviny. Květy a neskôr i Světozor venovali pomerne veľa miesta slovenskej problematike. Redaktori českých časopisov, či to bol Jaroslav Pospíšil, Josef K. Tyl, František Palacký, Pavol J. Šafárik, sa snažili získavať spolupracovníkov spomedzi slovenských študentov. Najaktívnejšími dopisovateľmi boli práve členovia Společnosti a sám Ľudovít Štúr neskôr uverejnil v Květoch svoju prvú báseň Ohlas zpevů ze Slovenska a v rokoch 1838 – 1840 tu vychádzal cyklus jeho veršov Dumky večerní.

V tomto prípade však nešlo len o poéziu; Ľudovít Štúr si už ako mladík – iste i pod vplyvom Tobiáša Schröera – uvedomoval význam a silu novín a najmä novín politických. Potom, v neskorších krušných rokoch, využil svoje novinárske skúsenosti pri vydávaní  Slovenských národných novín. Zatiaľ, začiatkom tridsiatych rokov, usilovne čítal noviny i časopisy slovanské – poľské, chorvátske, srbské, ruské, ale aj nemecké a maďarské, no predovšetkým české. Do čitárne chodili od roku 1835 chorvátske Gajové Ilyiské národné noviny s prílohou Danica Ilirska, Pavlovićove Serbske narodne novine, Arnolove Srbska novina ili magazin, z poľských Tygodnik literacki, Pamiatnik naukowy, Przyjaciel ludu, Gazeta Warszawska a iné. Znalosť slovanských jazykov umožňovala Ľudovítovi Štúrovi veľa čítať a získavať tak prehľad o literárnom i politickom dianí v slovanskom svete.

Po pomaďarčenom Slovákovi Leopoldovi Petzovi bol teda ďalším Štúrovým učiteľom Nemec Tobiáš G. Schröer, ktorý mu priblížil svet literatúry, najmä nemeckej a českej, ale i noviny a novinárstvo. Okrem T. G. Schröera dosť výrazne pôsobil na formovanie Štúrovej osobnosti aj iný nemecký profesor, Ján Grosz, najstarší člen profesorského zboru, učiteľ latinčiny, Gabriel Kováč-Martiny, ktorý vyučoval prírodné disciplíny, matematiku a fyziku. Prírodné vedy Štúra nikdy hlbšie nezaujali a nevzrušili; napriek tomu aj tieto predmety poctivo študoval. Vyplývalo to z jeho disciplinovanosti a hlbokého záujmu o štúdium. Štúra si obľúbil aj Michal Greguš, profesor írečitého slovenského pôvodu. Lenže Michal Greguš sa na štúdiách pomaďarčil a stal sa dokonca predsedom študentskej Spoločnosti maďarskej; osud mnohých Slovákov! Michal Greguš prednášal filozofiu. Napriek tomu, že podceňoval slovenskú literatúru, bol objektívny pokiaľ išlo o vedomosti študentov; v tom prípade nerozhodovala národnosť, ale vedomosti. A Štúrove znalosti filozofie boli veľmi dobré; mal za sebou školu Leopolda Petza, chápal logické kategórie a oduševňoval sa gréckou i rímskou filozofiou.

Najväčší vplyv na Ľudovíta Štúra mal počas bratislavského štúdia nepochybne Matej Ševrlay, profesor teológie. Matej Ševrlay sa stal chránencom slovenských študentov a nejaký čas bol aj predsedom študentskej Společnosti česko-slovanskej. Pochádzal z Turčianskej stolice, rodák z dedinky Bystrička pri Turčianskom Svätom Martine (narodil sa 18. januára 1783). Bol autorom gramatiky maďarského jazyka, ktorú vydal ešte ako profesor humanitných vied v Banskej Štiavnici. „Vedieť po maďarsky, neznamená pomaďarčiť sa,“ vravieval, keď mu vyčítali, že vydal maďarskú gramatiku. „Učte sa po maďarsky, uvidíte, že sa vám to zíde k obrane vlastnej reči a národnosti, tak ako Maďari uškodia si veľmi tým, že neučia sa iné reči.“ Bol to Matej Ševrlay, ktorý ako kedysi Leopold Petz, nadchýnal sa veľkou budúcnosťou slovanstva, rozpaľoval mysle slovenských študentov a dvíhal ich národnú hrdosť. Ševrlay bol praktický človek; budúcim teológom zdôrazňoval, aby sa naučili po slovensky, pretože nemeckých či maďarských cirkví je na Slovensku málo a keď chcú porozumieť novým cirkevníkom, musia poznať ich reč. Študenti, najmä slovenskí, ho mali radi. Štúr sa s ním už v prvých rokoch štúdia na evanjelickom lýceu často schádzal aj mimo prednášok a pokračoval s ním v rozhovoroch, ktoré prerušil s Petzom. Neskôr, vo februári 1839 prijal Matej Ševrlay úrad centrálneho zberateľa a účtovníka dobročinných príspevkov na Ústav pre reč a literatúru československú v Bratislave. Títo dvaja učitelia – Leopold Petz a Matej Ševrlay najväčšmi ovplyvnili Ľudovíta Štúra počas jeho štúdia.

Ľudovít Štúr robil rýchle pokroky. Nielenže bol vzorným študentom, ale aktívne sa zapájal do činnosti Společnosti; v zápisnici zo 6. apríla 1832 je záznam, v ktorom Štúrovi a niektorým ďalším členom vyslovujú pochvalu „jak za usilovnost a lásku k řeči slovanskej, tak za znamenité v ní učiněné prospěchy.“ V tom čase ho stále zaujímali grécki klasici, najmä Homér a Platón, dejiny umenia, slovanské jazyky a ich literatúry, Kollárova Slávy dcéra a Hollého verše. Štúra mimoriadne priťahovala osobnosť Napoleona Bonaparteho a jeho závratná politická kariéra. Knihy, ktoré čítame, v nás vždy čosi nechajú a s hrdinami, ktorých máme radi, sa stotožňujeme. Štúr mal už od detstva vo svojej povahe čosi panovačné; býval vodcom šarvancov, ktorí sa preháňali po uhroveckých vŕškoch, v Rábe velil neveľkej kolónii slovenských žiakov, na cestách vozmi z prázdnin či na prázdniny bol kapitánom týchto cestných korábov, rovesníci aj starší študenti ho rešpektovali. Napoleon mu imponoval. Akoby nie! Chudobný Korzičan sa stal pánom najmocnejšieho impéria svojej doby. Ľudovít Štúr sotva sníval o tom, že sa stane vojvodcom a dobyvateľom, nemohol však neobdivovať Napoleonovu húževnatosť a cieľavedomosť. Musela na neho zapôsobiť tragika jeho osudu, mohutnosť vášní a beznádej jeho konca. Veľkí duchovia mávajú podobné osudy; častokrát, v niektorých bodoch svojho žitia si jasnozrivo uvedomujú vplyv dejín a ich nevyhnutné smerovanie, ale neraz pociťujú ťarchu svojej výlučnosti a osamelosti. Keď oveľa neskôr, v pohnutých časoch predrevolučných vystúpil Ľudovít Štúr na krajinskom sneme – bolo to roku 1847 – povedal, že „osud je nevyhnutná potreba prirodzená potreba prirodzená, tejto ale v štátoch a histórii nieto, ani byť nemôže, bo tu na čele dejov stojí vôľa ľudská a sama história nič nie je inšie ako rozvíjanie a uskutočňovanie tejto vôle...“

Pri štúdiu dejín narazil Ľudovít Štúr na niečo, čo ho zaujalo a čomu venoval veľkú pozornosť: občiansky zápas v Severnej Amerike za slobodu a nezávislosť. V Severnej Amerike prebiehal proces zjednocovania, v bojoch a protirečeniach sa rodil mohutný kapitalistický štát, prisťahovalci sa postupne zbavovali koloniálnej nadvlády Francúzov a Angličanov. Štúr v tomto procese videl akúsi analógiu s bojom Slovanov na zjednotenie do mocného nadnárodného celku, pričom už vtedy chápal Rusko ako jedinú politickú silu, ktorá by mohla takéto zjednotenie uskutočniť. Niektoré veci pociťoval Štúr zjednodušene, videl ich cez prizmu svojho idealizmu; v konkrétnej politike doplácal na svoj idealizmus chybami.
    
Koncom roku 1833 odišiel z Bratislavy Karol Štúr, ktorý podporoval mladšieho brata nielen duchovne, ale najmä finančne. Karol chcel študovať na univerzite v Berlíne, ale jeho prostriedky boli viac ako skromné. Preto sa rozhodol dočasne prijať miesto vychovávateľa detí v zemianskej rodine Borčických zo Záriečia na Považí. Finančná situácia Ľudovíta Štúra sa nečakane zhoršila. Navyše, pomery v štúrovskej rodine neboli práve najlepšie a peňazí na Ľudovítove ďalšie štúdium nebolo. Štúrovým rodičom by sa lepšie hodilo, keby Ľudovít už zarábal a prispieval do rodinného rozpočtu. Zhodou okolností sa v tom čase uvoľnilo na panstve grófa Zaya v Uhrovci miesto pisára. Direktor panstva Ján Bobok, aj Štúrov priateľ z detstva Karol Modrány, ktorý bol Zayovým úradníkom, vyhoveli prosbe rodičov a sľúbili, že Ľudovít môže na uvoľnené miesto nastúpiť. Dohoda bola istá; Štúr musel voľky-nevoľky súhlasiť. Veľmi sa mu z Bratislavy nechcelo, ale bol poslušným synom. Rozlúčil sa s Bratislavou a podľa zápisnice Společnosti zo 6. apríla 1834 odchádzal so slzami v očiach a žiadal, aby ho aj v budúcnosti považovali za aktívneho člena.

Ľudovít Štúr strávil v Bratislave na evanjelickom lýceu štyri roky. Bol už takmer vyhranenou osobnosťou so solídnym vzdelaním, mal osemnásť rokov.

Ani ten polrok, ktorý Ľudovít pobudol u Zaya v Uhrovci, nebol zbytočný. Bol znovu v kraji svojho detstva, ale na ľudí a ich vzťahy sa pozeral inými očami. Stal sa pisárom a dozorcom na grófskom panstve, rýchlo pochopil svoje úradnícke povinnosti. Prvé dni v novej funkcii mu prinášali dokonca istú úľavu a potešenie. Ako dozorca odchádzal s puškou na pleci do okolitých lesov a polí, vo vrecku Kollárova Slávy dcéra, zapisoval si piesne pracujúcich žien a dievčat, užíval prírodu a slobodu. Medzi jeho povinnosti patril aj dozor nad pálenicami. Videl, koľko zla spôsobuje alkohol a ako ľahko mu chlapi podľahnú. Začal si uvedomovať sociálne postavenie ľudu a chápal, kde sú príčiny zaostalosti a biedy. Národ bol v jeho mladíckych predstavách zidealizovaný, idey o budúcnosti Slovákov abstraktné. Štúr si začínal uvedomovať, že politika je praktická vec a keď chce zmeniť zlé položenie slovenského národa, musí sa nevyhnutne zmeniť jeho hospodárske postavenie v Uhorsku. Dlho v Uhrovci nevydržal; prestali ho baviť prechádzky po grófskom panstve, zbridili sa mu pálenice, neznášal samotu. Potreboval vzruch, knihy, atmosféru Bratislavy, priateľov. Čoskoro pochopil, že ak chce niečo pre národ urobiť, v Uhrovci to nevykoná. Navyše si nerozumel s Karolom Modránym. Bývalý priateľ žiarlil. Bál sa, že ho schopnejší Štúr vytlačí z miesta. Pravdaže, Štúr mal celkom iné ambície, ako súperiť s nejakým panským dozorcom, ale roztržky s Modránym iste urýchlili Ľudovítovo rozhodnutie. Chcel naspäť do Bratislavy čím skôr! Veď styky s lýceom neprerušil, ba nemusel ani prerušiť ročník pretože skúšky na lýceu si robil súkromne. Presvedčil rodičov, že sa musí vrátiť do Bratislavy. Finančné problémy sa nejako vyriešia: vezme si kondície v bohatých rodinách a ešte aj bratov Sama a Janka bude podporovať. Nedalo sa inak; rodičia súhlasili, aby Ľudovít pokračoval v štúdiách. Takže začiatkom septembra 1834 bol Ľudovít Štúr opäť v Bratislave a 14. septembra už vítal svojou štyridsaťveršovou ódou nového predsedu Společnosti, kaplána Františka Spannagla. K rozhodnutiu vrátiť sa prispel iste aj Chalupkov list z Chyžného, kde mal básnik farnosť.

Ľudský osud je utkaný z náhod, ale aj náhody majú svoju logiku.

Nebola to náhoda, ale nevyhnutnosť, že Ľudovít Štúr musel na čas prerušiť štúdium na evanjelickom lýceu. Nebola to náhoda, ale nevyhnutnosť, že sa po pol roku zase vrátil do Bratislavy.

V rokoch 1832 až 1836 zasadal v Prešporku uhorský snem. Na snemových zasadnutiach už vtedy búrlivo vystupovala reformačná strana pod vedením Štefana Széchenyiho, Mikuláša Wesselényiho a Lajosa Kossutha. Feudálne vzťahy sa uvoľňovali, postupne sa menili a rušili. Snem schválil maďarčinu ako úradný jazyk zákonov a ako úradnú reč na súdnych jednaniach. Rozhodol tiež o tom, že cez nový reťazový most z Pešti do Budína sa bude vyberať mýto, ale, čo je oveľa dôležitejšie, schválil vyberanie daní od šľachty a zemianstva, ktorá hospodárila na urbariálnej pôde a narušil tak šľachtické privilégium nezdaniteľnosti. Snem schválil aj významný zákon: priznával roľníkom pracujúcim na urbariálnej pôde právo na slobodné sťahovanie. Aj schválenie týchto zákonov bolo vynútené historickými okolnosťami; ťažko možno uhorských poslancov upodozrievať z lásky k roľníkom. Korene spoločenskej krízy a úpadku krajiny boli vo feudálnej štruktúre vzťahov, monopolu pôdy a poddanstva. Preto bol najmä Széchényi iniciátorom kapitalistického podnikania, modernizácie dopravy, uvoľnenia úveru; chcel zrušiť poddanské záväzky ľudu, dať mu právo na majetok a rovnosť pred zákonom. Na pohľad revolučné požiadavky. Nečudo, že samotná reformná strana nebola jednotná; delila sa na konzervatívcov a liberálov. Pritom všetkom bol sám gróf Széchenyi veľkostatkárom, hospodársky bol spojený s vládnucou triedou a s viedenským dvorom. Aj reformy smerujúce k buržoáznej premene Uhorska mali prísť zhora; nijaká revolúcia! Széchényiho reformačné snahy podporovali ďalší členovia opozície; barón Mikuláš Wesselényi, básnik František Kölcsey, Ferencz Deák, ale aj delegát mesta Krupiny, profesor katedry česko-slovenského jazyka a literatúry Juraj Palkovič. Po skončení snemu vydal v preklade nový urbársky zákon. Medzi najmladších poslancov patril Ladislav Lovassy a Lajos Kossuth, ktorí boli najrevolučnejší. Kossuth vtedy vydával Snemové správy, ktoré s nadšením čítala najmä mládež. Netreba zdôrazňovať, že Kossuth bol aj najrevolučnejší a že sociálnu otázku spájal s nacionálnou. Presnejšie, najmä s nacionálnou. A tento nacionalizmus je namierený proti viedenskému dvoru; potiaľ to je v poriadku. Vo svojej zaslepenosti ide však ďalej; ide aj proti ostatným národom žijúcim v Uhorsku. Tu kdesi už začínajú klíčiť nedorozumenia, ktoré sa v revolučných rokoch zmenia na nedorozumenie tragické. Opozícia proti Viedni rástla. Niektoré stolice na Slovensku sa k nej pridávali a išli tak ďaleko, že z vlastnej iniciatívy zavádzali maďarčinu: Trenčianska, Oravská, Liptovská, Novohradská stolica... Pritom sa však vyostrovali vzťahy medzi slovenským národným hnutím a úsilím uhorskej opozičnej šľachty za politickú samostatnosť Uhorska. Taká národná jednota, ktorú presadzovali maďarskí politici a ktorá spočívala v maďarizácii, sa nemohla páčiť tým niekoľkým Slovákom bojujúcim za národné uvedomenie. Preto nečudo, že Slováci sa skôr prikláňali k Viedni a schvaľovali jej represívne opatrenia. A viedenský dvor na represie nečakal: hneď po skončení snemu najvyšších krajinských úradníkov vystriedala reakčnejšia garnitúra, ktorá mala požehnanie panovníka, proti vodcom opozície sa začali procesy, Wesselényi, Lovaszy i Kossuth sa dostali do väzenia. A navyše, viedenská vláda vydala všeobecný zákaz činnosti študentských spoločnosti v Uhorsku.

Keď na jeseň roku 1834 prišiel Ľudovít Štúr do Bratislavy, snemové zasadnutia boli najbúrlivejšie. Štúr sa zaujímal o štúdium a hlavne o Společnost. Ponáhľal sa dobehnúť zameškané, usilovne študoval a zúčastňoval sa na každom zasadnutí; v októbri sa stal zapisovateľom Společnosti, v decembri už jej tajomníkom.

Panenská ulica v Bratislave je tichá a pokojná, vedie zo Suchého mýta do Starého Mesta. Prejde pánsky koč, skupinka študentov, ženičky z trhu, sedliacky voz. Na Panenskej si našiel Štúr izbu. Lýceum je neďaleko. Budova lýcea je jednoposchodová, má úzke, vysoké okná a jednoduchú fasádu. Do budovy sa vchádza širokou, drevenou bránou. Tichá, pokojná štvrť.

Pokoj bol však len zdanlivý. Ľudovít Štúr bol v rokoch 1834 – 1836 poslucháčom teologického kurzu a v týchto rokoch sa začína formovať aj politicky. Vplýval naňho nielen Samo Chalupka, ale aj právnik Alexander Vrchovský a český národovec František Cyril Kampelík. Obaja boli v tých časoch obdivovatelia poľskej revolučnej inteligencie, ktorá sa združovala v haličskom združení národa poľského. Práve títo dvaja muži sa v auguste roku 1834 zišli na tajnej schôdzke predstaviteľov mladej českej, poľskej a slovenskej inteligencie v Brne a Trenčíne. Zásluhou Františka Cyrila Kampelíka sa upevnili kontakty aj s revolučnými študentmi vo Viedni. V tom istom auguste toho istého roku sa na Kollárov podnet obnovil Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej; predsedom sa stal Ján Kollár a tajomníkom Martin Hamuljak. Spolok založili bernolákovci, najmä budínski, ako účastinnú spoločnosť, existovala v rokoch 1834 – 1850 a Kollár mal symbolizovať konfesijnú jednotu, no postupne v ňom Kollár prestal pracovať. Spolok vydával almanach Zora (almanach v rokoch 1835 až 1840 vyšiel štyrikrát), do ktorého prispievali aj bernolákovci, aj stúpenci bibličtiny. Cieľom Spolku bolo zjednotiť slovenskú inteligenciu bez ohľadu na jej konfesijnú príslušnosť; vďaka Kollárovej autorite sa to čiastočne podarilo. Rokovanie uhorského snemu sa na Slovensku prejavovalo i takýmto spôsobom.

Ľudovít Štúr si pozorne všímal politické dianie; polročná skúsenosť v Uhrovci ho dostatočne poučila. Štúr sledoval tiež rokovania uhorského snemu a vytváral si svoju vlastnú predstavu slovanskej vzájomnosti; vychádzal z vedeckých prác Dobrovského a Šafárika, z básnického diela Kollára a Hollého, nadchýnal sa slobodomyseľnými a demokratickými názormi Mickiewicza. Začínal čulo korešpondovať s Chalupkom, Kampelíkom a Vrchovským. Pod vplyvom Vrchovského listov a rád mení aj Společnosť svoju koncepciu. Jej členom už nestačili rečnícke učenia, sebavzdelávanie v gramatike a pokusy o literárnu tvorbu. Společnosť česko-slovenská sa postupne mení na politický faktor; medzi úlohy Společnosti patrilo prekonávanie konfesionálnej usilovnosti, štúdium ostatných slovanských jazykov a korešpondencia s poprednými vedcami, umelcami a politikmi slovanských národov. Ľudovít Štúr sa stáva dušou Společnosti. Pracoval v jej dejepisnom a literárnom krúžku, písal si s tzv. vidieckymi členmi spolku, ktorí boli roztrúsení po celom Slovensku, bol knihovníkom Společnosti. Aby si mohol financovať štúdium začal vyučovať deti v dome najväčšieho bratislavského kupca Schweigera. Učil sa grécky, hebrejský a francúzsky jazyk, popri nich všetky slovanské reči. Jeho usilovná práca v Společnosti sa musela prejaviť; počet členov vzrástol počas školského roku z 27 na 50.

Snahy Kollára a Hamuljaka boli totožné s úsilím mladej generácie; zjednotiť Slovensko, odstrániť konfesionálne a generačné bariéry.

Ľudovít Štúr v liste priateľovi, učiteľovi na nemeckom inštitúte v Uhrovci, Pavlovi Čendekovičovi, trochu pateticky napísal: „Národ jest předmět můj, k tomu účelu técí mají všechny hodiny života...“

Hodiny Štúrovho života naozaj tečú k národu, ale už to nie je potôčik, ale rieka, riava, ktorá strháva ostatných, vťahuje váhavých a nerozhodných, napája slabých a márnomyseľných. Štúr zapojil do činnosti Společnosti nových študentov prichádzajúcich do Bratislavy zo slovenského vidieka, spojil sa s mládežou vyšších škôl v Kežmarku, Levoči, Prešove, Banskej Štiavnici a Modre. Patril k najaktívnejším študentom i členom spolku a tak ho vtedajší podpredseda Společnosti Tomáš Hrož, ktorý sa neskôr stal kaplánom v Brezovej pod Bradlom, odporučil na svoje miesto. Keď prešli prázdniny a začal sa školský rok 1835 – 1836, stal sa Ľudovít Štúr podpredsedom Společnosti a tým prakticky jej vodcom. Nemal ani 20 rokov. V tomto období sa už prejavujú Štúrove vlastnosti a schopnosti; vo svojich dvadsiatich rokoch je vodcom slovenských študentov na bratislavskom evanjelickom lýceu, má autoritu, vie si získavať ľudí a dokáže pútavo rozprávať. Společnosť sa pod jeho vedením stretáva dvakrát do týždňa: v stredu a v sobotu. Už od druhej hodine odpoludnia v dvorane lýcejnej prímy zaznievali verše slovanských básnikov alebo vlastné básne. Po prečítaní prác ostatní študenti kritizovali rečníka a vyjadrovali sa k pôvodnej tvorbe. Schôdza sa začínala prečítaním zápisnice posledného zasadania; zápisy robieval tajomník Společnosti. Vášnivé debaty i hádky riešil Štúr; on mal posledné slovo a vyniesol definitívny súd. Potom nasledovali prednášky o gramatike československého jazyka, alebo o dejinách slovenskej literatúry a dejinách slovanstva, Benjamín Červenák prednášal históriu Juhoslovanov a srbsko-chorvátsku gramatiku, Alexander Vrchovský zase učil jazyky veľkých európskych národov, angličtinu, francúzštinu a taliančinu. Štúr sa podujal prednášať slovanské dejiny a, pravdaže, rečnil po česky. Jeho prednášky boli zaujímavejšie ako latinské semináre Juraja Palkoviča a študenti chodievali radšej k nemu ako k starému profesorovi. Štúrove prednášky vychádzali najmä z Kollárovej Slávy dcéry a Hollého Svätopluka alebo Šafárikových a Dobrovského diel. Počet členov Společnosti stále rástol; z 50 na 80, z 80 na 120.

Okolo Ľudovíta Štúra sa sústreďovali tí najtalentovanejší slovenskí študenti; Štúr priam striehol na každého Slováka, ktorý prišiel do Bratislavy a hneď sa usiloval zapojiť ho do činnosti Společnosti. Robil to obdivuhodne. Vedel jednať s ľuďmi, mal osobné čaro a najmä bol vnútorne hlboko presvedčený o tom, že tak musí robiť, že je to služba národu. Akoby tušil, že prichádzajúca doba bude potrebovať generáciu na vysokej úrovni, ľudí vzdelaných, obetavých i politicky uvedomelých. Jasnozrivé tušenie génia; videl do budúcnosti, cítil názory nastávajúcich rokov. Chcel byť pripravený.

(Pokračovanie)