Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)

ZROD MODERNÉHO NÁRODA
Počet zobrazení: 7278

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.

Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom autor sa nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.

Veríme, že čitatelia Slova sa nedajú odradiť rozsahom jednotlivých častí (Celý román má vyše 900 rukopisných strán) a vo chvíľach oddychu so nájdu čas na vcítenie sa do doby, života a diela Ľudovíta Štúra.


Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)


Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.

 

Také isté kontakty mal Ústav i zo srbskými i chorvátskymi študentmi, literátmi a politikmi. Štúr mal v tomto prípade uľahčenú prácu, pretože v Bratislave študovali Srbi i Chorváti, tu zasadal krajinský snem, kam prichádzali poslanci južných Slovanov. Štúr sa osobne zoznámil s niekoľkými poslancami – Bužanom, Klobučarićom, Draškovićom, Kulmerom, Ožegovićom a ďalšími – písal si s publicistom Pavlovićom, ktorý pôsobil v Pešti, stretával sa s Milovukom, Arntkom, Kurelacom. Keď Mirko Šandor, poslucháč práv v Pešti, plánoval vydať almanach Šíriteľ všeslovanskej svornosti, Štúr mu poslal svoju Ódu na Pavlovića. Štúra povzbudil čin srbského zemana Savu Tekeliju, ktorý zo svojich peňazí kúpil v Pešti dom pre Maticu srbskú a časť majetku venoval na jej činnosť. Štúr hneď za čerstva napísal Ódu na Tekeliju (Tökölyho) a poslal ju do Nového srbského letopisu, kde aj vyšla v pôvodnom znení i v srbskom preklade. Všetky takéto udalosti, priame i listovné styky Štúra povzbudzovali a presviedčali ho, že Slováci vo svojom úsilí nie sú sami; pomáhajú im všetky slovanské kmene.

Štúr mal pravidelný listový kontakt s Ljudevitom Gajom, ktorý bol ideovým zakladateľom národného ilýrskeho hnutia. Od roku 1835 vydával v Záhrebe Danicu ilýrsku, do ktorej Štúr prispieval. Práve Gajovou zásluhou vzniklo v Záhrebe národné divadlo, hospodárska spoločnosť a Matica ilýrska. Veľa bolo Srbov a Chorvátov, s ktorými sa Štúr dobre poznal: Voltić, Pettek, Vranić, Fürhalcer, Babukić, Rakovac, Stanko Vraz... Všetky tieto styky a kontakty umožňovali Štúrovi získať prehľad, ale i podporu pre samotný slovenský národný pohyb.

V decembri sa zastavil v Bratislave Vuk Stefanovič Karadžić. Žil od roku 1813 vo Viedni a odtiaľ podnikal výskumné cesty do Srbska, Chorvátska a Čiernej Hory. Bol kodifikátorom spisovnej srbčiny, vydal i srbskú gramatiku a slovník. Štúr sa, pravdaže, stretol s Karadžićom a napísal o ňom, že je „znamenitá, zapálená duša slovanská“.

Štúr sa znovu stretol so starým priateľom Ctibohom Zochom, ktorý priviedol do Bratislavy bratanca Daniela Janovica a stoličného úradníka Alexandra Čaploviča; obaja boli „horliví Slováci“. Zoch čakal v Bratislave na vysviacku za evanjelického kazateľa; to bola príležitosť, aby si so Štúrom od srdca pohovorili. A bolo o čom. Ctiboh Zoch zorganizoval na Orave Společnost vychovatelskú, ktorá oficiálne vznikla v septembri, vo Veličnej u tamojšieho učiteľa Pavla Cochiusa, Ctibohovho brata. Táto Společnost mala pomáhať učiteľom dvíhať úroveň škôl i učiteľov. Mala však len osem členov a jej pôsobnosť bola na Orave nepatrná. Na Orave bola ťažko opísateľná bieda. „Ľud je taký, akí boli jeho učitelia a tyrani,“ sťažoval si Zoch, „totiž plazivý, sprostý, až mystický, pobožný, telesne čerstvý, zdravý, pekný, ale od panstva – aristokracie – neslýchane potláčaný... V Egypte nebolo možno väčšej poroby!“ Práve keď Zoch spolu s Janovicom a Čaplovičom prechádzali z Opravy cez Trenčín, boli svedkami krutej príhody; v Štiavniku, v Trenčianskej stolici sa vzbúril ľud, prišlo vojsko a troch sedliakov zastrelili, pred Zochovými očami ostatných žalárovaných verejne bili „pre nič iné, len pre to, že nechcú a nemôžu byť spokojní s tým jarmom“.

Bieda bola všade. V skromných slovenských chatrčiach sa usalašila chudoba. Nebolo priemyslu, nebolo práce, boli len biedni remeselníci a ešte biednejší roľníci. Zlepší sa to niekedy? Kto dá Slovákom dôstojnú prácu, kto ich oslobodí od urbárskeho jarma, kto im otvorí oči a ukáže cestu? Naozaj, kto? Vari Boh a jeho kňazi? Boh drieme vo svojich zamatových nebesiach, jeho vyslanci na zemi sa starajú hlavne o svoje bruchá. „Pokým Slováci nedostanú na čelo génia sociálneho, do toho času budú vždy v národnosti svojej len nedôchodčence,“ zaprorokoval si neskôr Jozef M. Hurban. Štúr vravel to isté: „Svet sa premenil, musíme i my ísť so svetom,“ a dodal pamätnú vetu: „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“

Ale ako? Ako pôsobiť na ľud, ako ho poučiť o jeho právach, ako ho získať, ako ho dať do pohybu? Ako odstrániť feudalizmus, „najväčšie zlo“ a „príčinu tisícerých strastí, nešťastí, záhub, ktoré prenasledovali rod náš?“ Štúr sa pýta aj Vrchovského: „Pokračujeme ďalej v Citoch v Citoch vďačnosti, ale zaváhal som, či máme ich vydať a či nie, a či nepodniknúť niečo užitočnejšie pre ľud náš úbohý?“ Aj po rozhovoroch so Zochom si uvedomoval – a čoraz nástojčivejšie – že sa bude musieť obrátiť a oprieť o ľud, pretože len on pohne históriou a urýchli jej lenivý tok. Ten ľud treba najprv zobudiť, odkliať, ako spiacich rytierov spod Sitna. „A tak nič iného nám nezostáva, len, keď chceme ľud náš vzdelať a nie osprostieť, aby sme sa ľahkému slohu učili,“ píše Červenák členom Vzájomnosti a pokračuje: „Príroda slohy nestrpí – spisovateľ sa podľa čitateľov, nie čitateľ podľa spisovateľov riadiť musí.“ Ani história „slohy nestrpí“; ťažko chcieť od ubiedeného slovenského ľudu, aby počúvali svojich vodcov, keď im nerozumejú. „Ľahký sloh“ – to nie je nič iné ako slovenčina, ktorou ľud hovorí a ktorej rozumie. Keď začať, tak práve s jazykom; ale podmienky ešte nedozreli. Štúr to vedel.

Napriek zlému postaveniu Slovákov sa Štúr pozeral do budúcnosti optimisticky. Či sú to nie Slovania, ktorým bude patriť budúcnosť? Či nie Slovania dvíhajú hlavy, zosilňujú hlasy, zatínajú päste? Či sa nehýbe slovanské hnutie v Prahe, Viedni, Pešti, Krakove, Bratislave i Záhrebe? „Zamýšľajúc sa nad novovzniknutým životom Slovanov, zamýšľajúc sa nad dejinami národov okom skúmavým,“ píše koncom decembra Ctibohovi Zochovi do Jasenovej na Oravu, „voľnejšie si vydychujem a mám pevnú nádej, že zanedlho náš zgniavený nevinný rod v inom slove vystúpi a zanedlho na pahorkoch otčiny našej skvieť sa budú nápisy, aký je ten na večne slávnych Termopylách.“

Na Slovensku, pravdaže, žilo aj zemianstvo, stredná statkárska šľachta, ktorá nahrádzala buržoáziu. Štúr nemohol zabúdať ani na tieto stavy. Medzi bohatšími Slovákmi – ak o takých vôbec možno hovoriť – nebolo takých mecénov a podporovateľov kultúry a národného hnutia, ako mali Srbi v Tekelijovi, Chorváti v Jelačićovi či Maďari v Széchenyim, Moravania v grófovi Podlaskom. Akú-takú oporu poskytovalo vznikajúce meštianstvo, pretože najmä synovia mešťanov študovali na školách v Bratislave, Štiavnici, Kežmarku, Prešove či Levoči. Štúrovci sa snažili získať aj zemianskych a šľachtických synov a cez nich otcov, ale väčšinou zostávalo len pri snahách.

Práce stále pribúdalo. „Ja teraz málo, ba nič nepíšem pre časopisy,“ napísal Štúr Zochovi, „pretože čas, ktorý ustavičným čítaním trávim, na to obetovať sa zdráham.“ Čoraz častejšie pociťoval únavu a vyčerpanosť. Jedával nepravidelne a málo. Navyše bola tuhá, suchá zima. Ľady sa nahromadili nad Prešporkom a hrozilo, že ľadová hradba sa vyleje z koryta, zastavila sa plavba po Dunaji. Napokon sa rieka vyliala z koryta, no zopár odvážlivcov urobilo prietrž na hrádzi, hoci tým riskovali život. Tým umožnili odtok nahromadenej vody; lenže o mesiac sa situácia zopakovala. Ale obyvatelia mesta už boli poučení, urobili v hrádzi prietok a tak povodeň mesto nezasiahla.

Koncom roku 1837 Štúr vážne ochorel, musel prerušiť všetky prednášky, návštevy i písomné. Dostal zápal pľúc. Privolaný doktor Mayn konštatoval aj celkovú vyčerpanosť. Jeho choroba bola vážna a Štúr sa „ponáhľal k tým bránam, od ktorých niet návratu“. Ale starostlivosť doktora Mayna i silný organizmus premohli chorobu a tak už 26. decembra 1837, niekoľko dní pred koncom roku, mohol Štúr napísať Zochovi: „prešlo už všetko a ja znovu sa vidím v lone milej Slávie, v lone vás, milí bratia, s ktorými sa každoročne kocháva duša moja.“

Zavŕšil sa rok 1837.

Len-len čo Štúr vyzdravel, stala sa na evanjelickom lýceu ďalšia výtržnosť. Hoci vláda zakázala činnosť študentských spolkov, maďarskí študenti a pomaďarčení Slováci tento zákaz nerešpektovali. Aby dokázali svoju samostatnosť, rozhodli sa – akiste z trucu – osláviť výročie vlaňajšej študentskej rebélie. Profesorský zbor chcel oslavám prosbami i hrozbami zabrániť. Márne. „Ale nedbajúc na prosby, odtiahli do krčmy tam kdesi na dolnom konci a oslavovali ju pitím.“ Školský poskok, pedel Plauk, to na Maďarov prezradil a napálení profesori pohrozili Maďarom „príkladným trestom“. Teraz sa rozzúrili aj Maďari, presnejšie Ján Breznyik, ich vodca, ale aj „veliká garda horlivcov“ – Elefant, Zolnay, Solárik, Kyčka, Macskónyi, Kellner a ďalší „haraburdáci maďarónski trinástej próby“, ako ich označil Hurban. Ich hnev sa neobrátil proti profesorom a konventu, ale – ako inak – proti Štúrovi. Štúr totiž rozumne zakázal svojim študentom a členom Ústavu účasť na akýchkoľvek demonštráciách a oslavách. Dobre vedel, aké to je všetko nezmyselné. Načo zbytočne dráždiť profesorov a najmä vrchnosť? Načo na seba upozorňovať – takýmto spôsobom? Mohlo by to len uškodiť oveľa vážnejším cieľom. Maďaróni teda napadli Štúra za to, že nepustil Slovákov a Srbov do pochybných akcií. Začali ho ohovárať, že kazí mládež, vštepuje nenávisť proti maďarskému jazyku, že štve proti vláde, že drží s Rusmi. Ich zlosť išla tak ďaleko, že chceli Štúra obžalovať pred profesorským zborom, potom pred konventom a napokon až pred konzíliom v Pešti a vládou vo Viedni. Nič z toho sa nemohlo uskutočniť, pretože breznyikovcom chýbali argumenty; bola to obyčajná nenávisť. Keď to nešlo žalobami, chceli Štúra zastrašiť tak po svojom: hrozbami. „Navrhovali niekde večer dýkou ma prebodnúť alebo prestreliť, potom zas obloky mi vytĺcť, aby ma pri čítaní kameňom usmrtili,“ sťažoval sa utrápený Štúr Zochovi. Ale za Štúrom stála jeho verná garda a ich vernosť išla tak ďaleko, že v skupinkách strážili vo dne i v noci Štúrove obloky.

Vzťahy medzi maďarskými a slovenskými študentmi boli krajne napäté.

Navyše sa na kazateľských cvičeniach, ktoré viedol Emanuel Viliam Šimko a na ktorých kandidáti teológie prednášali za prítomnosti profesora teológie pokusné kázne, strhla hádka. Pavol Baraňay, „usilovný, horlivý Slovan“, študent, aj funkcionár slovenského Ústavu, predniesol „znamenitú“ reč, ktorú Šimko, aj ostatní prítomní pochválili. Zapisovateľom na hodine bol Daniel Kyčka, Slovák z Banskej Štiavnice, ale inak „hlavný vodca šeredníkov“ – ktorý do zápisnice napísal Šimkove pochvalné hodnotenie, ale pridal svojráznu poznámku. Vraj „prandulentorem exlegis societatis Slovicae,“ čiže „ľstivý člen nezákonnej slovanskej spoločnosti“. To dožralo aj Šimka a vybuchol; vynadal Kyčkovi a jeho kumpánom. Hneď potom sedemnásť maďarských študentov podalo na Šimku sťažnosť, v ktorej ho obvinili z jednostrannosti a neschopnosti. Tým však pohár trpezlivosti pretiekol. Šimko, ale aj Slováci žiadali zadosťučinenie; zasadala profesorská rada. Profesori sa museli zastať kolegu Šimku a tým aj Slovákov; Martiny obvinil maďarónov z odrodilstva a zo lží, dokonca Greguš im vyčítal latinské chyby v žiadosti a Slováci Bórik s Krausom presvedčivo hovorili o činnosti Ústavu. Profesori zrátali Maďarom aj výtržnosť a rozdeľovali tresty: Kyčku zbavili funkcie tajomníka maďarského spolku, Breznyika vyhodili z miesta námestníka na katedre maďarskej reči, šiestich študentov vyhodili z lýcea, ďalší sa museli písomne ospravedlniť.

Štúrovi síce vtedy hrozila strata námestníctva na katedre československej reči, trón sa zachvel, ale nespadol. Naopak, aj z tejto búrky vyšli štúrovci s čistým štítom.

Štúr bol však podráždený a nahnevaný; bodaj by nie. Tieto večné a opakujúce sa spory ho vyčerpávali, odvádzali od dôležitejšej práce, odoberali síl.

Do sporu sa v Pešti zamiešal Vrchovský a z Viedne Kampelík. Vrchovský mu dokonca vyčítal náruživosť a nerozvážnosť, ktorá podľa neho zavinila rozpory s maďarskými študentmi. Aj Kampelík sa pokúšal listom dosiahnuť nápravu, ale to Štúra ešte viac rozčúlilo, čo sa do toho miešajú, keď nevidia do veci? „Im úctu kážete dávať a nepoznáte ich!“ poznamenal. Aká charakteristická poznámka! Bude sa opakovať aj neskoršie, v iných súvislostiach, v iných obmenách.

Cesty v politike nikdy nie sú priamočiare, slová, skutky a rozhodnutia vyvolávajú rôzne reakcie a zase protireakcie, dávajú do pohybu skryté, netušené sily, pôsobia v smere svojho pohybu, ale zároveň vyvolávajú protipohyb. Keď Lajos Kossuth vystúpil proti absolutizmu a centralizmu viedenskej vlády, bol jeho politický čin pokrokový. Tým však zároveň posilnil maďarský nacionalizmus a podporil šírenie násilnej maďarizácie medzi slovanské národy. Svojím vystúpením takmer udusil aj klíčiaci slovenský živel a celkom zákonite vyvolal odpor proti sebe i Maďarom. A keď sa Slováci postavili proti Kossuthovi, postavili sa nechtiac aj proti jeho pokrokovým snahám decentralizovať a odabsolutizovať reakčnú Viedeň; postavili sa vlastne na stranu Viedne. Tragicky a beznádejne zamotaný gordický uzol!

Okrem týchto študentských a politických pohrôm prišla pohroma prírodná. Dunaj sa opäť rozvodnil, a hoci Bratislave po predošlých skúsenostiach neublížil, vylial sa 13. marca 1838 v Pešti. Povodeň! Celé predmestie Pešti ležalo v rozvalinách, v samom centre nebolo jedného domu, ktorý by voda nepoškodila. Aj Kollár utrpel škodu, jeho byt bol postihnutý, nábytok, knihy zničila voda; sám Kollár bol zoslabnutý a vyčerpaný a 22. apríla žiadal prázdniny na zotavenie. „V tejto pohrome vari nikto viac neutrpel ako naša slovenská cirkev a škola,“ napísal zbedačený a skormútený Kollár Maciejowskemu. „Slovenskí členovia bývali väčšinou na predmestiach, kde teraz s plačom sedia na zablatených zrúcaninách svojich domov s čeliadkou a deťmi. Naša školská knižnica, draho zhromažďovaná mnoho rokov, stala sa korisťou vĺn.“

Ústav hneď zorganizoval finančnú pomoc postihnutým Slovákom. V marci odcestoval Hurban spolu s Jaroslavom Bórikom do Pešti, aby tam z peňazí Ústavu kúpili pre hladujúce slovenské obyvateľstvo 100 pecňov chleba a 60 libier syra; bolo to pôsobivé gesto, tým skôr, že členovia Ústavu si sami museli odtŕhať od úst. V Pešti sa im za dar poďakoval Kollár po česky, Kurelac po chorvátsky, Pavlović po srbsky, Kulatowski po poľsky.
Začiatkom mája potom zase Hurban spolu so Škultétym odišli v mene Ústavu do Pezinka, aby sa poďakovali pezinskému kazateľovi Jánovi Mockovčákovi za to, že na konvente v Trnave vystúpil proti návrhu horlivého trenčianskeho zemana – vyslanca, aby sa maďarčina zaviedla do všetkých evanjelických škôl. Hurban vôbec bol takmer všade, kde sa niečo dialo, bol najplatnejším členom Ústavu; stáva sa z neho Štúrova pravá ruka.

Na Štúrov podnet udržiaval Ústav řeči a literatúry českoslovanské písomné styky s mnohými slovanskými spolkami a inštitúciami. Koncom predošlého roku napísali i do petrohradskej Cárskej akadémie vied jednoduchý, prosebný list a už v prvých mesiacoch roku 1837 prišla z Petrohradu bohatá zásielka kníh ako dar slovenskej knižnici. Dar všetkých nadchol a potešil; Hurban napísal, že to „prirodzene veľa šumu narobilo“. Aj Matej Ševrlay gratuloval Štúrovi k takému významnému úspechu; prestíž Ústavu rástla.

Do Bratislavy zavítal známy ruský slavista Osip Maximovič Boďanskij, ktorého vyslala spomínaná Cárska akadémia vied, aby študoval slovanské jazyky. Jeho prostredníctvom nadviazal Ústav kontakty s ďalšími ruskými vedcami a literátmi.

Knižnica sa rozrastala, pribúdali nové zväzky. Výbor pravidelne zasadal, dopisovatelia mali plné ruky práce, odosielali listy na všetky strany. Píšu ďakovné listy „dobrodincom“ a „dobrodinkám“ Ústavu, ktorí prispievali finančnými darmi. Štúr stál v čele každého pohybu, pomáhali mu najmä Jaroslav Bórik, Jozef M. Hurban, Ján V. Pellar, potom Imrich D. Blažkovič, Ján B. Petrikovič, Juraj Záborský, Pavol V. Baraňay, Ján D. Zimáni, August H. Škultéty, Ondrej R. Šulc a veľa ďalších. Často sa ohlasoval František Cyril Kampelík z Viedne, ktorý navrhol niektoré zmeny v organizácii Ústavu, ale hlavne Alexander B. Vrchovský, ktorý odporúčal spojiť Katedru a knižnicu v jednu inštitúciu pod názvom Ústav reči a literatúry českoslovanskej. Ústav totiž nikto nezrušil a pod jeho hlavičkou by mohla fungovať aj spolková činnosť. Vrchovský navrhol zorganizovať verejnú zbierku a tak platiť profesora, financovať Maticu slovenskú, redaktora časopisu, múzeum a ďalšie vedecké inštitúcie. Tieto – priveľmi odvážne – plány sa nepodarilo realizovať. Ústav čiastočne realizoval iba jeden návrh Vrchovského. Štúr, Bórik, Červenák Šulc a Ollík vypracovali pre verejnosť Zprávu o slovenském ústavu v Prešporku, kde hodnotili činnosť Ústavu a oboznámili verejnosť s jeho prácou. Mala vyjsť do prázdnin, ale pre množstvo povinností sa oneskorila.

Vážnejším dôvodom bol však chronický nedostatok peňazí. Zpráva mala vyjsť tlačou a na to Ústav nevyhnutne potreboval prostriedky. Kde ich vziať? „Kde je raz idea, peniaze byť musia; len trochu pravdy a nič vám nebude nemožným,“ tvrdil Štúr. Preto sa Štúr s Danielom Jaroslavom Bórikom obrátili listom na Janka Šafárika, ktorý pôsobil v Prahe, aby Ústavu požičal 100 zlatých. Bol to veľký peniaz; stačil na vydanie Zprávy, ale aj na utvorenie základiny pre Ústav. Štúr sa chystal na štúdie do Berlína a chcel pred svojím odchodom zabezpečiť existenciu Ústavu, ktorému prípadnou smrťou starého pána Palkoviča hrozil zánik; preto zorganizoval verejnú zbierku na rozmnoženie základiny pre Ústav. Ján Šafárik bol nielen horlivý vlastenec, ale mal aj solídne finančné zabezpečenie a ako nastávajú lekár zaistenú existenciu; žiadaných 100 zlatých poslal a Štúr nadšene vyjadril „vďaky najvrelejšie, najúprimnejšie“.

Problém bol vyriešený.

Navyše, Ján Šafárik sám naliehal na vydanie Zprávy a sľúbil, že ju bude propagovať v Prahe i vo Viedni a že pomôže organizovať zbierku.

Ľudovíta Štúra v tom čase – pred koncom školského roku 1938 – začína zamestnávať ďalší problém. Po dlhšom uvažovaní sa rozhodol odísť na štúdiá do Nemecka a doplniť si vzdelanie. Na nemecké univerzity odchádzalo veľa Slovákov, v Berlíne študoval aj Ľudovítov brat Karol. Ľudovít Štúr sám pociťoval potrebu lepšie sa rozhliadnuť po svete, zoznámiť sa osobne so západným svetom, jeho kultúrou a filozofiou. Priatelia ho v tomto rozhodnutí podporovali, lenže na štúdia potreboval peniaze. A opäť tá istá otázka: kde ich vziať? Jeho príjmy boli veľmi skromné, stačili ako-tak na najnutnejšie živobytie, z domu už dávno nedostával ani halier, naopak, sám prispieval, keď mohol, rodičom a súrodencom. Obrátil sa preto listom na Šafárika a na Vrchovského, aby sa pokúsili získať od niekoho pôžičku na jeho štúdium. Vrchovskému napísal, aby mu v Pešti od „nejakého láskavého verného Slovana na tri roky 100 zlatých požičal. Nech sa nebojí,“ uisťoval ho Štúr, „ja mu upíšem moje otcovské Trenčínske pole, jediné moje dedičstvo a interess. Predstav mu dobre môj stav a skús ho pohnúť k dobrodeniu.“ Vrchovskému sa však nepodarilo zohnať tých 100 zlatých, takže Štúr mohol iba odpísať na zápornú odpoveď, že „tak nešťastným bol a nikde nijakú pomoc dosiahnuť nemohol,“ pretože, „od tých peňazí závisela rozličnosť budúcnosti mojej, ktorá sa teraz istotne na strastnú premení, lebo ja jedine tými peniazmi zo svojej cesty strhnutej už nie do Berlína, ale niekam inam sa obrátiť musím. Na Berlín mi ani pomyslieť nemožno pri ohromnej tamojšej drahote, pôjdem teda z prinútenia do Halle...“

Celkom ale bez pomoci Štúr nezostal, pretože mu bratislavská evanjelická cirkev ako suplentovi profesora Palkoviča dala štipendium 500 zlatých a okrem toho tzv. dupľované štipendium 200 zlatých za to, že istý čas prednášal namiesto profesora Schöera. To už bolo dosť, aby mohol študovať v Nemecku; aj keď nie v Berlíne, ale v Halle. Štúr žiadal peniaze aj od grófa Karola Zaya z jeho štipendijnej základiny Zayamum, ale Zay mu ju odmietol udeliť, hoci vtedy ešte otvorene proti Štúrovi nevystupoval. Tak či onak, Štúr mal štúdia v Nemecku finančne zaistené.

Štúrovi finančne pomohol aj Michal Obrenović, srbské knieža, ktorý navštevoval Štúrove prednášky z politických a diplomatických vied na evanjelickom lýceu. Michal Obrenović a jeho otec Miloš museli po národnej srbskej revolúcii v roku 1842 opustiť Srbsko a usadili sa na Slovensku; Michal Obrenović si kúpil v Ivanke pri Dunaji bývalý grassalkovičovský majetok aj s kaštieľom a finančne podporoval tiež Ústav reči a literatúry českoslovanskej. Obrenovičovci museli doslova utiecť zo Srbska, pretože boli známi svojou krutosťou a hrabivosťou, presadzovali ruské záujmy. Neskôr sa knieža Michal Obrenović zapojil do revolučného diania v Uhorsku a čiastočne financoval slovenských dobrovoľníkov.

Čo sa stane s Ústavom, kým bude Štúr v Halle? Dva roky sú dlhá doba a za ten čas sa môže všeličo udiať. Kto bude viesť Ústav? Kto bude dbať na slovenskú mládež, kto ju bude usmerňovať, kto bude organizovať slovenský život?

Voľba padla na Benjamína Pravoslava Červenáka, ktorý sa po Štúrovi stal novým zástupcom profesora na Katedre a tým sa dostal aj na čelo Ústavu. „My všetci sme sa zhodli na Červenákovi,“ napísal Štúr Vrchovskému, „zatiaľ, že on je pričinlivý, ale nie náruživý, miesto bolo najlepšie, zastávať bude môcť.“ Štúr získal Palkovičov súhlas pre Červenáka a zabezpečil mu honorované zamestnanie. Bol to správny výber.

Červenák mal dobrú pozíciu, mal prehľad i vzdelanie, bol oddaný slovenskej veci a študenti ho rešpektovali, i keď predsa len nemal Štúrovu autoritu. Okrem toho Červenák bol na čele tajného spolku Vzájomnosť, akejsi železnej rezervy národného hnutia. Medzi ním a Štúrom bola takmer úplná zhoda názorov, hoci Štúr nebol členom Vzájomnosti a mal k nej isté výhrady. Ako Hurban tvrdí, Červenák síce „nemal tú kvetnatú výrečnosť, tú čarovnú príťažlivosť, akou Štúr duše uchvacuje,“ zato však bol mimoriadne usilovný, svedomitý a nadovšetko prísny. Kontinuita bola zachovaná.

Krátko predtým, v apríli, Červenák uvažoval o tom, či prijať Štúra za člena Vzájomnosti. Členovia Vzájomnosti váhali tak, ako váhal Červenák. Ťažko predpokladať, že by sa Štúr uchádzal o členstvo vo Vzájomnosti; bol na to príliš opatrný a nemal rád podobné tajnostkárstvo. Iniciatíva vyšla najskôr od Červenáka, alebo niektorého z členov Vzájomnosti. Červenák sa preto listom obrátil na členov Vzájomnosti, kde zvažoval pre a proti. Na jednej strane Štúr „hojnými známostmi k rozširovaniu človenstva v národu svému obdařený jest, obzvláště pak k povzbuzovaní národného šlechetného ducha velkou způsobnost má,“ ale na strane druhej. „nevyplňovaní slibů, nepořádnosť v věcech svých... jsou ty neduhy, které nás od něj odstraňují“.

Vzájomnost bola združením s takmer vojenskou disciplínou a regulami, Štúrova povaha by ťažko znášala takúto atmosféru. Štúr sa členom Vzájomnosti nikdy nestal; ale Červenákova kritika dokazuje, že napriek uznávanému Štúrovmu vodcovstvu mali Ľudovítovi priatelia výhody.

Po Štúrovom odchode do Halle „vymizela poněkud poesie Ústavu... Pod Štúrem mládež řevnila vespolek o jeho pochvalu, pod Červenákem se hnala k práci, aby nebyla vyházana vyškamrána,“ tvrdil o šesť rokov neskôr Hurban.

Krátko pred odchodom na prázdniny, 27. júna napísal Štúr list Michalovi Hodžovi do Liptovského Mikuláša. V Liptovskom Mikuláši býval Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, ktorý predával knihy a vydával Nový a starý vlastenecký kalendár. Štúrovci výdatne prispievali do Belopotockého kalendára, aj Štúr tam uverejňoval svoje práce, najmä básne. Do kalendára na rok 1838 zaradil Belopotocký štyri Štúrove básne: Kde Adria se pění, V rumích Slovenska, Děvín, milý Děvín a Holubice smutná. Ľudovít Štúr nebol básnik, nemal básnické ambície. Písal síce básne, väčšinou príležitostné, ale knižne vyšla iba jedna jeho zbierka Spěvy a písne roku 1853. Uvedomoval si, že nie je takým básnikom ako Kollár či Chalupka; písanie vlasteneckých básní bolo viac súčasťou činnosti národovcov. Mnohé Štúrove básne majú aj svoju umeleckú hodnotu a jeho básnická tvorba nemôže byť zanedbateľná; predsa len, a on to vedel, poézia nie je jeho údelom. Poézia, nech už je akákoľvek, Slovensko z biedy nevytiahne. Štúr prosil Hodžu, aby vzal a roztrhal básne, ktoré poslal Belopotockému: „Je to chabý výlev mladíckej obrazotvornosti spred niekoľkých rokov.“ Ach, poézia, aká márnosť! „Čo dobrého v ľude som tým vykonal?“ pýta sa Štúr a hneď si aj kategoricky odpovedá: „Nič! Ináč sa musí na ľud pôsobiť.“

Prichádzajú prázdniny roku 1838; mesto sa vyľudňovalo, študenti odchádzali do svojich domovov, chodby a učebne evanjelického lýcea sú prázdne. Prázdne sú aj krčmičky, kde posedávali študenti pri pohári piva a debatovali o veľkých i malých veciach tohto sveta. Zanikli nadšené reči o národe, utíchli debaty o slovanstve, ustali škriepky, hádky a boje s nepriateľmi. Mesto je tiché. Dolu Dunajom plávajú parolode; všetko je idylické a romantické, nič nepripomína sídlo „umění blahého“. Aj Štúr osamel; preč sú priatelia, preč sú jeho prednášky a vášnivé diskusie. Preč sú aj nepriatelia. Čas akoby sa zastavil.

Začiatkom prázdnin bol Štúr prepracovaný, vysilený a vyčerpaný. Potreboval si oddýchnuť. Rozhodol sa preto, že prázdniny strávi doma. Tri roky doma nebol, nevidel rodičov, rodnú dedinu. Chcel mať pokoj.

Uhrovec, jeho rodný Uhrovec ho utíšil, upokojil; všetko je tu na svojom mieste, pri kostolíku sa krčia domce, na kopci stojí kaštieľ, za chotárom sa dvíhajú vrchy, údolie drieme v letných popoludniach a nad poľami do diaľky počuť hlasy zvonov.

Domov prišiel vychudnutý, oči mal vpadnuté, líca ovisnuté, telo kosť a koža. Matka bola zhrozená, trápila sa, že sa jej syn z Nemecka nevráti. Aj Ľudovít vo chvíľach smútku a depresií myslel na to, že už neuvidí uhrovecké vŕšky; ale mladý organizmus sa rýchlo zotavoval. Dlho spával, chodil na prechádzky do hôr a polí, zatúlal sa až na Rokoš, na Kňazov stôl. Oddychoval. Čítal menej ako obvykle, menej písal. Pred odchodom na prázdniny uvažoval, že napíše akúsi veľbáseň, epos – Kantátu všeslovanskú, ale na svoje predsavzatie skoro zabudol: „Čo dobrého by som tým v ľude vykonal? Ináč sa musí na ľud pôsobiť...“
Predsa len na poéziu nezanevrel. Citlivý človek hľadá v poézii spojenca, útočište i kompenzáciu za svoje sny; Štúr má chvíle clivého smútku, neurčitej nostalgie, pocit únavy. Zmocňujú sa ho obavy, predtuchy; akoby zacítil závan večnosti, jemný dotyk smrti. Zase pochybuje o sebe, o svojej práci, o národe. A tak píše básne.

     „Stoná vlasť a my voľného ducha ston jej počujeme,
     či z tých stonov, zo sna dlhého, Slovania, sa nevzbudíme?“

Cez prázdniny začal písať svoje Dumky večerné, ktoré neskôr vyšli v Květoch. Sú to celkom iné básne, aké písaval dovtedy. Cítiť z nich nielen Štúrov vnútorný smútok, ale aj čosi z jeho revolučného pátosu. Opäť si pripomína, že musí pracovať pre ľud; kde sa všetko začína i končí. Inak jeho zápas nemá zmysel. Cítiť tu aj vplyv Máchu, ba aj Byrona; predsa je však osobitý a originálny. Ak sa v Štúrovi niekde naplno rozozvučala básnická struna, tak je to v Dumkách večerných.

Videl sám seba, unaveného a osamelého, bojujúceho márny boj:

     „Tvář je bledá, jako kdy za rána
     sluněčko ze hmly slabo probleskuje,

     a poutník vzdychá a ruce zepína;
     voda o zbytkách slávy pošeptáva,
     poutník nad sebou, jen nad sebou vzdychá,
     na břehoch Nitry boj svůj oplakáva.“

Štúrov smútok nemohol trvať večne; veď ani večnosť nie je večná: Aj pre ňu platí, že mierou všetkých vecí je človek. Uvedomoval si, akú úlohu mu história kladie na ramená, aká bude ťažká a zložitá jeho životná cesta; ale nerezignuje. Znovu sa postaví na nohy, zhlboka vdýchne vzduch a statočne ponesie svoj neľahký údel ďalej: „My dali sme sa do služieb ducha, preto prejsť musíme cestou života tŕnistou.“

Na prechádzkach sa stretával s ľuďmi, púšťal sa s nimi do rozhovorov, počúval spev dievčat. Na jednej prechádzke zostane stáť ako prikovaný; z údolia začuje smutný, prenikavý hlas speváčky.

     „Mať moja, mať moja
     za dvoma horami

     už ma hlávka bolí,
     čo plačem za vami.“

Zvečerievalo sa, slnko sa už skrylo za vrchy a farby potmaveli; tône boli hlbšie, nad krajom bolo cítiť sýte vône tráv a lesov. Po úbočí schádzalo dievča a na chrbte nieslo batoh trávy. Štúrovi akoby sa zjavil sám génius ľudu: Kým žije tento národ, kým je v ňom toľko nehy, poézie i odhodlania, oplatí sa zaň bojovať! Sem, do tohto tichého večera, k týmto slovám a k tejto melódii sa bude vracať, aby načerpal síl, aby uspokojil rozjatrenú dušu. Nie je sám, nebojuje márne; ľud ho potrebuje.

Teraz mal dosť času pozhovárať sa s otcom i matkou; vedú ten večný dialóg rodičov a detí. Oni sú radi, že syn je doma, že je zase zdravý, že žije; pre neho má cenu to, pre čo žije. Najmä matka sa trápi: „Veď sa mi on z toho Nemecka nevráti viacej, tam mi ho pochovajú a ja mu ani len tú poslednú službu zatlačenia očú milosrdných nebudem môcť preukázať,“ vzdychá. Ale Ľudovít už bol z najhoršieho vonku, pripravoval sa na cestu do Nemecka.

Hoci sa Ľudovít Štúr v tých dňoch skláňal čoraz nižšie k ľudu, ani na chvíľu nezabúdal na zemianstvo, na stredné statkárske stavy, na šľachtu. Vo svojom nepretržitom úsilí myslel predovšetkým na ľud, ale sám – nech je akokoľvek – priamo z ľudu nepochádzal. Narodil sa v rodine učiteľa a hoci finančné i majetkové pomery jeho rodičov boli veľmi skromné, predsa len boli lepšie ako pomery poddaných. Výchova, prostredie, vzdelanie – to všetko ho svojím spôsobom od ľudu oddeľovalo. Pritom sa však necítil byť pánom, ani ním netúžil byť. Celý život bude oscilovať medzi ľudom a strednými i vysokými vrstvami statkárstva a inteligencie, ktorí predstavovali rodiacu sa buržoáziu. O ľud sa bude opierať najmä v rokoch revolučných, v majetných vrstvách bude mať oporu, keď bude potrebovať peniaze na vydávanie Slovenských národných novín. Z historického hľadiska bol Ľudovít Štúr nielen zapálený vlastenec a národovec, ale aj politik vznikajúcej buržoázie; to vysvetľuje mnohé jeho počínania i protirečivosti.

Práve počas uhrovských prázdnin sa prejavila protirečivosť Štúrových postojov; vyplynula však z atmosféry doby, zo špecifičnosti historickej situácie. Ešte nikdy nebol tak blízko k ľudu, ešte nikdy s ním tak necítil a neuvedomoval si jeho žalostné postavenie, aj nutnosť zmeniť jeho postavenie. Zopakoval: „Ináč treba na ľud pôsobiť!“ V tých slovách cítiť skrytý hnev odhodlaného revolucionára. Štúr si zároveň uvedomuje príčinu tohto zla, pozná pôvodcu neutešeného sociálneho postavenia národa: feudalizmus. Ako to podal? „Najväčším zlom je feudalizmus a z neho vzniklá aristokracia, oni boli príčinou tisícerých strastí, nešťastí, záhub, ktoré prenasledovali úprimný rod náš...“ Ľudovít Štúr teda pochopil, čo je príčinou biedy, no mýlil sa v tom, keď tvrdil, že „ono zlo nemá pôvod v národe našom, ale že je k nám prinesené a nám nanútené od národov cudzích, a menovite nám Slovákom od Maďarov...“ Tu sa končí Štúrova revolučnosť i jeho dialektický pohľad na historické súvislosti epochy; zostal v zajatí nacionálnych predsudkov a to tragicky poznamenalo vzťahy k Maďarom v revolučných rokoch. Nie Maďari, ale jestvujúci spoločenský poriadok zavinil biedu Uhorska, nevzdelanosť a chudobu. A odstrániť biedu znamená odstrániť feudalizmus, zmeniť výrobné vzťahy, rozdeliť pôdu roľníkom a ústavou zabezpečiť rovnaké práva pre všetkých. Tak ďaleko sa Štúr nikdy nedostal; zostal v tieni Kossutha, Šándora Petöfiho i Janka Kráľa.

Takýto protirečivý bol i Štúrov vzťah k šľachte a zemianstvu. Jedným dychom vychrlil nadávky na feudalizmus a aristokraciu a pokračoval oslavnou ódou na rodinu šľachticov Zayovcov. Cez prázdniny napísal článok, kde vychvaľuje osvetársku činnosť grófov a dáva ich za vzor ostatným. Napísal o neskoršom úhlavnom nepriateľovi Karolovi Zayovi, že „jeho čisto ľudská, po otcovi zdedená myseľ najlepšie sa tým spoznať dáva, že hlavnému dozorcovi panstiev svojich vždy prísne dobré zachádzanie s poddanými svojimi ukladá. Kiežby aj iní bohatí veľmoži v Uhorsku si toto heslo vyvolili!“ Článok aj uverejnil; vyšiel v 34. čísle Květov v roku 1839. (Aj neskôr sa Štúr obrátil na Zaya, keď mu 25. októbra 1840 napísal v súvislosti so založením Katedry slovanskej reči v bratislavskom lýceu: jediným cieľom slovanskej katedry je „budúcich učiteľov dôkladne oboznamovať s rečou, v ktorej budú raz vyučovať ľud, pretože bez dôkladnej znalosti tejto reči nemožno splniť vznešené poslanie učiteľa“. Tón jeho listu bol úslužný, až servilný: „S dôverou teda pozerám na našu otcovskú vládu, že verná svojim zásadám slovanskú katedru v Bratislave schváli po dokonalom oboznámení a jej čistom zámere...“)

Prišiel čas rozlúčky, prázdniny sa končili. Na Štúra doľahol smútok lúčenia. V posledné augustové dni sa ešte raz stretol s priateľmi na Kňazovom stole, nadýchal sa vzduchu rodného kraja. Posledné slová rodičom. Posledná prechádza po Uhrovci. Čakajú ho dva roky v Saskom kráľovstve.

Na dva týždne sa Štúr zastavil v Bratislave. Mesto ožívalo. Vracali sa študenti i profesori, sedliaci núkali plody leta, na úbočiach dozrievalo hrozno. Štúr sa stretáva so starými priateľmi; znovu je plný energie a chuti do práce. Prázdniny mu prospeli; na zármutok a depresie úplne zabudol.

Priatelia a študenti sa s Ľudovítom Štúrom rozlúčili 12. septembra 1838 na lúčivom zasadaní Ústavu. Bola to dojemná rozlúčka; August H. Škultéty, ktorý najlepšie recitoval Hollého, predniesol verše zo Svatopluka, za študentov sa so Štúrom rozlúčil Boleslav Novák.
Ešte nejaké formality, balenie kufrov a 17. septembra opustil Bratislavu.

Odchádzal so zmiešanými pocitmi; je spokojný, pretože Ústav bude aj bez neho usilovne pracovať, ale obava o Slovensko, „ktoré červy hľadajú, a nad ktorým sa búrlivá víchrica vznesie“. Ale búrky sa ešte Slovensku vyhýbali; nebo je ešte čisté, bez mračien.

Ľudovít Štúr až vo svojich 23 rokoch po prvý raz navštívil hlavné mesto mocnárstva, susednú Viedeň.

Viedeň mala vtedy okolo 300 000 obyvateľov, takmer štvrtina je Slovanov, najmä Čechov; bolo to veľké, hlučné a rušné miesto. Boli tu sústredené všetky úrady, orgány moci, vláda a, pravdaže, cisár Ferdinand V. so svojím žlto-čiernym, ale najmä čiernym Metternichom. Bolo tu však aj veľa slovenských a českých študentov, hlavne na teologickej fakulte, ale aj na právach a medicíne, utiahli sa sem Poliaci, chodili sem študovať Srbi a Chorváti. Kultúrny život bol bohatý: divadlá, koncerty a plesy, stretávali sa tu spisovatelia a politici. Viedenský meštiak bol k tomu všetkému ľahostajný; zaujímal sa hlavne o svoj žalúdok.

Cisár Ferdinand V. bol slabomyseľný chudák, rachitický epileptik s nevyspytateľnými nápadmi a náladami. Nebol schopný vládnuť; pomočoval sa a hrával sa s cínovými vojačikmi. Namiesto neho vládla tzv. štátna konferencia, ktorej predsedal panovníkov strýc, arcivojvoda Ludwig. Členmi tejto konferencie boli arcivojvoda František Karol, potom domáci, dvorný a štátny kancelár knieža Clemens Metternich-Winneburg, a štátny a konferenčný minister Franz Kolowrat-Leibsteinsky. Bola to jedna z najreakčnejších vlád v Európe; zamestnávalo ju predovšetkým potlačovanie každej slobodnejšej myšlienky, každého pokrokovejšieho prejavu a potom spory Metternicha s Kolowratom o rozhodujúci mocenský vplyv.

Engels písal o Rakúsku ako o krajine, „ktorá bola až do marca 1848 zrakom ostatných národov skoro tak uzatvorená, ako Čína pred poslednou vojnou s Anglickom“. A v tomto uzatvorenom izolovanom mocnárstve si knieža Metternich robil, čo chcel. Každý sa bál každého a všetci sa báli Metternicha. Do Rakúska takmer vôbec neprenikali revolučnejšie myšlienky francúzskych, anglických či nemeckých politikov a filozofov, o spisovateľoch nehovoriac. „Okolo hraníc, kdekoľvek sa rakúske štáty dotýkali nejakej civilizovanej zeme, bol popri kordóne colníkov vytvorený kordón literárnych cenzorov, ktorí nevpustili do Rakúska ani jednu zahraničnú knihu, ani jeden zahraničný časopis, kým ho dvakrát či trikrát dôkladne nepreňuchali a nepresvedčili sa, že nie je ani trochu nakazený zhubným duchom storočia,“ tvrdil Engels a jeho slová boli príznačné pre pomery v Rakúsku.

Obchod a priemysel sa v Rakúsku rozvíjali pomaly, feudálne vzťahy bránili vzniku robotníctva, a tým brzdili rozvoj tovární, opozícia takmer nejestvovala. Meternich šikovne využíval podrobené národy pre svoju politickú hru: „každý z tých rôznych národov podrobených rakúskej nadvláde držal v šachu s pomocou všetkých ostatných národov, ktoré boli v podobnom postavení,“ potom sa opieral o veľkých feudálov a veľkých burzových špekulantov. Navyše mal k dispozícii veľkú armádu a prebujnenú byrokraciu; zdalo by sa, že rakúska monarchia je neotrasiteľná.

Ale aj v tomto bahnistom európskom rybníku sa hýbali spodné vody. Stavali sa železnice, pomaly síce, ale predsa sa zavádzali parné stroje, ako-tak sa rodil priemysel; to všetko menilo vzťahy, životné podmienky celých tried. Vznikajúci priemysel a buržoázia sa dostávali do konfliktu s feudálnymi zákonmi a inštitúciami. Navyše tu bol nespokojný uhorský parlament a maďarská liberálna šľachta. Národy sa čoraz nástojčivejšie dožadovali svojich práv.

Písal sa však rok 1838; osem rokov po revolúcii (1830), desať pred revolúciou (1848).

Ľudovít Štúr zostal vo Viedni päť dní. Stretol sa s priateľmi, ktorých predtým poznal z listov, náhoda chcela, že sa tu stretol aj s Ľudovítom Gajom, ktorý cez Viedeň prechádzal. Stretával sa so slovenskými, českými i poľskými študentmi, hovoril s Kampelíkom.

22. septembra 1838 skoro ráno vycestoval z Viedne do Prahy. Išiel kočom, pretože železničnú trať Viedeň – Brno začali stavať len v apríli; dokončili ju až 7. júla 1839. Do Prahy prišiel podvečer.

Praha; jedno z najstarších a najslávnejších miest Európy. Do každého kameňa, každej stavby, každého chrámu sa zapísala história. Tu tĺklo srdce českého kráľovstva, tu bol sústredený politický i kultúrny život Čiech; bolo to hlavné mesto národa, ktorý je spomedzi Slovanov najbližší Slovákom. Sem sa upínali zraky Slovákov, tu je ich nádej, budúcnosť i vzpruha. Odtiaľto prichádzala pomoc i povzbudenie, Praha ospievaná básnikmi, milovaná romantikmi a milencami, ako ju Štúr nemal mať rád? Miloval toto mesto, ako možno milovať ženu; vrúcne a oddane.

Hurban o Prahe napísal, keď sa vrátil zo svojej cesty po Čechách: „Vitaj mi ty slávy i hanby obraz! Praha predstavuje celý život Čiech: či vo veľkom, či v malom – obchod a kupectvo, či vo veľkom, či v malom – umenie, či vo veľkom, či v malom – literatúru.“ Keď bol svojho času v Prahe Samo Tomášik (v roku 1834 prechádzal cez Prahu na berlínsku univerzitu), hľadel na Prahu a jej život dosť skepticky: „Pohnutý smutnou skúsenosťou, že Prahu našiel som preveľmi ponemčenú,“ napísal neskôr v Národných novinách, „rozpomenul som sa tam na svoj milý národ slovenský, už v ten čas nemilo bohu utláčaný, hanobený a hatený vo svojom kultúrnom vývoji. Idúc tak z českého poloporúcaného divadla večer domov, počali ma trápiť pochybovanie a bázeň, či ozaj Praha, táto perla západného Slovanstva nezanikne pre Slovanstvo v cudzom mori a či potom i môj národ slovenský tiež neutopí sa v cudzine?“ Obavy o osud Slovenska spájali slovenskí národovci vždy s osudom Čiech; a Čechy, to bola najmä Praha.

Pred príchodom do Prahy napísal Štúr Amerlingovi a Štulcovi, aby ho čakali. „Vy tam, pracovité duše v té věžaté Praze české... nevím, co bychom dělali, kdyby Vy ste nám nepomáhali.“ Aj Česi s radosťou očakávali Štúrov príchod. Václav Štulc poznal Štúra osobne, stretol sa s ním predtým v Bratislave a Štúrovi hovoril „líbezný Ludevít“, „drahocenný Ludevít“. Ľudovíta Štúra v Prahe dobre poznali, najmä ako prispievateľa Květov, ako vodcu slovenskej mládeže a námestníka profesora Ústavu řeči a literatúry československej. Dobré meno mu robili aj tí, ktorých poznal osobne, alebo z listov: Šafárik, Jungmann, Janko Šafárik, Jaroslav Pospíšil a ďalší. Prof. Štulc napísal, že „všichni, všichni naň se teší, s nímž se v duchu tolikráte již obírali“. O Prahe počul Ľudovít Štúr aj od brata Karola, ktorý vychvaľoval ráznosť a odhodlanosť mladých Čechov.

Otázka vzťahu k Čechom bola vždy základným kameňom pre stavbu slovenskej politiky. Niekedy aj čosi viac; bola podmienkou existencie národa. O Čechov sa Slováci opierali v hodinách úzkosti, v nich videli realizáciu vlastných predsavzatí. Samotná existencia českého národa v susedstve Slovenska umožňovala – okrem iných faktorov – existenciu slovenského národa. História to vždy a znovu potvrdzovala; keď Česi a Slováci žili v spoločnom štátnom útvare, rástla tým ich sila, ich národné sebavedomie, ich politické aktíva. Vždy vtedy, keď prišlo z rôznych príčin k narušeniu česko-slovenských vzťahov, trpeli tým oba národy.

Ľudovít Štúr bol už vtedy dobrý a prezieravý politik na to, aby si uvedomoval životnú dôležitosť dobrých vzťahov k Čechom. Vždy sa snažil a bude sa snažiť, aby mal po boku najprirodzenejšieho spojenca a aby ho neopatrnými ťahmi neodpudil. Pritom však Štúrov vzťah k Čechom nevychádzal z nejakého konjunkturálneho politikárčenia, ale z hlbokého presvedčenia, z lásky k českému národu a jeho histórii. Iný ako úprimný vzťah k Čechom bol jednoducho nemysliteľný.

Český obrodenecký život, ktorého Praha bola centrom, bol intenzívny a mohutný. Čechy boli najpriemyselnejšou častou monarchie. Na Malej strane hralo Kajetánske divadlo, vznikla prvá nedeľná remeselnícka škola, v Trutnove založili prvú mechanickú práčovňu ľanu, Josef Jungmann vydal päťdielny Slovník česko-německý, najväčšie dielo obrodeneckej jazykovedy. Karel Hynek Mácha vydal epickú báseň Máj, ktorá položila základy modernej českej poézie, v Rudolfovej huti vo Vítkoviciach začala horieť prvá vysoká pec v Rakúsku, František Palacký vydal I. diel nemeckého znenia svojho životného diela Geschichte von Böhmen (Dějiny Čiech), pokračovala výstavba železničnej Severnej dráhy, Ján Evangelista Purkyně v prednáške O stavbe žalúdočných žliaz a o povahe tráviaceho pochodu na zjazde prírodovedcov a lekárov v Prahe vyslovil základnú myšlienku bunečnej teórie stavby živočíšnych tiel, Pavol Jozef Šafárik vydal I. diel Slovanských starožitností, ktorý venoval dejinám Slovanov v Európe do konca 10. storočia, František Ladislav Čelakovský vydal zbierku Ohlas písní českých inšpirovanú českou ľudovou poéziou...

V porovnaní s ospalým životom Slovenska to bola zdanlivo vulkanická riava.

Ľudovít Štúr zostal v Prahe tri týždne. Ujali sa ho Václav Štulc, Karel Slavoj Amerling a Janko Šafárik, stretol sa s mnohými významnými osobnosťami českého života; s profesorom Jánom Svatoplukom Preslom, s Pavlom Jozefom Šafárikom, s Jaroslavom Pospíšílom, s Bohuslavou Rajskou, s Josefom Podlipským a ďalšími. Náhoda mu priala; v Prahe bol práve starý známy, ruský slavista Osip Maximovič Boďanskij, s ktorým sa poznal ešte z Bratislavy. Obom – Štúrovi i Boďanskému – pripravili pražskí národovci dojímavý hudobný večer; známy skladateľ Václav Ján Tomášek ich pozval na domáci koncert. V úzkom kruhu niekoľkých priateľov zahral Tomášek na klavíri lyrické piesne z Královědvorského rukopisu, ktoré sám zhudobnil; Štúra očarila speváčka, jej zvučný, nežný hlas a útla krehká postava. O dva roky mladšia Bohuslava Rajská (vlastným menom Antónia Reisová) vzala Štúra na prechádzku do neďalekej Šárky. Táto národovkyňa, oduševnená vlastenka bola neskôr Amerlingovou žiačkou (Amerling bol do nej zaľúbený, nahováral ju, aby si ho vzala za manžela) a potom riaditeľkou dievčenského ústavu. V apríli 1845 sa stala druhou manželkou Františka Ladislava Čelakovského. Štúr – podobne ako Samo Bohdan Hroboň – ju obdivoval.

Bohuslava Rajská sa stretla s Hroboňom v roku 1841, Hroboň mal 21 rokov, Rajská 24; bola to veľká, ale nenaplnená Hroboňova láska; neskôr sa stretli v Prahe, kde sa Hroboň v roku 1842 zastavil cestou na štúdiá v Halle. Ani Rajskej nezostal Hroboňov záujem ľahostajný: Rajská si vo svojom denníku 23. novembra 1843 napísala: „List Bohdanův na mne podivně působil – mám věřit, že mne někdo miluje? (...) Zjevil se mi anděl v postavě lidské! Pravil, že mně miluje, nazýval mně svou hvězdou. V onom okamžení zasmálo se na mně štěstí, ponejprv smím doufati v budoucnost. Ponejprv cítím, že jsem milována!“ Lenže do tohto romantického a nádejného vzťahu nešťastne zasiahla Božena Němcová, ktorú svoju priateľku odhovorila od ľúbostného vzťahu k Hroboňovi a odporučila jej, aby sa obetovala národu a vzala si za manžela Františka Čelakovského... Rajská tak urobila, no v manželstve s Čelakovským bola nešťastná; Samuel Bohdan Hroboň sa utiahol do ústrania, žil vo svojich víziách. Čelakovskému porodila syna, no krátko na to 2. mája 1852 zomrela, o tri mesiace zomrel aj Čelakovský. Hroboň Rajskej ešte napísal rozlúčkový list: „Hovorí k Vám ako čistý priateľ a pobratim, ktorý už nemá žiadnej túžby pre seba samého a žije posvätený život jedinej veľkej viere všesvetovej, ktorá sa opiera na pyramídy večných Tatier. Už vidím jasne, že sny moje sa uskutočnia, a preto im vďačne posväcujem život svoj a v posvätení tom nájdem iste najvyšší mier, najvyššiu lásku a najvyššiu blaženosť. Budem mať ešte zápas ohromný s dušou svojou a so svetom, kým strasiem okovy pozemské – ale Boh mi pomôže!“

Bohuslava Rajská vzťah a city k Hroboňovi netajila: „Bohuslava chce být sestrou věčnou – ona chce!...Tvou býti!“ Ich láske tak nič nestálo v ceste, no Hroboň sa už vtedy prejavoval ako čudák, vizionár a fantasta. Odkladal cestu do Prahy, bál sa stretnutia s Rajskou, hoci po nej túžil. Stránil sa aj spoločnosti, dával prednosť samote a túlačkám po okolitých vŕškoch a lúkach, žil v Sielnici a sníval o budúcnosti Slovanstva.

Štúr si Hroboňa vážil, nabádal ho, aby sa zapojil do revolúcie: „Nič ja Vás nechcem znepokojovať, ale iba chcem, aby sa aj na život skutočný vždy a bez prestania pôsobilo. Preto žite si vo svojom raji, ale pozerajte a obracajte oči i na tento svet a na ten národ náš rozmetaný a ubiedený.“ Hroboň sa aj pobral poobzerať sa po okolitých krajoch, ale rýchlo sa vrátil: v Sielnici bol pokoj, tam bol jeho svet a iný nejestvoval: všetko iné je lož a nepravda.

Štúr už len smutne skonštatoval: „Čistou holou vierou, ako Vy chcete, braček, vo svete nevykonáte ani mák.“)

So skupinkou národovcov, medzi ktorými bol aj Boďanskij a celkom mladučký Josef Václav Frič, strávil Štúr príjemný deň oddychu medzi skalami pražskej Šárky. Štúr sa dal uniesť atmosférou pokojnej prírody i prítomnosťou Bohuslavy Rajskej a zarecitoval znelky Jána Kollára a úryvky z Královědvorského rukopisu, dokonca zaspieval svoju obľúbenú Nitra, milá Nitra a pieseň Bože môj, otče môj, však je ten svet zmotaný... Štúrov zjav i jeho vystupovanie mocne zapôsobili na Bohuslavu Rajskú, ale aj na Boďanského a mladého Friča. Práve tu, medzi skalnatými údoliami Šárky, sa začalo osudové priateľstvo Ľudovíta Štúra s Josefom Václavom Fričom. Vtedy mal Frič síce len deväť rokov a iste ešte nechápal súvislosti medzi Štúrom a politickým životom, jednako mu Štúr zaimponoval. Vo svojej mladíckej obrazotvornosti ho spájal s postavou Záboja z Královědvorského rukopisu. Vôbec, Josef Václav Frič bol romanticky založený mládenec, v neskorších rokoch (roku 1846) odišiel bez vedomia rodičov do Londýna a potom do Paríža, kde sa zamiešal medzi poľských revolučných emigrantov. Fričových rodičov synove činy šokovali; Fričov otec – Josef František Frič – bol známy pražský advokát, vlastenec a politik, bol poslancom ríšskeho snemu a vyše tridsať rokov pokladníkom Matice českej. Na otcove písomné dohováranie sa Josef Václav Frič vrátil a v Prahe pokračoval v štúdiách, ale jeho dobrodružná povaha sa prejavila v revolučných rokoch; zúčastnil sa na pražskej revolúcii a po jej porážke utiekol do Chorvátska. Tam sa potom spojil so Štúrom a ako dôstojník bojoval v slovenskej septembrovej výprave. Friča zranili a liečili vo Viedni, po návrate do Prahy ho v máji 1849 zatvorili a odsúdili na 18 rokov väzenia! Po troch rokoch dostal Frič milosť, ale stále bol pod policajným dozorom, tak väčšinu života trávil v cudzine. Štúr zostal pre neho po celý život najväčšou autoritou.

Neskôr takto Josef V. Frič spomínal na Štúrov príchod do Prahy: „Co se mého literárního vývoje dotýče – hlavní pobudka přišla mi ze Slovenska. První se zjevení jaré a ideální postavy Ľudevíta Štúra obrátilo mou pozornost k světu slovanskému... Jaký to byl rozdíl mezi těmi jinochy, které Slovensko vysílalo na university do Jeny a do Halle, a mezi našimi zakrnělými pedanty! Byli to muži jiskrných zrakú a bratrských srdcí, putovali k nám jako na rumy Sióna – kterého zašlou slávu ani netušilo to plémě na jeho zříceninách živořící – chvěla sej im noha, když šlapali po vyšehradské skále, zaplakali, když spatřili Bílou horu, zdalo sa, že na jejich volání mladá Sláva z hrobu stáva...“

Vychádzka do Šárky bola pre Ľudovíta Štúra krátkym oddychom, aj v Prahe predovšetkým pracoval. Pavol Jozef Šafárik, ktorý od roku 1833 žil v Prahe a práve viedol redakciu Časopisu Českého musea, radil Štúrovi, aby študoval nemeckú filozofiu a národopis Lužických Srbov. Šafárik aj napísal list svojmu priateľovi, profesorovi Augustovi Friedrichovi Pohlovi do Halle, ktorého prednášky jazykovedy potom Ľudovít navštevoval, „aby sa Štúra ujal, pretože na jeho dôkladnom filologickom a historickom vzdelaní nám veľmi záleží... my bi sme ho radi videli raz ako prof. slovenského jazyka a literatúru na lýceu v Bratislave.“ Štúr sa viackrát stretol s nakladateľom Jaroslavom Pospíšilom, v rokoch 1837 až 1840 redaktorom Květov. Květy boli na Slovensku najrozšírenejším českým časopisom, okrem iného aj preto, že venovali veľa pozornosti životu Slovenska. Štúrovci do Květov pravidelne prispievali a rozširovali ich; Štúr v Květoch debutoval ako básnik. Pospíšilovi dal Štúr svoje prvé dve Dumky večerní a okrem nich úvahy o „po tento čas spáchané nelidskosti maďarománie“, ktoré stihol v Prahe napísať.

Tieto pražské stretnutia neboli zďaleka sentimentálnymi posedeniami starých priateľov; boli to politické schôdzky, na ktorých sa načrtávali strategické plány. Najmä Pavol Jozef Šafárik videl v Štúrovi nielen budúceho profesora češtiny na bratislavskej katedre, ale aj vodcu národného života na Slovensku. Slovenský národný život mal dostať kvalitatívne nové črty; mal konečne dostať podobu politickej sily. Na to však nestačil ani Ústav řeči a literatúry českoslovanskej, ani drobná osvetová práca medzi ľudom. Ľudovít Štúr spolu so Šafárikom vypracovali plán, podľa ktorého sa mal Štúr stať profesorom na Katedre, mal sa stať poslancom uhorského snemu a založiť slovenské politické noviny. Bola to premyslená stratégia; realizovala sa však ťažko, za cenu maximálneho vypätia.

Štúr mal v Prahe bohatý program; Janko Šafárik mu už vopred pripravil návštevy na českom vidieku, chceli spolu vystúpiť na pamätnú horu Říp (ako to pred časom urobil jeho brat Karol), ale tieto výlety sa už neuskutočnili. Štúr musel ísť ďalej.

Napriek tomu, že Štúr obdivoval Čechov, že sa stretol a hovoril s českými národovcami, bol predsa len sklamaný. Zistil, že v Prahe niet „ani malounkeho společného života“. Okrem skutočných vlastencov a zapálených národovcov tam našiel aj veľa bojazlivých a opatrných politikov a publicistov, ktorí nemali k Slovensku nijaký vzťah, slovenčina ich urážala a na Štúrove zdesenie nepoznali Hollého poéziu, dokonca ani Kollárove Zpievanky, ktorými „sotva ktorá iná vetva slovanská honoriť sa múže“. Dotklo sa ho to. Už pred časom napadol český kritik Josef Krasoslav Chmelenský v Časopise Českého musea Kollára pre jeho jazykové novátorstvo: „z výborného básnika sa stal špatný lingvista“; kritizoval aj almanachy Plody a Zora. Aj kritik Vincent Záhradník v Časopise pro katolícke duchovenstvo útočil na Kollára: „Kdo první cos takového zamyslil, nehrubě vnikl do mluvy naši a do života národního.“ Zase ten jazyk!

Nenechajme sa mýliť domnelou, až dojemnou zhodou česko-slovenskou, ktorá na prvý pohľad vystupuje z listov i osobných stretnutí. Pod jej povrchom sú rôzne, často protichodné prúdy a názory. „Veď hlasy nespokojnosti nám každodenne prichádzajú,“ hovoril Štúr, ale nezabudol zdôrazniť, že „my sa Čechov nepustíme...“ Tieto skryté a utajované spory neskôr naplno prepuknú v prípad spisovnej slovenčiny. Ale spory, napokon, môžu spoločnej veci niekedy prispieť; „v boji za sily trú, skusujú, oživotnievajú a do prúdu tohto životného i to, čo hnilo, i to, čo na strane ležalo, zachvacujú, v boji umývajú ostria, pozornosť sa na vec obracia a účasť v nej rastie...,“ napísal neskôr Štúr.

Ako všade, kde niečo vzniká, rodí sa, vznikajú a rodia sa aj konflikty a spory. Bez nich by nebolo pohybu, ani víťazstiev.

Štúr prišiel do Prahy z prebúdzajúcej sa Bratislavy; práca Ústavu sa stále zintenzívňovala, nadšenie mladých štúrovcov nepoznalo hraníc. Nečudo, že sa mu Praha zdala ospalou, že sa mu aj Vyšehrad zdal oproti Devínu malý, že na všetko hľadel kriticky. Všímal si aj to, že do Čiech preniká nemecký živel, že sa deti vychovávajú nemecky, že mnohí Česi odchádzajú do Viedne, aby sa poklonkovali dvoru; bola tu úzka analógia so slovenským a maďarským životom na Slovensku.

Janko Šafárik sa tiež díval kriticky na činnosť pražskej mládeže, ktorá je „príliš privátní, bojazlivá a velmi málo mezi mládeži apostoluje“. Sám sa snažil zaviesť účinnejšie formy a metódy medzi Pražanov. „Tu to príliš pri psacích stolíkoch lipne a jen v samě učenosti a literatúre se pohybuji, malo slovem živým a skutkem!“ napísal Šafárik Vrchovskému.

Ale Štúrov príchod, jeho temperament a vulkanická energia rozhýbali pokojný pražský život. „Co tu Štúr byl, často sme mali velmi valná shromaždení, kde se pomluvilo, kděžto jináče mesíce ujdú, než se někde více vlastenců shledá – vždy jsou jen pro sebe,“ tvrdil Janko Šafárik.

Všade, kam Štúr prišiel, víril spoločenský život, zapaľoval nové ohne, rozdúchaval slepnúce ohníčky. Napriek svojmu mladému veku bol veľkou autoritou a osobnosťou.

Krátko pred odchodom do Halle Štúr ešte napísal list Škultétymu, aby „odchádzajúc z bratských končín... niekoľko vlasteneckých slov akoby záruku citov svojich neodoslal“.
V liste prosí Škultétyho, aby sa staral o knižnicu Ústavu a káže mu, aby sa pokúsili zohnať maliara, ktorý by namaľoval Jána Hollého, „takého veľkého, obrovského génia.“ To bol posledný Štúrov pražský list pred odchodom do Halle. „Vy spanilá nádej Slovenska, pracujte s rozmyslom, udobne,“ píše Škultétymu, „aby ste splnili poslanie, ktoré nám je vyznačené v koľaji Slovenska, aby ste raz zanechali stopu života svojho na tomto vesmíre.“ Rozlúčil sa aj s „bratmi pri Vltave“ a 18. októbra 1838 odišiel s cestovným pasom vystaveným Uhorskou dvorskou kanceláriou vo Viedni „jedine pre návštevu saskej univerzity“ do Halle. Cestoval cez Drážďany a cesta mu trvala štyri dni. Do Halle prišiel 21. októbra, osem dní pred svojimi 24. narodeninami a 21. novembra 1838 sa zapísal na univerzitu.
 

HALLE (1838 – 1840)
 

Ľudovít Štúr prekročil hranice Rakúskej monarchie a doslovne i obrazne sa dostal do iného sveta.

Nemecko bolo ešte v roku 1838 rozdrobené na 36 samostatných štátov či kniežactiev, z ktorých mnohé mali celkom protichodné záujmy, znaky a sociálnu štruktúru. Na čele týchto rozhašterených kráľovstiev a operetných republík stálo mohutne rozkročené feudálne Prusko. Touto silnou polovojenskou krajinou vládla feudálna šľachta a junkeri; práve oni vtláčali pečať celému Nemecku. V porovnaní s priemyselným Anglickom či Francúzskom malo Nemecko ešte natiahnuté sedliacke krpce; prevládal tu systém feudálneho pozemkového vlastníctva. Niekde viac, inde menej, ale všade sa rozťahovala bohatá feudálna šľachta; okrem ľavého brehu rieky Rýn: tam vznikali manufaktúry, potom továrne, rodila sa veľkoburžoázia a robotníctvo. Lenže táto buržoázia – v tom čase nositeľ pokroku – nebola ani taká bohatá, ani taká koncentrovaná ako v Anglicku či Francúzsku. Priemyselných stredísk bolo málo; nemecká buržoázia nemala ešte vplyv na politické mocenské postavenie. Tento vplyv rástol pomaly, stúpol po prijatí pruského ochranného colného sadzobníka z roku 1818, po založení Colného spolku, po všeobecnom zavedení parného pohonu do dopravy, po centralizovaní priemyselných odvetví. Väčšinu nemeckého obyvateľstva tvorili však, počas Štúrovho pobytu v Halle, sedliaci, drobní remeselníci a obchodníci, nemecká maloburžoázia; proletariát sa ešte len začína formovať. Politicky boli tieto vrstvy nejednotné, ich záujmy protirečivé a protichodné.

Ľudovít Štúr prišiel do Nemecka práve v čase, keď sa priemysel a kapitál čoraz intenzívnejšie sústreďoval do rúk stredných vrstiev, do rúk budúcej buržoázie. Mladá buržoázia si vynucovala zmeny v colných a obchodných zákonoch; rozdrobenosť Nemecka jej nemohla vyhovovať; rodila sa idea veľkonemectva. Vznikala politická opozícia, liberalizmus, utvorila sa literárna škola mladého Nemecka, s ktorou koketoval Engels, Hegel napísal svoju „Filozofiu práva“; vytušil, že sa blíži čas, keď buržoázia preberie politickú moc. Buržoázia sa otvorene postavila dokonca aj proti žoviálnemu a mravnému pruskému kráľovi Friedrichovi Viliamovi IV., k opozícii sa pridala maloburžoázia, ba časom aj šľachta, ktorá potrebovala odbyt pre obilie, vlnu a poľnohospodárske produkty. Nemecko sa hýbe, vrie, víri; tento pohyb vyústi v revolúciu roku 1848 a 1849.

Toto isté Nemecko koncom štyridsiatych rokov minulého storočia je však aj Nemeckom Johanna Wolfganga Goetheho, ktorý len pred niekoľkými rokmi (1832) zomrel v kresle svojho weimarského domu. Je to doba mladého Werthera, Sturm und Drangu a Fausta. Je to Nemecko Johanna Gottfrieda Herdera a Georga Wilhelma Friedricha Hegla (zomrel roku 1831), rovnako však Heinricha Heineho, Klopstocka, Fichteho, Friedricha Engelsa a Karla Marxa. Engels práve vtedy skončil gymnaziálne štúdia a od júla 1838 pracoval ako úradník vo veľkej obchodnej kancelárii kupca Leupolda v Brémach. Karlovi Marxovi zomrel roku 1838 otec a Marx musel rýchlo končiť štúdiá v Berlíne. Na Luisenstrasse 45 dokončieval svoju dizertačnú prácu „Rozdiel medzi Demokritovou a Epikurovou prírodnou filozofiou“.

V koncertných sálach nemeckých divadiel vášnivo tlieskali Eroice a Piatej symfónii Ludwiga van Beethovena.

Halle je v porovnaní s Berlínom, Hamburgom či Drážďanmi len malé mestečko. Ani univerzita v Halle sa nevyrovnala berlínskej, jenskej či heidelbergskej univerzite, Halle tak trochu pripomínalo Bratislavu; kupecké a meštianske domy, rušné námestíčka, svojrázne vinárničky a gasthausy. Cez mesto tečie lenivá Sála. Univerzitná budova stojí na Markplatze; je to vysoká trojposchodová budova s kamennými reliéfmi a radom úzkych manzardiek nad sebou. Napriek trochu pošmúrnemu dojmu je to predsa len veľkolepá stavba a svojou architektúrou vzbudzuje rešpekt: vnútorný otvorený priestor a široké schodište sú lemované balustrádou, učebne sú pohodlné a rozsiahle. Na námestí je rušno; býva tu každý deň trh a krik predavačov i kupujúcich počuť v celej škole.

Na nemeckých univerzitách študovalo pred Štúrom – i po ňom – veľa slovenských študentov. V Jene študoval napríklad Ján Kollár, Karol Kuzmány, Pavol Šafárik, Juraj Palkovič, Bohuslav Tablic, v Berlíne Samo Tomášik, Ľudovítov brat Karol Štúr a ďalší. Do Halle neskôr prišli tiež Benjamín Červenák, Gustáv Grossmann, Jonáš Záborský aj menej známi Slováci.

Keď Ľudovít Štúr prišiel do Halle, nebol jeho zdravotný stav najlepší. Hoci sa na prázdninách v Uhrovci zotavil a oddýchol si, jeho výzor vzbudzoval obavy nemeckých profesorov i lekárov. Musel sa najprv úplne vyliečiť; prinútili ho, aby sa podrobil dôkladnej liečbe. Štúr sa nevzpieral; liečba bola príjemná. Lekári mu naordinovali telocvik, šermovanie a jazdu na koni. Štúdium musel obmedziť; pri učení nesmel sedieť, ale stáť pri zvýšenom pulte. Šermovanie a jazda na koni si ho celkom získali. Je pružný a pohyblivý, stuhnuté nohy dostávajú zabrať. Naučil sa dokonca strieľať z pištole. Štúr sa všetkému venoval dôkladne, vo všetkom videl službu národu; aj v šerme, jazde na koni a streľbe z pištole. Určite sa nemýlil; všetko sa mu zíde v revolúcii.

Aj po návrate z Halle zaviedol medzi bratislavskú mládež šermovanie, študentom kázal chodiť rovno s vypnutými prsiami. Pri častých návštevách v Hlbokom, kde bol Hurban farárom, často a rád jazdil na koni.

Keď sa Štúr zotavil, hneď sa usilovne vrhol do učenia. Bol sám, chýbala mu spoločnosť. Bol zvyknutý na ustavičný ruch, stály pohyb, napätie. Spočiatku, po príchode do Halle, je aj rád, že je sám. Mal dosť času usporiadať myšlienky, videl veci a súvislosti s odstupom i s nadhľadom. Aj Slovensko je odtiaľto, z Nemecka – z Európy – trochu iné. Niektoré veľké problémy sú menej veľké, niektoré malicherné ešte malichernejšie. Rakúsku monarchu posudzoval v európskom kontexte. Ešte jasnejšie videl Slovensko a tušil úlohy, ktoré ho čakajú. Po čase sa však začína cítiť opustený, a tak trochu zabudnutý. Nemá sa s kým stretávať, oduševňovať sa, nemá komu prikazovať, koho viesť. Samota bola čoraz ťaživejšia. O to pilnejšie študoval. Odpadli zasadnutia, schôdze výboru, písanie listov a prednášok. Preto študoval dôkladnejšie, snažil sa preniknúť do hĺbky a pochopiť podstatu vecí. Otvárala sa pred ním nová studnica poznania, nové duševné svety. Táto kapitola Štúrovho života patrí k najvýznamnejším; tu sa formovala jeho filozofia, jeho svetonázor a politická koncepcia. Ak bol Štúrov význam pre slovenské národné hnutie – a pre slovenské dejiny vôbec – v tom, že mu vtisol svoju ideovú koncepciu, tak túto koncepciu budoval predovšetkým tu, v Halle. Na univerzite v Halle sa Ľudovít Štúr stretol s Heglovou idealistickou filozofiou a tá mala rozhodujúci význam na jeho chápanie dejín, ale aj na konkrétnu politickú prax.

Štúra nikdy hlbšie nezaujímalo teologické štúdium. Roku 1836 síce na lýceu v Bratislave dokončil dvojročné teologické štúdium, ale viacej ako prisluhovanie nebeskému panstvu ho zaujímala jazykoveda, história a literatúra, hoci bol silne veriacim a nábožensky založeným človekom. Viacej času však venoval štúdiu vynikajúcich Šafárikových Slovanských starožitností ako Písmu, častejšie myslel na samostatnú slovenskú politiku ako na nedeľné bohoslužby. Hurban síce tvrdí, že Štúra od teológie odradil racionalistický postoj bratislavských profesorov, sprostá a lacná opozícia proti biblii, liberalizmus encyklopedistov a voľnomyšlienkársky západný duch Voltaira a Rousseau, lenže Hurbanovi – na staré kolená pravovernému dogmatikovi – nemožno všetko zhltnúť. Čože už len niekto pomôže národu, keď bude z kancľa kázať o Mojžišovi alebo o svadbe v Káni Galilejskej? Keď Štúr prišiel do Halle, mal vyhranené záujmy; filozofia, história, politické vedy, jazykoveda, navštevoval aj prednášky z porovnávacej indoeurópskej jazykovedy. A toto zameranie malo svoju logiku; Štúr chcel pôsobiť ako politik, pracovať ako pedagóg: čo tam po teológii!

Pred odchodom do Halle Štúr už mal vytvorený svoj filozofický systém aspoň v hrubých rysoch. Jeho svetonázor vychádzal najmä z Kollárovej a Šafárikovej koncepcie slovanskej vzájomnosti. Ak západné národy mali doteraz vedúcu úlohu v politike a umení, ak im patrila moc, tak teraz táto úloha čaká Slovanov; západ degeneruje, jeho umenie je dekadentné, jeho moc vratká. Neskôr povedal o Prusku, pričom sa opieral o Herderovu filozofiu dejín: „Keď sa duch slovanský ešte viac rozšíri, keď sa pokrok slobody aj tam zjaví, vykoná táto zem diela veľké a dôležité pre Slovanstvo, vážne a rozhodujúce pre svet.“

Štúdium Heglovej filozofie Štúra len utvrdilo v presvedčení, že slovanský svet prevezme štafetu dejinného vývinu. Nacionálna hierarchia prevládala vtedy v Štúrovom myslení nad hierarchiou sociálnou. V Uhorsku ešte nebol proletariát. Štúr nežil v Nemecku, žil v Rakúsku, v Uhorsku, a historické podmienky tu boli celkom iné.

Kým na Ľudovíta Štúra mala Heglova filozofia pozitívny vplyv, blahodarne pôsobila na jeho kresťanské presvedčenie a utvrdzovala ho vo viere, tak Samuel Bohdan Hroboň, ktorý v Halle študoval neskôr, takmer o vieru prišiel. Heglova filozofia mala na neho skazonosný dopad, napísal, že sa v jeho duši strhla búrka, ktorá hrozila zničiť túžby mladosti a sväté city srdca. Hroboň bol zdesený: napísal báseň „Pověz mi, písni, kde hledat spasení?“ Veľmi ostro odsúdil Heglovo učenie, nepáčilo sa mu, že niektorí nemeckí filozofi popierajú samotnú existenciu Krista. Okrem iného napísal: „Budiž prokletá, Heglova myšlénko! Tys mi do duše vsekla meč plamenný, zmizela víra, zmizelo nadšení, země mi pusta, nebe si zbořila!“ Štúrovi sa báseň nepáčila, nesúhlasil s ňou a tak sa v liste v novembri 1842 snažil Hroboňovi vysvetliť, že Heglove učenie je zlučiteľné s kresťanskou vierou, aj s vierou v Boha: „My jen na podstate filosofie velikého myslitele Hegla dále stavěti múžeme. My si filosofii tuto nejen osvojíme, ale si ji pevne přivlastniti musíme.“ Hroboň prijal Štúrove vysvetlenie a odpovedal: „Myšlenka Vaše Ludevíte! O Kristu, jest z nejhlbší duše mé vyňatá, a nic mne tak nepopudilo proti Donqichotúm německým jako jejich útok na skutečného, dějepisného Krista. Nebil-li Kristus, daremná jest naděje naši. Byl! A v jeho nezhrožené ctnostivúli pozná človečenstvo všemohoucnost svou!“

Od decembra roku 1838 Štúr pravidelne navštevoval prednášky a študoval. Hneď od prvých dní pobytu v Halle, sa zoznámil s Augustom Friedrichom Pottom, ktorý prednášal všeobecný filozofický a historický úvod do jazykovedy, všeobecnú gramatiku a klasickú filológiu. A. F. Pott videl v Štúrovi usilovného a nadaného študenta, rýchlo sa s ním spriatelil a začal s ním spolupracovať. Keď Pott písal jazykovednú rozpravu o cigánskej reči, poprosil Štúra o pomoc. Štúr, pravdaže, rád pomohol. Zaobstaral Pottovi materiál z maďarčiny i slovenčiny a Pott sa mu na jednom mieste svojej knihy poďakoval. Štúr zháňal pre Potta knihy prostredníctvom kníhkupca Pospíšila v Prahe; aj po odchode z Halle si ďalej písali. Bol to napokon August Pott, ktorý Štúrovi pomohol v prvých dňoch pobytu, donútil ho liečiť sa postupne ho zoznámil s viacerými zaujímavými mužmi – učencami.

Štúr pozorne počúval aj prednášky ďalšieho filológa Franza Boppa, ktorý sa zaoberal východnými jazykmi a všeobecnou jazykovedou. Franz Bopp prvý uplatňoval porovnávaciu metódu komparatisticky a dokazoval jazykovú príbuznosť indoeurópskych jazykov. Štúr bol jazykový talent a takéto porovnávania ho zaujali i vzrušili.

Okrem štúdia nemeckých autorov sa Štúr zahĺbil aj do diel francúzskych osvietencov, ktoré čítal vo francúzštine – Voltaira, Rousseua, Hobbesa, Volneya či Lammenaisa, v nemčine zase napísal štúdiu „Zásluhy Slovanov o európsku civilizáciu“ a stať Vo víre obranných bojov, ktoré až neskôr vyšli aj v slovenčine.

Medzi najvýznamnejších hallských historikov patril Heinrich Leo; bol vodcom cirkevných i politických konzervatívcov a nebol heglovec. Štúrovi sa páčili Leove prednášky, spôsob výkladu dejín, a to, ako profesor prenikal k samotnej podstate dejinného pohybu. Hoci Heinrich Leo nesúhlasil s Heglom a napísal protiheglovský spis, Štúr sa hlásil k jeho žiakom. Heinrich Leo dobre poznal najmä históriu západných národov a túto dôkladnú znalosť si osvojoval i Štúr; neskoršie sa vo svojich mnohých článkoch i prednáškach bude opierať o vedomosti získané od Heinricha Lea.

Leo však bol výnimkou; všetci ostatní profesori boli bezvýhradnými stúpencami Friedricha Hegla. Takýto bol profesor Max Duncher, ktorý prednášal pápežské a staroveké dejiny a filozofiu dejín; Richard Röffel, súkromný docent novovekých dejín, ktorý sa zaoberal i poľskými dejinami a neskôr pôsobil na univerzite vo Vratislavi, Július Schaller, profesor všeobecnej histórie, alebo profesor filozofie Johann Erdmann, ktorý bol dokonca Heglovým priateľom a spolupracovníkom.

Práve Johann Erdmann zoznámil Štúra s Heglovou filozofiou. Jeho prednášky, na ktoré chodilo najviac poslucháčov, Štúra mimoriadne zaujali: Erdmann nebol taký rečník ako profesor teológie August Tholuch, ale o to obratnejšie narábal s myšlienkami a filozofickými kategóriami. Sám napísal niekoľko spisov, v ktorých rozvádzal a vysvetľoval Heglovu filozofiu. Erdmannove prednášky Štúra čoraz viacej priťahovali; tichým, sugestívnym hlasom vysvetľoval Erdmann Heglove dialekticko-idealistické chápanie sveta, vzťahov i dejín a jeho estetiku umenia.

Ľudovít Štúr sa pôvodne chcel venovať iba jazykovede a histórii, no čoraz viacej sa sústreďoval na filozofický Heglov systém. Pochopiť Hegla nie je vec jednoduchá, vyžaduje si okrem usilovnosti aj otvorenú hlavu. Ani jedno, ani druhé Štúrovi nechýbalo.

Osud samotného Hegla nebol nijako vzrušujúci a zaujímavý; prežil svoj život ako ktorýkoľvek nemecký meštiak. Pochádzal z rodiny vysokého úradníka malého nemeckého štátu, vojvodstva Wüstenbergského s hlavným mestom Stuttgart. Tam sa Hegel narodil roku 1770. Študoval filozofiu a teológiu v Tübingene, potom pôsobil ako súkromný učiteľ, načas vydával kritický filozofický časopis, bol riaditeľom gymnázia v Norimbergu, prednášal na univerzite v Heidelbergu a napokon bol rektorom univerzity v Berlíne až do smrti roku 1831.

Podstatne zaujímavejšie osudy mala Heglova filozofia; už za jeho života ovplyvnila filozofické myslenie doby a z Heglovej dialektiky vyrástli ďalšie filozofické smery: aj Marxov historický materializmus. Engels neskôr takto charakterizoval Heglovo historické miesto vo vývoji filozofie: „Túto najväčšiu nemeckú filozofiu dovŕšil Heglov systém, v ktorom Hegel – a to je jeho veľká zásluha – po prvý raz vyložil celý prírodný, dejinný a duchovný svet ako proces, t. j. v ustavičnom pohybe, zmene, prerode a vývoji a pokúsil sa dokázať v tomto pohybe a vývoji vnútornú súvislosť... Nezáleží na tom, že Hegel túto úlohu nevyriešil. Jeho epochálnou zásluhou bolo, že ju vytýčil.“

Hegel bol v mladších rokoch života radikál, privítal Francúzsku revolúciu a búril sa proti feudálnym poriadkom pruskej monarchie. Ale po viedenskom kongrese a utvorení Svätej aliancie sa jeho myslenie stalo opatrnejším. V jeho filozofii sa odrazili i tieto zmeny; protirečivý charakter vývoja Nemecka pred buržoáznou revolúciou, dvojaká podstata nemeckej buržoázie. Na jednej strane – teda v Heglovej filozofii cítiť pokrokové, dokonca až revolučné tendencie, ktoré sú návodom na prípravu buržoáznej revolúcie, no na druhej strane v nej cítiť konzervatívne a reakčné idey, ktoré prezrádzajú nedôslednosť a zbabelosť nemeckej buržoázie, jej koketériu s reakčným junkerstvom. Táto dvojstrannosť sa prejavila aj v Heglovej Fenomenológii ducha (1807), ktorú Marx označil za „skutočný zdroj a tajomstvo heglovskej filozofie.“

Základným východiskom Heglovej filozofie je totožnosť bytia a myslenia, teda chápanie reálneho sveta ako prejavy idey, pojmu a ducha. Podľa toho základom všetkých prírodných a spoločenských javov je absolútna idea, akýsi vyšší princíp, svetový rozum či svetový duch. S touto myšlienkou a takýmto filozofickým chápaním súvislosti sa v Štúrových prácach stretávame dosť často, hoci ich Štúr aplikuje pre svoje potreby. „Umenie určitejšie je znázornenie ducha v predmete, v tej lebo inakšej látke,“ tvrdí Štúr v úvode O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. „Predstavenie tohto spojenia musí byť také, že z celej látky len vyblyskuje duch a ona ním akoby sa nesie. Kdekoľvek takéto spojenie sa zdarilo, všade povstáva výbor umelecký. Rozličné ale môžu byť látky, v ktorých sa má znázorniť duch a vedľa toho sú aj rozličné umenia.“

Hoci mala Heglova filozofia nádych mysticizmu a jej idealizmus, obmedzenosť a limity, takmer spochybnili pozitívne princípy dialektiky, predsa len priniesla analýzu najdôležitejších zákonov a kategórií dialektiky. Ľudovít Štúr zostal vo svojom filozofickom myslení verný Heglovmu idealizmu, hoci aj on do istej miery anticipoval dialektický princíp vzťahov. Táto Štúrova dvojakosť bola pre neho typická, nikdy sa nedostal ďalej od Hegla, nikdy ani len neuvažoval o materialistickom chápaní dejín. Ale nerobme si ilúzie, nežiadajme od Štúra, aby bol marxista; naopak, bol ostrým Marxovým kritikom. Ľudovít Štúr – jedna z najväčších postáv slovenských dejín, politik, historik, filozof, básnik a jazykovedec, bol predstaviteľom rodiacej sa slovenskej buržoázie a tým sú jeho činy, jeho myslenie a konanie determinované.

Štúr považoval Heglovu filozofickú sústavu za vrchol filozofického myslenia, bol toho názoru, že Slovania sú povinní ju prijať, no modifikovať na svoje špecifiká, čím by ju pozdvihli na vyššiu úroveň. Štúra ovplyvňoval aj profesor Arnold Ruge, ktorý sa vyhlasoval za mladohegeliána. Ruge práve počas Štúrových štúdií založil v Halle vedeckú ročenku s názvom Hallské ročenky pre nemeckú vedu a umenie (Hallische Jahrbucher fur deutsche Wissenschaft und Kunst). Propagoval politický liberalizmus, ktorý bol Štúrovi veľmi blízky.

Hegel do značnej miery ovplyvnil aj Štúrov vzťah k náboženstvu. Osvojil si Heglove myšlienky, ktoré Hegel napísal vo „Filozofii dejín“ a ktorých sa Štúr pridŕžal: „Boh vládne svetom; náplňou jeho vlády, realizáciou jeho plánu sú svetové dejiny. Tento plán chce filozofia pochopiť, lebo skutočné je len to, čo vychádza z neho; čo mu je primerané, to je platnou existenciou.“ Štúr si osvojil aj Heglov názor, že v dejinách má síce rozhodujúce slovo Boh, no aktérom dejín je človek, hoci je len aktérom pasívnym. Boh a človek sú prepojení, prejavy národov sú nielen skutkami ich potrieb, ale aj nástrojom vyšších princípov: „o čom národy nič nevedia a čo nevedome uskutočňujú.“

Pritom Hegel zdôraznil aj osobité vlastnosti ľudí, ich vášne a náruživosti, ale aj mravnosť a náboženskosť: „Bez náruživosti sa nič veľké vo svete neuskutoční.“

Náruživosť bola zapísaná v Štúrovom rodnom liste.

Keď sa Štúr v Halle trochu rozhľadel, začal si všímať život študentstva a, pravdaže, politické i sociálne pomery v Nemecku. Už krátko po svojom príchode na univerzitu sa vybral do Lipska; z Halle to nie je ďaleko. V Lipsku stojí podnes pomník politického vojvodcu Jozefa Poniatowského, ktorý bojoval na čele poľského vojska v Napoleonovej armáde. Všetko, čo malo súvis s Poliakmi a najmä s Napoleonom, Štúra zaujímalo. Akoby ho nevzrušovali miesta, kde sa len pred niekoľkými rokmi odohrala osudná krvavá bitka národov? Tu, na týchto miestach tiekla krv, tu duneli strely kanónov, vzpínali sa kone podráždené pachom krvi, tu stál Napoleon Bonaparte, chmúrnym pohľadom sledoval ústup svojej armády; akoby to nevzrušovalo predstavivosť tohto citlivého fantastu? Okrem toho práve tu zomieral Jozef Poniatowski, synovec posledného poľského kráľa Stanislava Augusta. Poliaci sa pridali na francúzsku stranu, pretože Napoleon im sľúbil obnovenie Poľska a časť Ukrajiny – ak porazí Rusov. Bitka pri Lipsku sa skončila porážkou Napoleonovej armády a Poniatowski padol; zahynul vo vlnách rieky Elstery kryjúc ústup francúzskeho vojska. V mladých rokoch Štúr priam obdivoval Napoleona; videl v ňom nielen geniálneho vojaka, ale aj politika, ktorý prináša národom slobodu. Nesúhlasil ani s názormi svojho učiteľa Kováča-Martinyho, ktorý Napoleonovi nadával do korzických oblúd; skôr súhlasil s Heglom – ten vravel, že Napoleon bol „die Weltseele“, duša sveta. Až v neskorších rokoch Štúrov obdiv k Napoleonovi opadol a Štúr posudzoval tohto „buriča národov“ realistickejšie. Keď Michal M. Hodža prečítal na pôde Spoločnosti Elégiu pri hrobe Napoleona (30. decembra 1832), v ktorej autor velebil Napoleona ako osloboditeľa národov, lenže nevidiace národy to nepochopili a tak zostali porobené, tak sa Štúr ohradil, odporúčal Hodžovi, aby zmenil názor na Napoleona, nemôže ho považovať za toho, kto „hájí a pestuje voľnosť. Napoleon bol sebec, svojmu pohodliu nielen priaznivý, z hľadania pohodlia pri jeho nesmiernom šťastí stal sa dychtivým panovať nad inými. On Frankov síce do pút zviazal, ale ako by mohol iné národy tých pút sprostiť? Nezapieram, že Uhrov, Poliakov prebúdzal, posledných aj prebudil k obhájeniu a bojovaniu pre národ svoj, robil to však z pohnútok čistých či nečistých? Z osobných alebo verejných?“ Hodža dokonca tvrdil, že Napoleon chcel oslobodiť aj porobené Rusko.

Milan M. Hodža chcel po troch rokoch báseň uverejniť v almanachu Plody, no Štúr ju aj teraz odmietol; Hodžovi otvorene napísal, že bol proti tomu, aby Elégia vyšla tlačou, no väčšina ho prehlasovala a báseň napokon vyšla.

Jesennú cestu do Lipska Ľudovít Štúr podrobne opísal v Květoch; jeho cestopisná reportáž vyšla v čísle 35 roku 1839.

Štúr v tomto článku vyslovil dosť odvážnu líniu; podľa jeho názoru bitku pri Lipsku vyhrala protinapoelonská koalícia zásluhou Slovanov – zásluhou Rusov a Slovanov bojujúcich v rakúskej armáde. „Bitvou touto – vítězstvím Slovanů – uvolnilo se Nemecko od poddanství francouzského a nezadlouho na to nasleduje proměna správy občanské v krajinách německých,“ píše Štúr. Je tu celkom jednoznačne povedané, že Európu oslobodili od Napoleona Rusi, ergo Slovania, a nie Nemci, ako to oni sami o sebe tvrdili. Cárske jednotky zvrátili priebeh zdanlivo prehratej bitky. Napoleon dal už rozkaz, aby v Lipsku vyzváňali na počesť jeho víťazstva; vtedy ale dorazila na pravé krídlo ruská armáda a donútila Napoleona k ústupu. Štúr veci trochu zjednodušuje; porážkou pri Lipsku sa Napoleonova bezprostredná moc neskončila, ani neobmedzila, ňou sa iba začala rúcať! Kruh okolo Napoleona sa zužoval. Proti nemu povstávali i verní spojenci, rúcali sa tróny v Španielsku, Taliansku, Švédsku, navyše priamo v Paríži proti nemu štvali Bourbonovci podporovaní Talleyrandom a Fouchém. Podiel Nemecka na konečnej porážke Napoleona bol však nemalý, pretože sa rodil v atmosfére obrovského rozmachu vlasteneckých oslobodzovacích vojen. Neboli to pruskí generáli a kniežatá, ani ruský cár, ktorí porazili Napoleona; bol to nemecký a ruský ľud, ktorý v boji proti Napoleonovi bojoval aj za svoju vlastnú slobodu. Štúr mal však pravdu v tom, že statočnosť Slovanov bola jedným z najmocnejších pilierov spojeneckých vojsk. Už vtedy Štúr odhalil Napoleonovu politiku voči Poliakom, ktorému „dosti bylo licoměrně několik slov prohoditi a již se valily polské pluky na poskytnutí jeho“. Poliaci bojovali s Napoleonom preto, lebo Napoleon bojoval proti Rusom; v tomto spojenectve hľadali obe strany výhody. Napoleon vojenskú pomoc, Poliaci obnovenie štátnosti a východné územia. Štúr bol v situácii, keď sa musel postaviť buď na stranu Poliakov alebo Rusov; oba národy boli slovanské. Vyriešil to svojsky: pochválil Poniatowského i Dabrowského pluky za statočnosť a vinu zvalil na Napoleona. Pritom nezabudol zdôrazniť, že bez Rusov by bola politická mapa Európy iná, napoleonovská. Nebol by to Štúr, keby dopustil hanu na Slovanov; slovanstvo nadovšetko, i nad pravdu.

Napriek tomu sa Štúr prejavil ako citlivý pozorovateľ a chápavý historik. Vytušil príčiny Napoleonovho odchodu z dejín, upozornil na zásluhy slovanských národov a neunikla mu ani skutočnosť, že napoleonovské vojny boli pre mnohé národy impulzom k sebauvedomovaniu a politickému i národnostnému vzmáhaniu.

Štúrov článok spôsobil veľký rozruch. Bratislavská mládež sa rozdelila na dva tábory – ruský a poľský – a každý hľadal v Štúrovi argumenty pre svoje stanovisko. „Článok nám dýcha vonkoncom duchom slovanským,“ tvrdí Jozef M. Hurban. A mal pravdu; zo všetkého vedel Štúr ťažiť pre slovanstvo, vo všetkom videl slovanský živel.

A hoci bol vodca slovenskej mládeže na míle vzdialený od Bratislavy, jeho duch a jeho myšlienky hýbali slovenským životom, aj z takej diaľky ho bezpečne ovládali a usmerňovali.

Po návrate z Lipska sa Štúr ešte usilovnejšie pustil do štúdia Hegla.

Aj keď je zjavné, že Štúrov svetonázor vychádzal z Heglovej filozofie, Štúr na Heglovu filozofiu hľadel kriticky a neprijímal ju so všetkými dôsledkami. Prečo by aj? Hegel napríklad tvrdí, že dovŕšenie historického vývinu je v nemectve a Pruskom štáte; v tom bol Hegel výslovne pre Štúra neakceptovateľný a s takouto tézou v žiadnom prípade nemohol súhlasiť. Veď išlo o Slovanstvo.

Pred Heglom tu už bol Šafárik a jeho Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten a Slovanské starožitnosti. Šafárik v týchto dielach zhromaždil množstvo historických faktov o Slovanoch; Štúr hovoril o Šafárikovi ako o pýche Slovanstva. Šafárik charakterizoval v týchto prácach aj povahu Slovanov a najmä predvídal úlohu Slovanov v dejinách ľudstva. Popri spomenutých dielach Šafárik realizoval rozumný a účinný nápad; zhotovil etnografickú mapu súdobého slovanského sveta. Aký veľký účinok musela mať! Od najzápadnejších hraníc slovanského sveta, od Čechov či až od lužických Srbov cez Poliakov, Slovákov, Chorvátov, Srbov, Slovincov, Macedónčanov, Bulharov, Ukrajincov, Bielorusov až po najvýchodnejší bod mohutnej Rusi: aká diaľava, aká moc! Veď to je viac ako jeden kontinent, viac ako Európa! Táto Šafárikova mapa visela v rodinách uvedomelých Slovákov a oni sa nadchýnali Zeměvidom slavianskym. Ján Kollár spomína, že keď prišiel do príbytku, kde visela Šafárikova mapa: „rodáci naši tam s pyšným prstem ukazujúce a říkajúce: Hle, tak veliký jest národ náš!“

Šafárikove myšlienky pôsobili na citlivého a romanticky založeného Štúra.

Tak ako Šafárik, tak na Štúra pôsobil Ján Kollár a jeho Slávy dcéra. Prvý raz sa táto lyrická skladba dostala Štúrovi do rúk ešte v Rábe a potom sa k nej neustále vracal, nadchýnal sa ňou a osvojoval si Kollárove tézy o budúcnosti Slovanstva. Kollár sa podrobnejšie zaoberal otázkami Slovanstva aj vo svojich Kázňach, v ktorých rozvádzal myšlienky nadhodené v Slávy dcére. Ján Kollár bol veľký humanista; poslanie Slovanov videl práve v ich vrodenom humanizme, otázky všeľudské nadraďoval nad otázky národné, staval sa proti útlaku iných národov a odsudzoval nacionalizmus a národný egoizmus. Pod Kollárovým vplyvom dostávalo aj slovenské národné hnutie humánny charakter a demokratické zameranie. Ľudovít Štúr sa dobre poučil z Jána Kollára; jeho koncepcia slovanstva i Slovenska mala nepochybne mravný základ, neboli v nej žiadne agresívne prvky, nič z nacionalizmu Maďarov, z výbojnosti Nemcov. Vysoké mravné ciele, ktoré spájali osobné záujmy i prácu pre ľud, tie priťahovali mládež, tie upevňovali Štúrovu autoritu.

Ján Kollár vo svojich Kázňach a rečiach vysoko hodnotí názory a koncepcie Slovenska nemeckého filozofa Herdera, najmä jeho XVI. knihu „Idey k filozofii dejín ľudstva“. Bolo to pochopiteľné, Herder bol jeden z mála neslovanských filozofov, ktorí videli v slovanstve rozhodujúci dejinotvorný prvok. Herder upozornil na humánnosť slovanských národov, na ľudové umelecké prejavy a národnú poéziu; Slovanom sa v Herderovom spise dostáva najvyššieho ocenenia, aké kedy Nemec vyslovil. Mikuláš Dohnány na adresu Herdera bol vtedy napísal: „či bys mnohý uveril zo Slovákov, že to Nemec tak krásne písal. Veru Nemec; ale málo jest takýchto Nemcov.“

Ľudovít Štúr sa s názormi Herdera zoznámil už skôr, ale na nemeckej pôde, v nemeckom prostredí, pociťoval tieto myšlienky ešte nástojčivejšie.

Už v roku 1835 hovoril Štúr v otváracej reči na zasadnutí Společnosti o Herderovi, ako o spravodlivom hodnotení Slovanov zo strany Nemcov. „Najťažšie azda je, povahu jedného národa určiť, ak si uvedomíme, aký veľký, na všetky strany rozvlnený je národ náš, ... koľko potom pravdymilovných, nestranných, ktorí toto si uvedomujú, poznáme? Ach, málo, príliš málo je Herderov, Šloerovov, Antonov, Lutzov, ktorí by tak, aký v skutočnosti je, opísali národ náš; poväčšinou nedoukovia a neskúsení pisálkovia, jednostranne zaujali, alebo nenávisťou opití sudcovia zhanobili, alebo hanobia národ náš.“

Johann Gottfried Herder (zomrel už roku 1803) pôsobil svojimi názormi na celú Štúrovu generáciu aj preto, že bol cudzinec, Nemec. Herder, vôbec, patril k osvieteným filozofom; odmietal kantovskú kritiku rozumu a proti nej postavil fyziológiu poznávacích schopností, bránil jednotne hmoty a formy. Napokon, Herder ovplyvnil aj samotného Hegla, keď vyslovil tézu o nezhode medzi subjektívnymi cieľmi individuálnych ľudských činov a ich objektívnym historickým výsledkom.

Všetky tieto podnety, názory a koncepcie mali vplyv na utváranie svetového názoru Ľudovíta Štúra; nad všetkými stála Heglova filozofia, ktorú Štúr považoval za zvrchovanú vymoženosť ľudského ducha.

Napriek obdivu k Heglovi sa Štúr k niektorým myšlienkam staval kriticky. Najmä, pevné slovanské presvedčenie bránilo Štúrovi, aby bez výhrad prijímal Heglov filozofický systém. Štúr hovoril o potrebe pôvodnej slovanskej filozofie; Slovania však vtedy nemali filozofa Heglovho formátu. Správne poznamenal Janko Kalinčiak, že Štúr „chcel mať raz vedu a umenie slovanské hotové a hľadal ho i tam, kde ho nebolo“. Keď niet filozofie, treba ju vytvoriť.

Štúr si nikdy nevybudoval vlastný a jasný jednotný filozofický systém, nevymyslel žiadne nové filozofické kategórie, nikdy písomne nevyložil ucelenú filozofickú koncepciu. Na čo aj; nebol filozof, bol politik. Filozofiu potreboval a používal len dotiaľ, kým slúžila jeho politickým zámerom.

Aj Heglove názory na dejiny Štúr zužitkoval pre svoju ideu Slovanstva; ak aj Štúr vytvoril svoju filozofiu života, tak potom aplikoval Heglove myšlienky o historickom vývine národov na historické poslanie slovanských národov. Okrem toho si Štúr od Hegla prisvojil aj dialektickú metódu, a hoci ju nie vždy a dôsledne uplatňoval, predsa len videl veci a procesy vo svojej dialektickej súvzťažnosti.

Heglova filozofia neovplyvnila iba Štúra, ale viac alebo menej i jeho generáciu. Hegel napokon bol najväčším mysliteľom svojich čias; Marxova filozofia nemala ako Štúra ovplyvniť, bola mu cudzia a pochopiteľne, do rakúskej monarchie nemohla preniknúť. Zato Hegel ako predstaviteľ idealistickej buržoáznej filozofie ovplyvňoval myslenie i ďaleko za hranicami Nemecka. Štúrovci preberali základné tézy Heglovej filozofie, hoci sa k jednotlivostiam sa stavali kriticky. Samo Bohdan Hroboň sa s Heglovou filozofiou vyrovnal svojsky: poéziou. V básni „Pověz mi, písní, kde hledat spasení?“ vyjadruje pochybnosti o Heglovi a len silné slovanské presvedčenie a uvedomenie je silnejšie ako Heglova stavba. Hroboň zatína päste: „Budiž prokleta Heglova myšlenka! Večná smrt Tobě, tyranská milenko!“ A ďalej: „Před bleskem věčným božského nadšení, Antheus slavianský Herkula porazí!“

Hroboňove básne vyjadrujú napätie a rozpory, ktoré boli vlastné štúrovcom, keď išlo o Hegla. Štúr sa však vyjadril jednoznačne: Hegla treba študovať. Samo B. Hroboň chcel báseň uverejniť, ale Štúr ho zahriakol; taká báseň nie je vhodná na uverejnenie, mohla by odradiť od štúdia Hegla a „my na všechen způsob musíme se namáhati, abychom našli myšlence získali, ne od ní dstrkovali, nebo bez ni nelze nám dále jíti a my jen na podstatě filozofie velikého myslitele Hegla dále stavěti můžeme. My si filozofii túto přerobíme, ale si ju pevně přivlastniti musíme...“ Takto písal Štúr i po návrate z Halle (list Hroboňovi je z novembra 1842) a Heglovej filozofii zostal verný prakticky po celý život.

Jozef M. Hurban neskôr takto charakterizoval význam Heglovej filozofie dejín na Štúrove myslenie: „Ak Štúr bol vedením historických štúdií, ktoré konal dosiaľ, Slovan, tobôž stal sa ním, keď strovil v duchu svojom názory Heglove na históriu.“

Štúr sa často vracal k Heglovi; zo Štúrových prednášok o dejinách Slovanov i z úvah o slovanskej poézii cítiť Heglove filozofické názory. Heglov vplyv na Štúra sa prejavil aj v Štúrovej štúdii Určení Ruska v ohledu na Asii, či na jeho knižke Nárečje slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí, aj v publikácii O národných piesňach a povestiach plemien slovanských. Ľudovít Štúr vychádza v úvahe o národných piesňach a povestiach z premisy, že Indovia a Egypťania vynikali v stavbe chrámov a pyramíd, Grékovia a Rimania vo výtvarnom umení, Germáni v hudbe a Slovania tých všetkých predstihujú národným, ľudovým umením, povesťami a piesňami. Štúr vyzdvihuje silu ducha Slovanov, obetavosť a náruživosť, s akou sa púšťajú do každej telesnej i duševnej práce.

Na univerzite v Halle sa Štúr znovu stretol s racionalizmom; už v Bratislave mali niektorí učitelia kritický vzťah k biblii a k náboženstvu vôbec. Bol to vplyv francúzskych osvieteneckých filozofov, Rousseaua a Voltaira, no podstatne oslabený. Racionalizmus vznikol pôvodne ako pokus vysvetliť logické zvláštnosti matematických právd a matematickej prírodovedy; jeho predstaviteľmi boli Descartes, Spinora, Leibniz, neskôr Kant, Fichte, Schelling i Hegel. V teológii to však bol smer, podľa ktorého boli prijateľné len tie dogmy viery, ktoré rozum považuje za zhodné s logikou rozumu; nečudo, že mnohé biblické zázraky vystupovali vo svetle racionalizmu veľmi pochybne. Hoci mal racionalizmus svojich zástancov – i na evanjelickom lýceu – proti očakávaniu sa tam nepresadil. Štúrov vzťah k racionalizmu bol zdržanlivý. Slovensko bolo vtedy duchovne veľmi zaostalé a ruka v ruke s duševnou zaostalosťou išla veľká nábožnosť prostého ľudu. Jediným zdrojom akej-takej osvety boli kňazi; mať historický vzťah k náboženstvu znamenalo mať rovnako kritický vzťah k duchovenstvu a tým ohroziť aj to minimum osvety, ktorá sa cez kňazov dostávala ľudu. To bolo riskantné; Štúr si to uvedomoval. Navyše, racionalizmus prišiel zo západu, stáli za ním podozriví encyklopedisti, voltairovci a celá dekadentná filozofia i kultúra, ktorá Štúrovi nijako nechcela voňať. Východ, nie západ, Mickiewicz, nie Byron. Len tak si možno vysvetliť, že Štúr odmietol relatívne pokrokový racionalizmus a pridržiaval sa názorov, ktoré hlásali božský pôvod kresťanstva.

Aj v Halle hľadal preto Štúr argumenty proti racionalizmu a tie mu štedro poskytovali profesori Tholuch a Gnerich. Teológ Tholuch pôsobil v Halle aj ako univerzitný kazateľ a bol strhujúcim rečníkom, svojho času sa osobne poznal s Heglom. Keď sa Štúr vrátil do Bratislavy, bol vyzbrojený okrem iného aj pietistickými Tholuchovými názormi. Náboženstvo však, ani teologické problémy nikdy zvlášť Štúra netrápili, nikdy nepatrili medzi základné otázky doby, nikdy hlbšie nepoznačili štúrovskú generáciu. Skôr naopak; zdá sa, že táto generácia mala prinajmenšom zdržanlivý vzťah k náboženstvu, hoci to môže znieť paradoxne. Nezabúdajme však, že Štúr i štúrovci mali iné starosti, pomoc potreboval národ, nie Boh.

Štúdium na univerzite zaberalo Štúrovi veľa času, ale nebol by to Štúr, keby si pozorne a citlivo nevšímal aj život okolo seba. Priťahoval ho život nemeckých študentov, ich spolky a združenia, ich záujmy; hľadal podobnosti i odlišnosti s bratislavskou Společnosťou. Chcel sa poučiť. Spolkový, študentský život bol na nemeckých univerzitách bohato rozčlenený a dobre organizovaný. Roku 1817, pri príležitosti 300. výročia reformácie, sa na Lutherovom hrade Wartburg zišli študenti z celého Nemecka, aby manifestovali za slobodu a liberalizmus; od tých čias sa v Nemecku množili spolky, „buršenšafty“, ktoré mali prevažne pokrokový charakter. Aj na hallskej Univerzite pracovalo niekoľko študentských organizácií a ich náplň sa podobala bratislavskej Společnosti. Na pôdu študentských spolkov sa prenášali aj spory o Hegla, a tak a tieto spolky chtiac-nechtiac stávali politickým kolbišťom. Heglova filozofia sa čoskoro po Heglovej smrti stala korisťou ideových sporov: vznikla mladohegeliánska škola. Títo ľavicovo orientovaní heglovci predstavovali radikálne krídlo hegelovskej filozofickej školy; ich interpretácia Hegla a kritika kresťanstva bola pre nemecké podmienky akousi formou buržoázno-demokratického myslenia a podnecovala záujem o politický život. Študentstvo sa hýbalo. V Nemecku i v Uhorsku. Tento pohyb potom prispel svojou nemalou intenzitou aj do revolučnej atmosféry rokov 1848 – 1849.

Ľavé krídlo mladých hegelovcov podporilo aj vydanie knihy Davida Fridricha Straussa Život Ježišov v roku 1835. V tejto publikácii skúmal Strauss Krista ako historickú osobnosť a zbavoval ho mýtických názorov. Ešte osobnejšie vystúpil proti evanjeliám Bruno Bauer, ktorý posudzoval evanjeliá ako výmysly a Ježišovu osobnosť ako historickú fikciu. Na náboženskom modeli skúmali mladohegelovci spoločenské vedomie ako sociálnu štruktúru; skúmali otázku, ako vznikajú plošné predstavy o spoločnosti a ako tieto predstavy nadobúdajú donucovaciu silu. Mladohegelovci sa však obmedzili iba na idealistické chápanie spoločenských javov; ďalej sa dostal až Feuerbach.

Ľudovít Štúr sa dištancoval od mladohegeliánov, pravda, z celkom iných dôvodov ako Marx a Engels. Štúrovi, vychovanom v puritánskom Rakúsku, sa revolučná frazeológia mladohegelovcov zdala priveľmi odvážna. Postrehol, že táto frazeológia je len pseudorevolučná, že predstavuje len liberálne hrozby na adresu vládnucich tried, ktoré predstavovali buržoázny vývoj Nemecka. Kritika mladohegelovcov sa dotýkala aj náboženstva a tu bol Štúr – už pre spomínané príčiny – veľmi opatrný. Mladohegeliáni sa mu takmer stotožňovali s racionalizmom. Hurban stručne vyjadril Štúrove stanovisko: „... ako ho (Štúra) nikdy nezelektrizovali dobrodružné buršácke tvoreniny, tak i hegelingov – ako nazývali mudrákov, ktorí vyšli síce zo školy Heglovej, ale trčať zostali buď na povrchných len formách a formulách, buď dokonca falošné konzekvencie ťahajúc zo systému do ríše bludov, ako zašli Ruge, Rouge, Feuerbach atď. – premrštenosti a enkomiastika ich, nechali ho chladným.“

Štúr sa nikdy nedostal ďalej od Hegla, nikdy sa nepriblížil k Marxovi. Marxa nemal rád a pobúrilo ho jeho nekritické a urážlivé vyjadrenie o Slovanoch ako o reakcionároch.

Štúr sa pozeral na študentský život v Nemecku s istou rezervou a hoci „bral vrelú účasť čo pilný hosť na všetkých verejných prejavoch mládeže, na komersoch, seminároch, seminároch učených a rokovaniach súkromných“ ... „predsa nám nevstúpil do žiadneho zo spolkov študentských.“

Ľudovíta Štúra nelákal spolkový život nemeckých študentov, ani ich zábavky. Mal dosť svojich záujmov; chodí na prednášky z histórie, jazykovedy, filozofie, zaujíma ho politický vývoj Európy a právo. Na podnet Pavla J. Šafárika sa Štúr pustil aj do obsiahlejšieho vedeckého diela, odpisu wittenbergského žaltára, v ktorom je medziriadkový český preklad. Pozorne sledoval vývoj v Európe a popísal deväť zošitov kvartového formátu prácou, ktorú nazval Statistik der Europeischen Staaten; toto nemecky písané dielko dokončil 9. marca 1839. Je to zaujímavá práca a prezrádza, že Štúr sa podrobne zaoberal politickou integráciou v Európe; podrobne tu opísal geografické, ekonomické i sociálne pomery súdobej Európy. Hovorí sa o obchode európskych krajín v posledných rokoch, o úrovni vysokého školstva v Európe, sú tu rozsiahle pasáže o minulosti jednotlivých krajín. Tento politický zemepis však nie je pôvodný; je to kompilát známych a Štúrovi dostupných faktov. Statistiken der Europeischen Staaten napísal Štúr pre svoje politické a novinárske potreby. Časť tejto práce neskôr publikoval v Orle tatranskom; roku 1845 uverejnil v literárnej prílohe Slovenských národných novín úvahu Obozrenie sa na stav terajší národov v Európe a v Amerike.

Nežil však len štúdiu, učeniu, písaniu článkov, či nadväzovaniu kontaktov: zoznámil sa s mladou Nemkou Wilhelmínou a s ňou občas trávil voľný čas. Tento vzťah sa však nezmenil na vášnivú lásku, Štúr si dával pozor, aby sa nezamiloval; vedel, že to by ho odvádzalo od štúdií. Neskôr však Jozef M. Hurban na okraj tohto vzťahu trochu ironicky poznamenal: „Ale toho som sa nenazdal, že by i Ľudovít bol trochu trafený býval. Chudák, on to tajil v hrudi svojej. Pozdejšie mu sekla do srdca Maňa, ale i tá láska zostala len platonickou. Napokon zarezala sa mu do srdca Adela Ostrolucká, ale i tá láska, najbližšia cieľa, ostala pre chudáka len platonickou. Pekné sny a pekné žiale splodila v ňom láska časná.“

Tak ako na evanjelickom lýceu v Bratislave, aj na univerzite v Halle Ľudovít Štúr sledoval všetku dostupnú periodickú tlač. Slovanské noviny sa mu do rúk dostávali zriedka, zato pravidelne čítal nemecké a iné západné noviny. Podarilo sa mu nadviazať osobné kontakty so Všeobecnými augsburskými novinami (Augsburger Allgemeine Zeitung), do ktorých potom zo Slovenska posielal svoje ostré národno-obranné články. Nezabúdal však ani na styky s inými redakciami; začiatkom roka 1839 poslal do poznanského časopisu Tygodnik literacki článok, ktorý vyšiel pod názvom List uhorského Slováka redakcii. Štúr v ňom píše o srbských a slovenských ľudových piesňach, o „charaktere vyrážajúcom v slovanských pesničkách pod Karpatami“. Na ukážku pridáva obľúbenú pieseň Nitra, milá Nitra ako dôkaz bývalej veľkosti slovenského národa, ale jedným dychom aj pieseň Bože môj, otče môj, však je ten svet zmotaný, ktorá zase vyjadruje poníženie národa; nezabudne dodať, že za toto poníženie Slováci vďačia Maďarom a feudalizmu.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984