Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)

Román, ktorý si môžete prečítať ešte pred jeho vydaním
Počet zobrazení: 1558

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.

Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom autor sa nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.

Veríme, že čitatelia Slova sa nedajú odradiť rozsahom jednotlivých častí (celý román má vyše 900 rukopisných strán) a vo chvíľach oddychu so nájdu čas na vcítenie sa do doby, života a diela Ľudovíta Štúra.


Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.


Dni plynuli. Štúr si už úplne privykol na štúdia, na život v Nemecku. Zotavil sa, cítil sa dobre, bol plný energie. Žil skromne. Nemal žiadne finančné problémy. Zato mal dosť študijných povinností, času veľa nezostávalo. Aj jeho písomný styk s Bratislavou bol nepravidelný. Občas napísal Červenákovi a zaujímal sa o činnosť Společnosti.

Prišla jar roku 1839 a s ňou veľkonočné prázdniny. Ľudovít Štúr sa rozhodol, že navštívi Hornú a Dolnú Lužicu, oblasť, kde žili tak trochu zabudnutí Lužickí Srbi, ktorí sa len akoby zázrakom držali v zajatí nemeckého živlu.

Spomenul si na Kollárove slová: „Stůj noho, posvátna místa jsou, kamkoli kráčiš...“ a „někdy kolébka, nnyní národu mého rakev.“ Mal na mysli prirovnanie tohto veľkého slovenského básnika, ktorý o Hornej a Dolnej Lužici hovoril ako o dvoch topiacich sa loďkách. Len krátko pred Štúrovým príchodom do lužického Budyšína vznikla študentská slovanská spoločnosť a 23. apríla sa konalo jej tretie zhromaždenie. Štúr sa plný očakávania vydal na cestu. Chcel spoznať túto najzápadnejšiu baštu Slovanstva v germánskom mori: „Dávno som túžil po návšteve Slovanstva, ktoré sa zachovalo ešte na severozápade zeme, obývanej a vzdelávanej našim, veľkým národom, a boli to najmä Lužice, ktoré ma k sebe mocne vábili jednak preto, že ony ešte najviac zvyškov dávneho a kedysi tu široko sa rozprestierajúceho Slovanstva zachovali, keď naproti tomu v iných krajinách za dávna čisto slovanských, aj najmenšie stopy prastarých obyvateľov vymizli; jednak tiež, že v nich práve v našom veku to divadlo, totiž hynutie slovanskej a násilné vtieranie sa do cudzej národnosti vidno a azda konečná opona nad mohutným kedysi slovanstvom v krajinách za Odrou a Labe sa spúšťa.“

Na tejto ceste Štúr nemohol obísť Lipsko, ktoré bolo okrem iného známe aj mnohými tlačiarňami, kníhkupectvami a svetovým obchodom, v meste, „ktoré kedysi od našich predkov založenom a od nich meno, hoci aj preinačenom nesúcom“. V tom čase bol v Lipsku veľký trh, na ktorý prichádzali obchodníci takmer z celého sveta, medzi nimi aj Slovania – Srbi, Rusi, Poliaci, Česi. Obchodníci zo Srbska boli odetí v tradičných krojoch, „z ktorého som sa úprimne tešil a najmä z ich veľkoobchodníckeho podnikania, uvažujúc v mysli svojej, že národ obchodom bohatne a konečne mocným sa stáva, ako nás o tom príklady všetkých čias a národov poučujú“.

Na trhu sa tu tradične schádzali malí i veľkí obchodníci z celej Európy, ale aj z Ázie, ba aj z Ameriky. Obchodovalo sa so všetkým možným: látkami, korením, strojmi, drevárskymi výrobkami, obilím. Bola to prehliadka výrobkov z vyspelejších priemyselných krajín, ukazovateľ úrovne obchodu i hospodárstva. Štúr si nenechal ujsť príležitosť, aby si pozorne nepozrel trh i obchodníkov. Veď obchod a s ním spojený priemysel ho vždy zaujímali. So zadosťučinením zaregistroval, že v Lipsku je i niekoľko slovanských veľkoobchodníkov. Bez priemyslu sa nič nepohne, bez obchodu nebude stúpať životná úroveň národa, pretože „národ obchodom bohatne a napokon mocným sa stáva“ a tým mocnie i meštianstvo i prostý ľud.

V Lipsku bola v tom čase aj Burza nemeckých kníhkupcov (Deutsche Buchhändler-Borse), na ktorej vystavovali nemecké kníhkupectvá nové i staršie knihy, uzatvárali sa obchody, podpisovali vydavateľské zmluvy a, pravdaže, knihy sa v hojnom množstve predávali. Štúr obdivoval bohatstvo nemeckej literatúry, množstvo kníh, záujemcov, čitateľov, musel si však povzdychnúť, keď si smutne pomyslel na „slovanské kraje a na naše nepatrné a slabé ešte kníhkupectvo, ktorému by sme želali väčšiu hýbavosť, rýchlosť a podnikavosť. Isteže, máme ešte slabé obecenstvo a ak chceme, aby to prvé sa vzmáhalo, rozširujme a rozmnožujme knihy, lebo vlastne osud od toho závisí. Ak sa naše obecenstvo bude rozširovať, v literatúre väčšiu účasť mať, potom uvidíme, že kníhkupci hneď budú príčinlivejší, o čom majme pevnú nádej.“ Podobnú burzu Štúr zamýšľal založiť aj v Bratislave, chcel tak odstrániť problémy so zháňaním kníh. Dokonca si aj pripravil plán a radil sa s kníhkupcom Jaroslavom H. Pospíšilom z Hradca Králové, no plán sa nepodarilo realizovať. Neskôr Štúr napísal do Slovenských národných novín úvodník v roku 1846 (číslo 86) s názvom Naše kníhkupectvo, v ktorom sa zamýšľa nad neutešeným stavom knižného obchodu na Slovensku.

Vôbec, obchodu a priemyslu venoval Štúr i neskoršie veľa pozornosti a lipský trh ho len podnietil k ďalším úvahám o týchto problémoch. Bolo mu úplne jasné, že základom uvedomenia národa je nielen jeho morálna úroveň, ale predovšetkým úroveň hospodárska; ňou je všetko podmienené. Daromné sú všetky osvetárske rečnenia, daromná je bárs dobrá literatúra či výchova, zbytočné sú školy i noviny – ak niet priemyslu, ak niet podnikania, ak niet buržoázie, „svet sa premenil, musíme i my ísť so svetom,“ napísal v úvodníku Dôležitosť volenia rozličného stavu pre nás v Slovenských národných novinách (z júna 1846). „O čom predtým, len pred pár rokmi sa nehovorilo, o čoho možnosti uskutočnenia v našej oblasti sa veľmi pochybovalo, to už teraz vyviedlo a uskutočnilo sa: parolode už od viac rokov vlny kráľovského nášho Dunaja preorávajú, železnice už i po vlasti našej križovať sa začínajú, fabriky sa budujú, zákonodarstvo nepretržite na zlepšení stavu všetkých obyvateľov krajinských premýšľa, vzdelanosť i do nižších tried ľudu prenáša atď. Naspäť cesta nemožná, vopred sa ísť musí.“

Železnice, priemysel, obchod; bez nich bude Uhorsko zaostalou krajinou. Prvé, nesmelé krôčky už urobilo niekoľko podnikateľov, ale stále to je málo.

„Priemyselnosti a podujímavosti u nás tiež málo,“ písal Štúr, „a čo jej je, to v žiadnom pomere s rozsiahlosťou a ľudnatosťou nášho kraja nestojí. Nie je tomu kraj na príčine, kde mnohé a výnosné priemyselné závody by byť mohli, lež príčina tomu je málo ešte medzi nami rozšírených priemyselných, technických márnosti a napospol neochotnosť k väčším podujatiam. Ako z tohto ohľadu, tak aj z iných nechýrne veru stojíme v našom kraji.“

Nielen „neochotnosť“, ale hlavne feudalizmus, jeho vzťahy a zákony, ten feudalizmus, ktorý je „najväčšie zlo a príčina tisícerých starostí, nešťastí, záhub, ktoré prenasledujú rod náš,“ ten feudalizmus je príčinou sociálnej a hospodárskej zaostalosti Uhorska. Ak Štúr horlil za priemysel, bojoval proti feudalizmu, ak chcel zlepšiť hospodárske pomery krajiny, musel odstrániť už zastaraný feudálny systém: Štúr sa prejavoval ako typický predstaviteľ rodiacej sa buržoáznej ideológie.

Priemysel, priemysel a ešte raz priemysel. Štúr sa touto otázkou – a s ňou spojeným sociálnym programom – zaoberal neskôr vo viacerých článkoch v Slovenských národných novinách, hovoril o ňom na sneme. Články, Kde leží naša bieda, Ľud náš obecný, Dôležitosť volenia rozličného stavu pre nás i Spolčovanie sa, sú hľadaním východiska, sú prvým pokusom nastoliť problém industrializácie Slovenska. Predbežne sú to len svojpomocné podporné spolky a horlenie za manufaktúry; ale v takých sociálnych pomeroch to inak ani nebolo možné. Aj keď sa obchod i priemysel vzmáhali pomaly, predsa sa ako-tak rozvíjalo aspoň baníctvo a hutníctvo, veď „kto sa rieke priemyslu postaví?“ pýta sa J. D. Makovický a sám si odpovedá: „Veru nik: zachvacuje on svojou neoddeliteľnou mocou všetko, a čo sa mu protiví, to mliaždi nemilosrdne, to drví ako mlynský kameň zrno.“

Štúr k tomu dodáva v článku Dôležitosť volenia rozličného stavu pre nás: „V živote treba hospodárstva, roľníctva, remesiel, obchodu, známosti technických, umení, návrh rozličných vrstiev; my drahej našej vlasti a nášmu národu v každom oddiele slúžiť musíme; musíme dorábať potreby k vyživeniu telesnému, pristrájať všetko k zaopatreniu a k udržaniu tela, musíme hľadieť národ náš viesť k podujímavosti, k smelšiemu pusteniu sa do sveta, musíme mu cestu ukazovať k väčšej majetnosti, starosť viesť o spríjemnenie a pohodlnosti života, musíme rozumieť spojenie celej občianskej spoločnosti ako v hospodárstve, tak v právnom ohľade, musíme mu pomáhať k povýšeniu napospol, dobrú radu dávať v každej potrebe...“

Vzmáhajúci sa nemecký priemysel a obchod bol dobrým príkladom pre Štúrove hospodárske a sociálne plány; veľa z nemeckých skúseností sa Štúr snažil aplikovať i na slovenské pomery.

Lipsko je veľké mesto, buduje sa tu priemysel, stáva sa dôležitým obchodným centrom. Štúr už poznal mesto a tak znovu vyhľadal Poniatowského pomník v Gebhardovej záhrade na brehu rieky Elster. Nedá mu, aby sa nepristavil pri tragickej osobnosti poľského vojvodcu, ktorý bojoval aj s poľskými jednotkami po boku Napoleona, proti pruským, aj cárskym ruským vojskám v bitke pri Lipsku roku 1813. Neďaleko pomníka je malý domec, v ktorom sú rozmiestnené aj Pomiatowského podobizne, aj obraz, ktorý ho zobrazuje, ako chce so svojim koňom skočiť do rieky Elster a pritom posledný raz strieľa na pruského vojaka. Aký pohnutý osud! Niet pochýb, že Štúr úprimne obdivoval Poniatowského, ale zároveň ho aj trpko ľutoval. Videl v ňom totiž symbol slovanskej nejednotnosti a do jeho osudu sa mu premietali sváry medzi Rusmi a Poliakmi. Nevidel, nechcel vidieť v rusko-poľskom spore roztržku dvoch feudálnych štátov, kde išlo predovšetkým o šľachtické pozemky a práva poľskej šľachty; videl iba dvoch nešťastných slovanských bratov, ktorí sa poruvali o kus lepšej koristi.

V Lipsku sa Štúr zdržal iba jeden deň; už ráno sadol na parný voz, čiže na vlak a za štyri hodiny cesty po koľajniciach bol v Drážďanoch. Bola to prvá Štúrova cesta vlakom; uvedomil si dôsledky priemyselnej revolúcie 19. storočia. V Drážďanoch videl na Labe parné lode, a to ho hneď podnietilo k ďalším úvahám: Labe predsa otvára českým krajinám bránu do Severného mora a cez more do sveta. „Na rieke vzmáha sa parná plavba a už na parných lodiach z Čiech môžeš sa dostať rýchlo do Hamburgu a Severného mora!“ Aký dôležitý je obchod, cesty a železnice! Vždy znovu a znovu si to uvedomoval najmä tvárou v tvár nemeckému podnikaniu.

V tejto cestopisne reportáži sa Ľudovít Štúr pustil aj do úvah o hospodárskych aktivitách Ruska, pravda, svojráznym spôsobom. Napokon, bola to jeho obľúbená téma, hoci niektoré jeho odhady a úvahy boli skôr želaním a rozchádzali sa s realitou. Písal napríklad, že „Rusko v ostatných časoch najväčšiu pozornosť obracia na rozšírenie svojho obchodu a jeho udomácnenie najmä v Ázii, ako aj na zlepšenie svojich priemyselných výrobkov ako nevyhnutnú podmienku dobrého obchodného úspechu, čo bude mať nepochybne velikánske následky. Krajina bude bohatnúť a bohatstvom poháňaná pokúšať sa bude o ustavičné zlepšovanie svojho stavu a spríjemňovanie života, z ktorého prameňa bez všetkej pochyby musí vyplývať vzmáhanie sa osvety, vzrast strednej alebo meštianskej triedy – tohto základu sily a rozkvetu každej krajiny – pokroky v živote občianskom. (...) Ruská vláda teda úprimne zmýšľa so svojim ľudom, keď sa všemožne stará o zlepšenie výroby domáceho priemyslu, o rozšírenie obchodu a napomáhanie obchodných spolkov, lebo touto cestou najbezpečnejšie sa stará o samostatné a zvnútra ľudu pochádzajúce postupy v každom ohľade.“

Ruskej ríši v tom čase vládol cár Mikuláš I., ktorý bol korunovaný v Moskve roku 1826 a vládol tvrdou rukou až do roku 1855. Cársky režim bol autokratický, despotický, vládla policajná tyrania, byrokracia, armádne špičky, prísna cenzúra, poddanstvo bolo pre prostý ruský ľud neznesiteľné: Mikuláš I. bol reakčný monarcha, ktorý nemilosrdne potláčal každú známku odporu. Najznámejšie bolo potlačenie dekabristov: dekabristi boli šľachtickí rebeli a niektorí dôstojníci (povstali v decembri 1825, čiže v dekabri – preto dekabristi) ktorí protestovali proti cárskemu režimu, mali zväčša západné vzdelanie, chceli  zrušenie poddanstva a zavedenie konštitučnej monarchie. Mikuláš I. povstanie kruto potlačil, vodcov dal popraviť a viac ako 600 odsúdených poslal do vyhnanstva na Sibír.

 „Udomácnenie v Ázii“ nebolo ničím iným ako koloniálnou expanziou a podmaňovanie si neruských národov: Mikuláš I. sa pokúsil ovládnuť Turecko, rusko-turecká vojna znamenala obsadenie východného pobrežia Čierneho mora, voľnú dopravu po Dunaji i Stredozemnom mori, rusko-perzská vojna v rokoch 1826 až 1829 zväčšila ruské impérium o niektoré ázijské oblasti. V roku 1831 bolo po deviatich mesiacoch kruto potlačené tzv. Októbrové povstanie v Poľsku, keď najprv poľský sejm zbavil Mikuláša I. poľskej koruny, no keď Rusi povstanie za osamostatnenie Poľska potlačili, Rusko ovládalo jeho časť, Varšavské veľkokniežatsvo.

Považovať ruskú vládu za takú, ktorá „úprimne zmýšľa so svojim ľudom“, bolo od Štúra naivné, bolo to zámerné či nevedomé skresľovanie reality. 

Aj v Drážďanoch zostal Štúr jeden deň; navštívil Jana Hraběteho, kaplána na saskom dvore: do Drážďan ho pozval saský princ Johann Saský (v rokoch 1854 – 1873 bol saský kráľ), aby ho Hraběta učil po česky. Jan Hraběta Štúra informoval aj o tom, že sa na saskom sneme rokovalo o konečnom zrušení lužického jazyka, no vďaka šľachetnej ochrane Johanna Saského „pošťastilo sa ju vytrhnúť z hrozivej záhuby tým, že sa vyučovanie náboženstva v začiatočných školách povolilo v národnom jazyku“. Tento český kňaz bol zanieteným slovanským vlastencom a Štúra poznal z Květov a Svetozoru. Hoci Hraběta Štúra pozýval k sebe, Štúr sa ponáhľal ďalej. Nepozrel sa ani do drážďanskej galérie, ktorá už vtedy vlastnila zbierku vzácnych obrazov a umeleckých pamiatok, ale sľúbil Hrabětemu, že sa tam spolu pozrú na spiatočnej ceste.

Do Bautzenu – čiže do Budyšínu, strediska Lužických Srbov – vyrazil Štúr popoludní. Bautzen nie je od Drážďan ďaleko; necelých 50 kilometrov. Cesta vedie zvlneným, pahorkatinovým krajom, cez ponemčené dedinky; už len pôvodné srbské názvy dedín prezrádzajú, že tu žili – a teraz živoria – Slovania. Po pravej strane minul obec a vrch Stolpen (Sloupsko), ktoré istý čas patrili slovanskému šľachtickému rodu Mokov a o ktorom napísal Ján Kollár znelku: „Sloupsko pyšné, hrade starých Mokú, dej mi outočiště přátelské...“

Ľudovít Štúr sa nenáhlil; premýšľal. Mal o čom. V myšlienkach sa vracal k veršom Slávy dcéry, myslel na chvíle, keď sa prvý raz stretol s Kolárovými veršami. Musel myslieť na osud Slovanov, na ich slávnu minulosť a smutnú prítomnosť. Ťažké bremeno vzal na svoje plecia! Unesie ho? Ako napísal Kollár:

            Nám krev milou cizí žízeň chlastá,
            a syn, slávy otců neznaje,
            ještě svým otroctvím se chvastá!

Nie je to tak? Nie sú takmer všetky slovanské národy – okrem ruského, čiernohorského kráľovstva a srbského kniežactva – pod cudzím jarmom, nie sú utláčané, vykorisťované a ponižované? Ako dlho to bude ešte trvať?

Osudy Lužických Srbov sú príkladom nemilosrdného ponemčovania. Niekedy samostatný a sebavedomý národ sa takmer úplne asimiloval a splynul s nemeckým životom. Deti už nevedia dobre po srbsky, úrady sú nemecké, školy vychovávajú odrodilcov. Pravdu mal Kollár, keď povedal: „Syn, slávy otců neznaje, ještě svým otroctvím se chvastá!“

Len starý, mohutný slovanský hrad nad Budyšínom pripomína zabudnutú slávu predkov.

Ale nie je to tak aj na Slovensku? Slovenské mestá sú pomaďarčené, úrady a školy používajú maďarčinu, synovia Slovákov sú odrodilí, maďarský živel vytláča všetko slovenské. A Čechy? V Prahe počuť na každom kroku nemčinu, českí učenci odchádzajú do Viedne, rakúske pazúre sa zaťali do českého národa.

Smutné myšlienky vírili Štúrovou hlavou. Aký osud čaká slovanské národy?

Ako častokrát, keď mu je ťažko na duši, hľadá útechu v Kollárových veršoch. On to predsa povedal jasne:

              „Pracuj každý s chutí usilovnou
              na národu roli dědičně,
              cesty mohou býti rozličně,
             jenom vůli všichni mějme rovnou.“

V Kollárových veršoch je aj koncepcia, návod, štátotvorný prvok. Obracia sa na Slovanov:

             „Zřiďte obec jedním jměnem zvanou,
              pevnou, ať je cizí holomci,
              svornou, ať ji vlastní lakomci
              nezbourají novou zase ranou.“

Ľudovít Štúr sa mal o koho oprieť, mal sa čím potešiť v mrcha hodinách. Nie je sám, veľa slovenských sŕdc tlčie v rovnakom rytme.

Cestou do Budyšína sa Štúr dostal do cestovného voza s Jánom Mužíkom, budyšínskym mešťanom a Poliakom Stanislavom Krupinskim, veľkoobchodníkom z Odesy, ktorí sa vracali z veľkonočného lipského trhu. Mužík s Krupinským sa zhovárali medzi sebou každý vo svojom nárečí a tak sa vždy zvedavý a zhovorčivý Ľudovít Štúr zapojil do debaty. Úprimná radosť bola vzájomná: dvaja noví známi preukazovali náklonnosť k slovenskej národnosti, Štúr im vysvetľoval vzájomné prepojenie slovanských kmeňov a jeho výklad na túto tému sa stretol s veľkým záujmom. Hovorili aj o situácii Lužických Srbov, o vymieraní jazyka; Ján Mužík žialil nad tým, že srbská reč sa vytláča zo škôl i z kostolov, veľa Srbov nenavštevuje nemecké bohoslužby, hoci občania Budyšína chodia do nemeckého chrámu. Nečakane sa do rozhovoru zamiešala jedna Nemka, ktorá s nimi cestovala a ktorá nerozumela ničomu, o čom sa hovorilo; začala sa, pochopiteľne po nemecký, sťažovať, že srbský ľud v Opiciach (Oppitz, hornolužická obec severne od Budyšína) necháva kostol celkom prázdny, keď sú v ňom nemecké bohoslužby. Štúr ju dosť nezdvorilo zarazil a pripomenul jej daromnosť takéhoto mudrovania. „Pomyslel som si, že náš voz je malým obrazom toho, čo sa deje vo svete vo vzťahu k nám a k úsudkom, ktoré sa nežičlivosťou alebo ľahkovážnosťou našich susedov stali obvyklými pred vzdelaným svetom.“    

Podvečer Štúr dorazil do Budyšína (rozlúčil sa s poľským obchodníkom Krupinským a s radosťou prijal pozvanie na návštevu Jána Mužíka) a jeho prvá zastávka bola u Handrija Lubjenského, ktorý bol v meste duchovným. Lubjenski bol zanietený vlastenec, jeden z tých Srbov, ktorí sa všemocne usilovali o pozdvihnutie srbského národa v Lužiciach. Od Lubjenského dostal Štúr prvé priame informácie o Hornej a Dolnej Lužici. Neboli práve najlepšie: Lubjenski potvrdil, že mešťania, bohatší obyvatelia, ba i celé dediny sa ponemčujú, srbská reč, návyky a kultúra žijú len v prostom ľude. Srbskí vzdelanci sa napriek nepriazni nemeckých národov a nezáujmu „vlastných lakomcov“ usilujú: zakladajú spolky, knižnice, spoločnosti.

Už na druhý deň po príchode do Budyšína mal Ľudovít Štúr bohatý program. Správa o jeho príchode sa rýchlo rozšírila; Štúra potešilo, že jeho meno preniklo i sem. Ľudovíta Štúra prijal mešťanosta Budyšína doktor práv Klin a s pýchou mu poukazoval pamätihodnosti mesta. Bjedrich Adolf Klin bol dva roky aj poslancom saského snemu a jeho zásluhou prijal snem zákon, vďaka ktorému mohli Lužickí Srbi používať v školách svoj materinský jazyk.

Pri Budyšíne sa odohrala ďalšia zo série víťazných Napoleonových bitiek; tento geniálny vojvodca tu rozprášil spojenecké vojská. Na jednom vŕšku stojí stále mohutný strom, pod ktorým Napoleon pozoroval krajinu a riadil víťaznú bitku. Mešťanosta Klin vystúpil so Štúrom na starú Srbskú vež, ktorá stojí na námestí a z ktorej vidno nielen celé mesto, ale aj okolie.

Nemecká krajina je prevažne rovinatá, fádna, akoby bez fantázie. Ale k Lužickým Srbom bola príroda štedrá; možno chcela aspoň takto vynahradiť nepriazeň osudu. Okolo Budyšína sú utešené listnaté hory, tônisté údolia a bystré potôčky. Cez mesto tečie Spréva a navôkol sú vrchy so slovanskými názvami: Prašica a Černoboh. Zo Srbskej veže vidno reťazce hôr, údolie Sprévy a potom ďaleko za ňou zvlnené pahorky. Zo Srbskej veže zostúpili do skalnatej doliny, prišli k miestu, kde sa kedysi odohrávali pohanské rituály a kde údajne kedysi stála socha boha Flinca, buditeľa mŕtvych: na pamiatku modly stojí na pôvodnom mieste kamenný stĺp. Od Bjedricha A. Klina dostal Štúr odporúčajúci list pre lesníka v Rochlove, v dedine, ktorá leží priamo pod Černobohom. Spolu s ním išlo do Rochlova aj niekoľko mladých Srbov, cestou prechádzali cez prevažne srbské dediny, Štúrovi druhovia sa všade púšťali do reči s dedinčanmi v ich materinskom jazyku. Kto si chce získať dôveru týchto ľudí, musí s nimi hovoriť po srbsky, inak sa na človeka pozerajú s podozrením; jazyk je základný prvok, ktorý spája národ a vytvára jeho integritu.

V Rochlove sa Štúr so skupinkou Srbov stretol s miestnym lesníkom, ktorý sa zhodou okolností tiež volal Lubjenski: prijal ich, ako všetci pred ním, s pohostinnosťou a srdečnosťou a po krátkom občerstvení im odporučil svojho syna za sprievodcu; ten si prevesil ručnicu cez plece a oblečený v národnom kroji, viedol ich na vrch Černoboh a potom na Prašicu.

Na mladého Ljubenského spomína Štúr ako na štíhleho mladíka krásnej postavy, ktorý mu pripomínal akéhosi bohatiera dávnoveku, chystajúceho sa na boj, alebo po víťaznej bitke chystá sa obetovať na posvätné oltáre. Mladík im ukazoval skaly, na ktorých sa podľa ústnej tradície zabíjali obete, na jednej skale bolo vidno vytesané srdce. Odtiaľ prešli na vedľajší vrch, na Prašicu (slovo prašica nie je odvodené od prachu, prášiť sa, ale pýtať sa, spytovať sa) kde stála veľká dvojramenná skala. Ľudovít Štúr prišiel k zaujímavému záveru:

„Že Slovania, podobne ako Gréci – naši zomrelí bratia – verili veštbám, o tom odstraňuje všetku pochybnosť sám názov tohto vrchu a s ním dosiaľ zachované podanie u ľudu. Podľa tohto podania kňaz stával v strede skaly a vydával výroky na otázky ľudu spytujúceho sa na svoju budúcnosť. Na boku skaliska je diera, o ktorej bola v ľude domnienka, že je to ucho božstva skrývajúceho sa v hlbine skaly. Tieto obetnice a skaly, ktoré by si právom nazval obeliskami a pyramídami vzdialenej slovanskej dávnovekosti, sú na poslednom pohorí Slovanstva na západ a podobne ako ich rodáci kazia sa a nivočia zubom času a všetečnou rukou...“

Aj Kollár napísal vo vysvetlivkách k Slávy dcére o týchto kamenných slovanských oltároch; hoci historicky nikto nedokázal, že patrili práve slovanským kňazom, vďaka Kollárovi sa dostali do slovanskej mytológie.

V spoločnosti mladých nadšencov Štúr opäť pookrial a ožil; nie je to až také zlé so Slovanmi, keď majú schopnú, nadšenú mládež. Opäť si pripomína Slávy dcéru: „největší je neřest v něštěstí láti neřestem“; nič nepomôžu náreky, plač, zúfalstvo, pomôže len práca: „ruky pilné“. 

Na budyšínskom gymnáziu, ktoré Štúr navštívil, založil významný srbský národovec Ján Arnošt Smolér Slovanskú budyšínsku spoločnosť, čiže Societas Slavica Budissinensis. Práve tu sa Ľudovít Štúr zoznámil s Arnoštom Smolérom, ktorý – tak ako Štúr – bol zapálený pre slovanskú myšlienku. Ján Arnošt Smolér patril k tým lužickým Srbom, ktorí mali neustále na mysli zlé postavenie svojho národa a snažili sa ho, i keď skromnými prostriedkami, zlepšiť. Ján Arnošt Smolér zbieral ľudové piesne, ktoré vyšli roku 1841 a 1843, redigoval srbské noviny a časopisy, prekladal z iných slovanských literatúr a roku 1847 stál pri zrode Matice srbskej. Smolér neskôr preložil aj Štúrov spis O národních písnech a pověstech plemen slovanských. Štúr podporoval Smoléra aj v myšlienke, aby založil srbský časopis v Lužiciach a nabádal ho, aby Lužickí Srbi vstúpili do literárneho zväzku s inými Slovanmi. Po niekoľkých rokoch sa tento plán lužickým Srbom podarilo zrealizovať, keď založili týždenník Tydžeňska Nowina a Smolér sa stal aktívnym spolupracovníkom.

Počas Štúrovho pobytu v Lužiciach sa obaja národovci niekoľkokrát stretli. Štúr – s jemu vlastnou horlivosťou – nabádal Smoléra do osvetovej práce a podporoval ho v úmysle založiť časopis. Po návrate zo štúdií v Halle si Štúr so Smolérom dopisoval, Štúr písal aj mladým členom budyšínskej spoločnosti. Podarilo sa mu zozbierať veľkú zásielku slovanských kníh, ktoré potom Červenák poslal knižnici budyšínskej spoločnosti. Ako mohol, tak pomáhal chudobnému národnému životu Lužických Srbov; nabádal ich tiež, aby študovali Šafárika a Kollára, aby si dopisovali so slovanskými vzdelancami a tak pomáhali budovať mocnú slovanskú rodinu.

Štúra počas jeho pobytu v Budyšíne zastihla aj nedeľa, čiže deň bohoslužieb a tak navštívil evanjelický aj katolícky kostol. V oboch sa konali bohoslužby v srbskom jazyku.

Počasie bolo pochmúrne a daždivé, oba chrámy boli plné. V oboch chrámoch videl a cítil veľkú pozornosť a pobožnosť, z čoho mal veľkú radosť, keďže sám bol silne nábožensky založený. Do kostolov prišli prevažne ľudia z okolitých dedín a predmestí, lebo „žiaľbohu, vnútrajšok mesta zaujali už cudzinci“.

Štúr sa posťažoval: „Tak sa to s nami Slovanmi stáva, že od cezpoľných bývame z našich hlavných miest vytláčaní nielen v tých krajinách, kde je cudzina blízka a kde sa už veľmi rozmohla, ale aj v číro slovanských. (...) Medzitým, čo v hlavných mestách zakladali sa ústavy všakovakého druhu, slúžiace na vzdelanie ľudského ducha, museli sa domáci obyvatelia po mestečkách a dedinách uspokojiť len s chatrnými ústavmi tohto druhu. Cudzina si zabezpečovala mravnú prevahu nad domácim, čím sa stalo, že úrady, hodnosti do jej rúk padali a údelom domácich bolo chladné pohŕdanie.“

Keď je človek dlhšiu dobu v cudzine, má sklon posudzovať súvislosti v iných polohách, vidieť veci v inom zornom uhle. Poznanie je súhrnom porovnávania odlišností; pozvoľna vznikajú skúsenosti, ktoré sa ukladajú v pamäti ako plásty medu. Vo vhodnú chvíľu pamäť poslúži získanými informáciami a podnieti prúd myšlienok. Ľudovít Štúr mohol porovnávať život Lužických Srbov v Nemecku a Slovákov v Uhorsku. Mali veľa spoločného: neľahký život vo vlastnej zemi, útlaky cudzích národov, odrodilstvo, zlé sociálne pomery. Akokoľvek však, slovenský národný pohyb sa Štúrovi zdal živší, presvedčivejší a cieľavedomejší. Až odtiaľto, z odstupu a z diaľky videl, koľko práce tam doma vykonali, ako sľubne sa všetko rozbieha. Nebola a nie je márna jeho práca, usilovnosť a odhodlanie; veci sa predsa hýbu. No i tak si Štúr v cestopise posťažoval: „Je to najbolestnejší pocit hľadieť na skvelé zvyšky hrdosti a slávy vlastného rodu; ony istotne najlepšie zavedú našu myseľ do šťastnej minulosti a s ňou striedajúcej sa poddajnosti a dajú nám tiež najživšie pocítiť stav prítomnosti.“

Mal na mysli nielen osudy Lužických Srbov, ale aj osudy Slovákov.

V reportáži si Štúr – okrem presného opisu svojej cesty – neodpustil niekoľko úvah o odnárodňovaní slovanských vzdelancov. „Smelo môžeme tvrdiť, že v týchto rozľahlých krajinách za starodávna niekoľko miliónov Slovanov žilo a teraz nachádzame niekoľko tisíc v Sliezsku, v Lužiciach, Horná a Dolná Lužica, na Pomorí, ktorých podnes viac a viac ubúda, takže najmä v posledných dvoch miestach s dokončením prítomného storočia ledva akýsi tieň zostane z dávneho Slovanstva.“

Osudy viacerých slovanských miest sú si podobné: v Bratislave, Prahe, Budyšíne, Trnave, Krakove i v Brne žili síce vzdelanci, žili i bohatšie vrstvy, ale prevažnú väčšinu tvorili cudzinci. V cudzích rukách bolo sústredené i bohatstvo, aj skromný priemysel. Príčinu tohto stavu Štúr videl v nezáujme slovanských občanov o priemysel. Kde niet priemyslu, niet peňazí, ani hospodárske zázemie, niet buržoázie, ktorá bola v danej historickej chvíli predstaviteľkou  pokroku: teda niet ani pokroku. Štúr videl chybu aj v tom, že Slovanom chýbalo akési technické či ekonomické povedomie; ich nezáujem o priemysel – okrem objektívnych, historických príčin – vyplýval aj z neznalosti technických a ekonomických vied. Štúr povedal pravdu, aj keď nie celú: skutočnou brzdou rozvoja priemyslu boli spiatočnícke, feudálne zákony a vzťahy.

Štúr v tejto súvislosti spomenul osvetovú činnosť svojho staršieho priateľa, doktora Karla Slavoja Amerlinga, ktorý v Prahe pripravoval nedeľné prednášky o nových poznatkoch z chémie a techniky. Aj takýmto spôsobom prebúdzal Amerling záujem o vedu a priemysel; Štúr, pravdaže, vysoko ocenil Amerlingove zásluhy.        

Z Budyšína Štúr cestoval ďalej, do Zhorelja (Görlitz), ktoré už leží v Hornej Lužici pri českých hraniciach. Zhorelja je krajina, ktorá takmer nemení charakter. Rozdiel v sociálnej či politickej štruktúre Dolnej a Hornej Lužice nie je žiadny, rovnaká je aj kultúra, ľudové tradície a zvyky. Aj reč je rovnaká, len pravopis odlišný. Srbi z Dolnej a Hornej Lužice sa nevedeli dohodnúť na spoločnom pravopise; ako bernolákovci a evanjelici. Až neskôr – najmä zásluhou Jána Arnošta Smoléra a Jurija Ernesta Wanaka – vznikli pravidlá nového pravopisu, ktorý už odstránil nemecké prvky zo srbčiny. Štúr, pravdaže, aj potom pozorne sledoval život lužických Srbov a na informáciu o novom pravopise reagoval radostne; bol to podľa neho ďalší krok smerom k slovanskej rodine.

V Zhorelji však sbrštinu počuť len kde-tu; mešťania rozprávajú po nemecky, srbštinou hovorí len prostý ľud. Štúr bol sklamaný, hoci ho to neprekvapilo; podobná situácia bola aj v iných slovanských mestách.

Na námestí v Zhorelji stojí pozoruhodná stavba, evanjelický Kostol svätého Petra a Pavla. Podľa Štúra je to „najkrajší zo všetkých evanjelických chrámov, aké som kedy videl, s vysokým klenutím a mnohými korintskými stĺpmi, na ňom zvony ohromnej veľkosti“. Štúr sa ubytoval na fare: farárom tam bol hlavný kňaz evanjelickej cirkvi Joachim Leopold Haubt, tajomník Hornolužickej učenej spoločnosti. Haupt ho najprv zaviedol do veľkej budovy, ktorá je majetkom spoločnosti, ukázal mu knižnicu, zbierku minerálov a rôznych starožitných predmetov.

Večer strávil Štúr na fare v rodinnom kruhu Haubtovcov. Haubta zaujímali srbské ľudové piesne; vo svojom okolí zbieral texty a chystal ich vydanie spolu s nemeckým prekladom. Domáci požiadali Štúra, aby im zaspieval nejakú slovenskú ľudovú pieseň a hoci sa Ľudovít zdráhal – vedomý si svojho „neumeleckého speváctva“ – hoci bol vynikajúci muzikant i spevák, hrával na gitaru – zaspieval dumu o svätej Nitre a preložil ju vzápätí do nemčiny. Pieseň sa všetkým páčila a podnietila diskusiu o ľudových piesňach a odkaze, ktorý v sebe nesú. Haubt sa sťažoval na Lužických Srbov, že učená spoločnosť ich opätovne vyzývala, aby zozbierali lužické ľudové piesne, no tí sa k tomu akosi nemajú. Sťažoval sa tiež na nejednotnosť lužického pravopisu, pretože srbskí vzdelanci a kňazi sa nedohodli na jednotnom pravopise. Pre Štúra to bolo varovanie: „Smutná vec, že malá hŕstka sa nechce alebo nevie zjednotiť na jednom pravopise: ktože tu nezbadá tú u Slovanov z pokolenia na pokolenie prechádzajúcu nesvornosť a rozdrobenie? Taký malý počet už na prahu záhuby a predsa si nepodajú svorne ruky, aby, zlúčiac sa do užšieho spolku, mohli odolať hroziaceho im zahynutiu!“

Ďalšia Štúrova zástavka v Hornej Lužici bola v obci Königshain; v údolí za dedinou sú podobné kamenné oltáre, aké Štúr videl pri Budyšíne na Černobohu a Prašici. K večeru dorazil do Kolmenu, a tam našiel nocľah u evanjelického farára Lahodu. Ján Lahoda bol horlivý Srb, bol členom srbskej spoločnosti na Lipskej univerzite a spolupracovníkom Srbskej noviny, ktorá v rukopise kolovala medzi priateľmi srbčiny.
Bol už posledný aprílový deň a na tento deň – podľa ľudovej tradície – pripadlo mytologické pálenie čarodejníc. Prostí ľudia – najmä mládež – sa vybrali do hôr a zapaľovali slamené bosorky; v lužických lesoch horeli ohne ako starodávny, tajomný rituál z ranných, dávnych vekov ľudstva. Kopce, háje a lesíky boli ožiarené horiacim ohňom, v nočnej tme bol na ne pôsobivý pohľad.

Prvý májový deň skoro ráno sa Ľudovít Štúr pobral ďalej a popoludní dorazil do Lazov (nemecky Lohsa, srbsky Laze), kde sa stretol s Andrejom Seilerom, autorom srbskej čítanky. Ako počas celého pobytu, aj rozhovor s evanjelickým farárom Seilerom, (Handrij Zejler), bol srdečný a priateľský; Seiler ukázal Štúrovi dodatok k svojej čítanke, v ktorej boli nové srbské básne, tiež zbierka lužických piesní a informoval ho, že chystá srbský slovník, len sa musí poradiť s pánom Lubjenským, ktorý už viacej rokov pripravuje podobný slovník. Seiler sa zmienil Štúrovi aj o tom, že keď pôsobil na univerzite v Lipsku, chcel prednášať slovanské jazyky, no pre nedostatok financií musel od svojho predsavzatia upustiť.   

V tejto dedine sa Štúr stretol aj s rodičmi Jána Arnošta Smolera; Smolerov otec bol učiteľom na tamojšej škole a sťažoval sa, že musel násilne zaviesť nemecké vyučovanie medzi čisto srbskými žiakmi: odporoval a argumentoval márne, nemecké úrady zvolili len k tomu, aby mohol aspoň náboženstvo učiť v domácej reči...

Ľudovít Štúr sa rozlúčil s novými priateľmi a pobral sa smerom do Kamjenca, do oblasti, ktorú obývali lužickí katolíci. Prekvapilo ho, že v katolíckej Lužici nemčinu takmer nepočuť a ak tu aj ľudia hovoria po nemecky, tak je to viac len lámanie nemčiny ako hovorenie. Aký rozdiel medzi protestantskou a katolíckou časťou! „Keď som stretol zo školy idúce dietky v protestantských osadách, vždy som bol nemeckým dobrým dňom pozdravený, no naproti tomu po katolíckych dedinách ma srbský dobrý deň vítal,“ poznamenal Štúr vo svojom cestopise. „Zarazilo ma tiež, keď som dietkam, ktoré ma po nemecky pozdravili, že tieto pozerali na mňa s akýmsi obdivovaním, súc prekvapené, ako sa nazdávam, neobyčajnosťou mojej odpovede, ktorú nečakali z úst človeka v klobúku a po celom tele čiernym šatom odetého. Z toho sa dá uzatvárať na ich výchovu a na ustavične väčšie stiesňovanie domácej reči v chalupách dedinčanov.“

Srbčina bola jazykom chudobných domkov a sedliakov; páni „čiernym šatom odetí“ hovorili nemčinou a v jej duchu vychovávali aj svoje deti.

Cestou do Kamjenca zastihla Ľudovíta Štúra horúčava, na to ročné obdobie nezvyklá. Ostré jarné slnko rozpálilo prašné cesty a nemilosrdne pražilo na pútnika. Štúr vliekol teplý plášť a balíky darovaných i kúpených kníh; cesta tu viedla poľami, stromov a tieňov na odpočinok je poriedko. Náhoda však chcela, aby Štúr stretol prostého Srba, s ktorým mali spoločnú cestu. Pocestný ochotne pomohol a robil Štúrovi spoločníka až do Kamjenca; cesta trvala niekoľko hodín. Do Kamjenca prišli až navečer, a tam Štúr zaplatil pomocníkovi niekoľko grošov za ochotnú službu, ten však, keď pozrel na peniaze, polovičku z nich vrátil so slovami: „jara wele ste mi dali“. Štúra to, pravdaže, prekvapilo a pohnutý nezištnosťou prostého Srba, núkal mu ešte viac. Ten odmietol a Štúr takto komentoval jeho konanie: „Po odeve poznal som v ňom úbohého muža a jednako jeho chudoba nepohla ho k lakomosti alebo prijatiu väčšej mzdy, než si spravodlivo zaslúžil. U nás majú ešte tieto cnosti svoj domov a sú tu akoby v útočišti, vyhnané od iných a slúžiace k posmechu tým, čo nás osočujú. Ale skrývajte sa v krajinách ľudu nášho, vy okrasy ľudstva: u nás hádam uchováte sa k lepším časom.“

Krátko pred skončením veľkonočných prázdnin sa Ľudovít Štúr vrátil z cesty po Lužiciach späť do Halle. Boli to užitočné prázdniny; zoznámil sa s viacerými lužickými vzdelancami, spoznal ich kultúru i tradície a, pravdaže – lužické problémy. V Drážďanoch si ešte pozrel zbierky v známom múzeu Zwinger, zaujala ho najmä zbierka starobylostí a obrazáreň, videl obrazy školy talianskej, holandskej, španielskej, ale aj obrazy českých maliarov. To mu zaraz „radostne pripomenulo slovanské umelectvo, ktorého dôkazy, skvejúce sa v rade toľkých vznešených majstrovských kusov, pozoroval som s vnútornou pýchou.“

Vracal sa opäť cez Lipsko a tam už nešiel k Poniatowského pomníku, ale vyhľadal Jurija Ernesta Wanaka, ktorý tu bol seniorom Srbskej kazateľskej spoločnosti. Táto inštitúcia vychovávala pre Hornú i Dolnú Lužicu srbských kazateľov; bola to vlastne jediná oficiálna organizácia, ktorá pracovala pre Lužice. Štúr udržiaval s Jurijom Wanakom písomný styk; v septembri roku 1839 napísal Štúr Wanakovi do pamätného zošita: „Jeden je zámer náš, podajme si teda bratské ruky. Ty synom Lužíc, ja Tatier, sme obaja synovia slovanstva, ktoré chce šťastné vidieť svoje deti.“

Ľudovít Štúr na záver svojho cestopisu, pateticky dvíha hlas na ochranu Lužických Srbov: „Vzmužte sa! Učte sa z príkladu vyhynutých bratov, že aj vám nastáva podobný osud, ak sa celou dušou neujmete dedičstva odkázaného vám otcami a zomrelými bratmi. Chráňte poklady národné a prechovajte ich k lepšej budúcnosti!“

Ľudovít Štúr uverejnil svoju cestu do Hornej i Dolnej Lužice v Časopise českého muzeum (článok vyšiel roku 1839). O rok neskôr Štúrov cestopis preložil Janko Šafárik do srbčiny a ten vyšiel v Letopise Matice srbskej. Štúrova cesta do Lužíc sa vôbec stala slávnou: roku 1842 vyšla vo varšavskom časopise Dennica – Jutrzenka v poľštine i ruštine. Do celého slovanského sveta sa tak dostalo nielen Štúrovo meno, ale aj varovný osud Lužických Srbov.

 

ROZPOMÍNANIE


Pokojných večerov je čoraz menej, už len občas sa rana stíši, necítim žiadnu bolesť a zdá sa mi, že bude opäť všetko ako voľakedy, že si vyjdem do vinohradov za mestečko, že sa poprechádzam po námestí a pozdravím sa so známymi aj neznámymi, že si sadnem na svoju obľúbenú lavičku, budem hľadeť do údolia, budem hľadieť do seba, do minulosti, možno aj do budúcnosti... Je mi lepšie, ale tuším, že je to len klamlivý pokoj a hocikedy sa zase vrátia bolesti, únava, slabosť a s tým  spojené pochybnosti a depresie. V takýchto chvíľach by som sa chcel zhovárať s priateľmi, dumať o dôležitých veciach, ktoré prešli našimi životmi, alebo čítať, potešiť sa skvelými dielami Janka Kráľa, Sama Chalupku, Janka Kalinčiaka, Andreja Sládkoviča, Kollára, Šafárika... Na stolíku pri kresle mám knihu, vybral som ju náhodne z knižnice, ale nechce sa mi v nej ani len listovať. Je to Hegel. Prednášky o filozofii dejín.

Hegel... Všetko dobré, aj všetko zlé, všetko správne, aj všetko pochybné čo je vo mne, pochádza z Hegela. Napísal som Přednášení historická, kde som sa usiloval vysvetliť, či skôr priblížiť jeho filozofiu dejín, no nie sú to len Hegelove pohľady na dejiny, ale aj koncepcia jeho vnímanie dejinných pohybov a protikladov. Po príchode do Halle som sa musel trochu rozhliadnuť, zoznámiť sa s prostredím, s profesormi, so študentmi, no mal som jasno v tom, že sa chcem čo najviac naučiť o Heglovej filozofii, ktorý učil o sebauvedomovaní človeka, ako som to vedel od mojich predošlých učiteľov. Viac intuitívne ako cieľavedome sa mi do mysle vnárala myšlienka, že človek je vo svojej samotnej podstate slobodný, že sa stáva tým, čo si o sebe myslí a čím aj vskutku je: moje vtedy ešte mladícke predstavy našli oporu vo viacerých tézach tohto filozofa. A Hegel išiel ešte ďalej: nehovoril iba o človeku, o jedincovi – hovoril o národoch, o ich sebauvedomovaní, čiže, v mojich predstavách... o oslobodení akejsi kolektívnej mysle celých národov! Ak si národ náš uvedomí vlastnú silu, vlastné vedomie spolupatričnosti k sebe samému, tak sa mu otvoria cesty k slobode... Hegelova dialektická metóda vývinu idey je všeobsiahla, nevzťahuje sa len k dejinám, ale k pochopeniu podstaty celého sveta, teda aj prírody, aj psyché človeka. Hegel sa opieral o gréckeho filozofa Herakleita, podľa ktorého svet nestvoril Boh, ani ľudia, ale vždy bol a vždy bude ako boj protikladov, ako večne živý oheň, ktorý horí a zhasína. Idea je všade, napísal Hegel, ona zahŕňa celok. Vývoj je dôsledkom protikladov, jeden chce odstrániť druhý, chcú sa navzájom premôcť. Tvrdím spolu s ním, a tak som to aj napísal, že dejiny nie sú náhodnými udalosťami, ale usporiadaným dianím. Nedržal som sa však Hegla, určite nie za každú cenu, snažil som sa do jeho pôdy zasadiť svoj strom. Pozorne som čítal Hegelove úvahy o prvých dejepiscoch, ale z môjho pohľadu história im bola len hrou ľudských záujmov a náruživostí, všetko im bolo bohapusté a bohuprázdne. Je to svet, z ktorého bol Boh odstrčený.

To ma znepokojovalo. Hegelov panteizmus sa mi zdal protikresťanský. Kresťanstvo je predsa samo o sebe dualistické, hoc aj idealistické... idea a hmota sú od seba oddelené. Bol rozdiel medzi týmto panteizmom a ponímaním Boha v Hegelovom chápaní? Hegel sa vyjadroval, že Boh je absolútna substancia, ale aj absolútne samostatné bytie, večná podstata a jediná skutočnosť. Nebolo v tom protirečenie?

Všetko sa odvíja od abstraktného ku konkrétnemu, tak učil Hegel, ale veda chápala vývoj práve naopak. Kto mal pravdu? V úvahe Přednášení historická som uvažoval aj o tom, že uvedomovanie si ducha skrze seba samého je to, od čoho sa odvíja história a akoby v klbku sa uzatvára. Idea „jest podstatnou, skrze niž má všecko své stání a trvání – jest ona nekonečnou mocí...“ Ale nechcel som obhajovať kresťanstvo pred Hegelovým panteizmom, hoci som s ním nesúhlasil: Boh je len osobný a nie neosobný! Protikladom idey je príroda, ktorá stojí nad ňou, príroda vytrvá do konca našich dejín: „nad přírodou chveje se duch absolutní...“ Boh.

Hegel to však sformuloval inými slovami, ktoré sa vylučujú: pre neho je dôležitejší človek. Keby nebolo človeka, nebolo by idey, ani Boha.

Prečo sa tým toľko zapodievam? Ako by to už teraz nebolo jedno... Aj keď je v Hegelovej filozofii viacero názorov, ktoré som si celkom neosvojil, jedno je úplne samozrejmé: on ma naučil politicky myslieť. On ma naučil, že sloboda je uvedomenie si nevyhnutnosti, že sloboda

Nebolo to však vôbec také jednoznačné. Hegel totiž nemal rád Slovanov...Dokonca nimi opovrhoval. V tom akoby si s Marxom ponad čas podali ruky, hoci Marx sa tváril ako internacionalista! Vo Filozofii dejín Hegel napísal, že vo východnej Európe nachádzame veľký slovanský národ, ktorý sa rozprestiera pozdĺž Labe po Dunaj. Prečo nespomenul Rusov? Tieto národy, podľa Hegla, utvorili síce kráľovstvá a obstáli v odvážnych bojoch s rozličnými národmi, zavše úspešne bojovali v mene kresťanskej Európy proti nekresťanskej Ázii, Poliaci dokonca oslobodili Viedeň od Turkov a časť Slovanov si podmanil rozum západného sveta... No predsa celá táto masa, tvrdí Hegel, nevystúpila vo svete v rade rozumových foriem. Považoval nás za zaostalých. Aj sa to snažil vysvetliť a zdôvodniť. Použil naozaj zvláštne argumenty: vraj, slovanské národy sa venovali poľnohospodárstvu...Akoby sa západné národy poľnohospodárstvu nevenovali! Podľa Hegela je tento vzťah určený podriadenosťou služobníka pánovi, podľa Hegela v poľnohospodárstve je dôležitejšia príroda než človek, ľudská aktivita je menej rozhodujúca ako pri inej duševnej práci. A podľa Hegela Slovania preto pomalšie dospeli k subjektívnemu citu, k vedomiu „ja“, k vedomiu všeobecna a „preto sa nemohli zúčastňovať na vzchádzajúcej slobode.“

Zaostalí Slovania! Hegel sa snažil podporiť tieto tvrdenia aj akýmsi opisom, nepriamo, keď napísal, že svetový duch kráčal dejinami z ďalekého východu, prichádzal do Európy z Číny, z Indie, ďalej cez Blízky východ a odtiaľ prikráčal do Grécka. Potom sa tohto odkazu zmocnili Rimania a ďalej na sever ku Germánom. A tam aj svoju púť skončil! V Nemecku bol koniec dejín. A všetky tie národy, ktorým onen svetový duch prešiel, prispeli k vývoju idey. Slovanské národy k tejto idey akosi nijako neprispeli... pretože Hegelov svetový duch sa držal pri mori, pri Atlantiku, morské národy zápasili s morskými živlami, takže ich duch bol bystrý, čulý, myslivý, čo sa vnútrozemským národom neprihodilo. Čudné myslenie... veď aj Chorváti, Srbi, Rusi, Slovinci žili pri mori...

 

                                                                  x   x   x
 

Prázdniny sa skončili; Štúr sa pustil do učenia.

Medzitým život na bratislavskom evanjelickom lýceu pulzoval ďalej. Po Štúrovom odchode viedol Ústav Červenák a svojou kritickosťou i obetavosťou si získal medzi študentstvom veľkú autoritu. Červenák zastupoval profesora Palkoviča a chystal sa spolu s Hurbanom do Halle. Po roku aj do Halle prišiel; Hurban pre nedostatok prostriedkov prijal radšej miesto kaplána v Brezovej.

Aj popri školských povinnostiach Štúr pozorne sledoval časopisy a literatúru, ktorá mala nejakú súvislosť so slovanským svetom. Zaujala ho kniha spisovateľky Therésie Albertiny Luisy von Jakob Volkslieder der Serben, metrisch übersetzt und historisch eingeleitet von Taloj – čiže Srbské ľudové piesne, metrický preložené a historicky upravené Talviory, ktorá vyšla v Halle roku 1835. Theresia von Jakob bola dcérou univerzitného profesora v Charkove, ale ešte v Halle sa zoznámila s Vukom Karadžićom. Tento bádateľ a spisovateľ venoval Theresie von Jakob svoju zbierku srbských ľudových piesní a ona ich preložila do nemčiny. Je zaujímavé, že všetky preložené piesne dala najprv prečítať jednému z najväčších básnikov svetovej literatúry – Johannovi W. Goethemu – a potom, keď preklad básnik schválil, zaradila ich do zbierky.

Štúr sa rozhodol, že do Květov napíše o tejto knižke recenziu (vyšla v 6. č., roku 1839). Zbierku Vuka Karadžića nemal so sebou, ale takmer všetky ľudové piesne z knihy poznal i v origináli. Nemecký preklad bol precízny a vystihoval poetičnosť i metodičnosť srbských piesní; Štúr pochválil Theresiu von Jakob, ale mal pripomienky k jej úvodu. Našiel tam totiž naivné a nepravdivé informácie, „mnohé bludné domnienky o Srboch a vôbec o Slovanoch Nemcom vlastné“. Štúr odporúčal čitateľom Augsburger Allgemeine Zeitung Šafárikove Dejiny slovanskej reči a literatúry; tie by uviedli „bludné domnienky“ na správnu mieru. Lenže, Nemci pravdepodobne nemali záujem o Šafárikove Dejiny a takých ako Herder bolo medzi nimi nemnoho.

Záujem o ľudové piesne bol u Ľudovíta Štúra trvalý; boli jeho srdečnou záležitosťou. Sprevádzali ho od prvých krôčikov v útlom detstve; počúval clivé piesne svojej matky, počúval spev sedliackych dievčat pri práci, utešoval sa piesňou v ťažkých hodinách, ľudovými piesňami sa začínali a končili študentské spevokoly. Ľudová pieseň bola čosi viac ako len rozmarná kratochvíľa či nezáväzný popevok: bola prejavom národnej svojbytnosti. Ľudovít Štúr a celá jeho generácia mala k ľudovým piesňam vrúcny vzťah; v nej, v pesničke sa prejavoval duch národa, ona bola vyjadrením národnej kontinuity, tam sa ukazoval národný génius. Členovia Společnosti a potom Ústavu mali za úlohu zbierať vo svojom okolí ľudové piesne, a tak ich zachovať v písomnej podobe pre budúce generácie. Veď koľko krásy, koľko poézie je v slovenských ľudových piesňach! Čo sa im vyrovná? Nie je práve v nich to najlepšie a najkrajšie, čo sa skrýva v citlivých slovenských srdciach, nie sú ony tým najdokonalejším prejavom nášho umeleckého cítenia? To najlepšie, čo vôbec v slovenskej literatúre kedy vzniklo – teda štúrovská poézia – je najsilnejšia tam, kde vychádza a čerpá z ľudovej piesni. Celá romantická poézia Štúrovej generácie vychádzala výlučne z ľudovej slovesnosti a ľudovej piesne. Štúr nadovšetko miloval ľudové piesne, nielen rád spieval a počúval, ale venoval sa im aj teoreticky. Štúr dlho zbieral materiál a podklady, aby mohol napísať obsiahly spis O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Tento Štúrov spis (O národnich písních a pověstech plemen slovanských) vyšiel roku 1853 v Prahe, v tlačiarni Františka Rivnáča ako 66. číslo múzejných spisov.

Táto Štúrova štúdia má umenovedný charakter. Štúr v nej naširoko opisuje ľudové piesne a národné povesti slovanských národov, pričom vychádza z dôkladného a dôverného poznania problematiky. Vypuklo sa tu prejavuje Hegelove chápanie funkcii umenia, podľa ktorej „umenie je znázornenie ducha v predmete“. V úvode tejto štúdie Ľudovít Štúr tvrdí, že Slovania sú spevaví, že žiadne iné národy k nim nemožno v tomto ohľade prirovnať. Štúr hľadá a nachádza zaujímavú analógiu: umelecké cítenie a estetický postoj sa v každom národe prejavuje iným spôsobom. Podľa neho sú Slovania najmladší z indoeurópskych národov a každý národ sa vyjadruje na svoj spôsob, „čo v sebe skrýva a čím zahorela duša ich“. Indovia budovali ohromné chrámy, Peržania  sa realizovali vydávaním svätých kníh, Egypťania stavali pyramídy a obelisky, Gréci tvorili prekrásne sochy, Rimania vynikali v čarovnej maľbe, Germáni v dojímavej hudbe a „Slovania vyliali dušu a myseľ svoju v povestiach, piesňach a spevoch pohnutlivých. Všetko, čo žilo tamtým národom v ich dielach, žije to u Slovanov v ich piesňach a spevoch.“

Štúr pokračuje: „Nieto na povrchu zeme slovanskej ani vyberaných budov indických, ani stavieb egyptských, nekresala ruka slovanská ani stopy grécke, ani nelíčila štetcom maľby románske, ale zato myseľ slovanská prešla do piesne a vyslovila sa v nej. Všetko, čo sa akokoľvek duše Slovana živšie dotklo, vyrazilo sa v piesni lebo v slove národa, jako sme už spomenuli, od neho hovornejšieho a spevnejšieho niet na zemi!“

Umelecké cítenie Slovanov sa neprejavilo v architektúre, výtvarnom umení či literatúre našlo ono najadekvátnejšiu formu v ľudovom speve, v piesňach a povestiach. Pravdu mal Štúr: čo možno prirovnať k clivotou a nesmiernosťou dýchajúcim ruským ľudovým piesňam, čo sa vyrovná temperamentu srbských a chorvátskych piesní či slovenským poetickým obrázkom? Tieto slovanské piesne, tieto „všetky výtvory speváckou cenou ďaleko prevyšujú napr. nemecké Nibelungy“. Ľudová slovanská pieseň je tým, ako tvrdí Štúr, čím sa „vyjadruje“ zo stránky i jednotlivcov i národov túžba po znázornení a spredmetnení voľačoho božského v človečenstve...“

Ľudovíta Štúra nezaujímala len formálna a obsahová stránka veci – hoci im venoval veľkú časť svojej štúdie – ale ide ponad umelecké stránky problému až k ich politickému aspektu. Odvažuje sa tvrdiť, trochu zjednodušene a schematicky, že „národ slovný alebo spevný, národ, ktorý si od vlastnosti tejto sám meno dal, slovanský, stojí v ohľade tomto vyššie od všetkých jeho bratov indoeurópskych, duchom svojim v človečenstve horujúcich“. A aby nebolo pochýb, ako to myslí, dodáva: „Že ale Slovania najľudskejší tento spôsob vyslovenia si volili a obľúbili, musí byť aj duša ich ľudskejšia od tamtých, a v nej viac ako v druhých svätého ohňa tohto.“

To, či ten-ktorý národ má alebo nemá poetické ľudové piesne, ešte nemusí nič prezrádzať o jeho národnej povahe, o jeho ľudskosti a humánnosti. Vôbec, aký zmysel má uvažovať o tom, či je národ „vyššie od všetkých jeho bratov“ či nižšie? Jestvuje taká kategória, taká hierarchizácia? Postavenie národa v spoločnosti iných národov určuje jeho hospodárska, sociálna a kultúrna úroveň. Štúr si to v tomto ohľade riadne zjednodušil; šil na svoju mieru, pre svoje potreby. Pripomeňme však, že spis písal až po revolúcii v rokoch 1848 – 1949, že mal svoje skúsenosti, že vychádzal z historických skúseností slovanstva. Kedy Slovania viedli dobyvačné vojny? Kedy sa v slovanskom národe objavil Attila, Alexander Macedónsky či Napoleon? Keď Slovanov donútili bojovať, tak vždy len na obranu vlastných území ako Přemyslovci alebo Peter Veľký. Slovania nikdy nepodrobovali iné národy, nikdy nemali kolónie. Okrem ruského impéria, ktoré od Varšavy až po Aljašku imperiálne kolonizovalo a rusifikovalo národy, národnosti a etniká. Štúr mal iba čiastočnú pravdu, keď tvrdil, že národ slovanský „stojí... vyššie od všetkých jeho bratov!“ Myšlienka Kollárova, slová Štúrove. Kollár predsa v Slávy dcére napísal nezabudnuteľné slová: „Sám svobody kdo hoden, svobodu má vážiti každou; ten, kto doposud jíma otroky, sám je otrok.“

V tom čase Ľudovít Štúr začal písať rozpravu Die Verdienste der Sloven um die europeische Civilization, čiže Zásluhy Slovanov o európsku civilizáciu. Pôvodne myslel, že článok uverejní v pražskom nemeckom dvojtýždenníku Ost und West, časopise pre umenie, literatúru a spoločenský život. Tam však tento článok nevyšiel; nevedno z akých príčin. Až neskôr sa objavil v českom (nie Štúrovom) preklade v Květoch, v 7. čísle roku 1840.

Štúr si prihrial aj svoju slovanskú polievku. Štúr chce ukázať Slovanov v tom najlepšom svetle a mal naporúdzi dostatok historických faktov i presvedčivých argumentov. Jeho úvaha je pravdivá a presvedčivá; nič si nevymýšľa, nič nepridáva. Napokon, prečo by si mal vymýšľať? Či nieto dosť príkladov v dejinách Európy, či nieto dosť slávnych mužov – Slovanov, ktorí majú zásluhu o rozvoj európskej civilizácie?

Štúr vychádzal z toho, že Slovania vždy stáli na pomedzí Európy a Ázie a ako Chodovia museli brániť európsku civilizáciu pred nájazdmi barbarov. Kým Slovania bojovali o zachovanie vlastnej existencie, a tým aj o slobodu európskych krajín, západné zeme sa mohli venovať svojej kultúre, výbojom do iných končín sveta. Slovania sa „mnoho ráz bratsky striedali v tejto tak vynikajúcej, ale tým roztúženejšej hrdinskej službe, a tu vidíme, že v rozličných dobách sa slovanské národy rad-radom stavajú úhlavnému nepriateľovi na odpor,“ píše Štúr. Napriek tomu, že Slovania mali dosť práce s bránením vlastného územia, s bránením európskej civilizácie, „hoci Západ na jej utvrdzovaní a šírení pracoval, Slovania museli sa starať, aby sa mohla ujať, rozmáhať a blahodarné lúče svoje navôkol vydávať,“ napriek tomu sa aj medzi Slovanmi rodili vynikajúci muži, učenci, vedci, politici, vojaci či spisovatelia. Štúr vo svojej úvahe pravdivo tvrdil, že „Slovanstvo je skutočným stvárňovateľom terajšieho spôsobu európskeho života, len s tým rozdielom od západných stvárňovateľov, že ono tomuto životu prinieslo obete iného druhu, než to oni urobili... Oni totiž viedli skoro ustavične vojny, ktoré často veľkú biedu na celé slovanské kmene uvaľovali, zatiaľ čo ich susedné národy požívajúce oblažujúci pokoj, mohli svoj duševný život rozvíjať.“

No aj Slovania majú svojich géniov: nie je géniom Komenský, nie je ním Koperník, nie Mickiewicz, Gogoľ či Puškin?

Štúr skončil svoju úvahu takmer prorockými slovami: „... neradi by sme o určení a nastávajúcej budúcnosti Slovanov veľa zbytočných rečí narobili, no pevne sme presvedčení a verejne vyznať môžeme, že ich budúce, účinnejšie vystúpenie v dejepise ani im, ani Európe nebude môcť byť na škodu, ale že obom prinesie nemalý osoh, pretože človečenstvo nikdy nemôže naspäť cúvnuť.“

Ľudovít Štúr sa k týmto myšlienkam ešte obšírne vrátil vo svojom spise Slovanstvo a svet budúcnosti.

Prostredie, v ktorom Štúr strávil celé dva roky iste dalo dosť podnetov zaoberať sa úvahami o osudoch Slovanov, o ich politickom, hospodárskom i kultúrnom postavení v súdobom svete. Západná kultúra bola priveľmi zahľadená do seba, aby si všímali Slovanov a Nemci vo svojich povýšeneckých postojoch slovanskú kultúru ignorovali, v lepšom prípade ju nevšímavo odbili. Ak sa aj našiel nemecký učenec či publicista, ktorý sa zaoberal slovanskou kultúrou, jeho informácie a závery boli často nepresné. „My len trpkosť prejavujeme,“ sťažoval sa Štúr, „že naše duševné plody tak sa znevažujú, ako sa to stalo... a ako sa to od iných žurnalistických pobehlíkov ešte často stáva.“

Štúr si nemohol nevšímať prudký rozmach nemeckej kultúry a literatúry, pritom však citlivo reagoval aj na negativistické prúdy v západnej filozofii. Poznal aj politické diela, napr. Borneho Listy z Paríža (Briefe aus Paris), alebo Lamennaisove Slová veriaceho (Paroles d´un croyant), ktorí patrili k významným historikom Francúzskej revolúcie. V období pred ďalšou revolúciou vznikla filozofia existencionalizmu, ktorej duchovným otcom sa stal dánsky náboženský filozof Sören Kierkegaard (1813 – 1855). Vystúpil proti filozofii nemeckých idealistov, hlavne proti Heglovi. Podľa Kierkegaarda je svet božský a viera predpokladá odmietnutie logického myslenia; svojich nasledovníkov našiel Kierkegaard v nemeckom básnikovi Klopstockovi, neskoršie v dielach Rilkeho, Kafku a potom v existencionalistickej literatúre 20. storočia. už v rokoch štyridsiatich sa začína to, čo sa označuje, ako kúra európskeho ducha. Štúr možno podvedome – staval proti tejto kúre myslenia svoju koncepciu Slovanstva. Ak už pred odchodom do Halle veril v Slovanstvo, teraz dáva tejto viere filozofickú platformu odvodenú z Hegla a spoločenských reálií svojho storočia. Práve tu, na univerzite v Halle, v nemeckom mori ovplyvňovanom prúdmi západného myslenia, hľadal Štúr pevnú zem pod nohami, hľadal a nachádzal svoj slovanský ostrov. Ak pred odchodom do Halle Štúr veril v slovanstvo, po návrate z Nemecka vkladá svoj politický i filozofický kapitál na jednu kartu: na Slovanstvo.

Štúr robil všetko pre to, aby aj v Nemecku hájil Slovanov, aby Nemcom – v rámci svojich možností – približoval slovanskú kultúru a literatúru. Pavol Jozef Šafárik poprosil Štúra, aby odpísal Witenbersko latinsko-český žaltár (český text je v ňom medzi riadkami); Štúr to, pravdaže, urobil. V liste Jaroslavovi Pospíšilovi zase Štúr žiada, aby Pospíšil poslal kníhkupectvu do Halle výtlačok česko-nemeckého Thamovho slovníka a Královedvorský rukopis pre profesora Potta. Augustín Pott sa totiž zaoberal slovanskými jazykmi, ale aj jazykom cigánskym. Práve počas Štúrovho pobytu v Halle Augustín Pott pracoval na svojom veľkom diele Die Zigeuner in Europa und Asien a Štúr mu pomáhal zaobstarávať materiál. Pott sa potom v knihe Štúrovi osobitne poďakoval. Jaroslav Pospíšil žiadané knihy poslal, rovnako sprostredkoval sľúbené knihy pre lužických Srbov a pre budyšínsku spoločnosť.

Po návrate z Lužíc Štúr napísal spoločnosti lužických študentov v Budyšíne list, v ktorom odporúčal lužickej mládeži všetky tie formy činnosti, ktoré sa osvedčili a praktizovali medzi bratislavskou mládežou; radil im, aby nadväzovali kontakty s inými slovanskými spoločnosťami, aby si vzájomne vymieňali v listoch informácie, študovali nárečia a jazyky iných slovanských národov, pretože „iba tak budete môcť byť dokonalými Slovanmi v pravom zmysle toho slova“. Aj v tomto liste cítiť Štúrovu zanietenosť pre slovanské veci, jeho nezištnosť, jeho večný prakticizmus i idealizmus a pátos zároveň. „Čím viac uvažujem o vašom položení,“ píše Štúr, „čím viac sa vhĺbam do celého Slovanstva, tým chválitebnejší sa mi zdá Váš začiatok, tým krajšie Vaše predsavzatia... Len teda starostlivo priložte vždy ruku k raz započatému dielu a slovanstvo Vám bude za to veľmi povďačné!“

Za zmienku stojí, že Štúr napísal tento list v lužickom jazyku a že ho uverejnil Časopis towarstwa Maćicy Serbskej.

                                                                      

ROZPOMÍNANIE


Míňa sa mi tabak, zostalo len zopár zoschnutých lístkov na dne koženého mieška. Musím poslať niektoré zo starších dietok, aby mi kúpili v trafike krížom cez cestu. Fajku s dlhým pipasárom, vernú spoločníčku mnohých dišpút a osamelých dumiek, len nasucho cmúľam v perách, občas zľahka pohryzkám zubami. Pipasár už páchne močkou, v ústach cítim štipľavú pachuť, dlho som fajku nečistil, do ničoho sa mi nechce; čoraz častejšie sa vracajú chvíle zádumčivosti, vracajú sa depresie, ktoré sa mi nevyhýbali ani v minulosti. Do zrkadla sa už ani nepozriem, biedna je moja tvár, brada moja, ktorá mi bývala pýchou, teraz len trúchlo visí, zliepa sa, plstňatie, ani neviem, kde sú moje nožničky, ktorými som si pravidelne bradu zastrihával. Musím sa len uškrnúť, keď si pomyslím, ako som si dával záležať na tom, aby som mal poriadne uviazaný hodvábny nákrčník pod krkom; jakživ som si ho nevedel sám ustrojiť, zakaždým mi musel ktosi pomáhať zvládnuť tie dva metre klzké ako živé striebro, aby držali ako sa žiada podľa módy. Móda! Dával som si záležať, aby som nosil fajnové šatstvo podľa vzoru biedermayer, na každú príležitosť inakšie. Kdeže sú tie časy..! Hurban mi niekedy mierne ironicky nadhodil, ako to myslím, keď tvrdím „menej troviť a viacej tvoriť“, keď sám si doprajem dobrého vína, najmä červeného, keď rád jazdím na koni, šermujem, veslujem i plávam rád, vraj sám seba obdivujem a ešte aj prejavy a príhovory si pripravujem pred zrkadlom. Akoby to bol hriech! Ale útechy v týchto spomienkach nenachádzam žiadne...Nehovoriac už o tom, že moji profesori v Halle mi odporučili, aby som prerušoval štúdium a venoval sa gymnastike, šermu a jazde na koni, keď videli, aký som zúbožený prišiel do Halle, aký som mal zbedačený výraz. Radšej sa vraciam do čias, keď som študoval v Halle, veď to boli pre moje vzdelanie a skúsenosti hviezdne časy, rovnako tak rád myslím na mladé roky a štúdiá v Rábe; no predsa len, Halle, to už som si pripadal ako zrelý človek, tam som si osvojil názor na filozofiu, aj iné mne potrebné vedné odbory. Pôvodne som chcel ísť do Berlína, tam som sa aj vybral (mal som už aj pas uhorskou dvorskou kanceláriou na pobyt v Berlíne), ale cestou tam som sa zastavil v Prahe a Šafárik ma presvedčil, aby som radšej študoval v Halle, tam sa podučím viac filológii, v ktorej podľa jeho slov vynikám. A Šafárik aj napísal odporúčajúci list Augustovi Pottovi, vďaka mu zaň, náramne mi pomohol. Neveľmi som chcel študovať teológiu, no taká je zvyklosť v evanjelickom školstve, pretože na evanjelických školách sa vyžaduje vedomie a prednes viacerých predmetov, ako sa tomu vraví, polymathia, no musí k tomu byť priradené aj teologické vzdelanie a taktiež aj kňazské pôsobenie. Nie, kňazom som rozhodne byť nechcel, hoci to nijako nesúviselo s mojou vierou a pevným vzťahom k božím zákonom. Musel som tiež myslieť na moje financie, zostali mi síce ušetrené peniaze, ktoré som si odložil z čias, keď som robil vychovávateľa dietok u grófa Prónaya, dostal som aj štipendium 200 zlatých za zásluhy o bratislavské lýceum, no na berlínske štúdiá by to nevystačilo a tak výber bol zjednodušený: Halle. Žiadal som aj o podporu zo zayovskej nadácie, no ale, ako inak, tú mi gróf Korol Zay odmietol. V Halle som sa ubytoval na Grosse Steinstrasse číslo 175.

Halle bolo menšie ako Bratislava, malo tak dvadsaťtisíc duší, kedysi sa tu ťažila soľ a Hurban dokonca nazýval Lipsko starým slovanským názvom Dobrosoľ. Len niekoľko dní pred mojim príchodom do Halle sa udiali nepríjemnosti, saská vláda poslala do väzenia skupinu študentov priveľmi činných v politike, tým činom sa mesto akosi odpolitizovalo, na univerzite zostali len študenti z rodov feudálnych, alebo takí, ktorí mali konzervatívne názory. A potom tam boli takí, ako ja: chudobní študenti teológie, ktorí nemohli prežiť bez štipendií a tak sa radšej vyhýbali politizovaniu. Ale mne sa Halle, na rozdiel od Záborského, ktorý študoval v Halle so mnou, páčilo, on si priveľmi pripúšťal svoje zemianstvo a bol na to zemanstvo pyšný, aj keď to bol taký zeman, ako sa vravievalo, s holým zadkom. Ale nechce sa mi myslieť na Jonáša Záborského, dosť som mal neprajníkov aj bez neho. Radšej myslím na veci pre mňa dôležité, najmä na tie, ktoré formovali moje myslenie, na poučenia a učenie, ktoré som si odniesol z Halle, ktoré sa do mňa vpečatili ako do mäkkého vosku. Hegelova filozofia... na nej stáli vari všetky moje úvahy a úsudky nielen vo veciach filozofických, ale aj historických a politických. Ak by som mal pomenovať niekoho, kto bol mojim duchovným otcom, tak by to zaiste bol Georg Wilhelm Friedrich Hegel, tak znelo celé meno tohto fenomenálneho učenca.

Môj brat Karol študoval vBerlíne a s ním som občas hovorieval o Heglovi, rozprával mi o štúdiách na tejto univerzite, čosi už som teda vedel nielen o veľkom filozofovi a jeho náuke, ale aj o celkových náladách a atmosfére v týchto krajoch. Navyše, aj do našej provinčnej Bratislavy prenikali chýry o sporoch medzi Heglovým odkazom a mladohegeliánskej kritike náboženstva, čo ma, pochopiteľne zaujalo, aj čiastočne znervóznilo; v niektorých maďarsky píšucich novinách sa medzi absolventmi nemeckých univerzít a odporcami nemeckej filozofie ostro diskutovalo o tom, či je Hegelova filozofia vhodná pre verejný život v Uhorsku, osobitne pre uhorských vzdelancov. Takéto spory len rozdúchavali moje zvedavosť a predstavivosť, vtedy som ešte netušil, že sa dostanem k Hegelovi a jeho odkazu priam na dotyk.

Nič neprekonalo Hegelovu filozofiu... Keď som sa zoznamoval s Fenomenológiou ducha, Filozofiou dejín, Estetikou a Logikou, cítil som, ako sa vnútorne, až bytostne stotožňujem s Hegelovými myšlienkami: „Ako tvorovia schopní myslieť a teda slobodnej vôle a konania, sme my ľudia nositelia či sprostredkovatelia uskutočňovania reality ako ducha...“ Niekedy som mu dosť dobre nerozumel, lámal som si hlavu nad jeho výrokmi, nútil ma hlboko zvažovať, premýšľať, nekĺzať sa po povrchu, vyrovnávať sa s názormi, ktoré boli až na hranici mystifikácie: „Bytostný charakter reality je idea, rozum, či Boh, ktorého plným uskutočnením je duch...“ Nešlo však o výroky, myšlienky, ale o celý ucelený filozofický systém: Hegel nebol v pravom zmysle slova idealista, jeho učenie nebolo v protiklade s materializmom, nesúhlasil s názormi, že veci jestvujú iba vtedy, keď sú vnímané ľudskou či božskou mysľou: veci sú samé o sebe, bez ohľadu na to, či o nich vieme, či ich vnímame... Inokedy som mal pocit, že je predsa len idealista, veď uvažoval, že keď chceme svet spoznať, tak poznanie je vecou myslenia a myslenie má svoje vlastné princípy a pojmy, teda bytostný charakter tohto sveta musí byť taký, za aký ho pokladáme... Nie je v tom protirečenie? Alebo: „Okrem ideje nie je nič skutočné...“ A Hegelove dielo Encyklopédia! Ako dobre to znie: „Boh nezostáva skamenený a mŕtvy.“ V Heglovom učení je jeden filozofický celok – Boh, idea, absolútno, rozum, bytie. Svet nie je komplex hotových vecí, ale súhrn procesov. Pohyb, protirečenia, ustavičná zmena! Javy a veci sú v nepretržitom procese vzniku a zániku, sú v stálom protiklade. Hegelove Základy filozofie práva sú aj základom moderného štátu... Čo však mňa osobitne zaujalo, bola jeho teória, ktorá pojednáva o filozofii dejín: v určitom historickom období je zvyčajne jeden hlavný, dejiny tvoriaci národ. Ale historický vývoj je reťazou nepretržitých zmien smerom k pokroku: ľudstvo sa posúva od nižších foriem k vyšším, aj ono sa vyvíja z protikladov. Keď jeden národ naplní svoju historickú úlohu, vedúcu úlohu v dejinách preberajú národy mladšie a životaschopnejšie, silnejú, mocnejú a berú na seba vedúcu úlohu.

O tom všetkom som hovoril neskôr vo svojich prednáškach na tému histórie a filozofie: opierajúc sa o Friedricha Hegela, som upozorňoval na zákonitosť vývoja dejín. História nebola a nie je zhluk nepredvídateľných náhod, nie sú to len nahromadené udalosti bez vnútorného významu, bez vnútornej logiky: ak platia zákony v prírode, ktorá je podľa mňa na nižšom stupni ako duch, tak platia pravidlá a zákonitosti aj v ľudskej pospolitosti, treba ich len objaviť a pochopiť.

Nie všetko mi bolo zrejmé, nie so všetkým som súhlasil; Hegel sa zasekol, sám sebe protirečil, keď tvrdil, že práve teraz prišla éra prušiacko-militaristického štátu, ktorý je vyvrcholením dlhého historického vývoja svetového spoločenstva. Už iné nebude? Bude! Som tej mienky, že po románskej a potom germánskej epoche príde čas slovanskej éry a budú to Slovania, ktorí zavŕšia dejinný proces. Ešte ten čas neprišiel, ale príde; národy slovanské ešte driemu, no história je nikdy nekončiaci proces, čas je trpezlivý, čas má času dosť. Slovania už prekonali tie nižšie stupne vývoja, ktoré spomína Hegel, dozrievajú a pripravujú sa na nové poslanie, len musia mať politický program, mocnú humanistickú ideu. Príde slovanský vek? Príde, ak tomu prispejú všetky slovanské kmene, aj Slováci, v tom vidím poslanie generácie, aj poslanie moje: pripraviť národ, aby naplnil veľkú úlohu. Nepomôže tu byť filozofom, lež na túto filozofiu nadviazať pre záujmy a potreby národa: byť viac politikom, organizátorom, dejateľom národným, ako filozofom. Čo všetko z toho vyplýva? Ach, pre mňa už nič, alebo len málo, no chcel som – a to urobia, to musia urobiť tí, ktorí prídu po mne – spojiť konfesionálne rozhádanú inteligenciu a národ, ak aj nie spojiť, tak ich k sebe priblížiť, vzdelávať ľud pospolitý, učiť ich myslieť politicky, nebáť sa domáhať svojich práv...

Ale ako nemyslieť pri týchto úvahách na Herdera? Johann Gottfried von Herder. Jeho učenie som čiastočne poznal už pred odchodom do Halle, čítal som s veľkým zaujatím v nemčine Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschhei – Ideje k filozofii dejín ľudstva. Na Herdera ma priamo (či nepriamo?) upozornil už Ján Kollár, ktorý sa nechal inšpirovať jeho myšlienkami, najmä zásady slobodného vývinu národov, humánneho princípu vo vývoji ľudstva, Herder prízvukuje, že človek a národ nesú hlavnú úlohu na rozvinutí slobody, poznania, humánnosti, nespolieha sa na Boha, to človek musí zasahovať do chodu sveta a zmien spoločnosti. Herder pritom nebol ateista, veril v Božiu moc, napísal, že svet sa pohybuje v medziach Bohom daných zákonov a smeruje k cieľom Bohom určeným. Ale v tomto priestore sa človek môže pohybovať slobodne, podľa vlastného uváženia: všetko, čo sa má v tomto priestore danom Božou prozreteľnosťou, sa uskutoční vôľou ľudí. Človek a národ má rozhodujúci význam pri formovaní dejín.

Herder mi však bol blízky pre jeho vzťah k slovanským národom. Kto s mysľou zapálenou pre naše národy by nejasal pri čítaní týchto slov: „Budete i vy, tak hlboko kleslé, kedysi pracovité a šťastné národy, konečne precitnutí zo svojho dlhého nečinného spánku, konečne oslobodení od svojich otrockých okov, užívať budete svoje krásne krajiny od Ázie ku Karpatom, od Donu až po Muldu ako svojho majetku a v nich budete môcť sláviť svoje staré slávnosti pokojného obchodu a pilnosti.
Slovania naplnia svoje posolstvo prácou, nie vojnami, Herder sa uznanlivo zmieňuje o slovanských piesňach a povestiach, v ktorých je, ako sa on domnieva, historické posolstvo o úlohe Slovanov v budúcnosti. Herder hovorí to, čo si myslel a čo napísal aj Hegel: príroda tvorí celok, organizmus, tak je aj ľudstvo jedno indivíduum. Ako sa vyvíja príroda, tak aj indivíduum prechádza rôznymi stupňami vývoja: detský vek je Orient, chlapčenský vek Egypt, mládenecký Grécko, mužský vek prináleží Rímu a stareckým vekom označuje Johann Herder germánsle kresťanstvo. Uvažoval som ďalej v tomto duchu: Slovanstvo prekoná ten posledný germánsky stupeň a v budúcnosti bude ono na vrchole, bude určovať dejinný vývoj svojim humanizmom a pracovitosťou. Aj náš veľký bard Ján Kollár sa opieral o herderovské vnímanie budúcnosti Slovanov, no väčšmi trúchlil za slávnou minulosťou našich predkov. Ako rád a s akým nadšením som čítaval Kollárovu Slávy dcéru..! Aj on chápal Slovanstvo ako podnet na prebúdzanie slovenského národného života; slovanská vzájomnosť však nebola len idylická predstava, ale podľa Kollárových myšlienok to bolo pretekanie sa. Takto napísal v práci O literárnej vzájomnosti:: „Lepší je boj živlov ako izolovaný pokoj. Súperenie obohatí všeobecný poklad národnej literatúry a tým blahodarne zapôsobí na jednotlivé kmene.“

Čítal som s potešením aj Šafárikove diela: Dejiny slovanskej reči a literatúry, Slovanský národopis, najmä však Slovanské starožitnosti. Šafárik je tiež, ako Hegel, Herder či Kollár, mojim duchovným otcom, on ovplyvnil moje postoje a názory, prinajmenšom v tvrdení, že Slovania patria k pôvodným a najstarším obyvateľom Európy, už v dávnych časoch boli tvorcami kultúrnymi a budovali rozsiahle slovanské sídla. Podobne ako Herder, ani Šafárik si nemyslel, že Slovania si získavali postavenie vojnami, ale prácou, vyčítal historikom, že väčšmi si všímajú národy bojové, ako tie, ktoré vytvárajú hodnoty; vedel to aj zaujímavo a presne sformulovať: „Je odveká vada histórie, že vždy hojnejšie rozpráva o krutých bojoch, či násilných podmaniteľoch, plieniteľoch a škodcoch, než o miernych zamestnaniach, domácich ctnostiach, obrábateľoch polí, milovníkov tichých umení a remesiel, obchode a kupcoch, učiteľoch ľudu, šíriteľoch náuk...“

Mal on, Pavol Jozef Šafárik, podobne ako Kollár, taký názor že je jeden slovanský národný kmeň a ten sa skladá z dvoch hlavných vetiev a to je vetva juhovýchodná a severozápadná. Tieto vetvy majú svoje ratolesti, teda jednotlivé slovanské národy, pričom jednou z takých ratolestí sú aj Slováci, takže aj slovenčina. Chápal som to aj tak, že reč naša národná môže byť rovnocenná s inými jazykmi iných slovanských národov. Nuž ale, keď sa rozhodovalo o uzákonení spisovnej slovenčiny, tak sa Šafárik postavil proti. Aj Kollár. 

Ach, kam mi to myšlienky zaleteli? Chcel som si zapáliť fajku, no nieto tabaku, musím niekoho poprosiť, aby mi zabehli kúpiť tabak do trafiky. Jednoduché veci života... v akom ste protiklade s myšlienkami, ktoré sa mi naháňali hlavou! Napokon, čo je dôležitejšie?

Deti, deti, kde ste? Oproti je trafika, tu sú nejaké peniaze, kúpte mi do miešku tabaku. Choďte, choďte... ja si zatiaľ pospím...

 

                                                                       x   x   x
 

Kým Ľudovít Štúr usilovne študoval Hegla, navštevoval prednášky na hallskej univerzite, cestoval po Lužiciach či práve prispieval do Augsburger Zeitung, národný život na Slovensku pulzoval pravidelne ďalej. Pravdaže, Štúr často písal na Slovensko a rovnako často odtiaľ dostával listy; styky sa neprerušili, Ľudovít bol prostredníctvom Červenákových či Škultétyho listov informovaný o každej vážnej udalosti a pokiaľ mohol, aj z Halle zasahoval do spoločenského a národného života Bratislavy. „Vy si to ani predstaviť neviete,“ píše 9. júna 1839 Škultétymu, „aké to je milé v cudzine sa potešiť listom starého priateľa z domáceho kraja!“

A na Slovensku sa medzitým – bez Štúra – hýbal národný život so všetkými ťažkosťami, problémami a protirečeniami. Nespokojný František Cyril Kampelík zvolal do Bratislavy schôdzku, na ktorej sa zúčastnili aj Rieger, Vrchovský, Červenák a ďalší slovenskí i českí národovci. Program bol bohatý a debata rušná.

Kampelík vystúpil s protiviedenským stanoviskom; tvrdil, že viedenskí úradníci s ľahkým srdcom obetovali Slovákov násilnej maďarizácii, len aby sa na Slovensku nešírili slovanské idey a najmä sympatie k Rusku; lepší Maďar ako Rus. Kampelíkovi nedal spávať ani nemastno-neslaný postoj slovenských katolíkov a apeloval na nich, aby sa priklonili „k naší, československé strany“. Nebol to len apel na katolíkov, ale aj evanjelikov; ani jedna strana zatiaľ neurobila rozhodujúci krok smerujúci k aktívnej spolupráci. Schôdza sa potom podobala rozbúrenému moru: Česi – vari aj právom – obvinili Slovákov zo všeslovanských fantázií a radili im, aby sa držali nižšie pri zemi, mysleli na praktické veci a nenechávali sa unášať nereálnymi, aj keď vznešenými ilúziami. České námietky boli iste odôvodnené; nemysleli oni na Štúrove vzletné myšlienky, na jeho politické fantazmagórie? Veď už vtedy klíčilo semeno Štúrových ideálov, ktoré, v nejednom prípade, nemalo pôdu pod nohami a napájalo sa ilúziami. Česi však nemali pravdu v tom prípade, keď poukazovali na jazykovú nejednotu. Vytýkali – po koľký raz? – že Slováci slovakizujú češtinu, a tým sa snažia odtrhnúť nielen od českého jazyka a kultúry, ale aj od českého národa. Až budúcnosť ukáže, ako veľmi sa v tejto otázke mýlili a aká geniálna prezieravosť nútila Štúra trvať na svojom stanovisku, keď spolu s Hurbanom a Hodžom uzákonili spisovnú slovenčinu. Zatiaľ ešte Červenák tvrdil v liste Vrchovskému: „Zdař nebojujeme proti nesvorným Slovákům, kteří se od písemné řeči odtrhnouti usilují?“, ale vývoj nevyhnutne speje iným smerom; zavŕši sa o niekoľko rokov neskoršie.

Aj na tejto schôdzke sa znovu hovorilo o časopise. Nebola to nová myšlienka. Snažil sa o to Hamuljak, Šafárik i ďalší. Na slovenské noviny myslel i Ľudovít Štúr, no všetky myšlienky i predbežné pokusy končili pri nedostatku finančných prostriedkov. „Výsledek dalšího rokovaní,“ napísal v tom istom liste Červenák, „bylo zhotovení plánu pro časopis slovenský, nějakový týdenník, bez něhož se nám těžko pohybovati dá...“ V Uhorsku, navyše, bola relatívne voľnejšia cenzúra ako v Čechách, takže i českí národovci si od zamýšľaného časopisu veľa sľubovali a prisľúbili nielen prispievať, ale aj zháňať predplatiteľov a peniaze. Príprava na založenie slovenského časopisu dostala aj konkrétnu podobu: účastníci schôdze vyslali delegáciu k Ľudovítovmu bratovi, profesorovi Karolovi Štúrovi do Modry, aby viedol časopis. Karol Štúr súhlasil, ba prišiel aj do Bratislavy a sľúbil vypracovať žiadosť a povolenie. Súčasne s vydávaním časopisu chceli účastníci schôdze vydávať i politické slovenské noviny. Noviny mali mať redakciu v Bratislave alebo v Pešti, ba hovorilo sa už aj o hlavnom redaktorovi: mal ním byť dr. Janko Šafárik, ktorý sa chcel usadiť v Pešti. Sám Janko Šafárik sa nadchol touto myšlienkou, propagoval ju i v českých časopisoch, písal aj o bratislavskej Katedre, ktorá – ako tvrdil – sa „takožto mostem stala, spojujícím tyto větve kmene československého.“ Keď sa hovorilo o časopise, dal sa z Jelšavskej Teplice počuť aj Samo Chalupka: „Nezapomeňme, že síla naše na nižších třídach lidu, na stavu hospodárskem, řemeselníckem a obchodníckem založena jest.“ A ani on sa nevyhol jazykovej otázke: „Držme se Čechů, čiňme ale čěštinu slovenštější, neuškodíce přitom jejímu ústroji. Vůbec zajisté zkusujeme, že ta nová čeština lidu našemu chutiti nechce.“ Lenže, ani z tohto mraku nezapršalo; neboli financie a Karol Štúr sa akosi nevedel odhodlať, aby napísal sľúbenú žiadosť o povolenie časopisu. Netrpezlivý Kampelík už navrhol Vrchovskému, aby redakciu tvorili oni dvaja, Karol Štúr mal dať iba meno. Nešlo to ani tak, ani onak; všetko sa kdesi zadrhávalo, brzdilo, chýbal Ľudovítov zápal, jeho sugestívne argumenty, osobná prítomnosť. „Myslím,. že jen na Ludevíta dočkati musíme,“ vzdychal Škultéty v liste Vrchovskému.

Ľudovít chýbal; bez jeho prítomnosti bolo všetko akosi bližšie a tichšie, ba ani tie clivé pesničky sa nezdali byť dosť smutnými. Slovenská mládež sa niekde dopočula, že Štúr je chorý, že mu „povětří německé nepřeje“ a keď Červenák odchádzal do Halle na štúdium, prikázali mu, aby Štúra poslal domov; vraj sa báli, aby tam nezomrel. Pravdaže, Štúr nechcel o nejakom návrate ani počuť, veď bol zdravý, zabezpečený a zahrúžený do štúdia. Až keď Benjamin Pravoslav Červenák napísal domov, že so Štúrom je všetko v poriadku, Bratislava sa upokojila.

Začiatkom leta odišiel Jozef Miloslav Hurban za peniaze Ústavu na cestu do Čiech a na Moravu. 2. júla 1839 opustil Bratislavu a odišiel najprv do Viedne. „Štastne pekný pozdrav západných Slovanov, píš nám; toto boli slová mojich priateľov, letiace za našim hrkotajúcim vozom,“ napísal Hurban vo svojom cestopise Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách. Z Viedne putoval Hurban novootvorenou železnicou Viedeň – Brno, ktorú začali stavať len v apríli roku 1838 a na celej dĺžke ju otvorili už 7. júla 1839. V Brne sa okrem iného stretol Hurban i s básnikom Klácelom. Odtiaľ, z Brna išiel pešo až k Valašskému Měziříčí, cez Jihlavu do Prahy. „Nuž, vitaj mi, Praha! Ty velebný chrám slávy slovanskej! Vitajte mi duchovia vznášajúci sa nad večnými pomníkmi svojho voľakedajšieho jestvovania! Vítam ťa, ó, zem slávy, krvou praotcov skropená!“ Takto pateticky a vznešene privítal Hurban Prahu a s tlčúcim srdcom prekročil jej prahy. Ale Hurban bol už vtedy dosť kritický: trápilo ho ponemčovanie, malá aktivita českej mládeže, vlažný vzťah k všeslovanstvu. Cestou späť sa zastavil v Hradci Králové, kde sa zdržal v rodine Jaroslava Pospíšila a kde sa zoznámil s Máriou Pospíšilovou, Jaroslavovou sestrou. Je to tá istá Mária, do ktorej sa o rok neskoršie zaľúbil Ľudovít Štúr (aj ona do neho) a bude musieť vybojovať prvý vážny zápas – s bôžikom lásky. „Cnosti devy tejto slovanskej,“ píše o Márii Pospíšilovej Hurban, „tak riedke vtedy medzi dcérami Slávy, pre vzdelanosti všeobecnej vrcholili v horlivom pestovaní citu národného, v láske k národu vzchápajúcemu sa po dvestoletom sne k novému životu.“ Pravda, ani Hurban nezostal ľahostajný k žene „ideálnou svojou krásou, štíhlou, strunalou postavou, čiernymi, zádumčivými očami, úchvatným, spevným hlasom“. Mária mu poslala lístoček z pamätníka, ktorý ho čakal u farára Pelikána v Týništi a Hurban sa jej odmenil vlasteneckou básňou.

Úspech mali českí vlastenci pri zbieraní príspevkov pre bratislavský Ústav. Spisovateľ, lekár Josef V. Staněk mohol odovzdať Jankovi Šafárikovi, keď 18. mája 1839 odchádzal do Bratislavy, celých dvesto zlatých striebra.

Národný a spoločenský život na Slovensku neustal ani cez prázdniny, hoci práve cez prázdniny sa znovu neprajníci vrhli na Katedru a obvinili ju z nedovolenej činnosti, z rusofilstva a protimaďarských myšlienok. Až po zásahu Ševrlaja a Schröera sa s vyšetrovaním prestalo, ale August Horislav Škultéty nastupoval na Červenákovo miesto – na úrad námestníka  profesora Palkoviča – v tieni vyšetrovania. Našťastie, teraz všetko dobre dopadlo a Benjamín Červenák mohol pokojne odísť do Halle (17. 10. 1839 sa zapísal na univerzitu.)

Ľudovít Štúr sa Červenákovmu príchodu veľmi potešil: konečne blízka duša! Do Červenákovho príchodu bol totiž Štúr v Halle sám, napriek tomu, že sa stretával s mnohými študentmi, učiteľmi, vzdelancami. Priateľa tam nemal. O to väčšmi sa potešil Červenákovmu príchodu, ktorý sa u neho aj ubytoval. Iste, bolo o čom hovoriť: Štúra zaujímali všetky udalosti, podrobnosti, vypytoval sa na činnosť Ústavu, na priateľov a známych na Slovensku. Po čase sa aj Červenák aktívne zapojil do štúdia; pôvodne chcel študovať prírodné vedy, ale Univerzita v Halle bola svojím zložením zameraná najmä na humanitné odbory, a tak sa Červenák, rovnako ako Štúr, venoval štúdiu hegelovej filozofie, dejinám a neskôr pedagogike. V Štúrovej spoločnosti si rýchlo privykol, ibaže mu chýbal častejší styk s domovom. 19. januára 1939 pobádal v liste Hurbana, aby zo Slovenska častejšie písali, pretože v Halle žijú „v opravdovém vyhnanství“, ale inak sú spokojní: „Co my děláme? Nu, studujeme a vzdělávame se.... Nebo to se zde výborně dá dělati.“ Spoločne so Štúrom sa zdokonaľovali v horno- a dolnolužickej sbrštine a mladých Lužických Srbov učili po česky. Okrem častejších kontaktov so Slovenskom chýbala Červenákovi aj slovenská strava a sťažoval sa na zlú polohu a zlý vzduch v Halle; už vtedy sa necítil byť zdravý.

V tom istom čase, začiatkom školského roku 1839, prišli do Halle ďalší dvaja Slováci: Štúrov starý priateľ Gustáv Grossmann a neskorší slovenský dramatik Jonáš Záborský. Bola to zvláštna zhoda okolností, že Štúr sa s Jonášom Záborským po prvý raz stretol práve v Halle. Jonáš Záborský pred časom uverejnil ódu Na Slovákov pod pseudonymom Magurský, ktorú bratislavská mládež s nadšením recitovala v domnení, že jej autorom je Ján Kollár. Keď sa potom Štúr stretol v Halle so Záborským, prvá jeho otázka bola, či on je skutočne tým Magurským? „Keď som sa priznal,“ píše Jonáš Záborský vo Vlastnom životopise, „objímal ma ako dáku milenku...“

Vzťahy medzi Štúrom a Záborským sa po rokoch zhoršili a zmenili sa – zo Štúrovej strany – takmer v nepriateľský postoj voči Záborskému. Ale tu, v Halle, strávili obaja mnoho hodín v družných rozhovoroch, i keď sa Štúrovi nepozdávalo Záborského zemianstvo. Štúr a Záborský si neskôr ľudsky neporozumeli, čo vyplývalo zo stavovských rozdielov a rozličných názorov, najmä na ľud, v čom sa obaja diametrálne rozchádzali. 

Záborský už v spomínanom Vlastnom životopise hovorí aj o Halle, aj o Štúrovi. Halle, bolo podľa neho mesto veľké, ale neúhľadné, chudobné a špinavé. Domy boli prevažne drevené, aj tie viacposchodové. Ulice i námestia vydláždili hrubými, ostrými dlaždicami, na strechy domov i ulice padali sadze a všade boli smeti od rašeliny, ktorá sa neďaleko ťažila. Celé mesto je okrem toho zamorené silným pachom. Záborský tvrdí, že v Halle sa nachádza aj solivar, „ktorý majú od nepamäti výlučne v moci takrečení Halóti, potomkovia to vyhynutých Slovanov.“

Záborský nebol mestom ktovieako nadšený a nepáčili sa mu ani profesori, s ktorými tak plodne a úspešne spolupracoval Štúr. Vraj myslia iba na peniaze a na prednáškach „každý len to číta, čo si napísal doma“. Asi preto sa Záborský veľmi nezaujímal o školu, ani o študentov a profesorov. Väčšinou študoval vo svojej izbici. „Čítal som však najviac doma, lebo učbári nezodpovedali môjmu očakávaniu. A burši ešte menej. Nemal som s nimi obcovania žiadneho.“

Dalo by sa čakať, že práve preto bude malá slovenská kolónia „obcovať“ vzájomne. Štúr sa so Záborským síce stretával, vymieňali si často názory, ale už kdesi tu začínalo klíčiť neporozumenie, ktoré sa neskôr, v rokoch revolučných, až tragicky vyhrotí. Ak máme veriť Jonášovi Záborskému, tak Štúr bol „už vtedy demagóg s najhlbšou nenávisťou oproti zemianstvu v srdci. Preto o spisbe mal len pochop, že sa má písať pre ľud, nehľadiac na to, že ľud tento čítať nič nechce, grajciara za knižku nedá. Zavrhoval všetky umelé formy básnenia, považoval piesne národné za jediný vzor básnictva slovanského. V rozprávkach národných hľadal akýsi hlboký mystický zmysel, áno, obrazy budúcnosti, Heglovu filozofiu považoval za zvrchovanú vymoženosť ducha ľudského; a predsa hovoril o potrebe pôvodnej slovanskej filozofie. A netrpel v ničom protirečenia.“

Aj literárne polemiky Štúra a štúrovcov so Záborským o klasicizme a romantizme, známy spor o Žehry, mal už zárodky v odlišných estetických názoroch v Halle.

Zo Záborského slov cítiť tak trochu urazenú ješitnosť; nezabúdajme však, že Vlastný životopis písal Jonáš Záborský až po škriepke so Štúrom, po ich roztržke a rozchode: a to muselo ovplyvniť jeho názory a vzťah k Štúrovi. A potom, Záborský bol predsa zeman, čo aj zeman nebohatý; musel postrehnúť, že Štúr žil „s najhlbšou nenávisťou oproti zemianstvu v srdci.“

Nemal však pravdu: Štúr predsa veľmi dobre vedel, akú významnú úlohu v živote národa má zemianstvo rovnako ako prostý ľud, vzdelanci, statkári i chudobná šľachta. Štúr vždy počítal so zemianstvom ako s potenciálnym spojencom, hoci slovenskí zemania už dávno nepredstavovali reálnu hospodársku a politickú silu. No aj tak Štúr videl v zemianstve spojenca vo svojich osvetových, hospodárskych i politických snahách. Okrem iného to výrazne dokazujú aj Štúrove Slovenskje národňje novini, ktoré – popri iných – adresoval aj zemianstvu.

Záborský Štúra posudzoval neobjektívne, bol nesporne ovplyvnený vzájomnou roztržkou. Záborský tvrdil, že Štúr „o spisbe mal ten pochop, že sa má písať pre ľud, nehľadiac na to, že ľud tento čítať nič nechce, grajciara na knižku nedá.“ Bol to je zjednodušený, plytký a nepravdivý pohľad. Pre koho iného, ak nie pre ľud treba písať! Štúr dobre vedel, čo myslel slovami: „Inak treba na ľud pôsobiť.“ To bola práve tá veľká, dejinná úloha, ktorú Štúr vytušil: dostať literatúru medzi ľud, pôsobiť naň, prebúdzať ho, vysvetľovať mu jeho práva a naučiť ho dôstojnosti. Márne bolo vplývať na slovenské zemianstvo, historicky už vtedy odumretú kategóriu!

Záborský tiež tvrdil, že Štúr „navrhoval všetky umelé formy básnenia.“    Štúr však nabádal písať svojich študentov básne, ódy, smeroval ich k tomu, aby sa tešili dielu Hollého, Kollára, Chalupku, ba aj samotného Záborského.

To, že Štúr videl v národných rozprávkach „obrazy budúcnosti“, len podčiarkuje a zdôrazňuje Štúrovu predvídavosť. To, čo Záborský nazval „obrazy budúcnosti,“ bola v rozprávkach zašifrovaná lepšia sociálna budúcnosť: a toto Štúr vycítil.

Záborského dokonca dráždilo aj to, že Štúr „hovoril o potreba pôvodnej slovanskej filozofii.“ Ako inak mal hovoriť? Štúr nikdy neakceptoval Hegla bez výhrad, nikdy ho neprijímal nekriticky, netvorivo. Ak hovoril o potrebe pôvodnej slovanskej filozofie, myslel na rozvíjanie Heglových systémov v slovanských podmienkach a dokonca pre špecifické slovenské pomery. To mu nikto nemôže mať za zlé, ani Záborský.

Jonáš Záborský mal v niečom predsa len pravdu: „A  nestrpel v ničom protirečenia.“ Keď je to tak – a tak to bolo – nečudujme sa veľkému slovenskému dramatikovi, autorovi takých zaujímavých hier ako Dva dni v Chujave, Najdúch, Posledné dni Veľkej Moravy, Bitka pri Rozhanovciach a mnoho ďalších – že na Ľudovíta Štúra si nespomínal v najlepšom a že s ním polemizoval, na stránkach Vlastného životopisu a v spore o Žehry.

(V roku 1851 vyšla Záborského kniha Žehry, v ktorej nevyberane útočil proti štúrovcom a proti spisovnej slovenčine. Verše napísal v časomiere, teda v literárnom klasicizme, ktorý už bol prekonaný. Štúrovci už vtedy tvorili v slohu romantickom a tak bol pre nich Záborského spôsob písania neprijateľný; nehovoriac o tom, že bol útokom na podstatnú Štúrovu činnosť: uzákonenie spisovnej slovenčiny. Profesor z Banskej Štiavnice Ľudovít Matej Šuhajda, ktorý vyučoval rétoriku, poetiku a teológiu na miestnom evanjelickom lýceu, napísal o Žehrách, že je to „drahocenné dílko“, keďže Záborský úspešne napodobňoval antickú poéziu. Záborského dielo podporil aj Daniel Lichard, ale v polemike ho vzápätí napadol Janko Kalinčiak, aj Jozef M. Hurban a Mikuláš Dohnány. Kalinčiak, ktorý bol nielen dobrým spisovateľom, ale aj odborníkom na teóriu literatúry, vtedy napísal, že „každé básnické dielo, ak má mať dáku cenu, musí byť docela neodvislé, musí byť výrazom individuálnosti“.

Jonáš Záborský bol neústupčivý a jeho priečna povaha sa prejavila v ďalšej polemike: zaútočil na Kalinčiaka, slovami, že tento „s ničím jiným nevystupoval, jako s chlapeckými některými rozprávkami v Orle tatranskom a jedovatými kritikami“. O Hurbanovi a Dohnánym napísal, že sú literárnymi banditami a redakciu Slovenských pohľadov nazval „masárnou“. Ani Daniel Lichard nebol zmierlivejší: rozhorčoval sa, že v Slovenských pohľadoch vychádzajú „najjedovatejšie paškvily“, že Hurban je necitlivý a nepozná „žádne šetrnosti, ani proti zásluhám, ani proti věku, ani proti dobrodiním“. Podobne aj viedenské Slovenské noviny polemizovali v rovnakom tóne ako Záborský a Lichard, útočili na štúrovcov.

Spor o Žehry nebol iba o romantizme a klasicizme. Bol iba zástupným problémom: viac ako o literárne smery išlo o základnú orientáciu slovenského politického a kultúrneho života. Bol to aj spôsob, ako obísť cenzúru, ktorú zaviedol bachovský absolutizmus. Cenzúra nedovoľovala kritizovať vládnu moc a tak slovenské noviny a časopisy mohli len v narážkach písať o národnostnom útlaku a potláčaniu občianskych slobôd: slúžila im na to téma nielen jazykovedná, ale aj literárna, či osvetová.

Spory, ako bol ten o Žehry, vyčerpávali a oslabovali slovenský národný pohyb. Hurban sa preto rozhodol napísať Záverečné úvahy Pohľadov a dať za sporom bodku.

Záborského dielo ho však neskôr usvedčilo z nepravdy: jeho hry sú hrami pre ľud a po čase aj zľudoveli v tom najlepšom slova zmysle.)

Posledný list roku 1839 adresoval Ľudovít Štúr z Halle Jaroslavovi Pospíšilovi. 18. novembra bol to stručný a obsahom jednoduchý list, v ktorom Štúr prosil Pospíšila, aby mu poslal nový almanach Vesna a chválil ho za redigovanie Květov; najmä za pozornosť, ktorú Květy venujú systematicky slovenským problémom.

Koniec kalendárneho roku 1839 zastihol Štúra, Grossmanna, Červenáka i Záborského v Halle. Prišiel nový rok, nové desaťročie.

Prichádza rok, ktorý zvestuje novú epochu: prichádza desaťročie, ktoré bude oťarchavené myšlienkami revolúcie.

V rokoch 1839 – 1940 zasadal v Bratislave Uhorský snem. Okrem iného prijal zákon, podľa ktorého mohli poddaní kupovať pôdu a mohli, ak na to mali, sa vykúpiť z poddanstva. Snem sa uzniesol aj na tom, že do všetkých úradov sa v plnom rozsahu zavedie maďarčina, maďarizuje sa aj súdnictvo a čo je najhoršie, snem sa rozhodol zaviesť maďarčinu ako vyučovací jazyk do škôl všetkých stupňov. Na sneme sa nenašiel ani jeden Slovák, ani jeden zástanca národnosti žijúcich v Uhorsku, ktorý by sa postavil proti tomuto jednostrannému a hrubému uzneseniu.

Zákonný článok 6/1840 schválený Uhorským snemom prikazoval, aby sa do troch rokov vo všetkých obciach, teda aj v nemaďarských, viedli matriky v maďarčine a aby aj kazatelia bez rozdielu náboženstva, hovorili k svojim veriacim po maďarsky.

Našťastie pre Slovákov a ostatné národnosti žijúce v Uhorsku, tieto návrhy viedenský dvor zamietol. Rozhodne to nebola láska k malým národom, ktorá motivovala rozhodnutie viedenskej vlády; bola to skôr obava z rastúceho vplyvu maďarskej opozície. A tak zamietnutie maďarizačných zákonov nebolo aktom rozumnej národnostnej politiky Viedne, ale zdvihnutým prstom smerom k Pešti.

Slováci s tlčúcim srdcom sledovali zasadnutia Uhorského snemu a potom tichú vojnu medzi Viedňou a Pešťou. August H. Škultéty sa s obavami – ešte v októbri roku 1839 – obrátil listom na Vrchovského: „Nebojíme sa my zmaďaření celého Slovenska, neb jsou to bláznive phantomy, ale předse jistá věc jest, že se množí z nás hatí, mnohým na duchu schází, jiní neznajú jak věci jsou, a jsou tam, kde křik a volání slyší. My se též musíme ozvati k našim, a to hanbou archangelskou, ona hlasem svým celé Slovensko pronikati bude, a čím dřív, pokud na onen křik docela neohluchnou.“ Tou „hanbou archangelskou“ mala byť petícia adresovaná Uhorskému snemu, v ktorej sa zdôraznila vernosť Slovákov voči kráľovi a uhorskej ústave, ale zároveň sa stavala proti maďarizačným snahám. Slováci žiadali uznať právo na používanie slovenčiny v úradoch, kostoloch a školách. Túto petíciu pripravili viedenskí Slováci na čele s J. Čaplovičom, v spolupráci s C. Kampelíkom a B. Vrchovským.

Za zmienku stojí záver petície, z ktorej cítiť nielen revolučnosť nového desaťročia, ale aj hojnú, skrytú hrozbu a odhodlanie: „Keby však lež a očierňovanie boli také mocné,“ hovorí sa v petícii, „že by nám, kráľovi a ústave verným Slovákom, zatvorili prístup k najvyšším miestam, ostáva nám posledný prostriedok – konštituovať naše Slovensko primerane cieľu a dobe pod osobitným snemom podľa vzoru Chorvátska a Slavónie, pod ochranou spravodlivého kráľa. Rozpomeňme si na Jiskrove časy, keď Slovensko celkom samostatne jestvovalo.“

Slová naozaj pôsobivé, primerane odvážne a silné. Lenže, ako už neraz v minulosti od slov k činom bolo na Slovensku ďaleko. Ťažko si čosi podobné predstaviť, najmä ak sa petícia vôbec nedostala pred Uhorský snem. Prípravy sa pretiahli a snem sa medzitým skončil; petícia zostala v zásuvke.

Napriek tomu je neodoslaná petícia akýmsi prvým pokusom definovať nielen národ, právo na jazyk, ale aj pokusom riešiť pomery v Uhorsku federatívnym spôsobom, dokonca pokusom osamostatniť Slovensko.

Maďarská opozícia voči viedenskému dvoru silnela a potvrdil ho aj Uhorský snem. Viedeň bola donútená robiť čiastočné ústupky a tváriť sa pokrokovo. Je to stará, osvedčená taktika: aby vzalo opozícii vietor z plachiet, sama navrhuje reformy, dokonca dovolí utvoriť stranu „umierneného pokroku“, ktorej vodcom sa stal gróf Aurél Dessewffy. Táto strana, ktorá predstavovala záujmy veľkostatkárskej aristokracie, spoločne s umierneným krídlom liberalistickej šľachty (jej vodcom bol Ferencz Deák) vystúpila s novým programom. Strany navrhli založiť Úverovú banku, vypísanie štátnej pôžičky vo výške 10 miliónov zlatých pre národné hospodárstvo, navrhli rozšíriť hlasovacie právo miest a úpravu zásobovania vojska. Gróf Lajos Batthyány prišiel s ďalšími reformami: žiadal postupne obmedzovať práva šľachty a rozšíriť politické práva na nešľachticov. Pre rozvoj hospodárstva a nastupujúce kapitalistické vzťahy mal mimoriadny význam zákonný článok 17/1840, ktorý dovoľoval zakladať v Uhorsku živnosť každému, kto mal dosť peňazí a zamestnávať neobmedzený počet pracovníkov. Zároveň zákon obmedzil prácu detí na deväť hodín s hodinovou prestávkou.

To už boli vážne zmeny v porovnaní s jestvujúcimi, takmer stredovekými privilégiami cechov a manufaktúr. Hospodárstvo sa začalo stavať na pevnejšie nohy, vzniká buržoázia. Už roku 1840 vznikla Prvá peštianska domová sporiteľňa, Uhorská obchodná banka, roku 1841 Uhorský priemyselný spolok.

Viedeň sa pod tlakom opozície uvolila prepustiť z väzenia L. Lovassyho a L. Kossutha. Lajos Kossuth nezlomený väzením sa dravo vrhá do nových prúdov: už roku 1841 založil Pesti Hirlap, ktorý sa čoskoro stal tribúnou opozície. Sám Lajos Kossuth sa postupne stáva ústrednou postavou maďarského liberálneho hnutia.

Hoci maďarizačné zákony po Uhorskom sneme celkom neprešli a nerealizovali sa, predsa sa dvíhala a šírila ďalšia vlna maďarizácie. Tlak maďarizácie bol namierený hlavne proti evanjelickej cirkvi, ktorá bola v tom čase akousi baštou slovenského národného hnutia. V novembri roku 1840 zvolili za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi nášho známeho grófa Karola Zaya, ktorý sa už vo svojej nástupnej reči pousiloval vystúpiť s maďarizačným programom.

Slováci sa bránili, ako mohli. Koncom roku 1840 vypracoval neúnavný Ján Kollár novú petíciu, ktorú hodlal poslať panovníkovi a v ktorej menom všetkých Slovákov žiadal zrušiť osobitnú cenzúru pre slovenské knihy, povolenie pre zakladanie spolkov triezvosti, žiadal slovenčinu do škôl a úradov. Kollár chcel katedru slovenského jazyka a literatúry na peštianskej univerzite, slovenských profesorov a do Uhorského snemu zástupcov Slovákov, „kteří by tam latinsky, aneb slavjansky mluviti mohli.“ Ani táto petícia sa však k panovníkovi nedostala a tak obranný zápas Slovákov prebiehal prevažne v časopisoch a brožúrach.

Andrej Šoltýs napísal štúdiu Apologie, to jest Obrana, kterou se odrodilci, jenž od své národnosti slovenské odstupují, brániti chtějí (vyšla v Budíne roku 1841). Šoltýs tu spojil tradičné obranné motívy s novším. Taká je aj Hojčova Apológia uhorského Slovanstva (Lipsko, 1843), v ktorej autor dokazuje historické právo Slovákov na svoju zem a kde sa už rodia základy národnej koncepcie slovenských dejín.

S najpremyslenejšou koncepciou však prišiel Benjamín Červenák v spise Zrcadlo Slovenska, ktorú napísal v Halle a ktorá vyšla až po jeho smrti roku 1844. Červenák sa vo svojej práci – tak, ako to bolo v tom čase veľmi rozšírené – opieral najmä o slávnu históriu Veľkomoravskej ríše. Národ, ak má byť národom váženým a sám sebe i iným dôstojným, musí mať históriu, podľa možnosti históriu čo najslávnejšiu. Štúrovci, v snahe urobiť zo Slovákov národ s bohatou minulosťou, pridávali i tam, kde pridávať nebolo treba. Ale nesporne, takéto zveličovanie, pridávanie a vymýšľanie legiend, je ospravedlniteľné. Slováci potrebovali minulosť preto, aby si mohli vybojovať právo na budúcnosť. Bránili sa. Preto aj Červenákovo Zrcadlo Slovenska je spisom obranným. Je to akýsi stručný prehľad dejín Slovenska, v ktorom Červenák rozvíja teórie Fándlyho, Papánka, Timora, ale najmä Šafárika. Osobitne sa Červenák zaoberal slovensko-maďarskými vzťahmi a prišiel na to, že Slováci bojovali spoločne s Maďarmi proti Tatarom i Turkom, že sa zaslúžili o kultúrny rozvoj Uhorska, ale aj o jeho hospodárstvo a že vlastne Maďari môžu vďačiť Slovanom sa svoju kultúru. Červenák sa bránil maďarizačným snahám a spoliehal sa na viedenský dvor. Dožadoval sa buržoáznodemokratických reforiem, v raste priemyslu videl hospodársku prosperitu Uhorska. Napokon, aj Štúrov Starý a nový vek Slovákov, už vo svojom závere reagoval na maďarizačné Zayove plány.

Aj Červenákove Zrcadlo Slovenska, aj Štúrov Starý a nový vek Slovákov sú dôkazom, že obaja študenti aj z Halle veľmi pozorne sledovali život v Uhorsku a podľa svojich možností naň reagovali.

(Pokračovanie)

Priemer: 4.8 (22 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama