Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)

Román, ktorý si môžete prečítať ešte pred jeho vydaním
Počet zobrazení: 1226

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.

Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom autor sa nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.

Veríme, že čitatelia Slova sa nedajú odradiť rozsahom jednotlivých častí (celý román má vyše 900 rukopisných strán) a vo chvíľach oddychu so nájdu čas na vcítenie sa do doby, života a diela Ľudovíta Štúra.


Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)


Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.


Roky sa vystriedali; prišiel rok 1840.

Už 5. januára 1840 napísal Ľudovít Štúr svoj prvý list; bol adresovaný Ernestovi Smolérovi. V marci napísal Štúr Smolérovi ďalší list; v tom čase bola korešpondencia medzi nimi dosť pravidelná. „Bratře,“ obracia sa Štúr na Smoléra, „Možno-li vřelému Slovanu zabudnouti na braty své, teď právě z dlouhého sna se probouzející?“ V listoch si vymieňali názory na pravopis, na nové časopisy i na činnosť budyšínskej spoločnosti.

Spoločne s Červenákom často písali Hurbanovi, Škultétymu.

V apríli prišla nečakaná, zlá správa: zomrel profesor Ševrlay, hlavný pokladník zbierky pre Ústav, výborný pedagóg, priateľ, oduševnený Slovák. Starosti o zbierku sa množili.

Aj po Ševrlayovej smrti zbierka na Ústav pokračovala, ale už nie takým tempom a tak oduševnene. Všetci akoby čakali na Štúra: prevezme katedru, keď sa vráti? Vráti im sebadôveru, istotu, perspektívy? Dokonca aj skrúšený Pavol Jozef Šafárik mal o zbierku obavy, ale spoliehal sa na Ľudovíta Štúra. „V Prešporku to vyzerá opäť zle so slovanskou katedrou,“ napísal v liste svojmu ruskému priateľovi Michailovi Petrovičovi Pogodinovi, historikovi a slavistovi, neskôr profesorovi na moskovskej univerzite. „Nesmú sa tam už dávať žiadne peniaze, kým nebude ustanovený riadny profesor slovanskej literatúry. Inak vezme našu veľkú námahu čert (maďarský). Štúr, ktorý má prijať katedru, je ešte v Halle na univerzite. Až do tej doby musí ostať všetko odložené.“

Štúr mal však zatiaľ iné starosti a záľuby. Vrátil sa k Heglovej filozofii, študoval európske dejiny a vo chvíľach večernej nostalgie písal básne. Silne ovplyvnený Hollého poéziou napísal selanku Jaromír a Květori, ktorú venoval „Panu Janu Hollému, velebnému Slovenska zvěstu“. Je to jediná Štúrova báseň, ktorú napísal hexametrom. Štúr poslal báseň redaktorovi časopisu České museum Šafárikovi a ten ju zverejnil v 14. čísle roku 1840.

Nezaháľal ani okamih. Jeho pracovná energia sa mu znovu vrátila. Navštevoval prednášky, zbieral materiál, písal. Chystal si podklady pre článok Lužické národné piesne, ktorý potom vyšiel v Květoch (17. IX. 1840). „Je zbierka táto vážna vôbec pre celé Slovensko,“ tvrdil Štúr v knihe Pjesnički hornych a deľných Lužiskich Serbow, ktorú zostavili Leopold Haupt a Ján Šmaler. Štúr si usilovne robil poznámky o lužickom folklóre, zišli sa mu neskôr, keď v tichu svojho modranského vyhnanstva pracoval na diele O národných povestiach a piesňach plemien slovanských.

Udržiaval kontakty s profesorom Pottom, s Augsburger Allgemeine Zeitung, s Jaroslavom Pospíšilom. Spolu s Červenákom nahovárali Hurbana, aby prišiel do Nemecka na štúdiá.

Jozef M. Hurban by aj do Dobrosoli (či Dolnej Hory, ako štúrovci nazývali Halle) prišiel, ale nemal peniaze. Hurban práve končil štúdium na evanjelickom lýceu a rozhodoval sa kam, a ako ďalej. Štúr videl v Hurbanovi nádejného filozofa, a preto mu radil, by priamo v Nemecku študoval Heglovu filozofiu, kým Červenák dúfal, že z Hurbana bude výborný beletrista. Hurbanovi sa však už dávno minuli peniaze zdedené po rodičoch a žiť z niečoho musel: dal sa rýchlo vysvätiť a už 16. júna 1840 – po dojemnej rozlúčke na lýceu – nastúpil na Brezovej za kaplána k staručkému principálovi Pavlovi Marečkovi.

 Hurban pôvodne uvažoval, že odíde do Nemecka, ak si v Brezovej dosť našetrí. Štúr s Červenákom ho k tomu neustále pobádali. „My v něm budeme někdy znamenitého beletristu,“ hovorí Červenák o Hurbanovi. „Takovíto, ale musí mít velikou známost i věci, i lidi i světa, která se nikdy jen z jedného okolí, krajiny atd. nabrati nedá.“ Keď ale Hurban dostal výhodnú finančnú ponuku do Brezovej, povedali si, že národu môže byť osožný aj doma. Po polročnom uvažovaní teda poslal Štúrovi do Halle list, v ktorom odôvodňuje svoje rozhodnutie zostať doma. Štúr žartom nazval tento list listom šestnástich dôvodov a uznal, že Hurban má pravdu. „Tých tvojich šestnásť dôvodov,“ napísal Štúr neskoršie Hurbanovi, „hovoriace za ostatie na Brezovej, spôsobilo nám veľa radosti v Dobrosoli, hoci sme dlho váhali rozhodnúť sa ohľadom tvojej osoby, ktorú by sme veľmi chceli mať v Nemecku už čo len na jeden rok no tvoja výmluvnosť a logika hovoriaca v tých šestnástich dôvodoch, zdala sa nám dokazovať, že by i bez univerzity nemeckej šťastne budeš pôsobiť na roli dedičnej národa.“

O osude Jozefa M. Hurbana sa teda rozhodlo.

Aj Štúrove štúdia v Halle sa chýlili ku koncu. Aj on, tak ako Hurban, sa musel rozhodnúť ako ďalej. Ale on sa už vlastne rozhodol.

Na Slovensku medzitým chystali pre Štúra miesto. Na kežmarskom lýceu sa práve v tom čase uvoľnilo miesto profesora a kežmarský rektor Ján Blahoslav Benedikti presadil, aby uvoľnené miesto dostal Ľudovít Štúr. Bola to slušná ponuka: finančne výhodná s perspektívou pedagogickou i spoločenskou. V Bratislave sa potešili a Škultéty to hneď oznámil Štúrovi. Potešili sa aj mnohí slovenskí študenti, ich rodičia a slovenskí vzdelanci. Predsa len, je to česť byť profesorom na lýceu!

Štúr aj v Halle často myslel na posledné stretnutie s Pavlom Jozefom Šafárikom a na program, ktorý spolu pre Štúra vytýčili: miesto profesora na bratislavskom lýceu, samostatné slovenské politické noviny a poslanectvo v uhorskom sneme. Bol to program podľa Štúrových predstáv, vyhovoval jeho ambíciám, i keď vedel, že jeho realizácia nebude ľahká. Ale čo na tom! Veľkosť človeka sa pozná aj tým, aké veľké si kladie nároky. A keď Štúr chcel niečo urobiť pre slovenský národ, musel mať veľké, ale reálne ciele. No miesto na kežmarskom lýceu mu z tohto hľadiska vôbec nevyhovovalo.

Preto keď dostal nadšený Škultétyho list, zatváril sa prekvapene a namrzene. Dokonca si myslel, že si ho zamenili s jeho bratom Karolom.

Neuvažoval ani chvíľu, ponuku hneď rázne zamietol. Jeho osobné ambície boli vyššie. Štúr postupoval veľmi premyslene a cieľavedome. Vedel, že na dosiahnutie a presadenie nových cieľov musí zostať v Bratislave na katedre, pretože ona bola strediskom národného a spoločenského života. Okrem toho potreboval politické noviny, ktorými mohol nastoľovať požiadavky Slovákov, noviny, ktoré by boli tribúnou i politickým nástrojom. Túžil po poslaneckom mandáte v uhorskom sneme, aby tam, na oficiálnej pôde mohol hájiť záujmy národa.

To všetko boli dôvody, ktoré jasne hovorili za Bratislavu.

Okrem toho nesmieme zabúdať na osobnú Štúrovu ctižiadosť. Bol ambiciózny, bol vodcovský typ. Nie nadarmo bol už v mladých rokoch vodcom bratislavskej mládeže, viedol Ústav, stál v popredí vari každej akcie, všetci ho ako vodcu uznávali a ako s vodcom s ním počítali. Budúcnosť bola pred ním: úspešne skončil lýceum a končil univerzitu, mal výborné jazykové znalosti, poznal dejiny, jeho politické i filozofické koncepcie dostali systém, bol vynikajúcim štylistom a zápalistým rečníkom. Mal vlastnosti, s akými sa robí kariéra. A on, človek takýchto vlastností a ambícií by mal odísť  do Kežmarku? 

Ani jeho najlepší priatelia ho nepochopili, neporozumeli mu. Prekvapilo ho to.

 „Veľmi ma udivila správa, Tebou nám zvestovaná,“ napísal z Halle Škultétymu, „o mojom vyvolení za profesora bohoslovia v Kežmarku, čo je síce len za mýlku s mojim bratom dosiaľ pokladám, ale ešte väčšmi na prekvapilo, že Vy ma na prijatie tejto stolice nahovárate a ta mi ísť radíte, čo mi je dôkazom, ako málo ste ma poznali, alebo ako málo ma teraz poznáte.“

Nečudujme sa však ani Škultétymu, ani Štúrovi. V Škultétym sa ozvala malá slovenská dušička: lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche. Slovenskí študenti pochádzali väčšinou z chudobných rodín, takmer nikdy nemali dostatok financií a pre mnohých z nich bolo také miesto, aké núkali Štúrovi, splnením životných túžob. Navyše, ak sám rektor lýcea, národovec Ján Benedikti, prejavil o Štúra záujem, považovali to za vyznamenanie. Bol to pravidelný príjem, pokojné zabezpečené živobytie. Nečudo, že Škultéty a ostatní Štúrovi priatelia sa potešili takejto ponuke a nahovárali Štúra, aby miesto prijal.

Štúr však bol z tých pováh, ktoré sa nemohli uspokojiť s pokojným miestom v závetrí. Videl ďalej, ponad Kežmarok. Pozeral do budúcnosti.

A potom – núkali mu profesúru bohoslovia. Iste, Štúr kládol náboženstvo v hierarchii hodnôt vždy na prvé miesto, i keď to nedával verejne najavo. Štúr sa aktívne zúčastňoval na seniorálnych a generálnom konvente, kde ako svetský zástupca obhajoval práva slovenských evanjelikov. Mal však výhrady nielen ku kňazom, ale aj k cirkvi. Keby mu ponúkli miesto profesora dejín alebo literatúry, tak by vari pouvažoval. Ale takto mohol iba napísať: „Oznamujem vám neodvolateľne, že ja tú stolicu na nijaký spôsob neprijmem, prijať nemôžem, pretože okrem všetkej neschopnosti mojej k bohosloveckému profesorstvu mám sto dôležitých príčin, prečo to naprosto zavrhujem,“ rázne oznámil Štúr Škultétymu.

Uvážme, akých sto dôležitých príčin to bolo. Tá najdôležitejšia: „Pokladal som za potrebné dosiaľ o tom mlčať, čo vám teraz oznamujem: čujte teda! Ja na vašu bratislavskú slovanskú stolicu v októbri vystúpim, čo však nikomu okrem našich nehovorte, lebo neradno hluk robiť.“

Ani Škultétymu však Štúr neoznámil svoje politické zámery, vyslovoval sa v hádankách: „Mohli by ma vyvoliť aj na inú stolicu, ja to predsa neprijmem, pretože by tým zničené boli moje zámery, o ktorých však vy ešte nič neviete, vedieť nemôžete.“

Potom ešte Štúr prikázal Škultétymu, aby zbierali peniaze na katedru a aby mu našli izbu; o iné sa starať nemusia.

Škultétyho tento list prekvapil nemenej, ako predtým prekvapil Štúra list Škultétyho. No prekvapený bol nielen Škultéty. Zaskočení boli Štúrovi bratislavskí priatelia a pravdaže, aj kežmarský rektor Ján Benedikti. Škultéty sa dokonca tváril, že Štúrovmu rozhodnutiu nerozumel a pokojne napísal Benediktimu, aby len so Štúrom počítal. Štúr sám nevie, čo robí, keď odmieta miesto v Kežmarku.

Ale Štúr vedel. Aby urobil koniec všetkým dohadom a nedorozumeniam, napísal úctivý, ale rázny list rovno Benediktimu. Je to jediný list, ktorý Štúr napísal po latinsky. Štúr si síce veľmi váži dôveru vznešeného lýcea a ešte vznešenejšieho pána rektora, ale zároveň oznamuje, že „vo svedomí som povinný odhodlať sa k tomu, aby som, žiaľbohu, neprijal Vaše tak čestné pozvanie a odmietol, hoci nerád, Vami ponúknutý úrad,“ preto, že sa „nevenoval teologickým disciplínam“. Aby predsa len celkom neodmietol Benediktiho ponuku, navrhol na miesto profesora teológie svojho priateľa Andreja Bodického, ktorý v tom čase študoval na univerzite v Berlíne a vyznačoval sa „nadaním i vzdelanosťou, ako aj mravným a bezúhonným životom“. Miesto profesora teológie napokon obsadil Samuel Lörinčik, pretože Bodický odišiel do Banskej Štiavnice za kaplána k Seberínymu.

Štúrov list Benediktimu je z 3. mája 1840.

Tým sa skončilo krátke intermezzo, ktoré malo ovplyvniť ďalšiu cestu Ľudovíta Štúra proti jeho vôli a presvedčeniu. Štúr však zostal verný sám sebe.

Napokon, na toto krátke vyrušenie Štúr dlho nemyslel. Mal iné záujmy. V tom čase sa zdržiaval v Prahe Štúrov dobrý známy, vedec a slavista Izmail Ivanovič Sreznevskij, s ktorým bol Štúr v listovom styku. Štúr sa zoznámil so Sreznevským začiatkom roku 1840 v Halle a odvtedy sa obaja informovali o svojej práci a vzájomne si pomáhali. Sreznevskij mu napríklad poslal informácie o ázijskej Carli Ryski, Štúr zase životopisy nemeckých vedcov Potta a Boblena. „Dal by Bůh,“ píše Štúr Sreznevskému, „aby sme sa již jednou hodně poznali, abychom se jedni druhé po staletích odcizení zamilovali my máti jedné roztracené děti!“

To už sa však blížil koniec Štúrovho pobytu v Halle, prichádza koniec školského roku a Štúr oznámil v liste Jaroslavovi Pospíšilovi (30. júna 1840), že okolo 20. augusta príde do Prahy. Posledné dva listy Štúrove sú zo 16. júla, jeden Sreznevskému, druhý Amerlingovi. V liste Karolovi Amerlingovi upresňuje Štúr príchod 26. alebo 27. augusta.

Krátko pred Štúrovým odchodom prišiel ešte do Halle Peter Ivanovič Prajs, ďalší ruský slavista, ktorý po Sreznevskom a Boďanskom cestoval po slovanských krajinách, aby potom mohol prednášať na Katedre slavistiky v Petrohrade. Práve po Prajsovi, ktorý odchádzal z Halle do Prahy, poslal Štúr oba listy, Sreznevskému i Amerlingovi. Štúrov blízky vzťah k ruským slavistom Boďanskému, Sreznevskému, Prajsovi i ďalším dokazoval, že Štúrova orientácia na Rusko mala celkom konkrétne podoby. Tieto vzťahy sa neobmedzovali iba  na lingvistiku či literatúru, ale mali jasný politický podtext; v Rusku videl Štúr potenciálneho spojenca za presadenie slovenských národných záujmov, a to i napriek tomu, že v Rusku vládol despotický mikulášovský režim. Viedenskej vláde, ale ani peštianskym politikom sa nepáčila táto rusofilská orientácia. Je to pochopiteľné: cárske Rusko bolo nielen najväčším európskym samoderžavím, ale aj najväčšou slovanskou krajinou. Rakúska polícia videla v každom styku s Ruskom možnú velezradu a panslavistické nebezpečenstvo pre mocnárstvo. Keď rakúska polícia prišla na stopu poľskému protištátnemu sprisahaniu v Haliči a jeho spojenie s viedenským centrom radikálnej mládeže, videla aj za tým spojenie s Ruskom.

Začalo sa vyšetrovanie. Niekoľko českých i poľských študentov sa dostalo do väzenia. Medzi nimi bol i Cyril Kampelík. Vypočúvali Jozefa Podlipského. Existencia všetkých študentských slovanských spolkov bola ohrozená. Styky bratislavských a viedenských spolkov boli prerušené. Nebezpečenstvo hrozilo aj Ústavu. Vyšetrujúci sa podrobne vypytovali na činnosť Ústavu a chceli nájsť spojivo s protištátnym sprisahaním. Našťastie pre Ústav nijaké podobné ohniská nejestvovali. Aj Podlipského sa snažili pritlačiť k stene a donútiť ho vypovedať proti Ústavu. Podlipský sa nedal. „Povídám na to,“ píše neskôr J. Fričovi, „že to vím, co ve Zprávě stojí pod rakúsko-uherskou cenzurou tištěné. A že znám osobně z Prahy, Hurbana, Štúra. Punktum.“

Viacej z neho nedostali. Ani z iných. Kampelík bol vo väzbe celých desať týždňov a rakúski vyšetrovatelia spisovali osemdesiat hárkov protokolu, ale pokiaľ ide o činnosť Ústavu, neboli ani trochu múdrejší. Nenašli nič, čo by sa priečilo zákonom.

Napriek tomu sa podmienky pre činnosť Ústavu objektívne zhoršili, ťažko budované kontakty sa popretŕhali. Situácia nebola najlepšia. Navyše sa do ťaženia proti Ústavu čoraz častejšie zapájal novozvolený generálny inšpektor evanjelickej cirkvi v Uhorsku gróf Karol Zay. Keď sa Michal M. Hodža pokúšal na konvente Preddunajského dištriktu v Uhrovci prehovoriť Zaya, aby podporil bratislavskú Katedru, Zay iba pokrčil ramenami: to vraj nepatrí do jeho kompetencie, nech vraj o tom rozhodne bratislavský konvent. Karol Zay sa však už vtedy staval proti Katedre ako stredisku slovenského národného života a neskôr sa tento jeho negatívny postoj ešte vystupňoval.

Ako je známe, ani Karol Zay a Ľudovít Štúr nestáli vždy proti sebe. Vzťah týchto dvoch mužov bol protirečivý, niekedy si boli dokonca blízki, zväčša však nevraživo útočili jeden proti druhému. Štúr dokonca o Zayovi napísal do Květov, že po otcovi Imre Zayovi zdedil dobrú povahu, že má čistú ľudskú myseľ, správa sa vľúdne k svojim poddaným a „kiežby aj iní bohatí veľmoži v Uhorsku sebe takéto heslo vyvolili!“ Bolo to tesne pred voľbami generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi v roku 1840, v ktorých grófa Karola Zaya napokon zvolili (v Budapešti 8. septembra 1840) aj s podporou slovenských delegátov – aj vďaka Štúrovi. Taktiež krátko pred voľbami pozval gróf do svojho kaštieľa v Uhrovci zástupcov evanjelických farností zo Slovenska, aby ich tam niekoľko dní hostil a nenásilne presviedčal, nech ho zvolia. Pozvanie prijali aj Jozef M. Hurban a Michal M. Hodža, o atmosfére a rozhovoroch podal svedectvo študent Michal Miloslav Bakulíny, ktorý vtedy študoval v Lučenci a keď prechádzal cez Uhrovec, prijal grófovo pozvanie. Bakulíny v rozhovore s Karolom Zayom odmietol, že je Maďar, povedal, že je Sláv, čomu gróf celkom nerozumel, no napriek tomu mladého študenta úctivo prijal a poskytol mu ubytovanie, aj pohostenie. Michal M. Hodža zase Zaya žiadal, aby podporil vydávanie novín v slovenskom jazyku, čo však gróf odmietol s tým, že musí dbať na záujmy maďarského jazyka. Napriek tomu sa aj Hodža, aj Hurban o Zayovi vyslovovali pochvalne. Ešte po rokoch (na jar roku 1847) sa Gašpar Fejérpataky-Belopotocký stretol s grófom Zayom a hovoril s ním o vydávaní Slovenských národných novín. Fejérpataky uznanlivo spomenul, že „gróf Zay hovoril so mnou trištvrte hodiny po nemecky a celú štvrťhodinu po slovensky a osvedčil sa mi, že všetky jeho deti hovoria po slovensky“. Aj po búrlivých rokoch meruôsmych Zay pozval Štúrových súrodencov Janka a Karolínu do uhroveckého kaštieľa na priateľský rozhovor – aj napriek tomu, že Štúrovci už veľa rokov v Uhrovci nebývali. Po roku 1849 Zay súhlasil s tým, aby Štúr býval u svojich rodičov a aby mohol v panských lesoch poľovať, hoci predtým sa so Štúrom súdil, že v jeho lesoch poľoval nelegálne; čiže ich vzťahy boli prinajmenšom protirečivé. Zásadný rozpor týchto dvoch mužov vystihol Ľudovít Štúr v liste Karolovi Zayovi: „Keď ste si vy mysleli, pán gróf, že Vaše miesto je na strane Vášho národa, ktorý si začal dobývať mocnejšie pozície vo svete, ja som si to isté pokladal za povinnosť učiniť pre ponížený národ, z ktorého pochádzam, o ktorého právo na život ste pochybovať chceli...“

Ešte predtým, v októbri roku 1840 napísal Ľudovít Štúr Zayovi list, ktorý bol veľmi úslužný, až servilný. List sa týkal zriadenia Katedry slovanskej reči na bratislavskom lýceu. Jediným cieľom slovanskej katedry malo byť oboznámenie budúcich učiteľov s rečou, v ktorú by mali vyučovať. „S dôverou sa teda pozerám na našu otcovskú vládu, že verná svojim zásadám slovanskú katedru v Bratislave schváli po podanom oboznámení o jej čistom zámere.“ Dodal ešte, že sa netreba obávať, že štúdium slovanskej reči a napomáhanie vzdelaniu slovanského národa by „išlo v ústrety cudzím záujmom“. Obavy z takejto činnosti, hoci aj vychádzali „z čistej lásky k vlasti“, boli neopodstatnené a Štúr bol presvedčený „čo najúprimnejšie o opaku“.

Karol Zay už pred časom navrhoval Štúrovi, aby sa o miesto profesúry na bratislavskom lýceu neuchádzal a radšej si hľadal miesto v niektorom inom meste monarchie, kde by ho vďačne a s úctou prijali. Štúr to však v predklone, no rázne odmietol: čo najsrdečnejšie sa poďakoval „Vašej grófskej Milosti za tú, ako som o tom hlboko presvedčený, dobre mienenú radu, aby som sa vysťahoval do iných dedičných štátov, ak by som sa chcel zapodievať vzdelávaním slovanskej reči“. Štúr sa vrátil do nedávnej minulosti a Zayovi úslužne napísal: „Vaša grófska Milosť spolu s milostivým predchodcom blahej pamäti preukázala toľko dobra mojim príbuzným, že by som už z vďačnosti neváhal ani na chvíľu uposlúchnuť Váš pokyn, lež došiel som s čistým úmyslom verne slúžiť mojej milej vlasti a niečo osožné jej preukázať. V povedomí svojho čistého úmyslu ponúkam vlasti svojej služby v nádeji, že aj keď nie hneď, ale aspoň neskôr moje úsilie podľa zásluhy ocení.“

Záver listu bol už opäť sebavedomý a v ňom sa Štúr ukázal ako verný syn slovenského národa so všetkou dôstojnosťou, čo charakterizovalo jeho podstatu: „Ak by sa mi malo stať niečo nepríjemného, ba zlého, čože viac by som urobil, čo viac vytrpel, než čo vyžaduje to najušľachtilejšie v humanite, vzdelávanie národa. Toto je ten chodník, ktorým sa uberali všetci, čo priložili ruku na dielo ľudskosti a naň chcem ja s božou pomocou odhodlane vykročiť v plnom vedomí.“

Ľudovít Štúr vyrastal v evanjelickom prostredí, a preto bol aj jeho vzťah k evanjelickej cirkvi v mnohých ohľadoch rozhodujúci, kritický, o to viac, že Karol Zay z Uhrovca sa časom stal generálnym dozorcom a negatívne zasiahol do Štúrovho života. Cirkev v tom čase kritizovali viacerí evanjelici, J.M. Hurban, Andrej Sládkovič, Ján Borbis, či Karol Kuzmány. Aj duchovní, no i svetskí činovníci cirkvi boli priveľmi poznačení formalizmom, ktorý mal podľa Hurbana pôvod v racionalizme a z Nemecka ovládol protestantskú teológiu v Uhorsku. Hurban bol toho názoru, že racionalizmus sa odklonil nielen od protestantizmu, ba aj od základných kresťanských hodnôt: „U neho už bola viera navnivoč privedená, idea kresťanstva historického skväcla na suchú pohanskú morálku a na židovsko-farizejský ceremonializmus.“

Aj keď racionalizmus bol Štúrovi blízky, cítil v ňom vnútornú prázdnotu, neprítomnosť Božiu, neplodné protirečenia. Čím viac spoznával filozofiu Hegla, tým viac sa presviedčal, že kresťanstvo, viera v Boha, vedecké poznanie a intelekt sú zlučiteľné. Neskôr napísal Zochovi, že racionalizmus je „len handra, z ktorej nám ani nitky netreba“.

Postupne sa Štúr čoraz viac vzďaľoval od evanjelickej cirkvi, pretože sa nezapodievala potrebami národa, a ako sa vyjadril Hurban, „zdrevenela v mŕtvych formách a ani len netušila svoju úlohu“. Napriek tomu sa aj naďalej zúčastňoval na generálnych cirkevných konventoch. Na konventoch práve Karol Zay presadzoval maďarizáciu cirkvi, nebral ohľady na potreby slovenských farárov, či skôr na potreby veriacich, ktorí maďarským kázňam v kostoloch nerozumeli. Priebeh zasadaní bol chaotický, zmanipulovaný, naverbovaní návštevníci zastrašovali delegátov. Po konvente v roku 1841 Štúr pobúrene napísal: „Sotva kto z prítomných nájde slová, aby mohol opísať hroznú scénu, keď sa rokovalo o Slovanstve. Bol to orkán, ktorý všetko zachvátil...“

Úsilie Karola Zaya presadiť maďarizačné úkony a maďarský jazyk nielen do evanjelickej cirkvi, ale tým aj do celej spoločnosti, má svoje dobové súvislosti: prehlbovali sa spory medzi katolíkmi a protestantmi, počet protestantov dlhodobo klesal, prevažovali sklony katolíkov k hegemonizmu. Karol Zay, ktorý mal prevažne liberálne názory, chcel pripraviť ambiciózny plán zrovnoprávnenia protestantov s katolíkmi. Tento proces sa mal realizovať presadzovaním maďarizácie, ktorá by protestantov zjednotila: protestantizmus bol v Zayových predstavách to isté čo maďarstvo. Maďarizácia mala pohltiť nemaďarské národy, pričom slovanská – a slovenská – kultúra, reč, tradície, boli považované za panslavizmus. Navyše Zay považoval slovenské národné hnutie a panslavizmus za konzervatívny, neliberálny a v konečnom dôsledku namierený proti pokroku. Štúr nikdy s takouto koncepciou nesúhlasil: konflikt medzi ním a grófom Zayom bol neodvratný a hoci mali v mnohých otázkach podobné názory politicky sa od seba vzďaľovali. Jeden i  druhý vnímali spory aj osobne.

(V úplnom kontraste s pomenovaním georgíny po Štúrovi sa zdal malicherným spor na prelome rokov 1851 a 1852, teda v čase, keď sa už musel Štúr stiahnuť s verejného života: Štúr si bol zapoľovať v revíri Zayovcov v okolí Uhrovca. Syn Karola Zaya Albert – aj s jeho otcom – podali na stoličný súd žalobu, ktorú označili ako komunistické „čiahanie“ do ich vlastníctva. Sťažovali sa na vojenskom veliteľstve v Prešporku, intervenovali až u ministra polície. Prípad riešil súd v Trenčíne a vyšetrujúci sudca poslal za Štúrom žandárov z Drietomy, aby ho zadržali a odobrali mu zbraň. Ľudovít Štúr však už medzitým odišiel k bratovi Samuelovi do Zemianskeho Podhradia a tak žandári len pribili na v dvere v Uhrovci „citáciu“, čiže sudcov príkaz, no nedostali ani Štúra, ani jeho zbraň. Až po čase Štúrovi pušku odobrali.

Ale v procese otec ani syn Zayovci neuspeli, keďže súd im nepriznal náhradu škody, ktorú mal Štúr údajne spôsobiť. Ešte aj zabavenú pušku museli žandári Štúrovi vrátiť. Podnet Zayovcov proti Štúrovi bol hodnotený ako „zlostné pikle a intrigy“.

Časom sa veľa sporov utlmilo, vzťahy sa ako-tak upokojili. Štúr mal na pamäti aj skutočnosť, že syn Karola Zaya Albert počas revolúcie bol dôstojníkom v službách bána Jelačića. Keď sa v liste svojim súrodencom Jankovi a Karolíne začiatkom februára 1855 vyjadril zmierlivo ku Karolovi Zayovi, tak to naznačovalo, že vzťahy týchto mužov boli zložité, protirečivé, mali niektoré spoločné hodnoty, no aj prvky protichodné, až nenávistné.)

Situácia pred Štúrovým návratom z Halle do Bratislavy nebola najlepšia. Zbierka viazla, silneli maďarizačné tlaky uhorským snemom, existencia Katedry bola neistá, bol tu silný a vytrvalý oponent Karol Zay, ktorý mal nemalý vplyv, po protištátnom poľskom sprisahaní v Haliči sa zvýšila ostražitosť polície. Do takejto atmosféry sa mal vrátiť Ľudovít Štúr.

Ten už pomaličky balil kufre. Jeho dvojročný pobyt v Halle sa končil. Opúšťal univerzitu, lúčil sa s profesormi, vysťahoval sa zo svojej izbietky na Grosse Steinstrasse 175, kde býval.

Obdobie, ktoré Ľudovít Štúr prežil na univerzite v Halle, patrí medzi kľúčové obdobia jeho života: tu sa formoval jeho svetonázor, tvoril na filozofický systém, tu sa Štúr vyzbrojil ideológiou a osvojil si idealistické filozofické myslenie.

Cesta Ľudovíta Štúra k Heglovej filozofii nebola síce jednoduchá a priamočiara, mala však svoju vnútornú logiku. Štúr sa dostal k Heglovi od Šafárika a Kollára, hľadal v jeho idealistickej filozofii odôvodnenie pre svoju koncepciu duchovného obrodenia Slovanov. Heglova téza o tom, že prvotný je duch a teda v dejinách prvotné sú existujúce duchovné prejavy národov, ktoré pretrvajú i vtedy, keď národy zaniknú, inšpirovala Ľudovíta Štúra. Veril v duchovné hodnoty slovenského národa a z nich odvodzoval lepšiu budúcnosť. Štúr si neprisvojil iba niektoré Heglove názory, ale aj jeho metodológiu, systém. Heglovo dielo imponovalo Štúrovi práve svojou systémovosťou, v ktorom boli zahrnuté všetky javy, ale aj učením o všesvetovom duchu a jeho konkrétnej podobe v živote národov. Takže Štúr obdivoval v Heglovej filozofii aj univerzálnosť, ale aj prísľub pre svoj neslobodný, formujúci sa národ. Prirátajme k tomu Štúrove osobné vlastnosti, ktoré ho priviedli k Heglovej filozofii: Ľudovít Štúr bol duchovne temperamentnou osobnosťou, precitlivený a vzletný, ľahko sa nechal uniesť vysokými ideálmi a ušľachtilými myšlienkami, nehľadiac na to, že jeho ideály boli často neuskutočniteľné, vzdialené od reálneho sveta, v duchu romantizmu a idealizmu, v rozpore sna so skutočnosťou. Hoci bol vnútorne temperamentný a vznetlivý, navonok bol rozvážny a pokojný. Stretnutia ideálov s politickou praxou a všednou realitou vyvolávali konflikty nielen so Štúrovým okolím, ale v Štúrovi samotnom. Nečudo potom, že v Heglovi našiel Štúr aj zosobnenie svojich vlastných, bytostných predpokladov, túžob a pátosu.

Ľudovít Štúr sa nikdy nedostal k materiálnemu chápaniu sveta, k materialistickej filozofii. Vzhľadom k jeho výchove, k jeho štúdiám a presvedčeniu je to pochopiteľné. Štúrovi bol bližší idealizmus i so všetkým, čo so sebou prinášal: vieru v primárnosť ducha, ideálmi dobra, krásy a pravdy, ako sa zobrazovala v romantickej literatúre. Štúr bol náchylný skôr uveriť božské, duchovné riadenie sveta, ako dôverovať prírodným zákonom, ako veriť materializmu či osvieteneckému racionalizmu.

Je to dôležitý fakt, tým skôr, že takéto chápanie sveta, dejinných súvislostí a praktických politických zákonitostí, určovali a profilovali nielen Štúrovu osobnosť, ale do istej miery aj dejiny slovenského národa.

Pre rodiacu sa slovenskú národnú inteligenciu nikdy neboli vlastné ani politický radikalizmus či osvietenecký racionalizmus. Keď sa slovenská inteligencia začala politicky uvedomovať a presadzovať svoje záujmy, revolučnosť západoeurópskej buržoázie bola už na ústupe. A tak Ľudovít Štúr mohol pokojne poznamenať, že „za čo inde prudké hádky sa viedli, búrlivé boje stali, za čo inde mnoho krvi tieklo, to všetko u nás porovnať sa môže bez hádok, bez bojov, to u nás môže pokojne prejsť do života... Dobre nám v tom záveji bojov a búrok pozorovať, ale nám treba najväčšmi, aby sme to, čo je na čase, čo je dobré i medzi nás uviedli a pokrokom dobrým a opravdivým zanovite sa nevzpierali...“

Heglova filozofia mala na Ľudovíta Štúra dvojaký vplyv: kladný i negatívny.

Heglova filozofia je vo svojej podstate idealistická, fideistická. Odráža protirečivý charakter svojej doby. Pritom však v otázkach vývinu, vývinového procesu, vývinových zákonitostí i v otázke slobody priniesla cenné vedecké poznatky. Nie nadarmo označili Marx s Engelsom Hegla za najväčšieho filozofa svojho storočia a jeho filozofiu za vyvrcholenie idealistickej európskej filozofie.

Negatívny vplyv Heglovho učenia sa prejavil v prílišnom Štúrovom idealizme a fideizme, jeho náhľadoch na štát, otázky práva, ale i niektoré sociálne javy.

Pozitívny vplyv Heglovej filozofie sa prejavil v Štúrovej tvorivej metóde, v riešení národnej otázky, buditeľskej praxe a v neposlednom rade v bojoch za národnú nezávislosť a slobodu Slovákov.

Znie to možno paradoxne, ale až v Halle Štúr pochopil politickú realitu Slovenska; až v cudzine, ďaleko od národa, pochopil národ. Odstup, istý nadhľad, iný zorný uhol ho donútili inak uvažovať, prehodnocovať vlastné názory, stanoviská i metódy činnosti. Pochopil, že jeho buditeľská prax, činnosť na Katedre, účinkovanie medzi priateľmi – akokoľvek významné a dôležité – sú nedostatočné, že politika si vynucuje iné metódy práce, ale i myslenia. Aké, to už vieme: politické noviny, zastúpenie v uhorskom sneme, riadne miesto na Katedre. V Halle Štúr zostúpil z výšin Slovanstva do reálneho sveta Slovenska. Neznamená to, že menej intenzívne a vášnivo veril v Slovanstvo a všeslovanskú ideu; uvedomil si len skutočný stav vecí vo vlastnom národe a hľadal spôsoby, ako na národ pôsobiť, ako sa zastávať jeho práv.

Nebol by to Štúr, keby Heglovu filozofiu prijal a neskôr aplikoval vo svojich prácach i svojom konaní jednoznačne – kladne či záporne – bez výhrad, korektúr a zmien. pobyt v Sasku a nemeckých krajinách, podobne ako u Kollára, evokoval v Štúrovi na prvom mieste strach o budúcnosť Slovanov a Slovákov, lebo na vlastné oči videl, ako v týchto krajoch osud tragicky postihol polabských Slovanov. Strach je najlepšou motiváciou. Typickou Štúrovou vlastnosťou je jeho protirečivosť; či už ide o vlastnosti osobné, alebo či ide o jeho počiny politické. Na jednej strane síce správne pochopil od Hegla odvodenú nutnosť poznania historických zákonov, no pritom podľahol Heglovej mystifikácii monarchistickej podoby štátu, alebo úlohe veľkých osobností v osudoch národov. Na jednej strane správne pochopil, že zákonitosť pôsobí všade a vo všetkom, že vývinový proces prekonávaním protikladov, zánik starého a víťazstvo nového, že je to kvalitatívny vzostup, od ktorého závisí sloboda človeka i sloboda národov; pritom však v otázke problematiky štátu a riadení ľudových más v štáte zostal Štúr na pozícii monarchistickej formy(nie však natrvalo, pretože neskôr preferoval republikanizmus) na rozdiel od niektorých racionalistických osvieteneckých ideológov (napríklad Jean Jacques Rousseau), ktorí v štáte videli dobrovoľné spoločenstvo ľudí na zmluvnom základe.

Ak by sme hľadali korene neskoršieho vynúteného Štúrovho flirtu s rakúskou vládou v rokoch revolučných, mohli by sme ich pokojne hľadať aj v Heglovej filozofii, presnejšie, v Heglovom učení o štáte. Ak by sme chceli pochopiť, prečo Štúrovi viacej záležalo na duchovnom obrodení národa, ako na jeho sociálnom zabezpečení, mohli by sme začať od Štúrovej idealistickej filozofii, od primárnosti ducha a sekundárnosti bytia.

Duch bol inšpirátorom pozdvihnutia národa a človeka v ňom, službe duchu sa podriaďovali potreby jednotlivca i kolektívu. V tom bol Štúr trochu naivný, ale vytrvalý,  keď do omrzenia opakoval plamenné, ušľachtilé výzvy driemajúcemu národu, aby sa striasol svojich osobných, malicherných problémov, aby  nehľadel iba na svoj prospech, na svoje osobné problémy, ale aby myslel a konal pre dobro celku, aby sa učil, vzdelával, slúžil duchu...

Ľudia mali však iné starosti. Keď sú sužovaní hladom, biedou, neprávosťou, ťažko môžu dbať na také vznešenosti, ako je národ. Myslia na to, ako zaplatiť dane a uživiť rodinu.

Sloboda je iba slovo. Tak isto národ, pravda a rovnosť.

Nemožno pochybovať o tom, že Ľudovít Štúr chcel národu úprimne pomôcť, že jeho idealizmus vznikol pri hľadaní cesty pre moderný národ. Až neskôr však Štúr pochopil, že cesta k pozdvihnutiu národa vedie aj cez zlepšenie jeho sociálnych podmienok.

Heglovej filozofii vďačil Ľudovít Štúr za svoj svetonázor. Hegel naučil Štúra dialekticky myslieť, no zároveň je Hegel a jeho filozofia limitujúcim prvkom Štúrovho politického i filozofického myslenia.

Ďalšia kapitola v živote Ľudovíta Štúra sa skončila. Na univerzite v Halle získal Ľudovít Štúr titul clarissimus, čiže evanjelický teológ, hoci teológii sa venoval najmenej.

Koncom augusta roku 1840 odišiel z Halle a vrátil sa domov. Čakali ho nové boje. Na ceste životom stáli ďalšie prekážky.

Pred príchodom do Bratislavy sa zdržal pätnásť dní v Prahe.
 

X     X     X
 

Maďarizačné tendencie v celom Uhorsku silneli. Štúr sa na tieto tlaky pozeral z Halle, informácie dostával iba v písomnej podobe od priateľov zo Slovenska. Uhorský stavovský snem rokoval v Bratislave v rokoch 1839 až 1840, teda v čase, keď sa Ľudovít Štúr snažil podchytiť a naučiť sa čo najviac univerzitného učiva. Ale na sneme sa množili maďarské požiadavky, aby sa maďarčina presadila ako úradná reč nielen do svetskej administratívy a cirkevnej liturgie, ale aj do škôl všetkých stupňov. Tlak to bol cieľavedomý a systematický, aj keď ho spočiatku niektorí tak trochu podceňovali, či dokonca – ako August H. Škultéty, ktorý bol toho názoru, že tlak vyvolá protitlak slovenských vzdelancov a týmito zákonmi maďarská strana dokonca prebudí Slovákov, aby sa aktivizovali. Nebola to však úplná pravdu; prevažná časť slovenskej pospolitosti, najmä nižšie vrstvy, si ani neuvedomovala, čo sa na uhorskom sneme odohrávalo: nemali dostatok vedomostí. Lenže členovia spolku Vzájomnosť, ktorí mali lepší prehľad a viacej skúseností – ako Samo Chalupka, Milan M. Hodža alebo Pavol Všudyslav Ollík – postrehli plazivé nebezpečenstvo. Samo Chalupka dokonca predpovedal búrku, aká na Slovensku nebola od čias rozpadu Veľkomoravskej ríše a navrhoval zburcovať pospolitý ľud: nepovedal však, ako si to predstavuje. Milan M. Hodža a Pavol V. Ollík boli praktickejší, hoci ani ich návrh nemal v tom čase nádej na úspech: chceli sa obrátiť na cisára Ferdinanda V. a hľadať u neho ochranu.

Ani Ľudovít Štúr na tieto zjavné snahy maďarizovať Uhorsko hneď nereagoval: bol zaujatý inými témami, sústreďoval sa najmä na štúdiá, písal do známych nemeckých novín (Augsburger Allgemeine Zeitung: upozorňoval nemeckých čitateľov na maďarizáciu Uhorska a obhajoval slovenský národ), zaoberal sa úlohou Slovanov v dejinách, sledoval európsky politický vývoj, čoraz viac študoval politické náuky, ale chodil aj na prednášky práva. Do zošitov kvartového formátu (boli ich deväť) si robil podrobné poznámky o európskych štátoch a národoch, zaznamenával si ich geografickú polohu, ekonomickú situáciu, tiež sociálne a čiastočne aj kultúrne pomery. Neskôr sa mu tieto postrehy zišli, keď prednášal na evanjelickom lýceu, aj pri koncipovaní úvahy Obozrenie sa na stav terajší národov v Európe a v Amerike, ktorá vyšla v literárnej prílohe Slovenských národných novín Orol tatranský v roku 1845.

    

NA BRATISLAVSKEJ KATEDRE
 

     Janko Kráľ: Duma bratislavská

     Ten prešporský zámok pekne murovaný
     čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
     čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj;
     ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
     Tí nádherní páni pilnú radu majú
     že oni povestný Dunaj zahatajú;
     a tie naše Tatry zďaleka sa smejú;
    „Zahatajte páni, keď máte nádeju!“

Ľudovít Štúr sa vracal domov. Zastavil sa v Prahe. Ubytoval sa v byte Pavla Jozefa Šafárika, stretával sa so starými priateľmi, s dr. Staněkom, s Pospíšilom, Amerlingom, Fričom, s ruským vedcom Sreznevským a ďalšími. Praha ho nadchýnala, ako ho nadchýnala pri prvej návšteve pred dvomi rokmi. Tak ako pred dvomi rokmi, i teraz blúdil sám či v spoločnosti priateľov ulicami, obdivoval historické pamiatky a hľadal v nich svedkov veľkej minulosti českého národa. Mesto bolo v neustálom pohybe, prelínala sa tu minulosť a prítomnosť, národný život sa zintenzívňoval. Štúr to všetko citlivo vnímal; „cítil sa tu úplne šťastným,“ napísal Hurban v Rozpomienkach, „až kalich šťastia národného i tu premiešaný bol korienkami horkými“. Tie „horké korienky“, to bolo vytrvalé ponemčovanie v pražských meštiackych rodinách, malý záujem mládeže o veci národné a istá, relatívna ľahostajnosť k Slovensku. Pomery v Čechách boli však zložité a Štúr si to nemohol neuvedomovať.

Aj sem – ako do celej Európy – preniká priemysel, dravá priemyselná revolúcia mení spoločenské vzťahy a formuje nové triedy. Na severe Čiech sa už v textilnom priemysle vytvárala maloburžoázia, ale tá bola národnostne prevažne nemecká. České meštianstvo malo remeselno-živnostenský charakter, no postupne sa i z tejto vrstvy začína vyčleňovať vrstva podnikavých kapitalistov. České národné hnutie malo zatiaľ meštiansky charakter. Tam, kde vznikal priemysel, vznikala pozvoľna i robotnícka trieda, hoci aj tá mala špecifické črty. Boli to väčšinou robotníci manufaktúr, alebo domáci textilní výrobcovia. Časom sa táto vrstva mení – čoraz viacej v nej prevládali továrenskí robotníci. Hnutie robotníckej triedy bolo však živelné a triedne neuvedomelé, dokonca sa prejavovalo i v boji robotníkov proti zavádzaniu strojov; je to pochopiteľné: stroje zbavovali kvalifikovaných manufaktúrnych robotníkov výhradného postavenia. České národné obrodenie sa orientovalo prevažne na povznesenie a zdokonalenie českého jazyka; na čele týchto snáh stál Josef Jungmann, ktorý sa dištancoval od českej šľachty a opieral sa o meštianstvo a rodiacu sa buržoáziu. V Prahe, ale i na českom vidieku vznikali divadlá, čitateľské spolky, krúžky vlastencov. Ideovú oporu malo české národné hnutie v slovanskej myšlienke a tým – najmä v chápaní Jungmannovej generácie – dostávalo rusofilské zafarbenie. Táto koncepcia sa však otriasla začiatkom tridsiatych rokov, keď vypuklo v Poľsku novembrové povstanie; vtedy mladá generácia českých vlastencov pochopila, že je tu protirečenie, rozpor medzi nádejami, ktoré vkladajú do Ruska ako garanta slovanských národov a retardačnou, potlačovateľskou úlohou ruského cárizmu. Tak sa stalo, že práve začiatkom štyridsiatych rokov vznikla nová koncepcia Slovanstva; austroslavizmus. Nahrádzala Kollárovu dosť neurčitú a abstraktnú slovanskú ideu spoluprácou slovanských národov vo vnútri monarchie: najmä Palacký tvrdošijne obhajoval austroslavizmus.

Tých pätnásť dní, ktoré v septembri roku 1840 strávil Ľudovít Štúr v Prahe, nevenoval iba prehliadke pamätihodností a historických pamiatok. Mal tam iné poslanie. Oveľa vážnejšie.

Už pri prvej návšteve v Prahe dohodol Pavol J. Šafárik a ďalší českí vlastenci s Ľudovítom Štúrom dlhodobý plán pre Štúrovo pôsobenie na Slovensku. Teraz sa plán spresnil.

8. septembra 1840 sa v byte dr. Josefa V. Staněka stretol Štúr so Šafárikom a ďalšími českými národovcami. Tak, ako pred dvomi rokmi, aj na tomto stretnutí sa hovorilo o Štúrovej budúcnosti. Šafárik, ale aj Staněk, Amerling, Preis a ďalší Česi, videli v Štúrovi významného politika, človeka s organizačným talentom, presvedčeného vlastenca a spojenca v rámci rakúskej monarchie; počítali s ním ako s budúcim vodcom slovenského národa. Tak, ako pred dvomi rokmi, aj teraz celkom jednoznačne určili prostriedky, ktorými sa Štúr mal vyšvihnúť na čelo národa a hájiť jeho záujmy. Neboli to nijaké abstraktné predstavy, nič nedosiahnuteľné: miesto na katedre, slovenské politické noviny, miesto poslanca v uhorskom sneme. Každá z týchto úloh bola prostriedkom, ktorý mal Štúra posúvať po politickej dráhe; každá z nich sa však realizovala veľmi ťažko, za cenu veľkých obetí.

Prvá naliehavá úloha bola získať miesto riadneho profesora na evanjelickom lýceu v Bratislave. Lenže hneď pri prvej úlohe sa vynorili ťažkosti: kde zohnať peniaze pre Štúra? Čo ak bude proti Palkovič a ďalší bratislavskí profesori? Čo ak sa proti postaví konvent neustále huckaný Zayom?

„Usnesli jsme se, že budeme p. Štúra podporovati asi po 3 léta ročně 100 fl. stř., aby mohl řádně vystoupiti v Břetislavi co profesor,“ napísal Staněk Karlovi Viňařickému. Staněk ďalej uvažoval, že musí zohnať aspoň 25 dobrovoľníkov, z ktorých by „každý dal 4 fl. ročně.“

Katedra na evanjelickom lýceu bola v tejto chvíli a v takejto situácii pre Ľudovíta Štúra doslova životne dôležitá. Nielen preto, že znamenala isté miesto a pravidelný zdroj príjmov, ale bola stále strediskom národného života; odtiaľ vychádzal každý impulz, sem sa zbiehali všetky informácie zo Slovenska a prichádzali sem stále noví, nádejní študenti. Všetko záležalo od toho, či sa Štúr dostane na katedru: sám napísal v liste Hodžovi už 2. októbra 1840, že „všecko propadne, pakli se neprobiji ku Stolici“. To „všecko“, to sú nielen politické noviny, ale aj miesto potenciálneho politického vodcu národnej, o poslaneckom mandáte nehovoriac.

Medzitým však pokračovalo vyšetrovanie rakúskej polície aj v Prahe, ba aj v Staněkovom byte; práve vtedy, keď tam bol Ľudovít Štúr. Pre istotu sa Štúr rozlúčil so svojimi hostiteľmi, poďakoval sa Šafárikovi, Staněkovi, ale aj rodine Fričových, s ktorými chodieval na dlhé prechádzky po Prahe, do břevnovských viníc i do Šárky, a pobral sa zase ďalej. Pôvodne s ním mal ísť aj Jaroslav Pospíšil, ktorý už dávno predtým sľúbil Štúrovi, že sa spolu pozrú na Slovensko. Pospíšil bol však príliš zaneprázdnený Květmi a tak Štúr odišiel z Prahy sám; Jaroslav ho však nahovoril, aby sa cestou domov zastavil v Hradci Králové, kde žila Pospíšilova rodina. Otec Jaroslava Pospíšila, Ján Hostivít, bol známy kníhkupec, nakladateľ a tlačiar; Štúr ho poznal ako nadšeného vlastenca.

11. septembra 1840 odišiel Ľudovít Štúr z Prahy a zamieril do Hradca Králové. Ponáhľal sa domov a v Hradci sa chcel zdržať len krátko; nemal času nazvyš. Náhoda však rozhodla inak.

Hradec Králové bol v tom čase utešené, neveľké mestečko so silným vlasteneckým zázemím. Žili tu uvedomelí národovci, prostí, robotní ľudia majú zmysel a pochopenie nielen pre divadlo a rôzne krúžky, ale aj pre literatúru. Žil tu Václav K. Klicpera, spisovateľ a profesor. Jozef Chmela, usilovný literát a tiež humanitný profesor. U Pospíšilovcov sa stretol i s ďalším učencom, Ferdinandom Koppom. Mestečko bolo svojím spôsobom reprezentantom českého vidieka, ktorý v niektorých smeroch prevyšovalo Prahu, pokiaľ ide o vlastenecké cítenie. Do spoločenského a kultúrneho života Hradca Králové aktívne zasahovala i rodina Pospíšilovcov, ku ktorým mal Ľudovít Štúr namierené.

Ľudovít sa však neubytoval u Pospíšilovcov, ale v miestnom hostinci neďaleko hlavného námestia. Dom Pospíšilovcov bol na námestí; je to nevysoká, jednoposchodová budova. Sem zamieril Štúr s balíkom pod pazuchou; balík posiela z Prahy syn Jaroslav. Prvý, koho Štúr v dome Pospíšilovcov stretol, bol domáci sluha Hulakovský a hneď za jeho chrbtom sa zjavila dcéra Jana Hostivíta, Jaroslavova sestra Mária. Je to prvé Štúrove stretnutie s Máriou Pospíšilovou, jeho prvou veľkou, skutočnou láskou.

Ešte nevedel, že sa beznádejne zamiloval. Odovzdal balík od Jaroslava, prehodil niekoľko nezáväzných slov s Hulakovským i s Máriou a zberal sa na odchod. Bola to však práve Mária, ktorá ho pozvala, aby aspoň deň zostal v Hradci Králové. Na druhý deň bola totiž v neďalekej Českej Skalici tradičná „jitřenková slavnost“, každoročné stretnutie českých vlastencov, ako i prehliadka nových odrôd georgín. Štúr však zatiaľ odolával; ťahalo ho do Bratislavy, do Uhrovca, bol nedočkavý, čakalo ho veľa práce. Zatiaľ zdvorilo odmietol.

Na druhý deň ráno sa už Ľudovít stihol naraňajkovať a hostinský ho už zapísal na dopoludňajší dostavník z Prahy do Bratislavy. Po raňajkách však nečakane prišiel Hulakovský a zopakoval pozvanie: Štúra vraj očakáva celá Pospíšilova rodina, pozývajú ho do domu, rátajú s ním na slávnosť georgín a navyše, slečna Mária ma na druhý deň práve devätnásť rokov. Štúr ani nestačil protestovať a už Hulakovský bral jeho kufre: chtiac-nechtiac, ale skôr chtiac, sa Ľudovít Štúr pobral k Pospíšilovcom.

Do Štúrovho života takto vstúpila prvá skutočná láska k žene. Rodila sa ticho, nenápadne, prišla takmer pokorne, nepozorovane, ale rýchlo, na prvý pohľad. Zahorela však o to prudšie, jej oheň spaľoval nahromadené dni samoty a odriekanie, učenia, písania a premýšľania, tento dravý cit aspoň na okamih zahnal myšlienky na národ, dal zabudnúť na katedru, na povinnosti, na literatúru, politiku a celé nešťastné Uhorsko. Po prvý raz v živote začína Ľudovít Štúr objavovať v sebe netušené priestory, cit, ktorý ho úplne opantal, podrobil si ho a pomiatol. Je to krutá, pustošivá láska: on, askét, nepriateľ žien, takmer cynik, pokiaľ ide o ženy, on miluje!

Pripomeňme si, ako opovržlivo sa Štúr vyjadril o svadbe Sama Chalupku, potom odhováral od ženby Jozefa M. Hurbana, akú nízku mienku mal o Kollárovej Friederike, ako odsudzoval všetko erotické a milostné v Byronovej poézii, ako sa neskôr odmietavo postavil k Sládkovičovej Maríne. A teraz bol on v takej istej situácii, nevedel, čo si počať sám so sebou, čudoval sa, aké skryté sily sa v ňom ozývali, ako naliehavo sa drali do celého tela, aký bol proti nim bezmocný!

Mária Pospíšilová ho úplne očarila. Bola to pekná, príťažlivá žena. Jej čaru podľahol aj Jozef M. Hurban, dlho bol do nej zamilovaný český básnik Boleslav Jablonský, ktorý o nej tvrdil, že mala výrečné oči, milostný pohľad, nežné city a úprimnosť srdca. Pokorný Hurban nechal o nej obšírnejšie svedectvo: „Mária, rozkošná dcéra Jana Hostivíta... vrezala sa ideálnou svojou krásou, štíhlou strunatou postavou, čiernymi zádumčivými očami, úchvatným spevným hlasom a hrou unilou na piane do srdca Ľudovítovho. Cnosti devy tejto slovanskej.... pri vzdelanosti všeobecnej vrcholili v horlivom pestovaní citu národného, v láske k národu vzchápajúcemu sa po dvestoletom sne k novému životu. Nebol to div, keď prvý mládenec slovenský tým ranným idealizmom nadšený v oči Márie nadbehol šípu bôžika toho všetečného prvej lásky. To skúsili i iní, je to osud krásy, že veľa rán pôsobí.“

Prvý večer teda strávil Ľudovít Štúr v spoločnosti Márie a jej rodičov, Václava Klicperu a Jozefa Chmela. Rozhovor bol rušný, zaujímavý; Štúr im rozprával o štúdiách v Nemecku, o úlohách, ktoré ho čakajú v Bratislave, Ján Hostivít sa zaujímal, či nemožno na Slovensku otvoriť kníhkupectvo. V rozhovoroch prešlo popoludnie a prišiel večer: Štúr sa ešte raz pokúsil vzoprieť. Môže stihnúť večerný dostavník do Bratislavy. Vtedy zase zasiahla Mária; zajtra je predsa deň georgín a práve zajtra má devätnásť rokov.

Štúr teda zostal.

Na druhý deň ráno, 13. septembra 1840, vyšla menšia spoločnosť do Českej Skalice nad Úpou. Bolo krásne, slnečné počasie. Skalica bola vyzdobená kvetmi, zišli sa tu ľudia zo širokého okolia, jeseň akoby sa chcela ukázať v plnej kráse. Štúr sa nadchýnal: nádherným počasím, farbitosťou kvetín, príjemnou spoločnosťou, Máriinou prítomnosťou. Bolo mu dobre; bol to jeden z tých dní v ľudskom živote, keď si človek uvedomuje zmysluplnosť svojho bytia, a keď je rád, že sa narodil, že žije a miluje. V Skalici vystavovali svoje kvety pestovatelia z celého kraja, najlepším dávali odmeny a ceny, potom bola slávnosť, hudba a tanečná zábava. Ľudovít Štúr sa tu zoznámil s Josefom Myslimirom Ludvikom, českým obrodeneckým historikom a spisovateľom, ale väčšinu času trávil v Máriinej spoločnosti. Ani cesta späť a prudký lejak mu nevedeli skaziť výbornú náladu; späť išiel neskoro v noci, srdce mal nepokojné, myseľ rozháranú.

Dlho nemohol zaspať, a keď sa mu to napokon podarilo, spal dlhým a zdravým spánkom. Ráno sa zobudil neskoro a kým sa pozviechal z postele, ranný dostavník bol preč. Znamenalo to ďalší deň u Pospíšilovcov; sám nevedel, či sa potešil, alebo či by sa mal hnevať. Bál sa, že bude hostiteľom na obtiaž, pritom ho však zdržiavala Mariina prítomnosť. Hostitelia sa prekonávali v pozornosti, Máriine oči prezradili, že Ľudovít jej zďaleka nie je ľahostajný.

Ešte 15. septembra je teda Ľudovít Štúr stále v Hradci Králové, hoci pôvodne chcel ísť najkratšou cestou do Bratislavy. „Vy se zadivíte, že já dne 15.ho Vám z Hradce píši a jest se věru diviti, kdy uvážite záměry cesty mé v Praze s Vámi sděluje,“ píše Štúr Jaroslavovi Pospíšilovi do Prahy. Svoje zdržanie v Hradci Štúr vysvetľuje „pohostinností a milou srdečností Vašeho drahocenneho otcovského domu,“ a pravdaže, opatrne sa priznáva, že „vaše vlastenecká panna sestra... velice mě zajímala.“

A hoci Štúr na krátky okamih nepomyslel na národ, na katedru i na svoje politické ambície a oddával sa citom lásky, predsa len nezabudol upozorniť Jaroslava Pospíšila, že jeho článok Zásluhy Slovanov o európsku civilizáciu je v redakcii Ost und West; ak v redakcii neprejavia záujem, môžu túto Štúrovu úverejniť Květy. Napokon článok v Květoch aj vyšiel.

Štúr teda ďalší deň strávil v príjemnej spoločnosti a v rozhovoroch s Máriou. „Tím se stalo, že já místo cesty k Břetislavě ještě pořád v Hradci si hovím,“ zdôveruje sa Jaroslavovi, „avšak zítra včasně ráno rozloučím se s ním.“ Štúr sa s ťažkým srdcom rozhodol skončiť túto ľúbostnú romancu, ktorá sa každou chvíľou menila na skutočnú lásku. Uvedomoval si do čoho sa rúti; ak včas neodíde, ohrozí tým – doslova a do písmena – národné záujmy. Iste si kládol otázku: čo má v tejto chvíli pre mňa väčší význam, plnší zmysel: láska, a s ňou spojené manželstvo i rodina, či národ a jeho budúcnosť? Aj z tejto dilemy vyšiel víťazne národ; Štúr pripravil všetko na odchod 16. septembra 1840.

Keď sa v to jesenné ráno lúčil s Pospíšílovcami a v rozčúlení, obzerajúc sa, vykročil na prvý schodík, noha mu nešikovne skĺzla a on zletel dole. Skotúľal sa celým schodišťom a keď chcel rýchlo vstať, zacítil prudkú bolesť v pravej ruke. Hostitelia sa zhŕkli okolo neho a privolaný lekár konštatoval: zlomená ruka!

Znamenalo to, že cesta do Bratislavy sa odkladá; kým nebude ruka ako-tak v poriadku, musel zostať u Pospíšilovcov. Bolo to nepríjemné zdržanie, ale kdesi v kútiku duše sa Štúr potešil. Jeho opatrovníčkou sa totiž stala Mária a on sa už vôbec nebránil láske.

Ľudovít Štúr zostal v Hradci Kráľové celých pätnásť dní a liečil si zlomenú pravú ruku. Dennodenne sa stretával s Máriou, trávili spolu väčšinu času. Štúr dostal izbietku na poschodí a Mária, keď mohla, prišla za ním, pomáhala mu s obliekaním, dokonca mu písala listy. Štúr diktoval a potom sa už len podpísal; pravdaže, ľavou rukou. Pokiaľ to zranená ruka dovoľovala, chodievali spolu na krátke prechádzky do mesta, alebo do jeho okolia a zhovárali sa. Ľudovít Štúr našiel v Márii pozornú poslucháčku; aj ona bola vychovaná vo vlasteneckom duchu, zaujímali ju nielen veci národné, ale aj literatúra, bola vzdelaná a chápavá. Nečudo, že sa Štúr do nej zamiloval: bola predsa pekná a príťažlivá, bola skromná a starostlivá. Sympatie boli obojstranné; aj Márii nepochybne imponoval mladý, pekný muž, o ktorom dosť počula od brata i od otca, ktorého články i básne čítala v Květoch: Ľudovít Štúr bol už vtedy známa osobnosť a, keď sa na vec pozrieme z etického a spoločenského hľadiska onej doby, bol dobrá partia. Vedel aj pútavo rozprávať, strhával svoju poslucháčku, sám očarený jej krásou a citlivosťou; predpoklady pre lásku boli obojstranné.

Niekedy, azda vo večerných chvíľach samoty Ľudovít Štúr sníval o svojom nečakanom šťastí, ale zároveň svoje city považoval za záťaž, za prekážku. Iste si neraz vravel, aby sa nepúšťal ďalej po tejto zradnej ceste lásky, aby sa včas spamätal, vzbúril sa, odišiel; myslel vtedy na svoje úlohy, na národ, na katedru: na to všetko, na čo v Máriinej prítomnosti nemyslel.

Pokúšal sa odísť, utiecť z Hradca; ale jeho pokusy o odchod neboli veľmi presvedčivé. Trochu sa aj bál, aby „snaď nejakým udeřením raněné mé pravice do nebezpečné neupadl nemoce,“ pravdou však skôr bolo, že ho tam držala „milostná opatrovkyně má“, totiž Mária a „šlechetný a milý dom“ Pospíšilovcov.

Niet pochýb o tom, že za tých pätnásť dní sa Ľudovít Štúr úprimne a vrúcne zamiloval do Márie Pospíšilovej. Predtým – a vlastne aj neskôr, potom, keď vlna lásky opadla – považovali ženu, manželstvo a rodinu – za prekážku, za okovy na rukách i nohách, za obmedzenie samostatnosti konania i myslenia. O to intenzívnejšia musela byť jeho láska k Márii Pospíšilovej, veď ešte dlho po návrate z Hradca Králové myslel na svoju lásku, písal jej básne a často sa vracal tam, kde prežil prvé vážne citové vzplanutie.

Po pätnástich dňoch, keď sa ruka ako-tak vystrábila, opustil Hradec Králové. Rozlúčka bola smutná. Poďakoval sa každému zvlášť, najvrúcnejšie Márii. Rozlúčili sa, nesľubovali si nič. Už nikdy viac sa nevideli.

Na čo mohol myslieť Ľudovít Štúr, keď sa jeho dostavník vracal neskorým jesenným dňom do Bratislavy? Aké boli jeho myšlienky, jeho pocity?

Isté je, že sa rozhodol na lásku zabudnúť. Nebolo to však ľahké. Zabúdal pomaly, dlho, bolestne. O sile jeho citov a o jeho rozpoložení svedčia i slová, ktoré napísal po návrate z Hradca Králové Máriinemu bratovi Jaroslavovi: „Hradec váš mě náramně ranil. Rána na pravici se již snad brzo zahojí, ale ona do srdca, jež mi zadala, hojíc onu, milostná opatrovnice má jest hluboká, nevyhojitelná. Kdož by mi byl předpovídal, že v Hradci padnu do bolů lásky, jímž sem pečlivě vyhýbal, abych tím neodvisleji, tím samostatněji pracovali a pro jednu oulohu pojitě všecky síly vynaložiti mohl?“

Ľudovít Štúr však napísal aj báseň, ktorú poslal Pospíšilovi na uverejnenie do Květů a ktorú písal „k rukám Oné, k jejímuž srdci mluví“. Báseň aj v Květoch vyšla pod názvom Vzpomenutí (pseudonym Boleslav Záhorský). Štúr sa v nej vyrovnával so všetkým, čo ho stretlo: s láskou, so svojím presvedčením, s povinnosťami, ktoré ho čakajú.

Zvažoval: áno, ľúbi a nie je to láska malá; je len márna, je zbytočná. Na druhej miske váh je totiž vlasť, je národ. „Zapomni drahá, zapomni jinocha,“ píše Márii nostalgicky, „nadenímž mraky bouřlivé se zhání... On na vše světa zapomene slasti, jenom nikdy, ne, jen nikdy o vlasti.“

Štúr sa definitívne rozhodol:

     Tatra se halí, jinoch zarmucuje:
     co by ti bylo z jinocha smutního?
     Z jinocha, jemuž všecko prorokuje
     bouři po celý čas žití zemského:
     On v jejím víru na vše zapomene,
     jen někdy kradmo na drahé vzpomene!

Hradec Králové s Máriou Pospíšilovou zostal za jeho chrbtom. Patrili minulosti. Pred Štúrom sú nové búrky. Život ide ďalej.

Mária Pospíšilová márne čakala na svoju lásku. Keď sa Ľudovít Štúr viacej neozval, zamilovala sa a potom aj vydala 24. júna 1845 za lekára z Rýmařova. Žila s manželom najprv v Hradci Králové, potom v Prahe a vo Viedni, kde aj roku 1876 zomrela. Jej manželstvo bolo šťastné a mala v ňom šestnásť detí.
 

X      X     X


Kým sa Štúr zdržiaval v Prahe a potom si hojil ranu v Hradci Králové, udalosti na Slovensku dostali nečakanú akceleráciu. Dňa 10. septembra 1840 predniesol svoju inštalačnú reč gróf Karol Zay, generálny inšpektor evanjelických škôl v Uhorsku. Jozef M. Hurban nazval Zaya „arcikaraburdakom“ a Zayovu inštalačnú reč „zmätenými pochopmi“, keď v nej „pobúchal a pomlátil štvoro na pätoro.“ Hurban si nedával servítku na ústa, keď hodnotil Karola Zaya a jeho vstup do politickej arény. Zay si totiž ako hlavný cieľ svojho programu vytýčil pomaďarčovanie; Hurban tento program komentoval slovami: „Ako tieto blbstvá a polobláznivé balamuteniny vypustil z ústa, tak ihneď sám badal, že sa dopustil na tento vek ešte dosť striezlivý velikej sprostoty...“ Nuž, nie nadarmo Hurban takouto zlostnou slinou pľuval na Zaya; mal na to dôvod.

Veľmi rýchlo vysvitlo, že Karol Zay – na rozdiel od svojho otca Imricha – Štúrov uhrovecký spoluobyvateľ, zemepán, majiteľ poddaných na Uhroveckom panstve (na Štúra podával na políciu dôverné informácie) sa stáva úhlavným nepriateľom všetkého slovenského v Uhorsku. Jeho koncepcia bola prostoduchá a jasná: využiť maďarizačné zákony na to, aby sa tlejúci plamienok slovenského života celkom udusil. V praxi to znamenalo pomaďarčovať školy, presadzovať maďarských učiteľov a kňazov, podľa možnosti postupne obmedzovať až celkom zrušiť činnosť katedry, z organizačnej stránky vytvoriť v Uhorsku jednu protestantskú Úniu, kde by väčšinoví maďarskí kalvíni pohltili menšinových slovenských luteránov. Politicky bola táto koncepcia Karola Zaya odrazom myslenia časti maďarskej šľachty; utvoriť silné, jazykovo jednotné Uhorsko, ktoré bude takto najlepšou baštou proti ruskému živlu z východu a nemeckému zo západu. Týmto snahám stála v ceste hŕstka na všetko odhodlaných slovenských vzdelancov, v ceste im stál Ľudovít Štúr.

Štúr rozhorčene reagoval na Zayove výpady: „Nech nám tu nikto nepredkladá dôvody, pre ktoré sa máme nevyhnutne pomaďarčiť! Na čo sme znížení podľa grófovej reči? Na neužitočnú zberbu, ktorá prekáža mravnému rozvoju a ako takú ju treba čím skôr z cesty odstrániť. Na úbohú masu, ktorá už čírou svojou existenciou stáva sa prekážkou pre rozvoj ľudstva a preto ju treba čím skôr zničiť.“

Zayove útoky proti Slovákom sa stupňovali, no nebol to iba Karol Zay, kto stupňoval maďarizačný tlak; Ľudovít Štúr správne poznamenal, že toto úsilie bolo už vtedy rozšírené v maďarskom národe, ale Zay bol jedným z prvých, ktorý zreteľne formuloval všeobecné maďarské názory. No Zay ich nielen sformuloval, ale po nástupe do svojho úradu začal podľa nich aj konať. Cieľ tohto úsilia bol zjavný: prinútiť Slovákov vzdať sa svojej materinskej reči, zadusiť v nich duchovné úsilie a tak zo Slovákov mimovoľne urobiť Maďarov.

Štúra čakali ťažké skúšky. Stál zoči-voči silnému protivníkovi.

Situácia sa však skomplikovala aj na katedre. Zay sa rozhodne postavil proti tomu, aby Ľudovít Štúr nastúpil na katedru – či už ako riadny profesor, alebo len ako adjunkt – a využíval na to všetok svoj vplyv. Štúr súhlasil aj s tým, že nebude dostávať žiadny plat a žiť bude iba z istín Ústavu, a o tie sa navyše bude deliť so starým pánom Palkovičom. Sám Palkovič sa k otázke Štúrovho návratu na katedru staval dosť rozpačito: nevyslovil sa síce vyslovene proti, ale svojím nerozhodným postojom situáciu ešte viac komplikoval.

Ľudovít Štúr sa teda vrátil na Slovensko – cestou sa ešte zastavil na pár okamihov v Brne – a nevedel, čo má v najbližších dňoch podniknúť. Už 26. septembra sa síce zúčastnil zasadnutia Ústavu, ale iba ako hosť. Čakal na rozhodnutie Konventu, ktorý mal potvrdiť jeho miesto na katedre. Konvent sa s rozhodnutím neponáhľal. Štúr požiadal profesorský zbor a superindentanta Stromského, aby mu udelil aspoň titul adjunkta. Odtiaľ sa záležitosť dostala do bratislavského a potom až do dištriktuálneho konventu. Páni v konvente však počítali s tým, že po prípadnej smrti profesora Palkoviča zanikne i Katedra a Štúrova kandidatúra im nebola veľmi pochuti.

Čakanie Štúra unavovalo, a tak sa pobral do rodného Uhrovca; chcel sa opäť zvítať s rodnými, oddýchnuť si, doliečiť rany. Začiatkom októbra prišiel do Uhrovca.

Opäť bol teda doma. Stretol sa s rodičmi, so sestrou Karolínou, ale aj s bratmi, jedenásťročným Jankom a Samuelom, ktorý bol doma na prázdninách. Tu je všetko po starom, dobré, spoľahlivé veci sú na svojich miestach, rodičia rovnako láskaví a pozorní, dedinka pokojná, rozložená pod okolitými vrchmi. Ľudovít mohol oddychovať, naberať nové duševné i telesné sily. Iba počasie bolo mizerné. Také jesenné. Prišli dažde, pľačkanica, studený vietor. Obloha bola zatiahnutá, skoro bez prestania pršalo. Z vychádzok na Rokoš či Kňazov stôl nebolo nič.

Idyla to však bola len zdanlivá: gróf Zay v Uhrovci nominoval maďarského učiteľa, lebo otec Štúr neovládal maďarčinu, tak sa s ním musel deliť o učiteľské príjmy, čo znížilo už aj tak nízku životnú úroveň učiteľskej rodiny, dokonca si musel otec Štúr zobrať do prenájmu políčko a maloroľníčiť, maďarizácia prišla teda aj na Štúrovom rodný grunt.

Ľudovít Štúr sa tým nezaoberal: o to viac času mal na premýšľanie. Myslel na katedru, na Bratislavu i grófa Zaya, ale proti svojej vôli často, veľmi často i na Hradec Kráľové a na Máriu. Zabúdanie bolo bolestné.

Ťažké jesenné kvapky padajú na okná. Z údolí sa dvíha hmla. Hoci sú už chladné, nad ránom leží na zemi tenučká vrstva mrazu. Ľudovít mal smutnú, melancholickú náladu.

Štúrove jesenné pocity vystihuje aj báseň, ktorú v tých dňoch napísal. Má názov Uvítání a Štúr sa v nej vítal s rodným krajom. (Báseň bola uverejnená v Květoch VII., č. 50, 10. decembra 1840. Neskôr ju Štúr preložil do slovenčiny a vydal v zbierke Spevy a piesne.) Cítiť v nej radosť z návratu, ale zároveň obavy a skepsu.

     Tatra sa radostně do jarna vypína;
     než syna až z ciziny smutného přijíma.

 „Syn“ bol smutný a iste mal na to dosť dôvodov. Nenaplnená láska, neutešené pomery doma, nejasná a neistá budúcnosť, navyše bolo uplakané počasie.

     Nad čím smútiš, synu?“ – ona sa poptáva.
     Že nad mou rodinou bouře se strháva.

Tento dialóg matky Tatry so svojím synom je dosť typickým v slovenskej romantickej poézii. Ale je aj typický pre Štúrov duševný stav. Bol nevyrovnaný, ľahko podliehal depresii, chmúrnym vidinám.

     Vzejde smutek tichý nad rodinou čilou
     a ty, Tatro zvalá, budeš mu mohylou.

Ľudovít Štúr mal dôvod takto neveselo uvažovať. Čakanie a nečinnosť v Uhrovci ho znervózňovali, veci sa nehýbali, protivník nezaháľal, uhrovský gróf Zay podobrotky i pozlotky pôsobil na Ľudovíta Štúra. Najskôr to skúšal miernejšie. Obrátil sa na Ľudovítovho brata Karola, ktorý bol v tom čase rektorom na modranskom evanjelickom gymnáziu. List je datovaný 8. októbra zo Zayovho sídla v Bučanoch.

List je to, v podstate, slušný a takmer priateľský! Zay v ňom vysvetľuje, že „tu už nemá brať ohľadu moja súkromná mienka, ale duch a jasný zmysel krajinských zákonov, oprený o želania a vyššie nariadenia vlády“. Iste, Zay je mierny, až láskavý, veď ide o Ľudovíta, „muža nevšedného nadania“, ktorého chce gróf získať na svoju stranu. Pritom všetkom je ale Zay rázny a odmietavý tam, kde ide o katedru. „... Zariadenie slovanskej katedry nikdy nebude v kráľovstve uhorskom vyšším miestom povolené, a dajme tomu, že by sa proti všetkým predpokladom katedra povolila, musela by úlohám zo všetkých strán podľahnúť a zároveň by morálne pochovala aj svojich pôvodcov.“

A ak sa už Ľudovít Štúr silou-mocu chcel venovať slovanským jazykom, Zay mu priam otcovsky radí, aby sa „snažil nájsť zakotvenie v dedičných krajinách, lebo tu, ak neupustí od svojho predsavzatia, sotva ujde nepriaznivému osudu.“

Hoci sa celý list zdá byť skutočne miernym, bolo to tak či tak hrozenie prstom. Zay dobre vedel, že má za sebou moc a Štúr zase dobre vedel, aký mocný protivník sa proti nemu postavil. Preto bol opatrný.

Karol Štúr, pravdaže, hneď poslal Zayov list do Uhrovca a Ľudovít tam v tichu svojej samoty odpísal. Aj tento list tak, ako bol Zayov, je samá ohľaduplnosť a slušnosť. No i tak je Štúrov postoj jednoznačný a nekompromisný.

Predovšetkým nešlo o nijaké zriaďovanie katedry. Tá už predsa jestvovala pekných pár rôčkov. Štúr chcel iba na katedru „vystúpiť s tým čistým úmyslom, aby som na tomto mieste mohol po nejaký čas podľa mojich síl prispieť niečím k všeobecnému rozkvetu našej spoločnej drahej vlasti uhorskej; ktorý rozkvet... nie je možný bez toho, že by sa aj slovanská časť vlasti neposunula na dráhu vzdelanosti.“

Štúrove argumenty boli jasné a presvedčivé: takmer celý dištrikt pozostával zo slovanských cirkví a bolo žiaduce, aby budúci kňazi poznali reč ľudí, ktorým budú kázať, s ktorými sa budú stýkať. Ruka v ruke s duchovnou potravou je i hmotné, materiálne zabezpečenie a už aj preto treba ľud vzdelávať. Pokiaľ ide o Zayovu „radu“, aby Štúr odišiel do dedičných krajín, Štúr za túto myšlienku peknepoďakoval a zdvorilo dodal, že by aj šiel, „lež došiel som s čistým úmyslom verne slúžiť svojej milej vlasti a niečo osožného jej preukázať“.

Na oboch stranách samá zdvorilosť. Ale pod tými rečičkami o „milej vlasti“ tušiť napätie pred rozhodujúcim bojom.

Karol Zay nenechal na odpoveď dlho čakať. Už 31. októbra odpovedal z Bučian na Štúrov list z 25. októbra 1840. Ešte aj tento list pripomína skôr dišputu dvoch učených priateľov, ktorí si vyjasňujú pojmy o „politickej a náboženskej slobode.“ Pravda, cítiť v ňom už rastúcu Zayovu nevôľu a opätovné varovné hrozenie prstom.

Karol Zay bezpochyby nebol naivný protivník; veľkí ľudia – ako Štúr – majú i veľkých nepriateľov. Ani Zayovi nemožno uprieť istú inteligenciu, rozhľadenosť a politickú prezieravosť. Zay totiž veľmi správne pochopil, koľko talentu, energie, organizačných schopností sa skrýva v jeho krajanovi a poddanom Ľudovítovi Štúrovi. Bolo preto celkom prirodzené, že sa ho snažil získať na svoju stranu. Radšej mať schopného a talentovaného spolupracovníka, ako nepriateľa. Karol Zay bol napokon vplyvný človek, mal peniaze i politický vplyv a po jeho boku mohol Štúr urobiť naozaj skvelú kariéru; keby bol chcel. Ak by sa tento listovný súbor skončil Zayovým víťazstvom, ak by bol presvedčil Štúra... ktovie, aká budúcnosť by čakala uhroveckého rodáka? Skončil by ako úradník, uznávaný profesor, či by sa dostal až do cisárskych služieb? Lenže Ľudovít Štúr nechcel. Mal celkom iné predstavy o svojej budúcnosti.

„Mimovoľne mi napadla myšlienka: škoda je to predsa, že taký talentovaný mladý človek na vykonanie hlavnej úlohy svojho života vybral si najnepriaznivejšie javisko,“ začína svoj list gróf Karol Zay, „a tak daromne zmárni čas i sily.“

Zay má čiastočne pravdu: „javisko“ naozaj nebolo veľmi priaznivé. Začiatkom štyridsiatich rokov sa sociálna situácia horného Uhorska veľmi nezmenila, maďarizačné tlaky silneli. Maďarizácia mala politické aspekty. Na jeseň roku 1840 vyšiel v Levoči almanach slovenských študentov, Jitřenka. Karol Kramarčík, pomaďarčený Szátócs napadol levočských študentov a ich profesora Hlaváčka a obvinil ho z panslavizmu. Agilný Zay využil túto príležitosť a napísal levočským študentom i profesorom otvorený list. V tomto liste sú v skratke vyjadrené zásady Zayovej koncepcie pomaďarčovania, ktoré sa objavujú aj v Zayovej odpovedi Štúrovi. Karol Zay žiadal študentov – a nemyslí, prirodzene, iba na nich – aby sa nezaoberali slovenčinou, ale „jazyku vlasti“ teda maďarčine. V slovenčine videl prostriedok, ako nadviazať najprv jazykové a potom i politické spojenie s Ruskom. Problém dokonca vyhrotil: alebo maďarčinu a teda liberalizmus, alebo despotizmus cárskeho Ruska.

 „Vašou povinnosťou je pracovať za vieru a vlasť – maďarčinu,“ napísal Zay Štúrovi, „a nie rozfrčkáriť svoj krásny talent lingvistickým bádaním.“

Zápas o národnú existenciu Zay zľahčujúco nazval „lingvistickým bádaním“ a Štúrovu snahu oživiť národ pomenoval: „rozfrčkáriť svoj krásny talent.“

Neskôr, už po uzákonení spisovnej slovenčiny, Štúr na adresu kritikov povedal: „Nie o jazyk nám išlo: o život.“

 „Nech je to už akokoľvek,“ rozvádzal svoju tézu Karol Zay, „verní zástancovia inteligencie, duchovného pokroku a na ich čele protestanti, nikdy neobetujú veľké záujmy ľudstva nijakému subjektívnemu záujmu a už najmenej etymologickým bádaniam a lingvistickým cvičeniam a nebudú napomáhať kazu šírenia rusko-gréckeho živlu.“ A dodal: „Kto toto nechápe, nechce to pochopiť.“

Aby však nebolo pochybností, že to myslí vážne a že jeho list je nielen dobre mierenou výčitkou, ale aj varovaním, už „vopred ľutuje, ak bude donútený vystúpiť raz ako generálny inšpektor.“

Záver Zayovho listu je už celkom jednoznačný: „Milý Štúr, veď sa nedajte exaltovať ideou martýrstva, však teraz už kacírov nepália, existuje len jediný krok od vznešeného k smiešnemu – a naozaj by som si neželal, aby ste sa stali tým posledným. Veď muž Vašich vedomostí a nadania má pred sebou široké pole, prečo sa teda obmedzovať práve na odbor, ktorý – aj keby sa Váš cieľ dal dosiahnuť – nepriniesol by nič ani Vašej vlasti, ani Vášmu náboženstvu. Uľahčil som si na svedomí.“

Na tento list už Ľudovít Štúr priamo neodpovedal. Načo aj. Všetko bolo povedané, stanoviská jasné. Štúr mohol mať istotu, že do tábora jeho protivníkov pribudol ďalší, veľmi vplyvný a nebezpečný, gróf Karol Zay z Uhrovca.

Už nemalo význam zostávať čo i deň dlhšie v Uhrovci. Počasie bolo stále zlé, pršalo, obloha sa nevyjasňovala. Konvent sa stále nerozhodol. Rozhodol sa Štúr: vráti sa do Bratislavy.

V prvých novembrových dňoch sa Ľudovít Štúr spolu s mladšími bratmi Jankom a Samom vydali na sedliackom voze, pod plachtou, do Bratislavy.

Cesta do Bratislavy z Uhrovca trvala bratom Štúrovcom celé štyri dni. Na druhý deň podvečer prišli do Maduníc a na noc zostali na fare Jána Hollého. Po druhý raz sa Ľudovít Štúr stretol s Jánom Hollým; aj toto stretnutie bolo srdečné a priateľské. Kým Janko Štúr, „z cesty unavený“, zdriemol, Ľudovít sa zhováral s vtedy päťdesiatpäťročným básnikom dlho do noci. „Hollý bol pre mňa zjavenie akejsi vyššej bytosti,“ spomína Janko Štúr, no pre Ľudovíta bol Hollý nielen veľkým vzorom, ale i partnerom vo vážnom rozhovore. Keď sa ráno lúčili, ponúkol Hollý Ľudovíta Štúra silným domácim vínom; a hoci Štúr  píjal zdržanlivo, (aj keď si neraz s radosťou podvihol pohár a na Kriváň si štúrovci nosili na potuženie borovičku s horcom, a ako poznamenal Hurban, Štúr v spoločnosti decentne popíjal, no nad mieru veselý nikdy nebýval) teraz si s radosťou pripil na hostiteľovo zdravie.

V Bratislave sa od jeho odchodu nič nezmenilo. Konvent sa stále nerozhodol, na mieste Palkovičovho zástupcu bol zatiaľ August H. Škultéty. Štúr bol predbežne nielen bez miesta, ale aj bez pravidelného príjmu. Napriek tomu práce mal dosť. Musel predovšetkým z niečoho žiť; znovu začal dávať súkromné hodiny, nejaký ten groš dostával za svoje literárne práce. Predsa len, rozbiehal sa akosi ťažkopádnejšie, jeho starým priateľom sa zdalo, že už nemá v sebe tú vulkanickú energiu, nevie sa tak nadchnúť ako voľakedy. Čo sa to stalo so Štúrom? pýtajú sa priatelia; čo ho tak zmenilo? Neistota, spory, zdĺhavé vybavovanie miesta? Na to však bol Štúr zvyknutý: ani predtým to nemal o nič ľahšie, zvykol si však prekonávať prekážky, veď jeho život bol ustavičným zápasom. Štúr aj tu, v Bratislave, veľmi často myslel na Máriu Pospíšilovú, nedarilo sa mu zabudnúť. Jeho priatelia skoro zistili príčinu. Hurban dokonca vyľakane oznámil v liste Vrchovskému: „Nemôžem zamlčať novinu: Štúr sa žení!“

V liste Jaroslavovi Pospíšilovi zo 6. novembra 1840 (v tomto liste boli aj spomínané dve básne venované Márii) sa znovu v myšlienkach vracal k Márii a svoje city „svěřil jen bratskému srdci“ priateľovmu. Pritom však už myslel na svoju úlohu. „Já teď v boji,“ napísal, „maďarstvo a odrodilstvo zbouřilo se proti naši zdejši stolici, chtějice je vyvrátiti. Nám jde o všecko, o nejsvětější práva... Já již boj započal. Maďarstvo se uleklo příchodu mého, proto oni chtěji teď stolici naši smrtelnou ránu zadati. Dle jejich domnění jsem já maďarstvu najnebezpečnějším člověkem, a předce já nepřinesl jsem meč, ale pokoj... Padni co padni, ja jsem a budu neustupným, ač dobře vím, co mi nastáva.“

Štúr teda opäť pracoval; v práci zabúdal na lásku. Pripravoval pre almanach Vesna báseň Žrec, poslal Pospíšilovi dodatky k svojej rozprave Zásluhy Slovanov o európsku civilizáciu, aj článok Břetislavský slovanský ústav, začiatkom januára 1841 poslal do Květov báseň Toužba.

Zápas o Štúrovo miesto na katedre pokračoval. Konvent váhal. Na Zayovej strane stál dištriktuálny inšpektor barón Ján Jerzenák, „celá tíha advokátov“, Medvecký, Hauser, Mosóczy, Neubauer, Bajczy, Benyarszky, Pertaky, barón Prónay, Pulszky, ba i Kossuth. Aj časť profesorského zboru bola proti Štúrovi; Boleman, Šimko a Michnay. Za Štúrovu kandidatúru boli najmä superintendant Stromsky, dr. Würzler, advokát Lang, senátor Rotka, kráľovský fiškál Škultéty, mešťanostovia Zechmeister a Wiegand, z profesorov najmä Kováč-Martiny a Schröer.

Štúr medzitým opisoval listy, ktoré si vymenili so Zayom a posielal ich priateľom, aby chápali pozadie celého problému. Za Štúra sa vehementne zasadzoval Ján Kollár. V liste Augustovi H. Škultétymu napísal, nech sa Štúr „ani odstrašiti, ani unaviti nedá“. Kollár dokonca spomenul, že Zay chcel udať Štúra, pretože študoval v Halle a pas mal vystavený do Berlína. „Aká malichernoduchá pomsta!“ vysmieval sa Kollár. Lenže, našťastie, Karol Zay nebol práve najlepšie zapísaný u viedenskej vlády a aj na miesto generálneho inšpektora ho zvolili proti vôli viedenských úradníkov.

Medzitým Ľudovít nadviazal bývalé listové styky. Začiatkom decembra napísal Ľudovítovi Gajovi do Záhrebu; Gaj bol v októbri v Bratislave, ale so Štúrom sa nestretol, pretože ten bol práve v Uhrovci. Aj Gajovi poslal Štúr opis korešpondencie so Zayom a oznámil mu, že ak konvent neschváli jeho kandidatúru, obráti sa na „milostivú vládu“ vo Viedni.

Taký istý odpis poslal Štúr aj dobrému priateľovi Ctibohovi Zochovi do Jasenovej, aby sa o „stavu věcí poučil“. Aj tento list prezradil nielen Štúrove problémy, ale i jeho duševný stav; hoci ešte nič nebolo rozhodnuté, ťažkosti sa množili, nepriateľov pribúdalo. Štúr bol už zase tým starým Štúrom, hromadila sa v ňom energia, chystal sa do boja. Vec sa má tak, vysvetľoval Zochovi, že dištriktuálny konvent musí znovu schváliť už schválenú Katedru, „aby jistiny její pod svou ochranu přijal, ovečky vedl a všecko iného, co veřejného jest při ní, řídil a spravoval.“ V tomto liste sa Štúr po prvý raz zmienil o novom slovenskom časopise. To je celý Štúr: ešte sa nezahojili rany lásky, ešte neutíchol jeho spor s grófom Zayom, ešte neschválili jeho miesto na Katedre a Štúr tiahne do boja za slovenské noviny. Obdivuhodná vitalita! Uvažoval už dokonca o tom, aký by mal byť názov časopisu, aké budú rubriky, kto bude prispievať a koľko by tak mohol mať na Orave predplatiteľov. Už vie, že noviny budú mať literárnu prílohu, týždenne budú mať jeden arch a jednoarchovú prílohu. Štúr nabáda Zocha, „aby při novinách příjal ouřad dopisovatele z Oravy“.

Ľudovít Štúr takto začína realizovať plán, na ktorom sa ešte pred odchodom do Halle dohodol s Pavlom J. Šafárikom. Zdá sa, že miesto na Katedre sa predsa len podarí vybaviť, a tak Štúrove myšlienky zalietajú k druhému bodu programu: politické noviny. Týždeň pred Vianocami roku 1840 sa obracia listom (19. decembra) na Antona Ottmayera, žilinského rodáka a v tom čase univerzitného profesora na Právnickej fakulte v Pešti. Ottmayer mal právnické skúsenosti, pomáhal Kolllárovi redigovať Zoru, sám do nej občas prispieval a bol spoluzakladateľom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne. Štúr ho žiadal o právnickú radu a pýtal sa ho, či by vláda povolila vydávať politické noviny. Štúr sa už teraz nezastaví: píše, organizuje, presviedča.

Takto, v zápasoch, v činnosti, v neistote ho zastihli Vianoce i koniec roku 1840. Svet vstupuje do nového desaťročia, Slovensko sa chytá nových nádejí.

Ale začiatok roku 1841 nebol práve najpriaznivejší: maďarské noviny začali ostré a nevyberané útoky proti slovenským študentom a ich profesorom. Obvinenia neboli ani nové, ani originálne; boli pravdivé. Slovenskí študenti si písali s českými národovcami a literárnymi ústavmi, s petrohradskou Akadémiou, priveľmi si všímali politiku a primálo sa starali o maďarčinu. To všetko bola vlastne pravda; maďarskí novinári a politici to používali ako argumenty proti Slovákom. Dokonca vytiahli na svetlo stretnutie študentov na Devíne a gróf Zay sa toho chytil: nariadil vyšetrovanie Ústavu, ale pravdaže, nič nemohol dokázať.

Na politickú scénu proti Slovákom sa prvý raz postavil aj Lajos Kossuth. Tento nesmierne nadaný a talentovaný novinár, obratný a radikálny politik sa stal propagátorom Zayových myšlienok a trochu prehnane tvrdil, že Slováci až do husitských dôb na Slovensku nežili a prišli na územie horného Uhorska z Čiech. Aj Kossuth opakoval v podstate Zayove tézy: Štúr straší Európu slovanským nebezpečenstvom a Maďarov pokladá za protislovanskú pevnosť, za hrádzu proti ruskému samoderžaviu. Proti sebe sa tak postavili dvaja najvýznamnejší muži dvoch národov žijúcich od vekov vedľa seba. Je to tragické, historické nedorozumenie. Štúr proti Kossuthovi, revolucionár proti revolucionárovi. Po čase, na pôde uhorského snemu sa ešte postavili bok po boku, ale bola to len krátka zastávka, letmé zmierenie v nepretržitom, osudovom nepriateľstve.

V Lipsku vyšla medzitým v nemčine brožúra anonymného autora Das Schreiben des Grafen Carl Zay  on die Proffessoren zu Leutschau (Lipsko. Oto Wiegand). Je to ostrý, ironický pamflet proti Zayovi a jeho koncepciám. Zavolal si Štúra, lebo predpokladal, že Štúr bude brožúru mať; chcel si ju prečítať. „Wenn sie jemand in Presburg hat, so hat zu Stur gewwis,“ tvrdil Zay, čiže, ak niekto v Bratislave tú brožúrku má, tak isto Štúr. Štúr brožúrku naozaj mal, a tak ju mohol požičať; Zaya iste nepotešila. Priamo sa spýtal Štúra, či je on autorom pamfletu (autorom bol dramatik Ján Chalupka) a celé tri hodiny potom Zay so Štúrom debatovali. V rozhovore pokračovali na druhý deň celé štyri hodiny.

Po prvý raz takto zoči-voči Štúr musí obhajovať sám seba, svoje koncepcie, i svoj národ. Rozhovor s grófom Zayom trval celých sedem hodín. Za ten čas sa toho dá veľa povedať: dobrého i zlého, mierne i so zvýšeným hlasom. Rozhovor medzi Zayom a Štúrom, už vtedy dvoch úhlavných nepriateľov, si nesmieme predstavovať ako ohňostroj výpadov, obvinení, iskrivých dialógov. Nič také. Zay sa Štúrovi nevyhrážal; opäť sa ho snažil presvedčiť. Nevzdával sa nádeje, že Štúra získa na svoju stranu a podľa toho musel voliť taktiku. Krikom a vyhrážaním by nič nedosiahol. „Chtěl mě,“ píše Štúr neskôr Škultétymu, „Bůh ví jakovýma prostředky získat pro maďarizm.“ Zayove presvedčovanie aj tentoraz nemalo účinok a Štúr sa len „pohoršil.“ Odmietol všetky Zayove návrhy, aby sa dal do služieb maďarizmu.

Zay sa snažil prehovoriť Štúra, aby „aspoň v maďarských časopisech zmírlivý krok učinil,“ na čo mu však Štúr odpovedal, že nič také neurobí, pretože „nám toho ani netřeba, ani neslušno, ponevádž sme my nikoho neohrozili“. Po tomto kategorickom odmietnutí kompromisu sa Zay posťažoval, že na jeho strane nie sú takí talentovaní ľudia, akých má Štúr, „Toť je, myslím si, bič pro vás a zlé svědectví o věci vaší,“ napísal s istou dávkou zlomyseľnosti Štúr Škultétymu.

Zay sa ešte zastrájal, že napíše odpoveď a tiež ju vydá; ale zrejme si to rozmyslel, pretože žiadne taká brožúra zo Zayovho pera nevyšla.

Rozhovor sa síce neskončil zlostným trieskaním dverí, ale ani zmierlivým podaním rúk. Boj pokračoval v tlači, pretože Slováci nemali fakticky nijaký časopis, v ktorom by sa mohli brániť. Miesto pre obranný článok sa ani v jedných maďarských novinách nenašiel, hoci sa o to snažil Ján Kollár. „Jsou to ničemníci,“ sťažoval sa Štúr Škultétymu, ale hneď si uľavil: „Tím hůř proto pro maďarstvo a jeho právo.“

Začiatkom  roku 1841 sa Juraj Palkovič rozhodol, že po štvorročnej prestávke začne opäť vydávať časopis Tatranku. Hoci tvrdohlavo trval na tom, aby sa v Tatranke písalo už zastaranou bibličtinou, redigovanie nechal na Štúra. Znamenalo to, že Štúr mohol viesť časopis viac-menej podľa svojich predstáv. V takejto situácii, keď sa boj zostroval, bola každá príležitosť dobrá; a Štúr ju aj využíval, pravda, pokiaľ to dovoľovala cenzúra.

Tatranka a Štúrove pôsobenie v nej sú veci zložité, neraz i protirečiace, no v plnom rozsahu odrážajúce pomery na Slovensku začiatkom 40. rokov devätnásteho storočia.
 

X     X     X
 

Keď sa Ľudovít Štúr  vrátil z Halle, odhodlane napísal Hodžovi, že „já teď docela jiné struny natáhnu, než sem dřívě to učinil“. Medzi to „naťahovanie strún“, Štúr počítal i založenie a vydávanie slovenských politických novín: Nebola to vec jednoduchá; povolenie vydávať noviny muselo schváliť mnoho orgánov a inštitúcií, všetko išlo na dlhé lakte, nehovoriac o tom, že v týchto orgánoch a inštitúciách nesedeli priaznivci slovenského národa.

Tatranka bola v tejto situácii len východiskom v núdzi; už predtým mala literárny charakter a ten jej zostal i po obnovení. Štúr sa rozhodol pre Tatranku z viacerých dôvodov: predovšetkým nemusel vymáhať úradné povolenie, stačilo časopis obnoviť. Tatranka už mala i svojich odberateľov a prispievateľov, a napokon, poslúžila Štúrovi pri obrane národných práv, kým dostal povolenie vydávať politické noviny.

Hoci Tatranku oficiálne začal vydávať Juraj Palkovič, myšlienka znovu oživiť časopis nepochybne skrsla v hlave Štúrovej. Veď starý pán mal vtedy už vyše sedemdesiat rokov a sotva by sa v takom veku púšťal do redigovania časopisu. Medzi ním a Štúrom bol rozdiel prinajmenej jednej generácie a Štúr si dobre uvedomoval, že spolupráca bude možná len s kompromisom.

Napriek tomu sa – s jemu vlastnou energiou – pustil do práce. „Tatranku tedy jen míniš vzkřísit?“ pýta sa ho v liste z 27. februára 1841 Michal M. Hodža. „Ja nedbám, ale potom, když se Ti příležitost zavdá, jinakší časopis započiti, cože s Tatrankou i s jejim předešlým otcem Palkovičem našim? Pro něho by to urážka byla zběhnouti svou zasnoubenici,“ A Hodža veľavravne dodal: „Já jen to dím, že lépe něco, nežli nic.“ V týchto jeho slovách je obsiahnuté celé jadro problému: lepšie niečo, ako nič, hoci to „niečo“ je Tatranka.

Pokiaľ išlo o Palkoviča, bol obdivuhodne tvrdohlavý. Trval na veleslavínskej češtine a nedovolil ani polemizovať s J. K. Tylom, ktorý sa v Květoch (pod pseudonymom Vladiboj Ostrý) vysmieval Tatranke a jej jazyku. Hoci Palkovič uznával Štúra pre jeho pracovitosť a literárnu i organizačnú prácu, nijako sa netajil svojím kritickým postojom k štúrovcom. Sťažoval sa, že chcú poslovenčovať češtinu, mal dokonca výhrady k prozódii, metrom a rýmom veršov štúrovských básnikov, pretože, podľa jeho mienky, nerešpektovali pravidlá stanovené Jozefom Dobrovským a Antoním Puchmayerom.

A keď sa chcel Štúr púšťať do ostrejších politických polemík, zhrozene dvíhal ruky nad hlavu a zlostne sa hrbil; načo také hlúposti? „Tí mladí by si neměli tolik učenosti osobovati,“ hundral podráždene. Staroba so sebou neprináša múdrosť; iba ak by sme múdrosťou nazvali opatrnosť.

Mal už predsa len svoje roky a chcel mať pokojnú starobu. Polemizoval a bojoval dosť.

Neposední a radikálni mladíci z evanjelického lýcea mali však voči Palkovičovi viacero výhrad. Vytýkali mu, že prednáša nepravidelne, aj to latinsky, že nechce „mluvnici mateřským jazykem předkládati“, a hnevali sa aj preto, že sa zdráhal vymenovať Štúra za svojho zástupcu. Netrpezlivý Janko Francisci, ktorý v tom čase už študoval v Bratislave dokonca takto napísal A. M. Škultétymu: „Kdyby Vám vypsati chtěl všecky odpornosti, které sme znášeti museli od staroverského, soběckého, do nynějších časů se přeložiti a vymysliti neznajíciho, aneb nechtějíciho Palkoviče... tak bych sem Vám až k omrzelosti rozličných věcí navyprávěl.“ Starý pán si takúto príkru kritiku nezaslúžil, predsa len – v tom čase – bol objektívnou brzdou štúrovských snáh a ambícií.

Štúr bol našťastie dobrý diplomat, aby vedel nájsť k Palkovičovi správny prístup. Dobre vedel, že nebude mať voľné ruky, ale dúfal, že časom tak či tak získa v Tatranke rozhodujúci vplyv. Bol trpezlivý. Vážil si Pakovičove zásluhy, aj jeho zainteresovanosť v súvislosti so Slovenským prestolným prosbopisom; vtedy bol Palkovič ochotný predstúpiť aj pred cisára. A potom, či Štúr chcel alebo nie, Tatranka patrila Palkovičovi, on mal aj rozhodujúce slovo na Katedre, mal autoritu pred Konventom, bol bývalým poslancom Uhorského snemu; aký by to malo význam, keby si Štúr rozhneval tohto muža, ktorý predsa len bol dobrým Slovákom? Štúr to vedel a podľa toho aj konal; na rozdiel od iných, priveľmi radikálnych študentov.

Napriek Palkovičovmu konzervativizmu Tatranka zmenila svoju tvár. Podľa Ohlasu v Květoch (8. apríla 1841) mala vychádzať raz za štvrť roka v rozsahu 7 – 8 hárkov a každý zväzok časopisu bol venovaný „některému z obránců slovenského národa“. Už prvé číslo Tatranky, ktoré vyšlo v máji roku 1841 venovali autori a vydavateľ Gabrielovi Plathymu, druhý Jánovi Čaplovičovi z Jasenovej, ďalší Pavlovi Jozeffymu a Jánovi Seberínymu. Štúrovi sa podarilo získať dobrých spolupracovníkov, ako boli Augustín H. Škultéty,. Samuel Godra, Samo B. Hroboň, Karol Braxatoris, Pavol Čendekovič, ozvali sa i dávnejší prispievatelia Jonáš Záborský, Pavol Jakubovič a Pavol Mackovčák.

Časopis začal vychádzať a takto, za pochodu sa riešili spory, vyjasňovali problémy. Štúr ako redaktor stál medzi dvomi mlynskými kameňmi; tlačili ho tí radikálnejší, aby progresívnejšie riešil jazykovú otázku, aby bol ostrejší, smelší a odvážnejší. Tlačili ho tí konzervatívnejší, aby sa vyhýbal úpravám jazyka, aby bol opatrnejší, aby si toľko nedovoľoval. Bola to zložitá situácia; Štúr sa ešte nejedenkrát ocitne v takomto položení, keď bude musieť čeliť tlakom z jednej i druhej strany a pritom sledovať vlastné národy a svoju politickú líniu.

Palkovičova prítomnosť v Tatranke bola viac-menej symbolická. Do procesu redigovania a tvorby časopisu zasahoval iba občas a celá ťarcha ležala na Štúrových pleciach. „Pořadatelství takmeř celé nesu já,“ napísal Štúr Pospíšilovi, „Palkovič dohléda, aby sme se od jeho zásad neuchýlili.“ Aj keď Palkovič tvrdohlavo trval na svojich zásadách a neraz svojím postojom pôsobil Štúrovi ťažkosti, Štúr sa snažil nevyvolávať zbytočné konflikty, už aj preto, že s Palkovičom „i jako s vážnym starcem i z jiných příčin delikátně zacházeti musíme“.

Štúroveopôsobenie v Tatranke je ukážkou jeho diplomatických schopností; vlastne po prvýkrát bol v situácii, keď musel usmerňovať národný pohyb prostredníctvom písaného slova. Umenie politiky spočíva v umení robiť kompromisy, ktoré slúžia vlastnému cieľu. Na jednej strane Štúr presadzoval uverejňovanie básní mladých, romantických básnikov, snažil sa presadzovať aktuálne články, prinášal spravodajstvo, postupne zbavoval Tatranku historickej problematiky, prekladov a antickej literatúry a podobných odťažitých materiálov. Pritom však musel robiť ústupky: Palkovič napríklad odmietal uverejniť Hurbanovu rozsiahlu recenziu básní A. H. Škultétyho a naopak, proti Štúrovej vôli uverejnil diskutabilnú báseň Karola Braxatorisa Chvála Slovanů. Keď mu to priatelia vyčítali, poznamenal, že „nemôže všetko“.

Znovu a znovu Štúr opakoval, že chce, aby Tatranka slúžila národnému životu, aby mu pomáhala, kriesila ho a organizovala, pretože to bolo v tejto situácii najdôležitejšie. Jazykové a generačné spory boli zatiaľ na okraji; keď bude vhodná doba, vyriešia sa aj tie. Svoju stratégiu vysvetľoval Štúr Pospíšilovi: „Na pravopise bratském Tatranky u nás nikdo se nezastavuje, nebo my zaněprázdnění mnohými jiními věcmi, a zvláště politickým během věcí našich, maličkostí takových nehrubě šetríme, myslím, že duch obživuje. Že sme p. profesoru Palkovičovi zde popustili, máme k tomu důležité přičiny. A konečně musí zde se do ohledu  vcítit i povaha starce, kromě toho o literatúru našu velice zaslouženého.“

Pre slovenský národný pohyb v tomto čase boli tieto drobné i väčšie nezhody dosť typické; jednota sa rodila v zápasoch, v protirečeniach, rozdielne stanoviská sa dosť ťažko zbližovali. Dokonca ani v grafickej otázke Tatranky neboli Štúr s Palkovičom zajedno: v časopise vychádzali články  vysádzané latinkou, ako to chcel Štúr, ale aj praktúrou, ako sa to páčilo Palkovičovi.

Mladí štúrovci boli kritickí, netrpezliví a podaktorí priveľmi radikálni; akoby nebrali do úvahy isté dobové súvislosti, fakty a politickú situáciu. Štúr ich musel krotiť. Zato však keď mal Palkovič 24. apríla 1841 meniny, zorganizovali „mladí synové Slovenska“ malú oslavu, na ktorej „drželi sme řeči, zpívali zpěvy atd. Stařeček byl velice potěšen a překvapen“. Je to ukážka nielen Štúrovej diplomacie, ale aj vrodeného taktu a zmyslu pre spravodlivosť. Veď starý pán – napriek svojmu konzervatívnemu názoru – už čosi pre národ vykonal. Bol však znechutený častými útokmi proti sebe a Štúr sa bál, že „opustí ruky, ktorých ešte tak velice potřeboval národ“.

Jozef M. Hurban vo svojich Rozpomienkach píše, ako sa Štúr zastával Palkoviča: „Reprezentácia má rada, bračekovci, tá je nám potrebná a Palkovič reprezentoval národ náš statnejšie na konvente, kde išlo o život národu, než stá a tisíce mladých horlivcov, frčky pod kepeňom hádzal navyknutých. Čo nás tam do jeho hádok literátskych, čo do jeho zvykov starých, keď vidíme, že takto statočne národ náš bráni?“

Štúrov postoj k Palkovičovi prezrádzajú aj oslavné básne, ktoré zložil na počesť jeho menín a potom neskôr i narodenín (27. septembra 1842 mal Palkovič 73. rokov a v Tatranke vyšla vtedy Štúrova báseň Nestoru slovenskému báčimu Palkovičovi). Na meniny zarecitovali študenti báseň: „Tys nám Palkovič drahý / slávu jazyka zdržoval / tys národu poklad blahý – / učitelů vypěstoval.“

Lyrickejšia je Štúrova báseň v Tatranke:

            Navály se větry,
            naryly vod toky,
            mnohé ušly doby,
            dlouhé ušly roky;
            ale dub je stojí,
            jako stojí skály,
            darmo ryby vody,
            darmo vetry vály.

Už prvé číslo Tatranky sa stretlo s veľkým záujmom; jej prvý zväzok bol rýchlo vypredaný. Štúr chcel pomocou časopisu zjednotiť roztrieštené sily, pritiahnuť všetkých, ktorí mali záujem o slovenský národný život, zapojiť do práce „mladé i staré katolíky, Bernolákovce (avšak v naší písomně řeči) a protestanty, šlechtu i nešlechtu...“ Čiastočne sa mu to podarilo. Tatranka sa stávala tribúnou práve v dobe, keď silneli útoky maďarskej tlače. Štúr rozšíril spravodajstvo, sám prispieval básňami, polemickými a obrannými článkami, uverejňoval viac literárnych recenzií svojich priateľov, zjavovali sa tu anotované bibliografie, informácie o nových knihách, vyššia bola úroveň prekladov. Štúr zaviedol rubriku Rozličné správy a Ze Slovenska, ktoré predtým vychádzali v Květoch. V týchto rubrikách vychádzali správy o kultúrnom a spoločenskom živote, uverejňoval tu úryvky z listov, ktoré dostával, informácie z iných novín, spravodajstvo zo života Slovanov žijúcich v Rakúskej monarchii. Snažil sa o plnú objektivitu a už v tom čase sa prejavil ako bystrý novinár; uverejnil napríklad v plnom rozsahu článok prevzatý z maďarského časopisu Társalkodó, v ktorom útočili priamo na jeho osobu. K tomuto výpadu pripojil svoju odpoveď, aby si čitateľ vytvoril vlastný názor.

Polemiky najmä s maďarskými časopismi sa zjavovali takmer v každom čísle Tatranky. Tarsalkodó, Atheneum, Világ a Hirnök útočili proti Ústavu, proti Štúrovi. Bratislavský Ústav reči a literatúry označovali za panslavistický a dokonca tvrdili, že jeho činnosť je vlastizradná. Tak sa Tatranka chtiac-nechtiac stávala celonárodným politickým orgánom, hoci takýto štatút nemala a hoci vychádzala iba štyrikrát do roka.

Preto je aj pochopiteľné, že Tatranka sa dostávala do častých sporov nielen s maďarskými časopismi, ale aj s cenzúrou. Kráľovský cenzor v Bratislave bol profesor Gregor Dankovský, jazykovedec a historik, ktorý nebol až taký prísny, bol tolerantný k slovenským požiadavkám – čo ho napokon stálo cenzorské miesto, predsa len často zasahoval do obsahu Tatranky. Už predtým mal Gregor Dankovský výhrady k Palkovičovmu redigovaniu Tatranky, teraz proti Štúrovmu. Štúr sa sťažoval, že „Dankovský nám s Tatrankou hrozné mrzutosti dělá. Nazval ho „opravdovým daromníkom“, ktorý „všetko maže a vytíra, takže tlačiti nemůžeme.“

Nebola to ľahká situácia: Štúr teda bojoval proti maďarizácii a feudálnym poriadkom, za národné práva, za lepšiu organizáciu národného života, za konfecionálnu jednotu katolíkov a evanjelikov, za jazykovú liberalizáciu, proti Palkovičovmu konzervativizmu, proti mladíckemu radikalizmu a tiež proti cenzúre. Bola to tvrdá, ale dobrá škola novinárskej praxe, čas politického dozrievania. Z tohto hľadiska má Štúrove pôsobenie v Tatranke veľký význam: formoval a rástol tu nielen skúsený redaktor a publicista, ale aj prezieravý politik.

Štúrovi sa podarilo presvedčiť  kráľovského cenzora Dankovského, aby sa miernejšie díval na Tatranku a toľko nevyhadzoval. Dankovský to skutočne urobil, no neposlúžil si tým; nevyhadzoval on, vyhodili jeho. Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada bola toho názoru, že Tatranku treba redigovať prísnejšie, že Dankovský je benevolentný: dekrétom zo dňa 28. augusta 1844 zbavili Dankovského úradu.

Akokoľvek sa Štúr snažil dobre vychádzať s Palkovičom, robiť čiastkové ústupky a kompromisy, dobre vedel, že táto umele udržiavaná jednota nemôže mať dlhé trvanie. Doba a pomery prinútili  Štúra zmeniť taktiku, kázali mu spolupracovať s Palkovičom a redigovať Tatranku, rozísť sa s Palkovičom, zavŕšiť jedno obdobie. Keď sa ukazovalo, že bude nevyhnutné – historicky nevyhnutné – hovoriť a  písať slovenčinou a takto novou vykročiť cestou. Štúr neváhal vyhlásiť boj aj Palkovičovi. Zo spojenca sa stal odporca; z priateľa nepriateľ.

A keď Jozef M. Hurban začal vydávať Nitru, prvý almanach v štúrovskej slovenčine, starý pán Juraj Palkovič do Tatranky rozmrzene napísal: „Nitra od J. M. Hurbana – ročník druhý .... nyní se tlačí, psaný pobřicku ne v obyčajné spisovné Řeči, ale slovácky.“

Rozpory sa vyhrotili. Spolupráca stratila opodstatnenie.

V roku 1844 prestal Ľudovít Štúr redigovať Tatranku. Dúfal, že sa mu čoskoro podarí vydávať vlastné politické noviny.

Ani deň, ktorý Štúr strávil v Tatranke a s Palkovičom, nebol zbytočný. Všetky skúsenosti, ktoré získal pri redigovaní časopisu, sa mu neskôr zišli. Pomohli mu pri vydávaní prvých slovenských politických novín v našej histórii – Slovenských národných novín.
 

X     X     X
 

Začiatkom marca 1841 sa Ľudovítovi Štúrovi predsa len podarilo dostať na Katedru. Bolo to však polovičaté riešenie: nikto ho formálne nevymenoval, nedostával riadny plat, nemal presne vymedzené právomoci a povinnosti. Pod listy, ktoré napísal Čendekovičovi a Pospíšilovi, sa podpisoval Professorols Candidaten, abzugeben am Lyceum, čiže námestník profesorátu, doniesť na lýceum. Na ústavnej istine bolo v tom čase čosi vyše 1 600 zlatých a z tých vyplácali Štúrovi neveľkú sumu na živobytie. Jeho postavenie bolo stále neisté. Ešte 28. februára 1841 napísal Štúr Pospíšilovi, že na Katedre je „posud člověk soukromný, poněvadž pře stolice naší jen v několiko měsícich rozhodnuta bude“. Aj potom, keď o pár dní odišiel Škultéty z funkcie námestníka za kaplána do Tisovca, vymenoval na zasadaní ústavu (10. marca 1841) za námestníka Samuela B. Hroboňa. Ľudovít Štúr tiež pôsobil na lýceu, ale iba ako „člověk soukromný“. Už len takéto riešenie vyvolalo Zayovu nevôľu; hneď v apríli sa osopil na konvent, ako vraj mohol pripustiť Palkovičovu rezignáciu a vymenovať Štúra za profesora. Konvent ho však upokojil: Palkovič je ďalej profesorom a Štúra nikto nevymenoval. Napriek tomu sa Štúr znovu zapojil do činnosti Ústavu.

Situácia bola však teraz trochu iná: Štúr nemal na lýceu prakticky žiadnu právomoc a tak sa i jeho vzťah k žiakom zmenil. Veľmi skoro vycítili, že Štúra sužuje láska, že sa im trochu odcudzuje. Nebolo žiadnym tajomstvom, že Boleslav Záhorský je Ľudovít Štúr a báseň Rozžehnání uverejnená v Květoch, je vyznaním lásky. Štúr sa však už dávnejšie rozhodol, že na Máriu Pospíšilovú nebude myslieť a všetku svoju energiu venoval organizátorskej práci, literárnej a politickej činnosti. V takomto duševnom rozpoložení napísal symbolickú báseň Bojovník, kde už jasne a presne formuloval svoj program. Keď sa ho ľudia pýtali „mladíku, kam tak letíš, kam tak letíš na vraném koníku?"“ odpovedal veršom:

            Hoj, do boje, lidé moji,
            do boje, do boje!
            Válčit budem, až dobudem
            čestného pokoje.

Táto báseň (uverejnená v almanachu Nitra I. roku 1842) bola zároveň odpoveďou priateľom, známym a slovenským študentom. Akoby Ľudovít vravel, tu som, počítajte so mnou, žiale preboleli, ideme znovu do boja. Štúr si veľmi rýchlo získal ohrozenú autoritu a stal sa znovu dušou Ústavou, študenti sa znovu tešili na jeho prednášky a na zasadanie Společnosti. Na jeho prednáškach už cítiť vplyv skúseností z Nemecka, vplyv Heglovej filozofie; práve preto patrili Štúrove prednášky k najzaujímavejším a najviac navštevovaným.

Tak ako predtým, aj v tomto školskom roku organizoval Štúr vychádzky do okolia Bratislavy, do prírody. Spolu so študentmi si vyšli na Kozí vrch, čiže na Gemsenberg, do malého hostinca na Červenom kríži, na druhú stranu Dunaja, do podunajských luhov. Ako predtým, aj teraz Štúr nepozorovane a nenútene zaviedol reč na dobové problémy, vedecké, literárne či politické otázky. Ako dobrý pedagóg nechal svojich žiakov nech rozprávajú; každý vyložil svoje stanovisko, vyrečnil sa do chuti. Potom Štúr zhrnul diskusiu, opravil mylné názory a sám zaujal stanovisko. Hovoril opäť zápalisto, presvedčivo, svoje myšlienky dokladal argumentmi a faktami. Nechával sa strhnúť svojím temperamentom, čarom prírody, pozornosťou poslucháčov. Rečnil. A rečnil dobre, presviedčal, získaval. Stratená dôvera sa vrátila, kontinuita nadviazala.

Najlepší príklad je príklad osobný; Štúr zostal v Bratislave viac-menej bez finančných prostriedkov, žil v skromnej izbietke, všetky sily venoval organizačnej práci, vzdelával a národne prebúdzal slovenských študentov. Zo všetkých strán na neho útočili: vyhrážali sa mu maďarské noviny i úradníci, Zay ho lákal, sľuboval a strašil, konvent mu nebol naklonený, profesori na lýceu váhali. Mravné zásady Ľudovíta Štúra, jeho osobný život i jeho vytrvalosť a pracovitosť boli najlepšími výchovnými metódami. Je celkom pochopiteľné, že mladí ľudia sa videli vo svojom učiteľovi, chceli ho napodobniť, podľa jeho vzoru si vytvárali ideály; rástla a formovala sa jedna celá generácia ovplyvnená Ľudovítom Štúrom. A bola to dobrá generácia; na jej pleciach budú ležať historické udalosti rokov 1848 – 1849.

Janko Kalinčiak, tiež jeden zo Štúrových žiakov, neskôr opísal Štúrove vlastnosti a jeho vplyv na mládež v „Mládencovi slovenskom“. Prekážky neboli prekážkami,  len ďalším prvkom vývinu a aktivity. Čím väčšia búrka, tvrdil Štúr, tým väčší odpor, tým viac u nás ducha. Aj v liste štiavnickej mládeži štúrovci vysvetľujú význam a zmysel prekážok: „Čím více potu vylévano, tým krasnější se tkví skutkové lidští.“ S prekážkami a ťažkosťami Štúr a jeho žiaci počítali, pripravovali sa na ne, aby ich potom o to húževnatejšie mohli prekonávať.

Štúr nebol ideálnym človekom, aj on sa dostával do rozporov so sebou samým, so životom, so svojimi žiakmi a priateľmi. Neskôr sa tieto rozpory prejavili vypuklejšie.

17. apríla 1841 napísal Štúr Slavojovi Amerlingovi a pozval ho na návštevu Bratislavy. „Jak bych rád se pozmlouval s Vámi o důležitých věcech!!“ zvolal Štúr. „Ja Vás miluji celým ohněm duševné.“ Ale Amerling do Bratislavy neprišiel, hoci sa na cestu pripravoval; práve v tom čase uverejňoval v časopise Vlastimil rozsiahlu esej Člověk, veliká pohádka. Tieto myšlienky svojej panteistickej filozofie o človeku a prírode sa Štúrovi mimoriadne páčili. „Váš Člověk ve Vlastimilu mi tisíce ťažkostí způsobil. Já sem jej četl s největším oblíbení,“ napísal Amerlingovi.

Namiesto Slavoja Amerlinga prišla ľodou po Dunaji – z Viedne do Bratislavy – Bohuslava Rajská, česká vlastenka a spisovateľka, spolu so svojim švagrom dr. Josefom Fričom a mladým medikom Josefom Podlipným. Bola to príležitosť na milú slávnosť.

Bohuslava Rajská (bol to jej pseudonym, pravým menom sa volala Antonie Reissová), bola uchvátená impozantným zjavom Ľudovíta Štúra. Vo svojich pamätiach neskôr napísala obdivné slová: „Aký je to šľachetný, vážny muž! Celá jeho postava má v sebe čosi imponujúce a predsa priateľské a prívetivé... Jeho slová zneli tak mužne, tak hrdinsky ako starodávna rozprávka. Poznala som vzor muža a pravého syna týchto voľných Tatier.“ V Bratislave strávili dva dni medzi Štúrovými priateľmi a študentmi.

Ľudovít Štúr sa ešte celkom neoslobodil od lásky k Márii Pospíšilovej, stále v ňom tleli ohníky milostného žiaru, nehovoriac o tom, že ho občas pobolievalo zranené rameno. Napriek tomu sa v ňom nezaprel zdvorilý elegán: keď sa vybrali na prechádzku do vŕškov nad Bratislavou a stúpali do mierneho svahu, ponúkol jej rameno. Rajská sa zdráhala, vedela o jeho zranení, on však figliarsky tvrdil, že keď sa k nemu dievčina pritisne, tak sa rana bude lepšie hojiť. Takto, zavesení do seba, vystúpili na čistinku medzi stromami; Štúr zorganizoval spevokol svojich priateľov a tí, keď videli prichádzať Štúra s Rajskou s ich sprievodom, začali spievať pieseň o milej českej sestre, o bratstve Čechov a Slovákov, ktorú zložili len pre túto príležitosť. Bohuslava len ťažko potláčala slzy...

Ani druhý deň sa nezaobišiel bez emócií. Skupina českých hostí so slovenskými priateľmi sa preplavila na druhý breh Dunaja a tam Štúr opäť pripravil program: študenti recitovali úryvky z Kollárovej Slávy dcéry. Bohuslava Rajská bola dojatá a nadšená, priznala sa, že zmysel niektorých Kollárových zneliek pochopila až na brehu Dunaja, keď sa pozerala na majestátne ruiny bratislavského hradu. Nebola len dojatá a nadšená, ale medzi ňou a Ľudovítom nepochybne preskočila iskra sympatií; no zjavne nielen sympatií. Bola to láska? Spomienky Bohuslavy Rajskej ju zrejme usvedčujú:

 „Stála som vedľa Štúra, majúc ruku položenú na jeho ramene a v tom okamžiku boli sme jeden cit, jeden obraz... Oh, prečo nás musíte tak rýchlo opustiť? šepkal Ľudovít. A ja, ktorá som práve myslela na skoré rozlúčenie, navždy som sa lúčila v myšlienkach s tým krásnym krajom a premýšľala som, prečo je na svete všetko pominuteľné.“

Ale v rozhovoroch s českými priateľmi sa pretriasali aj závažné problémy, Štúr im opisoval svoj boj s grófom Zayom, ktorý ho upodozrieval z toho, že je autorom brožúry a pokúšal sa ho získať pre maďarizmus. Keď sa mu to nepodarilo, podnikol útok na Samuela Štúra, Ľudovítovho otca: do uhroveckej školy, do takmer výlučne slovenského Uhrovca, menoval maďarského učiteľa. Samuel Štúr sa dokonca obával, že ho gróf vyhodí a tým by sa pomstil za spory so synom; no napriek týmto obavám, posmeľoval Ľudovíta: „Nepúšťaj sa ďaleko s grófom v našej veci, ale syn môj, čo je pravda, musí zostať pravdou, hoc by nám to prinieslo mnoho trápenia a nešťastia...“

Pred prázdninami, ktoré sa Štúrovi začínali 20. júla 1841, prebiehalo na konvente ďalšie rokovanie o budúcnosti Katedry česko-slovenskej reči a literatúry, rovnako aj o Slovanskom ústave. Hoci Michal Miloslav Hodža, vtedy už evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši, ponúkol na zabezpečenie katedry dar liptovského seniorátu vo výške 1 300 zlatých, čo bola slušná suma, no konvent žiadosť neschválil – postúpil ho na miestny konvent. Ľudovít Štúr vopred tušil, aké bude rozhodnutie miestneho konventu: 1. augusta 1841 konvent rozhodol, že síce katedra môže zostať na lýceu, no žiadne zveľaďovanie sa konať nebude, nie je dôvod povýšiť katedru na úroveň stolice a už vôbec nie vymenovať riadneho profesora.

Keď v prvý prázdninový deň prišiel Ľudovít Štúr do Uhrovca, práve sa tam začínala porada profesorov evanjelických škôl, ktorá trvala celý týždeň. V Uhrovci sa Ľudovít zvítal nielen s rodičmi, ale aj s bratom Karolom, skalickým vydavateľom Danielom Gabrielom Lichardom, ale aj s ďalšími profesormi, napr. profesorom Michalom Hlaváčkom z Levoče, či kežmarským profesorom Jánom Benediktim. Hoci Zay narazil na odpor nielen Ľudovíta Štúra a niektorých profesorov, predsa len sa mu podarilo presadiť nový učebný plán pre evanjelické lýceá, v ktorom dominovala nemilosrdná maďarizácia.

V tom čase Štúr nepriamo polemizoval s grófom Zayom, aj ďalšími ideovými protivníkmi, najmä silnými maďarizátormi, prostredníctvom úvahy „Starý i nový věk Slováku. Vypravuje krajanúm svým Bedlivý Ludorob na konci leta 1941“. Bola to však polemika zbytočná, pretože táto esej za Štúrovho života vôbec nevyšla; náhodou, či zámerne ležal rukopis veľa rokov kdesi v zásuvke M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši a až v roku 1881, dávno po Štúrovej smrti, uverejnil J. M. Hurban v Slovenských pohľadoch niekoľko úryvkov. Pritom je táto Štúrova úvaha v mnohých ohľadoch pozoruhodná.

Ľudovít Štúr sa zjavne inšpiroval Mickiewiczovým spisom „Knihy poľského národa a pútnictva poľského“, v ktorom Mickiewicz bojovne a pateticky odsudzoval maďarské šovinistické úsilie. Pátos nechýba ani v Štúrovej úvahe, miestami pripomína až biblickú rétoriku: „Ktože to ide s palicou v ruke, zahalený plášťom chatrným a ošúchaným a vystupuje na skalu, stojacu osamele na poli pustom, a aký to zástup navôkol, hľadiaci s úctou na statnú postavu na skale? To je vyvolený vládca, ktorý pamätať má, odkiaľ vyšiel, a zísť môže, ak nebude vládnuť spravodlivo ľudu svojmu. I vládli vládcovia spravodlivo ľudu a ľud ctil a oslavoval vládcov svojich.“

Hovorí sa tu o najstaršej histórii Uhorska, či skôr územia, na ktorom žili aj Slováci: Štúr opísal – aj keď len útržkovite – dejiny Veľkej Moravy so všetkými jej panovníkmi a snažil sa zdôrazniť význam a poslanie Slovákov už z týchto čias. Aj keď veľkomoravskému kráľovi Svätoplukovi pripisoval veľké zásluhy o vznik ríše, vcelku hodnotil jeho úlohu prísne, až tragicky: „Veľký, ale nešťastný kráľ, ty si založil kráľovstvo Slovákov, ale podkopal si základy jeho podelením krajiny medzi synov svojich. Oslavujeme ťa pre činy tvoje, ale ponosujeme sa na teba, že si uvrhol na dlhé veky do nešťastia potomkov a vykopal si hrob vlasti, ktorú si založil silou svojou!“ 

Pravdaže, o Maďaroch v oných časoch hovoril Štúr ako o pohanoch, o neschopnom národe, ktorý sa musel učiť od Slovákov: „A boli Maďari pohania, vzývajúci rozličné tvory v slepote svojej. I ľúto bolo Slovákom pozerať na ľud, nič nevediaci o bohu pravom, stvoriteľovi nebies i zeme, nad ktorého niet pána, ktorý panuje nad všetkým, ktorého trónom je nebo a podnožou zem s vodami morskými. I povedali si: Vyšlime učiteľov k národu tomu, ktorý ešte Pán neopustil, aby netápal už vo tmách, ale pozdvihol tvár svoju k Hospodinovi, od ktorého pochádza všetko dobrodenie, ktorého láska väčšia je než akákoľvek láska otca k deťom svojim. I učinili tak a poslali k nemu učiteľov, ktorí zvestovali ľudu tápajúcemu v tmách slovo Pána a rozprávali, aké čudné veci urobil a oslávil sa v dielach svojich. Ale nebol ešte nadišiel čas ľudu zaslepenému v pohanstve.“

Bolo to zjavné odsúdenie výkladu uhorských dejín maďarskými politikmi, historikmi či novinármi, ktorí tvrdili, že Maďari sú vládnucim národom v Uhorsku, pretože si ako víťazi podrobili celý región. Štúr ako protiklad tejto teórie ponúkal svoju verziu: nielen Maďari, nielen Slováci, ale aj ostatné národy, ktoré v tomto priestore žili, majú rovnakú zásluhu o vznik Uhorska a dobrovoľne si zvolili tento štátny útvar. Čiže maďarská hegemónia je falošná a neopiera sa o historickú realitu.

Ale realita bola neúprosná: situácia slovenského národa je v 19. storočí veľmi zlá, biedna, národ prežíva v chudobe, nemá takmer žiadne práva, trpí pod silným maďarizačným tlakom a v tieni záujmu Viedne i Budapešti. Sformoval to stručne a jasne: „Pýcha povyšuje len samu seba, pohŕda inými a kde možno, šliape ich; i zmocnila sa pýcha Maďarov a zatemnila ich.“

Tento spis, ktorý má nielen propagandistický, ale aj historiografický obsah, sa končí básnickým epilógom: Štúr sa obracia k slovenskej prírode, prírodu používa ako spoločníka v dialógu a spoločne nariekajú nad osudom Slovenska.

 „Upadol si hlboko, rod môj! Ktože zdvihne ťa z pádu, kto bude spasiteľom tvojim? Pozdvihni sa sám, rod môj a potom ťa pozdvihnú iní a uznajú ľudské práva tvoje.“

Priemer: 4.6 (22 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama