Reklama
Reklama

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)

Román, ktorý si môžete prečítať ešte pred jeho vydaním
Počet zobrazení: 1408

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.
     Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom autor sa nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.
     Veríme, že čitatelia Slova sa nedajú odradiť rozsahom jednotlivých častí (celý román má vyše 900 rukopisných strán) a vo chvíľach oddychu so nájdu čas na vcítenie sa do doby, života a diela Ľudovíta Štúra.

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)


Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.


ŽALOBY A SŤAŽNOSTI PROTI MAĎARIZÁCII
 

Zápas o požiadavky slovenského národa v prestolnom prosbopise sa skončili neúspechom, no urputný boj pokračoval aj na inom fronte: bolo dôležité obhájiť existenciu Ústavu slovanského a Katedru reči a literatúry československej.

Začiatkom školského roku 1842/43 privítal Ľudovít Štúr svojich študentov zápalistou rečou: „Buďte pozdravení všetci, krajania a priatelia, a ruka v ruke poďme, kráčajme všetci vpred, nedajúc sa zoslabiť v predsavzatí dobrom nijakým odporom, nijakou lichotivosťou, nijakou hrozbou nepriateľov a škodcov svätej veci našej. Vec naša pravdivá zvíťazí a vo víťazstve tom zaujme čestné miesto Ústav náš.“

Ľudovít Štúr sa v príhovore odvolával na ľud, z ktorého vzišli rodičia, príbuzní či priatelia študentov a ktorí svojich blízkych odprevádzali na štúdiá, kam sa mládenci „zlietli ako vtáctvo na hromadu obilia a odniesli si zrná z neho do hniezd, do rodných krajov svojich. V Ústave sa študenti budú nielen vzdelávať, ale aj vychovávať v duchu, v ktorom žije národ; poznatky, ktoré v Ústave získajú, použijú pri výchove prostého ľudu, obohatia ho znalosťami, ale aj zbožnosťou, veď skľúčený národ nevie ani sám o sebe a očakáva od svojich synov pomoc. „Ó ľude, ľude, hlboko stojíš, ale skvitá v tebe v synoch tvojich pozdvihnutie, oni sú pukmi tvojej budúcnosti. Nevie on o sebe ako národe, ale má sily k upovedomeniu takému...“ Úlohou budúcich absolventov bude tiež rozširovať medzi ľudí užitočné a potrebné vedomosti, ale aj bojovať za jeho práva.

Po návrate zo štúdií v Halle a po skúsenostiach so Slovenským prestolným prosbopisom sa postupne menil charakter a obsah jeho prednášok, ktoré prispôsoboval aktuálnej atmosfére: Štúr aj nepriamo reagoval na maďarizačné tlaky a tak si viac ako minulosť všímal súčasnosť, obracal sa viac na široké obecenstvo, nielen na úzky okruh vzdelancov. Štúr prednášal dvakrát do týždňa, a to vždy v stredu a v sobotu; prednášky sa začínali poobede od 13. hodiny a končili zväčša o pätnástej, delili sa na teoretické a praktické. Zaujímavý je zoznam jeho poslucháčov, mnohí z nich sa neskôr stali významnými osobnosťami národného pohybu: Ľ. Babylon, P. Bottka, Ondrej Braxatoris, K. Černo, Š. Daxner, M. Dohnány, J. Francisci, Ľ. Gáber, Ľ. Gál, J. Greichmann, K. Hájiček, S. Hanzlíček, P. Hečko, K. Hrenčík, O. Hodža, P. Jamriška, J. Kalinčiak, P. Kellner, O. Klimo, M. Kolpaský, G. Koričanský, Janko Kráľ, A. Krčméry, J. Kučera, Š. Launer, J. Matuška, D. Minich, B. Nosák, J. Podhradský, A. Reuss, Ľ. Reuss, E. Škultéty, S. Štefanovič. D. Štúr, J. Štúr, S. Štúr, Ľ. J. Šulek, M. Veštík a ešte ďalší, menej známi. Medzi Štúrovými poslucháčmi bolo v tom roku aj veľa chorvátskych a srbských študentov.

Ľudovít Štúr do svojich prednášok organicky zakomponoval aj obsah či aspoň hlavné myšlienky svojich dôležitých spisov: Starý a nový vek Slovákov, Žaloby a ponosy, čiastočne aj analýzu Devätnáste storočie a maďarizmus, či niektoré iné. Vďačnou témou viacerých jeho prednášok bolo samotné vzdelávanie; opakovane zdôrazňoval, že pre národ je vzdelanie základným predpokladom pre jeho napredovanie. Práve Štúrova úvaha Devätnáste storočie a maďarizmus mu poskytla dostatok priestoru, aby v nej – a tiež vo svojich prednáškach hovoril nielen o vzdelávaní, o maďarizačných tlakoch, ale charakterizoval aj osvietenecké devätnáste storočie: pravda, s nevyhnutnými kritickými pripomienkami. Položil si sugestívne otázky: čím je 19. storočie, čím je jeho toľko oslavovaný duch, v čom spočíva jeho význam?

Štúr ani na okamih nekonal, nemyslel, nepôsobil mimo kontextu svojej doby, mimo dobové súvislosti, mimo devätnáste storočie; aj jeho vizionárske práce sa v pocitovej, vedomostnej a skúsenostnej rovine opierali najmä o súdobé poznatky, vychádzali z morálnych kánonov devätnásteho storočia. Ale to mu nebránilo, aby sa staval k devätnástemu storočiu kriticky a v mnohých ohľadoch až odmietavo: vzťahovalo sa to aj na vzdelávanie. Vysokému stupňu vzdelanosti, ktorý bol pripisovaný devätnástemu storočiu, patrí síce hlboké uznanie, no samotná predstava, akú majú osvietenci o vzdelaní, je podľa Štúra neurčitá, vágna, dokonca mylná. Vzdelanosť by mala byť nevyhnutne autentickou, mala by učiť o podstate javov a vecí, nesmela by byť len pozlátkou či dokonca omylom inak je to formalizmus. Povediac inými slovami: takto chápané vzdelanie môže byť len základnou podmienkou pre vyššie vzdelanie. Takže: aj keď devätnáste storočie prevyšuje veľkosťou vzdelanostného priestoru ostatné storočia, „to ešte nikoho neoprávňuje k tomu, aby vyzdvihoval a chválil 19. storočie ako to najskvelejšie, ako dobu, ktorá zatieňuje všetky predchádzajúce epochy; spoločenské vzdelanie je totiž iba odrazom samotnej podstaty a preto nie je schopné obsiahnuť jej totalitu.“

Pri takejto úvahe sa Štúr nemohol vyhnúť ani hodnoteniu osvietenectva, ktoré bolo všeobecne považované za dôležité vývojové obdobie celého ľudstva. Štúr bol však opatrný, skeptický: odmietal tvrdenie, že osvietenectvo je akýsi klenot a cenný výdobytok získaný v boji so stáročiami. „Pri skutočnom svetle však nemôžeme osvietenectvo považovať za nič iné než za omyl bujnejúci vo svojej prázdnote,“ tvrdil a vo svojom rozhorčení išiel oveľa ďalej, už s nemalou dávkou zlosti: „Čo robí toto takzvané osvietenectvo, ktoré ešte aj dnes mnohí ospevujú? V ošiali svojej dôstojnosti popiera s ľahkovážnosťou najhlbší, ba dokonca najsvätejší obsah náboženských vecí, vysmieva sa z najneotrasiteľnejších právd v oblasti politiky a usiluje sa ich vydať napospas výsmechu davu; všeobecne sa pokúša pochopiť z hľadiska konečnosti všetko sväté a pravdivé, čo jestvuje na svete a to najkrajšie, najcennejšie, čo sa vyjavilo v dejinách ľudstva, usiluje sa vysvetliť len ako výsledok zištného, sebeckého popudu alebo náhodnosti.

Úvaha pokračuje hodnotením, či skôr len pripomienkou Francúzskej revolúcie z konca 18. storočia; hrozila národom stratou historickej podstaty ich vývoja, za ktorú Štúr považuje stratu samostatnosti územia, na ktorom žijú európske národy. Štúr sa vyjadruje o Napoleonovi pomerne pozitívne, keď o ňom vraví, že vystúpil z krátera revolúcie ako žiarivý a veľký vulkanický stĺp a verne nasledoval impulz francúzskeho národa. Napriek tomu, že podrobené národy veľa stratili a ťažko na nich dopadla francúzska ruka – uvažuje Štúr začali sa stavať proti všemocnému Napoleonovi a porazili ho. Napoleon padol, padol Prométeus nového sveta podobne ako kedysi Prométeus dávnych čias.

Víťazné mocnosti protinapoleonovskej koalície, nazývanej Svätá aliancia, teda Prusko, Rakúsko a Rusko (ale aj Anglicko, Holandsko a Švajčiarsko) sa na Viedenskom kongrese – konal sa od 14. septembra 1814 do 9. júna 1815 vo Viedni, no čiastočne aj v Bratislave dohodli na novom usporiadaní Európy. Konštruktérmi mierovej dohody boli ruský cár Alexander I., jeden z hlavných strojcov Viedenského kongresu a Svätej aliancie, rakúsky minister vnútra Metternich a francúzsky minister zahraničia Talleyrand, oni položili základy modernej diplomacie, ktorá mala zabezpečiť trvalý mier a stabilitu v Európe. Štúr zdôrazňoval myšlienku a úlohu Svätej aliancie, ktorá mala podľa neho svetodejinný význam, pretože bola prvým pokusom vo svetových dejinách odvodiť medzinárodno-právne vzťahy od kresťanských princípov a zásad. Dôležitý a z hľadiska Štúrovho vnútorného založenia a jeho nazerania na súdobú medzinárodnú politiku je aj názor, že treba uviesť do súladu politiku a morálku, ktoré sa počas uplynulých storočí vo vzájomných vzťahoch národov od seba oddeľovali. Čiže akýmsi zastrešením politiky by mala byť kresťanská morálka, čo predpokladalo spojenie oltára a trónu. Na druhej strane však takýto model bol aj hrozbou pre demokraciu, pretože panovnícka solidarita dávala možnosť represívnemu zásahu, uvoľnila ruky policajnej či vojenskej intervencie, kde by prepukli nepokoje alebo priam revolúcie.

Ľudovít Štúr si uvedomoval aj tento rozpor a protiklady, ktoré do budúcnosti priniesli so sebou výsledky Viedenského kongresu. Devätnáste storočie bolo okrem rozmachu priemyslu a prvých veľkých vedeckých poznatkov charakteristické aj tým, že národy, najmä menšie národy, sa snažili emancipovať, tužili po sebaidentifikácii a uznaní. „Vo všetkých hnutiach, prevolávajúcich sloboda, rovnosť, bratstvo, sa národy pokúšajú oslobodiť od absolútnej nadvlády cirkvi, od absolútneho panstva štátu, od tlaku stavov, od rodovej i tzv. finančnej aristokracie. Národ sa vymkne z rúk bývalým panovníkom, emancipuje sa od neznesiteľných povinností, vyrovná sa občianskym, politickým postavením s ostatnými triedami spoločnosti.

Zároveň však Štúr varuje pred násilnými zmenami, pretože „... toto vyrovnanie sa snažia niektorí nakoniec uskutočniť v spoločensko-ekonomických pomeroch pomocou socializmu a divokého komunizmu, ktorý predstavuje najnovšiu teóriu osnovy takzvanej ľudskej slobody a blaha národov.“

Protirečivý a polemický bol aj Štúrov vzťah k cirkvi, najmä k cirkvi katolíckej. V súlade s kritickým postojom Jána Kollára – známa bola Kollárova kázeň Nábožnosť a národnosť ako sestryŠtúr vyčítal katolíckej vrchnosti: „Namiesto toho, aby katolícka cirkev podporovala vzdelanosť, tak sa ona starala vďaka svojmu postaveniu skôr o jej obmedzenie a potlačenie. Postupne sa v nej vytvorilo vedomie, že je povolaná udržiavať národ v stave duchovnej tuposti, v chudobe a závislosti: ako vraví, národ bude aspoň poslušný a krotký.

Takýto výklad a postoj cirkvi je falošný, pretože – píše Štúr o tom, čo je pravda „hovorí podrobne Kristus, keď určuje povinnosti človeka ako takého a keď ich nám, ktorí sme okolo neho zhromaždení, kladie na srdce. Toto skutočne božské učenie predstavuje bod obratu celých dejín.

Uvažovanie Ľudovíta Štúra v spise Devätnáste storočie a maďarizmus bolo nesporne ovplyvnené aj výsledkami Viedenského kongresu: keď sa chcel sústrediť na konkrétne akty pomaďarčovania, násilností a perzekúcií zo strany maďarských úradov, politikov, novín, aj jednotlivcov, musel to rámcovať do celkovej spoločenskej atmosféry, a to nielen v Rakúskej monarchii, ale v celej Európe. Názor Štúrov na politické pomery v Rakúskej monarchii bol napriek sklamaniu a neochoty akceptovať požiadavky predostrené  v Slovenskom prestolnom prosbopise, veľmi pozitívny; možno to však bola len akási povinná kurtoázia:

„Tým, že Rakúsko podporuje najrôznejšie národnosti v ich vlastnom vývoji a podáva im pomocnú ruku, prispieva k spravodlivosti, teda k morálke, ktorá je istotne najlepšou oporou vlády. Je možné, že tento spravodlivý postup Rakúska sa zhoduje s požiadavkami politiky, a ak je to skutočne tak, jestvuje v prípade Rakúska medzi politikou a morálkou taký súzvuk, v ktorom spravodlivý a skutočne ľudský spôsob vlády Rakúska tvorí podstatu teorémy a politika je tu len príveskom... Ak sa teda veci majú takto, potom musíme Rakúsko vyhlásiť za vládnucu moc 19. storočia v pravom zmysle slova, ktorá necháva prosperovať národy v ich národnom vývine a neobetuje ich abstraktným štátnickým maximám.

Nie nadarmo Ján Čaplovič hovoril o Uhorsku, že je to Európa v malom.

A Ľudovít Štúr pokračoval ďalej v pozitívnom, až priveľmi optimistickom hodnotení nielen devätnásteho storočia, ale aj rakúskej monarchie: národy sa prebudili, pozdvihli vďaka impulzom, ktoré podnietilo vzdelanie a tak sa dôstojne začlenili do svetového spoločenstva. A devätnáste storočie podľa Štúra „prevzalo záštitu nad nedotknuteľnosťou národov v ich ľudských právach“. Aj Slováci sa prebudili, vzkriesili, ohriali sa na výslní pod vládou, ktorú označuje Štúr ako pravý výraz tohto storočia, obrátili spod Karpát svoje pohľady k slnku, čo vyšlo na obzore doby, pripojili sa k duchovnému hnutiu ostatných národov cisárstva, nadišla pre nich rovnako priaznivá doba ako pre Maďarov a ostatné národy. „Nemala po tomto prebudení, pýtam sa, nasledovať im doteraz neznáma činnosť a nemala sa prejaviť v ich národnom nárečí? Nebol to, pýtam sa, nevyhnutný chod vecí? Isteže! Každý nezaujatý pozorovateľ spozná tento nevyhnutný priebeh a každá šľachetná duša schváli duchovné úsilie Slovákov.“

Po týchto slovách, ktoré charakterizovali všeobecnú a podľa Štúra priaznivú atmosféru v monarchii, však prišli ostré výčitky a argumenty proti pokusom o maďarizáciu, taktiež polemika s maďarskou tlačou. Ponosy a žaloby sa začínajú takmer poeticky: „No zatiaľ čo Slováci na slnku vychádzajúcom nad národmi mierumilovne pokračovali aj ďalej vo svojom vzdelávaní, zdvihol sa nad nimi oblak, ktorý zachytil žiarivé lúče slnka nášho storočia, takže prestali dopadať na územie Slovákov. Objavila sa totiž myšlienka maďarizácie všetkých obyvateľov a národností našej vlasti, ktorá sa na nich spustila ako búrka.

Maďarská tlač začala nevyberaným spôsobom útočiť na nemaďarské a najmä slovanské národy, očierňovala a zosmiešňovala ich predstaviteľov, známe osobnosti a ľudí, ktorí sa angažovali za národné záujmy, vrátane kňazov a učiteľov. Podľa Štúra tým kliesnila cestu k maďarizácii, pretože kritizovala nielen svojráz slovanských národov, ich zvyky a tradície, dokonca ich obviňovala z vymyslených zločinov: konkrétne napadol istého Mórica Lukácsa, ktorý uverejnil v Augsburger Allgemeine Zeitung (číslo 139/1843) štvavý článok proti Slovákom, v ktorom okrem iného tvrdil, že na Slovanoch, resp. Slovákoch sa nepácha neprávosť, nemajú sa čo sťažovať, žaloby sú výmyslami, Slovania teda Slováci – nemajú nárok na bohoslužby v ich jazyku, ani na slovenské vyučovanie v školách.

Lukács sa dožadoval, aby mu Štúr predložil fakty, ktoré by dokázali maďarizačný útlak; bola to číra demagógia, pretože tých faktov bolo neúrekom. Štúr v odpovedi poznamenal, že nemohol uviesť nespočetné ohovárania a nadávky z maďarských novín, ktoré sa sypali na hlavy Slovákov a iné písomnosti, ktoré sa útokmi len tak hemžia. Spomenul však prípad lajoškomárňanských slovenských obyvateľov (Lajoškomárno bola tak trochu posmešná prezývka Komárna), ktorý predtým opísal v brožúre Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov a aby dodal prípadu vážnosť, citoval stanovisko nestranného peštianskeho advokáta Johanna Herkela, ktorý pred súdom zastupoval štyroch Lajoškomárňanov. Prípad je naozaj odstrašujúci a viac či menej typický pre vtedajšie pomery a maďarizačné tlaky v Uhorsku.

Pred niekoľkými rokmi bolo to v roku 1828, vtedy sa celá záležitosť začala odvíjať – prišli za Herkelom spomenutí štyri Lajoškomárňania, priniesli mu prosbopis, sťažnosť, ktorý im zoštylizoval dedinský notár. Prosili Johanna Herkela, aby sťažnosť postúpil vysokému kráľovskému miestodržiteľstvu, no on ich odkázal na hlavného inšpektora evanjelickej cirkvi Alexandra Prónaya, keďže riešiť takéto sťažnosti bolo v jeho kompetencii. Lenže oni už za Prónayom boli a ten ich poslal za Herkelom.

Podstatou prosbopisu boli udalosti spojené s návrhom, aby v obci prijali farára, ktorý by slúžil bohoslužby v slovenčine: všeobecným uznesením obce a so súhlasom vrchnosti zvolili duchovného, ktorý už dostal povolávací list. Bol to Slovák. Lenže do obce prišiel duchovný, ktorého nepoznali a ktorý sa s nimi nechcel, alebo nevedel zhovárať po slovensky. Málokto však z obce hovoril po maďarsky, prevažná väčšina vôbec nechápala, o čom sú bohoslužby a tak musela za slovom božím chodiť do vzdialených miest, keďže nechceli prísť o slovo Božie. Pre týchto jednoduchých ľudí – ktorí dovtedy počúvali kázne v slovenčine bolo náboženstvo jedinou útechou na svete. Farníci síce nechodili na maďarské omše, ale museli si plniť povinnosti, ktoré sú súčasťou života farnosti a museli si tohto duchovného, ktorému vôbec nerozumeli, platiť. Ak na niečo zabudli, na niečo, čo bolo súčasťou služieb farnosti, tak sa dokonca dostali do väzenia! A tam za nimi prišiel arogantný advokát, ktorý im drzo šplechol do očí: „Skutočne, je to s vami zlé. Prečo necháte tak so sebou zaobchádzať, vzdajte sa svojej odpornej slovenskej reči a ihneď sa skončí vaše utrpenie, vidíte predsa, že jete maďarský chlieb!“ Ale statoční Slováci odpovedali: „Pane, jeme chlieb, ktorý sme nadobudli ťažkou prácou a v tomto smutnom položení sa už umárame dlhý čas...“

Johann Herkel sám spísal žiadosť (spomenul mená dvoch žalobníkov: Bartoš a Vrabec) a doručil ju Prónayovi. Medzitým ho však navštívili ďalší traja Lajoškomárňania a prišli sa mu sťažovať: „Pricestovali sme sem z domu len tajne a iba naše ženy vedia, kde sme, pretože keby sa to rozchýrilo, pochodili by sme ako tí štyria, čo tu boli predtým.

Herkel bol zaskočený: Čo sa im stalo?

„Pane, ešte ani neboli doma, už na nich čakali hajdúsi ako na najväčších bakoňských zbojníkov, vo Veszpréme ich dali do želiez, uvrhli do žalára a prvý z nich dostal 64, druhý 50, tretí 40 a štvrtý, hoci je to starec, 24 palíc. Dvaja z nich sú ešte v žalári, čo si máme počať?

Advokát zostal šokovaný. Pre každý prípad sa spýtal, či sa oná štvorica predsa len niečím iným neprevinila?

„Boli to najspravodlivejší v dedine!“ znela odpoveď. „Všetci ich mali radi, ľudskej duši by neublížili a svedomito si plnili povinnosti voči pánom i stolici.

Albert Prónay „je známy v našej vlasti ako človek, ktorý to statočne myslí s krajinou, poslal Herkelom spísanú sťažnosť na vysokú dvornú kanceláriu a z vlastného mešca priložil 50 zlatých s tým, že títo úbožiaci mali popri svojom utrpení dosť výdavkov a sám by nikdy neveril, že sa dožije takých strašných vecí.

Kráľovská rezolúcia vydala 30. septembra 1828 nariadenie, aby mal lajoškomárňanský zbor kaplána znalého slovenskej reči a aby obec nebola ukrátená o duchovnú útechu.

Ako inak, maďarské stoličné úrady obrátili všetko naruby a odmietli rešpektovať aj kráľovské nariadenie. Správa stolice tvrdila, že títo ľudia boli potrestaní za rušenie pokoja, vraj preto, že z jazykovej rôznorodosti nevzíde nič dobré a šťastie krajiny sa dá podporiť len jednotou jazyka. Maďarskí stoliční úradníci išli tak ďaleko, že navrhovali, aby bol advokát Johann Herkel za vyhotovenie prosbopisu prísne potrestaný...

Zoznam sťažností, žalôb, no všetko konkrétnych a reálnych prípadov maďarských urážok, osočovania, perzekúcií, trestov, ponižovania spísaných Štúrom je akoby bez konca. Opísal podrobne kamenický prípad, keď medzi slovenských cirkevníkov poslali maďarského kňaza, ktorému nikto nerozumel a tak na jeho kázne nikto nechodil. Keď sa však veriaci šťažovali a chceli, aby mohli slúžiť Bohu v materinskej reči, tak generálny konvent rozhodol: „Ak Slovania podniknú niečo proti kazateľovi, ihneď sa predajú ich domy a budú musieť opustiť obec. Okrem toho vymenovali na konvente Maďara, ktorý mal dávať pozor a sliediť, či sa nejaký Slovan nevysloví proti konventu alebo kazateľovi. Ak áno, bolo ho treba ihneď v putách predviesť do stoličného domu, uväzniť ho alebo poriadne potrestať.“

V tejto veci svedčil aj evanjelický farár zo Svätého Mikuláša v Liptovskej stolici Michal. M. Hodža, ktorého tvrdenia boli hodnoverné, keďže je to „skúsený, mierny a čestný muž milujúci pravdu.“

Ľudovít Štúr v polemike použil popri argumentoch aj ostré, ironické slová na adresu nielen Mórica Lukácsa, ale aj na ostatnú maďarskú tlač – okrem statočného Nemzeti Ujságu ktorá permanentne útočila na Slovákov. Popritom bola však jeho argumentácia dôstojná, vecná, neznížil sa k podpásovým úderom a osočovaniu, nemienil sa ospravedlňovať, ani sa v predklone vtierať vrchnosti: „My Slovania sa skutočne nikomu nevtierame do priazne, tak ako majú vo zvyku iní a ani to nepotrebujeme, pretože sme si vedomí spravodlivej veci.“

Menoslov obcí a zoznam neprávostí pokračuje: Štúr so všetkou dôslednosťou opisuje podobné udalosti medzi slovenskými farníkmi a maďarskými kňazmi v Edházi, Pilíši, Péteri, Cinkote, Malom Korosi, v Čiernej vo Vesprímskej stolici, v Sapári, Nireďháze, Kerekesi, Rákoš-Kerestúre, v niektorých obciach Gemersko-malohontskej stolici... Útoky proti Slovanom (vyšli v brožúre vydanej v Lipsku) s názvom Protestantizmus, Maďarizmus, Slavizmus a boli také ostré, že dokonca gróf Aurél Dessewffy, vodca konzervatívnej strany Uhorska, musel autora ostro pokarhať v čísle Világu (v roku 1841, č. 90). Nepodpísaný článok v novinách Társalkodó (č. 30/1841) doslova udával slovenských študentov, že ich politické názory korešpondujú s českými a moravskými spolkami a dokonca s Akadémiou ruskej reči v Petrohrade. Tie isté noviny (autor Helméczi) napísali, že meno zlosyna si zaslúži každý, kto píše po nemecky či v slovanskej reči proti maďarizácii. Társalkodó útočili tiež na slovenskú mládež študujúcu v Prešporku, že vraj na zrúcaninách Devína uctievali kult Svätopluka a spálili Széchenyiho obraz, čo bola vyslovená lož. Časopis Jelenkor útočil na superindendanta Seberíniho, že v slovenskom zbore v Gyóne počas vizitácie kázal v slovanskej reči. Časopis Hirnok (č.30/1841) dokonca navrhuje, aby Maďari požiadali Jeho Veličenstvo o povolenie preložiť 60 000 maďarských vojakov do takých krajov, kde pospolitý ľud nehovorí po maďarsky..!

Ľudovít Štúr napísal do redakcie časopisu Hirnok, v ktorom ostro protestoval proti tónu písania tejto redakcie. Okrem iného uviedol: „Na dôkaz, ako sa Maďari vysmievajú z našej reči a našich dávno umretých predkov, môže poslúžiť maďarské divadlo v Pešti. Tam Svätopluka, slávneho kráľa Veľkomoravskej ríše, ktorého sa bál Arnulf, mocný nemecký kráľ, takže aj iných nabádal proti nemu, veľmi mrzko predstavili na potupu celého národa. Toto skutočne nikomu neslúži ku cti, keď sa takýmto historickým osobám, ktoré sa vyznačili nad iných ľudí svojím duchom, vysmievajú a z ich činov sa posmeškujú. To ukazuje na tmárstvo hrubého zrna, v ktorom sa váľa posmešník.“

Pravdaže, časopis odpoveď neuverejnil.

Ďalší do neba volajúci prípad: dvaja Maďari Pásztor a Lenárt zbierali milodary na stavbu nového kostola v Perjesi. Vybrali sa aj za Pavlom Jozeffym do Tisovca a on prispel finančnou sumou, podpísal sa do knižky, v ktorej sa evidovali darcovia. Pásztor a Lenárt pokračovali v zbieraní milodarov a keď prišli do obce Balaton v Boršódskej stolici, tak sa stretli s nejakým Fodorom Ferencom, ktorý sa na nich osopil: „Čo je to za človeka ten váš biskup? Je to obyčajný vlastizradca a nezaslúži si inšie, len aby ho obesili!“ Dokonca tento Ferenc pod meno Jozeffyho napísal: „Pansláv, nepriateľ vlasti!“ Zberatelia milodarov však túto poznámku neodstránili, lež s takýmto hanlivým zápisom obišli celé Uhorsko...

Stala sa aj takáto hanebná vec: na Muránskom zámku ktosi namaľoval na múr šibenicu a pod ňu načarbal mená slovenských vyslancov do Viedne a ukázal ich ako obesencov. Na tomto zozname bol na prvom mieste práve Pavol Jozeffy...

Proti urážkam evanjelickej cirkvi v časopise Jelenkor namietal aj ev. farár v Ponikách Ján Korec, ale pravdaže, jeho článok redaktor odmietol. Pesti Hirlap zase uverejnil hanebný článok o divadelnom predstavení, ktoré chceli uviesť slovenskí študenti v Trenčíne: v tomto článku sa nakopili klamstvá a nepravdy, autor obvinil bratov Štúrovcov ako organizátorov provokácie, vraj to je ruská propaganda. Napokon vrchnosť divadelné predstavenie zakázala, pretože sa údajne obávala výtržností zo strany najatých maďarských bitkárov, ktorí mali napadnúť hercov aj divákov. Štúr sa rozhorčene pýtal: „Či už sa Slováci v Uhorsku nesmú ani len verejne zabávať?“ Ani po sťažnosti Štúra Pesti Hirlap opravu neuverejnil.

Profesorovi Michalovi Hlaváčkovi z Levoče maďarskí študenti porozbíjali okná, pretože sa zastal Slovákov, maďarskí radikáli útočili na Jána Kollára, časopis Világ zaútočil na Jána Čaploviča za to, že bránil Slovákov a plány na pomaďarčovanie označil za nespravodlivé (dokonca autor článku navrhol, aby Čaplovičovi odobrali šľachtický titul), mnohé stolice sa uzniesli, že na súdoch majú platnosť len po maďarsky skoncipované žiadosti (napr.Nitrianska,

Ľudovít Štúr sa rozhorčene pýtal, čo bude z takej mládeže, ktorá nebude rozumieť učivu v maďarčine, ktorá nebude počúvať slovenské kázne? „Divý, neotesaný ľud, nemajúci žiadne náboženstvo, žiadnu mravnosť. Získa tým niečo vlasť, keď veľká časť jej ľudu zosurovie? Súďte o tom všetci vy rozumní!! Je to hra, lenže hrozná a nemilosrdná hra, v ktorej ide o pokoj a šťastie celého národa.“

Polemika a kritika Štúrova na adresu Lajosa Kossutha začínala naberať na prudkosti, ostrosti a intenzite. Štúr si už vtedy jaznozrivo uvedomoval, že jeho najväčším ideovým a politickým protivníkom sa stáva práve Kossuth, ktorý sa nielenže začínal radikalizovať, ale bol čoraz viac pokrytecký a zákerný. Štúr sa opäť vrátil k priebehu generálneho konventu so zreteľom práve na postoje a reči Kossutha. Po zahájení konventu totiž rozpravu otvoril Kossuth a ako je známe, vyčítal Slovákom ako veľký hriech, že sa obrátili na vládu, a nie na konvent. „Veľmi zvláštna reč a hotová satira!“ vysmieval sa Štúr; veď ako sa mohli Slováci obrátiť na konvent, keď práve ten sa vyslovil za to, aby boli Slováci pomaďarčova a túto zásadu prijal „s neslýchanou radosťou“? Štúr v rovnakom ironickom, no prísnom, až nemilosrdnom tóne vysvetľoval Kossuthovi, že ak by sa Slováci obrátili na konvent, tak by urobili to isté, ako keď sa niekto dožaduje svojho práva u toho istého sudcu, ktorý ho chce olúpiť o jeho majetok. To by bolo bláznovstvo vlastné otrokovi, a nie hrdému človeku, ktorý si je vedomý svätosťou svojich práv. „Preto tvrdíme, že Kossuth to vôbec tak nemyslel, ako hovoril,“ uťahuje si Štúr z Kossutha, „pretože nemôžeme veriť, že Kossuth bol natoľko slabomyseľný...“ Ale vzápätí vážne dodal: „Naopak, nútení sme si myslieť, že sa nám vysmieval a že nás chcel predstaviť ako slabomyseľných ľudí.

Podľa regulí evanjelickej cirkvi konvent nemal žiadne právo čokoľvek nariaďovať, bol iba oprávnený predkladať návrhy, ktoré je možné prijať, ale aj zamietnuť, takže Kossuth zbytočne všetko dramatizoval s tým účelom, aby útočil na Slovákov: dokonca Kossuth pateticky zvolal, že tu ide o „to be or not to be“. Byť či nebyť. To Štúra natoľko podráždilo, že sa pýtal: „Teda je naše právo a naše vzdelanie naozaj nezlučiteľné s právom a vzdelaním iných ľudí v našej krajine? Tak je teda naša krajina taká slabá, že už neznesie väčší počet vzdelancov, ale sú jej vítaní len nedospelí ľudia? A či by si naša krajina naozaj žiadala stáť na základe bezprávia a takto ďalej trvať?“

Štúr sa opakovanie vrátil k vystúpeniu Jozeffyho na konvente, keď sa superindendant snažil pokojne a vecne vysvetliť dôvody, prečo sa Slováci obrátili na Viedeň, a nie na konvent so svojimi žiadosťami, pričom správne poznamenal, že túto záležitosť konvent nemá čo riešiť. Vtedy sa Kossuth rozzúril a hystericky nazval deputáciu nielen zradcami evanjelickej cirkvi, ale maďarstva. Dokonca Kossuth radil Jozeffymu, aby sa vzdal úradu, keďže konvent nemá k nemu dôveru. Štúr zotrvával vo svojom podráždení: „Keď Kossuth toto hovoril, bol celkom bez seba, ale kto sa nechá opanovať vášňou, nekoná slobodne, teda nehovorí a nekoná tak, ako sa patrí hovoriť a konať človekovi, ktorý je vskutku slobodný. Chceme dokázať, že Kossuthova reč nebola slobodná... Čo teda chcel Kossuth tým všetkým docieliť?“

A teraz sa Ľudovít Štúr púšťa do analýzy, priam psychoanalýzy Kossutových skutkov a rečí, rečnenia a konania. Štúr emotívne konštatuje parafrázujúc biblické slová: „Po ovociu ich poznáte, nie po slovách!“

A teraz Ľudovít Štúr takmer slovo po slove, vetu po vete, myšlienku po myšlienke odhaľuje Kossuthove názory. Sú to presné a nemilosrdné úsudky: ten istý Kossuth, ktorý v Pesti Hírlap bojuje za právnu rovnosť, žiada, aby konvent vyšetroval a potrestal toho, kto háji svoje právo, ten istý Kossuth, ktorý chce slobodu tlače, navrhuje, aby sa slovenskej mládeži zakázalo vzdelávať v materinskej tlači, ten istý Kossuth, ktorý ospevuje niektoré činy istých mužov o vlasť, tak tých istých mužov chce pozbaviť úradov. „To je tá jeho sloboda a liberalizmus. My máme celkom iný pochop o slobode a liberalizme, no v slovníku Kossutha a jeho náhončích majú tieto slová celkom iný význam. Či nebojuje Kossuth pod maskou slobody za bezočivosť a svojvôľu? Veru áno a dalo by sa dokázať i z jeho úvodníkov v Pesti Hírlap, keby sme mali na to dosť miesta.

Štúr vyvracia obvinenia z politického panslavizmu a rusizmu, ktoré okrem Kossutha vzniesol aj už spomenutý Lukács: „Čo sa panslavizmu týka, sme my úprimne oddaní panslavizmu literárnemu a na plodoch duchovných ostatných slovanských kmeňov, ako Trentowského, Mickiewicza, Puškina, Žukovského, Palackého, Hanku, Presla, ktorých diela majú k nám voľný príchod, budeme si vždy tiež vychutnávať čítanie a študujeme významné spisy Nemcov, Francúzov a Angličanov; ale o politickom panslavizme nevieme, a ako u nás, tak ani u iných slovanských kmeňov ho niet, nejestvuje.“

Pritom vzťahy týchto dvoch politických rivalov sa spočiatku vyvíjali vcelku bezproblémovo a viac či menej pozitívne, v súlade s rovnakými či aspoň podobnými cieľmi. Keď na návrh Daniela Krnúcha začal spolok Vzájomnosť vydávať aj Vzájomnostné listy bol to ilegálny rukopisný časopis, ktorý uverejňoval informácie najmä zo súkromnej korešpondencie členov Ústavu reči a literatúry československej, no aj z vybraných periodík a ktorý Štúr podporoval – bolo to podľa vzoru Lajosa Kossutha, ktorý takýmto spôsobom vydával v maďarčine v rokoch 1832 až 1838 takto hektografovaný časopis Snemové správy, po skončení snemu v roku 1836 sa premenoval na Municipiálne správy. Obsah tých nepravidelne vydávaných novín bol veľmi protifeudálny a protihabsburský. Zameranie Vzájomnostných listov sa zmenilo po odchode Červenáka – ten ich dovtedy redigoval – keď ich prevzal Jozef M. Hurban a ten ich smeroval tiež protifeudálne, ale aj protimaďarsky, čo Štúra s Kossuthom nemohlo zblížiť. Štúr prestal prispievať do maďarského časopisu Társalkodó, pretože mu vadila protislovenská orientácia.

Vzťah Ľudovíta Štúra ku Kossuthovi zásadne ovplyvnil Juraj Košút (Gyorgy Kossuth), slovenský zeman z obce Košúty pri Martine. Bol to strýko Lajosa Kossutha a keďže zeman Košút nemal deti, jeho synovec trávil každý rok prázdniny v Turci. Lajos sa tu naučil veľmi dobre po slovensky a podľa niektorých svedkov do konca života nevedel riadne po maďarsky. Lajos Kossuth mal otca Slováka a matku Nemku (podobne ako Sándor Petófi otca Srba a matku Slovenku), no obaja vedeli po maďarsky perfektne, rozvíjal básnický aj publicistický štýl v modernom maďarskom jazyku.

Juraj Košút bol silný slovenský národovec, podporoval Štúra, finančne podporil vydávanie Slovenských národných novín, priatelil sa s mnohými národovcami, najmä však s Jankom Kalinčiakom, dopisoval si so Štúrom, používal pokrokové metódy a technológie na svojich majetkoch v poľnohospodárstve, venoval sa pestovaniu obilnín aj ovocinárstvu, bol odporcom maďarizácie, tiež podporoval slovenských študentov, ktorí na protest proti odvolaniu Štúra z evanjelického lýcea odišli do Levoče.

Cesty strýka Košúta a synovca Kossutha sa časom diametrálne rozišli, stáli na opačných koncoch, dokonca sa znepriatelili. Stalo sa, že počas jedných letných prázdnin mladý Lajos spadol do jamy z hnojom, ale Košútova manželka Anna Karolína ho odtiaľ vytiahla a tak mu zachránila život. Keď sa však dozvedela, aký je Kossuthov postoj v revolučnom roku 1848, tak poznamenala, že keby bola vedela, že z neho vyrastie taký nepodarený syn, tak by ho do tej hnojnice ešte posotila... Pravda je však iná: Anna Karolína Košútová, rod. Zolnensisová bola žilinská Nemka. Bola bezdetná a k svojmu synovcovi sa správala s materinskou láskou; tri deti Lajosa Kossutha zdedili po Košútovcoch, aj Anne, rodové majetky v Turci. Jozef M. Hurban venoval 2. roč. alamanchu Nitra r. 1844 už v slovenčine, teda prvú slovenskú tlač vôbec, práve Jurajovi (Ďorďovi) Košútovi.  Oslavnú báseň Jurajovi Košútovi venovali tiež štúrovci Janko Kráľ, bola uverejnená v Nitre 2, a Janko Matúška).

Ale priamy spor medzi Štúrom a Kossuthom mal ešte len prísť.
 

MÁRNY ZÁPAS O KATEDRU


Štúrove prednášky na lýceu mali nielen mnoho poslucháčov, ale aj veľký úspech; to, samozrejme, vyvolávalo závisť viacerých pedagógov, predovšetkým to však priťahovalo pozornosť horlivých maďarizátorov. Nepáčilo sa im Štúrove zanietenie pre slovenský národ, snaha o prebúdzanie národného sebavedomia.

Nóvum či inakosť Štúrových prednášok zo slovanských dejín spočívala v tom, že netrval na chronologickom výklade, časovej postupnosti jednotlivých udalostí, ale dôraz kládol na filozofiu dejín, na ich zmysel a vnútornú logiku. Opieral sa o Heglov výklad dejín: nesnažil sa priraďovať fakty a udalosti jednu za druhou, ale chápal dejiny v súlade s Heglovou filozofiou – ako prejav ducha, ako idey v dialektickom, neraz protirečivom pohybe. Rôznorodosť mala zmysel, vnútornú logiku, ktorá bola obsiahnutá v základnej myšlienke vývoja ľudstva. Nebolo to však abstraktné myslenie, ani uvažovanie bez historických faktov, veď to by nedávalo zmysel: kým Hegel usmerňoval Štúra filozoficky a ideovo, tak výklad jeho dejín slovanských národov sa opieral o historiografiu a výskumy Pavla J. Šafárika,  Josefa Dobrovského a Františka Palackého, aj poľských historikov W.A. Maciejowskeho a žiaka Hegla, A. Cieszkowskeho.

Myšlienka, idea – to bol akýsi stavebný kameň, na ktorom Štúr postavil výklad dejín. Kým staroveké Grécko a Rím realizovali vo svojom vývoji a v politickom i spoločenskom živote ideu krásy, potom románska a germánska civilizácia sa riadila tendenciou a atribútmi idey pravdy, súčasnú dobu zase charakterizovala idea dobra a túto ideu mali svojou povahou a mentalitou reprezentovať slovanské národy. Nič sa nedeje náhodou, chaoticky, historický vývoj má svoje zákonitosti a aj to, čo sa na prvý pohľad zdá ako náhodné a chaotické, obsahuje samo v sebe vnútorný poriadok: vnútorný poriadok neznamená však pokoj. Tieto vývinové tendencie vychádzajú z filozofie Herderovej teórie, aj Heglovej dialektiky.

Na úvod svojej filozofujúcej histórie Štúr napísal: „Na čele dejov stojí vôľa ľudská a sama história nič iné nie je ako rozvíjanie a uskutočňovanie tejto vôle“.

Čoraz častejšie sa však Štúrove prednášky zameriavali na dejiny Slovanov a slovenského národa, čo malo medzi poslucháčmi veľký ohlas, keďže prednášky navštevovali nielen slovenskí, ale aj srbskí a chorvátski študenti. Samuel Ormis, jeden z početných Štúrových žiakov, hodnotil Štúrove reči za katedrou slovami: „A hoci slovenský duch nikdy nebol utláčanejší ako práve vtedy, predsa nás to naplňovalo akousi nevyspytateľnou silou a odhodlanosťou, takže sme mnoho raz voslep kráčali za ideálmi, o ktorých sme nevedeli, ako sa skončia.“

Janko Francisci-Rimavský bol v školskom roku 18421843 Štúrovým pomocníkom, bol jeho pravou rukou, redigoval  študentské práce v zborníku Prostonárodní zábavník (neskôr mal so Štúrom vážne spory, keď mu Štúr vyčítal, že je nečinný a utiahnutý, on zase kritizoval Štúra za vedenie a obsah Slovenských národných novín) sa o prednáškach svojho učiteľa vyjadroval veľmi pochvalne a výstižne: „Pretože všetky prednášky boli založené na najnovších výsledkoch, výskumoch vedeckých, teda nám poslucháčom kŕmeným kompendiami z časov, keď sa naši profesori za svojej mladi učili, otvárali nové, netušené pohľady do vedeckého vzdelávania a vývinu človečenstva. Nadovšetko veľký dojem urobili na nás a oduševnili nás prednášky dejepisné...Všetky na jedných a harmonických základoch spočívajú, od žiakov hltavo prijímané boli, veliký a hlboký dojem na nich vykonali a ich zmýšľanie preporodili. Odtiaľ potom ten výsledok, že škola Štúrova stala sa najúčinnejším faktorom v živote národa slovenského.“

Po teórii nasledovala prax, po teoretických prednáškach prišla ďalšia hodina s praktickou výučbou: študenti recitovali Kollárove a Hollého básne, ale aj básne ruské a poľské, srbskí a chorvátski študenti zase prednášali diela svojich básnikov. Zaujímavou a dôležitou časťou týchto hodín praxe bola pôvodná tvorba študentov: Ľudovít Štúr poslucháčov nabádal, aby písali, aby tvorili a uvádzali svoje literárne prvotiny. Bol to podnet k mnohým literárnym textom, z viacerých Štúrových študentov sa časom stali významné osobnosti slovenskej, ale aj chorvátskej a srbskej spisby či politiky. Členovia Štúrovho krúžku si navzájom hodnotili svoje práce, mali právo sa kritizovať, ale kritika musela byť podkutá, odôvodnená, čo znamenalo, že študenti sa museli dôkladne pripravovať, museli si naštudovať nielen práce svojich spolužiakov kolegov, ale aj príslušnú literatúru, ktorá s ich prácami súvisela. Priami účastníci týchto hodín spomínali, že čítanie a posudzovanie literárnych prác sa občas pretiahlo až na štyri hodiny a dišputy pokračovali aj po vyučovaní v blízkych vinárničkách alebo na privátnom ubytovaní. Ľudovít Štúr svojich študentov motivoval, pretože najlepšie práce sa nielen zapisovali do tzv. Pamätnice, ale boli uverejnené v Tatranke preklad Francisciho Atamana Kunického, Kalinčiakova historizujúca próza Milkov hrob a iné. (Pamätnica obsahuje 140 zápisov zo školských rokov 1841 až 1843, ktoré odzneli na spomenutých Štúrových prednáškach, vrátane Štúrových príhovorov, ale aj básní, poviedok, recenzií a pod. V Pamätnici je zverejnených aj niekoľko Štúrových ľúbostných básní, hoci už v tom čase sa študenti vyhýbali – na Štúrov popud – ženskej spoločnosti, čo sa im nie vždy podarilo.)

Na zasadnutí ústavu, ktoré sa konalo 14. februára 1843, na sviatok sv. Cyrila, je tiež záznam, že sa Štúr najbližším žiakom zmienil o zámere kodifikovať slovenčinu na základe stredoslovenských nárečí .

Okrem verejných prednášok dával Štúr aj prednášky súkromné, boli to cvičenia, na ktorých vykladal obsah a zmysel Homérovej Iliady, zároveň pred poslucháčmi prekladal niektoré pasáže z eposu a tým učil nielen jazyku, ale aj umeniu prekladu.

Štúr sa snažil, aby jeho študenti žili aj spoločenským životom, aby prestalo tradičné študentské lumpovanie a bujaré pitie pod viechami ako to bývalo dovtedy zvykom –, ale aby sa viacej stretávali na prechádzkach na Kamzíku, na Červenom kríži, prípadne chodievali do vinohradov nad mestom a tam si vyhliadli malé kaviarničky. Často spievali, hrali na gitare, husliach, flaute, či dokonca dúchali do gájd. Štúr vedel dobre hrať na gitare, rovnako aj Jozef Podhradský, Janko Francisci zase na flaute. Navonok sa zdalo, že študentský život je na lýceu takmer bezproblémový, priam idylický, že študenti priam bezvýhradne obdivujú svojho učiteľa; no zdanie to bolo klamlivé, pretože aj medzi slovenskými študentmi boli názorové rozdiely, ktoré časom prerástli do otvorených sporov a stretov.

Spory mali – okrem iného pôvod v nerovnakom nazeraní na poľské verzus ruské vzťahy, na propoľské a protiruské nálady, resp. na rusofilské postoje a ich príkru kritiku. Viacero slovenských dobrovoľníkov – medzi inými aj Samo Chalupka – sa zúčastnilo so zbraňou v ruke na strane Poliakov v novembrovom povstaní v roku 1830, ktorí bojovali proti ruskému cárskemu imperializmu, proti reakčnému režimu, ktorý chcel ovládnuť Poľsko. Samo Chalupka bol zranený pri Haliči, po rokoch napísal báseň Všeslav, v ktorej nazval stret Rusov a Poliakov „nešťastnou vojnou“, záhubou slovanskej slobody. Keď Samo Chalupku študoval vo Viedni teológiu, zúčastňoval sa na tajných schôdzkach poľskej mládeže a odtiaľ vplýval aj na činnosť slovenského krúžku v Bratislave. Pritom však veľa Slovákov hľadalo reálnu, aj imaginárnu oporu vo veľkom ruskom národe a utešovalo sa predstavou, že ruský brat Slovákom pomôže. Pomerne často však navštevovali Bratislavu poľskí spisovatelia, dejatelia, kňazi, emigranti usadení vo Viedni, ktorí prinášali rôzne publikácie a šírili protiruské názory. Osobitne bola známa a populárna Mickiewiczova Kniha národa poľského, ktorá je vyhraneným protiruským dielom. Štúr sám sa spočiatku viac prikláňal k proruskému stanovisku, no časom sa snažil svoje postoje objektivizovať a bol k ruskej cárskej politike zdržanlivý. To sa zmenilo až po roku 1849, keď Štúr napísal dielo Slovanstvo a svet budúcnosti. Poliakov kritizoval; za všetku poľskú biedu mohla v histórii podľa neho poľská šľachta.

Podnet, impulz na spor dal nechtiac aj Štúrov asistent Ondrej Hodža, brat Michala Miloslava Hodžu (pomáhal Štúrovi pri vedení praktických hodín), na ktorého sa mnoho študentov sťažovalo, že je arogantný a panovačný. Nepáčila sa im ani proruská orientácia, nešetrili kritikou na Štúra, chceli mať väčšie právomoci pokiaľ ide o Ústav a takisto žiadali zmenu stanov. Na čele tejto revolty stál Janko Francisci, ktorý síce Štúrovi na katedre pomáhal, no zjavne sa urazil, keď ho Štúr v nejakom rozhovore medzi priateľmi označil za málo aktívneho a nevýrazného; na strane nespokojencov bolo však viacero študentov, medzi nimi aj Andrej Sládkovič. Francisci a jeho priatelia dokonca označili proštúrovskú a proruskú skupinu za ruských absolutistov, druhá strana kontrovala a ironicky nazvala svojich protivníkov, že sú poľskí sebevoľníci a vraj sú anarchisti a odporci každého zriadenia.

Ako inak, spor mal rozhodnúť Štúr, lenže ten bol v čase „vzbury“ práve vo Viedni, kde robil prvé kroky, aby získal povolenie, ktoré by mu umožnilo vydávať slovenské noviny. Ondrej Hodža mu napísal do Viedne list a žiadal ho, aby zakročil. Štúrovi sa však neveľmi chcelo rozdúchavať už aj tak žeravú pahrebu, nechcel rozbroje, nejednotnosť, ani trieštenie síl, či radikalizáciu jednej alebo druhej skupiny. Aj keď s Franciscim nesúhlasil, veľmi dobre si uvedomoval, že je to talentovaný študent, dobrý organizátor a napriek svojej tvrdohlavosti a zanovitosti aj veľký národovec. Ak by však študenti okolo Janka Francisciho presadili svoje požiadavky, mohlo by to ohroziť samotnú existenciu Ústavu.

Hoci rozhodnutie odkladal, rozhodnúť sa musel: podvečer 18. júna 1843, na poslednom, tzv. lúčivom zasadnutí Ústavu, sa zišli slovenskí študenti z oboch táborov, aby sa pod Štúrovým vedením pokúsili spor urovnať. Takticky dal najprv slovo nespokojným študentom, vypočul si pozorne a trpezlivo ich argumenty, potom sa po chvíli sústredenia ujal slova; išlo o veľa, preto musel hovoriť zápalisto a presvedčivo. Jeho reč bola plná emócií, ale aj vecných argumentov; apeloval na súdržnosť, na jednotu, pretože vo vypätej situácii, pod silnejúcim tlakom maďarizácie, v rozhodujúcich okamihoch dôležitých nielen pre Ústav, ale aj pre národ, by bolo veľkou chybou, až tragédiou, keby sa úsilie budúcej slovenskej inteligencie rozčeslo. „Máme život, máme budúcnosť!“ volal a nechal sa strhávať prúdom vlastných slov; strhol aj svojich poslucháčov, pretože aj zatvrdilí odporcovia sa napokon pripojili k volaniu, ktorým Štúr zakončil svoj príhovor: „Sláva našej veci!“

Ozval sa spevokol, ale volanie nadšených študentov neutíchalo a prehlušovalo spev, tak sa Štúr musel vrátiť, hoci už bol na odchode. Potlesk bol búrlivý, až taký mocný, že sa nemohol dostať k slovu. Už len zopakoval: „Sláva našej veci!“

Sláva! Bol to veľký Štúrov deň. Možno po prvý raz si uvedomil, akú vyžaruje charizmu, akú moc má jeho slovo, aký veľký vplyv má nielen na študentov lýcea, ale na celý národný pohyb. Bol to najkrajší deň v jeho živote, dlho nemohol zaspať a ešte aj na druhý deň bol ako vo vytržení. „Nová nám ide doba, nová epocha,“ zdôrazňoval.

Ten istý Francisci, ktorý bol najprísnejší Štúrov kritik, začal na konci školského roka vyberať príspevky, aby Štúrovi zakúpili nové knihy z Nemecka a Francúzska. Štúra to síce potešilo, ale keď sa o tom dozvedel, priateľsky zavolal Francisciho na prechádzku, povedal mu, že si to váži, že je vďačný – najmä po tom, čo sa odohralo na poslednom zasadaní –, no nemôže od svojich žiakov prijať žiadny dar, pretože by ho pri pohľade na kúpené a darované knihy zakaždým zabolelo srdce. Oponoval Franciscimu, ktorý sa ho snažil prehovoriť: nie, študenti majú dosť svojej biedy, tvrdil, musia si platiť štúdiá, musia si platiť ubytovanie, stravu, knihy, musí im zostať čosi aj na drobné radosti, na vínko pod viechou. Žiaden dar neprijal. V rozhovore s Franciscim sa posťažoval na staršiu generáciu Slovákov, ktorí nemali finančnú núdzu, boli hmotne zabezpečení, chceli, aby bol národ vzdelaný, ale prostriedky na vzdelanie nedávajú. Štúrova finančná situácia sa zhoršovala.                                                

Pomsta maďarských politikov, úradníkov a publicistov proti Štúrovi sa zavŕšila: už v júni 1843 prišiel do evanjelického lýcea sedemnásťčlenný zbor, ktorý viedol barón Gabriel Prónay a dal si predvolať Štúra, Francisciho a Kalinčiaka. Za udaním stál Lajos Kossuth, ktorý žiadal komisiu, aby vyšetrila politické intrigy na Ústave: bolo to, podľa Kossutha, stredisko tajného panslavistického hnutia. Hoci bol Prónay umiernený a objektívny človek, hlavné slovo mali silný maďarizátori ako F. Pulszky, P. Benyovszky, J. Bajcsy, D. Perlaky. František (Ferenc) Pulszký, (narodil sa v Prešove) no bol aktívnym maďarizátorom (neskôr sa stal riaditeľom Maďarského národného múzea v Budapešti), sa osopil na Štúra s otázkou, čo žalovali Slováci na dvore vo Viedni na Maďarov. Ľudovít Štúr však bol rovnako agresívny: „Čo sa pýtate mňa, najmenšieho? Spýtajte sa nekonečne vyšších odo mňa a keď vám tí neodpovedia, ja vám iste neodpoviem, pretože neuznávam za sudcu tú stranu, proti ktorej žalujeme. Vec bola predložená spoločnému pánovi nás všetkých!“

Aj D. Perlaky, poslanec uhorského snemu, útočil na Štúra: „Schôdzky, panslávske pikle, poznáme to!“ Štúr sa ohradil: „Nijaké tajné schôdzky, nerobilo sa nič zakázaného. Slovanská mládež prahne po štúdiu, po nových vedomostiach, tak som im raz do týždňa prednášal o umení, o gréckej poézii a budil som v nich záujem aj o slovanskú poéziu.“

Pulszky pýtal od Štúra zoznam a obsah jeho prednášok o poézii, literatúre a umení; zrejme si myslel, že Štúr si to vymýšľa a prednášky majú akýsi protimaďarský, velezradný charakter. Hoci mrzutý profesor Palkovič Štúra odhováral, Štúr bez obáv, s istou satisfakciou, svoje bohaté poznámky Pulszkému odovzdal. Keď si ich ten prezrel, len uznanlivo a s rešpektom kývol hlavou, vzdychol si: aká škoda, že my také nemáme!

Na pretrase bola aj knižnica, Štúra sa pýtali, ako je možné, že im knihy posiela ruská akadémia. Vysvetlenie bolo jednoduché: knihy, ktoré poslala ruská akadémia, boli adresované grófovi Apponyimu, no omylom prišli na adresu Ústavu; obratom ich poslali adresátovi.

Ďalší člen komisie P. Benyovszky obvinil Štúra a členov delegácie, že nepriatelia vlasti a to bola príčina, prečo sa sťažovali vo Viedni. Štúr to popieral: „Nie sme nepriatelia vlasti, hoci sme v tejto vlasti hrozne utláčaní!“ A opäť komisii pripomenul, že Slováci sa sťažovali a žiadali vládu, aby vyšetrila ohováranie z panslavizmu.

Odpovedať musel aj Janko Francisci, pretože Pulszky ho zaskočil otázkou, či na lýceu vládne medzi maďarskou a slovenskou mládežou nepriateľstvo a škriepky. Francisci sa otázky nezľakol a drzo odpovedal, nech sa Pulszky spýta maďarských študentov, ako oni milujú Slovákov. „Niet tu nepriateľstva, najmä nie z našej strany, ale niet ani ozajstnej lásky. Láska sa za lásku dáva.

Vyšetrovanie bolo podrobné a nesľubovalo nič dobré: do konca roku Štúr a jeho priatelia tŕpli, aký bude ortieľ. Až v posledný deň roku 1843 zakázali Ľudovítovi Štúrovi prednášať. Rozhodnutie ešte dostal na posúdenie profesorský zbor evanjelického lýcea, ale vzhľadom na revnivosť a žiarlivosť kolegov, pánov profesorov – osobitne proti Štúrovi sa angažovali známi maďaróni Emanuel Šimko, Štefan Boleman a Daniel Michnay – sa ich vyjadrenie dalo očakávať. Dňa 25. februára 1844 sa zbor vyslovil za zákaz a tým zbavil Štúra miesta. Školský cirkevný inšpektor Jozef Bajcsy, rodák z Oravy, ktorý bol predĺžená ruka grófa Zaya, sa rozhodol Štúra odstrániť pod zámienkou, že funkciu námestníka profesora Palkoviča neschválil patronát lýcea. Barón János Jeszenák, dištriktuálny inšpektor, aj v prítomnosti grófa Zaya, naliehal na členov konventu: „Čo nám toho človeka natískajú? Fanatizuje mládež, v tom je neúnavný, on je ohnisko, ktoré vysiela lúče na všetky strany.“ Darmo rektor lýcea Tobias Schroer napísal na Štúra priaznivé hodnotenie, darmo o Štúrových schopnostiach napísal aj profesor Gabriel Kováč Martini, obšírne pozitívne listy zaslali Bajcsymu aj superindendanti P. Jozeffy a J. Seberíni, osobne sa snažil zasiahnuť J. Palkovič, chválil Štúrovu nezištnosť a pedagogické schopnosti. Bajcsy mal iba jeden argument: „Nech by bol pán Štúr akokoľvek výborný človek, my nechceme mať nijakého suplenta!“

O vylúčení Ľudovíta Štúra bolo rozhodnuté.

Keď sa Ľudovít Štúr dozvedel rozsudok, zmocnila sa ho únava, smútok a depresia. Týždeň nevyšiel zo svojej  izby.


ROZPOMÍNANIE
 

Spomínam si na ten ponurý, studený týždeň, rovnako ponurý a bezútešný ako sú tieto dni, keď tu ležím dokaličený a takmer bez pohybu, hľadím na klenby mojej izby, ako som vtedy hľadel na popraskaný plafón bytu na Panenskej ulici, pozerám sa na veľký luster, ktorý akoby sa kolísal a jeho mútne svetlo vrhalo meňavé tiene. Skončil som s prednáškami na lýceu, uzavrelo sa moje pôsobenie medzi študentmi, stratil som možnosť, ako pôsobiť na ich ducha, na ich presvedčenie, národné sebavedomie... Ale hádam to nebolo márne! Hádam som rozžal aspoň plamienok, ktorý sa časom rozhorí v plameň a aj keď nie v plameň, tak aspoň v trvalú pochodeň, ktorá bude osvetľovať cestu, po ktorej sa títo mládenci poberú. Ale ktovie, nástrahy sú mnohoraké, mocné, oproti presvedčeniu a službu národu je tu sľubov neúrekom, a síce sľubov zo strany maďarských úradov, ktoré núkajú zaručenú cestu k úspechom, ku grošom, aj keď sú to groše judášske... Nie každý odolá pokušeniu, nie každý sa vydá po neistej ceste v službách ľudu, veď je to cesta neistá, ako som bol voľakedy povedal, cesta tŕnistá. Aj keď som horlil  za národ, keď som tvrdil, že naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí a že, napokon, túto cestu sme si zvolili my sami a my samotní, predsa len občas ma schvátia pochybnosti, prepadá ma ťažoba, sedí na prsiach ako dravý vták a kľove do hrude, chtiac vari vykľovať srdce...Malo to zmysel? Načo som bojoval do vysilenia, načo som kriesil národ, keď tento národ slovenský je akýsi nehybný, nevskriesiteľný, kamenný vo svojich predsudkoch? Ach, ako nerád by som sa mýlil!

Prečo ma odvolali? Preto, že som neurobil dosť? Že som im dal málo? Že som nedával mojim študentom dostatok vedomostí? Nie, preto zaiste nie. Naopak. Preto, že som im dával až priveľa, nad rámec skostnatených, muzeálnych názorov kolegov-profesorov, ktorí to znášali škrípajúc zubami, ktorí nemohli prežrieť, že na moje prednášky sa študenti hrnuli, kým tie ich boli riedke ako slabá káva. Ale aj preto, a najmä preto, že som hovoril o našich dejinách a neboli to dejiny páriov, ako sa nám to snažili nahovoriť...

Ale depresie ma zmáhajú, krúžia nado mnou v podobe čiernych vtákov, ako škriekajúci havrani zatemňujú oblohu, až nevidno na nebo, nevidno do výšok, kde sídli Pán. Čoraz viac myslím na toho, kto nás riadi z večnosti a akosi podvedome, takmer nechtiac, sa myseľ vracia k veciam mimo časovým. Prečo na to myslím? Takisto podvedome... prihováram sa smrti?

Čoraz väčšmi ma moje spomienky vracajú do čias skorého detstva, myslím na rodičov, na obetavých, vrúcnych a pobožných ľudí, ktorí splodili štyroch synov a dve dcéry. Dospelosti sa dožila iba sestra Karolína, ktorá pomáhala v národnom hnutí, zostala slobodná... V testamente jej odkážem skromnú čiastku z dedičstva po rodičoch... Otec bol prísny, no v jeho prísnosti bol dostatok láskavosti, mamka naša citlivá, mala rada ľudové piesne i ľudové povesti, vypestovali v nás nielen hlboký vzťah k národu, ale aj k viere.

Vtedy, keď mi zakázali prednášať na lýceu, som týždeň nevyšiel z izby, týždeň som mlčky trpel, nikoho k sebe nepúšťal, spytoval si svedomie, pochyboval, no silu a vieru som hľadal v spomienkach na detstvo. Čítal som si v Biblii, tej knihe všetkých kníh, v onom povestnom králickom preklade, ktorá vzišla z podnetu biskupa  otca Jana Blahoslava ešte v roku 1596 a po mnohých úpravách a vydaniach ju vydal aj Palkovič v roku 1808, listoval som si v Novom zákone, v evanjeliu podľa Matúša, piata kapitola. Vracal som sa v myšlienkach do lýcea, spomínal som si na výklad tohto evanjelia medzi mládežou, hovoril som podľa Matúša, aby som ich oduševňoval a sám som bol oduševnený, priam som cítil, ako sú slová Matúšove fascinujúce, aké večné pravdy sa tam vyjavujú... Blahoslavení chudobní duchom, pretože ich je kráľovstvo nebeské. Hovoril som študentom: vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta, ako kázal Matúš zástupom. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky...A o Zákone: Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon, alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť... O Prísahe: Neprisahaj na svoju hlavu, lebo nemôžeš ani jeden vlas urobiť bielym alebo čiernym. Vaša reč nech je: Áno – áno, nie – nie. Čo je navyše, pochádza zo zlého...Ja vám vravím: milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú! Kto ťa udrie po pravom líci, nastav aj druhé... Boli to slová Nového zákona, boli to podobenstvá, no študenti ich vnímali ako živú súčasnosť, akoby tie slová boli adresované ich životnej situácii, akoby to bol návod, ako sa zachovať v dňoch skúšok, ba po celý život. Hurban mi neskôr vravel, aký mal zážitok z mojej prednášky, ako aj päťdesiat poslucháčov počúvalo moje zapálené slová, ktoré vyvierali priam z ducha, ako sa stupňoval ver po verši. Hurban sa priznal, že tam nebolo jediného, komu sa nezaleskli v očiach slzy pokánia, ale aj radosti nad úchvatnými pravdami, vravel Hurban, že ešte nikdy na tejto škole takto zvestovaný Kristus a kresťanská idea. Ak aj boli mladí študenti založením racionalisti, po počutí prednášky boli vraj ako znovuzrodení a od tých čias nevyšlo z ich úst nerozvážne alebo nectené slovo o Písme svätom a o náboženstve kresťanskom. Hľadel som, aby som v mojich žiakoch oživil náboženský cit a náboženský život, chcel som v mladých prebudiť zvedavosť, vedecké spytovanie, no aj zošľachtenie srdca na poli náboženskom, vzbudiť a oživiť vieru. Keď som do Slovenských národných novín napísal úvahu Neopúšťajme sa! vyzýval som mladých ľudí, aby sa nebáli obetí, veď, mládenci naši slovenskí, nie je človek len z hliny, ale vdúchol doňho Boh ducha svojho, nedajteže sa pod jarmiť telesnému životu, ale rozdúchajte v sebe tú iskru vyššiu a verte, že človeka a národa vznešenosť len v živote vyššom, živote duchovnom záleží.

Dojali ma moji milí študenti, až sa mi slzy tisli do očí a zvieralo hrdlo: keď ma odvolali z miesta námestníka, rozhodli sa na protest odísť a aj tak urobili 5. marca 1844. Odišli na dvakrát, najprv 5. marca Gemerčania, potom 6. marca Považania, aby po celom Slovensku manifestačne ohlásili zvesť o mojom odvolaní. Oba prúdy sa mali stretnúť, aj stretli 19. marca 1844 v Levoči, ale z pôvodných dvadsaťdva, ktorí odišli, hoci celkovo v Bratislave protestovalo okolo osemdesiat študentov, ich do Levoče dostavilo len trinásť, zvyšní ostali doma. Bola ešte zima, mrzlo až praskala koža na lícach, ale oni statočne sedeli na vozoch, kone ich tiahli do Levoče, spievali pieseň, ku ktorej text napísal Janko Matuška. Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú...

Spomeniem si ešte na ich mená? Vari áno, veď sú to statoční muži, na nich by sme nikdy nemali zabudnúť... Ľudovít Babylon, Povol Bottka, Karol Černo, Mikuláš Dohnány, Ľudovít Gáber, Ľudovít Gál, Drahotín Hájiček, Samoslav Hanzlíček, Karol Hrenčík, Peter Jamriška, Peter Kellner, Andrej Klimo, Michal Kolpaský, Gustáv Koričanský, Janko Kráľ, Ján Kučera, Janko Matúška, Daniel Minich, Ľudovít Reuss, Eduard Škultéty, Samo Štefanovič, Samo Štúr. Dvadsaťdva statočných.

Janko Francisci vtedy napísal: „Vyzváňali zvony v štyri sveta strany, keď bránami išli prešporskí kumpáni!“ Ale on zostal v Prešporku, pri mne, dokonca odmietol štúdiá v Halle, nechcel sa vzdialiť od národa, ani od mňa, dokonca svoj pas prepustil Michalovi Huľukovi a osemdesiat zlatých v striebre, ktoré mu dala matka na nemecké štúdiá, dal odídencom do Levoče. A ešte sa mu stala tá nepríjemnosť, že tento výtečník Michal Huľuk, ktorý sa neskôr stal farárom v Krupine, si na Francisciho pas začal robiť dlhy a len kamaráti, ktorí v onen čas študovali v Halle, odvrátili od Francisciho pohromu. Ale keď sa veci s vydávaním novín nehýbali, rozhodol sa, že aj on odíde do Levoče. Nechcelo sa mu vyčkávať.

Chápal som Francisciho netrpezlivosť, no nemohol som urýchliť vydávanie novín, na ktoré sme všetci čakali. Čakal aj Francisci, môj verný priateľ a študent, aj pomocník, no Ústav bol pochovaný, nie a nie získať povolenie na vydávanie novín, a medzi nami sa rodil nesúhlas, najprv tichý, potom zjavný. Zaiste mal pocit, že stojí v mojom tieni... Začiatkom mája 1844 odišiel domov, tam však dlho nepobudol, odišiel na turíčne sviatky do Levoče. Mal veľké plány, on mal vždy veľké plány. Chcel prednášať mládeži, v Levoči bol vtedy jeho obľúbený profesor Michal Hlaváček a ten mu ponúkol námestnícke miesto, keďže jeho námestník Štefan Homola práve v tom čase odišiel za kaplána do Nyíregyházy. Napísal som Jozeffymu list, vychválil som Janka a odporúčal, aby mu miesto námestníka pridelili, potom prišli po zasadaní Tatrínu do Levoče Hurban a Hodža, tiež sa za neho prihovorili a tak sa začiatkom nového školského roku stal Francisci námestníkom profesora Hlaváčka. Mládež prijala Francisciho s nadšením! Ihneď si získal autoritu a na jeho prednášky sa študenti hrnuli...

Mal som z toho radosť, ale dlho netrvala. Advokát Francsek udal Francisciho konventu a ten mu už koncom roka zakázal prednášať! Osud podobný môjmu...On bol však veľmi tvrdohlavý, akoby mu chýbala schopnosť triezvo hodnotiť udalosti, čo mi bolo na jednej strane sympatické, no pritom to spôsobovalo veľa nepríjemností. Mal dôveru študentov, prečo by mal odísť? Rozhodol sa, že napriek všetkej nepriazni zo strany vrchnosti v Levoči vytrvá a bude bojovať o svoje právo. Aj to neskôr napísal, že ukáže tým zlomyseľníkom a urobí im viacej zlého pre nich a pre nás dobrého, ako by to robil verejne: „O to sa postarám, aby im bol tento rok pamätný!“

Mňa však väčšmi potešila jeho aktivita a nie to, aby sa mstil zlomyseľníkom; tajne založil Jednotu mládeže slovenskej a postupne sa k nej prihlásil všetky slovenské spolky. On sa stal dušou i srdcom! Chcel každý rok zvolávať Bratstvo slovenské, veril, že mládež sa pod jeho vedením spojí. Túžil po tom istom, čo som chcel inou cestou i ja: nech prestanú škriepky, jazykové či politické a náboženské, len tak sa národ zjednotí a získa takú silu, aby mohol ovplyvňovať svoj osud. Aj sa mu to darilo. Študenti ho mali radi, vravel im, buďte si istí, že budem naveky s vami, či už budem v Levoči, alebo ma osud inde zavlečie. Slovo moje bude vám navždy zákonom, duch môj vašou dušou... 

Boli to slová prepiate, akoby sa Francisci prevteľoval do Mesiáša. Ale z Levoče neodišiel, zaiste ho tam držal aj záujem miestnych kišasoniek, ktoré sa kvôli jeho driečnemu zjavu snažili hovoriť s ním po slovensky... Hroboň mi spomenul, že sa mu napriek tomu všeličo nepáči, mal zlosť aj na mňa, najmä po tom, keď som napísal úvahu o jeho Povestiach, ktoré vydal v Levoči u Werthmullera. Pochválil som ho, no len mierne som namietal, že sa mi nepozdáva rozdelenie, ako povesti rozdelil. Nebolo to nič prudké, ani ostré, ale Francisci prudko a ostro odsekol, vraj zatratenie môjho rozdelenia a rozkaz, aby nijaké viac nepoužil, to že mi pristane – ale iba v očiach toho, kto Štúra pozná... A potom sa osopil na noviny, ktoré už medzičasom začali vychádzať, aby som sa o ne staral, pretože sú bez farby a chuti, ani biele ani čierne, ani sladké ani horké, ani pečené ani varené...

Až začiatkom školského roku 1846 sa Francisci rozhodol z Levoče odísť, aj keď to bolo mne navzdory, aj keď som ho odhováral, aj keď jeho stúpenci z Jednoty to nechceli. Odišiel do Prešova študovať právo.

Bolo to pre mňa nepochopiteľné. Choval sa tam čudne, zmenil sa. Odtrhol sa od národa, či dokonca sa začal bratríčkovať s Maďarmi a maďarónmi? Bolo to nepochopiteľné. Poslal som mu niekedy v decembri list priamo do Prešova, čudoval som sa, kam až naše veci svojím utiahnutím priviedol. Francisci sa však nedal. Odpovedal mi ostro a bolestne... Zaiste jemu, aj mne. Mýlil som sa v ňom? Vyčítal mi moju pýchu? Pamätám si jeho slová – a vykal mi! -, ktoré mi poslal listom: Koľko rokov som pred Vami roztváral svoju dušu verejne i súkromne, boli ste svedkom môjho vývinu od prvého môjho prebudenia k národným myšlienkam a predsa ste pri tejto pletke stratili ku mne dôveru...

Boli to trpké výčitky. Vraj, nečudujem sa vám, ktorého toľké nádeje oklamali, komu zmarili sa toľké veľké plány o ktorých ste sa nazdávali, že sa určite podaria; nebol by to nijaký zázrak, keby taký človek nakoniec i k sebe samému dôveru stratil...

Komu čo vyčítať? Jemu, alebo mne? Či obom?

Dlho trvalo, kým sme sa k sebe vrátili. Ale musel som si prečítať aj ďalšie príkre slová: pýtal sa ma, prečo ste ani Vy, ani všetci ostatní okrem Hurbana nemali toľko lásky ku mne a k veci národnej, ktorú som, ako Vy hovoríte, sám neviem kam priviedol, aby ste ma poučili, napomenuli a na správnu cestu napravili, keďže môj krok zatracujete... Nevýslovne ma bolí, keď ma niekto bez toho, že by mi rozumel, čo robím, zatracuje...

Čakal odo mňa radu, poučenie, kým bol k tomu čas, ale ja som mu, keď už bolo neskoro, dal na vedomie, že robí zle...

Koľko sa toho zmenilo! On bol prvým medzi prvými, keď sme povstali proti bezpráviu v Uhorsku. V Tisovci už pre neho chystali šibenicu. Napísal svoje odvážne verše:

     Hoj traja sokoli! Či vám žiaľ za svetom?
     Za svetom nie, ale za slobodným letom.

Bol zase za mnou Janko Kalinčiak, spomenul som si na tú chvíľu, keď moji študenti odišli do Levoče a na jeho povesť Mládenec slovenský, ktorá vyšla v Orlovi tatranskom v roku 1847 a on mi z nej prečítal. Otec hovorí svojmu synovi, keď sa s ním lúči: „Syn môj, zajtrajší deň urobí koniec tvojej slobode, ja ti nič zakryť nechcem. Od zajtra nežiješ viac sebe, nežiješ krásnej prírode, pozajtra nesmieš viacej nasledovať pohnutie srdca svojho, musíš utlačovať jeho žiadosti, musíš po všetkom šliapať svojimi nohami a hoc i po svojich najútlejších citoch. Vidíš tie znivočené kraje? Vidíš ten ľud náš utláčaný? Vidíš, ako syn voľný rodu nášho musí sa krčiť pod jarmom cudzincov? Vidíš, ako sa šliape znak Spasiteľa, kríž svätý, od otcov tvojich prijatý? Vidíš, syn môj, toto sú veci, ktoré ti slobodu odnímu. Syn môj, krv moja, ľutujem ťa!

Odpovedal som mu, ako veľakrát, ako som dávnejšie napísal: „My dali sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestou života tŕnistou...“

Priblížiť sa k Bohu, dušou aj srdcom prijať vieru, mohol národ náš len skrze materinský jazyk, len skrze slovenský jazyk, preto mi tak ležalo na srdci, aby sa v kostoloch nekázalo ani latinsky, tobôž nie maďarsky, ale slovensky, preto som sa usiloval, v súlade s reformáciou, aby sa škola zriaďovala pri fare, ako Luther hlásal cirkev udržuje školu, škola cirkev. Len materčina nám umožní spoznávať Boha a Bibliu, duchovne i materiálne sa obrodiť.

Spojiť ducha s predmetnosťou, s matériou, s hmotou...Napísal som, že samotná idea je bezmocná, pokým si nenájde ľudí, ktorí by ju obsiahli a kým nenarazí na ľudí a štáty, ktoré sú schopné obetí...Takáto idea musí zvíťaziť, čím väčšie prekážky sa jej stavajú do cesty, tým je idea väčšia a vznešenejšia.

Vravieval som svojim študentom, že kde je raz idea, tam peniaze byť musia. Len si zaľúbte ideu pravdy a nič vám nebude nemožné.

To si aj teraz myslím, no ideu bez peňazí niet z čoho živiť, darmo som sa nádejal...

Vraciam sa do svetov, ktoré som si sám vytvoril, keď som – ako v týchto dňoch – pociťoval smútok a beznádej, keď ma opantávali depresie: Vôjdi do samôt a pustatín, a zasteskne sa ti i tam, prejdi do hluku a blesku sveta, i toho sa nasýtiš, oddaj sa bezrobotnosti, zunuješ sa, bývaj vždy v prácach, i od tých sa časom odvrátiš; slovom, úplné uspokojenie môže trvať len okamženie a koľko je takých v živote ľudskom! Neuspokojí nikdy svet ten celkom... a toto, pri osudoch našich nešťastných zaznieva smútkom v piesňach národa veškerého...

Nie je však možné zísť z tejto cesty; aj teraz si myslím, čo som bol kedysi napísal, že náš národ drží sa náboženstva a my nesmieme inou cestou kráčať, lebo táto cesta je jeho život.

Smútky naše každodenné!

Kde je idea, tam sú peniaze... Ideí som mal plnú hlavu, ale peňazí nikde.

Ako dobre mi padla podpora, ktorú mi občas poslal Kollár, Hurban, Kadavý či Koreň, veď svojich usporených 200 zlatých som do haliera minul na obeť našej svätej veci, no keby ma Slováci nechali, ešte stále dôverujem v Boha, hľadám v ňom útechu a oporu...V tom čase som nechcel prijímať peniaze z Čiech, ani od Šafárika, ani od iných vlastencov, aby som si zachoval nezávislosť, viac ma však mrzelo, že profesor Palkovič mi vôbec nič nedal ani zo sľúbených úrokov, ani za redigovanie troch čísiel Tatranky. Mal som ťažké srdce aj na Michala Hodžu, ktorému som už pred polrokom poslal brožúru Starý a nový vek Slovákov, na predaji by som zaiste čosi zarobil, veď to bola téma aktuálna, dieťa času, no kým dlho ležala kdesi na Hodžovom stole, či v zásuvke, sprísnila sa cenzúra, zakázali Belopotockého Pozorník pre článok o grófovi Zayovi a moje úvahy tak skoro nevyjdú. Ešteže som dostal skromnú podporu od šľachetného Pavla Jozeffyho, ktorý usporiadal zbierku...

Ten týždeň v mojej izbe na Panenskej ulici bol neradostný, trudný; pil som veľa kávy a nad moju obyčaj väčšmi ako inokedy som fajčil fajku. Ale ani to mi neprinášalo úľavu. Ale smútky a depresie majú aj blahodarný vplyv: akoby obmývali dušu a zbavovali ju nánosov, bahna beznádeje. Keď som nevidel ani len blikajúcu sviečku nádeje, začal som sa zapodievať myšlienkou, ktorá sa mi zdala veľmi dôležitá, ba najdôležitejšia zo všetkých úloh, ktoré som mal vykonať: zaviesť a uzákoniť na Slovensku jeden spoločný jazyk, spisovnú slovenčinu... Vrátil som sa len k tomu, o čom sa rozhodlo už 14. februára 1843 a potom v júli 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom.  

Modlil som sa, aby mi Boh doprial veľa síl a odvahy.     


KODIFIKÁCIA SPISOVNEJ SLOVENČINY  
 

Anton Bernolák si veľmi dobre uvedomoval význam slovenského jazyka, ktorý by sa stal jedným a oficiálnym jazykom Slovákov v Uhorsku. Nebola to len otázka dorozumievania sa v ústnom a najmä písomnom styku, ale aj základom pre literárnu spisbu, cirkevné a úradné dokumenty, najmä však veľmi potrebným identifikačným znakom národa. Jazyk sa stával súčasťou novej národnej ideológie: národ je jednotné jazykové spoločenstvo. Okrem toho by spoločný jazyk bol istou nádejou aj v neutíchajúcom konfesionálnom spore medzi katolíkmi a evanjelikmi. Anton Bernolák sa rozhodol pre západoslovenské nárečie (hoci sám pochádzal z Oravy, kde bolo takéto nárečie cudzie), ktorým sa najviac hovorilo v Trnave a okolí, ale aj v menších oblastiach južného Slovenska pri Nových Zámkoch (kde Anton Bernolák pôsobil od roku 1797),v  Šuranoch, Komjaticiach a pod. Základom bola tzv. kultúrna západoslovenčina, pričom Bernolák zdôrazňoval najmä ústnu jazykovú prax. Bernolák sa snažil očistiť toto nárečie od bohemizmov a tak zaviedol do systému aj prvky stredoslovenského nárečia, najmä mäkčenie hlások ď, ť. ň, ľ. Zjednodušene sa však riadil zásadou: „Píš, ako počuješ!“

Podnetom bol aj dekrét rakúskeho cisára Jozefa II. v decembri 1786, ktorý vyhlásil nemčinu za úradný jazyk monarchie a tým mal vytlačiť latinčinu, ale zároveň prezieravo vydal dekrét o pestovaní krajinských, resp. materinských jazykov, najmä na nižších stupňoch škôl, aby si potom žiaci lepšie osvojili nemčinu ako jazyk úradný a diplomatický v rakúskej monarchii, vrátane Uhorska. Jozef II. zároveň podporoval jazyky jednotlivých národov monarchie, aby tak zlepšil komunikáciu duchovenstva, kňazov s veriacimi. Maďarskí nacionalisti sa po smrti Jozefa II. od roku 1790 chopili príležitosti a snažili sa o maďarizáciu Uhorska, kým zase v Čechách silneli germanizačné tlaky. Pre Bernoláka to bol impulz, aby využil príležitosť, ktorý mu ponúkol spomínaný dekrét.

Bernolákovi sa podarilo napísať Slovár slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarsko- šesťdielny porovnávací slovník ešte v roku 1808 a hoci ho v Budíne vydali až po jeho smrti v roku 1825 – 1827, vychádzali z neho a opierali sa oň veľkí autori súdobej slovenskej literatúry, ako Ján Hollý, Jozef Fándly, Anton Rudnay, neskôr Andrej Radlinský, Martin Hattala, Martin Čulen, Ján Palárik, Jozef Karol Viktorín – to bola tretia generácia bernolákovcov a ďalší. Bernolákov porovnávací slovník bol dôležitý a vydaný hlavne preto, aby sa na základe iniciatívy Alexandra Rudnaya a najmä Jura Palkoviča pod jeho vedením preložila Biblia – Písmo sväté po prvýkrát do slovenčiny, resp. do bernolákovčiny, čo sa aj uskutočnilo v dvoch zväzkoch r. 1829 a 1832. Bibliu v bernolákovčine zadarmo posielali na všetky slovenské katolícke fary, išlo o najväčší cirkevný, národný, vydavateľský a kultúrny počin v dovtedajších dejinách slovenskej kultúry. Jozef Ignác Bajza mal však vlastný model kodifikácie slovenčiny na základe hornotrenčianskeho nárečia z okolia rodného Predmiera, a preto vznikli známe bernolákovské polemiky.     

Aj Bernolákove úsilie narážalo na odpor, ako napokon každá aktivita Slovákov, ktorá sa čo len trochu snažila zlepšiť ich postavenie v Uhorsku. Andrej Chazár, ktorý bol asesorom Gemersko-malohontskej stolice, ostro a nekompromisne pomenoval postavenie obyvateľov Uhorska: „Každý, kto je maďarský chlieb, musí sa stať znútra i zvonku, spredu i zozadu, telom i dušou Maďarom, čiže musí si osvojiť maďarskú reč i mravy a nosiť maďarské šaty.“ Ešte ostrejšie to zaznelo v maďarskom zborníku učených pojednaní Tudományos Gyujtemény už v roku 1817: „V Uhorskom kráľovstve sú Maďari národ, ale nie Slováci. A tak je slovenský národ v Uhorsku iba pohoršujúci sen, alebo smiešna myšlienka...“

Aj keď sa Bernolákovo úsilie stretlo medzi slovenským vzdelancami s pozitívnym ohlasom a bolo prvým pokusom kodifikovať slovenčinu ako spisovaný jazyk, predsa len dôsledne nesplnilo svoj účel. Bernolákovčina sa neujala po celom Slovensku, evanjelickí vzdelanci naďalej písali po česky, prípadne sa češtinu snažili slovakizovať, čím vznikal iba akýsi hybridný jazyk. Navyše, obecný ľud dosť dobre nerozumel ani jedným, ani druhým.

Michal Godra sa pokúšal spojiť slovenských katolíkov a evanjelikov ešte v roku 1833 a chcel na to ako základ použiť bernolákovčinu, no – takpovediac – premiešať ju s prvkami stredoslovenského nárečia. Bol prvý, kto použil názov „slovenčina“.

„Nie gramatiku, život chceme,“ opakoval neraz Štúr, keď hájil slovenský jazyk.

Ľudovít Štúr mal v tomto ohľade podobný názor ako Michal Godra. Štúr však vychádzal najmä z vedeckých názorov Dobrovského a Šafárika, ako aj ďalších slavistov, pričom v tomto období sa slavistika neobyčajne prudko rozvíjala, navyše slavisti vyčlenili slovenčinu ako samostatný slovanský jazyk a určili v ňom, vrátane Šafárika, tri nárečia – západné, stredné a východoslovenské. Sám Štúr mal filologické vzdelanie, ovládal historickú gramatiku, porovnávaciu jazykovedu i základy slavistiky, bol aj polyglot, všímal si kodifikačné procesy u iných národov – Francúzov, Nemcov, Čechov, Rusov a iných. Ani pre Štúra, ani pre Bernoláka nebol národný jazyk samoúčelnou, akademickou otázkou, ale išlo im obom aj o politickú samostatnosť v rámci Uhorska. A v roku 1843 sa mohlo zdať, že napriek mnohým sporom a maďarizačným tlakom by v tomto ohľade – teda kodifikovať spisovanú slovenčinu – mohol byť Štúr úspešný. Okolnosti boli na pohľad priaznivé: začiatkom roku 1843 vydal panovník Ferdinand V. dekrét, ktorým zakazoval tzv. ilýrske hnutie, keďže v monarchii sa nenachádza žiadna Ilýria. Pritom však prikazoval, aby sa nekládli prekážky vývinu národných rečí v Uhorsku a tým sa nedával podnet na nevraživosť a napätie medzi národmi. Autorom takejto koncepcie bol knieža Clemens Metternich, ktorý si tým chcel upevniť mocné postavenie vlády a zabrániť sporom a sťažnostiam, ktoré končili na viedenskom dvore. To bolo však len zdanie, pretože ak panovník zakázal ilýrske hnutie, tak mohol zakázať aj hnutie české a slovenské.

Rozhodujúcu úlohu pri kodifikácii slovenčiny však nemala panovníkova rezolúcia, ale stretnutie Štúra, Hurbana a Hodžu na evanjelickej fare v Hlbokom 11. až 16. júla 1843, kde v tom čase necelý mesiac pôsobil Hurban ako nový farár. Tomuto zásadnému stretnutie predchádzala schôdzka niekoľkých blízkych Štúrových priateľov a spolupracovníkov už 14. februára 1843 o zavedení spisovanej slovenčiny. Ako pripísal Samo Bohdan Hroboň na Štúrov list, ktorý mu do Prahy priniesol Janko Gáber cestou na štúdiá do Nemecka: „deň vzkriesenia slovenčiny bol v ten deň medzi treťou a piatou popoludní“. Pričom prítomní boli: „Ľ. Štúr, J. Rimavski, Samko Vozár, Janko Kalinčiak, Janko Gáber a ku koncu Samko Štúr.“ Aj napriek tomu, že práve po tieto dni pokračovalo vyšetrovanie sedemnásťčlennej komisie na evanjelickom lýceu, Štúr bol za myšlienku spisovanej slovenčiny rovnako zapálený a nadšený, ako za ostatné veci slovenského hnutia, tým skôr, že v novom kodifikovanom jazyku chcel vydávať prvé slovenské politické noviny – hoci ešte nebol rozhodnutý, či noviny budú vychádzať v češtine, bernolákovčine alebo perspektívnej slovenčine a ich kombináciách.

Šesť dní na fare v Hlbokom bol dostatočne dlhý čas na to, aby dôsledne prediskutovali možnosti kodifikácie slovenčiny a zároveň aj konkrétne spôsoby, ako nový jazyk uviesť do praxe. Jozef M. Hurban začal druhý ročník almanachu Nitra prepisovať do práve prijatej slovenčiny, Štúr sa už vážne zaoberal štruktúrou a obsahom Slovenských národných novín. Hovorilo sa aj o založení spolku, ktorý by vydával slovenské knihy. Len Hodža trochu váhal a hoci nebol proti kodifikácii slovenčiny, predsa len žiadal Štúra s Hurbanom, aby mu dali trochu času na rozmyslenie; napokon návrh bezvýhradne podporil.

Potom sa Štúr s Hurbanom a Hodžom pobrali za Jánom Hollým na Dobrú Vodu, kde bol Hollý na odpočinku u svojho priateľa, dekana Martina Lackoviča a chceli počuť jeho názor. Hollý bol spokojný, odobril stredoslovenské nárečie ako základ novej spisovnej slovenčiny, dal im požehnanie, dokonca sa takmer ospravedlňoval, že za jeho časov „nebolo možnosti na Slovensku inou rečou knihy písať ako tou, v ktorej už nebohý Bernolák bol gramatiku spísal. Aj moje metrum dalo sa výborne v tejto reči užiť. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči.“

Keď Štúr písal obsiahle pojednanie „Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí“ (vyšlo s oneskorením až v roku 1846), tak spomenul aj stretnutie na fare v Hlbokom, v lone statočného ľudu nášho, „kde po prácach denných vo večerných chvíľach dohovárali sme sa o kroku tomto, hovoriť k ľudu nášmu nielen v obecnom, ale aj v pospolitom a vyššom živote nárečím naším, milou našou slovenčinou.“ Štúr takisto spomenul prvé pozitívne ohlasy: „Už mnohí, o kroku tomto uvedomení, prirazili sa k nemu celou dušou.“ Konkrétne to boli Karol Kuzmány, Samuel Chalupka, Jonáš Guoth, Gašpar Fejérpataky Belopotocky, Ján Kadavý (ktorý bol pôvodne ostro proti) a veľa iných. Štúr sa nadchýnal: „Celá mládež slovenská prijala myšlienku túto so zápalom a mládež nesie so sebou budúcnosť života.“

 „Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí“ je presvedčivým zdôvodnením, prečo moderný národ potrebuje modernú reč. „Tento čas je pre nás tak vážny, pretože nám nový život nastáva a tak bolo treba dokonale premyslieť, ako sa my do tohto života pustiť máme, aby sa nám podaril... Život náš my len vystavíme v nárečí našom vlastnom, bo ono nám je najbližšie, ono nám je rečou najzrozumiteľnejšou, ono má k srdcu i mysli našej prístup najľahší.“ A v podobnom tóne zaznievajú aj ďalšie myšlienky.

Úvodné slová, vety, celé pasáže sa nezaoberajú samotnou podstatou slovenského jazyka, neriešia gramatiku, slovosled, slovník, syntax a pod. Sú skôr akousi výzvou – až patetickou, či poetickou – prečo je nevyhnutné používať jednotný slovenský jazyk, pričom sa Štúr vracia aj do minulosti: tej dávnej, ale aj tej nedávnej, v ktorej sa jazyk, ani národný život nevyvíjali. Štúr si oprávnene povzdychol: „Oj stoletia a stoletia premlčali ste, Slováci, stoletia preleteli ponad vás a nepodurkali vás, ale preleteli ako vetry ponad skaly nečujné a vy, rodáci, stáli ste ako zakliati. Ale prišiel čas i vám i švihol vás prútom a vy striasli ste sa, prebleskli a ožili... Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom! Vitaj nám storáz, ty verná družica Slováka!“

Potom však už Ľudovít Štúr obrátil pozornosť na vecné stránky tohto problému. Začal pojmom „kmeňovitosť“. Čo tým myslel, nie celkom presne vysvetlil, keďže: „Pred všetkým iným v tejto veci na kmeňovitosť národa nášho slovanského pozor obrátiť treba.“ Pomohol si nemeckým ekvivalentom : Gliederung in Stämme, ale aj latinským divisio in stirpes, čiže – členenie kmeňov. Pokračoval  ďalej: „Kmeňovitosť táto je pri každom národe znamením veľkej sily duchovnej v ňom sa ukrývajúcej, živosti a čerstvej hýbavosti národa.“

Je to rôznorodosť v jednote, jednota v rôznorodosti slovanských jazykov.

Od jazyka sa odvíja duchovno národa, jeho vnútorné bohatstvo, kresťanská postať a tým aj hodnotové kritéria, tým aj bohatstvo materiálne. „Čím rozvitejšia, rozmanitejšia, bohatšia je reč daktorého národa, tým iste aj duch národa, ktorý si reč vytvoril, musí byť bohatšie obdarovaný, čerstvejší, živejší, strunovitejší a národ takým duchom obdarený sa aj v histórii pred inými národmi plodmi svojho ducha vyznačuje a krajšie od iných poligotáva.“

Nemožno však podľa Štúra jednoznačne tvrdiť, že by „daktorý národ len pre kmeňovitosť svoju bol viacej duchovný“, tak či tak, kde je v národnom života väčšia rozmanitosť, tam sa skôr objavujú duchovné hodnoty. Preto Štúr naliehal, aby sa aj slovenský národ rozvíjal kmeňovito, čiže v rozmanitosti, lebo len tak bude jeho život samorastlý, nezakrpatený, nasilu nevyhnaný, ale podarený, skutočne organický.

Ľudovít Štúr rozdelil slovanské kmene na jedenásť živých nárečí podľa Dobrovského a Šafárika:

1.Veľkorusi, 2. Malorusi, 3. Bulhari, 4. Srbi, 5. Chorváti, 6. Slovinci, 7. Poliaci, 8. Česi, 9. Hornolužičania, 10. Dolnolužičania, 11. Slováci.

A takto zase on sám vysvetlil pojem kmeňovitosť: „Slovanský život je rozložitý ako lipa na moc konárov. Národ je jeden, ale jeden v rozmanitostiach, i nech je teda  rozmanitosť táto aj v jednote, aj v živote duchovnom zjavná...“

Viacerým osobnostiam, českým aj slovenským, sa Štúrove úvahy nepozdávali, otvorene či skryte s ním polemizovali. Český obrodenec Jan Kadavý vo svojej úvahe „Vzájemnost ve příkladech u Čechoslovanú“ požadoval presný opak, čo navrhoval Štúr: „Zústaňme při tom počtu nářečí, který nám osudom již nevyhnutelně dán jest, aniž ji sami schvalně rozmnožujeme, ale raději kde možno umenšujme.“

Ján Kollár v diele „Cestopis do Itálie“ spomína len štyri slovanské kmene a teda len štyri jazyky: ruský, poľský, český a ilýrsky, čo je v rozpore so Štúrovým úsilím kodifikovať slovenčinu ako samostatný jazyk. Preto sa nemohol vyhnúť polemike – nielen s Kollárom, ale aj s Kadavým a postupne s ďalšími kritikmi.

Jana Kadavého napomenul, že hoci chcel v spise písať o vzájomnosti, predsa sú jeho slová „nevzájomné“: nemá sa ničiť a rušiť, čo vyrástlo, čo pochádza z hlbiny ducha, čím národ dokazuje, že je životaplný. Štúr odmietol tento Kadavého názor dosť príkrymi slovami: „My teda kvôli dakoľko leňochom, ktorým sa učiť ťaží, peknú rozmanitosť reči našej slovanskej hubiť, navnivoč uvádzať... pre takrečenú vzájomnosť zastavovať mali? To nie je vzájomnosť, ale nevzájomnosť, to dobrý duch slovanský nikdy žiadať nemôže a nebude.“ A pokračoval: „Národ sa nenamáha duchovne pre iných, ale vyjavuje na svetlo, čo sa v jeho duchu nachádza: čím sa zapálil, o tom spieva.“

Dalo sa očakávať – a Štúr sa na to pripravoval – že pokus o zavedenie slovenského jazyka na podklade stredoslovenského nárečia bude mať veľa kritikov. „Zakričia tu, viem, daktorí, načo nám bude všelijaká tá zmiešanina, k čomu tá Slovanstvu poslúži?“ pýta sa a upozorňuje: „Ale kriky také pochádzať budú od ľudí, ktorí nikdy nehľadeli do tajomstva ducha, ale vždy len živorili na kôre zemskej.“

Podstatne zložitejší spor viedol Štúr s Jánom Kollárom; v tejto polemike bol rovnakou mierou zastúpený obdiv ku Kollárovi, k jeho už vtedy monumentálnej tvorbe, jeho poézii, ale tiež k jeho myšlienkam o slovanskej vzájomnosti, ale aj otvorený, odmietavý, až bojovný nesúhlas s Kollárovou koncepciou jednotného jazyka česko-slovenského. Opakovane, až úzkostlivo si dával Štúr pozor, aby ničím neurazil Kollára a vyzdvihol jeho zásluhy, no nemal inú možnosť, ako odmietnuť jeho koncepciu. Ocenil Kollárove myšlienky, keď tvrdil, že každý jazyk, každé nárečie sa ma oživovať z druhého, aby omladlo, zbohatlo a vzdelalo sa, pričom nemá to druhé nárečie ničím ukrivdiť. Pri ozajstnej vzájomnosti zostanú všetky kmene, národy a nárečia nepohnuté na svojich dávnych miestach a napomáhajú si vzájomným pôsobením pri rozkvete spoločnej národnej literatúry. Nebolo to žiadne nepriateľstvo, ani protichodné postoje, len dve rozličné cesty k jednému cieľu. Kollár to zreteľne povedal: „Cesty mohou být rozličné, jenom vúli mějme všichni rovnou!“

 „Sú to slová utešené, z duše vzájomnou láskou k Slovanom hlboko vyliate,“ nadchýnal sa Ľudovít Štúr, no jedným dychom dodal: „Predsa len ten sám Kollár, ktorý sa tak krásne o vzájomnosti slovanskej vyjadril, vzájomnosť túto slovanskú nedobre určil a na skutočný život nedobre obrátil.“

Štúr svoj veľký vzor obhajoval, aby ho vzápätí mohol napadnúť: Kollár síce cítil úplnú pravdu o Slovanoch, o vzájomnosti, no nikdy to, čo naozaj cítil, naplno nevyslovil. Keď totiž prišiel s myšlienkou vzájomnosti, slovanský svet bol v ohrození a všetko národné túžby a potreby sa museli podriadiť principiálnej jednote, ktorá nepripúšťala trieštenie: Kollár chcel slovanské národy chrániť a preto im radil, aby sa viacej národov spojilo do jedného literárneho jazyka a tým odstránilo prekážky ich duchovného rozvitia.

 „Poctivá je myseľ Kollárova,“ prízvukoval Štúr, „ale teraz už ďakovať Bohu, trebárs nie docela, ale predsa značne sa premenili časy... Vedomie seba, národa ako národa, je národu zámok bezpečný, o ktoré sa všetky naň sa rútiace návaly rozrazia a rozpráskajú. Prestáli sme nebezpečenstvo najväčšie! Ój, prišli aj naše časy! Prišiel aj náš vek!“

Aj keď mal Ján Kollár výhrady k Štúrovým pokusom kodifikovať spisovnú slovenčinu, ani on sa neubránil trpkým skúsenostiam. Keď ešte ako mladý študent hľadal gramatickú chybu vo svojej slovenskej vete, navštívil farára Baldovského, „ale tomu sa o slovenských knihách a gramatikách, ako evanjelickým kňazom napospol, ani nesnívalo, čo ma už vtedy veľmi zamrzelo. Slovenský kazateľ – hútal som – a nemá, ba ani nepozná slovenskú gramatiku. Akože je to? Zodral by si si ruku po lakte a dolámal, keby si našich učiteľov a kazateľov ponavštevoval, veď nielenže Homéra, ale ani nijakú gramatiku a slovenskú knihu nemajú!“

Štúr mal jasno: ohraničenie Kollárovej vzájomnosti na štyri kmene, na štyri jazyky, nie je viac na čase, viacej ho netreba – vzájomnosť medzi slovanskými národmi sa rozširuje a umocňuje tým, že sa priznáva právo na ich vlastný jazyk. Zaiste, mnohí odporcovia tvrdia, že sa tým „roztratíme, rozfŕkame, keď každý so svojim vystúpi, každý svojou cestou pôjde. Krátkozrakí! Oni nechápu vzájomnosť našu, ich nezohrieva jej slnko!“

Bez ohľadu na emotívny náboj, ktorý sa nesie celým týmto spisom, Štúr vecne argumentuje, pýtal sa, či okrem ruskej, poľskej, českej a ilýrskej literatúry nejestvujú aj ďalšie nárečia a teda aj literárna tvorba ďalších slovanských národov, pýta sa, či dielo Jána Hollého nie je slovanskou literatúrou, pýta sa, či sa takéto určenie literatúr zrovnáva so životom a či to nie je „len holé klamanie nás samých?“ A pýtal sa ďalej: „Je to teda pravda, že máme len štyri literatúry? Či tým nešialime seba a neklameme svet? Alebo či tie literatúry nie sú slovanské?“

Veľmi rázne sa dožadoval toho, aby sa tomuto klamu, tej prázdnej vypínavosti, „tej nadutej nevšímavosti koniec urobil.“ Pretože „opravdivé Slovanstvo je dobré, plné lásky, ono sa prizná ku všetkým svojim deťom...Preč teda s každou v Slovanstve osoblivosťou, preč s nízkym len v kmeni svojom zaľúbením! Preč teda s menovaním štyroch literatúr, keď ich je viac a kde ich viacej k rozvitiu celého života našeho byť musí!“

Častokrát sa stávalo, že slovenskí autori, ktorí prispievali do českých, alebo aj maďarských a nemeckých, prípadne chorvátskych a poľských periodík, boli označovaní ako českí. Taktiež sa v českých časopisoch upravovali a opravovali niektoré rýdzo slovenské výrazy, korektori im dávali českú podobu a oberali tým text o niektoré slovenské špecifiká. Česi nebrali v tomto zmysel ohľad na Slovákov, mali im za zlé, keď sa v textoch objavovali slovenské výrazy a chápali to ako neúctu k českému jazyku. Aj Štúrovi sa stalo, že mu korektor zasiahol do básne Dumky večerné, keď slovo „starina“ zamenil za slovo „stařena“, čo úplne zmenilo zmysel celého veršu a čo, pochopiteľne, Štúra pobúrilo.

Slovenské nárečie, ako Štúr v tom čase pomenúval slovenčinu, považoval za bohatý, čistý, plnozvučný, jadrný jazyk, ktorý je od druhých slovanských jazykov „zachovanejší a ako sú Tatry striedkom Slovanstva, tak je striedkom nárečí slovanských, ktorý je prechodom od východných jazykov k západným a v ktorom ako v klbku sú zvité jednoty všetkých nárečí.“

Štúr bol tiež presvedčený, že „Dunaj a Tatry sú najstaršie sídliská Slovanov v Európe.“

Adam Mickiewicz vo svojich parížskych prednáškach o slovanskej literatúre vysvetľoval študentom, že iné národy stavali víťazoslávne oblúky, pamätné stĺpy, chrámy a pomníky, Slovania postavili iba jeden taký pomník a to je slovanská reč. „Mickiewicz má docela pravdu!“ nadchýňal sa Štúr. „Žiadna reč na svete sa ani bohatosťou slov, ani toľkorakou rozmanitosťou foriem svojich rečí našej slovanskej nevyrovná...“

Aj podľa týchto si Štúr uvedomoval, že nie je povinnosťou Slovákov hľadieť na iných a akceptovať ich predstavy, lež do „vnútornosti života nášho sa dobyť a podľa spôsobov tých život náš napravovať, usporadúvať a rozvíjať.“ Úplne jednoznačne prišiel k záveru, že Slováci ako samostatný národ - kmeň, majú aj samostatné nárečie - jazyk, ktoré sú odlišné od českého a hoci sa slovenčina v mnohých ohľadoch opiera o češtinu, predsa len má vlastné pravidlá a svojbytnosť. Bolo to však treba potvrdiť konkrétnymi príkladmi.

Od zaujímavých úvah o zmysle jazyka v politickom a historickom kontexte, sa Štúr v diele „Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí“, v záverečnej časti venoval prevažne problémom gramatickým, písaniu slov, rozdielnosti jazykov, zvratov, upozorňoval na rozdielny význam tých istých výrazov. Upozorňoval tiež na čisto slovenské slová, ktoré v češtine nie sú, čo je pomerne kuriózne – napríklad, v českých gramatikách stojí, že Česi nemajú hlásky „f“, kým Slováci ich majú dostatok: fúkať, fučať, fŕkať, funieť, fialka, podobne je to s hláskou „g“, kde je slovenčina bohatá: gágať, gániť, galiba, gúlať, grgať, guba, gunár, pokračuje písmenkami „dz“ a „dž“ – hádzať, sprevádzať, sadze, vchádzať, hádžem, vrndžať... atakďalej. Mohol teda konštatovať: „Koľko už v nárečí českom zvukov sa nenachádza, ktoré my Slováci máme a o ktoré je nárečie naše od českého bohatšie, výhovornejšie. Tým je aj sama reč dokonalejšia, čím viac zvukov má a čím vernejšie, maľovanejšie prirodzené hlásky vytvára a predstavuje a aj z tejto strany ukazuje naše nárečie k spôsobnosti poézie.“

Česi majú len jeden vlastný zvuk, ktorý Slováci nemajú, to je „ř“, ale „za ktorým veľmi nebanujeme. „Načo ho písať, keď ho nevyslovujeme? Zrovnáva sa to písmo s rečou našou? Naskrze nie!“

A ďalej: Štúr sa obšírne venoval skloňovaniu slov, prídavným menám, slovesám, zámenám, upozorňuje na množstvo odlišností, pričom však nezabudne ani na príbuznosť a totožnosť mnohých slov, slovných spojení a gramatickej jednotnosti. Po dlhej úvahe však jednoznačne konštatoval, že „všetko, čo sme dosiaľ z češtiny a slovenčiny predniesli, potvrdzuje našu vyššie vyslovenú výpoveď, že je čeština nárečie iné ako slovenčina a že slovenčina je nárečie zvláštne a samostatné.“

Snaha o kodifikáciu jednotného jazyka pre Slovákov nebola motivovaná len politicky, ale mala utvoriť lepšie podmienky na vzdelávanie, slovenskú liturgiu, na slovenské vyučovanie v školách, na vydávanie kníh v slovenskom jazyku. Štúr argumentoval tým, že české knihy, ktoré prichádzali na Slovensko, neboli pre väčšinu čitateľov zrozumiteľné a jednoduchí ľudia im takmer nerozumeli. Bolo preto prirodzené, že duchovní vodcovia národa sa museli na národ obracať v reči, ktorej rozumel. Na češtinu boli slovenskí dejatelia dlhé desaťročia odkázaní, pomáhali si češtinou ako vedeli. Ale ako bol Ľudovít Štúr presvedčený, „ona nás neprebrala, trebárs nejedno stoletie sa u nás ako spisovná reč pridŕžala, v našom ľude žiadne väčšie duchovné pohnutie nevyvolala, lež my sme si len podriemovali a hliveli.“ Podľa Štúra však bola teraz situácia iná, ľud postupne dozrieval, prebúdzal sa, žiadal si žiť s tým, čo preňho bolo životom: so slovenčinou Slovák prežil potupné roky a teraz, keď mu nastával lepší čas, mal by ju opustiť a hodiť stranou?

Spisovná slovenčina bola veľmi dôležitým krokom aj k vymedzeniu sa proti češtine: hoci Štúr v mnohých prípadoch – a opakovane – zdôrazňoval vzťah Čechov k Slovákom, kládol dôraz na vzájomnosť týchto dvoch blízkych národov, mal veľkú oporu a veľa priateľov v českých krajoch, predsa len si bol vedomý odlišnosti oboch jazykov, ale aj oboch národov. „Česi sú kmeň od nás odchodný, ich história nepadá na nás, bo sme my v nej žiadnej účasti nemali. Oni si žili pre seba a vykonali pre seba to, čo vykonali a vykonať mohli, my sme ale v ich histórii nežili a tak ani história nie je naše spoločné imanie. Keď oni po svete hrmotili a víťazstvami a druhými skutkami slávu si nadobývali, podriemkávali sme my v našich tichých Tatrách, i keď nám kto čo podal, prijali sme to, kým neprišiel i nám čas a kým aj nad našou driemotou nezatrúbila trúba života národov.“

Aj keď bol Štúrov postoj, pokiaľ ide o odluku češtiny od slovenčiny nekompromisný, na viacerých miestach svojich spisov opäť a znovu zdôrazňoval, že to neznamená rozchod a odcudzenie týchto národov. Nabádal, aby naši krajania nezabúdali na „túto sestru našu najbližšiu. Nezabudnime nikdy na vďačnosť, ktorú sme pracovitému a umnému českému kmeňu povinní; on nás v hlivení našom opatroval a nás k životu vyššiemu svojimi duchovnými plodmi pripravoval, preto vďačnosť naša nech vždy ostane k nemu svieža a v srdciach našich. Pominuli časy českej slávy, ale nestratili sa jej skutky.“

Štúr nebol kabinetným pedagógom, vedcom a politikom, netrávil čas oddelený od potrieb slovenského národa; často cestoval, stretával sa nielen so vzdelancami, teológmi, zemanmi, šľachtou, učiteľmi, obchodníkmi...ale aj s jednoduchými ľuďmi, remeselníkmi, roľníkmi, murármi, nádenníkmi, ktorí síce mali jednoduché vzdelanie – čo znamenalo, že vedeli čítať a písať – no neboli schopní sa vzdelávať, ani rozširovať vedomosti, keďže české knihy zväčša nečítali: nerozumeli češtine. Neraz sa stretával s tým, že ani učitelia – najmä evanjelických škôl – nie celkom rozumeli češtine, každý vyučoval v inej reči, používal iný pravopis, čo len prispievalo k roztrieštenosti. Jednotný jazyk je prvým predpokladom k prebudeniu národa a až potom budú nasledovať ďalšie emancipačné kroky. Povinnosťou vzdelancov je pomocou jednotného jazyka pomáhať národu: „bo k čomuže sme tu povolaní, keď nie k tomu, aby sme opustenému, odhodenému, zanedbanému ľudu nášmu z jeho stavu terajšieho pomohli a ako ľud poriadny ho do radu iných národov pred tvár Boha a človečenstva postavili?“

Nielen Štúr, ale aj ďalší priatelia z jeho okruhu, ktorí postupne začali písať v slovenskom jazyku, sa stretávali s výčitkami a nepochopením, okrem iného aj s argumentom, že keď budú písať v slovenčine, stratia v Čechách a na Morave odbyt ich kníh. Takéto argumentácie však Štúra len podráždili: „My máme teda pre kramárstvo robiť a písať, pre kramárstvo ľud náš zanedbávať máme? My píšeme a písať máme, aby sme ľud náš ďalej v ľudskosti potiskli!“

Pritom Štúr sa viackrát obracal priamo na českých spolupracovníkov, aby akceptovali snahu Slovákov o vlastný jazyk, alebo aspoň prispôsobili češtinu a dovolili používať aj slovenské výrazy. V liste Františkovi Palackému 10. apríla 1836 žiadal, aby českí vzdelanci v záujme jednoty bratských národov zľavili zo svojich striktných jazykových pravidiel, aby prijali do češtiny niektoré slovenské slová a aby „v dobách mluvnických jen o něco ustoupili.“

Štúrove neodbytné, až tvrdohlavé postoje v ohľade spisovanej slovenčiny mu na jednej strane získavali ďalších a ďalších stúpencov, no na strane druhej silneli hlasy odporcov a staré priateľstvá sa menili na nevraživosť, až na nepriateľstvo. Musel sa s tým vyrovnať: „Život každého národa stojí mnoho, veľmi mnoho obetí...my sami teda obetovať pre dobro ľudu nášho a na oltár ľudstva nič položiť nechceme? Bez obetí, bez činov sú naše reči daromné bubliny, pod národnou zásterou ukryté smradľavé osobnosti...“

Napriek tomu, že sa dostával pod paľbu kritiky, bol Štúr v tomto ohľade optimistom: tým skôr, že čoraz viac vzdelancov, ale aj prostých ľudí sa hlásilo k spisovnej slovenčine. Ľud plný života a ochoty k obetiam nachádzal dôveru k novému jazyku. Keď sa rozchýrilo, že sa pripravujú prvé slovenské politické noviny, Štúr spokojne ohlasoval, že „sto a sto hlasov k nám z rozličných kútov Slovenska dobehlo, aby noviny naše vydávané boli v nárečí našom. Bude vec svedomia tieto hlasy našincov vypočuť a ich žiadosti zadosť urobiť.“

Kompromis nebolo možné vziať do úvahy, hoci sa ozývali aj názory, aby sa slovenčina zmiešala s češtinou a to by vytvorilo základ akéhosi spoločného jazyka. Ale čo by z toho vzniklo? Čia by to bola reč? Slovenská alebo česká? Ani jedna! A kto by ju používal? Zopár spisovateľov?  Rozhodne však ani jeden z národov – ani český, ani slovenský. Bola by to len „strakatina spisovná“, ktorej by sa časom všetci nasýtili a potom sa každý vrátil k svojmu pôvodnému jazyku. Pretože nie dakoľko hláv tvorí reč, ale reč si vytvorí národ sám.

Jozef Dobrovský, ktorý sa narodil na južnom Slovensku v Balážskych Ďarmotách, delil slovanské nárečia na východné a západné a tvrdil, že slovenčina má viacej znakov spoločných obom nárečiam, takže je uprostred slovanských nárečí a tým je aj najzrozumiteľnejšia pre všetky slovanské národy. Takéto názory Štúrovi mimoriadne vyhovovali: „Keď my Slováci vlastné nárečie obrábať budeme, spisy naše budú mať ku všetkým kmeňom slovanským snadný prístup, lebo ich každý kmeň najlepšie zrozumie.“

Pre Štúra bol častým a opakovaným problémom vzťah slovenských evanjelikov a katolíkov. A to nielen v otázke spisovnej slovenčiny. Aj keď sám bol evanjelik a čiastočne podliehal vplyvom a výchove evanjelického cirkevného prostredia, veľmi mu záležalo na tom, aby boli v tomto smere Slováci jednotní, aby prekročili hranice konfesionálnych rozdielov. Ocenil, že katolíci sa síce v časoch dávnejších pridŕžali češtiny, ale odstúpili od českého nárečia a chytili sa slovenského jazyka: dokonca v ňom začali spisovať slovenské knihy. Ľudovít Štúr to aj priamo pomenoval: „Pôvodcovia tohto povýšenia nárečia nášho boli na konci minulého stoletia Ignác Bajza, Ďurko Fándly a slávny Anton Bernolák, ktorí prekliesnili cestu slávnemu slovenskému spevcovi Jánovi Hollému.“

Povýšiť stredoslovenské nárečie na základ spisovnej slovenčiny bolo premyslené rozhodnutie, ktoré vychádzalo to Štúrovej lingvistickej prípravy. Okrem vlastných postrehov a úvah, okrem filologického vzdelania sa mohol oprieť o viacerých predchodcov, ktorí sa snažili spísať normy spisovnej slovenčiny, resp. češtiny. Vavrinec Benedikt, Slovák z Nedožier pri Prievidzi – žil v rokoch 1555 až 1615 – bol autorom prvej systematickej českej gramatiky, bol dekanom Filozofickej fakulty a prorektorom Karlovej univerzity v Prahe. O jeho dielo Dve knihy českej gramatiky sa opierali lingvisti Josef Dobrovský a Josef Jungmann, ale aj Slovák Martin Hattala. Oveľa neskôr, v roku 1746 napísal Pavel Doležal, rodák zo Skalice, obsiahle dielo s názvom Gramatika slovensko česká (Grammatica Slavico Bohemica) v ktorej sa zaoberá formou a jazykovou normou biblickej češtiny a porovnáva ju so slovakizovanou češtinou; aspoň v zátvorkách k českým výrazom má miesto aj slovenský ekvivalent. A pravdaže, Štúr veľmi dobre poznal dielo Antona Bernoláka.

Ale ešte pred Bernolákom významne do tvorby slovenčiny vstúpil františkánsky mních Hugolín Gavlovič – 1712 až 1787 – ktorý bol nielen básnikom a spisovateľom, ale aj osvietencom, učencom, najmä však autorom rozsiahleho diela Valaská škola mravov stodola a Kresťanská škola s veršami zvázaná. Jazyk tohto diela je svojrázny: nie je to ani čeština, ani bohemizovaná slovenčina, či jedno z mnohých nárečí, ale zmes kultúrnej západoslovenčiny a stredoslovenského nárečia, no s prvkami českého (aj moravského) jazyka, dokonca aj s poľskými prvkami.

Štúr sa mohol opierať aj o pokusy ďalších vzdelancov, ktorí písali čiastočne v češtine, čiastočne sa snažili vnášať slovenské výrazy, aj keď základ ich literárneho prejavu bol v češtine. Samuel Hruškovic, Daniel Krman mladší, Bohuslav Tablic, Ján Hrdlička, Ondrej Plachý, Juraj Ribay a predovšetkým Matej Bel. Spomedzi týchto autorov vynikal evanjelický kňaz, básnik, literárny historik Bohuslav Tablic – 1769 až 1832 – ktorý bol okrem iného aj prekladateľom z nemčiny, angličtiny a maďarčiny, takže mal bohatý jazykový základ a veľkú slovnú zásobu. Ešte pred ním bol ďalšou výraznou osobnosťou bol Daniel Krman mladší – 1663 až 1740 – ktorý bol jedným z najplodnejších autorov uhorskej barokovej literatúry, prežil dramatický a dobrodružný život (napokon zomrel v bratislavskom väzení), písal latinsky a česky, pričom upravenú češtinu považoval aj za slovenský jazyk. Už v roku 1704 vydal  Základy slovanskej gramatiky (Rudimenta grammaticae Slavicae), kde načrtol pravidlá slovanských jazykov. A pravdaže, nie je možné vynechať ozdobu Uhorska, polyhistora a encyklopedistu, evanjelického teológa Mateja Bela – 1684 až 1749 – ktorého možno právom považovať za priekopníka slovenského osvietenectva, ale aj za jedného z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia. Lenže – hoci bol Matej Bel-Funtík rodák z Očovej, priamo zo srdca Slovenska, jeho vzťah k slovenčine a k Slovákom bol pomerne vlažný. Hoci on sám o sebe hovorieval, že je pôvodom Slovák, národnosťou Uhor a vzdelaním Nemec, o slovenskom jazyku nemal valnú mienku. Slovenčina stála v jeho názorových hodnotách až za latinčinou, maďarčinou, češtinou a slovenčinou. Aj vo svojich jazykových učebniciach uvádzal poradie: latinčina, nemčina, maďarčina a čeština ako spisovný jazyk pre Slovákov. Platilo to aj pre názvy obcí na Slovensku, tam bola na prvom mieste maďarčina a slovenčina až na poslednom mieste. Pre Mateja Bela bola slovenčina len ľudová reč a ani v budúcnosti nemala nárok vyrovnať sa češtine. Jozef Škultéty dokonca o Matejovi Belovi poznamenal, že bol hungaristicky orientovaný, ba že bol maďarizátor. Napriek tomu to neznižovalo Belov význam pre uhorskú, aj európsku kultúru a vedu.

Aj keď mal Matej Bel istý odstup od slovenského nárečia, aj od Slovákov obecne, predsa len sa vyslovil o slovenskom jazyku veľmi pochvalne: „Žiaden národ nemá takej reči ako my, takej bohatej a rozmanitej, žiaden nie je taký zhovorčivý, celému svetu otvorený ako náš, v žiadnom sa na slovo toľká váha nekladie ako v našom, žiaden nemá toľko spevov a nik toľko nespieva ako národ náš.“

Ľudovít Štúr vrúcne ďakoval katolíkom – Bajzovi, Fándlymu, Bernolákovi, Palkovičovi, Rudnayovi, Ottmayerovi, Hamuljakovi, Hollému –, že oni povýšili nárečie za reč spisovnú a prví pochopili, že Slováci len vo vlastnom jazyku niečo môžu vykonať. V čase silných a protichodných konfesionálnych názorov medzi katolíkmi a evanjelikmi to bol ústretový a prelomový ekumenický počin. Kým katolíci sa priklonili k domácemu nárečiu – nárečiu slovenskému – tak evanjelici zostávali pri češtine. Štúr v tom videl „rozčesnutie kmeňa“, pretože „dokiaľ bude medzi nami toto rozčesnutie trvať, dotiaľ bude život náš len trhanina, dotiaľ sa budú o nás protivníci otierať a nám v prácach prekážať... Prestať teda musí toto rozčesnutie a nastať musí bratské spojenie. Žijeme tu spolu, bývame na zemi starootcovskej, sme si zo všetkých najbližší, ba tí samí a jeden o druhom nevieme! Robíme to samé a ruky si nepodáme!“

To už nebola len výzva k spoločnému postupu v otázke spisovnej slovenčiny, ale aj výzva k principiálnemu postupu slovenských evanjelikov a katolíkov vo veciach zásadných otázok a problémov slovenského národa. Tejto otázke sa Ľudovít Štúr často venoval, vynaložil veľké úsilie, aby otupil či naplno odstránil konfesionálne spory medzi evanjelikmi a katolíkmi; sledoval tým jednotný postup, prepojenie síl roztriešteného národa. Štúr nepochybuje o tom, a opakovane to zdôrazňuje, že prvý krok k spisovnej slovenčine urobili katolícki vzdelanci a napísal, že impulz – krok – ku kodifikácii spisovnej slovenčiny vyšiel od katolíkov, ktorí sa prihlásili k slovenčine a prisvojili si pravdu, že k rozvitiu duchovného života je český jazyk nedostatočný. V Náuke reči slovenskej oceňuje katolíckych bratov, ktorí sa odtiahli od češtiny, pritom však nepovýšili žiadne slovenské nárečie na spisovnú reč – ale vzali nárečie češtine najbližšie. Aj keď to nebolo, ako sa časom ukázalo, správne riešenie, „týmto mužom patrí zásluha, že nám most k opravdivému životu nášmu v jeho vlastnej forme pripravili.“ Česká gramatika a český slovník nemôžu byť však základom spisovnej slovenčiny: bolo nevyhnutné pripraviť vlastnú gramatiku a vlastný slovník.

Štúr si veľmi dobre uvedomoval, že spisovný jazyk musí mať pevné pravidlá, vnútornú štruktúru, zákony, ktorými sa riadi, preto si „za povinnosť držal... jej i základ položiť, na ktorom by sa ďalej stavať mohlo. A z tejto príčiny napísal som prítomnú gramatiku. V gramatike je skúmavosť alebo vysvetľovanie ústrojnosti reči našej s jej skutočným vyložením spojené... stojí ona na vysvetlení vnútorného stroja a poriadku reči našej, ktorý svojou peknou zložitosťou zabáva ducha a ktorého poznanie aj k hlbšiemu poznaniu našej reči navodzuje.“

Okrem Jána Kollára však spisovnú slovenčinu napádali nielen podaktorí českí národovci, ale aj Slováci, z ktorých sa stali maďaróni. Osobitne vynikali Štefan Launer a Andrej Lanštiak, ktorí útočili nielen na štúrovcov, ale aj bernolákovcov. Chceli tak zjavne vraziť klin nedorozumenia, až nenávisti, medzi katolíkov a evanjelikov, medzi zástancov štúrovskej koncepcie spisovnej slovenčiny a bernolákovcov. Pritom však Štúr sa dlhodobo snažil o spoluprácu medzi katolíkmi a evanjelikmi, aj M. M. Hodža vo svojom spise Dobré slovo Slovákom súcim na slovo zreteľne formuluje potrebu dohodnúť sa, veď už čas dozrel na zjednotenie Slovákov a otázka jazyka sa musí na niečom konečnom ustáliť a „celá tá rozopra o ňu ako len možno náležite rozhodnúť.“ Podobné stanovisko zaujal aj J. M. Hurban v texte Slovensko a jeho život literárny, keď odmieta delenie „na katolíkov, tu na luteránov, tam na bernolákovcov, na Čechov, meštiakov, dedinárov, horniakov, dolniakov, fanatických, či miernych.“ Naliehal na to, aby sa Slováci spojili nielen v reči, duchu, vzdelaní a literatúre. Andrej Sládkovič tieto rozpory označil za „plevy“, rovnaký názor mali aj niektorí katolícki duchovný, ako napríklad J. Ščasný.

Hoci sa na práci pri kodifikácii spisovnej slovenčiny podieľalo viacero slovenských vzdelancov, evanjelikov aj katolíkov, predsa len hlavný a rozhodujúci impulz vyšiel od Ľudovíta Štúra, on bol spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom aj hlavným organizátorom a koordinátorom. A hoci sa vyskytli aj problémy, ťažkosti a nedorozumenia (časom sa otvoril spor o mäkké „i“ a ypsilon) predsa vďaka Štúrovej schopnosti odstraňovať prekážky, robiť primerané kompromisy, zapojiť do práce ľudí aj s odlišnými názormi, sa podarilo kodifikovať spisovný jazyk so všetkými náležitosťami. Slovenčina sa postupne stávala jazykom, ktorý používalo čoraz viac autorov, prenikal do škôl, úradov, cirkvi, stal sa tmelom, ktorý spájal vtedy rozpornú a rozpoltenú spoločnosť.

Ľudovít Štúr splnil jeden zo svojich prvých veľkých cieľov: spisovná slovenčina sa stala realitou. Mohol sa pustiť do ďalšieho ambiciózneho plánu: vydávať prvé politické noviny na Slovensku.  

Priemer: 4.7 (26 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama