Reklama

Ľudovít Štúr maďarskými očami

Na okraj nedeľného popoludnia v Modre
Počet zobrazení: 1581

Pred pár dňami som sa zúčastnil na verejnej diskusii s názvom „Čo znamená dnes Revolúcia 1917 v Rusku. Dva pohľady po 100 rokoch“ a 5. novembra 2017 nedeľného popoludnia na tému „Ľudovít Štúr a slovenská národná spoločnosť“ vo výstavnej sieni Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. Čo spájalo tieto dve témy okrem mojej osoby? Netradičnosť pohľadu na dejinnosť, ktorá vyplývala zo zásadnej východiskovej inakosti až protikladnosti doterajších prístupov! Pokiaľ na „Veľký október“ vyložil svoj pohľad (okrem iného kresťanský demokrat) Dr. Ján Čarnogurský, tak o mieste Ľudovíta Štúra v slovenskej národnej spoločnosti sme sa dozvedeli na základe odborných štúdií Józsefa Demmela –  mladého maďarského historika. Svet sa skutočne mení… Našťastie slovenský divák a poslucháč súčasného života väčšinou netrpí predsudkami.

demmel_pozvanka.jpg

Slovensko-maďarské a maďarsko-slovenské vzťahy sa pomaly a isto stávajú trvalou súčasťou mojej pozornosti. Preto som nezaváhal a popoludnia v Modre sa zúčastnil. J. Demmel sa k téme Slovenska 19. storočia podľa jeho slov dostal najmä zásluhou známeho polonistu  a slávistu profesora Csabu Gy. Kissa. Svedčí tomu aj úvodný odkaz v knihe „Rozštiepená minulosť (Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov)“: Publikáciu venujeme nášmu učiteľovi Csabovi Gy. Kissovi, ktorá vyšla takmer pred desiatimi rokmi. J. Demmel je autorom a spoluautorom piatich kapitoliek zo šestnástich. Pozoruhodná práca najmä z hľadiska témy. O Slovákoch (nie o Slovensku) z maďarského pohľadu. Pozoruhodná najmä tým (ako píše v úvode slovenský historik Roman Holec), že „kladie závažné otázky, pomenúva stereotypy, predsudky a problémy a sem-tam snáď (aj) hľadá odpoveď“. Podľa môjho dejinného (samozrejme, slovenského) gusta je príliš striktne maďarská. Ak hľadá odpovede, tak len v rámci maďarského vedomia, dejepisného, jazykového, politického. Chýba jej niečo ako cezmaďarský, nadmaďarský presah myslenia. Súhlasím aj s nasledujúcimi slovami R. Holca: „Dialóg nevzniká ako výmena myšlienok medzi dvoma rovnako zmýšľajúcimi, práve naopak, predpokladom dialógu sú rozdielne názory.“ Ale dodávam, že je potrebné dohodnúť sa na spoločnom znení (definovaní) minima základných pojmov, čo v tomto prípade (a nielen v dejepisectve) sa doteraz nepodarilo. Preto nevznikol obojstranný dialóg. Je to stále len množstvo monológov vedľa seba, bez akéhokoľvek vzájomného presahu. Aj sám J. Demmel vo svojej práci Neznámy Ľudovít Štúr píše: „Roman Holec v roku 2007 v závažnej štúdii vyslovil názor, že slovensko-maďarské spoločné dejiny sú len mýtus, z ktorého nemôže vzniknúť spoločná historiografia. Potvrdil to aj bývalý predseda Slovenskomaďarskej komisie historikov Štefan Šutaj, keď napísal, že spoločné dejiny síce existujú, ale ich percepcia nefunguje: ,Trvalým faktom ovplyvňujúcim stanoviská historikov v spoločnej diskusii o dejinách zostane stigmatizácia diskutérov ich etnicitou a niekedy aj nacionálnym videním, ba aj nacionalizmom.‘ Je nesporné, že obaja historici poukázali na skutočný problém, dokonca na jeden z najväčších problémov spoločnej minulosti, ktorý sa javí ako neriešiteľný. Je to evidentné aj v prípade Ľudovíta Štúra: maďarské a slovenské historické hodnotenia jeho osoby sa ešte aj v predchádzajúcom desaťročí diametrálne rozchádzali v závislosti od toho, ku ktorému národu autor danej práce patrí.“

dscf7360.jpg„Predsedníctvo“ popoludnia, zľava prekladateľka, v strede József Demmel, vpravo Eva Kowalská.

Csaba Gy. Kiss je mi dobre známy z úvodov a doslovov najnovších vydaní literárnych prác významného maďarského spisovateľa Kálmána Mikszátha (Kolomana Mixáta), ktoré prekladá a rediguje Karol Wlachovský. Mnohí poznajú Dáždnik svätého Petra. Csaba Kiss práve v predslove ku knihe Tvrdé kotrby (Marenčin, 2007) podľa môjho názoru naznačil prístup k „slovenskému“, ktorý je vlastný aj J. Demmelovi. „Bez akéhokoľvek zveličovania môžeme povedať: Slováci a Plavci (Maďari žijúci v Honte, Novohrade a Gemeri) sú dva Mikszáthove národy. Prirodzene, dvojaký ľud, a nie národ, lebo národom je pre nášho autora historický uhorský národ, spoločnosť občanov, ale také spoločenstvo, do ktorého patria so svojim vlastným jazykom a kultúrou aj Slováci, lenže ich pozdvihnutie si predstavoval prostredníctvom maďarizácie.“ Ako vysvetlivku uvádzam, že pojem uhorský maďarčina nepozná, to znamená, že Maďar výrazu historický uhorský národ chápe ako historický maďarský národ.

Napriek tomuto maďarskému hendikepu považujem za potrebné poznať názory z druhej strany, vedené predovšetkým snahou po vzájomnom poznaní. J. Demmel sa verejnosti za uplynulých desať rokov predstavil ako autor publikácií v slovenčine: „Ľudovít Štúr“, už spomenutý „Neznámy Ľudovít Štúr“ a „Panslávi v kaštieli“. Vzbudili pozornosť na slovenskej scéne. Všelijakú. Aj v tomto prípade platí Šutajova stigmatizácia diskutérov ich etnicitou a niekedy aj nacionálnym videním, ba aj nacionalizmom. Čo platí aj pre Demmela, aspoň etnicita. Pritom nemožno akokoľvek spochybňovať autorovu dôslednosť a kvalitu práce s dokumentmi. Podobne legitímne sú aj otázky, ktoré Demmel a ostatní kladú. Na besede zaznelo, že niektorí jeho prístup označujú ako historický „bulvár“, ale iní oceňujú, že Ľudovíta Štúra predstavil ako človeka z mäsa a kostí, a nie nejakú chimérickú bytosť. On sám tvrdí, že si zvolil antropologické východisko, konkrétne tzv. teóriu sociálnej drámy, ktorá hovorí o tom, že na úrovni každej spoločenskej, kultúrnej skupiny sa objavia konflikty podobného charakteru. Podľa modelu existuje istý súbor pravidiel, ktorými sa riadi komunita, porušiť ich môže jednotlivec alebo skupina. Páchatelia sa buď oddelia alebo reintegrujú do spoločenstva. Týmito fázami prešli podľa Demmela aj štúrovci v šesťdesiatych rokoch 19. storočia.

Podobne zaujímavá a podnetná je jeho práca Panslávi v kaštieľoch. Môj podtitul by znel – zástoj slovenskej šľachty (autor píše o uhorskej šľachte slovenského materinského jazyka). Aj vzhľadom na občiansky a republikánsky charakter slovenskej spoločnosti v ostatných sto rokoch historický výskum tejto antagonistickej spoločenskej „skupinky“ nebol stredobodom našej pozornosti. Ak sme sa hlásili aspoň náznakovo k modrej krvi, tak len  tak našsky – k zemanom. Ale ako naznačuje Demmel, je čo skúmať.

Domnievam sa, že Slováci (vedci, publicisti, široká verejnosť) pomaly, ale iste prekračujú svoj nacionalistický tieň. Svedči o tom aj nedeľné popoludnie v Modre. Na rade sú Maďari. Dobrým začiatkom by bolo pripustiť právo naše spoločné dejiny vykladať v slovenčine. Čo znamená rešpektovať úzus slovenského jazyka a jeho pravidlá. Jazykoví neprajníci nenamietajú proti tomu nazývať slovensky panovníkov, napr. Ľudoviť Veľký (nie Nagy Lajos). Môžeme tiež povedať a napísať cisár Jozef (nie József) a podobne. Zaznávajú nám a nepripúšťajú(!), aby sme (podotýkam v slovenských textoch) písali o Jozefovi Justovi, Františkovi Rákocim, Ľudovítovi Košutovi a ďalších. Tomu napomáha aj časť vedeckej obce slovenskej.

dscf6702.jpgPamätná tabuľa Jozefa Hajnóciho v Modre.

Dobrým príkladom pretrvávajúcej netolerancie slovenskosti je aj modranský rodák, uhorský jakobín Jozef Hajnóci. Medzi diskutujúcimi na Demmelovej besede bol aj historik Karol Kantek, ktorý v roku 2004 publikoval článok o identite Jozefa Hajnóciho. O niečo neskôr (2008) vyšla kniha Evy Kowalskej (tiež prítomnej na popoludní) Uhorská rapsódia, ktorej spoluautorom je aj K. Kantek, v ktorej už píšu o Hajnóczym. Ústup z pozície, že uhorské dejiny sú nielen maďarské, ale aj slovenské, potvrdzuje aj pamätná tabuľa Jozefovi Hajnócimu na rodnom dome v Modre. Často ľudia reagujú, nie je to jedno, ako sa to píše? Odpovedám, áno! Ale keď je to jedno, tak prečo to nepísať slovensky?

József Demmel prezradil, že v budúcnosti by rád písal o „slávnom“ zvolenskom podžupanovi a veľkom maďarizátorovi B. Grunwaldovi. Teším sa na výsledky. Kiežby sa na slovenskej historickej scéne objavilo čo najviac prác o otázkach „spoločného historického záujmu“ napísaných slovenským vedeckým pohľadom a v slovenčine.

Priemer: 4.6 (16 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama