Reklama
Reklama

Májové povstanie (1898) v Andižane

Počet zobrazení: 1964
Ak komukoľvek dnes spomenieme uzbecký Andižan vo Ferganskej doline a májové povstanie, väčšina si vybaví tzv. andižanské udalosti z mája 2005. Napokon, prečo nie. Bolo to relatívne „nedávno“ a aj na stránkach SLOVA, prelustrujúc elektronický archív, sa o tejto smutnej udalosti v moderných dejinách Uzbekistanu zasvätene niekoľkokrát písalo. Tentoraz však siahneme do hlbšej histórie. Pokúsime sa priblížiť májové povstanie v Andižane roku 1898.


Pred 120 rokmi, koncom mája 1898 (podľa súčasného kalendára to bolo 30. mája 1898, podľa starého 17. mája 1898), vypuklo v Andižane jedno z najmasovejších povstaní v Turkestane proti moci Ruskému impériu v Strednej Ázii od momentu, keď sa tento „mäkký podbrušok“ stal, ako výsledok južnej expanzie, súčasťou impéria a miestom, kde si predvádzali svoje svaly Rusko a Veľká Británia (cez Afganistan) v rámci „Veľkej hry č. 1“.

mesita_v_andizane.jpgFoto: en.wikipedia.org/wiki/Andijan/
Creative Commons


Treba povedať, že Andižanské povstanie 1898 nemalo šťastie. Národno-náboženská dimenzia povstania sa totiž prejavila aktívnejšie než jeho sociálny a triedny rozmer (ktoré boli základom a hybnou silou vzdoru). Toto sa nakoniec objavilo aj v oficiálnych hodnoteniach povstania. Lenže neskôr, tu máme na mysli sovietske hodnotenie, ktoré de facto priznávalo, že šlo o dôsledok kolonizačnej politiky cárskeho Ruska, ktorý (vy)zneužili miestni duchovní vodcovia na „... sfanatizovanie ľudových más...“. Majstrom v tom vraj bol duchovný vodca povstania Madali-išan. Inak podobne v inej dobe hodnotil a analyzoval dôvody Andižanu 2005 aj vtedajší prezident Uzbekistanu Islam Karimov.

Lenže Andižanské povstanie 1898 nebolo prvým masovým vystúpením proti moci Ruskému impériu v Strednej Ázii po porážke Kokandského chánstva (1878) a pripojeniu Turkestanu k Rusku. Okrem „drobných“ incidentov proti konaniu generálneho gubernátora Turkestanu treba spomenúť dve zásadné povstania: Ferganské (1885) a Taškentské (1892), ktoré mali dôležité sociálno-ekonomické, kultúrne a politické dôsledky... A ktoré znamenali – vyjadrujúc sa tézami politického pragmatizmu N. Machiavelliho – nástup poriadku a disciplíny cez osobu generálneho gubernátora Konstantina Petroviča von Kaufmana, ktorý okrem tvrdosti ovládal majstrovstvo trpezlivosti a politickej delikátnosti vo vzťahu k dosiahnutiu lojálnosti miestnych k Rusku. V čom však neustúpil (ak privrel oči pri národnostnom a náboženskom elemente), bola jazyková požiadavka – ruský jazyk bol nutnou podmienkou v oficiálnom styku.

Zrejme tu niekde je zakódovaná potreba dnešných novovládcov v krajinách Strednej Ázie „expresne“ odskočiť od jazyku, ktorý ich (o. i.) priradil k civilizovanému svetu. Z profesionálnych rozhodnutí Konstantina Petroviča von Kaufmana (1818 – 1882), ktorý skoro pätnásť rokov vtláčal nielen svoju pečať, ale aj tvrdou rukou riadil rozhodujúcu časť ruskej Strednej Ázie, dodnes, v pozitívnom kľúči, čerpá Stredná Ázia ako celok.

Inak, bolo to v apríli 1867 (podľa starého kalendára to bolo 11. 4. 1867, podľa nového 23. 4. 1867), kedy ruský imperátor Alexander II. podpísal – potvrdil návrh na zriadenie Turkestanskej generál gubernie, Turkestanského kraja. Napriek tomu napätie a trenia medzi koloniálnou mocou a duchovenstvom začali vplývať na nálady v tradične hierarchizovanej spoločnosti (a vice versa). Skúsenosti z boja so Šamilom na Kaukaze nedávali v Sankt Peterburgu veľa optimizmu na vieru v lojálnosť miestneho duchovenstva v Turkestane.

No a čo sa týka do názvu mesta na Neve, opakovane dávam do pozornosti, že každý názov mesta, či to bol Sankt-Piter-Burch (1703 – 1720), Sankt-Peterburg (1720 – 1914), Petrohrad (1914 – 1924), Leningrad (1924 – 1991), alebo znovu Sankt-Peterburg (od 16. 9. 1991), znamená inú epochu, iný historický moment.

Vráťme sa však k otázke (ne)lojálnosti miestneho duchovenstva voči ruskej svetskej moci odvodenej a opierajúcej sa o pravoslávie. Predtým (v ére fungovania jednotlivých chánstiev) malo duchovenstvo mnohé výhody a privilégia, ktoré boli reformami K. P. von Kaufmana nivelizované.
 

Školstvo, školstvo, školstvo...
 

Zrovnoprávnenie škôl s medresami bolo, podľa duchovenstva (s čím predtým – teda bojovné moslimské duchovenstvo – súhlasilo...), prekročením červenej čiary, pričom elementov na náboženský výbuch bolo vo vtedajšej spoločnosti rozhodne viac. Inak na svete už všetko bolo, aj režimisti, ktorí mutujú s režimami aj nerežimisti, ktorí zmutujú (ak sa tak priamo v rodine nerežimistu nenarodia) s novým režimom.

Jedným z nich bol aj fakt limitovania pozemkového majetku medres a zaťaženie pozemkov novou daňou (cársky akt z roku1886). Nešlo o žiadne vydržané, alebo lacno kúpené pozemky, ale o pozemky, ktoré cez pozemkovú rentu zabezpečovali miestnemu (moslimskému) duchovenstvu pohodu. A pohoda bola v svetskom, nedaj Boh v kresťanskom, v Sankt-Peterburgu narušená!

Ale kapitalisti sú všade na svete. Hoci ich podstatu odhalil K. Marx, mnohí veria, že tomu je inak. Ale nie je. Kapitalista je len kapitalista, ktorý žije na úkor (z práce) iných a takí kapitalisti sa objavili aj v Strednej Ázii. Teraz hovoríme o kapitalistoch z Ruského impéria, ktorí (a asi toto bola reálna základňa povstania v Andižane 1898) v regióne začali presadzovať agrárnu monokultúrnosť – pestovanie bavlny.

Tento prístup – typický pre svetový kolonionálny model – sa odrazil v znížení životnej úrovne miestnych dechtanov (roľníkov) a súbežne v znížení ich právneho štatútu. Treba povedať, že miestne (tradičné) elity na tom hanebnom procese efektívne participovali a ľudia, ktorí ostali bez zázemia po páde Kokandského chánstva sa v rámci bezhraničnej biedy postupne lumpenproletarizovali a miešali s vidieckym obyvateľstvom ako dôsledok konania „divokého“ kapitalizmu na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia.
 

Spravodlivosť verzus večná nespravodlivosť
 

Preto sa možno oprávnene domnievať, že sociálno-ekonomickým základom (a predpokladom) povstania v Andižane 1898 bol nový a nespravodlivý systém pozemkového vlastníctva a daňového zaťaženia za poľnohospodársku pôdu (200-percentný nárast). No a ak k tomu ešte doplníme stálu a systémovú korupciu, ako aj aroganciu štátnych úradníkov a zákonnú povinnosť kišlakov (obcí) v plnej miere (a za svoje) zabezpečovať pobyt ruských vojakov na svojom území, to sú momenty, ktoré mimoriadne dráždili ľudí.

vodca_povstania.jpgMadali-išan, vodca povstania v Andižane 1898 (Zdroj: TU)

Špeciálnym akcelerátorom hnevu bola aj migračná politika Sankt Peterburgu, ktorý preferoval prítok ruských osídlencov na úkor miestnych obyvateľov, keď títo nemali také výhody (daňové bonusy) ako ruskí imigranti. Veľmi konvexne sa to okrem Ferganskej doliny prejavilo aj na území dnešného Kirgizska (kde sú vlastne trenice dodnes).

Pri ľubovoľnom hodnotení histórie –marxistickom, alebo nemarxistickom – sa asi zhodneme na tom, že táto zmes rozporov a protirečení sa nemohla inak ventilovať než ľudovým povstaním, pričom Andižanské povstanie 1898 je vlastne len pracovný názov, pretože Andižan bol centrom, kde došlo k útoku na ruskú vojenskú základňu. Povstanie bolo súčasne v okolí Andižanu a vtedy vplyvných mestách Oš (dnešné Kirgizsko), Margelan a Namangan.

To, že sa na čelo povstania postavili miestne náboženské autority, je vysvetliteľné. Ono totiž v tej dobe iná politická trieda v tradičnej stredoázijskej spoločnosti neexistovala. Preto úlohu „pasionára“ v koncepte L. N. Gumiľova, nemohol na seba prebrať nikto iný.
 

Madali-išan – človek z mäsa a kostí
 

Vodca povstania Madali-išan (Мадали-ишан) bol jedným z vedúcich úradníkov v kancelárii generál-gubernátora Turkestanu F. P. Fedorova. Tento vo svojich spomienkach hodnotí Madali-išana ako „... vcelku dobrého a lojálneho človeka...“ Neskôr však začal formulovať svoje výhrady voči tomu, čo sa realizovalo ruskou mocou v Turkestane. Najmä mu šlo o kritiku toho, že mešity nemohli zbierať „zakat“ (milodary) a daň za pôdu nešla miestnym náboženským štruktúram.

Madali-išan predpokladal, že po zvrhnutí ruskej moci bude vo Fergane znovu inaugurovaný nový (vlastný) chán. Mal sa ním stať v tej dobe 14-ročný Abdulaziz, vyvolený, ale neschopný samostatných rozhodnutí. Tento „chánsky projekt“ Madali-išana (sám sa odvolával na dohodu so sultánom Osmanskej ríše, ktorá však neskôr sama podľahla modernizačnej demontáži) sa nerealizoval, tak ako dodnes nie je dokázaná prepojenosť medzi Kokandom a Istanbulom. Ale čo nie je, môže byť.

Navyše tu bola veľmi nízka majetková úroveň účastníkov „povstania“, čo sa odrazilo na kvalite a úrovni ich výzbroje. Zdrvujúca väčšina (hovoríme o roku 1898!!!) bola vyzbrojená šabľami, kosami a kosákmi..., len minimum malo k dispozícii strelné zbrane. Následne sa v protokoloch neskôr zadržaných „revolucionárov“ identifikuje, že 48 % nemalo žiaden majetok, 30 % malo ako majetok dobytok (neuvádza sa, či jedného barana, alebo stádo...) a 10 % malo akýsi majetkový vzťah k pôde. Z celkom 208 účastníkov povstania, ktorí boli odsúdení na vyhnanstvo na Sibír, až traja mali v tej dobe „odborné“ vzdelanie (obuvník, murár a čašník....).

zadrzani_povstalci_2.jpgZadržaní povstalci v Andižane (Zdroj TU)

Povstalci, nehľadiac na svoju bojovú kvalitu, ale silné revolučné presvedčenie, zaútočili na ruskú vojenskú posádku v Andižane. Výsledok?: 22 mŕtvych, 19 ťažko a 5 ľahko ranených ruských vojakov. Počas útoku povstali získali ako korisť tri pušky, ale veľmi rýchlo boli likvidovaní posilami, ktoré sa stihli presunúť do Andižanu z iných ruských vojenských posádok, čo malo okrem vojenského víťazstva za dôsledok aj fakt, že povstanie v mestách Oš a Margelan bolo len pro forma a nie de facto.
 

Tragické finále
 

Následne bolo, nehľadiac na to, že rozhodujúca časť miestnych účastníkov sa podobne ako v roku 2005 presunula (ušla) do Kirgizska, obvinených, v Andižane uväznených 546 ľudí. Čo sa dialo na vidieku – represie par excellence – o tom nie sú doposiaľ zverejnené presné záznamy. Na Sibír bolo z Andižanu odoslaných 208 ľudí, z toho: minimálne 136 Kirgizov, 52 Uzbekov, 3 Turci, traja Tadžici..., čo len akcentuje internacionalizmus povstalcov.

Domáci dodnes spomínajú, že to bola ťažká doba, keď všetky kišlaky (dediny), ktoré sa pripojili k povstaniu, boli zrovnané so zemou a na ich intravilány boli dovezení ruskí presídlenci z Namanganu.

Je celkom korektné si myslieť Andižanské povstane 1898 bolo základom k neskoršiemu povstaniu v Andižane  roku 1916 a možno aj v roku 2005...

Autor je vysokoškolský učiteľ

Priemer: 4.6 (21 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama