Mentálne mediálne zbojstvo
Floskula o médiách ako o strážnych psoch demokracie už dávno neplatí. Vlastne... aj keby ju chceli strážiť –, bolo by čo? Spoločnosť si čoraz viac prispôsobuje demokraciu svojim vlastným potrebám, šije si ju na vlastnú mieru bez ohľadu na požiadavky ľudí, jednoznačne dominuje abstraktný záujem najmocnejšieho „jedného percenta“ (vonkoncom nie politikov). Ak médiá niečo chránia, je to predovšetkým opojenie mocou mediokracie, vlády médií nad občanmi, niečím, čo si samé vytvorili a splodili, akoby incestom, prostredníctvom sofistikovanej propagandy. S prepáčením, nechcem hádzať všetky médiá do jedného vreca, ale stav dnešného sveta o niečom svedčí. Významný nemecký filozof Axel Honneth tvrdí, že mediokracia je jedným z rozhodujúcich symptómov chorej spoločnosti. Popri mediokracii uvádza ešte ďalšie faktory: neschopnosť plniť sociálne a kultúrne úlohy, neschopnosť produkovať hodnoty, vzory či ideály pre budúce generácie. Spoločnosť ozaj chorá je! Americký mysliteľ Noam Chomsky to nazýva mentálnym otroctvom. Keď sa ho pýtali, ako vybŕdnuť z tejto šlamastiky, odpovedal žoviálne – vypnite si televízor.
Lenže ono sa to povie, vypnite si televízor či rádio, keď sa na vás z obrazoviek a rádií valí lavína hlúpostí, nezmyslov a najmä do očí bijúcich a uši trhajúcich manipulácií a provokácií. Človeku to jednoducho nedá, chce zistiť, kam až siaha ľudská drzosť a niekedy aj primitívnosť. Akože sa vám nemá rozmechriť krv, keď niekto šíri polopravdy, klamstvá, zamlčiava fakty, rozdáva údery pod pás, znevažuje česť a ľudskú dôstojnosť osobností, ktoré by sme si mali ctiť. Nie je to nič iné, metaforicky povedané, ako mentálne mediálne zbojstvo (ozbíjanie o dobré meno)! Kto, kedy a prečo sa naň vydáva?! Spomedzi mnohých príkladov spomeniem jeden, ktorým sa nedávno zaoberala Rada pre vysielanie a retransmisiu: redaktor Slovenského rozhlasu Filip Domovec si povedal, že si podľa „módnej“ žurnalistickej vlny aj on „kopne“ (ešte kým je čas) do prezidenta Ivana Gašparoviča, ktorému o niekoľko týždňov skončí funkčné obdobie. A „kopal“ hlava-nehlava aj do ľudí, ktorých možno ani nepozná, a ak nebodaj pozná, tak zrejme iba z vytrubovania jemu (názorovo a ideologicky) príbuzných médií. V poludňajšom Rádiožurnále Rádia Slovensko (10. 2. 2014) sa pustil do dokazovania, akýže to má prezident zlý nos pri výbere kandidátov na udelenie štátnych vyznamenaní! Už moderátorka pri zahlasovaní správy nezabudla uviesť, že „medzi ocenenými sú i mená s pochybnou minulosťou“. A redaktor pokračoval: „Medzi spornými ocenenými (...) sú aj autor súsošia Klementa Gottwalda Tibor Bártfay, ale aj herečka Eva Kristinová, ktorá pravidelne vystupuje na akciách extrémistov, či spisovateľ Jozef Bob, autor historikmi spochybňovaných diel.“
Redaktora osobne nepoznám, neviem, do akej hĺbky je schopný zacúvať do svojej pamäti, my si však v nej zalistujeme (azda to pomôže aj Filipovi Domovcovi, aby sa mu nerozbilo spätné zrkadielko) a bližšie sa pozrieme, kto sú tí „sporní ocenení“ či „mená s pochybnou minulosťou“. Začneme, ako džentlmeni, Evou Kristinovou (86): Naša veľká herečka, ikona slovenského recitátorského umenia je dcérou generála Jozefa Kristina, ktorého za Slovenského štátu odsúdili na doživotie, po februári 1948 ho najprv degradovali a vyhodili z armády, neskôr si odsedel takmer päť rokov vo väzení. Ona sama sa stala v šestnástich rokoch partizánskou spojkou v Slovenskom národnom povstaní. Jej životné osudy neboli ľahké a jednoduché. Podstatné však je, že sa vďaka svojmu talentu a schopnostiam dostala na piedestál hereckého majstrovstva v divadle, televíznych inscenáciách i vo filme. Nezabudnuteľné sú jej kreácie na doskách SND – postava Zuzy Javorovej v Ženskom zákone, Zuzky v Statkoch zmätkoch, Evy v Bačovej žene, ale aj Lady Macbeth, Kleity v Atlantíde, Gertrúdy v Hamletovi. Ako dnes, v tejto chvíli, vidím jej brilantné výkony vo filmoch Štyridsaťštyri, Smrť sa volá Engelchen, Sám vojak v poli, v komédiách Rysavá jalovica, Zypa Cupák, v klasike Bičianka z doliny, v historickej dráme Lucrezia Borgia. Vďaka jej skvelým recitátorským kvalitám sa k poslucháčom dostali na kazetách verše velikánov našej poézie – počínajúc štúrovcami, Hviezdoslavom a končiac Rúfusom. Takto by sme mohli ešte dlho pokračovať...
Zdá sa, že redaktorovi Filipovi Domovcovi ani to nestačilo. Podľa neho by sa zrejme Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za celoživotné mimoriadne zásluhy v oblasti divadelného umenia a kultúry mal udeľovať za recitovanie na politických mítingoch. Akých strán – to je každému jasné! Predstavte si, že Kristinová si trúfne recitovať na matičných podujatiach, besedách v školách, pri súsoší štúrovcov, súsoší sv. Cyrila a Metoda na Devíne atď. To je predsa extrémistické, aspoň podľa autora. Nepochybne si Domovec svojím úderom pod pás (miešaním politiky do umenia) zasadil knokaut sám sebe. Typickým bumerangovým efektom, podľa hesla kádrovník kričí chyťte kádrovníka! A nie je to iba pri Eve Kristinovej.
Tiborovi Bartfayovi (92) vyčíta, že vytvoril sochu Klementa Gottwalda. Áno, sochár žil v takej ére, chcel však žiť a tvoriť (ako možno i Domovcovi rodičia), a tak sa podpísal i pod poplatné dielo (aj to je, či, žiaľ, už iba bol artefakt, ktoré kultúrne národy nebúrajú, ale ich uchovávajú – i keď len v depozitoch – ako svedectvo oných čias). Umelec je popritom autorom množstva sochárskych umeleckých diel zobrazujúcich osobnosti slovenskej i svetovej kultúry, okrem iných aj súsošia Štúrovci (1972) na Štúrovom námestí či sochy Rozprávkar Hans Christian Andersen (2006) na Hviezdoslavom námestí v Bratislave, ako aj projektov, ktoré sa svojou špecifickosťou začlenili do súčasného európskeho urbanizmu, jeho meno je zapísané na zozname najvýznamnejších svetových osobností kultúry a umenia.
Rovnako je to s Jozefom Bobom, dnes už nebohým; pracoval ako redaktor chýrneho Kultúrneho života, po roku 1970 nemohol dlhší čas publikovať, jeho tvorba žije v podobe mnohých kníh, rozhlasových a televíznych scenárov – o bernolákovcoch, štúrovcoch, slovenských generáloch, v podobe dramatizácií klasickej literatúry i povstaleckého obdobia. A práve jeho Povstalecká história kľaje pravdepodobne Domovcovi oči, hoci, neviem, či o tom vie, že asi pred piatimi rokmi ju reprízovala Slovenská televízia.
Rada pre vysielanie a retransmisiu, reagujúc na doručenú sťažnosť (viacero ohlasov v tejto veci prišlo aj do redakcie Literárneho týždenníka), otvorila v súvislosti s Domovcovým spravodajským príspevkom správne konanie s podozrením na to, že vysielateľ nedodržal zákonné ustanovenie o objektívnosti a nestrannosti spravodajského programu. Materiál obsahoval komentatívne prvky (ide o základné kritérium výhradne rešpektovať fakty), absentovala v ňom najmä presnosť, vyváženosť, aktuálnosť (príspevok odvysielali až mesiac po udeľovaní štátnych vyznamenaní), skrátka dominovalo to, čomu ľudovo hovoríme – kto chce psa biť, palicu si vždy nájde alebo – čo sa babe chcelo, to sa jej prisnilo.
Redaktor, stelesňujúc klasického výrobcu súhlasu, sa pokúsil zmanipulovať recipienta. Neverím, že sa mu to podarilo. V mnohom mi to pripomína príbeh zo začiatku roka 2009, keď sa Štefan Hríb v programe Slovenského rozhlasu Bez lampy nekorektne vyjadroval na adresu Milana Rúfusa; vtedy sa to dokonca znepáčilo generálnej riaditeľke M. Zemkovej, favoritke pravice, a Hríbovu reláciu následne zrušila.
(Vyšlo v LT č. 19 – 20/2014)
