Minimálny dôchodok: Kto ho závidí?

Napriek tomu, že najhorúcejšou témou týchto dní sú imigranti, jeden problém sa pre Slovensko javí z dlhodobého pohľadu ako omnoho pálčivejší. Ním je naše vlastné dôchodkové zabezpečenie. Paradoxne, takáto aktuálna téma už toľko vášní v ľuďoch nevzbudzuje. Hoci by zjavne mala.

Prednedávnom totiž parlament prelomil prezidentské veto a schválil väčšinou 84 poslancov a poslankýň (okrem poslaneckého klubu Smer-u bol „za“ aj Štefan Kuffa) novelu zákona o sociálnom poistení. Týka sa najmä poberateľov starobných dôchodkov. Okamžite po tomto hlasovaní, ba dokonca ešte pár mesiacov predtým, sa objavili temer poplašné správy šírené predovšetkým pravicovými politikmi a niektorými komentátormi. Zákon vraj umožňuje vznik dvoch „kategórií“ či „kást“ dôchodcov: tých údajne lenivých, ktorí sa spoliehali celý život iba na podporu štátu a tých, ktorí si poctivo sporili v druhom pilieri. Zatiaľ čo prvá skupina, „lenivci“, dostanú po aspoň 30 odpracovaných rokoch od štátu tzv. minimálny dôchodok, tí druhí sa budú musieť spoľahnúť len na vlastné úspory. To by mala byť pomyselná daň za individuálny a zodpovedný prístup, ktorí zvolili v produktívnom veku. Čiže klasická mantra: sociálny štát odmeňuje lenivých a trestá úspešných. Bude to tak ale naozaj?

Prenechajme komplikované a doteraz neutíchajúce diskusie o výhodách a nevýhodách sporenia v 2. pilieri ekonomickým a matematicko-štatistickým odborníkom a zamerajme sa na filozofiu problému. Tá je veľmi prostá. Na miske váh sú údajne dva životné prístupy: opatrný, resp. konzervatívny vs. riskantný, odvážny, progresívny. Prvý je reprezentovaný budúcimi poberateľmi minimálneho dôchodku, druhý sporiteľmi v 2. pilieri. Inak povedané: tí, ktorí nemali odvahu si zo svojej mzdy čosi odkladať „bokom“ a myslieť na svoje zabezpečenie v starobe, sa dňom odchodu do starobného dôchodku stanú príživníkmi vysávajúcimi štát. Tí druhí, prezieravejší, sa zachovali múdro, lebo sa rozhodli ísť zodpovednou cestou a nebudú sa na staré kolená spoliehať na pomoc spoluobčanov.

Pri pohľade na realitu však už situácia nie je taká čiernobiela, ako sa na prvý pohľad javí. Po prvé, nie pre každého je v súčasnosti výhodné sporiť si v 2. dôchodkovom pilieri. Platí to zvlášť pre osoby po 50-ke. Rozhodnutie nevstúpiť doň preto nemusí byť nevyhnutne motivované opovážlivým spoliehaním sa na budúcu pomoc štátu. Po druhé, sporiť si dnes z minimálnej mzdy, ktorej žalostnú výšku ani neradno uvádzať, nie je veľmi jednoduché. Je teda sociálne spravodlivé, aby osoby, ktorým nebolo z rôznych dôvodov dopriate zarábať nadštandardnú mzdu, akej sa teší určitý segment populácie, mali v starobe zabezpečenú aspoň akú-takú životnú úroveň a neboli odkázané na „žobrácku palicu“. Po tretie, ako zdôraznil sám poslanec Ľudovít Kaník, minimálny dôchodok by sa mal týkať necelých 7 % poberateľov starobných penzií, čo je podľa prepočtov niečo viac než 75 000 osôb. Ak teda bude využívať tento inštitút len takýto zlomok občanov, prečo by to malo spôsobovať výraznejší problém pre štátny rozpočet? Navyše v štáte, v ktorom nie je problém jednorázovo vyhodiť von oknom pár miliónov eur napríklad za nové logo pre štátnu inštitúciu.

Štvrtý argument je zrejme najzávažnejší. Týka sa totiž najnižšej reálnej výšky minimálneho dôchodku. Tá by sa mala pohybovať na úrovni okolo 270 eur. A tu by si mali priznať otvorene všetci kritici a kritičky tohto modelu: je toto dôstojná výška mesačnej penzie pre osobu, ktorá odpracovala prinajmenej 30 rokov svojho života? A to možno v nie práve fyzicky či psychicky najľahšom zamestnaní? Kto by sa odvážil závidieť dôchodcovi takúto almužnu, zvlášť v celoeurópskom porovnaní? Odpoveď na túto otázku si už bude musieť nájsť každý sám. Nie na základe matematických prepočtov a kalkulácií, ale vychádzajúc zo svojho vlastného svedomia. Podmienkou je len nejaké to svedomie mať.

Autor je politológ, pôsobí na Univerzite Karlovej v Prahe

Ilustračné foto: Emil Peterský