Minské dohody a európske hodnoty

Počet zobrazení: 2374

Ukrajinskí predstavitelia na margo možných riešení súčasného konfliktu vyhlasujú, že nemajú záujem o podobné riešenia, ktoré ponúkali takzvané Minské dohody. Nedávno to uviedol aj  poradca ukrajinského prezidenta Mychajlo Podoľaka, ktorý sa vyjadril: „Ukrajina nemá záujem o nový ‚Minsk‘ a o obnovenie vojny o niekoľko rokov.“

Nikdy nezrealizované Minské dohody boli snahou o riešenie konfliktu na východe Ukrajiny. Po anexii Krymu v roku 2014 vypukli na Donbase boje medzi ukrajinskými vojakmi a proruskými separatistami, ktorí vytvorili samozvané autonómne oblasti Donecká a Luhanská ľudová republika. Prvá Minská dohoda mala na východe Ukrajiny zaistiť pokoj zbraní, lenže zmluva zlyhala a následne vznikla druhá verzia dohody. Druhú Minskú dohodu podpisom potvrdili vo februári 2015 zástupcovia Ukrajiny, Ruska, Francúzska, Nemecka, separatistov a Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorej súčasťou sú aj USA. Dohodu 17. februára 2015 schválila aj Bezpečnostná rada OSN a je obsahom jej rezolúcie  2 202. Jej prvou časťou bolo vyhlásenie prímeria a stiahnutie ťažkej techniky z frontovej línie. Potom sa mali uskutočniť miestne voľby, ktoré sa ale nikdy nekonali. Donbas mal získať väčšiu autonómiu na základe decentralizácie. Napokon mala Ukrajina získať plnú kontrolu nad hranicou s Ruskom, ktorej časť ovládali separatisti. Kyjev však odmietal akúkoľvek autonómiu, obával sa decentralizácie a trval na unilaterálnom štáte. Ukrajina neskôr tvrdila, že dohody jej boli nanútene pod vojenským tlakom a ich realizácia je z hľadiska vnútornej politickej situácie nemožná. Niekoľkoročné rokovania o realizácii týchto dohôd neboli úspešné a ani Rusko, respektíve separatisti pod jeho gesciou, nebolo ochotné k nejakým ústretovým krokom.

Z určitého uhla pohľadu je to pochopiteľné, Minské dohody by znamenali zvýšenú participáciu obyvateľstva na správe týchto problematických oblastí a zníženie vplyvu centrálnej vlády. To, že v týchto oblastiach prevláda ruskojazyčné obyvateľstvo, vyvolávalo obavy z vplyvu Moskvy, ktorý bol považovaný za neprijateľný. Tento uhol pohľadu je ale nacionalistický a vytvára občanov rôznych kategórii. Tých „našich“, dôveryhodných a tých inojazyčných, ktorých je potrebné držať pod kontrolou. Pokiaľ ale chcela Ukrajina aj týchto ľudí plnohodnotne integrovať do svojej štátnosti, nie je možné aplikovať tento dvojaký prístup. Európska únia ako integrované spoločenstvo rôznych štátov a národov stojí prioritne na opaku toho, čo aplikovala Ukrajina – na občianskom princípe.

Podobný, opakujem podobný a nie rovnaký, príklad z histórie, ako riešiť sporné územia, ponúka región Alsasko-Lotrinsko (Moselsko). Je to oblasť s rozlohou približne 14 000 km², kde žijú necelé dva milióny ľudí. Nachádza sa na hraniciach Nemecka  a Francúzska a obe krajiny tento región striedavo ovládali. Po Vestfálskom mieri (1648) získalo kontrolu Francúzsko. Po porážke Francúzska vo francúzsko-nemeckej vojne (1870 - 1871) ju získalo Nemecko a strata Alsaska-Lotrinska bola hlavnou príčinou protinemeckých nálad vo Francúzsku v rokoch 1871 až 1914. Po prvej svetovej vojne ju opäť získalo Francúzsko, počas druhej svetovej vojny ho získalo Nemecko a po roku 1945 opäť pripadlo Francúzsku. Samozrejme, aj tam počas striedania vlád nad týmto územím prebiehali snahy o asimiláciu inojazyčných obyvateľov, poprípade boli vyháňaní zo svojich domov, politicky perzekvovaní a podobne. Podobnú politiku, ako sa usilujú uplatňovať Rusko a Ukrajina v Donecku a Luhansku, sa Nemecko a Francúzsko usilovali aplikovať v Alsasku-Lotrinsku.

Po druhej svetovej vojne európske krajiny pochopili, že lepšie je rozvíjať spoluprácu a vytvárať také podmienky vzájomného spolužitia národov, ktoré dokážu eliminovať spory, stierať rozdiely, a nie ich prehlbovať. Je potrebné si aj uvedomiť, že krátko po druhej svetovej vojne bola ochota Francúzska byť ústretovým voči nedávnemu nepriateľovi politicky odvážna a pre mnohých Francúzov nepochopiteľná. Dnes si ale francúzsko-nemeckú vojnu o túto oblasť nevieme predstaviť.

Na území bývalého Alsaska-Lotrinska dodnes i v rámci Francúzska platia niektoré špeciálne právne predpisy, tzv. miestne právo, zachovávajúce platnosť niektorých nemeckých zákonov a naopak, neaplikujúce niektoré zákony francúzske, ktoré boli vo zvyšku Francúzska zavedené v čase, keď Alsasko-Lotrinsko nebolo jeho súčasťou. Stručne povedané, Nemecko aj Francúzsko pochopili, že výhodnejšie ako konflikt je spolupráca, že územná príslušnosť toho-ktorého územia nemusí byť jeho najdôležitejší atribút a prekonanie tohto prístupu vedie k lepšiemu fungovania oblasti, stabilite, rozvoju a spokojnosti obyvateľov. Toto je jeden z  nosných prístupov, na ktorých stojí európska integrácia. Minské dohody boli snahou ponúknuť občiansky princíp namiesto nacionalistických prístupov. Možno by táto cesta nebola úspešná, ale nebol tu ani záujem túto možnosť vyskúšať. Bol aplikovaný  nacionalistický prístup. Ukrajina sa verbálne hlási k európskym hodnotám, ale túto európsku voľbu odmietla!   

Úvodná ilustrácia: pixabay.com

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984