Moje Bratislavské hudobné slávnosti 2013

Bratislavské hudobné slávnosti svojím rozsahom predstavujú taký kolos, že si z ich programu vždy vyberám len istú časť. Keďže necítim špeciálnu afinitu k starej či komornej hudbe, väčšinou navštevujem interpretácie veľkých symfonických opusov v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Aj tak som na tomto jedinečnom podujatí pre milovníkov vážnej hudby strávil 9 večerov (ak počítam aj obe premiéry Rigoletta v SND, ktoré boli súčasťou festivalu).

Na prvom sa predstavila Ruská filharmónia z Moskvy (30. 9.) so svojím národným repertoárom. Po výborne zahranej predohre ku Glinkovej opere Ruslan a Ľudmila však v interpretácii Chačaturianovho husľového koncertu hral orchester (s dirigentom Kazuki Yamadom) priveľmi tvrdo a ani súhra s  hrajúcim huslistom Leonardom Schreiberom nebola ideálna. Aj populárnu Korzakovovu Šeherezádu som už počul zahrať kvalitnejšie. Oveľa väčší zážitok priniesol večer s orchestrom rímskej Akadémie di Santa Cecilia dirigovanej v Taliansku úspešným mladým slovenským dirigentom Jurajom Valčuhom (3. 10.). Pod jeho istou taktovkou pôsobivo vyzneli tak obe skladby Mauricea Ravela ako aj dve symfonické básne Ottorina Respighiho. Dirigent sa na pódiu Reduty objavil ešte raz (6. 10.), kedy s orchestrom SF uviedol Verdiho Requiem. Jeho dramatická koncepcia skladby bola mimoriadne účinná, trocha viacej som čakal od kvarteta sólistov, v ktorom domáci interpreti (Peter Mikuláš a Terézia Kružliaková) boli viac než rovnocennými partnermi mladého osetského tenoristu Khachatura Badalyana a renomovanej členky Berlínskej štátnej opery Anny Samuilovej. Náš slávny Bratislavský filhamonický zbor mal šancu predstaviť sa v dvoch odlišných podobách. Vo Verdiho Requiem predviedol pre neho typickú monumentalitu a farebnosť zvuku, v koncerte nazvanom Magnum mysterium (2. 10.) spieval sakrálnu tvorbu renesančnú i súčasnú s príkladným štýlovým zvládnutím.

Verdiho Rigoletto  v novej inscenácii nemeckých realizátorov vrátane šéfa opery SND Friedricha Heidera (4. a 5. 10.)  bol najkvalitnejšie pripravený v orchestrálnej, niekedy aj proti tradícii mierne idúcej koncepcii a v naštudovaní mužských zborov (Pavol Procházka). Ak vychádzame z toho, že výtvarná stránka predstavenia by mala korešpondovať s režijnou koncepciou, potom túto úlohu naplnili aj autori scény (Hans Dieter Schaal) a kostýmov (Susanne Thomasbergerová). Nejednoznačne bude prijímaná réžia Martina Schüllera, ktorá si už na druhej premiére popri potlesku vyslúžila aj nesúhlasné bučanie. Vychádza z tradície významných východonemeckých režisérov, no rozvíja ju smerom k tvrdému naturalizmu a čiernemu videniu príbehu i situácií v ňom, ako sa to dnes vo svete nosí. Opäť jedna mŕtvola nestačí, erotika latentne v diele prítomná je významne vysunutá do popredia a záľaha nápadov (raz lepších, raz horších) niekedy odvádza pozornosť od exponovaných miest partitúry. Verdiho hudba je síce plná dramatizmu a práve v nej dokázal skladateľ vytvoriť komplikovaný ľudský charakter, ale jeho ľúbivé melódie, ktoré si hneď získajú ucho diváka, príliš neladia s režijnou koncepciou, ktorej by lepšie pristala hudba expresionizmu. Zo siedmich interpretov troch hlavných postáv sme zatiaľ videli piatich (na druhej premiére chýbal cyperský barytonista v titulnej úlohe a treťou Gildou ešte bude Ľuba Vargicová). Umenie nie je exaktne merateľný šport, no moje poradie by bolo nasledovné: Kórejčan Leo An (s pomerne vyrovnanou speváckou a hereckou zložkou výkonu a ešte zlepšeným speváckym výkonom na druhej premiére), mladý a ešte javiskovo neskúsený kórejský tenorista Kyungho Kim (osobitne výborne spievajúci v poslednom obraze), Andrea Vizváryová, ktorá vrátila postave Gildy aspoň čiastočne koloratúrny rozmer, tenorista Tomáš Juhás, ktorý poctivo vyspieval všetky noty no bez osobitého čara a Petra Perla Nôtová, vari jediná s moderným herectvom, no hlasovo neadekvátne zvolená pre part Gildy. Z menších postáv sa prekvapujúco v úlohe banditu Sparafucileho (podľa réžie zároveň aj bodygarda na kniežacom dvore) lepšie darilo Jozefovi Bencimu než Petrovi Mikulášovi. Nevedno či Jitka Sapara Fischerová (ako „gestapácka“ slúžka Giovanna) a Denisa Hamarová (ako zvodná Maddalena) prihorlivo plnili režijné príkazy. Ale ich herectvo (najmä v prvom prípade) bolo predimenzované. Páčili sa mi interpreti dvoranov, Ivan Ožvát (Borsa) a Ján Ďurčo (Marullo), ktorých réžia vysunula viac do popredia z anonymného davu vojvodových prisluhovačov a predpísala im až akési sadistické sklony vo vzťahu k Rigolettovi i jeho dcére.

Bieloruský národný orchester v prvej časti koncertu (8. 10.) uviedol Straussovu symfonickú báseň Don Juan, v ktorej akcentoval búrliváctvo pomyselného hrdinu emotívnym, väčšinou vo forte znejúcim prejavom. Dirigent Anissimov však vôbec nevystihol kontrastnú atmosfére skladateľových Štyroch posledných piesní (skomponovaných 59 rokov po úvodnej symfonickej básni) , ktoré sú jeho lúčením so životom. Nádherná inštrumentácia, taká typická pre Straussa, je tu prítomná v pritlmenej podobe, čo dirigent nerešpektoval a v podstate znehodnotil tým aj dobrý spevácky výkon sopranistky Iriny Krikunovej. Napokon v Čajkovského Patetickej symfónii sme konečne zaregistrovali, že orchester ovláda aj hru v piane. Celkove však orchester nepatril k tým najlepším na tohoročnom festivale. O päť dní neskôr sme opäť mohli počúvať ruskú hudbu, tentoraz v exportnejšom balení. Postaral sa o to Nemecký symfonický orchester z Berlína, teleso, ktoré pod meniacimi sa názvami dirigovali v minulosti také osobnosti ako Fricsay, Maazel, Chailly či Nagano. Dnes ho vedie pomerne mladý, no elegantným gestom charakteristický Tugan Sokhiev. Pod jeho taktovkou predviedol orchester skvelý výkon tak v interpretácii Šostakoviča ako aj Prokofjeva, pričom vrcholným zážitkom bolo klavírne majstrovstvo Borisa Berezovského v koncertoch oboch skladateľov. Aj záverečný koncert (13. 10.) vyplnili ruskí umelci a  v dvoch tretinách programu aj skladatelia. Klavirista Alexej Volodin zahral Skriabinov klavírny koncert op. 20 (obzvlášť skvele lyrické pasáže) a orchester SF s uznávaným dirigentom Vladimírom Fedosejevom dôstojne ukončili festival Čajkovského symfóniou č. 4. Symbolicky sa s domácou tvorbou v úvode koncertu rozlúčila sopranistka Eva Šušková (čoraz viac sa zameriavajúca na koncertnú interpretáciu) v árii Jána Levoslava Bellu (nájdenú po sto ôsmich rokoch až v roku 2007 a zrekonštruovanú V. Godárom), pričom jej interpretácii možno vytknúť hlavne málo zreteľnú výslovnosť.

K celkovej charakteristike festivalu patrí ďalších 18 koncertov, ktoré som nenavštívil. Úctyhodný zástoj na nich mala aj slovenská hudobná tvorba skladateľov rôznych generácií. Podobne bohatá bola účasť slovenských hudobných telies či sólistov. Okrem spomínaných „hlavných“ to bolo Muchovo kvarteto, ŠKO Žilina,  klavirista Ladislav Fančovič, huslista Juraj Tomka, spevácke zbory Consortium Bratislava, Adoremus a Lúčnica a Bratislava conteporany players.

K  obrazu BHS prispievajú aj niektoré veci, ktoré len dokresľujú podobu festivalu. Na to, že počas festivalu chýbajú kedysi tak početné a zaujímavé tlačové konferencie, sme si už zvykli. A načo by aj boli, keď počet mienkotvorných denníkov sa zredukoval na dva a aj tieto o významných umeleckých podujatiach prinášajú len akési minirecenzie (recenzie sa objavili však tentoraz na internetových portáloch Opera plus a Opera Slovakia). Odborný časopis Hudobný život nedostať v novinových stánkoch, v Slovenskom rozhlase samotná vážna hudba i všetky relevantné informácie o nej boli vykázané do Rádia Devín, o ktorého počúvanosti si netreba robiť ilúzie. Kdeže sú niekdajšie rozhlasové či televízne prenosy z koncertov BHS? Pochváľme aspoň fakt, že STV2 prinášala po 21. hodine pravidelné informácie o festivale, rozhlas zasa nahrával koncerty súťaže New Talent. Napriek tomu, že sa dnes šetrí na každej maličkosti (tak na strane organizátorov ako na strane koncertných návštevníkov), návštevnosť festivalu bola potešiteľne dobrá, akurát ma prekvapilo, že koncert špičkového talianskeho orchestra nebol vypredaný. Viac pozornosti by bolo treba venovať korektúram bulletinov, v ktorých by sa nemali vyskytnúť nielenže preklepy, ale predovšetkým vecné chyby. Napríklad v bulletine Rigoletta sa uvádza, že mezzosopranistka Marta Krásová spievala v roku 1923 v SND Gildu, hoci spievala Maddalenu, z revolucionára Mazziniho urobili Manziniho a v bulletine Requiem zasa sopranistka vraj nahrala part v Zlatom rúne namiesto v Zlate Rýna, zo skladateľa Denzu urobili Denziho a pod.

Bratislavské hudobné slávnosti zostali ozdobou a termínovo aj predčasným vyvrcholením koncertnej sezóny a výbornými výkonmi účinkujúcich uspokojili nielen sviatočných, ale aj náročných návštevníkov festivalu. Za to patrí vďaka všetkým tým, ktorí sa na jeho príprave podieľali.