Moskva prebrala iniciatívu pri riešení sýrskej krízy alebo o prvej lastovičke svetovej jari – skutočného nástupu multipolarity vo svetovej bezpečnosti

Stav večer 16. septembra v situácii, kedy sa uvažuje, ako sa podarí napĺňať dohodu Moskvy a Washingtonu o chemických zbraniach, pri ktorej môžu vzniknúť rôzne interpretácie
Počet zobrazení: 5473

V sýrskej kríze sa v druhom septembrovom týždni náhle začalo nové dejstvo, ktoré prinieslo prekvapujúcu zmenu. Scenár narýchlo „zbúchaný“ a hystericky pretláčaný Washingtonom sa po 21. auguste rozplynul v zahmlievaných informáciách, ktoré sám vytváral. Nepomohlo ani odhodlanie Izraela či mohutná slovná podpora „pána jednoduchého“ z Paríža – F. Hollanda (lebo bez USA nezaútočíme), alebo sľubované milióny zo štátnych pokladníc islamistických režimov z Blízkeho východu.

Na prvý pohľad sa zdá, že Moskva len šikovne využila veľkohubé vyhlásenie J. Kerryho o tom, že B. Asada by pred útokom mohlo zachrániť, keby odovzdal sýrske chemické zbrane pod medzinárodnú kontrolu. Slovenská ľudová múdrosť hovorí, že vyrieknuté slovo už ani kliešťami nevtiahneš dnu. Darmo J. Kerry neskôr tvrdil, že výrok mal byť len rečníckou otázkou, a nie ultimátom, že B. Asadovi aj tak nemožno veriť a pod. Moskva zareagovala pružne, ale predovšetkým premyslene a diplomaticky koncepčne (genius loci moskovskej – sovietskej – superveľmocenskej zahraničnopolitickej taktiky a stratégie sa zrejme ešte z budov „MID-u“ úplne nevytratil).

Informácia o výroku J. Kerryho sa dostala aj do mediálneho priestoru „zadymovaného“ Bielym domom a State Departmentom (ministerstvom zahraničných vecí). Svoje urobil asi aj tlak protivojnových síl a to, že „sekvestrovaní“ Severoameričania nechcú znovu platiť vojensko-priemyselno-finančnému komplexu a jeho lobistom vo vláde horibilné sumy za ďalšie vojenské dobrodružstvo odsúdené už od začiatku na neúspech. Behom niekoľkých dní sa v sérii krokov a zmien stanovísk hlavných hráčov vojnové chmúry aspoň načas stratili. Na sýrskom nebi sa zatiaľ washingtonské a iné „spojenecké“ rakety a bombardéry neobjavia.

Rusko so svojím návrhom nie je osamotené

Ak ešte 8. septembra by sme hodnotili nebezpečenstvo agresie proti Sýrii na trinásťškálovej vojensko-analytickej stupnici 11 : 2 v prospech útoku, tak 16. septembra to vidíme už len ako 7 : 6. Nebezpečenstvo útoku USA na Sýriu síce ešte nie je úplne zažehnané, ale dá sa predpokladať, že postupne (ak vo Washingtone nedostanú rozhodujúce slovo fundamentalistickí vojnoví štváči) sa dostane na hodnoty 4 : 9 a nižšie.
A tak minulý týždeň v pondelok sme tu mali výrok J. Kerryho a v sobotu po trojdňových rokovaniach S. Lavrova s J. Kerrym za účasti diplomatov, pracovníkov ministerstiev obrany a ďalších odborníkov vznikol v Ženeve základný rámec dohody Moskvy a Washingtonu o sýrskych chemických zbraniach. Do rokovaní bol zapojený aj zvláštny predstaviteľ OSN a Ligy arabských štátov pre Sýriu L. Brahími.

V interview televíznej stanici Rossija S. Lavrov uviedol, že podnetom pre začiatok rokovaní o riešení sýrskej krízy bolo stretnutie prezidentov RF a USA na summite G20 (v súvislosti s tým môžeme milovníkom konšpirácií podsunúť na uvažovanie, či sa J. Kerry o sýrskych chemických zbraniach nevyjadril úmyselne tak, ako to urobil). Dodal aj to, že cesta k presadeniu tejto iniciatívy bola možná aj vďaka tomu, že vláda v Damasku konštruktívne reagovala na požiadavky, ktoré na ňu boli pri rokovaniach kladené.

Ďalej S. Lavrov uviedol aj to, že bolo nejedno podozrenie na použitie chemických zbraní v Sýrii. Poukázal, že už 19. marca došlo k situácii, ktorú mala vyšetriť OSN, ale začalo sa odkláňať sa od konkrétnej udalosti, preťahovať čas, požadovať nemožné a pokúšalo sa „objímať nedozerno“. Vtedy sa vyšetrovania chopili ruskí experti, ktorí dospeli na základe preverených údajov k presvedčeniu, že to bola akcia vzbúrencov. Výsledky vyšetrovania boli predložené OSN.

Možno doplniť, že misku váh v prospech takéhoto riešenia sýrskej krízy naklonilo aj trináste zasadanie Rady členských štátov Šanghajskej organizácie spolupráce v Biškeku 13. septembra. Výrazne na ňom zaznelo, že sýrska kríza sa nedá riešiť vojenským, násilným spôsobom. Predpokladáme, že podobný názor by vzhľadom na členstvo RF a ČĽR (a štatútu pozorovateľa Indie) prezentovala aj ďalšia významná „nezápadná“ skupina štátov – BRICS. Nebolo teda pravdou to, čo sa snažili minulý týždeň tvrdili niektoré prowashingtonské médiá, že Rusko je so svojím návrhom riešenia sýrskej krízy osamotené.

Zatiaľ bez odpovedí na pálčivé otázky

Podľa vyjadrení predsedu Výboru Štátnej dumy pre zahraničné záležitosti A. Puškova je dohoda Ruska a USA významným úspechom. Ide zatiaľ len o základné zásady a všeobecný rámec postupu pri presune chemických zbraní pod medzinárodnú kontrolu a ich nasledovné zničenie. Dohoda síce zobrala živnú pôdu spod plánov agresie proti Sýrii, nedáva však odpoveď na všetky pálčivé otázky, ktoré sa počas sýrskej krízy a v širšom kontexte aj vývoja medzinárodnej bezpečnosti v posledných dvoch-troch rokoch vytvorili. Existujú prinajmenšom tri otázky, ktoré treba mať na zreteli.

Prvá spočíva v tom, či sa neobjaví aj v tomto prípade tak ako často v sýrskej kríze (popr. aj so zlými skúsenosťami medzinárodného spoločenstva zo zneužitia bezletovej zóny v Líbyi na útok na ňu vojskami USA, NATO a ďalších štátov najmä z Blízkeho východu) rozdielny výklad dohody. Druhá je, či skutočne sa USA vzdajú plánov útoku na Sýriu. Tretia súvisí s tým, aký bude postoj USA k vzbúrencom. Len na ilustráciu dodáme, že Washington Post ešte počas rokovaní uviedol, že CIA začala zásobovať zbraňami sýrskych vzbúrencov. Došlo k rastu dodávok zbraní pre vzbúrencov aj zo Saudskej Arábie.

Sýrska kríza ukázala, že s pribúdajúcim časom od rozpadu bipolarity Biely dom žije čoraz viac v zajatí ilúzií o svojej reálnej moci vo svetovej politike. Impérium nezadržateľne chradne a upadá, stáva sa slabším ale vzhľadom na svoj vojenský potenciál aj nebezpečnejším. Celá príprava vojenskej akcie proti Sýrii sa možno aj z tohto dôvodu nápadne podobala koloniálnym trestným výpravám z druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia preneseným o viac ako storočie neskôr do podmienok globalizácie na spôsob USA.

Skryté ciele za propagandistickou kampaňou

Postup USA voči Sýrii, ktorý sa prezentoval po 21. auguste, nemôže mať politicky ani vojensky strategický charakter, hoci sa to oficiálni i neoficiálni vykladači ideí Washingtonu snažia dokázať. Napriek kombinácii blufovania, manipulácii faktami (klamstvám) a často až nechutného mediálneho „masírovania mozgov“ išlo viac o kamufláž či svojráznu „vojnovú“ bublinu (možno sa politické a vojenské elity USA inšpirovali finančnými bublinami). Za viac ako dva týždne od vydania vyhlásenia Washingtonu o neodvratnosti vojenského útoku – potrestania Sýrie – až do prijatia dohody o sýrskych chemických zbraniach sa neuskutočnili takmer žiadne priame vojenské prípravy. Pohyb niekoľkých vojenských lodí USA v tomto priestore je pri ich počtoch bežnou záležitosťou.

Už dlhší čas v sýrskej kríze však Washington venoval mimoriadnu pozornosť informačnej vojne, resp. tomu, čo silne pripomína psychologické operácie (v skratke PSYOPs), ktoré boli v roku 2010 premenované na podporné vojenské informačné operácie (v skratke MISO). Návod na ich vedenie je objasnený vo vojenských predpisoch USA. Pre záujemcov odporúčame staršie predpisy, ako sú poľná príručka – Field manual FM 3-05.30MCRP 3-40.6 Psychological Operations Ministerstva pozemných síl USA z apríla 2005 či Joint Publication 3-53 – Doctrine for Joint Psychological Operations zo septembra 2003 vydanú na pokyn predsedu Zboru náčelníkov štátov USA, ktoré sú k dispozícii na rôznych webových stránkach.

Za celou propagandistickou kampaňou počas sýrskej krízy vidieť najmenej tri základné neuvádzané (skryté) ciele. Pri dôkladnejšej, „jemnejšej“ analýze sa dajú doplniť aj o ďalšie – odvodené, doplnkové.

„Sme vodcom sveta a máme zodpovednosť“

Prvým základným skrytým cieľom je to, čo B. Obama vo svojich vystúpeniach opakuje „sme vodcom sveta a máme zodpovednosť“. Znamená to, že môžeme všetko a ostatní sa tomu musíte podriadiť bez ohľadu na to, čo si myslíte. V podobnom duchu sa nesú aj vyjadrenia J. Kerryho a ďalších predstaviteľov Bieleho domu i State Departmentu. Konanie USA však najmä v dôsledku rozširovania „organizovaného chaosu“ predovšetkým na Blízkom východe nesie znaky globálnej nezodpovednosti, ktorá je varovným symptómom ich úpadku.

Zdôrazníme aj to, čo nie je neznáme, ale podivné. Od 14. septembra 2001 je v USA výnimočný stav. B. Obama oznámil Kongresu USA, že ho predlžuje aj po 14. septembri 2013 s odôvodnením, že teroristická hrozba, ktorá priviedla k jeho vyhláseniu, naďalej pretrváva. Táto situácia posilňuje niektoré právomoci prezidenta USA a umožňuje aj viaceré nadštandardné aktivity tajných služieb. Washington sa na jednej strane neskutočne bojí teroristov a na strane druhej ich krokmi, ktoré urobil v Líbyi a Sýrii, podnecuje k novým aktivitám

USA však stále doslova zúfalo a za každú cenu potrebujú po afére s NSA ospravedlniť odpočúvanie a špehovanie doma aj za hranicami – medzi spojencami aj „tými ostatnými“. Bluf s teroristickým útokom v auguste nevyšiel. Akoby zázrakom (v dielňach tajnej služby sa takéto veci nedejú, ani keď ide o Vatikán, či majú na čele kruhy blízke k nábožensky orientovaným politickým stranám a hnutiam) o pár týždňov po neefektívnom strašení teroristickým útokom na Blízkom východe vzbĺkol plameň chemickej hrozby (hrôzy) v Sýrii, na ktorého zapálení mali veľký podiel tajné služby USA.

To, čo washingtonský establishment predvádza v súvislosti so svojím presvedčením o vine B. Asada až nápadne pripomína časy, keď o niektorých informáciách politbyra či predsedníctva ústredného výboru strany nebolo možné pochybovať. Argumenty nie sú, ale je to predsa jasné, že to nikto iný nemohol urobiť.

Viackrát sa preto už položila otázka, prečo USA nezačali konať už v prvom prípade, keď mali podozrenie na použitie chemických zbraní vládnymi vojskami Sýrie. Odpoveďou je mlčanie alebo hapkanie o rôznych problémoch a pochybnostiach, ktoré sa napodiv 21. augusta naraz stratili.

Tomahawky - biznis za miliardy dolárov

Druhým základným neuvádzaným cieľom je tlak vojenských výrobcov na neustále doplňovanie a obnovovanie rôznych prvkov vojenského arzenálu. Uvedieme podľa rôznych neoficiálnych mediálnych zdrojov len niektoré počty vystrelených Tomahawkov. Vo viacerých verziách sú vo výzbroji ozbrojených síl USA od roku 1983 a celkom ich bolo dodaných okolo 6-tisíc kusov (z toho vyše 2-tisíc od roku 1998).

Vo vojne s Irakom v roku 1991 ich bolo odpálených 288 (282 údajne zasiahlo cieľ) a potom pri iných akciách do roku 2003 najmenej 67 ďalších. Proti Juhoslávii v roku 1999 bolo vystrelených 218 rakiet (celkom aj s inými prostriedkami sa uskutočnilo viac ako 10 000 bojových vzletov, ale zasiahlo sa len necelých 70 /!!!/ vojenských cieľov). Ešte predtým sa 13 striel použilo proti cieľom bosnianskych Srbov. V Afganistane v októbri 2001 bolo vystrelených asi 50 rakiet. Proti Iraku v roku 2003 sa odpálilo viac ako 725 striel. Proti Líbyi sa uvádza použitie 122 rakiet. Okrem toho bolo v rokoch 1993 – 2009 vystrelených najmenej 90 ďalších rakiet na ciele v Republike Srbskej (v Bosne a Hercegovine), Afganistane, Sudáne a Jemene. Ide teda o vyše 1 500 (niekedy sa uvádza až 2 000) Tomahawkov. Okrem toho ešte asi 500 sa ich použilo pri rôznych testoch.

Cena jedného Tomahawku sa odhaduje v rozmedzí od necelého jedného takmer do jeden a pol milióna USD najčastejšie na 1,3 milióna USD. Teda len pri najnižšej sume za Tomahawk ide minimálne o 1,5 miliardy USD, ale celková cena vypustených rakiet sa dá vyčísliť aj sumou až 3 miliárd USD. A to ide len o „surovú“ či „holú“ cenu za výrobok, ktorého zaradenie do výzbroje vojska a udržiavanie v bojaschopnom stave stojí mnohonásobne viac. Nebudeme sa zmieňovať o ziskoch, ktoré majú z vojen USA v 21. storočí súkromné firmy vykonávajúce ich logistickú podporu alebo koľko zaplatil Washington súkromných vojenským a bezpečnostným spoločnostiam v o vojnách v 21. storočí. Dodáme však, že cena jednej rakety novšej produkcie (Cruise Missile XR), ktorá by mala nahradiť Tomahawky, sa odhaduje už na 3 milióny USD.

Ako inak, aj tlak izraelskej loby

No a nakoniec ku skrytým cieľom patrí aj tlak izraelskej loby, lebo židovský štát sa už dlhší čas ocitá vo vážnych ťažkostiach vnútro i zahraničnopolitického charakteru, z ktorých sa bez masívnej podpory USA a spoluúčasti na nimi vytváranom „organizovanom chaose“ na Blízkom východe, nedostane. Vzťahy Izraela a Sýrie komplikujú aj Golanské výšiny. Zhruba dve tretiny územia o rozlohe asi 1 800 km2, ktoré patria Sýrii, Izrael okupuje od vojny v roku 1967. Golany majú pre Izrael veľký až strategický význam. Nielen vojensky ako nárazníková zóna, ale aj hospodársky, keď z ich územia údajne pochádza až tretina vody v Izraeli.

V potenciálnej vojne proti Sýrii sa vytvárala nepochopiteľná koalícia, ktorá mimo nej nemôže existovať a prieči sa tomu, čo o sebe vyhlasujú Washington i Tel Aviv. Ide o jednoznačne účelové spojenie USA, Izraela a viacerých reakčných arabských štátov (prím medzi nimi hrajú Saudská Arábia a Katar), ku ktorým sa svojou „troškou do mlyna“ hlási aj al-Kajdá.

J. Kerry si okrem presviedčania predstaviteľov EÚ, aby podporili agresiu proti Sýrii, našiel čas aj na to, aby ich počas pobytu v Európe žiadal, či priam tlačil k zmene ich postoja k Izraelu. Ide o to, aby sa neuplatňovala smernica EÚ zakazujúca financovanie organizácií pôsobiacich na okupovaných palestínskych územiach, ktorá platí od júla tohto roku, lebo je vraj prekážkou nového kola mierových rozhovorov na Blízkom východe medzi Izraelom a Palestínčanmi.

USA v informačnej vojne so Sýriou začali prehrávať. Úsilie – vojnové štvanie, ktoré prezentovala dvojica B. Obama – J. Kerry nezískalo očakávanú podporu na medzinárodnej úrovni a narastal aj odpor verejnosti USA proti ďalšej vojne. Výsledky rôznych ankiet na tému útoku na Sýriu jednoznačne ukazujú, že počet tých Severoameričanov, ktorí sú proti nemu, je vyšší ako počet tých, ktorí ho podporujú.
K hlasom protestujúcim proti agresii sa zaradil aj pápež František. 7. septembra podľa odhadu Vatikánu asi stotisíc ľudí zaplnilo Námestie sv. Petra, kde pápež viedol štvorhodinovú vigíliu za mier v Sýrii. Na jeho výzvu sa podobné modlitby konali po celom svete. Bolo to zatiaľ najväčšie zhromaždenie na Západe na protest proti pripravovanej agresii proti Sýrii.

Úsilie USA o získanie medzinárodnej podpory sa zameralo dvomi smermi. Prvým je Európa (EÚ a európski členovia NATO) a druhým arabské štáty. Ako sme si na to zvykli, EÚ aj napriek tomu, že má už prezidenta a vysokú predstaviteľku pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorá je aj podpredsedníčkou Európskej komisie, vystupuje popri USA najmä pri komplikáciách v ich bezpečnostnej a zahraničnej politike stále akosi ticho, nevýrazne.

Ministri obrany členských krajín EÚ (aj za účasti C. Ashtonovej a A. F. Rasmussena) sa 6. septembra na záver dvojdňového neformálneho stretnutia vo Vilniuse zhodli na tom, že za chemický útok z 21. augusta je vinný B. Asad. Podivné až zahanbujúce – ministri, ktorí by mali disponovať spravodajskými informáciami z vlastných zdrojov, uveria washingtonskému „prefabrikátu“, ktorého pravdivosť i presvedčivosť sa postupne stráca.

Lekcia pre USA - svet v roku 2013 je iný

Je zrejmé, že svetové vodcovstvo USA pod vedením B. Obamu melie z posledného. Svoj globálny úpadok, ktorý má zatiaľ predovšetkým zahraničnú, vonkajšiu stránku, nedokážu odvrátiť a nezadržateľne preniká aj do ich vnútra.

Nevidíme do „duše“ B. Obamu, ale nie je ťažké dokázať, že sa stal zajatcom „neocons“ a izraelskej loby. Ako už viackrát v dejinách USA po druhej svetovej vojne sú ich ministri zahraničných vecí väčšími vojnovými štváčmi ako ministri obrany. Po vojnychtivých severoamerických ladies M. Albrigthovej a H. Clintonovej a čiastočne aj C. Riceovej (tej sa žiadnu vojnu našťastie pre celý svet nepodarilo rozpútať) nastúpil na túto cestu aj J. Kerry, pokiaľ sa sám na nej nezamotal a nedostal sa do slepej uličky potenciálnej agresie proti Sýrii.

Možno niekedy v roku 1999 pri útoku na Juhosláviu si pri vtedajšej slabosti jeľcinovského Ruska a mlčanlivosti ťiang-ce-minovskej Číny ešte skoro nikto nevedel predstaviť, že by sa prestíž USA aj pri kontroverznosti celej akcie oslabila. Svet v roku 2013 je však iný. Jednoducho možno dokázať, že všetky agresívne akcie USA od roku 1999 – Juhoslávia, Afganistan, Irak a Líbya – boli spojené s manipuláciou faktmi a klamstvami. Na šťastie pre ľudstvo sa vytvára multipolárne usporiadanie moci vo svete, kde síce USA sú stále jedinou superveľmocou (mocnosťou s imperiálnym myslením a konaním), ale RF a ČĽR najmä po barbarskom, zbabelom – „bezkontaktnom“ útoku na Líbyu považujú za potrebné presadiť vo svetovej politike iné princípy, ako sú „kovbojské zvyky“ USA zavádzané od čias, kedy do kresla prezidenta USA zasadol R. Reagan.

A tak možno konštatovať, že iniciatíva v diplomatickom riešení sýrskej krízy prešla do rúk Moskvy V. Putina. Pevný, dlhodobý a pokojný postoj ruskej diplomacie v otázke nepripustenia použitia ozbrojeného násilia proti Sýrii prináša ovocie. V posledných dňoch sa kumulovalo viacero udalostí, ktorými RF presvedčila medzinárodné spoločenstvo, že jej prístupy k riešeniu sýrskej krízy sú založené na medzinárodnom práve, opierajú sa o primerané argumenty, ale majú aj silový rozmer. A washingtonský „humbugtím“ si musel zobrať oddychový čas.

Tri body pre Putina a ruskú diplomaciu

Prvou takou udalosťou bol rozhovor V. Putina poskytnutý pred konaním summitu G20 v Sankt Peterburgu, kde položil aj otázku, ktorá bola západnými médiami prehliadaná. Išlo o to, že ak sa súhlasí s tým, že použitie chemických zbraní je zločinom, čo urobia USA so vzbúrencami, ak sa zistí, že to urobili práve oni.

Neochvejné ruské stanovisko žiadalo „kauzu“ použitia chemických zbraní v Sýrii vyšetriť a až potom ukazovať ma vinníkov. Sú podozrenia, ale aj fakty, že použitie chemických zbraní majú na svedomí vzbúrenci – či už z nešikovnosti alebo neznalosti narábania s týmito prostriedkami a možno aj úmyselne. Argumenty Washingtonu boli chabé a objavili sa aj viaceré informácie, ktoré okrem ruských postojov aj na Západe spochybňovali videá „zachytávajúce a dokazujúce“, že chemický útok uskutočnili sýrske vládne vojská. Nehľadiac na to, že to nemalo žiadnu logiku – ani vojenskú ani politickú, aby sa v situácii, ktorá bola v lete tohto roku v Sýrii, kde vládne vojská získavali prevahu, použili takéto prostriedky.

Druhú udalosť predstavuje šikovná akcia ruskej diplomacie, keď za podpory medzinárodného spoločenstva dokázala doviesť bojachtivých pánov a dámy z Washingtonu za rokovací stôl a dosiahnuť zdržanie a možno aj odstúpenie od agresie proti Sýrii. Reakcie na snahu ruskej diplomacie mali spočiatku rôzny charakter, ale od soboty sa o nej negatívne vyjadruje vlastne už len menšina sveta, ojedinelé hlasy. Ide predovšetkým o sýrskych vzbúrencov, ale aj o časť washingtonských jastrabov a izraelských fundamentalistov, ktorých zúfalstvo sa prejavilo napr. v tom, že chceli dohodu využiť aj na nátlak na Sýriu, aby zverejnila aj údaje o svojom jadrovom programe. Samozrejme, s nevôľou sa na dohodu pozerajú aj arabské reakčné islamistické režimy. Ďalšiu zmenu v pohľade na sýrsku krízu predstavuje aj to, že v OSN sa objavili hlasy požadujúce, aby do jej riešenia bol plnohodnotne zapojený Irán.

Po pristúpení Sýrie k Dohode o zákaze chemických zbraní vzniká aj nová otázka v tejto veci na Blízkom východe – ako sa postaví k pristúpeniu k nej Izrael, ktorý ju doteraz neratifikoval. V takej situácii je v súčasnosti už len Myanmarsko a okrem toho k zmluve nepristúpili Angola, Egypt, KĽDR a Južný Sudán.

Tretí je článok V. Putina, ktorý vyšiel 12. septembra v denníku New York Times. Obrátil sa ním na severoamerický ľud, aby mu tlmočil názory Ruska na súčasné dianie vo svete a situáciu v Sýrii. Článok verejná mienka v USA prijala pozitívne. Podľa niektorých prieskumov si na jeho základe až 80 % opýtaných Severoameričanov zlepšilo názor na V. Putina. V reakcii na rast popularity V. Putina vo svete vznikli aj podnety na jeho možné nominovanie za laureáta Nobelovej ceny mieru na tento rok.

Záverečná pasáž článku, v ktorej V. Putin uvádza, že „Sme rôzni, ale keď prosíme Boha, aby nám požehnal, nesmieme zabúdať na to, že Boh nás stvoril rovnými“ vyvolala odpor najmä v kruhoch predstaviteľov „neocons“, ktorí sú vyznávačmi mesiášstva USA. Bolo tam však viac vecí, ktoré kritizovali USA a ich vládu aj keď cieľom článku nebolo moralizovať, ale získať pochopenie a podporu pre mierové riešenie sýrskej krízy. Senátor J. McCain chce zverejniť článok v moskovskej Pravde – priestor mu medzitým údajne ponúkli i Izvestija, známe svojim blízkym vzťahom k ruskej vláde.

Varovanie pre velenie ozbrojených síl USA?

Pred koncom uvedieme ešte jeden zdanlivý detail, ktorému sa nielen slovenské, ale ani iné zahraničné médiá príliš nevenovali. Ešte 3. septembra ruské médiá zverejnili, že ich ruský varovný systém zaznamenal odpálenie dvoch balistických rakiet zo strednej časti Stredozemného mora smerom na východ, kde sa nachádza Sýria. Rýchle zverejnenie tejto informácie mohlo varovať velenie ozbrojených síl USA, že Moskva má dôkladný prehľad o vojenských prostriedkoch v regióne možnej agresie proti Sýrii a že ju môže v prípade potreby zásobovať potrebnými vojensko-technickými, spravodajskými i inými informáciami. Zakrátko USA aj Izrael uviedli, že rakety boli odpálene nimi a že išlo o „plánovanú“ skúšku.

To, že Moskva môže prísnejšie presadzovať svoje možnosti v rámci medzinárodného práva, sa ukázalo aj pri tom, keď niektoré médiá upozornili na to, že v medzinárodných vodách v mierových podmienkach môže vojenská loď urobiť opatrenia na svoju ochranu, vrátane likvidácie objektu, ktorý ju bezprostredne ohrozuje. Ruské lode podľa rôznych mediálnych zdrojov uskutočnili vraj aj cvičenia, pri ktorých sa pripravovali na zachytenie striel Tomahawk. Už len pri pomyslení na to, čo by sa mohlo stať, keby k takejto situácii došlo počas útoku na Sýriu a medzi vojenské lode USA vystreľujúce Tomahawky a územie Sýrie kam letia, sa dostali ruské vojenské lode, ktorým sa nedá v pohybe v tomto priestore zabrániť, behá mráz po chrbte. Moskva, aby dodala svojim slovám váhu, vyslala do priestoru Stredozemného mora ďalšie plavidlá. Podľa mediálnych zdrojov sa tam začali premiestňovať aj čínske vojenské lode.

Moskva nakoniec možno vytrhla tŕň z päty Washingtonu, ktorý asi najviac trápil B. Obamu. V súvislosti s krízou v USA a ich úpadkom sa jeho pozícia čoraz viac prirovnáva k pozícii M. Gorbačova v ZSSR v druhej polovici 80. rokov minulého storočia. Paradoxne s pomocou Moskvy si môže polepšiť svoju pozíciu doma i vo svete viac, ako keby počúval  tím svojich spolupracovníkov a poradcov.

Kvalitatívna zmena postojov Ruska aj Číny

Pred dva a pol rokmi USA a NATO neotáľali s uskutočnením útoku na Líbyu s cieľom zvrhnúť M. Kaddáfího, čo zdôvodňovali potrebou vytvorenia bezletovej zóny chrániacej civilné obyvateľstvo. Pre RF sa však práve líbyjské medzinárodnoprávne fiasko stalo onou povestnou kvapkou, pre ktorú pretiekol pohár trpezlivosti. Putinovská Moskva v roku 2013 je iná nielen ako jeľcinovská v 1999, ale aj ako medvedevovská v 2011.

Situácia vo svete a tiež postoje RF a podobne aj ČĽR sa za posledné roky nebadane, ale kvalitatívne zmenili. Neúspechy v Iraku a Afganistane výrazne oslabili politickú i vojenskú pozíciu USA vo svete – oveľa viac v „nezápadnom“, ako v tom, ktorý „dôverne“ poznáme z členstva v NATO, ale aj EÚ.

Washington a jeho „verní“ spupne počítali s tým, že po páde M. Kaddáfího podobný koniec postretne aj B. Asada. M. Kaddáfí však nepadol v dôsledku aktivít samotných vzbúrencov, ale len a len preto, že boli mohutne podporovaní náletmi, ktoré porušovali bezletovú zónu. Líbyjskí vzbúrenci by bez tejto pomoci nikdy sami nezvíťazili. Prehliadajúc (nerešpektujúc) tento moment podporujú USA sýrskych vzbúrencov už takmer dva a pol roka, až sa im ich konanie pomaly vymyká spod kontroly – okrem podozrenia z použitia chemických zbraní ide aj o teroristickú skupinu an-Nusrá (Front an-Nusrá), ktorá je napojená na al-Kajdu. Snaha Washingtonu napadnúť Sýriu sa príliš zamotala, až prišlo k rozuzleniu, ktoré navrhla Moskva.

Ďalší vývoj ťažko predvídať, lebo nie sú vylúčené zmeny, ku ktorým v sýrskej kríze môže dôjsť. Môžu byť zapríčinené nevypočítateľnosťou viacerých hráčov ako aj podmienok, ktoré krízu vyvolali. Vývoj sa však v každom  prípade dostal na lepšiu cestu ako bolo rastúce napätie od 21. augusta po neoverených informáciách z radov vzbúrencov o použití chemických zbraní sýrskymi vládnymi vojskami, ktorú západné médiá razantne rozširovali.

+  +  +

Urobíme tri stručné závery, ktorých platnosť preveria najbližšie týždne, mesiace a možno až roky.

1. Bezprostredná hrozba agresie proti Sýrii je zatiaľ aspoň bezprostredne zažehnaná a postoj hlavných hráčov naznačuje, že k nej nemusí vôbec dôjsť. 

2. Moskva prevzala prvýkrát od rozpadu bipolarity iniciatívu pri riešení problému medzinárodnej politiky a bezpečnosti mimo postsovietskeho priestoru spôsobom, ktorý výrazne posilnil jej pozíciu veľmoci svetového rozmeru.

3. Spôsob riešenia sýrskej krízy je dôsledkom utvárania multipolarity moci vo svetovej politike, ktorý dokazuje, že bezpečnosť sveta potrebuje iné mechanizmy, než boli tie, ktoré tu USA a ich spojenci začali používať po rozpade bipolarity.


Slovo premiéra a prowashingtonské vajatanie štátneho úradníka
     V kontexte uvedeného oceňujeme vyjadrenie predsedu vlády SR R. Fica zo 6. septembra v relácii Slovenského rozhlasu Sobotné dialógy, že pokiaľ sa jednoznačne nepreukáže, že v Sýrii boli proti civilistom použité chemické zbrane a pokiaľ vojenský zásah proti vládnucemu režimu neodobrí Bezpečnostná rada OSN, je nelegitímny. Dodal aj to, že bez splnenia týchto dvoch podmienok SR s vojenským zásahom v Sýrii „nechce mať nič spoločné“.
     Tieto slová musíme uvítať po tom, ako sa na rôznych webových stránkach objavilo ustrelené prowashingtonské vajatanie bezpečnostného analytika I. Samsona pod názvom „Samson: Slovensko zrejme podporí prípadný vojenský zásah spojencov v Sýrii.“ Podľa materiálu z dielne TASR uverejneného 28. augusta, uviedol: „Ak by v najbližších dňoch došlo k vojenskej intervencii v Sýrii, možno predpokladať, že v prípade konsenzu v NATO Slovensko vyjadrí svoj politický súhlas a podporí svojich spojencov. ... bude dôležité, kto zásah uskutoční.“
     O neznalosti tohto pána alebo skôr o jeho sklonoch nadšene multiplikovať interpretáciu medzinárodného právo à la USA, svedčí aj pasáž materiálu, kde hovorí, že: „Pôjde o to, kto tento zásah urobí a či to budú USA. Ak by sa zásah uskutočnil, pravdepodobne by šiel pod hlavičkou regionálnej organizácie, ktorá by mohla obísť neexistujúci mandát Bezpečnostnej rady OSN, čo je možné podľa článku 52 charty. V tom prípade by sa zrejme na stranu USA pridali aj ostatné členské krajiny NATO.“ Útok na Sýriu by bol bez sankcionovania BR OSN podľa existujúceho medzinárodného práva len a len agresiou proti suverénnemu štátu, nech by ho uskutočnili USA, NATO alebo aj akákoľvek regionálna medzinárodná organizácia. Do úvahy prichádzajú len dve – Liga arabských štátov alebo ponížený služobník Washingtonu – Rada pre spolupráci arabských štátov v Perzskom zálive, známa viac zo skráteného názvu Rada pre spoluprácu v Zálive a jej anglickej skratky GCC (Gulf Cooperation Council).
     Mimochodom tento pán je od 1. marca 2013 riaditeľom Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií MO SR, čo pri takýchto vyjadreniach z nepochopiteľného dôvodu skrýva. Možno z toho dôvodu, že nie je spokojný s výškou svojho platu štátneho zamestnanca??? Treba však vidieť, že jeho výroky už nie sú vyjadreniami „mimovládneho“ experta, do roly ktorého sa napriek svojej fascinácii neokonzervatívnym Washingtonom (a izraelským loby v ňom) implicitne stavia, ale vyjadreniami osoby, príslušiacej do štátneho aparátu. Nebezpečné je však, že nielen nepridajú na prestíži Slovenska v „nezápadnom“ svete, ale môžu ohroziť viaceré aktivity našej diplomacie a zahraničnej politiky. Nikdy nie sú vylúčené také chúlostivé záležitosti ako ďalšie vyjednávanie vo veci dvoch slovenských občanov zadržiavaných v Iráne pre údajnú špionáž.
     Čudné je, že na Slovensku mnohí ľudia, ktorí sa takmer zadúšajú pri kriku o hrôzach invázie vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v roku 1968, radšej mlčia či dokonca podporujú útok voči zvrchovanému štátu, ktorý sa prieči medzinárodnému právu (však to urobí „dobrá a spravodlivá Amerika“). Nevadí im pri tom, ani to, že brutálne sa vyhráža rozsiahlym použitím jedného z najbarbarskejších nástrojov násilia, ktorý ľudstvo vôbec kedy vytvorilo – rakiet a leteckého bombardovania.
 
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984