Reklama

Múzy za mrežami (3)

Perzekúcie slovenských spisovateľov v rokoch 1918 – 1945
Počet zobrazení: 2357

Uverejňujeme tretiu, záverečnú časť ukážok z knihy Múzy za mrežami, ktorú autor pripravuje o prenasledovaných a väznených slovenských spisovateľoch. V troch publikovaných častiach  sa zaoberá osudmi spisovateľov počas prvej republiky, Slovenského štátu a krátko po oslobodení.

Po skončení druhej svetovej vojny bolo uväznených niekoľko spisovateľov za spoluprácu s ľudáckym režimom. Niektorí boli prominentní činitelia Slovenského štátu, kolaborovali s nacistickým Nemeckom, svojou tvorbou sa plne postavili do služieb neľudského režimu a rozdúchavali nenávisť, ale boli aj takí, ktorí sa žiadnych zločinov nedopustili a ocitli sa vo väzení na základe krivého udania.

mreze_urx_gaspar_sepia_650.jpg

Múzy za mrežami (1)
Múzy za mrežami (2)

Po vypuknutí Povstania bol v noci z 1. na 2. septembra 1944 zatknutý v Martine Jozef Cíger Hronský, správca Matice slovenskej, ako údajný exponent Slovenského štátu. Je niekoľko verzií, prečo sa tak stalo. Podľa jednej išlo o pomstu zamestnanca matičnej tlačiarne, podľa druhej ho udali dvaja ľudáci a gardisti, ktorí sa chceli takto vykúpiť, ale v podozrení boli aj vysokí matiční predstavitelia, ktorí to neskôr rezolútne popierali.  Hronský prežil noc plnú strachu a úzkosti, sedel na uhlí a ako spomínal, „celú noc počúval, ako ktosi cvaká záverom pušky“. Na druhý deň síce Hronského prepustili, ale spisovateľ pod vplyvom traumatizujúceho zážitku opustil v polovici septembra Martin a odišiel k rodine do Krupiny. O pol roka neskôr sa Hronský pred blížiacou sa Sovietskou armádou rozhodol pre útek zo Slovenska. V Ríme ho 25. januára  1948 ako údajného vojnového zločinca na nátlak čs. orgánov zatkla talianska polícia. Hronský strávil dva týždne v rímskom väzení pre najhorších zločincov Regina Coeli. Veľké úsilie na jeho záchranu vynaložil bývalý vyslanec Slovenskej republiky vo Vatikáne Karol Sidor, ktorý využil všetky styky s vplyvnými talianskymi predstaviteľmi, aby ho zachránil. Hronský sa dostal na slobodu ako v scéne z akčného filmu. Z auta, ktoré ho malo previesť a vydať čs. úradom, ho vytiahli neznámi muži, sotili ho do svojho auta a veľkou rýchlosťou zmizli v rímskych uličkách. Hronský z obáv o vlastnú bezpečnosť radšej opustil európske územie, v polovici februára 1948 vyplával loďou z Janova do Argentíny, kde roku 1960 zomrel.

Tido Jozef Gašpar, mimoriadne talentovaný spisovateľ, autor prozaických diel NámorníciČervený koráb, ktorý zo spisovateľov v hierarchii Slovenského štátu dosiahol najvyššiu funkciu, bol odsúdený na tridsať rokov. Paradoxné je, že on, voľnomyšlienkar a bratislavský provorepublikový bohém riadil inštitúciu, ktorá kontrolovala tlač, potláčala slobodné myslenie a bola plne v službách totalitného režimu. Z titulu svojej funkcie šéfa Úradu propagandy Tido Jozef Gašpar často vo svojich prejavoch obhajoval spojenectvo s hitlerovským Nemeckom a účasť slovenskej armády v boji  po jeho boku. Rozsudok Národného súdu znamenal nielen stratu slobody, ale aj vyradenie Gašpara z literárneho života. Iróniou osudu sa o niekoľko rokov vo väzení stretáva s politickými väzňami, medzi ktorými bolo aj veľa politických oponentov režimu Slovenského štátu a mnoho účastníkov Slovenského národného povstania. Roku 1958 po trinástich rokoch Tido Jozef Gašpar dostáva pre zlý zdravotný stav milosť a zvyšok života prežije v ústraní vo Veľkej Mani a v Nových Zámkoch. Je vyradený z literárneho a spoločenského života. Jeho knihy sa nevydávajú, sú stiahnuté z knižníc. Kto by čo len spomenul jeho meno, vystavuje sa riziku, že bude obvinený z propagovania fašizmu. Až na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia vychádza výber z jeho predchádzajúcej tvorby a časť pamätí.

Podobný osud mal aj katolícky farár Ivan Javor, vlastným menom Vladimír Ries. Dnes už takmer zabudnutý básnik debutoval roku 1932 zbierkou O ľuďoch so smutnými očami a v roku 1940 vydal knihu sociálnej lyriky venovanú štrajku banskoštiavnických baníkov Mesačných 200. Napísal niekoľko kníh pre deti, literárnovednú monografiu o Františkovi Richardovi Osvaldovi a preložil verše nemeckého básnika Rainera Mariu Rilkeho. Je autorom knihy úvah Kontinent v pohybe, ktorá je oslavou národného socializmu a jeho totalitného systému. V posledných týždňoch vojny, v januári 1945, sa Ivan Javor stal hlavným redaktorom radikálneho časopisu Náš boj, ktorý vydával náčelník Hlinkovej gardy Otomar Kubala. Ivan Javor bol v roku 1945 odsúdený na desať rokov väzenia. 

Iný je prípad už spomínaného evanjelického farára Vladimíra Rolka. V tridsiatych rokoch napísal niekoľko básnických zbierok, v ktorých zdôraznil význam antickej kultúry a priblížil proces kristianizácie vo viacerých krajinách. Za článok v Národných novinách bol roku 1940 odsúdený na 30 dní väzenia. Po prepustení napísal režimistickú zbierku Na rúbanisku a podľa súdu i vtedajšej literárnej kritiky národnosocialistickej ideológii poplatný cyklus básní Kontinent. Na základe týchto veršov, ale i publicistickej činnosti bol roku 1945 zaistený a o rok neskôr odsúdený na osem rokov väzenia. Niekedy sa natíska otázka, akoby asi skončili niektorí spisovatelia, keby sa rovnaký meter uplatňoval aj na ich tvorbu v päťdesiatych rokoch.

Ján Balko, autor kníh pre deti a neskôr historických románov, bol počas Slovenského štátu viceguvernérom Slovenskej národnej banky a členom Štátnej rady. Ako jej člen protestoval roku 1942 proti deportáciám Židov a po potlačení Povstania spolu s biskupom Andrejom Škrábikom sa pričinil o záchranu desiatich predstaviteľov Povstania, ktorých chcel nechať nemecký generál Berger popraviť. Po vojne bol Ján Balko v rokoch 1945 – 1947 väznený, v decembri 1947 ho prepustili podmienečne do domáceho väzenia. O rok neskôr ho Národný súd v procese proti členom Štátnej rady odsúdil na tri roky straty volebných práv.

Vo vyšetrovacej väzbe sa po skončení vojny na istý čas ocitli Valentín Beniak, Emil Boleslav Lukáč, Milo Urban, Jožo Nižnánsky a Andrej Žarnov, vlastným menom František Šubík, občianskym povolaním profesor patológie. Obvinili ho z hanobenia spojeneckého štátu, pretože vydal pravdivé svedectvo o zavraždení poľských dôstojníkov sovietskou NKVD v Katynskom lese. Keď manželka Andreja Žarnova intervenovala u Ladislava  Novomeského, odpovedal jej asi v tom zmysle, že je lepšie, keď je väznený československými orgánmi, pretože keby ho chytili Rusi, skončil by v Sovietskom zväze v gulagoch. Keď už spomíname gulagy, skončil v nich prekladateľ z ruštiny a diplomat Mikuláš Gacek a najznámejší je prípad prekladateľa a literárneho vedca Dušana Slobodníka, ktorý strávil v gulagoch takmer deväť rokov a svoje zážitky opísal v knihe Paragraf: polárny kruh. O svojom tragickom osude v sovietskych gulagoch vydal svedectvo aj Ján Košút v knihe Cez červený očistec. Pravdepodobne prvým Slovákom, ktorý sa ocitol v sovietskom väzení na smutne známych Soloveckých ostrovoch v rokoch 1924 – 1928, bol slovenský polyglot, rodák z Liptovského Mikuláša, Vladimír Krivoš. Údajne ovládal 40 jazykov, z toho 26 aktívne, a bol priekopníkom a organizátorom stenografie v Rusku. Ako prekladateľ slúžil cárovi a potom i boľševickému režimu. Väznenie v gulagu je v Krivošovom prípade nepresné, pretože gulag, čiže glavnoje upravlenie lágerej, vznikol roku 1930. Vladimír Krivoš bol v Rusku zatknutý a väznený aj cárskym režimom počas prvej svetovej vojny roku 1915. Ako človek pochádzajúci z Rakúsko-Uhorska, čiže z nepriateľskej krajiny, sa stal podozrivým a poslali ho do Irkutska na Sibír.

Veľmi zaujímavý je osud Miloša Perglera. Počas Slovenského štátu publikoval verše v Slovákovi, Slovenskej pravde, ale i v časopise Elán. V lete 1944 vstúpil do Hlinkovej gardy a zúčastnil sa na výcviku v Rohožníku, Sekuliach a v Trenčianskych Tepliciach. Až do apríla 1945 sa zúčastňoval na protipartizánskych diverzných akciách. V leta 1945 strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe a bol odsúdený na podmienečný trest. Potom brigádoval v bani Handlová, neskôr pracoval aj v aparáte KSS na okresnej úrovni, bol rozhlasovým dramaturgom a redaktorom v Smene a Roľníckych novinách. Knižne debutoval roku 1952 angažovanou zbierkou básní Svetlá. Roku 1958 bol Pergler zatknutý a za účasť na vypálení moravskej obce Prlov a vyvraždení jej obyvateľov bol Krajským súdom v Bratislave odsúdený na šestnásť rokov. Prepustili ho v roku 1967 a potom žil v Karvinej.

(Koniec)

Priemer: 5 (10 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama