Reklama

Mýty či nepravdy...

(Zúrivý antikomunizmus Jána Budaja)
Počet zobrazení: 2523

Vo výbornom publicistickom programe Téma dňa si v našej spravodajsky najobjektívnejšej televízii TA3 k výročiu Novembra1989 pozval skúsený moderátor Peter Bielik uznávaného politológa Michala Horského a tribúna nežnej revolúcie Jána Budaja. Hneď v samom začiatku sa postoje oboch diskutujúcich názorovo vyhranili. Kým Horský akcentoval hlavne priam ukážkovo nenásilný prechod moci, jeho spolubesedník práve v „nežnosti“ vidí najväčšie zlyhanie novembrových udalostí spred dvadsiatich ôsmich rokov.

tema_16.11.-2.jpg Fotozdroj: www.ta3.com

Nemožno povedať, že všetko, o čom Budaj hovoril, boli len fantazmagórie. Naozaj sa ukázalo, že komunisti (vedúci, ale aj radoví) boli dobre pripravení na pokojné odovzdanie moci, rýchlo sa prispôsobili zmeneným pomerom a mnohí z nich sa stali podnikateľmi, „demokratmi“ i nacionalistami. Objektívne uvažovať však Budajovi znemožňuje jeho zúrivý antikomunizmus. Podľa neho všetky ponovembrové vlády (s výnimkou krátkeho vládnutia Ivety Radičovej, v ktorom sa podľa mňa zasa nič také radikálne nezmenilo) boli vládami komunistov. Pritom sa ani nenamáhal, aby pred podstatné meno vsunul slovko „bývalých“. Z toho faktu odvodzuje potom  Budaj všetky nasledujúce zlyhania: divokú privatizáciu deväťdesiatych rokov, nastolenie tvrdého kapitalizmu a dodnes fungujúcu korupciu. Zrejme korupčné aféry v štátoch na západ od nás sú organizujú tamojší komunisti alebo priamo Putin. To komunisti pančujú potraviny či lieky chemikáliami, aby dosiahli väčší zisk. To korupčné aféry Chiraca, Kohla, Sarkózyho, rakúskych či izraelských politikov boli zrejme dielom medzinárodného komunizmu. Hovoriť dnes o krádežiach za reálneho socializmu v spoločnosti, v ktorej kvôli zisku je dovolené všetko, je naozaj trápne.

Budaj sa vehementne hlásil k predstave totálneho odstavenia komunistov s radikalizmom hodným Saint-Justa. Nehovoril síce o gilotínach, ale je nemysliteľné, aby pri násilnej podobe revolúcie nedošlo v ČSSR k občianskej vojne. Tribún revolúcie zavádza aj v iných veciach. Napríklad operuje tvrdením, že tisícky demonštrantov na námestiach odmietli komunizmus, bez toho, že by povedal, že odmietli túto konkrétnu jeho podobu, resp. garnitúru. V skutočnosti k návratu ku klasickému kapitalizmu (aspoň na Slovensku) inklinovala len časť spoločnosti s prevahou tých, ktorí za štyridsať rokov vlády komunistov prišli o svoje majetky. Väčšina disidentov sa síce postupne z politiky stiahla, no dnes určite patria minimálne k vyššej strednej vrstve. A víťazstvo VPN v prvých voľbách ide na úkor toho, že väčšina ľudí nemala predstavu, kam sa bude spoločnosť vyvíjať a znechutená spoločenskými deformáciami sadla na lep rečiam o pravde a láske. Skutočnosťou zostáva, že disidenti boli absolútne nepripravení na prevzatie moci a po radikálnom odstavení komunistov nemohli riadenie spoločnosti zvládnuť, na čo upozornil Michal Horský, ktorý sa horko-ťažko dostával k slovu. To mali urobiť ministra školstva, zdravotníctva či hospodárstva nejakého radového učiteľa, lekára či inžiniera, ktorí za reálneho socializmu rezignovali na kariéru a nevstúpili do strany?

Nesprávne bolo aj Budajovo vymedzovanie sa voči udalostiam nežnej revolúcie v Prahe. Zaiste treba oceniť odvahu troch stovák študentov, ktorí už 16. novembra usporiadali v Bratislave nepovolenú demonštráciu. Ale čosi podobné sme zorganizovali my, študenti FFUK, už v roku 1967 a svet išiel ďalej. Nebyť udalostí na Národnej triede v Prahe a fiktívnej smrti študenta Šmída, tak v Bratislave by sa v nasledujúci deň život vrátil do normálnych koľají. Tým nechcem popierať evidentnú túžbu po zmenách, ktorá v spoločnosti všeobecne vládla ako aj vplyv medzinárodného kontextu, na ktorý upozorňoval Horský. Ale tak ako 28. október 1918 sa prakticky udial bez nás, ako sa 29. augusta slovenská politická reprezentácia len „pridala“ k predčasne vypuknutému povstaniu, tak aj posledná zásadná premena režimu na Slovensku bola podmienená (dodnes nie celkom objasnenými) udalosťami v Prahe.

Diskutujúci sa vôbec nedotkli motivácií ľudí demonštrujúcich na námestiach. Budaj je zaiste presvedčený, že demonštrovali za slobodu slova, ďalšie demokratické hodnoty a hlavne za možnosť cestovania. Aspoň to posledné sa im v značnej miere splnilo. Predovšetkým však demonštrovali za nákupy západného tovaru, za iné než kubánske pomaranče a za životnú úroveň blízku západným štandardom. To posledné sa splnilo len malej časti z nich. Na prevrate „zarobili“ intelektuáli, ktorých nikto neobmedzuje, môžu si hovoriť a písať čo chcú, ak, pravda, príliš nevybočujú zo šíku (ako Ján Čarnogurský). Lakmusovým papierikom sklamania väčšiny ľudí je účasť na voľbách, ktorých výsledky ovplyvňujú každodenný život obyčajného človeka len minimálne. My starší môžeme dnes závidieť mladým ľuďom, že pred nástupom na vysokú školu si nemusia vylepšovať (tak ako sa to stalo mne) kádrový profil prácou v továrňach, či študentom odchádzajúcim na krátko- či dlhodobé študijné pobyty do zahraničia. No zároveň aj musíme poľutovať „bačove ženy“ z chudobných regiónov. Tie zostávajú doma opustené, aby sa ich manželia mohli nechať vykorisťovať „tiežpodnikateľmi“ v susedných bohatých krajinách, a tak priniesť domov nejaký groš.

Pri závere hodnotenia významného politicko-spoločenského výročia, akým 17. november nepochybne je, mi prichádza do úst Štúrovo heslo: „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“ Ale kam?

Priemer: 4.6 (66 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama