Reklama

Na tú svätú Katarínu II.

Počet zobrazení: 4431

1_mucenictvo_sv._katariny_alexandrijskej_guido_reni.jpgObraz Mučeníctvo sv. Kataríny Alexandrijskej namaľoval barokový umelec z Bolone Guido Reni (1575 – 1642).

Fra Angelico, Raffael, Caravaggio, Lorenzo Lotto, Correggio, Lucas Cranach starší, Peter Paul Rubens, to je iba niekoľko z mnohých svetových majstrov, ktorých inšpirovali legendy o svätej Kataríne. K tým najznámejším dielam na túto tému patrí freska v borgiovských apartmánoch Apoštolského paláca vo Vatikáne Dišputa sv. Kataríny Alexandrijskej pred cisárom Maxentiom. Na príkaz pápeža Alexandra VI. ich v rokoch 1492 až 1494 namaľoval taliansky renesančný maliar Pinturicchio.

Ale sv. Katarínu vo veľkom počte maľovali aj neznámi autori v predchádzajúcej spoločenskej i umeleckej ére. Minulú nedeľu, po tom, ako vyšlo prvá časť tejto reportáže, som si bol znovu prezrieť najväčšiu zbierku slovenského gotického umenia. Nie, nebolo to v Bratislave, ani v Levoči či Banskej Štiavnici, ale na Budíne. Presnejšie v bývalom kráľovskom paláci, zrekonštruovanom za socializmu z vojnových ruín, kde teraz okrem Széchényiho národnej knižnice a Historického múzea mesta Budapešti sídli aj Maďarská národná galéria.

Tá tu má predstavovať najcennejšie umelecké artefakty domácej proveniencie, lebo zahraničné diela vystavuje na opačnom brehu Dunaja v peštianskom Múzeu krásnych umení na známom Námestí hrdinov, dnes častejšie prezývanom Politické námestie, lebo sa tam okrem oficiálnych osláv konajú aj masové demonštrácie. Samozrejme, na Budíne pochopili výraz „domáca proveniencia“ v širšom zmysle, ide o obrazy a plastiky pochádzajúce z celého niekdajšieho Uhorska.

Najrozsiahlejšia zbierka gotiky

Hádam okolo 70 percent nádhernej gotickej kolekcie na Budíne vo francúzskom štýle „krásnych madon“ pochádza z územia Slovenska. Zvyšok sa zrodil v Sedmohradsku, dnes patriacom do Rumunska, a v západnom pruhu niekdajšieho Uhorska, ktorý sa po plebiscite s výnimkou Šoprone stal v roku 1922 súčasťou Rakúskej republiky pod novým názvom Burgenland, teda krajina hradov. Tieto územia neboli tak ako zvyšok Uhorska 150 a viac rokov nepretržite okupované Osmanmi. Čím sa kostoly a fary, ale aj mnohé civilné stavby, zachránili nielen pred vyplieneným, ale doslova fyzickou likvidáciou.

2_goticke_oltary_zvacsa_zo_slovenska_vo_velkej_sale_madarskej_narodnej_galerie_na_budine.jpgGotické oltáre, zväčša zo Slovenska, možno obdivovať vo veľkej sále Maďarskej národnej galérie.

Jednoducho, z pôvodnej hodnotnej gotiky, či už ide o architektúru alebo výtvarné umenie, sa v dnešnom Maďarska takmer nič nezachovalo. To, čo tam z gotiky nájdete, bolo po vytlačení Turkov „dovezené“, pravda vtedy ešte vnútroštátne. Alebo nejde o nič iné ako o neogotiku, ktorá nemá viac než 150 rokov. No neraz je spracovaná na slušnej remeselnej úrovni.

Paradoxne k tejto situácie dopomohla v druhej polovici 19. storočia regotizácia stavebných pamiatok, osobitne kostolov. Tie, čo boli vybudované pôvodne v gotickom štýle, sa zbavovali novších prestavieb či interiérových doplnkov z obdobia baroka a ďalších umeleckých smerov. Nahradili ich neogotickými výrobkami. Tieto „umelecké“ firmy zarobili niekoľkonásobne: pamiatku renovovali, dodali nové „skvosty“ a staré výhodne predali. Zásluhou regotizácie sa totiž rozbehla zberateľská vášeň uhorskej, rakúskej i zahraničnej elity po gotike.

Nadbytočný barok?

Ani odstránený„nadbytočný“ barok nebol na zahodenie. Napríklad pri regotizácii Dómu sv. Martina v Bratislave v roku 1865 odstránili hlavný oltár od Georga Rafaela Donnera. Ústrednú časť, olovené súsošie sv. Martina s portrétnym rysmi grófa Esterházyho so žobrákom, ktorému svätec pochádzajúci z Uhorska daruje polovicu plášťa, preložili do kostola, kde stojí už len ako voľná socha v južnej lodi. Adorujúcich anjelov predali do Maďarskej národnej galérie, kde ich možno obdivovať dodnes. Ostatné oltárne súčasti – vázy, nadstavec a pozadie s dekoratívnou výzdobou – sa údajne nezachovali.

6_donnerov_adorujuci_anjel_z_bratislavskej_katedraly_sv._martina_je_i_so_svojim_dvojcatom_uz_150_rokov_v_madarskej_narodnej_galerii.jpgDonnerov adorujúci anjel z bratislavskej Katedrály sv. Martina je i so svojím dvojčaťom už 150 rokov v Budapešti.

V tomto prípade a v ďalších prípadoch nešlo o krádež. Bolo normálne, že novoveké ústredné kultúrne inštitúcie, tak ako teraz Slovenská národná galéria, mali vo svojej náplni aj zber historických diel. A Budapešť bola vtedy naším hlavným mestom. Však sme sa (najmä murári z Liptova) v druhej polovici 19. storočia aj výrazne podieľali na jej výstavbe. Veď vtedy bola aj najväčším slovenským mestom, teda sídlom, kde žilo pokope najviac Slovákov.

Druhá vec sú umelecké artefakty, ktoré si od slovenských miest a farností požičala uhorská vláda na prezentáciu v rámci niekoľkoročných miléniových osláv tzv. zaujatia vlasti na prelome 19. a 20. storočia, a už ich „akosi“ zabudla vrátiť. Treťou várkou boli súkromné hnuteľnosti, ktoré si šľachta po prvej svetovej vojne presúvala z hradov a kaštieľov na Slovensku do svojich sídiel v Maďarsku. Vtedy Československá republika ešte nestihla prijať zákony, ktoré by týmto praktikám zamedzili.

Záhadný Kisszeban, Malý Seban?  

Levoča, Spišská Kapitula, Ľubica pri Kežmarku, Bardejov, Svätý Anton, viacero oravských a liptovských obcí... To je výpočet lokalít, ktoré som zaznamenal pri bežnej prehliadke tohto oddelenia Maďarskej národnej galérie. Prekvapivo tam prím hrá Sabinov, ktorý bol v čase vrcholného stredoveku popri Košiciach, Prešove, Levoče a Bardejove členom Pentapolitany. Toto združenie v roku 1412 založilo päť najbohatších slobodných kráľovských miest na východnom Slovensku.

4_vlavo_oltar_z_kostola_sv._jana_krstitela_v.jpgVľavo zreštaurovaný hlavný oltár z Kostola mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa v Sabinove tiež trvalo vystavujú v Maďarskej národnej galérii.

Na Budíne vystavujú viacero gotických bočných oltárov, ale aj hlavný oltár sabinovského Kostola sv. Jána Krstiteľa, ktorý pochádza z dielne Majstra Pavla z Levoče. Treba uznať, že ho Maďari pekne zreštaurovali a v Sabinove je teraz jeho kópia.

Keď som bol predvlani na Budíne, tak sa v Maďarskej národnej galérii i v Maďarskom národnom múzeum pri architektonických detailoch z gotického chrámu všade uvádzalo „Kisszeban“. Vonkoncom nič mi to nehovorilo, hoci mi to bolo podozrivé. Až pri jednom malom obrázku v kúte sály bolo v zátvorke drobnými písmenami dodané – Sabinov. Teraz už aj pri hlavnom oltári Maďari popri Kisszebane (doslova Malý Seben) uvádzajú aj Sabinov. Pravdaže, naďalej bez udania krajiny pôvodu. Ale už aj to je pokrok.

Mimochodom, na Budíne prezentujú aj stredoveké originály z Nagyszeben. Teda Veľkého Sebenu. Dodatočne som zistil, že ide o rumunské mesto Sibiu, kedysi dôležité kultúrne a hospodárske centrum Nemcov v Sedmohradsku. Či malo v histórii niečo spoločné so slovenským Sabinovom, netuším.

5_mensi_kostol_nanebovzatia_panny_marie_1375_kostol_mucenickej_smrti_sv._jana_krstitela_1503_a_zvonica_1657_v_sabinove.jpgMenší Kostol Nanebovzatia Panny Márie (z roku 1375), Kostol sv. Jána Krstiteľa (1503) s renesančnou vežou a zvonica (1657) v Sabinove.

Prečo tá exkurzia do Budapešti? Na podstatnej časti gotických oltárov popri Panne Márii je druhou ženskou nebeskou postavou práve Katarína Alexandrijská, vždy so svojím atribútom – kolesom. Často ju tam vídať aj v rámci tzv. skupiny štyroch veľkých panien. Okrem Kataríny sa k nim zaraďuje sv. Barbara zobrazovaná s vežou (tam ju dal zamurovať pohanský otec), ktorá sa stala patrónkou baníkov. Keď sa totiž schovávala pred tým svojím nešťastným tatkom, vrch ju skryl vo svojich útrobách. Potom k štvorici patrí sv. Dorota s košíkom kvetov a sv. Margita, ktorá skrotila zlého draka. Toho stredovekí maliari rozkošne maľovali ako poslušného psíka pri jej nohách.

Kde slúžia omše 25. novembra?

Sakrálnych pamiatok spojených so svätou Katarínou, napospol Alexandrijskou, ktorú každoročne oslavujeme 25. novembra, v posledných rokoch aj ako sviatok mladého vína, nájdeme na Slovensku neúrekom.

Podarilo sa mi zistiť, táto svätica je patrónkou kostolov, zväčša farských, v Badíne, Bratislave, Čakajovciach, Doľanoch, Dolnom Kubíne, Drietome, Holumnici, Hrkovciach, Kluknave, Kvačanoch, Konskej, Lomničke, Lozorne, Matejovciach nad Hornádom, Obišovciach, Paňovciach, Pravenci, Pribyline, Sáse, Sasinkove, Rokycanoch pri Prešove, Rosine pri Žiline, Ružomberku-Hrboltovej, Spišskom Hrušove, Tarnove, Terni, Topoľčiankach, Veľkej Lomnici, Vyšných Repášoch, Záhorskej Vsi (spolu so sv. Michalom), ako aj v tradičných banských centrách Banská Štiavnica, Handlová, Kremnica či Smolník.

V Uspenskom pútnickom pravoslávnom chráme v Nižnej Rybnici je zase od roku 2009 uložená relikvia sv. Kataríny Alexandrijskej.

7_ruiny_kostola_v_byvalom_klastore_sv._katariny_tzv._katarinka_v_malokarpatskych_lesoch_pri_trnave.jpg Ruiny kostola bývalého Kláštora sv. Kataríny, tzv. Katarínka, v malokarpatských lesoch neďaleko Trnavy.

Medzi mladými kresťanskými aktivistami sú populárne ruiny bývalého Kláštora sv. Kataríny, známejšieho ako „Katarínka“. Na jej obnove dosiaľ odpracovali stovky brigádnických hodín. Objekt stojí v lesoch Malých Karpát dvadsať kilometrov severne od Trnavy neďaleko obcí Dechtice a Naháč. Založil ho františkánsky rád v roku 1618 na mieste, kde sa podľa legendy zjavovala sv. Katarína mladému grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu.

Komplex v ranobarokovom štýle s neskorogotickými prvkami navrhol taliansky staviteľ Pietro Spazzo. Niekoľkokrát ho v 17. storočí poškodili turecké a cisárske vojská, no poslednú, osudovú ranu mu zasadil osvietenský panovník Jozef II. V júli 1786 ho dekrétom zrušil. Mnísi museli miesto opustiť, inventár porozdávali okolitým kláštorom a obciam. Katarínka začala pustnúť. Po dvesto rokoch sa zachovali steny kostola s vežou a zvyšky jedného krídla kláštornej budovy.

Akcia Záchrana pokladu

Kto bol v Banskej Štiavnici, iste mu v centre tohto slávneho mesta padol do oka neskorogotický Kostol sv. Kataríny z konca 15. storočia. Výstavbu iniciovali rodiny banských podnikateľov, ktoré vlastnili meštianske domy na priľahlom Námestí sv. Trojice. Vysvätili ho 16. novembra 1500. Po päťdesiatich piatich rokoch ho „povýšili“ na farský kostol, lebo ten pôvodný zasvätený Panne Márii prestavali na protitureckú pevnosť. Dnes ho poznáme ako Starý zámok, kde má svoje veľmi zaujímavé expozície mestské múzeum.

8_hlavna_ulica_andreja_kmeta_v_banskej_stiavnici_s_kostolom_sv._katariny_a_radnicou.jpgHlavná Ulica Andreja Kmeťa v Banskej Štiavnici s Kostolom sv. Kataríny a radnicou.

Katarínsky kostol sa ľudovo nazýva slovenský, lebo sa tam od roku 1658 začalo kázať v našom rodnom jazyku. Má jednu loď zaklenutú nádhernou sieťovo-hviezdicovou klenbou a niekoľko bočných kaplniek. V krypte pod kostolom pochovávali richtárov a zámožných mešťanov.

Z pôvodného gotického zariadenia sa zachoval krucifix z konca 15. storočia, socha Madony vytvorená majstrom M. S. a bohato zdobená kamenná krstiteľnica. Iniciálky neznámeho M. S. poznajú aj odborníci z Maďarskej národnej galérie, ktorá na Budíne vystavuje jeho krásny obraz zo Svätého Antona Zvestovanie. Cítiť v ňom už nesmelý dych renesancie.

Cenné sú aj vitráže okien a sochy svätíc. Hlavný oltár a kazateľnica z roku 1727 sú v barokovom slohu. Pri poslednej rekonštrukcii pamiatky odhalili fresku z 15. storočia, ktorá zobrazuje Posledný súd. Svojimi rozmermi ide najväčší obraz tohto typu na Slovensku.

Pretože je Kostol sv. Kataríny v Banskej Štiavnici situovaný na prudšom svahu, má zložitejší pôdorys a podlahu v niekoľkých úrovniach. V roku 1776 k nemu pristavili barokovú Kaplnku sv. Jána Nepomuckého. Organ z budapeštianskej dielne Rieger pochádza z roku 1900.

10_obnovena_muzealna_cast_na_starom_zamku_v_banskej_stiavnici.jpgObnovená muzeálna časť na štiavnickom Starom zámku, ktorý bol kedysi farským kostolom.

Do Štiavnice som toto leto zavítal po viacerých rokoch. Na prvý pohľad vidno, že sa tu veľa zmenilo – k lepšiemu. Tak ako ostatní redaktori niekdajšieho týždenníka Nové slovo som cítil určité zadosťučinenie. Keď redakcia pred tridsiatimi piatimi rokmi odštartovala akciu Záchrana pokladu na pomoc dosť ošarpaného mestečka, mal som po viacerých služobných cestách do tohto kúta Slovenska pocit, že ide o boj s veternými mlynmi. Nebol dostatok výrobných kapacít, reštaurátorov (vypomáhali Poliaci), ani pochopenia u samotných Štiavničanov. Vtedy by mnohí nedbali zbúrať hoci aj polovicu „starých barabizní“ a postaviť namiesto nich hoci aj paneláky. Zato byrokracie okolo povolení na reštaurovanie sa nahromadilo neúrekom.

11_vyhlad_z_veze_stareho_zamku_na_stiavnicu_s_novym_zamkom_v_pozadi.jpgVýhľad z veže Starého zámku na Štiavnicu s Novým zámkom v pozadí.

Teraz tu každý rok pribúda niekoľko opravených pamiatok. Nielen na Trojičnom námestí a hlavnej ulici, ale opeknievajú aj postranné uličky. A nejde iba o jednotlivé objekty. Keď je Ružová ulica, tak po celej jej dĺžke vysadili ružové kry... Samozrejme, v Banskej Štiavnici je roboty ako na kostole. Ani nestihnú opraviť celé historické jadro a už sa budú musieť pustiť do reštaurovania pred rokmi obnovených budov. Množstvo zahraničných turistov cez letnú sezónu však hovorí, že sa mesto vydalo správnou cestou. 

Neznáma krásavica uprostred Bratislavy

Málo Bratislavčanov tuší, že aj oni majú sakrálnu stavbu zasvätenú Kataríne Alexandrijskej. Dokonca v samotnom srdci Starého Mesta. Je tak trocha schovaná v zástavbe šľachtických palácov na Michalskej ulici číslo 8. Kaplnka sv. Kataríny je vôbec najstaršia zachovaná gotická kaplnka v Bratislave, hoci svojimi rozmermi skôr pripomína kostolík.

13_kaplnka_sv_katariny_v_bratislave.jpg14_kaplnka_sv.katariny_v_ba.jpgKlasicistická fasáda Kaplnky sv. Kataríny (okolo roku 1840) na Michalskej ulici v Bratislave, ktorej autorom je architekt Ignác Feigler st. Prekvapivo čisto gotický interiér Kaplnky sv. Kataríny vďačí za nedávnu obnovu tejto pamiatky uprostred hlavného mesta.

Jej výstavbu začal v roku 1311 cisterciánsky mních František z Columby. Dokončili ju 1325, keď ju vysvätil Ondrej, biskup zo Stoličného Belehradu. Do 16. storočia patrila cisterciánskemu rádu, potom prešla správa na kapucínov. Uličnú fasádu do dnešnej striedmej klasicistickej podoby upravil okolo roku 1840 bratislavský architekt prvej polovice 19. storočia, tunajší rodák, Ignác Feigler starší (1791 – 1847).

V rokoch 2003 až 2007 v kaplnke prebehla komplexná rekonštrukcia, ktorou sa jej mal v čo najväčšej možnej miere vrátiť pôvodný gotický ráz. Preto sa z interiéru odstránili všetky historicky nezaujímavé prvky. Naopak, v stene objavili kamenný epitaf a za ním pastofórium, akúsi niku, ktorá slúžila na odkladanie sviatosti. Epitaf reštaurátori premiestnili, pastofórium ostalo odkryté a viditeľné pre návštevníkov. Vec sa podarila. Renovácia získala cenu Ministerstva kultúry SR – Kultúrna pamiatka roka 2007. A Kaplnku sv. Kataríny hoci aj v každodennom zhone za nákupmi stojí za to si prezrieť.

(Pokračovanie)

Foto: Martin Krno a jeho archív

SÚVISIACE:
Na tú svätú Katarínu I.

 

Priemer: 5 (4 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama