Reklama

Na „zradnej“ ceste

(Nový film Emira Kusturicu Na mliečnej ceste)
Počet zobrazení: 2098

V týchto  dňoch takmer po roku od svetovej premiéry prichádza do slovenských kín nový film Emira Kusturicu Na mliečnej ceste. Prečo tak neskoro? Pretože bolo už dlhšie dohodnuté, že na Slovensku bude mať film premiéru v júni  na filmovom festivale Art Film Košice. Je to zjavne neskoro po svetovej premiére a slovenský divák si možno nezaslúži taký odklad. Lenže film prichádza aj do iných krajín s oneskorením, takže ťažko vysvetliť, kto je za oneskorenie zodpovedný. V susednom Česku mal film premiéru na jar na Febiofeste, na ktorú prišiel aj sám režisér. Nemohla byť premiéra aspoň v rámci Febiofestu aj na Slovensku, taktiež  s účasťou režiséra?

kusturica_na_mliecnej_ceste.jpgFilm Na mliečnej ceste mal mať svetovú premiéru na filmovom festivale v Cannes 2016, na ktorom prezentoval režisér posledné dva filmy a s dvomi filmami vyhral Zlatú palmu (Otec na služobnej ceste v roku 1985 a Underground v roku 1995). Ale nemal. Oficiálne preto, lebo film nebol dokončený. Je pravdou, že postprodukcia filmu autorovi trvala vyše rok a pol, ako sám povedal. Lenže podľa neho film nebol uvedený na hlavnom svetovom festivale (a filmovom biznisovom veľtrhu) v Cannes preto, lebo sa kamaráti s ruským prezidentom Putinom. Nuž, ako vieme, Putin je  arcinepriateľ Západu, pomaly diabol zodpovedný za všetko zlo vo svete a diktátor diktátorov, takže akákoľvek jeho prezentácia, jeho politiky, obhajoby alebo relativizovania politiky voči nemu, aj „proxy spôsobom“, na hlavnom svetovom filmovom festivale nie je vítaná. Film neskôr uviedli na filmovom festivale v Benátkach, kde bol nominovaný na Zlatého leva, ale režisér,  producent a produkcia získali iba Malého zlatého leva. (V Benátkach dostal Kusturica Zlatého leva v roku za film Spomínaš na Dolly Bell? a Strieborného leva za najlepšiu réžiu za film Čierna mačka, biely kocúr. K tomu treba dodať, že v roku 1993 získal Strieborného medveďa film Arizona Dream.)


Prijatie filmu Na mliečnej ceste bolo zatiaľ rozpačité, ani nie moc negatívne, ale nie pozitívne. Zdá sa, že si zatiaľ nezískal ani veľkú divácku návštevnosť, čo nebolo u jeho predchádzajúcich filmoch zvykom. Avšak film sa vo svete stále premieta, takže na konečné hodnotenie si treba počkať, nechať mu čas. Je film Na mliečnej ceste nevydarený, alebo ho zabrzdil v rozlete, v kladnom prijatí nedostatok iskry pri uvádzaní do života nedostatok potrebnej spontánnej propagácie vo svete, v Európe?

Na nový film Emira Kusturicu sa čakalo takmer desať rokov. Toto dlhé čakanie, ktoré režisér vyplnil nakrúcaním dokumentárnych filmov a hlavne koncertovaním so svojou kapelou No Smoking Orchestra, zasialo do myslí divákov domnienku, že autor príde s posunom vo svojej tvorbe, že niečím prekvapí. Stalo sa tak na formálnej báze: Na mliečnej ceste je prvý film, ktorý Kusturica natočil digitálne. To sa prejavilo na jeho celkovom vyznení. Scény a obrazy nie sú také prenikavé a bujaré, ako sme u Kusturicu zvyknutí. Miera tradičného očakávaného magického realizmu, typického nespútaného karnevalu, je trochu potlačená. Na druhej stane, digitálna manipulácia poskytla scénam a obrazom viac surreálnosti. Vzniká trochu iná poetika, iná krása. Niektoré obrazy sú skutočné jedinečné a vryjú sa do pamäti. Niektorí diváci a pozorovatelia mali dojem alebo namietali, že karnevalovú nevýraznosť scén prehlušuje príliš hlučná hudba. Avšak divoká balkánska hudba bola vždy prítomná v jeho filmoch, ako sa to mohlo stať? Nuž, stalo sa tak v druhej časti filmu. Prvá časť filmu je klasicky „kusturicovská“ – jeho spomínaný magický realizmus – ako v jeho predchádzajúcich filmoch (Underground, Čierna mačka, biely kocúr, Život je čudo, Testament). V druhej „polovici“ sa scéna vyprázdni a zostávajú na nej hlavné postavy, zamilovaný unikajúci pár, prenasledovaný vojakmi po „rozprávkovej krajine“, mení sa celkový rytmus filmu. A  tejto časti zodpovedá aj „iná“ hudba. Na konci je ešte epilóg. Ten podľa Kusturicu stál na začiatku filmu. V predchádzajúci filmoch nevedel film ukončiť, tak tentoraz najprv vypracoval záver, a k nemu potom urobil film.  

Rozdelenie na dve časti je v Kusturicových filmoch síce nóvum, ale aj objektívna výhrada voči konštrukcii filmu a príbehu. Druhá časť sa zdá príliš dlhá voči prvej časti. Celkovému vyzneniu by určite prospelo zostrihanie druhej časti (je kde). Nuž, Emir Kusturica režisér, a hlavná mužská postava, nechcel asi krátiť zábery s obdivovanou talianskou herečkou Monicou Bellucciovou. Taktiež prechod od jednej časti k druhej je príliš rýchly, skokovitý – aj keď má svoj význam.

Lenže hlavným „pokladom“ filmu sú nastolené témy – ktoré sa v rôznych obmenách vyskytujú vo všetkých Kusturicových filmoch –, a symboly: vojna, láska, ich protiklad, politika, kriminálne gangy, veľmocenská politika (bez závanu sebareflexie), identita,  prenasledovanie, nemožnosť úniku, život premietajúci sa v hlave, v pamäti so spomienkami, človek a zviera  a vojna. Zdá sa, že tieto témy, ich reflektovanie, umelecké spracovanie symbolov tentoraz nenašlo pochopenie ako v minulosti. Kusturica mi trochu pripomína jeho obľúbeného spisovateľa Bohumila Hrabala: obyčajný človek, jeho každodenný život, a smršť dejín a politiky okolo neho, idúcich pomimo neho, idúcich ako dva oddelené nesúvisiace svety. A symboly: mlieko, sokol, poslušný somár, had (a láska), sliepka neustále zobúca do zrkadla, nefungujúce hodiny, husi skáčuce do vane s prasacou krvou, kynoženie hmyzu, odtrhnutie a prišívanie ucha, ovce, medveď, vodopád, protivietor a pod. Premietať nad ich významom a poetikou, aplikovať a smiať sa, môže každý divák sám aj po filme. Je nad čím.

Otázka, ktorú pravdepodobne Kusturica riešil dlhšie, bola, či má hrať hlavnú postavu, či to filmu neuškodí, či by tam nemala byť iná, menej známa tvár, resp. zdatnejší a výraznejší herec. Podľa mňa áno. Woodymu Allenovi hranie vo svojich filmoch prospieva. Menzel hrával vo svojich ranných filmoch. Nuž, ale režisér si chcel asi veľmi zahrať vedľa „idolu ženskosti“. V rozhovore pre denník Sme, povedal, že získal po tomto režírovaní seba samého hlbokú úctu a pokoru pred Chaplinom.

Dokonca som počul, a aj čítal, že vo filme chýba spoločensko-politická téma. Tá je však všade, akurát sa o nej nerozpráva. Kusturica síce nespomína príslušnosť vojakov – čím naznačuje, že môže ísť o akýchkoľvek kdekoľvek na svete –, ktorí vpadli na územie niekde na Balkáne po uzavretí mieru; vieme, len, že sú to medzinárodné zložky, ktoré majú ukradnúť nevestu, krásnu ženu, pretože niekto, anglický generál, si tak želá (Anglosas, generál, chce ukradnúť krásu, ženu – pretože si to môže dovoliť). Samozrejme, navodzuje, že ide o vojská západné. Tie však neprinášajú mier, demokraciu, slobodu a ľudské práva, ale skazu vyhladenie všetkých obyvateľov, odhmyzenie plameňometmi (digitálne zábery, čiernych zhorených visiacich tiel). Čo keby nešlo o Juhosláviu, ale iný región, ktorý by mohol navodzovať vpád ruských jednotiek, aké by bolo prijatie, aká by sa našla odozva a chvála?

Na mliečnej ceste nie je najlepší Kusturicov film. Lenže nie je to vôbec zlý film. Neprináša žiadny zlom v jeho tvorbe, skôr určitý posun. Má trochu odlišnú poetiku, inú krásu, trochu neočakávanú a preto nedocenenú, a možno niektoré konštrukčné „kazy“, zámerné, pritom nie na každého musia pôsobiť rušivo, môžu ho skôr primať k zamysleniu. Divák by sa skôr mal zamýšľať nad obsahom, možno trochu rozprávkovým – ako o diele povedal sám tvorca –, nie nad formou. Áno, mnohí si zvykli na určitého „Kusturicu“, na scény a hudbu, a môžu byť trochu sklamaní. Aspoň vidieť, aký význam má vo filme hudba. Sám Kusturica sa viac venuje hudbe, koncertovaniu so svojou kapelou, než filmu, pretože filmovanie predstavuje pre neho „dřinu“, čo tiež  niečo o ňom vypovedá. A tiež píše. Preklady jeho kníh vyšli v českom vydaní.

Ako povedal Emir Kusturica v nedávnych rozhovoroch, chcel by v najbližšom období natočiť dokument o  veľmi obyčajnom bývalom uruguajskom prezidentovi José Mujicovi, žijúcom v chudobe a v pokore. Nuž, nie ako náš prezident, ktorý si chodí si zahrať letecky tenis do „vedľajšieho“ mesta a stretáva sa so svojím partnerom miliardárom, „svetovým demokratom“, neustále podnikateľsky prosperujúcom a bohatnúcom vo svojej funkcii v spriatelenej susednej krajine. A tiež by rád natočil film podľa vynikajúceho románu Vladimíra Nabokova Smiech v tme. Ak sa k tomu odhodlá, bude si musieť dobre popremýšľať, či román natočiť v  danej dobre, teda v 20. (30.) rokoch 20. storočia v Berlíne, alebo ho preniesť viac do súčasnosti.

Priemer: 4.9 (8 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama