Reklama

Námestie Tchien-an-men: Všetko bolo inak

Počet zobrazení: 4890

Každý rok sa 4. júna a v nasledujúce dni vo svetových médiách opakuje ten istý rituál. Televízne stanice uverejnia archívne zábery, noviny články a fotografie z udalostí na námestí Tchien-an-men v Pekingu a všetci spoločne tvrdia, že v ten deň v roku 1989 tam došlo k masakre študentov, ktorí iba mierumilovne demonštrovali za demokraciu a ľudské práva. Tvrdý zásah si vraj vyžiadal veľa ľudských obetí. Tí opatrnejší spomínajú stovky, odvážnejší si dovolili uviesť aj desaťtisíce mŕtvych. Medzi archívnymi zábermi a fotografiami z toho obdobia nesmie chýbať povestný „tankový muž“, presnejšie muž s nákupnou taškou v ruke (na iných záberoch nákupnou taškou v každej ruke), ktorý sa odvážne postavil pred kolónu tankov. Vyzeralo to tak, ako by im chcel cestou z nákupu vlastným telom zabrániť v postupe vpred.

tchien_an_men.jpg
Bežný deň na Námestí nebeského pokoja v súčasnosti. Foto: Autor

Tento rituál sa opakoval aj tento rok napriek tomu, že medzitým už vyšiel najavo skutočný priebeh udalostí na námestí. O zverejnenie pravdy sa postarala medzinárodná novinárska nezisková organizácia Wikileaks, ktorá sprístupnila tajné diplomatické depeše z archívov Ministerstva zahraničných vecí USA. Telegramy zverejnil v júni 2011 ako prvý britský denník The Daily Telegraph. Vyplýva z nich, že všetko bolo inak, že na námestí nebola žiadna masakra a že skutočný priebeh udalostí je bližšie k tomu, ako ich interpretovala Čína. Ešte obludnejšie je odhalenie, že americká vláda už týždeň po udalostiach vedela pravdu, ale napriek tomu sa pridŕžala vyfabrikovaných správ a na ich základe presadila voči Číne prísne hospodárske sankcie, prerušila s Pekingom politický dialóg a navádzala ďalšie krajiny, aby postupovali rovnako. Ešte menej pochopiteľný je fakt, že aj napriek odhaleniam organizácie Wikileaks mnohé vlády a  médiá sa naďalej držia pôvodnej interpretácie vtedajších udalostí v Pekingu dávajúc tak najavo, že klamstvo viacej vyhovuje ich zámerom ako tvrdá realita. Klamstvo sa v niektorých štátoch ocitlo aj v školských učebniciach.

Skôr, ako sa budeme venovať samotným udalostiam, treba uviesť, čo im predchádzalo. Desať rokov od začiatku hospodárskych reforiem sa vedenie Číny dostalo na križovatku a muselo rozhodnúť, ako pokračovať ďalej. Či reformy spomaliť a krajinu stabilizovať, alebo reformy ešte viac urýchliť, aby aj bežní ľudia pocítili čo najskôr ich pozitíva. Keď otec reforiem Teng Siao-pchig začínal s reformami, predvídal aj určité problémy a zhrnul ich do krátkeho bonmotu. „Keď otvoríme okno, dovnútra sa dostane nielen čerstvý vzduch, ale aj muchy.“ A tých „múch“ sa počas desiatich rokov reforiem nahromadilo veľmi veľa. Následkom prudkého, až dvojciferného rastu HDP hrozilo prehriatie ekonomiky, krajinu trápila vysoká inflácia, rozmáhala sa už takmer zabudnutá, ale v minulosti  dobre známa korupcia úradníkov, narastala zločinnosť, šírila sa prostitúcia. Zároveň pribúdali zbohatlíci, ktorí okázalo dávali najavo svoje bohatstvo. Narastali rozdiely v životnej úrovni. Staršia generácia preto s nostalgiou spomínala na časy Mao Ce-tunga, keď bola v móde skromnosť a odriekanie v prospech revolúcie, ale keď zároveň mal každý zaručenú svoju misku ryže, ako sa v Číne zvykne hovoriť o sociálnych istotách. Boli to časy, keď zločinnosť, prostitúcia a s ňou súvisiace pohlavné choroby boli už takmer zabudnuté pojmy.

Dve línie vo vedení
 

V odpovedi na otázku, ako ďalej, sa teda vo vedení Číny vytvorili dve názorové skupiny. A tak, ako už mnohokrát predtým v čínskej histórii, aj v tejto etape si jedna skupina prizvala na pomoc námestie. Na univerzitách sa opäť, podobne ako počas takzvanej kultúrnej revolúcie, objavili odvážne plagáty a tie sa postupne rozšírili aj do centra mesta na jeho hlavné námestie. S tým rozdielom, že k štyrom reformám presadzovaných Tengom (poľnohospodárstvo, priemysel, veda a armáda) plagáty pridávali ešte jednu: demokraciu.

V apríli 1989 zomrel proreformný politik Chu Jao-pang, ktorého dva roky predtým zosadili z postu generálneho tajomníka strany, lebo nevedel zabezpečiť stabilitu v krajine. Ako už mnohokrát predtým, aj teraz sa jeho tryzna na Námestí nebeského pokoja zmenila na demonštráciu volajúcu po urýchlení reforiem. Objavili sa dokonca plagáty kritizujúce Teng Siao-pchinga. Demonštrácia sa postupne zmenila na trvalú okupáciu námestia, zázračne rýchle tu pribúdali nielen potraviny, zásoby vody, stany a prikrývky, ale aj drahé americké táborové piecky, ktoré si v tom čase mohol v Číne dovoliť málokto. Organizátori zabudli iba na prenosné toalety, takže po pár dňoch od okupácie sa dalo na námestie trafiť aj v noci alebo so zatvorenými očami sledujúc intenzitu zápachu.

Do takejto atmosféry pribudla ďalšia významná udalosť, historická návšteva najvyššieho sovietskeho predstaviteľa Michaila Gorbačova. Postupné otepľovanie sovietsko-čínskych vzťahov nadobudlo tým nové rozmery a táto udalosť pochopiteľne upútala pozornosť svetových médií. Peking bol odrazu plný novinárov a svetové médiá plné Číny. Vedľajším produktom samitu sa tak v médiách stala aj pokračujúca okupácia námestia, kde študenti 13. mája vyhlásili masovú protestnú hladovku na presadenie svojich požiadaviek. Po pár dňoch to vyzeralo tak, že situácia sa organizátorom vymkla z rúk, študenti boli čoraz radikálnejší, z vidieka prichádzali ďalšie skupiny študentov ako čerstvá posila. Cestovali vo vlakoch zadarmo a ešte od spolucestujúcich vyberali príspevky na svoju ďalšiu činnosť. Mnohí nadobudli dojem, že opäť ožil duch kultúrnej revolúcie. Teng Siao-pching a časť staršieho vedenia mala s tou etapou svoje vlastné, niekedy aj tragické skúsenosti.

Vývoj na námestí sa tak obrátil proti tým, ktorí chceli pomocou študentov presadiť svoju líniu. Generálny tajomník strany Čao C´-jang musel čeliť silnej kritike ostatných členov vedenia, lebo vraj to bol on, kto zapríčinil zmätok v centre Pekingu. Vláda na naliehanie premiéra Li Pchenga vyhlásila 19. mája v meste stanné právo a Čao C´-jang  musel ísť na námestie medzi študentov, kde ich so slzami v očiach prosil, aby skončili svoje protesty, lebo svojím konaním ohrozujú aj tie reformy, ktoré sa podarilo presadiť. Nepochodil, časť vodcov už mala svoje vlastné predstavy, ktoré boli v rozpore s názormi oboch skupín vo vedení Číny. Po vyhlásení stanného práva bolo jasné, že sa blíži rozuzlenie, ale všetko nasvedčovalo, že nebude mať podobu násilia.

Prvá farebná revolúcia?
 

Vzhľadom na úniky tajných dokumentov a nové fakty sa nasledujúce udalosti dajú vnímať v úplne inom svetle, ako sa javili vtedy len na základe informácií z médií. Napríklad vyšlo najavo, že krátko po začiatku protestných akcií sa medzi študentami voľne pohyboval istý Gene Sharp, riaditeľ amerického Inštitútu Alberta Einsteina a jeho asistent Bruce Jenkins. Sharp sa medzitým preslávil knihami o taktike nenásilného uchopenia moci. Neskôr sa tieto jeho koncepcie dostali do povedomia svetovej verejnosti ako farebné revolúcie. Lenže v čase udalostí na tomto pekinskom námestí ešte iba začínal testovať svoje teoretické vízie v praxi a možno povedať, že Čína bola jeho prvým pokusným králikom. Sharp neskôr tvrdil, že do Pekingu prišiel preto, aby porovnal svoje koncepcie s taktikou čínskych študentov. Zároveň však priznal, že nebol iba nezaujatým pozorovateľom, ale že s vodcami rebélie sa stretával nielen na námestí, ale aj na dôvernejších rozhovoroch v hoteli. Neskôr prezradil potešiteľné zistenie, že niečo z jeho kníh o taktike nenásilného zvrhnutia režimu už preniklo aj medzi študentov v Číne. Ďalšie metódy im nepochybne odporučil aj on. Preto istotne nebola náhoda, že krátko po 4. júni čínske úrady vykázali Sharpa a jeho asistenta z krajiny ako nežiaduce osoby.

Sharp nebol jediný, o kom sa neskôr písalo, že má niečo do činenia s touto revoltou. V čase, keď boli protesty v plnom prúde, pricestoval do Pekingu ako nový americký veľvyslanec James Lilley, o ktorom sa vedelo, že predtým pracoval pre CIA. Vyslal ho tam prezident George Bush, v rokoch 1974 –1976 vedúci americkej misie v Pekingu a neskôr riaditeľ CIA.

Nezastupiteľnú úlohu zohrala aj rozhlasová stanica Hlas Ameriky. Počas revolty rozšírila svoj program v čínštine a 24 hodín denne vysielala správy, ktoré možno považovať za vedomé navádzanie študentov, aby vytrvali, lebo v armádnych jednotkách dislokovaných v Pekingu sa vraj šíri nespokojnosť, preto je možné, že mnohí vojaci odmietnu zasiahnuť a pridajú sa na ich stranu. Hlas Ameriky teda zohral podobnú úlohu, ako Slobodná Európa, keď počas maďarského povstania nabádala bojovníkov, aby vytrvali v márnom boji, lebo pomoc je už na ceste.

Takéto predstavy súviseli aj s tým, že čínske vedenie vyslalo 2. júna proti demonštrantom najskôr neozbrojených vojakov prípadne jednotky so zbraňami, ale bez nábojov. Títo vojaci sa stali ľahkou korisťou radikálov, hlásili aj prvé obete spomedzi vojakov. Tí odvážnejší radikáli potom pózovali pred kamerami s ukoristenými zbraňami. Neuvedomili si, že ich postup by oprávnil akúkoľvek vládu vo svete k zásahu a že za touto prvou mierumilovnou skupinou prídu obrnené transportéry a autá plné vojakov s nabitými zbraňami. 

Večer 3. júna nastala osudná chvíľa. Čínske vedenie sa rozhodlo zakročiť, do centra Pekingu vyslalo ozbrojených vojakov a vyzvalo študentov, aby ukončili okupáciu námestia. Časť vodcov rebélie sa na príchod vojakov pripravila už predtým a na niektorých prístupových uliciach vybudovali barikády z prevrátených autobusov mestskej dopravy.

O barikádach na prístupových miestach a o ich rozsahu posielal hlásenie do Washingtonu aj americký veľvyslanec: „Ako bolo uvedené skôr, vyzerá to tak, že študenti ovládajú prístup do strednej časti mesta prostredníctvom systému barikád na druhom a treťom okruhu a na ďalších hlavných cestných prístupoch do mesta. Diplomat, ktorý navštívil takúto barikádu na križovatke tretieho okruhu a Avenue Ťiang-kuo-men-wej uvádza, že je tam vyše 50 autobusov, mnohé z nich prevrátené na bok. Jediný voľný jazdný pás môže byť ľahko zablokovaný ďalšími autobusmi.“ Podľa diplomata boli študenti plní optimizmu a tvrdili, že vojaci nedokážu tieto prekážky prekonať. Jedna z predstaviteliek študentského hnutia Čaj Ling otvorene priznala, že cieľom rebélie je zvrhnúť vedenie Komunistickej strany Číny, čo sa dá dosiahnuť iba potom, keď sa podarí vyprovokovať vládu k zásahu proti demonštrantom, lebo to následne vyvolá celonárodný hnev. „To, čo skutočne chceme, je nádej, že dôjde ku krviprelievaniu, k momentu, keď bude vláda pripravená drzo masakrovať tento ľud. Iba potom, keď sa námestie utopí v krvi študentov, otvoria sa ľuďom Číny ich oči,“ vyhlásila pred kamerou reportérovi Philipovi Cunninghamovi.  Treba pripomenúť, že Čaj Ling sa dostala do povedomia aj tým, že zabránila tímu Červeného kríža, aby poskytol pomoc študentom zapojeným do protestnej hladovky, keď sa ich zdravotný stav výrazne zhoršil. Skrátka, evidentne potrebovala obete za každú cenu.

Udalosti na Mu-si-ti
 

Prichádzajúce jednotky armády narazili na tvrdý odpor najmä na ulici Mu-si-ti asi päť kilometrov severozápadne od námestia. Podľa denníka  The Washington Post protivládne sily boli tu organizované do malých skupín vyzbrojených železnými tyčami a zápalnými fľašami. Keď sa vojenská kolóna priblížila 3. júna večer o pol jedenástej k barikádam, zniesla sa na vozidlá spŕška tehál a fliaš naplnených benzínom. Vojaci opúšťajúci obrnené transportéry a nákladné autá, sa stávali ľahkou korisťou davu. Denník The Wal Street Journal opísal tamojšiu atmosféru nasledovne: „Ako sa kolóna tankov (boli to v skutočnosti zrejme obrnené transportéry) a desiatok tisíc vojakov priblížila k námestiu, narazili na nahnevaný dav... Desiatky vojakov stiahli z aut a surovo zbili, mnohých smrteľne. Na križovatke západne od námestia bolo telo mladého zabitého vojaka vyzlečené donaha a zavesené na bok autobusu. Telo ďalšieho vojaka ležalo roztiahnuté na križovatke východne od námestia.“

Armáda sa rozhodla vynútiť si prechod násilím potom, keď im nepomohli ani gumené projektily a slzný plyn a keď zaznamenali ďalšie obete. Niektorí účastníci rebélie chceli vtedy utiecť, ale paradoxne im v tom zabránili barikády, ktoré sami vybudovali. Napriek odporu a stratám na životoch sa vojakom nakoniec podarilo uvoľniť cestu a vstúpiť na severnú časť námestia.

Na prístupových cestách z juhovýchodu nenarazili vojaci na taký odpor, ako na Mu-si-ti.  Svedectvo o tom, čo nasledovalo, podal americkej ambasáde čilský diplomat, druhý tajomník veľvyslanectva, Carlos Gallo, ktorý strávil na námestí noc z 3. na 4. júna. V telegrame sa píše, že Gallo „bol schopný vstúpiť na námestie a odísť odtiaľ niekoľko krát a vojaci mu nevenovali pozornosť. Zotrval so študentmi pri Pamätníku ľudových hrdinov až do konečného ústupu.“ Gallo ďalej poznamenáva, že „väčšina vojakov, ktorí vstúpili na námestie, boli v skutočnosti vyzbrojení iba obuškami a drevenými palicami“. Až v druhom slede postupovali ozbrojení vojaci. Čilský diplomat opisuje rokovanie medzi vojakmi a študentmi, ktorých zastupoval jeden z ich vodcov, Liu Sia-po. Americký veľvyslanec o tom napísal: „Akonáhle sa dosiahla dohoda o odchode študentov, študenti sa pochytali za ruky a opustili námestie cez jeho juhovýchodný roh. V podstate každý odišiel vrátane Galla. Niekoľkí, ktorí sa pokúsili ostať, boli bitkou prinútení pridať sa k odchádzajúcemu sprievodu. Študenti, akonáhle opustili námestie, zamierili na západ, zatiaľ čo Gallo na východ, kde mal odstavené auto.“ Potom prišli na námestie buldozéry, ktoré všetky stany, ich zariadenia a nahromadený odpad nahrnuli na jednu hromadu a zapálili.

Po takomto konštatovaní ostáva záhadou, ako sa mohli vo svetových médiách objaviť správy o streľbe, o masakre na námestí, o stovkách, ba až tisíckach obetí. Najmä, keď väčšina novinárov dala na odporúčanie polície prednosť pohodliu hotela Peking, ktorý je od námestia vzdialený vyše kilometra. Tam mohli zabíjať nudu popíjaním škótskej whisky alebo čínskej pálenky muo-tai. Mohli navyše sledovať kolóny vojenských vozidiel postupujúce k námestiu, počúvať sporadickú streľbu a posudzovať chýry, ktoré sa šírili medzi novinármi a personálom hotela a potom posielať cez satelit správy „naživo z hotela Peking“ o streľbe, masakre študentov a hromadách mŕtvol, napriek tomu, že na námestie nemohli dovidieť. Prípadne si vypomôcť, ako urobil známy reportér CNN Mike Chinoy, ktorý zo záznamu sporadickej streľby jednoducho vystrihal tiché miesta, čím dosiahol efekt masového použitia strelných zbraní.

Snaha povedať pravdu
 

Ak si v tom čase niekto zaslúžil svoj poctivo zarobený plat objektívneho novinára, tak to bol reportér denníka The New York Times Nicolas Kristoff, ktorý sledoval udalosti priamo na námestí a v správe potom uviedol, že sa tam nič nestalo a že študenti odišli v pokoji. Lenže jeho správa sa na druhý deň objavila „zašitá“ kdesi vnútri týchto objemných novín, zatiaľ čo na prvej strane tohto prestížneho denníka dominovali evidentne vymyslené reportáže a svedectvá o masakre a hromadách mŕtvol.

Možno teda povedať, že na námestí Tchien-an-men nebol 4. júna 1989 nijaký masaker, ale jedným dychom treba dodať, že v tú noc sa niečo v Pekingu predsa len udialo, a to na spomínanej ulici Mu-si-ti. Lenže v tom prípade treba túto udalosť presunúť z kategórie masakrovania pokojamilovných študentov do oblasti otvoreného (ba aj ozbrojeného) zápasu armády s rozvášneným davom. O dva týždne neskôr tajomník pekinského výboru strany Li Si-ming podal politbyru správu, v ktorej priznal, že táto akcia si vyžiadala smrť 241 osôb vrátane civilistov, z toho 36 študentov, 10 vojakov a 13 policajtov. Znamená to, že prevahu v tejto bojovej skupine nemali študenti, ale neznáme elementy, o ktorých pôvode a zámeroch možno iba hádať. Z toho, čo sa vie, možno usúdiť, že ich zámery vyprovokovať násilie a krviprelievanie, zodpovedalo želaniu radikálnej vodkyne študentov Čaj Ling. 

Brian Becker z Global Research dal neskôr túto udalosť do širších súvislostí: „Predstavte si, že by hnutie Occupy Wall Street trvalo dva mesiace, spočiatku bez násilných reakcií zo strany polície alebo armády, ale napriek tomu by tam došlo k útokom zo strany protestujúcich a obete by potom vystavili na verejnosti alebo podpálili. Predpokladajme, že agenti z Číny, Ruska, Vietnamu a ďalších krajín by toto všetko fotografovali (na námestí boli operatívci špionážnych služieb Nemecka, USA, Británie, Írska a Francúzska zamiešaní medzi študentov už od 11. apríla). Predpokladajme, že čínske veľvyslanectvo (ako to urobila americké v Pekingu) by im po dobu vyše dvoch mesiacov poskytovalo satelitné snímky o rozmiestnení americkej polície a vojenských síl a  svojimi radami by ich neodrádzalo od konfliktu, ale viedlo smerom k nemu.“ Následky takéhoto počínania si vieme dobre predstaviť. Sú známe prípady, keď americká polícia a najmä Národná garda postupovali podobne tvrdo aj v prípadoch, keď narazili čo len na náznak odporu demonštrantov. Najznámejším príkladom bol zásah Národnej gardy v štáte Ohio proti demonštrantom univerzity Kent State, ktorí 4. mája 1970 protestovali proti vojne v Kambodži. Gardisti vtedy vystrelili proti študentom 67 nábojov, zabili štyroch a zranili siedmich študentov. Jeden zo zabitých ani nedemonštroval, iba sledoval z diaľky, čo sa deje.

Správy zodpovedných reportérov o skutočnom priebehu udalostí v Pekingu nemali nádej, že sa presadia. Aj taký prestížny denník, akým bol The New York Times nasledujúci deň po udalostiach uverejnil na titulných stránkach sériu článkov, v ktorých tvrdil, že tisíce pokojných aktivistov bolo zmasakrovaných, keď tanky vstúpili na námestie. Denník neskôr ustálil počet mŕtvych na 2 600, zatiaľ čo iné americké médiá radšej hovorili neurčito o tisíckach obetí. Tim Russet z televízie NBC hovoril dokonca o „desaťtisícoch“ mŕtvych priamo na námestí. Neskôr boli tieto prehnané čísla korigované, ale na vyvolanie šoku a ovplyvnenie svetovej verejnosti to stačilo.

Týždeň po udalostiach v Pekingu prišiel The New York Times s ďalšou lahôdkou – svedectvom očitého svedka. Mal ním byť študent Wen Wej-po a jeho opis bol plný brutality, masového zabíjania a odvážneho odporu študentov. Svedectvo priniesli najskôr noviny South China Morning Post vychádzajúce v Hongkongu a odtiaľ sa rýchlo rozšírilo po celom svete. Svedectvo ale zároveň diskreditovalo amerických reportérov, ktorí sa snažili opísať situáciu čo najvernejšie. Preto jeden z nich, spomínaný Nicolas Kristoff, sa pokúsil o korektúru deň potom, čo jeho noviny uverejnili správu očitého svedka.  „Otázka, kde došlo k streľbe má význam, pretože vláda tvrdí, že na námestí Nebeského pokoja nikto nebol zastrelený. Štátna televízia dokonca premietla filmové zábery študentov, ako odchádzajú mierumilovne preč z námestia krátko po svitaní, ako dôkaz, že tam neboli mŕtvi.“

Kristoff potom pokračoval: „Ústrednou scénou článku tohto očitého svedka bolo, ako vojaci bijú neozbrojených študentov zhromaždených okolo Pamätníka ľudových hrdinov v strede námestia Tchien-an-men a strieľajú po nich z automatických zbraní. Niekoľko očitých svedkov, tak Číňanov, ako aj cudzincov vyhlásilo, že toto sa nestalo.“ Kristoff spochybnil aj tvrdenie autora článku, že na streche Maovho mauzólea boli rozmiestnení strelci s guľometmi, lebo on sám bol v tom čase práve v priestore severne od mauzólea a nič také nespozoroval. Podobne hovorili aj ďalší očití svedkovia.  

Spisovateľ Chou Te-ťien pochádzajúci z Taiwanu, ktorý držal na námestí protestnú  hladovku ako prejav solidarity so študentmi, neskôr vyhlásil: „Niektorí ľudia hovorili, že na námestí zomrelo 200 ľudí,  iní tvrdili, že ich zomrelo až 2 000. Počul som aj príbehy o tankoch drviacich študentov, ktorí sa snažili odísť. Musím ale povedať, že som nevidel nič z toho. Sám som bol na námestí až do pol siedmej ráno.“

Nevideli, ale vedome klamali
 

Na rozdiel od tohto spisovateľa mnohí vodcovia študentov vedome klamali. Čaj Ling, ktorá odišla z námestia ešte pred zásahom poriadkových síl a ukrývala sa potom vo Wu-chane, poskytla 8. júna rozhovor. Tvrdila, že bola svedkom toho, ako dvadsať študentov a robotníkov bolo zmasakrovaných. Ďalší vodca študentov, Wu-er Kchaj-si hovoril, že videl vyše dvesto mŕtvych napriek tomu, že aj on stihol opustiť námestie včas. Dokonca prišiel s vyhlásením, že bol svedkom, ako tank prevalcoval stan plný spiacich demonštrantov. 

Mnohí reportéri až po rokoch priznali, že jednoducho podľahli atmosfére, ktorá sa vytvorila okolo týchto udalostí. Novinár Jay Mathews z denníka The Washington Post v článku pre Columbia Journalism Review v roku 1998 uviedol, že väčšina zo stoviek zahraničných novinárov vrátane jeho, boli tú noc v iných častiach Pekingu, prípadne museli opustiť námestie, takže nemohli byť svedkami záverečnej kapitoly tejto študentskej rebélie. Reportér BBC James Miles v roku 2009 pripustil, že na základe toho, čo sa mu dostalo do uší, si vytvoril mylný dojem. „Nebol tam žiaden masaker, protestujúci študenti dosiahli s jednotkami výnimočného stavu dohodu, ktorá im umožnila pokojne opustiť námestie,“ vyhlásil Miles.

Na základe mnohých výpovedí vznikla otázka, kto bol ten záhadný študent Wen Wej-po, ktorého rozprávanie očividného svedka ovplyvnilo názory celého sveta. Stopa viedla do Hongkongu, ktorý bol vtedy ešte britskou kolóniou. Keďže tohto študenta sa nikdy nepodarilo vypátrať a nik iný ho neuviedol ako svoj zdroj informácií, pátrači dospeli k názoru, že išlo o to, čomu sa hovorí čierna propaganda, teda vedomý výmysel,  a že skutočného autora možno hľadať v radoch britskej rozviedky.

Ďalšie pátranie prinieslo zaujímavé odhalenie súvisiace s mužom, ktorý stojí pred kolónou tankov na Avenue večného mieru. Zo záberu mnohí dospeli k presvedčeniu, že svojím činom chcel zabrániť tankom postupovať smerom na námestie. Neskôr sa kameraman CNN Jonathan Schaer priznal, že celú sekvenciu nakrútil z okna hotela až 5. júna, teda deň po zásahu vojenských jednotiek, a že tanky nesmerovali na námestie, ale odchádzal z centra mesta. Navyše, ústie dela bolo obalené tým, čomu tankisti u nás slangovo hovorili „prcka“, teda tank nebol v bojovej pohotovosti a nemal v úmysle strieľať, skôr sa chcel odvážnemu mužovi očividne vyhnúť. Na vyvolanie klamného dojmu to však stačilo.

Udalosti v réžii zahraničia
 

Keď čínske vedenie neskôr urobilo analýzu udalostí, dospelo k presvedčeniu, že veľký podiel na ich priebehu mali západné spravodajské služby. Neskoršie odhalenia organizácie Wikileaks to potvrdili. Samotný Teng Siao-pching uviedol, že rebeli sledovali dva ciele. Prvým bolo odstránenie vlády Komunistickej strany Číny a druhým likvidácia samotného socializmu. Tento poznatok zanechal výraznú stopu na neskoršom vývoji vzájomných vzťahov so Západom. Teng to okomentoval slovami: „Nikdy nesmieme zabudnúť na krutosti našich nepriateľov, nikdy nesmieme voči ním prejaviť milosrdenstvo a ani náznak odpustenia.“

Udalosti v Pekingu neostali bez následkov. Čao C´-jang bol odvolaný z funkcie generálneho tajomníka strany, ale nevystriedal ho Li Pcheng, ktorý presadil zásah proti demonštrantom. Naopak, bol kritizovaný za to, že zbabral vojenský zásah. Šéfom strany sa potom na dlhý čas stal Ťiang Ce-min, dovtedajší starosta Šanghaja, ktorý na rozdiel od Čao C´- janga dokázal podobné demonštrácie vo svojom meste vyriešiť pokojne a formou diskusie.

Zaujímavý bol osud niektorých študentských vodcov. Liu Siao-po, ktorý v kritickej chvíli nabádal študentov, aby uposlúchli a odišli z námestia, bol zatknutý, ale trest za poburovanie mu bol odpustený vzhľadom na jeho podiel na pokojnom skončení protestov. V nasledujúcich rokoch sa naďalej zapájal do protivládnych aktivít a skončil mnohokrát vo väzení, naposledy v roku 2009, keď bol odsúdený na 11 rokov. V roku 2010 dostal Nobelovu cenu.

Čai Ling, mala podľa viacerých zdrojov záujem na vyprovokovaní krvavého konfliktu, ale svojím konaním potvrdila, že sama nechce byť medzi obeťami. Opustila námestie ešte pred zásahom poriadkových síl, skrývala sa a neskôr utiekla aj z Číny a usadila sa v USA. Jej verejné priznanie pred kamerou, že túžila po krvi, ju prenasledovalo aj tam. Preto podala žalobu na spoločnosť Long Bow Group kvôli údajnému ohováraniu a tvrdila, že jej slová pred kamerou boli zle pochopené a výpoveď selektívne upravená. Viacerí svedkovia potom potvrdili pravdivosť vyhlásenia nakrúteného na film, preto súd jej žalobu odmietol. Naďalej sa zapája do akcií namierených proti súčasnej čínskej vláde.

Gene Sharp využil svoje teoretické poznatky v praxi pred voľbami v Mjanmarsku (Barme) v roku 1990 a prispel tak k víťazstvu Národnej ligy za demokraciu. Vojenská junta odhalila, kto sa skrýva za aktivitami ligy a odmietla uznať výsledky volieb. Predstaviteľka ligy Aun Schan Su Ťij skončila na dlhé roky v domácom väzení.  

Čínska vláda po udalostiach zakázala na svojom území činnosť Nadácie pre reformy a otvorenú Čínu, ktorú financoval George Soros a ktorá bola pobočkou jeho nadácie Otvorená spoločnosť. Odôvodnila to tým, že táto jeho nadácia má prepojenie na americké spravodajské služby a že bola súčasťou zákerného plánu vlády USA sabotovať socialistický systém krajiny.

Úvodné foto - video CNN o mužom pred tankmi:  https://www.youtube.com/watch?v=YeFzeNAHEhU

Priemer: 4.8 (76 hlasov)
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
05. jún 2016, 20:21

A žiadalo by sa dodať - zase tá obohratá pesnička.

CIA - Central Intelligence Agency ( Ústredná zpravodajská služba ) založená roku 1947, teda pomerne krátko po 2. svetovej vojne, s výhľadom na diverznú a sabotážnu činnosť proti ešte len formujúcim sa krajinám s vládou komunistickej strany. Organizácia s právami vymykajúcimi sa kontrole samotného ľtátu, USA. Citát H Trumana : "Pokiaľ do toho vidím, nespokojujú sa tí chlapci zo CIA s tím aby informovali o vojne a podobných údalostiach, ale oni idú ďalej a robia svoje vlastné vojny, a nikto nemôže vedieť čo práve majú za ľubom. Vydávajú miliardy dolarov aby kdekoľvek podnecovali nekľud, len aby mali niečo o čom by mohli podávať zprávy. Táto služby sa vyvinula vo vlastnú vládu, ktorá operuje celkom v tajnosti. Títo ľudia nepotrebujú nikomu skladať účty. To je v demokratickej spoločnosti veľmi nebezpečná vec."  Skutočne pre túto organizáciu sú všetky prostriedky pre dosiahnutie stanoveného cieľa dostupné - vraždy mučenie, pranie špinavých peňazí, drogy ... Skrátka vznikla štátna teroristická organizácia, bolo zasiate semono zla, ktoré teraz žne celý svet.

Hneď prvá väčšia akcia Slinter Factor - politické procesy v 50-tich rokoch bola úspešná a zrejme bola patričným povzbudením k rade ďaľších akcií, ktoré sa tiahnu až do dnešných dní. Len niektoré - operácia na zvrhnutie guatemalského prezidenta J.A.Guzmána, Spolupráca a likvidácia panamského prezidenta M.Noriegu, spoluučasť na likvidácii chilského prezidenta S. Aliendeho, vôbec v Latiskej Amerike bola spolupráca CIA s mnohými "prezidentami" tamojších krajín či už pri ich inštalácii, alebo likvidácii.

Činnosť sa však neobmedzila len na Latinskú Ameriku, ale tak povediac na celý svet, len zase niektoré mená Lumunba v Kongu, S.Husein v Iraku ... Bol by to pekný zoznam osôb, ktoré by reprezentovali rozsiahlu intervenčnú činnosť CIA, ktorú inak nemožno charakterizovať ako slovom terorizmus.

Preto mi pripadá paradoxné, že USA chcú bojovať proti terorizmu, keď majú sami organizáciu v štátnej štruktúre, ktorá je teroristická. Vôbec je paradoxné nejaký štát považovať za demokratický, ktorý skoro permanentne s niekym vedie vojnu.  

Obrázok používateľa Peter Dolina
#2
Peter Dolina
05. jún 2016, 20:55

Este by som dodal, ze nase (USA) vojenske akcie su velkym povzbudenim a motivaciou pre teroristov, to asi ide napriek kulturami, ak povedzme dron zabije nejakeho vodcu Talibanu, je mne - laikovi - naprosto jasne, ze novi a novi nadsenci Talibanu sa prihlasia, vdaka nasim akciam mame teraz teroristov v ovela silnejsich poziciach nez pred utokom na Irak a Afganistan.  Takze aka "vojna proti terorizmu"?

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama