Reklama

Národný pamätník slovenského vysťahovalectva ako súčasť európskej histórie

Počet zobrazení: 3508

01_vystahovalci_kresba_2.bmp_.jpgV slovenskom národe len ťažko nájdeme rodinu, ktorej príslušníci sa v dávnej či nedávnej minulosti, ale neraz aj v súčasnosti, nestali predmetom migračných pohybov a súčasťou slovenského vysťahovalectva. V rámci úvah a snažení o podobe nového usporiadania vzťahov Slovenskej republiky k Slovákom žijúcim v zahraničí sa preto neustále vynára myšlienka na vybudovanie Pamätníka slovenského vysťahovalectva. Na aktívnu podporu postavenia architektonicko-výtvarného monumentu v centre hlavného mesta Slovenskej republiky sa podujala nadácia Národného pamätníka slovenského vysťahovalectva (NPSV).

... na ktoromkoľvek nádraží na Slovensku.
Kresba uverejnená v DAV-e č. 12, ročník IV, 193
2

Nadácia vznikla vlani a jej zakladajúcimi členmi sa stali Matica slovenská, občianske združenie Migrácia SK a Združenie nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov. Jej prvým odborným podujatím bol diskusný 7. okrúhly stôl o Slovákoch žijúcich v zahraničí, organizovaný v predvečer štátneho sviatku sv. Cyrila a Metoda, ktorý je od roku 1994 súčasne aj Dňom zahraničných Slovákov, vyhláseným za pamätný deň Slovenskej republiky. Účastníci sa zhodli na tom, že dozrel čas, aby sme sa spoločne zapojili do konkrétnej realizácie symbolického objektu, pri ktorom sa budú môcť stretávať Slováci z celého sveta, aby si pripomenuli všetkých, ktorí síce opustili Slovensko, ale ostalo zakotvené v ich srdciach a udržiavajú si k nemu vzťah po celý svoj život a odovzdávajú ho nasledujúcim generáciám.

Netreba v tomto vzťahu hľadať sentiment úzkej skupinky ľudí málopočetného národa. Migračnými pohybmi obyvateľstva sa začínajú kultúrne dejiny ľudstva. Migrácia sa natrvalo stala významným hospodárskym, politickým a spoločenským javom, ktorý výrazne ovplyvňoval a bude ovplyvňovať dianie na našej planéte. Pohyby jednotlivcov, skupín, národov sú neodmysliteľnou a permanentnou súčasťou celosvetových dejín, jej prítomnosti i budúcnosti. Problematike sa venujú v mnohých štátoch Európy a iných kontinentov. Výsledkom súčasných európskych migračných pohybov je niekoľko desiatok miliónov Európanov žijúcich mimo krajiny svojho pôvodu, ktorým venuje náležitú pozornosť Rada Európy a Európska únia. V roku 2003 sa v Soluni pod záštitou EU konal prvý summit európskych diaspór, ktorý v záverečnom odporúčaní zvýraznil potrebu vytvorenia pevnejších väzieb medzi Európskym spoločenstvom a Európanmi v zahraničí.

Európske migračné pohyby sú aj predmetom záujmu Národného pamätníka slovenského vysťahovalectva, lebo slovenské vysťahovalectvo je ich trvalou súčasťou. Dnešná viac ako dvojmiliónová slovenská diaspóra vo svete tvorí neodmysliteľnú rodinu 135-miliónovej európskej diaspóry.

Dejiny slovenského vysťahovalectva

Slovenské vysťahovalectvo a jeho výslednica – zahraniční Slováci vo svete, tvoria neoddeliteľnú súčasť slovenských národných dejín i samotnej existencie slovenského národa. Slovenská diaspóra vo svete, jej zmysel a význam pre korene národa medzi Dunajom a Tatrami má časovo neobmedzenú a obapolne prepojenú dimenziu. Cyrilo-metodské tradície prechádzali stáročiami z generácie na generáciu. Predkovia tých, ktorí dnes žijú roztratení po celom svete, si pri svojich odchodoch z rodného kraja odnášali príslovečnú pracovitosť a čestnosť, úctu k tradíciám a bohabojnosť. Vedeli si ju udržať aj v cudzom prostredí, a v tomto duchu vychovávali svojich potomkov. Dnes sú rozdelení vzdialenosťou, ale pevne spojení duchovným putom a svoju slovenskosť manifestujú ako symbol trvácnosti malého národa v strede Európy.

Nikdy v minulosti sa záujem a starostlivosť Slovenska o Slovákov vo svete neprejavovali v takej miere ako po roku 1993. Samostatná slovenská štátnosť sa stala historickým medzníkom vo vzájomných vzťahoch. Morálny dlh materského národa voči slovenským menšinám, komunitám a jednotlivcom v zahraničí a návrh na jeho riešenie je predmetom predkladaného projektu.

Vybudovanie dôstojného pamätníka, ako národnej kultúrnej pamiatky, sa stane prejavom úcty státisícom slovenských vysťahovalcov a prostredníctvom ich potomkov poskytne nové formy permanentného prepojenia medzi nimi, ich vlasťou a vlasťou ich predkov – Slovenskom. 

Neklasické vysťahovalectvo – sťahovanie Slovákov na Dolnú zem od konca 17. storočia do 19. storočia – bolo dlhotrvajúcim migračným pohybom v rámci vtedajšieho Uhorska. Rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie a vznik nástupníckych štátov rozdelil dolnozemských Slovákov do Maďarska, Srbska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Rumunska a Bulharska.

02_mapka_vystahovalectva_600s.jpgHustota vysťahovalectva zo Slovenska do roku 1918.

Slovenské vysťahovalectvo do zámoria, najmä do Spojených štátov amerických, od 80-tych rokov 19. storočia nadobudlo masový charakter a trvalo až do začiatku 1. svetovej vojny. Vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov – Československej republiky – i nový ekonomický a politický poriadok vo svete sa odrazili i v slovenskom vysťahovalectve, ktoré medzi dvoma svetovými vojnami smerovalo do západnej Európy, Južnej a Severnej Ameriky, Austrálie a v malej miere do Ázie a Afriky. Koniec prvej i koniec druhej svetovej vojny zaznamenali reemigračné tendencie.

Výsledky 2. svetovej vojny predurčili začiatky slovenskej politickej emigrácie a komunistický prevrat vo februári 1948 novú emigračnú vlnu. Udalosti v roku 1968 a okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy ovplyvnili ďalšiu veľkú vlnu politickej a ekonomickej emigrácie. Pád komunistického režimu v roku 1989, zmena politicko-ekonomických a štátnych štruktúr prináša súčasnú ekonomickú emigráciu a sezónnu migráciu obyvateľstva Slovenskej republiky do zahraničia.

Odhadujeme, že v súčasnosti žije a pracuje v zahraničí viac ako dva milióny slovenských vysťahovalcov a ich potomkov, z nich viac ako 300-tisíc sú občania Slovenskej republiky. Podľa neúplných oficiálnych  údajov v súčasnosti odchádza zo Slovenska do zahraničia ročne viac ako 20-tisíc prevažne mladých ľudí vo veku do 30 rokov.

Vysťahovalectvo bolo a je vážnym sociálnym, hospodárskym a politickým javom, pričom záujem orgánov štátnej moci a správy riešiť jeho príčiny a dôsledky bol vždy závislý od strategických zámerov vládnucich kruhov k Slovensku a jeho obyvateľstvu.

Kým bývalé Uhorsko, resp. Rakúsko-Uhorsko nevenovalo slovenskému vysťahovalectvu osobitnú pozornosť, v medzivojnovom období bolo ovplyvňované predovšetkým ideológiou jednotného československého národa. Aj keď otázky vysťahovalectva a krajanov patrili do rezortu ministerstva sociálnej starostlivosti, na riešení a zabezpečovaní tejto problematiky participovali aj iné rezorty a úrady (zahraničie, vnútro, doprava, zdravotníctvo, školstvo a osveta, štatistický úrad, migračný úrad a i.). Okrem toho v tejto oblasti pôsobilo množstvo dobrovoľných, neštátnych a súkromných ustanovizní (Červený kríž, YMCA, Masarykova akadémia práce, Národná rada československá, Československý ústav zahraniční, Spolok sv. Rafaela, Židovská ústredňa a i.), ale i politické strany a hnutia.

Na Slovensku to boli najmä Slovenská odbočka Národnej rady československej, Vysťahovalecká poradňa v Bratislave, Spolok sv. Vojtecha v Trnave, Živena, Slovenská liga na Slovensku, Matica slovenská v Martine, Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku, a iné.

V rokoch 1939 – 1945 sa na túto činnosť sústredila výlučne Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov v Bratislave. Roku 1943 bola spoločnosť pričlenená k Slovenskej lige a po roku 1945 pretransformovaná do Zahraničného odboru Slovenskej ligy.

03_vystahovalci_liverpoole.bmp_.jpgNaloďovanie vysťahovalcov zo Slovenska v Liverpoole začiatkom 20. storočia.

Po druhej svetovej vojne sa väčšina organizácií a spolkov pôsobiacich ku krajanom snažila obnoviť popretŕhané kontakty. Komunistický prevrat vo februári 1948 a nástup totalitného režimu poznačil na dlhé obdobie vzájomné vzťahy k zahraničným Slovákom. Komunistický režim v roku 1948 násilne zlúčil Slovenskú ligu na Slovensku s Maticou slovenskou, ktorá prevzala jej zahraničný odbor a v roku 1949 ho premenila na svoj Krajanský odbor so sídlom v Bratislave. Ten v rámci pražskej centralizácie, v roku 1953 spolu s jeho agendou pohltil  Československý ústav zahraniční v Prahe.

V roku 1968 reformistický režim zákonom Slovenskej národnej rady o Matici slovenskej zriadil Ústav pre zahraničných Slovákov v Bratislave, začlenil ho do organizačnej štruktúry Matice slovenskej a nepriamo riadil prostredníctvom ministerstva kultúry. Súčasťou ústavu, ktorý zabezpečoval štátnu činnosť v oblasti vedeckého výskumu, archívno-dokumentačnej, akvizičnej a kultúrnych stykov, sa od roku 1991 stalo aj novovzniknuté Krajanské múzeum, ktoré pôsobilo v Pistorijskom paláci na Štefánikovej ulici v Bratislave do roku 1997.

Rok 1989 priniesol zmeny i v tejto oblasti, ktorú totalita monopolne zverila Matici slovenskej. Na Slovensku obnovili svoje kontakty so zahraničnými Slovákmi aj iné organizácie a spolky a vznikali nové. Vznik suverénnej Slovenskej republiky roku 1993 priniesol dovtedy nepoznané spoločenské, hospodárske i politické podmienky. Naplnila sa hlavná túžba a cieľ príslušníkov slovenského národa doma i v zahraničí, mať vlastnú štátnosť.

Po roku 1993 Slovenská republika ako každý iný suverénny štát prevzala tvorbu i  realizáciu politiky a vzťahov štátu k slovenským menšinám, komunitám a jednotlivcom v zahraničí do vlastnej kompetencie, ktorú zabezpečuje prostredníctvom Národnej rady Slovenskej republiky, vlády Slovenskej republiky, ústredných a iných orgánov štátnej správy. Od roku 1993 vláda Slovenskej republiky garantuje realizáciu celosvetovej prehliadky kultúry Slovákov vo svete pod názvom Dni zahraničných Slovákov v Slovenskej republike, v roku 1994 Národná rada SR vyhlásila 5. júl ako Deň zahraničných Slovákov a za pamätný deň Slovenskej republiky. V rokoch 1995 až 2005 významnú úlohu zohrával Dom zahraničných Slovákov, rezortná organizácia Ministerstva kultúry SR, ktorý splynul s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Roku 1997 Národná rada Slovenskej republiky prijala prvú osobitnú legislatívnu normu – zákon o zahraničných Slovákoch, v roku 1999 bola za účasti zástupcov ústredných orgánov štátnej správy a delegovaných zástupcov krajanských spolkov a organizácií z celého sveta založená Stála konferencia k otázkam vzájomných vzťahov a spolupráce Slovenská republika a zahraniční Slováci. Roku 1999 Národná rada Slovenskej republiky prijala politickú Deklaráciu k Slovákom žijúcim v zahraničí, koncom roku 1999 vláda Slovenskej republiky sfunkčnila inštitút Splnomocnenca vlády SR pre zahraničných Slovákov, ktorý inicioval prijatie čl. 7a ústavného zákona č. 90/2001 zaväzujúci Slovenskú republiku podporovať národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporovať ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou. Napokon v roku 2005 parlament prijal nový zákon č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí, ktorým okrem iného bol od 1. januára 2006 zriadený Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom v Bratislave.

Priemer: 5 (7 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama