Reklama
proti celulitide

Nátlakové skupiny v službách politikov

Počet zobrazení: 4834

Keď som v uplynulých dňoch počul médiami niekoľkokrát opakované vyhlásenie predstaviteľky zdravotných sestier o tom, čo hrozí nemocniciam, ak vláda nepristúpi na ich podmienky a ony odídu, spomenul som si na scénu z českého filmu Rozmarné léto.

Vo filme povrazolezec Krištůfek v podaní samotného režiséra Jiřího Menzla predvádza svoje cirkusové umenie na slabo napnutom lane. V tom príde k tyči, na ktorej je priviazaný jeden koniec lana, postarší divák a nabáda akrobata, aby zliezol dole, lebo sa mu niečo stane.

„Slezte dolů pane Krištůfku a nepokoušejte prozretelnosti!“

Krištůfek pokračuje vo svojom čísle, ale anonymný divák nielenže zopakuje svoju výzvu i hrozbu, ale navyše zatrasie tyčou. Samozrejme, že povrazolezec padne a dokonca na chrbát. Starý pán dodá len toľko: „Tak vidíte! Vdyť jsem vám to říkal!“

Môžeme si dať akademickú otázku, kto má podiel na cirkusantovom páde a zranení. Sú len tri možnosti, a ak sú na vine obaja, ostáva nevyjasnené, kto je zodpovedný viac. Tak možno hodnotiť aj stav nášho zdravotníctva. Musíme dúfať, že akcia skupiny zdravotných sestier nebude mať nejaké vážne následky a že zdravotníctvo nebude nasledovať Krištůfkov príklad. V čase, keď píšem tieto riadky, vedenie nemocníc stihlo zaplátať najväčšie diery po chýbajúcich sestrách, ale aj ten najmenší prípad zlyhania by v tejto vypätej atmosfére otvoril stavidlá hľadania vinníka na oboch stranách. Niečo naznačuje fakt, že minister zdravotníctva Viliam Čislák už stihol podať trestné oznámenie kvôli šíreniu poplašnej správy, lebo predstaviteľka sestier vyhlásila, že je ohrozená zdravotná starostlivosť pre milión pacientov.

Nátlakové skupiny ako metóda
 

Tak sa dostávame k politologickému pojmu, ktorý sa núka ako pomenovanie akcií odchádzajúcich zdravotných sestier a štrajku časti učiteľov: nátlakové skupiny. Tento pojem je vo svete známy už vyše 200 rokov, ale u nás sa udomácnil iba nedávno. Prvýkrát som sa s pojmom „pressure groups“ širšie oboznámil v istom časopise, ktorý v 80. rokoch 20. storočia distribuovala americká ambasáda osobám, ktoré mali niečo do činenia s USA. Článok ma zaujal najmä konštatovaním, že na dosiahnutie určitej zmeny v spoločnosti netreba rozhodnutie občanov v riadnych voľbách alebo formou referenda, ale že sa to dá dosiahnuť metódami, aké používajú nátlakové skupiny. Ešte zaujímavejšie bolo konštatovanie, že ak je akcia nátlakových skupín dobre pripravená a načasovaná, stačí na ich zdar, keď sa s ich požiadavkami stotožní aspoň päť percent národa. Tak sa však stane pod podmienkou, že popri hlasných aktivitách nátlakovej skupiny ostane ako tichý pozorovateľ takzvaná „mlčiaca väčšina“ (silent majority).

Svetové dejiny poznajú dosť prípadov, keď malá, ale dostatočne aktívna a najmä hlučná skupina dokázala svojou vytrvalosťou presadiť svoje požiadavky proti vôli väčšiny. Ako varujúci príklad možno uviesť zákon o prohibícii, ktorý v roku 1919 presadil v Spojených štátoch Zväz kresťanských žien. Amerika sa mala stať zo dňa na deň triezvou krajinou, ale zákon docielil opak. Pilo sa viac ako predtým, v roku 1933 bolo v USA trikrát viac ilegálnych krčiem, ako tých, ktoré existovali na začiatku prohibície. Navyše, pašovanie alkoholu sa stalo výhodným podnikaním a zdrojom nezdanených príjmov pre organizovaný zločin. Rapídne narástol vplyv mafie, ktorá začala siahať po politickej moci.

Pojem nátlakové skupiny má veľmi veľa definícií. Za všetky by som uviedol termín obsiahnutý v slovníku vydanom Cambridge University: „Skupina ľudí konajúcich spolu s cieľom ovplyvniť, čo si iní ľudia alebo vláda myslia o určitom  predmete, s cieľom dosiahnuť také veci, aké chcú.“ Je to veľmi učená definícia, preto uvediem ešte heslo z Websterovho slovníka: „Záujmová skupina ľudí zorganizovaná s cieľom ovplyvniť verejnú a najmä vládnu politiku, ale nie výber kandidátov do úradu.“ Možno teda povedať, že politici sa snažia presadiť svoje tým, že sa chcú dostať do parlamentu a vlády, a tak prevziať aj zodpovednosť za svoje činy. Nátlakové skupiny chcú presadiť svoje cez ovplyvňovanie politikov, ale bez toho, aby zobrali na seba aj podiel zodpovednosti.

Eufemizmus v pomenovaní
 

V poslednom čase sa vo svete upúšťa od názvu „nátlakové skupiny“ a uprednostňujú sa neutrálnejšie pomenovania, lebo slovo „nátlak“ síce vystihuje ich metódy, ale prestáva byť „politicky korektné“. Povedané Orwellovými slovami, aj tu sa vytvára „newspeak“ v podobe takých eufemizmov,  ako „záujmové skupiny“, „lobisti“ alebo „podporné skupiny“. Dávam prednosť pôvodnému názvu, lebo použitie nátlaku, ba niekedy dokonca aj sily, je v niektorých prípadoch očividné.

Experti uvádzajú už spomínané dve podmienky fungovania takýchto zoskupení na dosiahnutie požadovaných cieľov. Okrem samotnej dobre organizovanej nátlakovej skupiny je to aj existencia vyššie uvádzanej mlčiacej väčšiny, ktorá ostáva ľahostajná a tvári sa ako nezaujatý pozorovateľ. Lenže, je tu ešte tretia podmienka. Zabúda sa na fakt, že ani jedna akcia nátlakovej skupiny by nemala úspech, keby sa verejnosť o nej nedopočula. Preto treba, aby mali na svojej strane aj médiá alebo aspoň ich časť. Zdravotné sestry a skupina učiteľov si na pozornosť médií nemôžu sťažovať. Ich akcie dominovali v úvode hlavných rozhlasových a televíznych správ, niektoré denníky splnili úlohu Leninom požadovaného kolektívneho propagátora, agitátora a organizátora, lebo nielenže informovali o aktivitách, ale uvádzali aj to, kde sa možno do protestov zapojiť, kedy, a akou formou. Máme tu aj slovenské špecifikum, štvrtú podmienku úspechu, keď k tomu pridáme ešte konanie niektorých opozičných politikov. Ešte lepšie je, ak protestujúcich ticho podporia aj mimovládne organizácie, najmä tie, ktoré sú hojne finančne saturované zahraničím. Výsledkom je dojem, že ide síce o dobre zorganizované a presne načasované akcie, ale ich cieľom nie je ani tak dosiahnuť splnenie požiadaviek, ale skôr ovplyvniť nadchádzajúce voľby. Ak by učitelia spustili svoju kampaň krátko predtým, ako parlament začal prerokovávať štátny rozpočet, dala by sa ich akcia hodnotiť ako čisto profesijná a mala by svoju logiku. Možno si dať otázku, prečo začali svoje protesty v období, keď je rozpočet už schválený a parlament i vláda majú pred voľbami obmedzené možnosti. Povedané americkým politickým žargónom, stali sa z nich chromé kačice. Aj keby teraz vláda v zápale ľudovosti ustúpila a vyhrabala by niekde požadované financie, následne by sa iste našiel nejaký „hnidopich“, ktorý by posunul prípad pred Ústavný súd SR a ten by logicky prísľub vlády zrušil, lebo požadované navýšenie financií nemá krytie v rozpočte.

Príklady zo sveta
 

Vo svojej novinárskej praxi som hľadal podobný prípad, keď sa zamestnanci verejnej či štátnej správy rozhodli presadiť svoje požiadavky formou štrajku. Tak ako skupina učiteľov. Poznám jeden prípad a stal sa v USA v roku 1981, keď vyhlásili štrajk leteckí dispečeri. To, čo nasledovalo, dávam do pozornosti prívržencom pravice, ktorí kritizujú slovenskú vládu za jej prístup k učiteľom. Ich ideový vzor, prezident Ronald Reagan, 5. augusta 1981 prepustil vyše 11 tisíc leteckých dispečerov a nahradil ich rezervistami armády. Prezident tvrdil, že proti štátu štrajkovať nemožno.

Nepochybujem, že aj v školstve by mohla byť situácia lepšia, ako je, ale príčiny súčasného stavu treba hľadať ďaleko vzadu za obzorom súčasnej vlády. Pamätám sa na situáciu, keď sa niekdajší minister školstva Milan Ftáčnik vrátil rozčarovaný a sklamaný zo zasadania vlády, lebo premiér Mikuláš Dzurinda odmietol jeho požiadavky na navýšenie rozpočtu na platy učiteľov. Požadované financie presunul radšej na armádu. Predpokladal, že tým sa zapáči USA a uľahčí to náš vstup do NATO. Toto jeho rozhodnutie sa podpísalo aj na súčasnom stave školstva.

S pojmom „nátlakové akcie“ sa u nás zatiaľ stále zaobchádza veľmi opatrne a málokto si dovolí pomenovať pravým menom niektorú aktivitu malej skupinky občanov. Odvahu našiel v susedných Čechách Václav Klaus, ktorý ako prezident  vo svojom novoročnom prejave v januári 2012 doslova uviedol, že „rozličné nátlakové skupiny stále nechcú pochopiť, že nemožno získavať na úkor druhých a že ústupkami v ich prospech nemožno uskutočniť celkom iné, podľa iných spravodlivejšie prerozdelenie bohatstva krajiny“.

Nad Klausovými slovami sa hodno zamyslieť. Predstavme si situáciu, že súčasná vláda by v kritickej chvíli podľahla tlaku a vyhovela povedzme požiadavkám  zdravotných sestier, ale mohla by to urobiť len tak, že by tie peniaze zobrala niekde inde. Otázkou je, kde. V školstve, polícii, súdnictve, armáde? Podobne by mohla postupovať pri plnení požiadaviek učiteľov. Ale je celkom možné, že v tom prípade by musela siahnuť na platy zdravotných sestier.

Priemer: 4.6 (101 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama