Nepatriť nikde, zároveň patriť všade -

Peter Macsovszky (1966) pochádza z Nových Zámkov. V rokoch 1981 – 1985 študoval na gymnáziu v Nových Zámkoch, potom (1986 – 1991) na Pedagogickej fakulte v Nitre odbor slovenský jazyk-výtvarná výchova, k čomu si pridal odbor angličtina. Pracoval ako ošetrovateľ, redaktor (Dotyky, kultúrne prílohy týždenníkov Slovo a Hospodárske noviny a i.) a učiteľ. Bol zamestnancom v Encyklopedickom ústave Slovenskej akadémie vied, ako strihač upútaviek v súkromnej televízii a copywriter v reklamnej agentúre. Žil okrem iného v Turecku, Holandsku a Brazílii. Píše slovensky a maďarsky. Jeho diela boli časopisecky preložené do angličtiny, češtiny, maďarčiny, nemčiny, poľštiny a slovinčiny. V súčasnosti žije v Austrálii. Prekladá z maďarčiny a píše pre denníky Pravda a Sme.

Foto: Facebook
 

Je  stredná Európa iba kultúrny alebo literárny koncept? Žiadna celistvosť a spoločná politika sa nekonali. Bola len iluzórna vízia a dnes zostala iba pachuť nenaplneného sna, ako hovoria mnohí jej kritici?

- Tak áno. Asi aj ja by som sa mohol zaradiť k týmto kritikom. Pokiaľ ide o spoločnú politiku a onen hmlistý literárny koncept. Možno z politického či intelektuálneho hľadiska koncept celistvosti strednej Európy bol nedomyslený či presnejšie: neprecítený. Ale inak si myslím, že stredná Európa je celistvá. Krajiny v tomto regióne spája folklór, gastronómia, rodinné väzby naprieč národmi a národnosťami, spoločné dejinné skúsenosti. Kto iný vie precítiť jedinečnú zmes prvkov germánskej, slovanskej, maďarskej, židovskej a rómskej kultúry, ak nie obyvateľ strednej Európy? Stredná Európa bola akousi obrannou, nárazníkovou zónou. Ochránila Západ pred tatárskymi a tureckými vpádmi, pred Rusmi a pred komunistickou totalitou. No a pokiaľ ide o tú politiku... Politici v každej z týchto krajín si myslia, že robia špecifickú politiku, no z odstupu zemepisnej, psychologickej aj časovej vidíme, že všetci reagujú podobným spôsobom a dopúšťajú sa tých istých chýb. Pocit, že krajiny strednej Európy majú niečo hlbinne spoločné, nie je politický či intelektuálny výplod.

Nezdá sa vám, že si v širšej verejnosti neuvedomujeme spoločné dejiny, že nevnímame podobnosť kultúr, národov a jazykov, ich vzájomnosť? Stále sa hovorí o strednej Európe, ale nikdy sa nehovorí napr. o Chorvátsku a Slovensku a ich spoločných dejinách v Uhorsku, o Česku a Slovinsku v Rakúsku.

- Možno majú Slováci a Chorváti niečo spoločné, ale Chorvátsko aj tak patrí na Balkán, aj so všetkým pozitívnym a negatívnym, čo takáto príslušnosť prináša. V Chorvátsku je veľmi silný napríklad taliansky vplyv a Taliansko je predsa južná Európa, aj keď Lombardia a Benátky by pokojne mohli patriť do Európy strednej. Pochybujem, že jedinečnú stredoeurópsku zmes už vyššie spomínaných etník by Chorváti preciťovali rovnakým spôsobom ako trebárs Česi, Slováci a Maďari. Okrem toho Chorvátsko má more a jedna z typických čŕt stredoeurópskych krajín je, že im chýba more. V tomto smere Poľsko nie je celkom stredoeurópska krajina, kým Rakúsko (keď čítame Musila a Bernharda) môžeme vnímať ako čosi oveľa príbuznejšie. Ale zasa priveľmi bazírovať na nejakých celkoch a ohraničeniach nemá veľký zmysel, lebo v tragických chvíľach aj tak vysvitne, že ľudia sú len ľudia a nálepky sú len nálepky a radosť i utrpenie všetci prežívame rovnako.

Na jednej strane panuje v krajinách strednej Európy názor, že stredná Európa sa v rámci vstupu do EÚ pričlenila k západoeurópskej civilizácii. Na druhej strane v Západnej Európe nás označujú za Východoeurópanov. Pritom obyvatelia od Jadranu k Baltu, od Chorvátska do Poľska, výnimkou časti Poľska, nemali nikdy v dejinách nič spoločné s Ruskom, Ukrajinou alebo Litvou ako dominantnými celkami východnej Európy v minulosti a dnes.

- Nepatriť nikde, zároveň patriť všade, to je typický stredoeurópsky údel. Vďaka prudkým historickým zmenám sme mohli my a naši predkovia žiť v niekoľkých krajinách bez toho, aby sme takpovediac vykročili z rodičovského domu. Žiť v strednej Európe, uprostred búrlivých dejinných zvratov, znamenalo, že ráno sme sa nemuseli prebudiť v tej istej krajine, v ktorej sme včera večer išli spať. Ale toto nemám z vlastnej hlavy, len sa neviem rozpamätať na zdroj.

Nemali by sme sa viac poznávať navzájom – Slováci, Slovinci, Maďari, Chorváti, Poliaci, Srbi, Česi? 

- Keď novšie generácie nemajú o takéto poznávanie záujem, netreba ich do toho nútiť. Trendom je všesvetová ľahostajnosť voči tomu druhému. Páči sa mi výraz pápeža Františka: „globalizácia ľahostajnosti“. Do stredoeurópskeho priestoru by som však nezaraďoval Poliakov, Srbov a Chorvátov, pretože ich folklór a gastronómia sú výrazne odlišné od chutí a nálad, s ktorými sa vieme stotožniť v Prahe, v Bratislave, v Budapešti, vo Viedni a trebárs v Sedmohradsku.

Čo nás rozdeľuje a čo nás spája?

- Ľudí rozdeľujú zakaždým tie isté veci: nezáujem, ľahostajnosť, nevedomosť.

Hovoríte ľahostajnosť, nie skôr vzdorovitosť, pýcha a nevôľa ku kooperácii?

- No a pýcha, vzdor a nevôľa nie sú prejavmi ľahostajnosti voči druhým?

Avšak nie sú iné veľké národne a kultúrne celky, ako sú Taliansko, Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Británia, rovnako regionálne odlišné od severu k juhu, akurát sa dokázali pod uvedomením si vyššieho historického princípu spojiť, prekonať rozdiely? 

- Podľa čoho hodnotíte veľkosť nejakého kultúrneho celku? Podľa prínosu do pokladnice umenia a vedy? Podľa počtu veľkých postáv v minulosti? Podľa obsahu galérií a knižníc? Alebo podľa toho, ako sa obyčajný, anonymný príslušník tzv. veľkého kultúrneho národa správa vo všednom živote? Samozrejme, aj Taliansko, Nemecko či Španielsko by sa dali rozdrobiť na malé krajiny, čo sa zanedlho asi aj stane, lenže potom znovu bude nasledovať obdobie veľkých zjednocovaní. Človek je smiešny a často nezmyselne trpí ako pes.

Sú naša literatúra, hudba, film alebo umenie ojedinelé a svojrázne? Pavič, Grendel, Havel, Kertész, Konrád Kafka, Hašek a Kundera? Kieslowski, Chytilová, Jakubisko a Kusturica?

- Sú. Ale len do chvíle, kým nezistíme, že aj v iných končinách sveta majú svojich svojráznych Pavičov, Grendelov, Havlov, Kertészov či Kafkov. Pokiaľ ide o Kunderu, on bol západoeurópsky spisovateľ už v čase, keď žil v Československu. Myslím si, že on rieši univerzálnejšie problémy, stredná Európa bola preňho takou istou kulisou ako ktorákoľvek iná krajina.

Ako vidíte z pohľadu  Južnej Amerike, kde ste dlhšiu dobu žili, strednú Európu? Niektorí prirovnávajú magickosť stredoeurópskej literatúry k latinsko-americkému magickému realizmu presláveného Márquezom. Súhlasíte?

- Ak porovnám svoje skúsenosti s Južnou Amerikou (nehovorím o Latinskej, lebo to je širší kontext, ktorý zahŕňa aj krajiny Strednej Ameriky) s tým, čo sa momentálne deje v Európe (v západnej, strednej i východnej), zdá sa mi, že Európa sa juhoamerikanizuje. Skrátka prebieha akýsi obrátený proces: nie zaostalejší sa skultúrňujú, ale tí kultúrnejší zostupujú na primitívnejšiu úroveň. Možno život v Južnej Amerike pomôže pochopiť, prečo v súčasnej Európe dochádza k javom dosiaľ neveľmi vídaným. Magický realizmus nie je záležitosťou len Južnej Ameriky a zasa to, že v stredoeurópskej literatúre existujú určité jeho prvky, ešte neznamená, že sme s Južnou Amerikou na jednej intelektuálnej palube. Nezabúdajme, že isté juhoamerické formy magického realizmu vznikli pod vplyvom diela stredoeurópskeho spisovateľa Franza Kafku, a ak sa niekto v strednej Európe inšpiruje povedzme Cortázarom alebo Bolañom, znamená to, že sa k nemu vracia „feeling“ či tvorivá metóda, ktorá kedysi vyštartovala z Prahy.

Čo by sme mohli pre seba urobiť viac? Krajiny Škandinávie napríklad vedia propagovať svoj sociálny model. Existuje Severská rada. Dohovoria sa medzi sebou švédsky, resp. každý hovorí vlastným jazykom a každý mu rozumie. Stačilo by, keby sme pozerali vzájomne televízie ako Škandinávci, ale tie nemáme v ponuke.

- Krajiny severnej Európy dosiahli taký stupeň sterilizovanej demokracie, až je to neľudské. Vzhliadať ku Škandinávii je scestné – je to naoko humanistická civilizácia, ale bez akejkoľvek empatie.

Ale vzájomne komunikujú, sledujú čo sa deje v ostatných častiach regiónu. Spoločný televízny kanál?

- Je tá komunikácia prejavom skutočného ľudského záujmu, alebo ju riadia nejaké formálne dohody a byrokratické pravidlá?

Možno aj tie. Avšak celá Európa je charakteristická rozmanitosťou na relatívne malom území a my sa ju snažíme spájať, aj formálne a byrokraticky. A stredná Európa je taká malá Európa v Európe, či nie?

- Neviem. Žeby Europa Minor? To je inak názov románu Miklósa Szentkuthyho. Práve v tomto diele vyjadril svoje rozčarovanie z Európy a jedným dychom obdiv k Ázii. A mne sa páčia ázijské prvky strednej Európy. Maďarská kuchyňa by nebola jednou z najlepších na svete, keby sa v nej nepoužívali ingrediencie, ktoré sa tu udomácnili počas tureckých vojen.

Stredoeurópske národy majú možno najväčšiu historickú ideologickú skúsenosť v minulom storočí. Nevedia ju však prezentovať. Stále sa cítia oproti veľkým národom malí a hlúpi, radi sa nechávajú sa učiť, namiesto toho, aby obohacovali.

- Je veľmi ťažké a často celkom zbytočné vysvetľovať niekomu našu skúsenosť. Zopárkrát som to skúsil v Holandsku, ale neverili mi, lebo oni veria vlastným interpretáciám. Niektorí obyvatelia západnej Európy sa celkom automaticky považujú za nadradených a nenechajú si nič vysvetliť, pričom oni vás veľmi radi poučia o tom, ako sa žilo za socializmu v Československu. Zároveň by však nikdy tento región nenavštívili. Myslia si, že tu na nich každom kroku číha špina, násilie, korupcia. Pričom korupcia v strednej Európe nie je o nič horšia ako na Západe – na Západe len vedia, ako ju pekne kozmeticky vylepšiť legislatívou prípadne nenápadnou, uvravenou a hmlistou terminológiou.

Prečo len Maďari a Poliaci majú v tomto regióne mocenské ambície?

- O poľských ambíciách neviem nič. Ale napríklad som zachytil, že ani Česi by nedbali, keby boli ríšou a keby aj Slovensko bolo súčasťou Česka. No a pokiaľ ide o maďarské mocenské ambície, považujem ich za prejavy infantilizmu. Myslím si, že ani mnoho maďarských intelektuálov nerozumie tomu, prečo v určitej časti národa prežívajú takéto imperiálne túžby.

Je trauma Trianonu stále živá? A prečo po toľkých rokoch?

- Väčšina našej rodiny pochádza z Nových Zámkov. Časť sa ocitla – neviem, v ktorom historickom období –, v Budapešti. Ak sa s nimi stretneme, rozprávame sa s nimi, samozrejme, po maďarsky, no v ich očiach aj tak zostávame len hlúpymi Slovákmi. Čiže hnev, súvisiaci s nespravodlivým či neracionálne uskutočnením rozkúskovaním Uhorska sa prenáša cez generácie a premieta sa až do rodinných vzťahov. Keď sa zamyslíme nad tým, že Komárno je rozdelené na slovenské a maďarské – prinášajú dospelí a vzdelaní ľudia takéto nepochopiteľné rozhodnutia? Práve na príklade Komárna môžete vidieť, že ten kto navrhoval trianonské hranice, nemal všetkých päť pokope alebo ho viedla nejaká nepochopiteľná pomstychtivosť, čiže tie hranice boli pravdepodobne narysované pod tlakom emócií, ktoré nehľadeli na pocity druhých. A tie emócie, ktoré rozsekávali stred Európy dodnes provokujú ďalšie nezmyselné emócie.

Čo ti je v stredoeurópskom regióne blízke?

- Asi všetko. Už som zistil, že strednej Európy sa nikdy nezbavím, nech by som už mal svoj život dožiť v ktorejkoľvek časti sveta. Pochádzam z dvojjazyčnej, dvojkultúrnej rodiny. Navyše, narodil som sa v Československu. Takže Česko, Slovensko a Maďarsko predstavujú pre mňa, bez akýchkoľvek intelektuálnych mudrovaní, jeden celok. Ak napríklad v Prahe zájdem do reštaurácie U Medvídků, tamojšie chute mi pripomenú takisto domov ako jedlá v Budapešti či v Nových Zámkoch. Ale jedlá, ktoré mi položia na stôl v Krakove, mi už pripadajú, slušne povedané: exotické... Jednotnosť či drobné rozdielnosti sa dajú vnímať napríklad na architektúre – gotika v Prahe je určite bližšia gotike na Spiši a v Košiciach, ako napríklad gotike anglickej, španielskej či poľskej. Ďalej je tu spôsob, ako tu ľudia reagujú na historické udalosti, ale i na bežné, denné napätia a konflikty... Mám na mysli sklony k hystérii, podozrievavosti, tragike, pesimizmu, sebaľútosti, ale aj k trpkému či takrečeno stoickému humoru. V českom humore sa cítim rovnako doma ako v maďarskom. Je dôležité si uvedomiť, že nás spája masívny nemecký (rakúsky) kultúrny vplyv, ďalej skúsenosti so židovskou a rómskou kultúrou. Ďalej: v Karpatskej kotline vládne aj istá symetria, ak vezmeme do úvahy pomenovania miest a lokalít – Záhorie, čiže oblasť na okraji lesa znamená to isté, čo Erdély (okraj lesa), maďarské pomenovanie pre Sedmohradsko... Na Slovensku máme niekoľko Bystríc, ale Bistritu majú aj v Rumunsku, kde zasa majú oblasť zvanú Székely, čo je len iné slovo pre Sekule. Jednotnosť a zároveň rozmanitosť kultúrneho dedičstva strednej Európy veľmi citlivo vnímal a, pokiaľ ide o oblasť hudby, dosť podrobne zmapoval Béla Bartók. Moja skúsenosť je, že ak niekto zo strednej Európy prežije roky v niektorej zo západoeurópskych krajín, prípadne na inom kontinente, okamžite uvidí jednotnosť stredoeurópskeho priestoru a hľadanie rozdielov mu začne pripadať smiešne. V Holandsku sme raz na večeru pozvali rumunského chlapca z Kluže (Kolozsvár). Moja žena navarila koložvársku kapustu. Chlapec bol dojatý: chutila mu ako z domu. Moja žena pochádza z Komárna a v Rumunsku nikdy nebola. Koložvárska kapusta by rovnako pripomenula domovinu Čechovi, Slovákovi i Nemcovi. Kapusta nás spája, nezáleží na to, kto s ňou prišiel prvý.

Máme sa vzájomne podporovať. v rámci EÚ? Nedávne spojenie krajín V4 a Rumunska proti zavedeniu povinných kvót naraz odhalilo našu silu. Niekto namietne, že sme spojili na nesolidarite a nehumánnosti, lenže prijatie povinných kvót prostredníctvom kvalifikovanej väčšiny ministrov vnútra bol podraz. 

- Do týchto problémov ja nevidím. Zdá sa mi však, že v súčasnosti je EU v područí byrokratov, ktorí sú odtrhnutí od reálneho života. Nevadí. Aspoň opäť raz rozosmejeme svet.