Reklama
Reklama

Neznesiteľná ľahkosť násilia

Esej: Endemická ľudská agresivita obchádza planétu
Počet zobrazení: 1940

„Nezničiteľná sila trhu ženie ľudí k čoraz zurvalejšiemiu správaniu,“ hovorí drogový díler, jeden z hrdinov filmu Traffic – Nadvláda gangov (USA, 2000), „nikto jej neodolá, veď za necelé dve hodiny zarobíte 500 dolárov. Kto by robil niečo iné.“ A výsledok? Zabíjanie, vraždy, zrada – všetko pre nenásytnosť a mamonu. Nežiaduci svedok pred súdom, hoci kamarát, musí zomrieť...

Odkiaľ sa berie toľké násilie, čo ho plodí? Známy francúzsky filozof Alain Badiou ho vidí popri iných faktoroch najmä v ekonomickom a sociálnom systéme spoločnosti, v nerovnosti a vykorisťovaní ľudí, v nevyváženom a krikľavom prerozdeľovaní bohatstva, v neutíchajúcom drancovaní prírody (Being and Event /Bytie a udalosť/, Continuum, 2007, s. 81 – 122). A Henry Giroux, známy americký kultúrny historik, k tomu v rozhovore s názvom Teroristická firma (9. 1. 2016) dodáva: „Neoliberalizmus vnáša agresivitu do našich životov a strach do našej politiky kriminalizáciou verejného priestoru.“

nie_nasilie.jpg Foto: Taymaz Valley / Flickr

Nečudo, že najvyspelejšia neoliberálna krajina – USA – patrí medzi štáty, kde sa pácha najviac vrážd na 100-tisíc obyvateľov, pritom primát drží New York. „Počet uväznených ľudí v USA je pätnásťnásobne vyšší ako v Európe“ (Michael Albert: Realizing Hope: Life Beyond Capitalism, s. 123, Zed Books, 2007). Nedávno prekvapila v anglickej tlači (denník Independent, 7. 4. 2018) informácia, že útoky nožom a pouličná streľba predbehli v Londýne už najväčšie americké mesto – do konca marca 2018 to bola už 55. vražda: „V Amerike dominujú strelné zbrane, v anglickej metropole nože... za ostatné dni to bolo päť vrážd... v priebehu 30 minút napadli šiestich tínedžerov, štyroch z nich ťažko zranili, vrátane 13-ročného chlapca... Za všetko môže sociálne vylúčenie, škrty v sociálnom sektore, vypäté aktivity gangov.“

Nehovoriac o tom, že sa to všetko prekrýva tzv. objektívnym (neviditeľným) štátnym násilím – právnymi a inými predpismi a normami, ktoré sa pokladajú za bežné, no nevyhnutné pre bezporuchové fungovanie neoliberálneho štátu – na rozdiel od subjektívneho násilia narušujúceho spoločenský poriadok a príslušné zákony. Spredmetňuje sa to v metafyzickom tanci kapitálu, v jeho čoraz slobodnejšom pohybe medzi hranicami štátov a vo zvyšujúcej sa kontrole pohybu ľudí. Biblická láska k blížnemu, empatia, dobro sa kamuflujú charitou, akýmisi odpustkami za zlé svedomie.
 

Dvakrát do tej istej rieky (Irak – Sýria)
 

Svetová verejnosť si nedávno pripomenula 15. výročie začatia vojenskej agresie USA a Veľkej Británie do Iraku. Je však, žiaľ, málo pravdepodobné, že by sa vtedajší hlavní aktéri Bush (americký prezident) a Blair (britský premiér) dakedy postavili pred súd za vojnové zločiny. V súvislosti s neslávnym jubileom uverejnil denník The New York Times pred dvoma mesiacmi komentár Sinana Antoona, irackého spisovateľa žijúceho v Spojených štátoch, ktorý tvrdí, že to boli nepochybne vojnové zločiny – hovorí sa to v úvode článku (Project Syndicate, 6. 4. 2018) s názvom Crime and No Punishment for the Iraq War (Zločin a nijaký trest za irackú vojnu) od Petra Singera, profesora bioetiky na Princentonskej univerzite v USA, ktorého Duttweiler Institute vyhlásil v roku 2013 za tretiu najvplyvnejšiu mysliteľskú osobnosť sveta. Singer ďalej konštatuje: „Bushova administratíva podsunula svetu sfalšované a zavádzajúce informácie, že Irak mal kúpiť od Nigérie urán. (...) Busha a zodpovedných členov jeho vlády pred súd zrejme nikto nedostane. (...) Neznamená to však, že nie je dôvod na diskusiu na túto tému, najmä ak si uvedomíme, že John Bolton, vtedajší štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí na kontrolu zbraní, sa nedávno stal poradcom prezidenta Trumpa pre národnú bezpečnosť, predovšetkým v spojitosti s jeho konfrontačnými názormi na Irán a Severnú Kóreu.“ V diskusii pod článkom významné vedecké kapacity a experti vyslovujú ľútosť, že v spoločnosti, ktorá takýchto lídrov stvorila, nejestvuje šanca na ich potrestanie. Spomína sa aj britská vyšetrovacia komisia na čele s lordom Chilcotom, ktorá potvrdila, že invázia do Iraku, opierajúca sa o zámerne vyfabrikované klamstvá tajných služieb, bola nielenže agresiou, ale zároveň hrubo znevážila autoritu Organizácie Spojených národov. Nie nadarmo sa Tony Blair ospravedlnil britskému ľudu.

Svet sa z neblahej skúsenosti štátneho terorizmu v roku 2003 dostatočne nepoučil, svedčí o tom ostatné bombardovanie Sýrie (koalícia USA, Veľká Británia a Francúzsko 14. 4. 2018) bez súhlasu OSN a príslušných parlamentov, bez vyčkania na výsledky medzinárodnej vyšetrovacej komisie OPCW, ako odplata za údajný útok chemickými zbraňami na mesto Dúmá zo strany sýrskych vládnych síl – ešte predtým sa akoby náhodou objavila otrava agenta Skripaľa a jeho dcéry v anglickom Salisbury (spáchaná vraj Ruskom). Nepripomína to rok 2003 a Irak i s tým súvisiaci súhlasný mediálny pokrik? A potom, že sa nedá dvakrát vstúpiť do tej istej rieky?! Herakleitos by sa veru čudoval!

Ukazuje sa, že civilizačný proces človeka až tak nezmenil, skôr mu pomohol zastrčiť negatíva pod pokrievku, aby neklali oči, no ľudská prirodzenosť, gény, ostala bez základnej zmeny. Skutočným náprotivkom egoistickej sebalásky nie je altruizmus, starosť o všeobecné napredovanie, ale závisť, resentiment. A to už od detstva! Poukazuje na to sv. Augustín vo svojich Vyznaniach: Batoľa žiarli na svojho brata, ktorý saje matkino mlieko. „Hoci nevie hovoriť, otočí hlavu, zbledne a vrhá trpké pohľady na svoje spoludojča“ (Tomáš Sedláček: Ekonómia dobra a zla, vydavateľstvo 65. pole, 2013, s. 169). Nepripomína vám to niečo? Typicky našské: „Keď mi skapala koza, nech skape aj susedovi.“ Ale aj to je málo – nechcem, aby mi skapala koza, naopak, chcem mať dve, a susedovi nech tá jedna skape. Skrátka, nestačí mi vyhrať, ten druhý musí prehrať.

Dnešok, éra antropocénu, však prináša nové protirečenia, protiklad medzi prácou a kapitálom nadobúda širšie rozmery, mení sa na „konflikt medzi kultúrou a prírodou“ (český filozof Josef Šmajs) – homo sapiens ju prostredníctvom kultúry a „skultúrňovania“, časťou jej deštruktívnej sily, pretvára na svoj obraz, znásilňuje ju, či už na zemskom povrchu, v hlbinách (bridlicový plyn) alebo vo vodách morí a oceánov. Podľa Slavoja Žižeka „kultúra v liberalizme prežíva, ale ako privatizovaná: ako štýl života, súbor presvedčení a zvykov, nie však ako verejná sieť noriem a pravidiel“ (Násilí, Rybka Publishers, 2013, s. 133), čiže ako nástroj nekultivovanej svojvôle.

V rezultáte si dôsledky odnáša príroda, vrátane samého človeka!
 

Infikovanie mladých ľudí – šikana
 

Bieda a chudoba, pocit menejcennosti, zbytočnosti, emocionálnej prázdnoty nahlodávajú a infikujú najmä duše mladých ľudí, čosi v nich zatvrdne, vzdor sa premení na lávu, chrliac zlo po okolí. Doslova atavisticky pôsobia masové streľby a vraždy žiakov a študentov v Spojených štátoch (ako odpoveď na udalosti na Floride /17 mŕtvych/ si napríklad učitelia v americkom okrese Mill Creek dali vyrobiť špeciálne oceľové bejzbalové palice). Žeby chceli vybíjať klin klinom?

Násilie nepozná hranice, rozpína sa i v „civilizovanom“ stredoeurópskom priestore. Priateľ pedagóg mi svojho času rozprával príbeh svojej kolegyne učiteľky: žiak ju v triede zámerne potkol, natiahla sa ako žaba, zaznel hurónsky smiech. Nechala si to pre seba, lebo jeho otec... zvyšok si domyslíte. Ďalší reálny prípad opisuje Michal Kolář v knihe Skrytý svět šikánovaní ve školách (Portál, 1997): „Chlapec prišiel neskoro na hodinu. Učiteľ ho napomenul a ten na to, rozbijem ti na franforce starú škodovku. Celá trieda sa zabávala. Pedagóg ostal šokovaný. Na ďalších hodinách mu žiak nakreslil na chrbát ženské prirodzenie, hádzal po ňom banánové šupky, triafal ho kriedou do hlavy...“ (s. 64). O niekoľko strán ďalej si možno prečítať o „bosoch“ triedy, ktorí šikanovali, tentoraz pre zmenu, ostatných spolužiakov: „Peter s dvoma kamarátmi napadol Jána, lebo mu odmietol dať učňovskú výplatu vo výške 60 korún. Držali ho a Peter ho ohrozoval britvou. (...) Pol roka takto takmer denne vymáhal násilím desiatu od ďalších spolužiakov. Keď odmietli, mlátil ich päsťou do tváre a do celého tela...“ (s. 72).

Podľa výskumu Paneurópskej vysokej školy v Bratislave nazvaného Agresivita, agresívne správanie žiakov a šikanovanie učiteľov žiakmi v súčasnej škole z roku 2016 žiaci učiteľom často nadávajú, vysmievajú sa im, vykrikujú počas vyučovania, nerešpektujú učiteľa, dokonca v niektorých prípadoch ich fyzicky napadnú. Pri zisťovaní na vzorke 57 respondentov potvrdilo takéto správanie 92 percent učiteľov základných a 74 percent učiteľov stredných škôl. Najfrekventovanejším prehreškom bolo ignorovanie. A to nespomíname šikanovanie medzi žiakmi a študentmi, neraz veľmi brutálne, so sklonom k nevyberanému týraniu. Dali by sa o tom písať romány. Nepochybne ide o akýsi copyright kriminality, osobitne násilnej trestnej činnosti, o ozvenu toho, čo sa odohráva medzi dospelými. V ostatnom období majú tieto trendy klesajúcu tendenciu: v roku 2017 zaznamenala polícia 6 132 (6 382 v roku 2016) prípadov násilnej trestnej činnosti, z toho bolo 57 vrážd (60 v roku 2016). Žiaľ, štatistiky ako také nie sú ešte svedectvom reálneho stavu: veľa odióznych skutkov sa ukryje pod pláštik uplakanej hanby, mnohé sa uzamkne v ubolenej duši zo strachu pred pomstou, výsmechom a pohŕdaním, inokedy zase pre falošné kamarátstvo.
 

Komunitná indoktrinácia
 

Systémové a individuálne násilie má svoje prapríčiny nielen v neférových a skrivodlivých spoločenských vzťahoch, lež i v prapodstate človeka, ako ju charakterizoval už Hobbes či Freud. Kým prvé, ako som v úvode uviedol, prichádza tichým nebadaným krokom, prikráda sa medzi nás ako neviniatko, ja nič, ja muzikant, druhé sa prejaví na podnet zvonka, na zaštrnganie verbálnych výziev alebo brnknutím na emocionálnu strunu – hovoríme tomu komunitná indoktrinácia (slovo už svojou sémantikou naznačuje násilie). Komunity akéhokoľvek druhu – politické strany, mimovládne organizácie, rozličné spolky, profesijné združenia – sa usilujú získať, neraz bez ohľadu na prostriedky, vopred stanovenú cieľovú skupinu pre svoju pravdu, pre svoje záujmy a ciele či, ako to zdôrazňuje americký mysliteľ Noam Chomsky (Mocenské systémy, VSSS, 2013, s. 89), chuť uvrhnúť jej členov do mentálneho otroctva. Neštítia sa pritom použiť manipuláciu pomocou klamlivých hesiel, vymývanie mozgov, zneužívanie citov a pocitov, vyvolávanie vášní, zavše až do rozbúrených afektov. Provokačné slovo je ako zápalná šnúra, plamienok po nej beží, až môže vybuchnúť. Pripomenulo mi to pochod Za slušné Slovensko v Martine (5. 4. 2018), keď „najväčší aplauz zožal emotívne a aj radikálne ladený príhovor aktivistu Michala Svateníka“ (MY TURIEC, 5. 4 2018), ktorý, a to sa už v článku nehovorí, na záver svojho vystúpenia povedal, vraj je škoda, že sa nenašiel človek, ktorý by postrieľal členov tejto vlády. Aj tak si niekto predstavuje slušnosť, lenže... lenže väčšmi zaráža, že tento výrok ocenili účastníci búrlivým potleskom. Ešteže onen plamienok zastal na polceste, bol múdrejší ako demonštranti, ktorí si zrejme myslia, že vládnu patentom na pravdu. Práve slušnosť káže rešpektovať väčšinové percento voličov (tých mimo protestov), ktorí môžu mať iný názor.
 

Politické „sufražetky“
 

Áno, šalenie davu sa vždy začína plamennými rečami, násilie verbálneho prejavu nie je totiž nejakým druhotným pokrivením, lež základným východiskom každej špecificky ľudskej agresivity, najmä ak si aktér vyberie za pomocníka vulgárne slová – svojho času bol v tomto smere majster predseda SNS Ján Slota, so sofistikovanejšími odtieňmi urážok vystupuje dnes s istou posadnutosťou šéf OĽaNO – NOVA Igor Matovič, názorne to predviedol pri úmrtí bývalého predsedu NR SR Pavla Pašku: „Mafia dnes prišla o jednu hlavu... a tá sa postaví pred najspravodlivejší súd.“ Ani to mu nestačilo, pritvrdil ešte v Liste farizejom (neoddá sa ho citovať). Nuž, niekomu nie je svätá ani úcta pred najvyššou hodnotou – ľudským životom. Napokon, nenávistné „bonmoty“ nie sú v politickej aréne zriedkavosťou, či už v koaličnom alebo opozičnom tábore, no ten opozičný nepochybne dominuje; inú metódu volia politické „sufražetky“ Lucia Ďuriš Nicholsonová, Natália Blahová, Veronika Remišová a podobne – zavše hodia do pľacu neraz nepodložené obvinenia a čakajú, či to vyjde a kto im sadne na lep; nie je to náhoda, autori tejto taktiky vychádzajú z premisy, že práve takýto slovník a vypúšťanie skúšobných balónikov má medzi voličmi svojich priaznivcov, ktorým to pomastí bruchá v presvedčení, že sa ruvú za správnu vec. A je ruka v rukáve, vlastne hlas v urne. Príťažlivé je to predovšetkým pre neskúsených mladých ľudí, takých, akým je napríklad organizátor protikorupčných pochodov a demonštrácií Dávid Straka, ktorý v rozhovore s novinárkou nevedel vysvetliť, čo je kauza Gorila, resp. Bašternák (ó, akáže to informovanosť?!). Mimovládne organizácie, platené zväčša zo Západu, so svojou metodikou medových motúzikov ich učia niečomu inému – oddanému vyznávaniu sorosovského neoliberalizmu a jeho „nezvratnej pravdy“ (naposledy to potvrdil v denníku SME /16. 4. 2018/ jeden z organizátorov pochodov Juraj Šeliga v článku Mysleli sme si, že sa Fico zbláznil). Indoktrinácia, ako inak, sa podporí aj materiálnou bázou v podobe výhodných štipendií a dobre platených flekov v treťom sektore – a pritom to všetko vyzerá tak nenásilne, však? Ozaj, čo si dovoľujem do toho vŕtať?! Ale ešte niečo, aby som nezabudol: podaktorí herci si akiste pomýlili roky, vášnivo bojujú proti niečomu, no akosi zabúdajú povedať, ako ďalej, kto by mal štát viesť, kto je zárukou „čistej“ demokracie. Zdá sa, že si neuvedomujú, kedy sú na javisku (v ostatnom čase sa na ňom vyskytuje dosť neslušnosti a vulgárnych slov) a kedy na tribúne, ako to predviedli pri nedávnej premiére hry Antigona. A čo tak demokracia v podaní hercov a všetkých slniečkarov?! Veď občas je lepšie zapriahnuť čerta do pluhu ako s ním bojovať...

Zapriahnuť elity a ich propagandistických eskamotérov do chomúta nie je jednoduché, zväčša ťažko predstaviteľné: remeselne ovládajú ideologické znásilňovanie a manipuláciu myslenia, dokonca sa postupne pod kepienkom ohrozenia demokracie dostávajú aj do škôl a na akademickú pôdu, kam politika nepatrí. „Hráči“ s verejnou mienkou absolvovali profesionálny tréning, už nekričia ako cirkev, tomu musíte veriť, to musíte každý deň čítať, už neprezrádzajú svoje princípy a zámery. Bolo by to okaté, robí sa to oveľa umnejšie, premyslenejšie prostredníctvom všetkých dostupných propagandistických prostriedkov, pardon, nie všetkých – alternatívne médiá sa nepokladajú za legitímne. Fuj, zabudnite na konšpirátorov! Práve také chápanie recipienta značne irituje. Na jednej strane stopercentná garancia „pravdy“, na druhej to ošklivé anglické fake news...
 

Mediálne kobercové bombardovanie
 

Niekedy mám pocit, neviem ako vy, že by bolo najlepšie skryť sa pred mediálnym kobercovým bombardovaním do nejakého bunkra, izolovaného od hluku a svetla, aby si človek našiel kúštik tichého miestečka na pokojné uvažovanie, na porozmýšľanie o tom, kde klíči ono manipulatívne násilie a kde sa berie v homo sapiens emocionálna viera v jednofarebnosť sveta. Pokúste sa však utiecť povezme od spravodajstva RTVS, v ktorom v ostatnom čase defilovala ukážka neférovej politickej angažovanosti. Dá sa to? Nemrazí vás chrbát, keď vidíte isté redaktorky, ako zabaľujú fakty do svojich osobných postojov a vlastného politického presvedčenia, ako verejnosť huckajú, ako falošne vyhlasujú, že odznaky All for Jan sú výhradne vyjadrením úcty k beštiálne zavraždenej mladej dvojici, a pritom generálnemu riaditeľovi Jaroslavovi Rezníkovi s bohorovnosťou napíšu: „Pracujeme v nepriateľskej atmosfére.“ Nikde, v nijakom verejnoprávnom médiu by také do očí bijúce praktiky porušovania objektívnosti a nestrannosti spravodajských materiálov netolerovali. Nepochybujem o oprávnenosti Rezníkovej odpovede: „Naprávať tento nelichotivý stav nie je pre nijaké vedenie ľahký ani bezbolestný proces. Radikálne mladé jadro spravodajstva namiesto toho, aby venovalo energiu sebavzdelávaniu a pozorne načúvalo, aké nové výzvy sa mu núkajú, resp. aby sa na nich spolupodieľalo, rozhodlo sa stavať barikádu zvnútra, hľadať nepriateľa a kričať na ostatných: ,Kto nejde s nami, ide proti nám!‘ Skúsenejší redaktori sa často doslova boja povedať svoj názor, aby sa nestali predmetom invektív.“ Navyše, ako vidieť, veľmi hrubo tu funguje už spomínaná komunitná indoktrinácia, taká typická pre všetky komunity (aj pre šikanu v školách), keď sa tí skromnejší, slušnejší neodvážia zo strachu ozvať. Ostatne, každý z nás to zo života dobre pozná. Našťastie, v RTVS sa napokon ozvali tí najodvážnejší a postavili sa listom adresovaným verejnosti za vedenie. Ešteže tak...
 

Násilie v priamom prenose
 

Internet, televízie a rádiá, popri ideologickom násilí, prinášajú prostredníctvom slova a obrazu reálne násilie útočiace na najnižšie pudy človeka, s neobyčajnou ostrosťou najmä na deti a mládež:

„Šestnásťročného chlapca právoplatne odsúdili za vraždu na osem rokov väzenia. Pochádza z rozvrátenej rodiny. Rodičia sa rozišli, keď mal deväť rokov. Zobrala si ho k sebe 76-ročná babka, ktorá by mu zniesla aj modré z neba. V jeho živote narazili na seba dva rozhodujúce faktory – pozitívny a negatívny; pozitívny ostal v drvivej menšine – miništrovanie v kostole a vyhýbanie alkoholu. Dominovali zlé skúsenosti a získané nesprávne návyky – bratanci ho v detstve pohlavne zneužívali, v škole sa ustavične bil, odhaľoval sa pred celou triedou, s obľubou pozeral v televízii akčné filmy a pornofilmy. Chcel si vyskúšať na vlastnej koži, aké je byť zabijakom. Najprv týral a zabíjal psy a mačky, neskôr mu to nestačilo... Rozhodol sa, že znásilní a potom zavraždí miestnu poštárku. Mesiac sa na to pripravoval. Nadišiel deň D, čakal na ňu na opustenom mieste... vtom sa tam náhodou priplietla kamarátova babka. Pohlavná nedočkavosť ho premohla. Babku štyrikrát pichol nožom do úst, usiloval sa ju znásilniť, nepodarilo sa mu to...“

Tento príbeh spomenula bývalá šéfka Zboru väzenskej a justičnej stráže na dávnejšom seminári slovenských spisovateliek zo združenia Femina. Prerozprávala ho ako príklad negatívneho vplyvu nevhodného rodinného prostredia a násilia na televíznych obrazovkách na deti a mládež. Od vzniku televízie sa odborníci sporia, či a do akej miery vplýva televízne vysielanie na deti a mládež. Na jednej strane stoja psychiatri, psychológovia, na druhej strane zástancovia slobody prejavu, mediálni analytici a sami tvorcovia televíznych programov. Za dlhé desaťročia diskusií sa dohodli na jednom: televízia nepochybne ovplyvňuje vývoj mladej generácie, počínajúc najnižším detským vekom až po adolescenciu, no nik nevie zmerať, do akej miery, resp. hĺbky, dokonca sa objavujú ostré názorové rozhrania, či je vplyv negatívny, alebo pozitívny. Výsledky pôsobenia televízneho násilia, nekontrolovanej vulgárnosti na deti a adolescentov nie sú v nijakom prípade povzbudzujúce. Po prvé, vzrušuje a rozrušuje to ich dušu, premkýna ich nervozita, v horšom prípade nasleduje neuróza (rozrušenie nemusia spôsobovať iba vulgárne a sexistické programy, ale aj spravodajské, zábavné, komediálne, dokonca aj športové). Po druhé, v malom a mladom divákovi môže násilie vyvolať stratu zábran. Jednoducho sa pozerá na nepretržitý tok násilia, vníma to ako niečo dovolené, legitímne, čo mu umožní vyriešiť problém alebo dosiahnuť cieľ. Po tretie, presila násilia môže spôsobiť absenciu citu, emocionálneho prežitku; brutalitu začne akceptovať ako každodennú súčasť života. A po štvrté, privedie ho to k imitovaniu toho, čo vidí. Môže sa to stať deťom, ktoré nevedia rozlíšiť dobro a zlo. (Pozri Oateyová, Alison: Television Viewing and Violent Behaviour, www.aber.ac.uk. Pozri aj http://www.med.umich.edu/yourchild/topics/tv.htm alebo http://www.aacap.org.) A vyústenie? Alkohol, drogy, násilie voči iným, traumy, zlé výsledky v škole, záškoláctvo, chabá fyzickosť, obezita, nespavosť, fajčenie, nekontrolovaná sexua­lita, krádeže, lúpeže, týranie slabších a zvierat, vraždy, recidíva trestných činov.

Tomáš Akvinský povedal, že zlo potrebujeme, aby sme vedeli rozoznať dobro (Summa proti pohanom, III. kniha, kapitola 11). Myslíte, že mal pravdu? Neviem! Zdá sa mi, že neznesiteľná ľahkosť (v duchu kunderovského oxymoronu) násilia sa stáva čoraz neznesiteľnejšou. Ľudstvo však nie je titanský Atlas, aby to na svojich pleciach unieslo...

Esej vyšlaLiterárnom týždenníku 15 – 16/2018

Priemer: 4.7 (23 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama