Nezvládneme to (2)

Ukážky z knihy nemeckej dobrovoľníčky, ktorá pomáha utečencom
Počet zobrazení: 4487

Druhá ukážka z knihy nemeckej spisovateľky Katje Schneidtovej, dobrovoľníčky, ktorá pomáha utečencom.  

Jej kniha Nezvládneme to je zaujímavou, jedinečnou, aktuálne autentickou i odvážnou sondou zo súčasného Nemecka, ktoré zaplavila vyše miliónová vlna migrantov.

Názov knihy – Nezvládneme to – priamo odkazuje na vetu, ktorú Angela Merkelová v kritických situáciách opakuje: „Wir schaffen das“, čiže „Zvládneme to“

Nefiltrovaný pohľad na každodennú prácu s utečencami a na procesy v dnešnom Nemecku slovenského čitateľa v mnohom poučí a v mnohom prekvapí.

Kniha vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, celá anotácia:
Kniháreň – december 2017/2.

Nezvládneme to (1)
 

Falošné nádeje a rozprávky prevádzačov

 

Na základe mojich početných kontaktov v sociálnych sieťach dostávam takmer denne mnoho správ od ľudí, ktorí sa tak, ako ja venujú dobrovoľníctvu alebo ktorí pracujú ako príslušníci bezpečnostnej služby v ubytovniach.

Spočiatku eufória u väčšiny ľudí prevyšovala obavy, či naša krajina predsa len nedokáže prijať tak veľa ľudí v takom krátkom čase. Keď som potom moje výhrady vyjadrila a vyslovila i pochybnosť, či skutočne dokážeme integrovať u nás tak veľa ľudí a či z nich naozaj urobíme členov našej spoločnosti, dostala som odpoveď, že všetko vidím v čiernych farbách. Pretože ľudia utiekli pred istou smrťou a sú jednoducho radi, že sú v bezpečí.

Po udalostiach, keď prví utečenci začali protestovať v prijímacích centrách proti svojmu ubytovaniu alebo sa sčasti aj bránili ubytovať sa, alebo dokonca začali protestnú hladovku, karta sa zrazu obrátila. Náhle takýto postoj zo strany utečencov mnohých dobrovoľníkov odzbrojil. Vraj, ako si môžu utečenci dovoliť pošliapať ponúkanú pomoc, namiesto toho, aby boli vďační, to bol najmohutnejší hlas reakcií, ktoré mi teraz prichádzali.

No skutočne, ako si to len môžu dovoliť? Aj mne sa natískala táto otázka na pery po tom, čo som sa náhodou ako jedna z prvých ocitla na mieste činu, keď utečenci v našom mestečku, len týždeň po nasťahovaní do svojich izieb v čerstvo renovovaných kasárňach, demonštrovali za svoje práva.

Náročné renovačné práce na priestrannom teritóriu kasární trvali vyše roka. Výsledok bol slušný. Vznikli početné rodinné bunky a niekoľko viacposteľových izieb. Hoci tu mali obrovskú jedáleň, v ktorej obyvateľom s pomocou veľkej cateringovej služby ponúkali teplé obedy, boli na každom poschodí vytvorené aj veľké spoločné kuchyne a každá izba mala okrem poschodových postelí, stola a stoličiek celkom novú chladničku ako štandardné zariadenie. Okrem toho sa v areáli nachádzalo moderne zariadené medicínske centrum a milo vybavená škôlka. Na rozsiahlych vonkajších plochách sa nachádzalo futbalové a basketbalové ihrisko a dlhé chodníky priam pozývali na prechádzky.

Dobrovoľníci mali v areáli vlastné kancelárske priestory, takže bol takmer vždy k dispozícii konzultant, aby pomohol utečencom s drobnými či veľkými problémami každodenného života.

Prevádzkovateľ zariadenia prijímacieho centra urobil skutočne všetko pre to, aby sa ľudia, ktorí tu mali načas nájsť svoj domov, do istej miery mohli cítiť dobre napriek faktu, že sa nachádzali vo veľkej spoločnej ubytovni.

V tých istých budovách predsa predtým dlhé roky bývali vojaci, ktorí sa tu tiež so stovkami svojich kolegov museli deliť nielen o spoločné priestory, ale aj o spálne. Počas všetkých tých rokov, kým sa tu prevádzkovali kasárne, sa nikdy nevyskytovali problémy a americkí vojaci boli v našom mestečku vítaní a dobre sa začlenili do spoločenského života.

Mnohým domácim obyvateľom ešte i dnes chýba zvuk fanfáry, ktorý každé ráno, vždy v rovnakom čase, budil vojakov a mohli ho počuť i ďaleko za hranicami kasární. A keď príslušníkov armády odvelili na iné základne a kasárne sa zatvorili, vytieklo veľa sĺz. Rokmi sa nadviazali priateľstvá medzi obyvateľmi nášho mesta a príslušníkmi armády, ktoré sčasti pretrvávajú dodnes, hoci je medzičasom väčšina vojakov vo svojej domovine.

Len čo sa zverejnila informácia, že v priestore bývalých kasární vznikne ubytovacie zariadenie prijímacieho utečeneckého centra, názory obyvateľov sa rozštiepili. Mnohí ľudia mali strach, ako bude fungovať spolužitie s ľuďmi z celkom iného kultúrneho prostredia, ale prevažná časť prijala správu pokojne. Na základe dobrých skúseností, ktoré mali s americkými vojakmi, dúfali, že to bude s utečencami podobne jednoduché a ich prítomnosť neprinesie pre mesto žiadne podstatné zmeny.

Keď som len týždeň po sprevádzkovaní ubytovne videla na hlavnej ulici skupinu asi tridsiatich žiadateľov o azyl s veľkým transparentom v rukách, neverila som vlastným očiam. Išla som vtedy s jednou mojou známou a chceli sme si zajesť nejakú drobnosť. V momente nášho príchodu dorazilo aj pár policajtov. Zaparkovala som auto a vystúpila z neho aj so spomínanou známou.

Podišla som k policajtom a spýtala sa ich, či títo ľudia ohlásili demonštráciu. Policajti odpovedali, že nie. Navrhla som, že s týmito ľuďmi prehovorím pár slov. To, že chceli demonštrovať, bolo nepochybné, lebo na transparente, ktorý držali, si každý mohol prečítať, že požadujú splniť svoje práva.

Prvá otázka, ktorá mi skrsla v hlave pri pozorovaní štetcom bez jedinej chybičky naneseného farebného nápisu, bola: ktorý z utečencov napísal tento transparent? Vychádzala som z faktu, že len po dvojtýždňovom pobyte v Nemecku nemôžu mať dostatočné vedomosti, aby podobný transparent napísali sami.

schneidtova-katja_nezvladneme-to_detail_2.jpg

Priateľsky som vykročila k protestujúcim mužom (ženy sa medzi demonštrantami nenachádzali) a po anglicky som im vysvetlila, že pracujem v službe pomoci utečencom. Pozdravili ma rovnako priateľsky. Vyzeralo, že prítomnosť policajtov ich nevyrušuje.

Zdvorilo som sa spýtala, či sa vyskytuje nejaký problém a aké práva im nie sú priznané.

Nato mi vysvetlili, že im v ich domovských krajinách sľúbili, že dostanú dom, preto nechcú zotrvávať v prijímacom centre. Okrem toho by namiesto dvoch teplých jedál denne chceli radšej tri a cigarety zadarmo.

V okamihu mi zmrzol úsmev na perách. Stálo tu predo mnou zhruba tridsať mladých mužov, ktorí so samozrejmosťou žiadali všetky tieto veci, ktoré už hraničili s drzosťou.

Keď som im pokojne vysvetlila, že v Nemecku sa nedá len tak ľahko získať dom a že tu v našej krajine máme tiež pár miliónov ľudí, ktorí žijú na ulici bez strechy nad hlavou a ktorí nedostanú ani jedno teplé jedlo denne, pomlčiac o cigaretách zadarmo, pozerali na mňa, akoby neverili vlastným ušiam.

Spýtala som sa ich, ako na to prišli, že v Nemecku jednoducho dostanú dom, a kto im narozprával tieto rozprávky.

Vtedy som dostala odpoveď, že to hovorili prevádzači, a aj utečenci, ktorí sa už do Nemecka dostali, slová prevádzačov potvrdili. Opätovne som tým mužom vysvetlila, že to tak nie je a objasnila som im, že dostali absolútne falošné informácie. Okrem toho predsa musia chápať, že prílev milióna utečencov postaví pred malú krajinu, akou je Nemecko, veľké požiadavky a my tu robíme skutočne všetko pre to, aby sme ľuďom, ktorí u nás hľadajú ochranu a pomoc, aj pomohli. Nato  jeden z mužov skríkol, že nerobíme dosť.

Neveriacky som sa viac ráz spýtala, či toto tvrdenie bolo naozaj myslené vážne, a muž ho ešte viac ráz zopakoval.

V tomto bode som rozhovor prerušila a obrátila som sa na policajtov, ktorí po celý čas pokojne stáli o kúsok ďalej. Spýtala som sa ich, či teraz demonštráciu rozpustia, ako to predpokladá zákon, pretože ide o neohlásené zhromaždenie. Oznámili mi, že dostali inštrukciu, aby zhromaždených ľudí nerozpúšťali, ale aby sprevádzali demonštrantov na ich ceste.

Iba som nechápavo krútila hlavou. Policajti za to nemohli a hoci sa snažili vytvárať čo možno najviac nezúčastnený dojem, dokázala som pobadať, ako veľmi im bol nariadený spôsob konania proti srsti. Policajt má za úlohu postarať sa o to, aby sa ľudia držali v hraniciach práva a platných zákonov. Fakt, že teraz museli práve tieto zákony porušovať, určite nezodpovedal tomu, čo si pod výkonom svojho povolania predstavovali.

Rozlúčila som sa a vybrala sa so svojou známou späť k autu. Vtedy som kútikom oka zazrela, ako sa demonštranti sprevádzaní policajtmi pohli smerom do centra mesta.

Keď som si sadla aj so známou do auta, táto mi podala svoj mobil. Nasnímala kamerou väčšinu rozhovoru, ktorý som viedla s utečencami. V onen večer som si tie scény ešte niekoľkokrát pozrela a moje ohromenie z bezočivého správania týchto ľudí, ktorí predsa prišli do Nemecka, pretože utekali pred bombami a terorom, sa vôbec nezmenšilo.

Naše mesto sa celé mesiace pripravovalo na príchod utečencov. Mnoho dobrovoľníkov sa už vopred postaralo o zbierku šiat a hračiek pre prichádzajúce deti. Naplánovali sa integračné projekty a poradenské úkony. Remeselníci vyše roka dávali do poriadku bývalé kasárne a teraz, týždeň po tom, čo sa tam utečenci nasťahovali, demonštrujú a vysvetľujú mi, že sme pre nich neurobili dosť.

Bola som rada, že mám z tohto pouličného stretu videozáznam. Rozhodla som sa, že nahrávku nezverejním, aby som nevyvolala nevôľu medzi občanmi, ale správanie utečencov malo v sebe čosi nereálne a vyvolávalo taký neskutočný dojem, že by som tejto udalosti zrejme sama neuverila, keby mi o nej rozprávali.

Pritom môj hnev a sklamanie vôbec nepatrili nevyhnutne utečencom, ale oveľa viac prevádzačom, ktorí týmto zúfalým ľuďom predstavili Nemecko ako skutočnú rozprávkovú krajinu blahobytu, a tým vyvolali dojem, že utečencom stačí len prísť do Nemecka (nech už akoukoľvek nebezpečnou cestou), aby si mohli užívať život v blahobyte.

Hnev som pociťovala aj voči našim právnym orgánom, ktoré od počiatku utečeneckej krízy nariaďovali neustále prekračovanie zákonov, ktoré v Nemecku platia, a tým sprostredkovávali utečencom celkom falošný obraz o Nemecku. O štáte, kde bude potrestaný každý, kto bez povolenia vyloví rybu z verejných vôd, a v ktorom musí zaplatiť citeľnú pokutu občan, kto zmení bydlisko a načas sa neprehlási. Prečo konáme, akoby naše zákony pre utečencov vôbec neplatili? Do Nemecka prišli státisíce ľudí bez akýchkoľvek dokladov a zdá sa, že to nie je žiaden problém.

Náš zákon o zhromažďovaní, zdá sa, taktiež pre utečencov vôbec neplatí, alebo ako inak si mám vysvetľovať, že demonštráciu nerozpustili?

Ako máme týchto ľudí integrovať do našej spoločnosti, keď pre nich, ako sa mi javí, od počiatku platia iné pravidlá? Ako možno vysvetliť ostatnému obyvateľstvu, že porušenie zákona nie je porušením zákona a že pre právne následky je zrejme rozhodujúce, kto sa priestupku dopustí?

Nie, takto to nemôže fungovať, a chaos, ktorý vzniká prílevom utečencov, sa týmto spôsobom nezdolá! Opakovane ma ohromuje, ako málo našu vládu trápia chýbajúce doklady utečencov. Žiadatelia o azyl ich absenciu opakovane odôvodňujú tvrdeniami vytvárajúcimi dojem, akoby utečenci opustili svoje domovské krajiny za noci a hmly a nemali čas zobrať si so sebou doklady. Vo väčšine prípadov to považujem za lož.

Útek sa takmer u nikoho neudial v náhlivosti. Treba brať do úvahy, že začiatok vojny v Sýrii siaha až do roku 2011 a je priamym následkom arabskej jari. Takmer rovnaký čas sa aj zvyšoval počet prívržencov nebezpečných teroristických organizácií Islamského štátu v krajine. Hlavný prúd utečencov nasledoval však až začiatkom roku 2015, teda takmer štyri roky po vypuknutí vojny. Preto je skôr nepravdepodobné, že by utečenci nemali čas pripraviť sa na útek, veď museli aj nakopiť sčasti horibilné sumy pre prevádzačov, bez ktorých by útek z krajiny nebol možný. Ľudia, ktorí všetko stratili pri bombových náletoch, a preto už nemajú žiadne dokumenty, väčšinou nie sú tí ľudia, ktorí by sa mohli vydať na cestu do Európy, pretože cestovanie vôbec nie je možné bez zodpovedajúcich finančných prostriedkov.

Treba navyše zohľadniť, že veľké časti Sýrie vojna nezasiahla a naďalej tam pokračuje celkom normálny život. Väčšina utečencov prichádza práve z týchto častí Sýrie, lebo len oni disponujú dostatkom peňazí, aby zaplatili prevádzačov.

Je teda záhadným fenoménom, prečo tak veľa utečencov tvrdí, že pochádza zo Sýrie, ale pritom nemá žiadne doklady. Prečo spomínaná okolnosť vyvoláva tak málo pozornosti?

Z početných rozhovorov s utečencami viem, že v ubytovniach prijímacích centier je mnoho ľudí, ktorí síce tvrdia, že sú zo Sýrie, ale v skutočnosti majú svoj domov v Maroku, v Egypte alebo v Tunise. No tieto štáty sa považujú za bezpečné domovské krajiny, a ak človek pochádza odtiaľ, jeho šanca na získanie azylu v Nemecku je nulová. Preto mnohí ľudia využívajú chaos, ktorý teraz vládne v Európe, na svoje ciele a na naplnenie nádeje v lepší život, a jednoducho tvrdia, že pochádzajú zo Sýrie.

Ľudsky možno takéto správanie absolútne chápať. Navyše, po toľkých útokoch, ktoré vykonal Islamský štát, v mnohých z týchto moslimských krajín rapídne poklesol turizmus a vládne tam ešte väčšia nezamestnanosť než predtým. Beznádej a nedostatok peňazí sú motorom, ktorý ženie ľudí, aby sa pod falošnou identitou zamiešali medzi utečencov, povzbudzovaní nádejou, že v Nemecku budú môcť začať nový život so sociálnou zábezpekou.

Medzičasom už náš štát nasadzuje sýrskych pracovníkov na to, aby preverovali pôvod utečencov na základe ich reči, akcentu a dialektu, aby odhalili tých, čo sa skrývajú pod falošnou identitou. Napriek tomu by bolo oveľa efektívnejšie hneď pri príchode do Nemecka žiadať dôkaz pôvodu, pretože pri utečencoch z bezpečných krajín pôvodu by sa mohlo konať skrátené azylové konanie a ľudí nespĺňajúcich kritériá, by mali relatívne rýchlo vrátiť do ich domovských krajín. Toto opatrenie by po prvé usporilo peniaze, a po druhé by neblokovalo zdroje pre utečencov, ktorí skutočne pochádzajú z vojnou postihnutých štátov.

Mimochodom, toto by bolo aj ľudskejšie opatrenie, pretože musím opakovane zažívať, že ľudia z bezpečných domovských krajín podávajú žiadosť o azyl, pričom na odpoveď musia čakať mesiace. Aj keď takmer vždy ide o negatívnu odpoveď, títo ľudia predsa len prechovávajú nádej, že práve ich žiadosť bude patriť k nemnohým, o ktorých úrady rozhodnú pozitívne. Kým čakajú na odpoveď, v Nemecku sa zabývajú, nadviažu kontakty a napokon i priateľstvá.

Keď príde správa, že odmietli ich žiadosť o azyl, je to pre týchto ľudí katastrofa, a my, ktorí utečencom pomáhame, nemôžeme urobiť nič, aby sme im pomohli a podržali ich. Aj na tomto mieste chýbajú profesionálne sily, ktoré sú psychologicky vyškolené na takéto situácie.

Ešte aj rok a pol po začatí utečeneckej krízy nám stále chýba rozsiahla a únosná koncepcia, ako by sme mohli uvedené situácie manažovať.


Problematická kapitola obrazu ženy
 

Zatiaľ kým vznikala táto kniha, náhle sa v mnohých médiách vynorila informácia, že jestvuje interný mejl polície, ktorý pracovníkov zoznamoval s faktom, že prudko vzrástlo evidovanie skutkovej podstaty znásilnenia a sexuálneho zneužívania na verejných kúpaliskách. Obeťami sú prevažne deti. Páchateľmi sú väčšinou skupiny mladistvých s migračným pozadím. Všetky médiá, počnúc denníkom Bild až po týždenník Der Spiegel, náhle prezentovali svoje znepokojenie so zreteľom na tento vývoj a šírili informácie z uvedeného dôverného mejlu.

Düsseldorfská polícia pravosť mejlu potvrdila.

Takže policajné orgány úradne potvrdili, čo už veľké množstvo nemeckých obyvateľov tušilo, no poväčšine si to len s rukou na ústach potichu šepkali, aby unáhleným tvrdením neublížili pravde.

Ja som mala od počiatku obavy, že k takýmto scenárom môže dochádzať, a to už aj dávno pred udalosťami zo silvestrovskej noci v Kolíne, počas ktorej tam muži s migrantským pozadím sexuálne obťažovali vyše 600 žien, časť z nich dokonca znásilnili a niektoré aj okradli.

Treba mať na pamäti, že väčšina utečencov prichádza z prísno islamských štátov do sexuálne otvoreného a slobodného Nemecka. Utečenci majú celkom iný obraz o ženách, ako je ten, s ktorým sa stretávajú tu.

Vo väčšine domovských krajín ženu považujú za neslušnú a pre každého dostupnú už vtedy, ak cudziemu mužovi pridlho hľadí do tváre. Takmer všetky ženy nosia celkom zahalenú hlavu alebo aspoň šatku. Ženy, ktoré si hlavu nezakrývajú, sú spoločensky nežiaduce a považujú ich za neveriace, a tým aj za hanebné ženy.

V moslimských štátoch je takmer nemožné ísť sa kúpať v celých plavkách, tým skôr v bikinách, pretože ženy to majú zakázané alebo povolené len na niektorých, na tento účel určených, oddelených úsekoch pláže.

Kontakt s mužom má žena povolený len vtedy, ak ide o rodinných príslušníkov alebo jej manžela. Uvedená zvyklosť sa z veľkej časti odôvodňuje islamským náboženstvom a z malej časti tamojšou kultúrou života.

Nemecké ženy majú v moslimských štátoch z dôvodu rovnoprávnosti, v ktorej doma žijú, a v dôsledku istej našej neviazanosti zlé meno a považujú ich za posadnuté sexom.

Tu pristupuje ešte jeden dôležitý faktor. Utečenci majú za sebou často týždne trvajúci neustály útek, počas ktorého nemali žiaden súkromný priestor. Po príchode do Nemecka ich zase ubytujú do jednej izby s viacerými mužmi. Keď majú smolu a nepodarí sa ich hneď ubytovať v prijímacom centre, môže dokonca dôjsť k tomu, že ich najprv ubytujú spolu so stovkami iných v športovej hale. Takéto ubytovanie opäť trvá niekoľko týždňov, kým sa ukončí ich registrácia a nepodajú si žiadosť o azyl. Potom nasleduje presťahovanie do obecných ubytovní, v ktorých sa utečenci opäť musia deliť o izbu s viacerými inými. Kým sa môžu nasťahovať do súkromného bytu, uplynie mnoho mesiacov, v mnohých prípadoch aj niekoľko rokov.

Po celý tento čas nemajú títo ľudia žiadne súkromie, a tým ani žiadnu možnosť odbúrať sexuálny tlak. V kombinácii s pohľadom na mnoho žien, ktoré sú v očiach utečencov oblečené veľmi frivolne, a preto u nich vyvolávajú dojem, že sexuálnu aktivitu neodmietajú, tu vzniká nebezpečná zmes situácií a okolností.

V spolkovej vláde by si mali lámať hlavu aj nad tým, pretože ochrana vlastného obyvateľstva je aspoň taká dôležitá ako prijímanie utečencov, ktorých existencia je ohrozená. Naša vláda necháva v tomto smere podľa môjho názoru panovať istú naivitu, pretože spomínaný vývoj sa dal predpokladať.

Aj spôsob, akým médiá zaobchádzajú so sexuálnymi trestnými činmi, ktoré spáchali migranti, opäť odráža veľkú neistotu médií. Často pri konkrétnom čine nespomínajú národnosť páchateľa, aby sa v obyvateľstve ešte viac nestupňovali obavy zúriace vo vzťahu k množstvu ľudí, ktorí vo veľmi krátkom čase dorazili do Nemecka. Len takto si dokážem vysvetliť, že príšerné udalosti, ktoré sa udiali v už spomínanú silvestrovskú noc v Kolíne, našli cestu do denníkov a televíznych správ až s mnohodňovým meškaním.

Navyše sa od začiatku hovorí o takzvaných „obtancovávačoch“[1], ktorí vyčíňajú v Kolíne už mnoho rokov. „Obtancovávači“ sú väčšinou severoafrickí muži, ktorí si cielene berú na mušku ženy, a pritom im ukradnú kabelku, peňaženku alebo mobil. Táto skupina páchateľov sa stala súčasťou koloritu mnohých nemeckých veľkomiest, ale v prípade bezpočetných sexuálnych deliktov v zmienenú silvestrovskú noc boli, až na výnimky, nevinní.

Po tom, čo sa tlak verejnosti stále stupňoval, museli vyšetrovacie orgány vyjsť s farbou von a priznať, že páchatelia boli takmer výlučne z radov záujemcov o azyl, ktorí sa zdržiavali v Nemecku ešte len pár mesiacov.

Práve v deň po týchto udalostiach sa ku mne cez sociálne siete dostali niektoré správy, v ktorých mi bezpečnostná pracovníčka z celkom inej ubytovne prijímacieho centra napísala presne to isté. Vychádzala z informácie, že sa azylanti spojili cez sociálne siete a na spáchaní uvedených činov sa dohodli. Takýto záver vyvodili pracovníci bezpečnosti z výpovedí utečencov, ktorí pred odchodom z miesta prebývania povýšenecky oznámili, že cestujú do Kolína, aby tam robili „fiki fiki“.

Dovtedy som citovaný výraz nikdy nepočula, ale medzičasom viem, že medzi žiadateľmi o azyl sa tento nemecký výraz skutočne používa ako slovo označujúce „pohlavný styk“.

Neviem, čo ma vydesilo viac: či fakt, že v našom Nemecku, doteraz považovanom za bezpečné, vôbec môže dôjsť k takýmto činom, a to z veľkej časti dokonca rovno pred očami polície, ktorá vzhľadom na vysoký počet trestných činov bola celkom preťažená, alebo ten fakt, že sa niekoľko dní snažili, aby sa tieto príšerné udalosti nedostali na verejnosť.

Už roky pri svojej práci v poradenstve obetiam násilia vysvetľujem, že obete sexuálneho alebo telesného násilia majú otvorene hovoriť o tom, čo sa stalo, lebo zamlčiavanie chráni páchateľa, ale nie obeť. Toto platí aj alebo práve pre udalosti v Kolíne. Pretože väčšina páchateľov môže byť identifikovaná až oveľa neskôr na základe videozáznamov a popisov páchateľa, bolo dôležité ihneď varovať obyvateľov Kolína, lebo sa nutne malo vychádzať z predpokladu, že sa tieto činy môžu hocikedy zopakovať. Podľa môjho názoru v prvých dňoch po spomínanej noci kompetentní vedome podstúpili riziko, že aj v nasledujúcich dňoch môže dôjsť k sexuálnym trestným činom.

Aj na základe opísanej reakcie možno veľmi dobre rozpoznať, že Nemecko sa na prijatie utečencov pripravilo absolútne nedostatočne. Viem, že väčšina obetí je aj dnes, takmer po siedmich mesiacoch, stále ťažko traumatizovaná a cíti sa zo strany nášho štátu ponechaná v štichu. Silvestrovská noc im trvalo negatívne zmenila životy a draho zaplatili svoju naivitu, s ktorou naši politici postupujú v otázke utečencov. Existujú niektoré fóra, na ktorých sa časť obetí spojila a vymieňa si názory, a do niektorých z týchto inak uzatvorených fór ma pozvali. Preto som lepšie v obraze.

To, čo sa v Kolíne udialo, skrášľovať okrídleným slovným spojením „jednotlivé prípady“, svedčí o veľkej nezodpovednosti a bude nám len ďalej brániť v integračnom procese. Veď aj v mnohých iných nemeckých veľkomestách došlo v tú silvestrovskú noc k početným prípadom sexuálnych trestných činov, ktoré spáchali utečenci. Aj tam, tak ako v Kolíne, išlo predovšetkým o skupiny páchateľov. V jedinú noc sa stalo obeťami sexuálneho násilia vyše 1200 žien. Hoci sa trestných činov zúčastnilo vyše 2 000 utečencov, doteraz sa podarilo vypátrať len 120 podozrivých a sedem mesiacov po spáchaní zločinov sú právoplatne odsúdení len štyria páchatelia.

Prirodzene, že väčšina utečencov nepatrí k žiadnym kriminálnym páchateľom znásilnení, ale sú to ľudia, ktorí zažili hrôzy, a sú radi, že dokázali dostať sa do Nemecka. Ale ak z milióna utečencov čo len desať percent nemá svoje sexuálne pohnútky pod kontrolou, tak je to stále stotisíc potenciálnych páchateľov.

Ani poukazovanie na to, že aj medzi Nemcami jestvujú páchatelia sexuálnych trestných činov, nás v tomto bode neposunie ani o kúsok ďalej.

 


[1] Orig.: „Antänzer“, sú zlodeji, ktorí používajú trik na okradnutie obete tým, že pohybmi tela a priateľským dojmom ju vyzývajú do tanca, umožnia tým telesný kontakt, ktorý využijú na odcudzenie peňaženky či mobilu. – Pozn. prekl.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984