Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

Nezvládneme to (3)

Ukážky z knihy nemeckej dobrovoľníčky, ktorá pomáha utečencom
Počet zobrazení: 2137

schneidtova-katja_nezvladneme-to.jpgTretia, záverečná ukážka z knihy nemeckej spisovateľky Katje Schneidtovej, dobrovoľníčky, ktorá pomáha utečencom.  

Jej kniha Nezvládneme to je zaujímavou, jedinečnou, aktuálne autentickou i odvážnou sondou zo súčasného Nemecka, ktoré zaplavila vyše miliónová vlna migrantov.

Názov knihy – Nezvládneme to – priamo odkazuje na vetu, ktorú Angela Merkelová v kritických situáciách opakuje: „Wir schaffen das“, čiže „Zvládneme to“

Nefiltrovaný pohľad na každodennú prácu s utečencami a na procesy v dnešnom Nemecku slovenského čitateľa v mnohom poučí a v mnohom prekvapí.

Kniha vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, celá anotácia:
Kniháreň – december 2017/2.

Nezvládneme to (1)
Nezvládneme to (2)


Nešváry vyvolávajú v nemeckom obyvateľstve nevôľu

 

Väčšina obyvateľov si je dobre vedomá toho, že sa nám v Nemecku ešte stále darí „pomerne“ dobre, hoci 2,5 milióna detí v Nemecku žije v takzvanej detskej chudobe. I tak sa treba pozrieť do očí faktu, že v priebehu posledných desaťročí sa mnoho vecí v Nemecku značne zhoršilo. Toto vedie k stále sa zvyšujúcemu napätiu medzi nemeckým obyvateľstvom. A nie je to len pocit, ale dokazujú to aj fundované čísla:

Ešte nikdy nebol počet psychických ochorení taký vysoký ako dnes. Štvrtina nemeckého obyvateľstva trpí alebo trpela panickými poruchami.[1] Počet ľudí, ktorí sa z dôvodu psychických ochorení museli podrobiť stacionárnej terapii, vzrástol zo 770 514 v roku 1994 na 1 222 006 v roku 2013.[2] Pričom celkový počet obyvateľov, naopak, dokonca mierne klesol (z 81,54 milióna v roku 1994 na 80,77 milióna v roku 2013)[3]. Neuveriteľný nárast psychických ochorení teda nemožno odôvodňovať vyšším počtom obyvateľstva.

Tieto čísla ma prinútili popremýšľať. Ak je Nemecko taký bohatý a rozvinutý štát, ako sa potom môže stať, že sa jeho zdravotnícky systém čo do vybavenia neustále zhoršuje a že niektoré zmysluplné preventívne vyšetrenia (ako ultrazvuk ženských pohlavných orgánov alebo podrobný krvný obraz) a výkony sa v zvyšujúcej miere stávajú dostupnými už len pre ľudí, ktorí si to môžu finančne dovoliť. Ako sa mohlo stať, že penzie mnohých ľudí, ktorí celý život tvrdo pracovali, im nepostačujú na dôstojnú jeseň života (naproti tomu diéty spolkových úradníkov sú štedro stanovené a pravidelne sa zvyšujú). Ako je možné, že je ešte stále málo miest v jasliach a v škôlkach, ktoré sú ale také nutné, aby mohli ženy prispievať do rodinného rozpočtu? Pretože väčšina rodín s jedným príjmom v Nemecku už dávno nemôže mať skutočne dobré vyhliadky. Ako je možné, že ľudia, ktorí si možno štyridsať rokov alebo i dlhšie platili poistenie v nezamestnanosti, sú náhle postavení na roveň ľuďom, ktorí eventuálne ešte nikdy v živote nepracovali?

Nemá štát vo svojom rozvoji stále napredovať? Nemá sa sociálny systém, zdravotný systém a dôchodkový systém stále zlepšovať? Namiesto toho sa Nemecko svojou stupňujúcou sa snahou o šetrenie zničí. Pritom nemecké obyvateľstvo v roku 2014 nalialo do štátnej pokladne vybrané dane v rekordnej výške 593 miliárd eur. Tak veľa, ako ešte nikdy!

A napriek tomu je väčšina našich škôl ešte v stave zo 70-tych rokov. Väčšina sanitárnych zariadení je v katastrofálnom stave. Je primálo peňazí na rozumné učebné materiály (moja dcéra prišla v ôsmej triede domov s presne tou istou učebnicou angličtiny, ktorú som používala na tejto škole už ja osemnásť rokov pred ňou. V učebnici som ešte našla napísané moje meno a bola taká roztrhaná a zašpinená, že som svojej dcére na vlastné náklady kúpila novú. S tou pôvodnou knihou by totiž mohla pracovať len v rukaviciach.) Mnoho telocviční je celkom zastaraných a vybavených prastarým náradím. Mnohé linky školských autobusov bez náhrady zrušili, pretože vláda zastávala názor, že šesťročné deti kilometer dlhú cestu do školy bez problémov zvládnu. Zatvárali sa stále ďalšie mládežnícke centrá, hoci ich po dedinách otvorili a poskytli mládeži na voľnočasové aktivity len pár rokov predtým. Dôvodom na zatvorenie boli peniaze za nájomné a náklady na sociálneho pracovníka, ktoré komunálny rozpočet už nedokázal zohľadňovať, pretože väčšina komún je vysoko zadlžená. A napokon treba spomenúť náš školský systém, ktorý je naďalej uspôsobený tak, že deti a mládež zo sociálne slabých, málo vzdelaných rodín majú od začiatku menšiu šancu ukončiť vyššie vzdelanie, než deti, ktoré prichádzajú zo sociálne silnejších, vzdelanejších rodín.

Popri všetkom tom treba upozorniť na fakt, že v Nemecku je medzi časom vyše 900 vývarovní s vyše 3000 predajňami a výdajňami, ktoré zabezpečujú 1,5 milióna sociálne odkázaných osôb. Vyše 30 percent z nich sú deti a mladiství. Stúpajúca tendencia!

Tu sa natíska otázka, či veľkej úcte sa tešiaci sociálny štát, v ktorom je nutná existencia vývarovní, ešte vôbec môže byť dobrým sociálnym štátom?

Zdravotné poisťovne a zdravotné fondy nahospodárili vyše 20 miliárd zisku, ale keď sa žena u gynekológa podrobí prehliadke a chce aj ultrazvukové vyšetrenie (a sú niektoré ochorenia, ktoré sa dajú zistiť len ultrazvukom), tak zaň musí zaplatiť 40 eur z vlastného vrecka. Prirodzene, že je to problém pre tie ženy, ktoré si nemôžu dovoliť len tak akoby nič odstrihnúť túto sumu z hospodárne rozpočítaného rozpočtu.

Rovnako nedostatočne je zabezpečený ultrazvuk srdca pre novorodencov, hoci mal dávno patriť k bežným preventívnym vyšetreniam, pretože existujú poruchy srdca, ktoré sa nedajú rozpoznať bežným počúvaním srdca, ale len ultrazvukovým vyšetrením. Každé sté dieťa sa rodí s poruchou srdca, ktorá sa dá dobre liečiť, keď ju včas rozpoznajú. Veď poruchy srdca sú druhou najčastejšou príčinou smrti bábätiek do prvého roku života. Je nepochopiteľné, prečo zdravotné poisťovne štandardne nepovažujú takéto vyšetrenie za nutné preventívne vyšetrenie. Čo nám pomôže pokrok v medicíne, keď ho môžu využívať len lepšie zarábajúci, pretože zdravotné poisťovne sa necítia povinné výkony preplácať?

Rovnako nepochopiteľný je fakt, že v Nemecku je plánovaný nedostatok lekárov. Plánovači spoločného spolkového výboru spoločenstva lekárov a zdravotných poisťovní sú napríklad toho názoru, že jeden očný lekár postačuje na 20 000 ľudí. Toto má za následok, že termíny u očného lekára sa poskytujú s čakacou dobou šesť až osem mesiacov. Pri termínoch u iných odborných lekárov to nevyzerá inak.

V malom meste, v ktorom žijem, je na 20 000 obyvateľov len jedna všeobecná lekárka. Aj tam sa v priemere čaká šesť dlhých mesiacov na termín. Ak človek ráno o pol siedmej ide okolo tejto ordinácie, naskytá sa mu nasledujúci obraz: dvadsať až tridsať ľudí tam stojí v rade. Čakajú na to, že sa ambulancia o ôsmej otvorí a ujde sa im jeden z mála termínov vyhradených pre akútne prípady. Spravidla má prvých päť pacientov to šťastie, že sa smú posadiť do čakárne, z ktorej ich po niekoľkohodinovom čakaní zavolajú vo voľných chvíľach pomedzi pacientov s objednanými termínmi. Ostatných ľudí z radu  pošlú s ich vyrážkami, krvácajúcimi materskými znamienkami, alergiami a inými problémami znova domov a môžu skúsiť šťastie na druhý deň.

Rovnako katastrofický stav je s nemocničným ošetrujúcim personálom. Väčšinou ošetrujú vyše tridsať ľudí na oddelení len dve ošetrovateľské sily. Počas nočnej služby je dokonca spravidla zodpovedná za blaho všetkých tých pacientov len jediná pracovná. Toto má za následok, že títo ľudia, ktorí potrebujú pomoc, dostanú len nedostatočnú základnú starostlivosť a často celé hodiny ležia vo vlastných výkaloch. Ležiaci pacienti ležia často celý deň vo svojej posteli bez prechádzok alebo zamestnania, pretože taký nízky počet personálu si nenájde čas posadiť takýchto pacientov do vozíka a vyjsť s nimi na pol hodinu na prechádzku do parku alebo im niečo čítať. Navyše väčšinu pracovného času ošetrovateľský personál vôbec nie je k dispozícii pacientovi, pretože každý úkon, každý podaný pohár vody pacientovi, každá podaná misa musí byť presne zdokumentovaná.

V dôsledku toho je ošetrovateľský personál celkom prepracovaný a nervózny, čo nezriedka kompenzujú použitím násilia voči bezmocným pacientom. Z tohto dôvodu Nemecko aj v roku 2001 dostalo od Výboru pre ľudské práva pri OSN pokarhanie a požadovali od neho, aby prijalo naliehavé opatrenia na okamžité zlepšenie situácie ošetrujúceho personálu. Po rokoch – v roku 2011 – toto pokarhanie zopakovali. Výbor skonštatoval, že sa situácia s ošetrujúcim personálom v Nemecku stále nachádza v katastrofálnom stave, a opätovne udelil Nemecku pokarhanie.

schneidtova-katja_nezvladneme-to_detail_2.jpg

Obraz o situácii som si mala príležitosť vytvoriť aj sama, keď som pol roka pracovala v ambulantnej opatrovateľskej službe starostlivosti o starých ľudí. Časy, v ktorých bol opatrovateľský personál zo strany medicínskej služby k dispozícii na opatrovateľské výkony, by boli smiešne, ak by všetko nebolo také smutné.

Napríklad, opatrovateľ mal dvadsať minút čas na to, aby úplne ochrnutú osobu kompletne okúpal. V tomto čase musela ošetrovateľská sila pacienta vyzliecť, odniesť zo spálne do kúpeľne, pomocou kúpacieho výťahu ho posadiť do vodou naplnenej vane (najlepšie, ak si človek v tom čase kúpeľ už pripravil), umyť pacienta od hlavy po päty vrátane umytia vlasov, pacienta znovu vybrať z vane, priniesť do spálne, kompletne ho poutierať a nakrémovať, obliecť mu čisté šaty, vyfénovať vlasy a pacienta znovu odborne uložiť do postele.

Každý, kto sa už niekedy v živote staral o kompletne ochrnutého človeka, vie, čo to znamená.

ala som veľké šťastie, že som bola zamestnaná v opatrovateľskej službe, ktorej majiteľka vykonávala svoje povolanie s veľkou láskou a vždy dávala do popredia blaho pacientov. Mohli sme sa pacientom venovať taký dlhý čas, ako sme potrebovali. Rozdiel nám platila z vlastného vrecka. Iste nemusím vysvetľovať, že tento postup pri ošetrovaní starých ľudí je absolútnou výnimkou a že takmer vo všetkých domovoch dôchodcov a ošetrovateľských službách dávajú do popredia hospodársky zisk.

Nemáme náhodou v ústave napísané, že ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná? Zdá sa, že v súčasnosti to pre starých a invalidných ľudí tu v Nemecku nemá plnú platnosť.

Čo ma mimochodom najväčšmi irituje, je fakt, že pre ľudí odkázaných na opateru, ktorí svoje posledné roky museli prežiť naozaj v katastrofálnych podmienkach, zrejme niet empatie u nemeckého obyvateľstva a u našich politikov.

Minimálne od reportáže Güntera Wallraufa z roku 2014, ktorý odhalil neuveriteľné nedostatky v starostlivosti o starých ľudí, už o tom vie aspoň časť obyvateľstva.  Vyše štyri milióny ľudí sledovalo tento program, v ktorom mohli uvidieť, že ľudia odkázaní na návštevu toalety výlučne s opatrovateľom boli nútení  sa pomočiť alebo pokakať, že bezbranných pacientov bili, že ľudí bez akéhokoľvek právneho nariadenia priväzovali k posteli a že ležiaci pacienti museli celé dni a noci celkom opustení a sami, odkázaní len sami na seba ležať vo svojich posteliach.

Kde ostali varovné hlasy zo strany obyvateľov a politických kruhov, ktoré by sa vyslovili proti takýmto neprístojnostiam?

Tieto okolnosti nie sú v súlade s faktom, že sme sem do Nemecka minulý rok prijali vyše milión utečencov a niektorí z nás robia zo seba veľkých dobrodincov.

Prirodzene, je správne, že ľuďom, ktorí vo svojej vlasti v dôsledku vojny všetko stratili, ponúkneme ochranu a útočisko. Nikto, kto má čo len štipku inteligencie, nebude proti tomu nič namietať. V takomto prípade nejde o to, skadiaľ človek pochádza alebo k akému náboženstvu či kultúre patrí. Tu ide o záchranu životov a ponúknutie perspektívy. Za to, že Nemecko koná v týchto prípadoch rýchlo a nebyrokraticky, som hrdá na svoju krajinu. Som hrdá aj na to, ako rýchlo sa Nemecko združilo do organizácií pomáhajúcim utečencom a vydalo zo seba to najlepšie, aby tu vôbec umožnilo pobyt utečencov, pretože veľmi mnohí pracovníci, ktorí neúnavne budovali stanové mestečká, zbierali dobrovoľné príspevky a starali sa o utečencov po ich príchode, to robili, ako som už povedala, ako dobrovoľníci.

Čo ma však na našej utečeneckej politike v prvej línii ruší, je nedostatok transparentnosti a zatajovanie problémov, ktoré sa teraz nutne vyhrocujú, keď dochádza k prírastku ľudí v takom obrovskom objeme.

Ak sledujeme diskusie týkajúce sa situácie s utečencami v Nemecku v sociálnych sieťach a v médiách, možno podľahnúť bludu, že sa v Nemecku nachádzajú už len dve sorty ľudí. Takzvaní pravicoví radikáli a takzvaní vylepšovači sveta. Zdanlivo medzi týmito dvoma názorovými skupinami neexistuje už nič. Naozaj mohlo dôjsť k tomu, že celá krajina náhle stratila rozlišovaciu schopnosť?

Čo je však tým faktorom, čo rozštiepil ľudí do dvoch táborov? Zastávam názor, že je to strach, ktorý už nedovoľuje ľuďom jasne myslieť.

No keď tento strach vedie tak ďaleko, že sa popierajú zrejmé problémy, ktoré vyvolal prílev utečencov, a ľudí, ktorí na tieto problémy poukazujú, potom osočujú a urážajú, že už médiá neprinášajú neutrálne správy a každý, kto sa len v náznaku kriticky vyjadrí v súvislosti s prudko stúpajúcim počtom utečencov, je ihneď označený za pravicového radikála, tak sa tu v našej krajine, ktorá okrem iného bola vždy uznávaná pre slobodu slova, deje niečo od základu obrátené naopak.

Aj tu na prvom mieste priznávam: v Nemecku máme pravicových radikálov. Žijú medzi nami a sú svojimi činmi a pôsobením krajne nebezpeční! Títo ľudia, ktorí nenávidia cudzincov, jednoducho len preto, že sú cudzinci, ktorí vnášajú svoje pravicovo orientované heslá medzi ľudí, zhromažďujú sa pred utečeneckými centrami a tam demonštrujú proti ubytovávaniu utečencov, ktorí v sociálnych sieťach úmyselne sprostredkovávajú falošný obraz  o utečencoch žijúcich v Nemecku, vedome ničia utečenecké ubytovne a sú násilní voči tu žijúcim cudzincom, musia byť potrestaní tak tvrdo, ako to zákon umožňuje. Voči nim nemôže vládnuť žiadna tolerancia.

Podľa štatistík je to okolo 25 000 ľudí. Nepatrný počet, ak zoberieme do úvahy, že v Nemecku žije spolu 80 miliónov ľudí (i tak je 25 000 pravicových radikálov priveľa). No ak sa poobzeráte po sociálnych sieťach, sledujete správy v médiách a vývody našich politikov, musel počet pravicových radikálov prudko narásť. V dôsledku toho sa možno rovno tiež nazdávať, že ich počet narástol z 25 000 na polovicu nemeckého obyvateľstva. Potom na každého, kto sa kriticky zaoberá našou situáciou (a to je práve asi polovica nemeckého obyvateľstva) a kritiku aj vysloví, sa hneď zosypú urážky ako: „hnedá zberba“, „nacistická sviňa“ alebo „xenofób“.

Toto má byť naša sloboda názoru?

V pokrokovom liberálnom štáte musí byť možná diskusia o takejto senzibilnej téme bez rizika, že človeka za vyslovený názor náhle priradia ku zoskupeniu, s ktorým v skutočnosti nemá žiadne styčné body.

Prečo vo vzťahu k prílivu utečencov neexistuje žiadna transparentná informačná politika pre občanov?

Veci, ktoré sú opradené nevedomosťou, môžu vyvolávať strach. Prečo konečne občanov podrobne neinformujú? Namiesto toho v priebehu noci vybudujú od základov celé stanové mestečká, telocvičniam a obecným domom zmenia účel využívania a vypracú školy pre utečencov. Všade je nedostatok najnutnejšieho a koniec utečeneckého prúdu ešte zďaleka nevidno.

Aj keď je vo väčšine prípadov nedostatok času, nemožno odstrihnúť dialóg medzi politikmi a občanmi, lebo neistota len prispieva k väčšej neistote a prilieva nový olej do ohňa.

Možno by tu mohlo byť nápomocné vydávanie letáku pre obyvateľov mesta alebo okresu, aby mohli byť občania čo najkratšou cestou zo strany úradov získať informácie o aktuálnych udalostiach.

Už v roku 2014 bolo Nemecko s 211 195 nespracovanými žiadosťami o azyl osamoteným jazdcom na špici krajín prijímacích utečencov. Na druhom mieste ležalo Švédsko s 54 325 nespracovanými žiadosťami. Nemožno skutočne vážne označovať za pravý radikalizmus, keď si ľudia v Nemecku robia starosti o to, ako sa veci vyvinú ďalej. Vojna v Sýrii je ešte v plnom chode a prívrženci Islamského štátu majú na pláne vstúpiť do vojny aj s ďalšími štátmi. Svoj cieľ jasne definovali. Islamský štát sa usiluje o vládu nad svetom. Každý vie, že prívrženci IS sú krutí, chladnokrvní a postupujú bez škrupulí. Aj ľudia z ďalších vojnových regiónov budú u nás hľadať ochranu.

Ako budeme môcť poskytnúť túto nutnú ochranu? Dokážeme to ešte vôbec? Prečo sa nepracuje na žiadnej stratégii ukončenia vojny v Sýrii a účinného potlačenia teroru bojovníkov IS? To je koreň zla! Prečo sa FFFnaše politické kruhy nečinne prizerajú, ako sa krutá a neľudská organizácia neustále rozširuje a za istých okolností bude v dohľadnej dobe predstavovať nebezpečenstvo aj pre Nemecko? Prečo sa zdá, že nikto z politikov neberie dostatočne vážne, keď náčelníci týchto bojovníkov (ktorí svoju krutosť už tisíckrát dokázali) oznámia, že chcú vládnuť svetu  a vidia Nemecko ako vyhláseného nepriateľa? Kde ostáva empatia k tomu obrovskému množstvu ľudí, ktorých za príšerných okolností obrali o život bojovníci Islamského štátu? Keby sa čo len  jeden Nemec dostal do pasce týchto beštií, a potom by ho zavreli do klietky, poliali benzínom a zapálili, ozval by sa veľký krik? Situáciu, prirodzene, nevylepšuje, že takto doteraz skončili predovšetkým Američania, Sýrčania a Kurdi.

Navyše sa natíska otázka, či je správne, že utečenci prenechávajú svoju krajinu Islamskému štátu. Kto ju má získať späť? Ako sa má ďalej vyvíjať situácia v domovských krajinách utečencov? Nebolo by zmysluplné, aby Nemecko a iné štáty EÚ podporovali boj proti Islamskému štátu v týchto domovských krajinách, a nakoniec im pomohli pri obnove krajiny?

Každým človekom, ktorého prijmeme z týchto vojnových území, síce zachránime ľudský život, ale posilňujeme a podporujeme aj Islamský štát v jeho barbarskom razení, lebo sa staráme o to, aby si mohol bez prekážok rozširovať svoju vládu na obsadenom území. Človek nemusí byť prorokom, aby vedel, že domovská krajina bude pre vyhnaných nadobro stratená, ak im nikto nepomôže získať ju späť.

Aké by mohli byť správne stratégie?

Na tieto otázky nie sú zo strany vlády žiadne skutočne obsiahle a dostatočné odpovede.

Prirodzene, občania vedia oceniť občiansky dialóg našej kancelárky „Gut leben in Deutschland“.  Oslovili ju vo veci, že v Duisburgu sú celé cestné ťahy, ktoré sú v rukách zahraničných rodinných klanov a medzičasom sa stali takmer bezzákonným priestorom, lebo si tam netrúfa vstúpiť už ani polícia. Keď na kritiku stavu kancelárka odpovie, že je ťažké rozdrviť tieto štruktúry a priviesť ich k právnej zodpovednosti (doslova povedala ešte: „Je to hrubá doska, ktorú tu ešte musíme prevŕtať. Musíme na tom pracovať.“), tak to potom nevytvára práve veľkú dôveru do budúcnosti, skôr umožňuje vznikať pochybnostiam, či sa skutočne podarí v našej krajine natrvalo integrovať obrovské množstvo záujemcov o azyl.

Takíto členovia klanu by sa nemali odsúdiť, ale konzekventne vysťahovať, a takmer ľahkovážne vyslovené akože vtipné úslovie ako „Je to hrubá doska, ktorú tu ešte musíme prevŕtať,“ sú absolútne neprimerané situácii.


O falošných informáciách, o bezness a o politickej odvahe
 

Po tom, čo som už dlhý čas pracovala v službe pomoci utečencom, musela som skonštatovať, že nespokojnosť u mnohých utečencov neustále narastá. Sčasti som to dokázala pochopiť. Prirodzene, že ubytovanie nebolo optimálne a utečenci si iste tu v Nemecku mnohé veci predstavovali jednoduchšie.

Napriek tomu som často nerozumela ich spôsobu uvažovania, keď odo mňa žiadali dom a dobre platené miesto, a to často len pár týždňov po svojom príchode do Nemecka. Je to fenomén, ktorý som svojho času pozorovala aj u utečencov na už spomínanej, neohlásenej, ale strpenej demonštrácii, ktorí žiadali dom a lepšiu stravu. Či pre nich nič neznamená bezpečná strecha nad hlavou, dostatok jedla a množstvo ľudí ochotných pomôcť? Niekedy už svetu naozaj nerozumiem. Niektorí utečenci mi rozprávali, že utekali pred bombami a v poslednej sekunde sa dostali do bezpečia – a len o pár sekúnd neskôr sa sťažujú, že v Nemecku nedostali dom.

Rozhodla som sa, aj na základe týchto zážitkov, chopiť sa príležitosti a dostať sa ku koreňu veci. Vyhľadávala som príležitosti na rozhovor s týmito ľuďmi. Na moju otázku, ako na to prišli, že budú mať v Nemecku k dispozícii vlastný dom, som dostala vždy tú istú odpoveď: Pretože im to u nich doma rozprávali. A utečenci, ktorí sa už do Nemecka dostali pred nimi, urobili pomocou svojich mobilov fotky domov, áut a peňazí v hotovosti, poslali ich svojim rodinám a ostatným podávali správu, ako im tu vraj bude dobre.

Aj veľká arabská webová stránka a dokonca aj arabská televízna stanica prinášali správy o tom, že sa o ľudí v Nemecku vynikajúco postarali a majú k dispozícii množstvo peňazí bez toho, aby museli pracovať.

Na okamih som ostala ohromená. Síce som pred istým časom videla reportáž na rovnakú tému s jednou pracovníčkou služby pomoci utečencom OSN, v ktorej sa rozprávali s utečencami, a tí tvrdili to isté, ale v skutočnosti som vtedy ich slovám nedokázala uveriť.

hcela by som vedieť, či utečencom, ktorí posielali falošné správy domov, nebolo jasné, že týmto správaním povzbudia k úteku aj tých ľudí, ktorí vôbec neboli priamo ohrození vojnou, ale len začnú dúfať vo finančne lepší život pre seba a svoju rodinu.

Odpovede, ktoré som pri rozhovoroch dostala, boli jednoznačné. Utečenci, ktorí sa dostali až do Nemecka, sa teraz hanbia priznať, že to, čo im doma narozprávali, z veľkej časti nezodpovedá pravde. V očiach obyvateľov ich domovských krajín sa Nemecko odjakživa považovalo za jeden z najbohatších štátov na svete a kým žili doma, ani vo sne by im nenapadlo, že aj v Nemecku žijú ľudia bez strechy nad hlavou a celkove sa musia prebíjať životom na ulici. Obyvatelia v ich domovských krajinách si zjavne skutočne myslia, že tu v Nemecku dostáva človek mesačne tak veľa peňazí, že do konca života nemusí pracovať. Keď zoberieme do úvahy, že naša sadba podľa Hartz-IV[4] je stanovená vysoko nad sumou peňazí, ktorú si možno v domovských krajinách utečencov zarobiť celodennou prácou, má táto myšlienka napokon svoje celkom reálne jadro. Tamojší ľudia však pritom nezohľadňujú, že naše náklady na život sú mnohonásobne vyššie.

Teraz možno aj pochopiť, prečo bolo tak veľa utečencov nespokojných, keď sa mali presťahovať do komunálnych ubytovní. Oni si skutočne mysleli, že po ubytovaní v prijímacích utečeneckých centrách sa ihneď budú môcť presťahovať do vlastného domu. Keď potom zbadajú, že im na bývanie poskytujú opäť len ubytovňu, o ktorú sa musia deliť s mnohými inými, prestávajú rozumieť svetu, pretože majú pred sebou celkom inú situáciu, ako bola tá, o ktorej počuli od iných utečencov.

Tu sa dobre potvrdzuje aj fenomén, o ktorom bola reč už dlhšie: Stále sa v súvislosti s vojnovými utečencami hovorilo aj o hospodárskych migrantoch. Títo ľudia využívajú vo svoj prospech chaos, ktorý vznikol náhlym masovým útekom z vojnou postihnutých štátov a postaral sa o to, že sa množstvo ľudí mohlo dostať do Nemecka celkom bez dokladov a bez registrácie. Žiť v Nemecku bolo odjakživa cieľom mnohých ľudí, ktorí prichádzali z chudobnejších krajín sveta. Preto, napríklad, vznikol aj bezness. Bezness pochádza z anglického slova business a je označením pre účelové manželstvo medzi mužom alebo ženou z chudobnej krajiny a nemeckým občanom. Cieľom aktéra je pritom dosiahnuť trojročné trvanie manželstva, potrebné na získanie trvalého povolenia k pobytu v Nemecku. Obeťou sú obvykle osamelé ženy a občas aj muži, ktorí prídu na dovolenku do domovských krajín beznesserov, a tam im títo zahrajú divadielko o veľkej láske. Beznesseri nie sú pri výbere obete chúlostiví a ani vyše dvadsať- a viacročný vekový rozdiel nepredstavuje pre nich problém. Obetiam, prirodzene, lichotí, že sa do nich zjavne zaľúbila o toľko mladšia osoba, a pasca sa zaklapne.

Medzičasom už aj mnohí cestovní sprievodcovia (knihy) varujú pred beznessom, ale napriek tomu v posledných rokoch počet obetí stále stúpa.

Touto utečeneckou vlnou sa však pre hospodárskych migrantov mnohé zjednodušilo. Náhle sa nepotrebovali hrať na po uši zaľúbeného džentlmena, len sa začleniť – pomerne ľahko – medzi vojnových utečencov.

Výhľad na bezstarostný život v Nemecku je príliš lákavý. To, že ich predstava nezodpovedá skutočnosti a Nemecko nie je zasľúbenou krajinou, zbadajú, až keď sú už tu, a pretože väčšina ľudí sem príde bez dokumentov – pochádzajú síce z chudobných, ale za bezpečne považovaných štátov –, nie je pre nich bezproblémový návrat do domovskej krajiny už možný.

Naša vláda pozná túto problematiku a už dlho myslím na to, že by sa mal nakrútiť krátky informačný film, ktorý by sa vyložil na vhodných miestach na internetovej sieti a pripravil by utečencov na to, čo ich tu v Nemecku skutočne čaká. Ak sem prídu, musia to spraviť s realistickými predstavami. Ušetrí im to mnoho frustrácie a sklamania, a predovšetkým by to zabránilo množstvu lží šírených prevádzačmi, ktorí utečencom rovnako – opäť z iných dôvodov ako odvandrovanci – rozprávajú, že tu v Nemecku je všetkého prebytok. Robia to preto, aby nerozhodných utečencov pohli k úteku, a tým zarobili množstvo peňazí.

Možno by otvorený a pravdivý film o podmienkach, v ktorých tu utečenci spočiatku musia žiť, aj objasnil, že Nemecko rozhodne nie je fantastickou zázračnou krajinou a že so zreteľom na to sa pre nich aj pobyt v Maďarsku alebo v Česku môže preukázať ako príťažlivá možnosť.

Mnohé krajiny, povinné prijať záujemcov o azyl, stoja totiž pred problémom, že utečenci, ktorí tam prišli, chcú nevyhnutne cestovať ďalej do Nemecka alebo do Rakúska a všetkými dostupnými prostriedkami sa bránia, aby ich zaregistrovali v iných krajinách. Utečenci vedia, že za normálnej situácie sú povinní podať žiadosť o azyl v tej krajine považovanej za bezpečnú, do ktorej sa dostali ako do prvej.

Práve o tom som hovorila: Podľa môjho názoru bolo celkom nesprávnym signálom vítať v Nemecku prvých utečencov ako hviezdy popmusic, a ešte dnes sa pýtam, čo si naša spolková kancelárka pri tom myslela, keď stále robila selfie s utečencami, ktoré sa nakoniec rozleteli do sveta.

Takéto správanie je práve výzvou pre utekajúcich ľudí, aby sa nevyhnutne a za každú cenu chceli dostať až do Nemecka.

Nebol by to problém, keby sme tu aspoň vzdialene boli v stave všetkých týchto ľudí trvalo vhodne ubytovať a integrovať. Keďže podľa môjho odhadu a skúsenosti ale v súčasnosti nedokážeme ani jedno, ani druhé, bolo by lepšie, toto situácii neprimerané správanie nedávať na program dňa a pristupovať k veci s oveľa menšími emóciami.

K už spomenutému treba prirátať, že pripravenosť obyvateľstva pomáhať viditeľne zoslabla a z mnohých ľudí, ktorí kedysi prejavovali nadšenie na staniciach a stáli pred utečeneckými ubytovňami, už takmer nikto nepracuje v pomoci utečencom. Je to pre mňa veľkým sklamaním a hnevá ma to.

Stav, ktorý sa mi prezentuje pred očami práve tu v našom mestečku, mi robí starosti. Máme tu vskutku veľa angažovaných ľudí, ktorí robia všetko, aby došlo k harmonickému spolužitiu medzi ľuďmi, ktorí utiekli, a tými, ktorí sú tu doma. Organizujú sa slávnosti, zbierajú sa zbierky, poskytuje sa vyučovanie nemčiny, zabezpečujú sa miesta pracovnej praxe a poskytuje sa mnoho ďalšieho, predovšetkým veľa pomocných pracovných pozícií. Všetci angažovaní investujú veľa času do tu žijúcich záujemcov o azyl, pretože dobré spolunažívanie je pre nás dôležité. Z našej činnosti nerobíme stredobod pozornosti, ale pracujeme nenápadne a dobre vzájomne zosieťovaní.

A potom sa v našom meste vyskytuje taká sorta ľudí, ktorí pri každej možnosti, aká sa len vyskytne, sa škeria do kamery a v reakcii na hocaký verbálny útok, čo sa so súčasnou politikou vysporadúva čo i len v náznaku kriticky, zdôrazňujú, ako veľmi odcudzujú pravicovú scénu a ako sú radi, že sú tu utečenci a že považujú za skutočné obohatenie, že sme teraz takí multikulturálni.

Ide  pri tom, mimochodom, v zarážajúco mnohých prípadoch o ľudí, ktorí sa politicky angažujú. Stojí však za zmienku aj to, že ani jediný z nich nie je aktívne činný v pomoci utečencom, ani k nej v nejakej forme zmysluplne neprispel. Prirodzene, že som si kládla otázku, či je to tak len tu u nás, alebo sú aj v iných mestách takíto ľudia, ktorí využívajú situáciu s utečencami hlavne na to, aby politicky bodovali, ale sami ani nepohnú rukou, aby situáciu s utečencami zlepšili. A po odozve zo strany ľudí pomáhajúcich utečencom, ktorí sa angažujú v iných mestách, vysvitlo, že tento fenomén možno veru pozorovať aj inde.

Ako som už podotkla, veľmi ma to hnevá. Je jednoduché ukazovať prstom na iných, ktorí majú odvahu (áno, dnes k tomu, žiaľ, patrí aj porcia odvahy) vyslovovať veci, ktoré negatívne súvisia s utečencami. Jednoducho vyplýva z prirodzenosti veci, že prijatie vyše milióna utečencov v takom krátkom čase prináša so sebou aj problémy, a bolo by krajne naivné si myslieť, že táto situácia so sebou nenesie žiadne nebezpečenstvá a problémy.

Namiesto odsudzovania ľudí, ktorí poukazujú na spomínané problémy, a tým sa pokúšajú nájsť riešenia, si má každý najprv sám vytvoriť objektívny obraz a na vlastnej koži si vyskúšať pomáhať na miestach, kde je o pomoc skutočne núdza – a to sú prijímacie centrá a komunálne ubytovne. A nie miesta pred televíznou kamerou a ani fóra na sociálnych sieťach!

 


[1] Prameň: statista.com

[2] Prameň: statista.com

[3] Prameň: statista.com

[4] Legislatíva týkajúca sa poskytovania podpory v nezamestnanosti a sociálnej podpory. – Pozn. prekl.

Priemer: 4.4 (11 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama