Niekoľko poznámok k teroristickému útoku v Paríži

Počet zobrazení: 4574

Tragická udalosť v Paríži sa stala v momente svetovou mediálnou udalosťou. Podobne ako v prípade vyvraždenia redaktorov satirického časopisu Charlie Hebdo, aj teraz sa zdvihlo mediálne pobúrenie, súcit, prejavy sústrasti prestrihávané so zábermi zachytávajúcimi rôzne okamžiky tragických udalostí. Ale vyskytli sa aj prejavy praktickej pomoci postihnutým, napríklad som zachytil správu, že taxikári odvážali ľudí z ohrozených miest zadarmo, lebo metro prestalo fungovať, alebo sa objavili dlhé rady darcov krvi ochotných takýmto spôsobom pomôcť raneným.

paris_1.jpg









Foto: Carol VanHook / Creative Commons

Danú príležitosť v miere vrchovatej využívali aj politici. Okrem vyjadrovania sústrasti s postihnutými u nich dominovali predovšetkým rozmanité podoby odsúdenia teroristického činu ako aj zdôrazňovanie odhodlania brániť hodnoty slobody, demokracie, o ktoré sa západný svet opiera. Napríklad americký prezident B. Obama vo svojom vyhlásení konštatoval, že „opätovne sme svedkami ohavného pokusu terorizovať nevinných občanov. Toto nie je útok len na Paríž, toto nie je útok len na obyvateľov Francúzska, toto je útok na celé ľudstvo a univerzálne hodnoty, ktoré spolu vyznávame“.[1]

D. Cameron vo svojom vyhlásení zdôraznil: „Ľudia vo Francúzsku boli zabití a zranení brutálnymi a krutými vrahmi, ktorí chcú zničiť všetko, čo naše dve krajiny reprezentujú: mier, toleranciu a slobodu. Ale my im to nedovolíme“.[2]

Generálny tajomník NATO Soltenberg vyhlásil, že NATO stojí po boku Francúzska. „Terorizmus demokraciu nikdy neporazí,“ uviedol.[3]

Čitateľ alebo televízny divák konfrontovaný s uvedenými vyhláseniami, ktorý nestratil pamäť a nie je hračkou v rukách mediálneho mainstreamu, musí byť šokovaný nie len z teroristického útoku proti bezbrannému civilnému obyvateľstvu, ale aj z vyhlásení svetových predstaviteľov. Musí byť šokovaný najmä z toho, že ani v jednom vyhlásení sa neobjavuje aspoň náznak sebareflexie a priznania, že teroristický útok v Paríži je aj dôsledkom ich vlastnej zahraničnej politiky. Predsa v posledných trinástich rokoch, od svojvoľnej agresie západného sveta do Iraku (2003), „chrániaceho“ takto svoje hodnoty slobody a demokracie sa tento typ politiky stal bežnou súčasťou nášho života. Bola a stále to aj je politika arogantného a agresívneho presadzovania západných hodnôt kdekoľvek vo svete, kde to vyhovuje politike USA a jej spojencov. Dnes je zrejmé, že  teroristický Islamský štát je jedným z dôsledkom intervencie západných mocností do Iraku, pri ktorej nielenže zahynulo približne 600 000 civilistov (podľa odhadov amerického profesora G. Burnhama)[4], ale kde boli rozvrátené normálne životné podmienky niekoľkých generácii Iračanov. V dôsledku chaosu spätého so zavádzaním „západnej demokracie“ do života Iraku sa zrodil IS, ako extrémna forma odporu proti agresívnemu zavádzaniu západnej formy demokracie a slobody do života Iraku.

„I´m sorry,“ povedal T. Blair, ktorý v interview pre stanicu CNN priznáva, že vznik IS je aj dôsledkom vojny západných mocností voči Iraku.[5] Žiaľ od iných predstaviteľov západných mocností, ktorí sa podieľali na invázii do Iraku, sme sa podobného ospravedlnenia za vznik teroristického štátu nedočkali a súdiac podľa ich vyhlásení sa ho ani tak skoro nedočkáme.

Podobne sa v blízkom čase pravdepodobne nedočkáme ani žiadneho ospravedlnenia od svetových mocností za občiansku vojnu v Líbyi a Sýrii, ktoré sa po Iraku stali ďalšími „nepriateľmi“ západnej demokracie. D. Cameron vo svojom vyhlásení obviňuje teroristov, že chceli zničiť „mier a slobodu“, o ktorú sa usilujú Anglicko a Francúzsko. Lenže svojím spoločným útokom rozbombardovali Líbyu tak dôsledne, že v nej ani po piatich rokoch niet po mieri ani vidu, ani slychu. Deštrukciou líbyjského štátu  sa im podarilo v Líbyi nastoliť slobodu, ale slobodu banditov a rozmanitých samovládcov alebo, inak povedané, slobodu chaosu so všetkými sociálnymi, ekonomickými a politickými dôsledkami pre civilné obyvateľstvo. Podobne v Sýrii už piaty rok prebieha krutá občianska vojna len preto, že USA, Francúzsko a iné štáty sa rozhodli, že legálne zvolený prezident B. Asad musí odísť zo svojho postu, lebo jeho politika nie je v súlade so západnými hodnotami slobody a demokracie alebo, povedané zrozumiteľne, politika B. Asada nebola v súlade so záujmami západných mocností. Politické rozbroje medzi B. Asadom a opozíciou boli premenené na ozbrojené rozbroje v tej miere, v akej USA, Francúzsko a ďalší začali dodávať zbrane politickej opozícii. S ohľadom na danú situáciu sa nemožno diviť vecnému tónu vyhlásenia sýrskeho prezidenta B. Asada k teroristickým útokom v Paríži. Okrem iného zdôraznil, že to, čo zažili Parížania v osudný večer, zažívajú sýrski občania už päť rokov. Jeho vyhlásenie obsahovalo nemú výčitku, že utrpenie sýrskych občanov nevyvoláva vo svete po dlhých piatich rokoch žiadny súcit ani u politikov a ani u svetovej verejnosti a ani u svetových médií.[6]

Vychádzajúc z vyhlásení predstaviteľov západných mocností, podľa ktorých sú aj naďalej odhodlaní „brániť“ svoje hodnoty slobody, demokracie a tolerancie, čo prevedené do módu praktickej politiky znamená, že ich aj naďalej chcú šíriť vo svete nie len „ohňom a mečom“, ale aj prostredníctvom „farebných revolúcií“, je temer isté, že teroristický útok v Paríži nebude posledným. Pokiaľ bude svet nasledovať politiku USA, k princípom ktorej, podľa prezidenta B. Obamu patrí právo „vykrúcať ruky krajinám“, ktoré nechcú robiť to, čo USA považujú za potrebné, aby urobili, potiaľ bude terorizmus vo svete len silnieť.[7]

S veľkou pozornosťou som si vypočul aj prvé reakcie nášho premiéra Fica a musím povedať, že jeho počiatočné zdôrazňovanie politiky bezpečnosti vo vzťahu k občanom Slovenskej republiky sa mi javilo prirodzenou reakciou na teroristický čin v Paríži. Žiaľ, dobrý pocit a súhlas s názormi premiéra ma čoskoro opustil, a to v momente, keď začal svoje predstavy o zvyšovaní bezpečnosti nášho občianskeho života konkretizovať. Hlavný nástroj zvyšovania našej bezpečnosti totižto nevidí v budovaní mierového spolužitia s inými štátmi, hlavný nástroj nevidí v zahraničnej mierumilovnej politike štátu, ale len v posilňovaní rozmanitých bezpečnostných opatrení. Dokonca sa uvažuje už aj o protiteroristických zákonoch.

Kladiem si otázku, či politika, ktorá sa snaží „naše“ hodnoty, „naše“ predstavy o princípoch medzinárodnej politiky, „naše“ predstavy o bežnom ľudskom živote nanútiť inej krajine, je dobrým základom bezpečnosti nášho štátu. Len ako príklad uvádzam citát z nedávneho stretnutia hláv štátov Bulharska, Estónska, Maďarska, Lotyšska, Litvy, Poľska, Rumunska, Slovenska a Česka (ktoré zastupoval predseda parlamentu, lebo prezident Zeman sa stretnutia nezúčastnil) v Bukurešti za účelom posilnenia spolupráce v rámci NATO. V ich vyhlásení, ktoré okrem zdôrazňovania agresívnej politiky Ruska a o to sa opierajúcu nutnosť nášho ďalšieho zbrojenia a posilňovania vojenskej spolupráce nič iné neobsahuje, sa okrem iného uvádza, že signatári daného vyhlásenia „budú pevne trvať na požiadavke, aby sa politika Ruska vrátila k dodržiavaniu medzinárodného práva ako aj dodržiavaniu medzinárodných povinností, zodpovednosti a medzinárodných záväzkov, ktoré z neho plynú, ako podmienke, aby sa vzťah medzi NATO a Ruskom opieral o dôveru a spoľahlivosť“.[8] Takéto „silácke“ vyhlásenia a „príkazy“ o dodržiavaní medzinárodných dohôd dávajú suverénnemu štátu Ruska predstavitelia štátov NATO, ktorých hlavný spojenec a vodca NATO, t. j. USA. presadzuje dodržiavanie medzinárodných práv politikou „vykrúcania rúk“ neposlušných štátov. O pár dní neskôr náš parlament vyslovil s súhlas „s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky v súvislosti s ich pôsobením v tíme pre integráciu síl NATO/NATO Force Integration Unitt“.[9] Uvažujem nad tým, že ak si Rusko samo „nevykrúti ruky“ na príkaz predstaviteľov NATO a aj nášho prezidenta, čo je temer isté, nie je naša zahraničná politika v tomto smere opakom toho, čo premiér oficiálne vyhlasuje? Nie je toto z našej strany krok nie k teroristickému, ale vojnovému ohrozeniu života našich občanov?

Som toho názoru, že ak chce náš premiér zabezpečiť bezpečný život našich občanov, tak všelijaké bezpečnostné opatrenia budú na nič, ak sa tejto požiadavke súčasne nepodriadi aj naša zahraničná politika. Vyhlásenie z Bukurešti je príkladom netolerantného a agresívneho presadzovania „pravdy“ jednej strany na úkor druhej. Ak budeme v tejto politike pokračovať, tak viac ako útokov teroristov by sme mali začať obávať vypuknutia skutočného vojnového konfliktu a potom nám už žiadne vnútorno-bezpečnostné opatrenia proti teroristom nepomôžu.

Ak dnes uvažujeme o bezpečnostnom ohrození života našich občanov ako aj občanov EÚ, tak som toho názoru, že najväčším bezpečnostným ohrozením je pre nás zahraničná politika samotnej EÚ, politika NATO a bezzásadová politika našich vlastných politikov. To, že náš život ohrozuje najmä zahraničná politika EÚ, je zjavné nielen z toho, že sa podieľala na vytváraní tých ohnísk napätia, z ktorých k nám dnes idú okrem státisícov utečencov aj teroristi. Politika EÚ má prsty nielen v invázii do Iraku, v zničení Líbye a v rozpútaní občianskej vojny v Sýrii, ale má svoje prsty aj v destabilizácii a fakticky v rozpade bývalého štátu Ukrajina. Zatiaľ najväčší nápor ukrajinských utečencov znáša Rusko, približne 730 tisíc[10] a nás sa to doteraz nijako výrazne nedotklo, čo sa však v súvislosti so zhoršujúcimi sa pomermi na Ukrajine môže rýchlo zmeniť. Pomimo tieto „bezpečnostné výsledky“ politiky EÚ však nemožno prehliadnuť, že nás politika EÚ zatiahla do ekonomickej vojny s Ruskom a má výrazný podiel na tom, že Rusko sa v politickom a mediálnom obraze stáva čím ďalej tým viac našim nepriateľom číslo jeden, čo na strane druhej aktívne využíva a zneužíva druhá významná sila v EÚ, ktorou je NATO. Táto skamenelina studenej vojny dnes výrazne ožíva a stáva sa hlavným mocenským nástrojom USA v boji proti Rusku. Našim občianskym nešťastím je nielen to, že mnohí sa o politiku vážne nezaujímajú, či už v dôsledku vlastnej skúsenosti s politikmi a politikou alebo v dôsledku sociálnej neistoty spojenej so zabezpečovaním každodenného života na ňu nemajú čas, ale aj to, že naši politici, namiesto toho aby hájili naše záujmy, aktívne sa zasadzujú za záujmy, ktoré sú v rozpore s našimi a predovšetkým sú v rozpore s naším záujmom o bezpečný a mierový život.

Poznámky:

[1] https://www.whitehouse.gov/blog/2015/11/13/watch-president-obamas-statement-attacks-paris
[2] http://www.dailymail.co.uk/news/article-3318273/We-help-David-Cameron-chair-emergency-Cobra-meeting-Paris-attacks-British-nationals-France-warned-stay-indoors.html
[3] http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/373878-svetovi-politici-su-v-soku-z-terorizmu-v-parizi/
[4] http://www.jetotak.sk/svet/irak-aky-pocet-obeti-vojny
[5] http://www.dailymail.co.uk/news/article-3287982/I-m-sorry-Blair-takes-blame-Iraq-War-admits-conflict-caused-rise-ISIS-astonishing-apology-TV-show.html
[6] http://thesaker.is/president-bashar-al-assad-on-paris-attacks-interview-english-subtitles/
[7] http://www.vox.com/a/barack-obama-interview-vox-conversation/obama-foreign-policy-transcript
[8] https://www.prezident.sk/en/article/joint-declaration-on-allied-solidarity-and-shared-responsibility/
[9] https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasklub&ID=36697
[10] http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/326607-ukrajinski-utecenci-pribudaju-ich-pocet-je-vyssi-ako-sestina-ludi-na-slovensku/

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984