„Novinári“ – bezpečnostné riziko?

Počet zobrazení: 4159

Téma, vynárajúca sa v dnešnej dobe rýchlejšie ako osudový ľadovec v dráhe najväčšieho, najluxusnejšieho, najrýchlejšieho a nepotopiteľného Kráľovského poštového parníka, plaviaceho sa v polovici apríla 1912 cez oceán smerom k Amerike. Pri jeho záhube hrala na palube až do posledných chvíľ hudba...

Tú bolo počuť aj v poslednú augustovú noc 1997 z autorádia havarovaného Mercedesa v šere parížskeho tunela Pont de l´Alma. Vo vraku nespoľahlivého auta vyhasínal pri jej tónoch život princeznej Diany a jej milenca Dodiho al Fayeda. Prominentný utajovaný pár vtedy unikal pred deviatimi francúzskymi novinármi, ktorí ich prenasledovali od hotela Ritz. Niektorí z tých mediálnych vrahov sa dokonca neštítili urobiť si ešte narýchlo posledné zábery svojich zakrvavených obetí.

Sú novinári a „novinári“. Jasné, že nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. No všetci vidíme, ako niektorí provokujú. Ako zneužívajú slobodu slova. Či už z nevedomosti alebo zámerne porušujú ústavu, zákony, novinársku etiku, morálne princípy a spreneverujú sa svojmu poslaniu.

Zaujímavou môže byť napríklad aj informácia, že v roku 2017 dosiahol počet uväznených novinárov (pre ich prácu), rekordný počet 262. Humorne by sme mohli glosovať, že sme sa, žiaľ, nedozvedeli nič o dôvodoch. Či preto, že si svoju prácu vykonávajú excelentne a trpia pre pravdu? Alebo naopak – izolovali ich pre babráctvo, diletantstvo, podvody, porušovanie zákonov alebo mediálne provokácie a podnecovanie k násiliu? Téma: „novinári – bezpečnostné riziko“ sa pomaly a postupne vkráda do našich životov, stáva sa ich súčasťou. Plazivo a nenápadne, najskôr cez bezočivé agresívne i neúctivé otázky, no aj prostredníctvom urážlivých a obviňujúcich tvrdení na tlačových besedách a brífingoch. Neskôr cez bežné „naháňanie“ a prenasledovanie politikov, verejných funkcionárov, účastníkov rôznych súdnych pojednávaní. No i bežní (ale nepohodlní občania) sa môžu stať terčom zúrivých a bezohľadných reportérov vnucujúcich sa s namiereným mikrofónom, kameramanov a fotografov naháňajúcich prenasledovanú obeť – hoci aj po dlhokánskej chodbe. Akoby nevedeli alebo nechceli prijať, že občanovo právo na súkromie, bezpečnosť, anonymitu je či môže a má byť viac – ako ich bezhraničná honba za senzáciou, odhalením, bombastickým titulkom a slintaním za tučným honorárom... Bulvárnikompresstitútkam sa nečudujem. No ak z toho pomäteného, prekrikujúceho sa stáda vytŕča aj mikrofón verejnoprávnych médií, ostávam vždy v nemom úžase. Ďalší dôkaz, že dnešných mladých v redakciách nemá kto učiť móresom. A zrejme niet nikoho, kto by im vysvetlil rozdiely medzi pravdou a lžou, informáciami a senzáciami, možno i vymedzil mantinely slušnosti, profesionality.

Lebo ak hlupáci z jedného tábora prekračujú rokmi ustálené hranice a preskakujú spráchnivené mantinely, nájdu sa časom aj idioti z druhej strany, ktorí budú chcieť hranice určovať sami. Napríklad obdobou teroristického útoku zo 7. januára 2015, kedy dvaja maskovaní muži vyzbrojení automatickými puškami, brokovnicou a granátometom zaútočili na redakciu francúzskeho satirického časopisu Charlie Hebdo v Paríži. Satirický magazín čelil predtým dlhšie rôznym vyhrážkam za zosmiešňovanie politikov, osobností šoubiznisu aj za kontroverzné karikatúry proroka Mohameda. Nič nepomohlo. Výsledkom bolo 12 zabitých a 11 zranených. Aj z redakčných priestorov sa ešte dlho po streľbe rozliehala hudba z rádia. Isto sa nimi hlučne rozlieha aj dnes.  

Niektorí „novinári“ sa v dnešných časoch stali neodškriepiteľne bezpečnostným rizikom. Čoraz bližšie a bližšie aj k nám. Napríklad nelogickým podporovaním ilegálnej a gangmi organizovanej imigrantskej vlny do Európy. Alebo podporovaním vojnychtivých záujmov svetových hráčov, no tiež priamym podnecovaním k občianskej neposlušnosti a hromadným protestným akciám.

Slová sú ako zbraň. Kruté poznámky môžu bodať ako nôž, nevhodne povedané slová zraniť horšie ako guľka, nadávky ublížiť, mediálne kampane a štvanice dokonca skrátiť život.

Výstrednosť a choré ambície preukázali zástupcovia médií aj počas nedávnych priamych prezidentských volieb v Českej republike. Najskôr s ukrajinskou aktivistku Anželinou. Potom aj po vyhlásení výsledkov prezidentských volieb, keď bulvárniciredakční mimoni dostali jasné zadanie: za každú cenu nájsť špinu, spochybniť, kritizovať či škandalizovať staronovú hlavu štátu.

Televízia je ako silná lupa. Z maličkosti vyrobí slona“ – konštatuje vo svojich Afohryzmoch skúsený a múdry novinár Jozef Sitko. Vzápätí to potvrdili všetky české aj slovenské televízne stanice. Bez overenia skutočnosti, súvislosti a bez pustenia celého záznamu, odvysielali fragmenty takzvanej reportáže zo Zemanovho volebného štábu. Keby to nebolo také tragické, bolo by to smiešne ako starý známy vtip o Rádiu Jerevan...

Médiá klamlivo informovali, fabulovali a nepravdivo vytvorili zdanie, akoby priamo Zeman opil kohosi zo svojich najbližších z volebného štábu... Miloša Zemana, ani nikoho z najbližších však v záberoch komerčnej televízie nebolo vidieť, tak sa fabulácia posunula k vytvoreniu dojmu, že v Zemanovom štábe sa všetci spili pod obraz boží...

Pravda sa vždy preukáže, lož ostane stáť vo svojej špinavej nahote.

Trvalo celý týždeň, kým sme sa dozvedeli o čudnej smrti jedného z priamych účastníkov spomínaných škandalizujúcich informácií a záberov. Chlapík, ktorý nechcel dovoliť kameramanovi v TOP hoteli nakrúcať, nebol Zemanov ochrankár, no takisto novinár. Išlo o 73-ročného novinára a podnikateľa Karla Slezáka. Toho Slezáka, ktorého pre mediálnu štvanicu dokonca vzápätí vylúčili zo Syndikátu novinárov ČR. O toho Karla Slezáka, ktorý podľa médií údajne zomrel v priebehu týždňa raz na slabé srdce, podľa iných zdrojov na následky pretrhnutia steny aorty, podľa patológa na následky vnútorného krvácania...

Senátor Jan Veleba (SPO) zverejnil k tomu v stredu výzvu: „Pán Karel Slezák je mŕtvy a som presvedčený, že ho uštvali médiá. Preto vy, ktorých sa to týka a ktorí ste sa akreditovali na sledovaní výsledkov prezidentských volieb dňa 27.januára 2018 do TOP hotela, prestaňte prosím, zastavte sa, pokiaľ je ešte čas!

Som zvedavý, ktorá z televízií a kedy odvysiela – popri ZOH – všetky zábery incidentu a ukáže spomalene (aj za pomoci televíznej lupy) inkriminovaný moment, či jeden z dotieravých kameramanov neudrel Slezáka kamerou do oblasti brucha?

Netvrdím, že to bola jediná a pravá príčina tragédie i tohto novinárskeho škandálu, v ktorom sa ocitli zoči-voči novinári „starej školy“ proti agresívnym a bezohľadným fičúrom z „moderných“ elektronických médií a rôznym samozvaným manipulátorom verejnej mienky... Bude mi stačiť, ak to vôbec niekto objektívne vyšetrí, ak si konečne regulačné či etické rady alebo stavovské novinárske organizácie začnú naozaj plniť svoju úlohu. Aby to bulvárne, mainstreamové, ale predovšetkým verejnoprávne médiá nezamietli pod koberec, ale pravdivo a konštruktívne rozobrali. V záujme tej konzervatívnej, „slušnej“ časti novinárskej obce i v spoločenskom záujme, aby sa „novinári“ nestali fakticky bezpečnostným rizikom.

Či pritom bude alebo nebude hrať hudba, fakt už vôbec nezáleží...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984