Novinárska etika pod gilotínou

Immanuel Kant v etike striktne rozlišuje medzi asertorickým a apodiktickým úsudkom. Prvým sa tvrdí alebo odmieta existencia niečoho/čohokoľvek bez dôkazu. Druhý musí byť v potvrdzovaní či odmietaní spoľahlivo overený, teda exaktný. Oba sú ľudské, oba sú prirodzené. Ako v jednom z televíznych rozhovorov povedal český spisovateľ Michal Vievegh: „Nevěřím v Boha. Ale chybí mi.“ ––– Kedysi Pán redaktor, to bol nejaký titul! Verili sme, že noviny a novinári píšu vždy pravdu. Alebo aspoň o ňu usilujú. Aj keď s rezervou. Odkiaľ by inak bolo ono známe české príslovie Lže, jako když tiskne? Dnes sa Pravda obracia naruby, ako dáka stará ponožka. ––– Rortyho téza „nevieme, ako sa jazyk napája na svet, teória referencie je preto neužitočná. Jazyk nesúvisí s realitou“ (Rorty, 1999) akoby toto naše romantické znepokojenie potvrdzovala postmodernou argumentáciou. Podobne Derridovo transcendentné označované zásadným spôsobom zneisťuje sémantické funkcie kultúry. Kedysi sme  verili novinárom – ba dokonca v novinárske osobnosti – dnes už v nich (Podľa Rortyho, Derridu a iných podobných mysliteľov)? nemáme veriť. Ale táto viera nám hlboko v duši chýba a spôsobuje melanchóliu i žiaľ!…



V spravodajstve a hlavne v legislatíve však jednako nemožno abstrahovať od presného významu slova/syntaxe a jasných definícií. Jednoznačnú sémantiku ústavy/zákona, ani explicitnú sémantiku žurnalistickej správy zaiste nemožno odmietnuť – iba ak za cenu nastolenia iracionálnych foriem vlády goebbelsovského typu. Ruku v ruke s takouto filozofiou pochodujú potom mediálne stratégie infotainmentu a všetky manipulatívne postupy médií. Ich úlohou je vliezť populáciám pod kožu ako parazit a odvádzať pozornosť od vecí zásadných.

Vlani Parlamentné zhromaždenie Rady Európy novelizovalo – poľahučky, potichučky – novinársky etický kódex EÚ, ktorý vstúpil do platnosti roku 1993 ako Rezolúcia 1003. Základ etiky novinára definuje Rezolúcia 1003 v preambule  takto:

1. – Okrem zákonných práv a povinností, stanovených príslušnými právnymi predpismi majú oznamovacie prostriedky aj etickú zodpovednosť voči občanom a spoločnosti, čo musíme zdôrazniť najmä v súčasnej dobe, keď informácie a komunikácia hrajú veľmi dôležitú úlohu pri formovaní občianskych postojov, pri rozvoji spoločnosti a demokratického života.

2. – Novinárska profesia zahrnuje práva a povinnosti, slobody a zodpovednosť.

3. – Základným princípom akejkoľvek etickej úvahy o žurnalistike je jasné rozlišovanie medzi správami a názormi, aby bolo nemožné si ich spliesť. Správy sú informácie o faktoch a údajoch, kým názory tlmočia myšlienky, postrehy, názory alebo hodnotové vyjadrenia mediálnych organizácií, vydavateľov alebo novinárov.

4. – Šírenie správ má byť založené na pravdivosti, zaistenej náležitými prostriedkami overenia a dôkazu, a na nestrannosti v prezentácii, opise či narácii. […]

Stručná, jasná a presná reč – kľúčové vyjadrenie a odôvodnenie týchto troch paragrafov však nájdeme až v hlavnej časti Rezolúcie 1003 (1993), a to v Paragrafe 2:

2. – Informácia je základným právom, zdôrazneným judikatúrou Európskej komisie a Súdu pre ľudské práva v článku 10 Európskej dohody o ľudských právach a uznané aj v súlade s Článkom 9 Európskej dohody o cezhraničnej televízii, rovnako tiež vo všetkých demokratických ústavách. Držiteľom práva je občan, ktorý má preto aj právo požadovať, aby informácie poskytované novinármi boli sprostredkované pravdivo v prípade správ a úprimne v prípade stanovísk, bez vonkajšieho zásahu zo strany orgánov verejnej moci či súkromného sektora.

To všetko však už nie je pravda – novela Novinárskeho etického kódexu EÚ, Rezolúcia 2066 z leta minulého roka stavia veci do úplne odlišného svetla:

3. – Vítame praktické iniciatívy novinárov a ich profesijných organizácií v podpore vysokých etických štandardov, ako je napríklad Etická žurnalistická iniciatíva zo strany Medzinárodnej federácie novinárov prijatá na jej Svetovom kongrese v Moskve v roku 2007 a podporovaná Európskou úniou a Radou Európy. Zhromaždenie sa odvoláva na svoju Rezolúciu 1003 (1993) o etike žurnalistiky a so znepokojením konštatuje, že meniace sa mediálne prostredie je výzvou pre novinársku etiku a etické kódexy, pretože nie všetci novinári ich prísne dodržujú.

9. –  [Parlamentné zhromaždenie EÚ] pripomína svoju Rezolúciu 2001 (2014) o násilí v médiách i prostredníctvom médií, víta samoregulačné mechanizmy vysielacích spoločností, ale aj filmového a herného priemyslu pre ochranu neplnoletých osôb pred násilím, a to dobrovoľným ratingom svojich mediálnych obsahov. Média sú redakčne zodpovedné za svoje výstupy v zmysle vyhýbania sa násilným obsahom, ktoré poškodzujú dôstojnosť ľudskej bytosti, alebo by mohli narušiť fyzický, psychický či mravný vývoj detí a mladistvých.

11. – Zhromaždenie uznáva samoreguláciu médií ako prostriedok na zníženie vplyvu štátu a ostatných sektorov spoločnosti na mediálne obsahy. Okrem toho samoregulačné mechanizmy môžu uľahčiť urovnanie sporov o mediálne obsahy mimosúdnou cestou. Jednako Zhromaždenie pripomína členským štátom, že obmedzenie slobody prejavu a informácií prostredníctvom oznamovacích prostriedkov zo strany verejných orgánov musí byť stanovené zákonom, musí sledovať legitímne ciele a musí byť pre demokratickú spoločnosť nevyhnutná. Samoregulácia médií musí byť dobrovoľná a musí mať viac etický, než právne záväzný charakter.

Všimli ste si ten logický rozpor? Na jednej strane Zhromaždenie „uznáva samoreguláciu médií ako prostriedok na zníženie vplyvu štátu“ – na druhej strane požaduje od štátu, aby eventuálne obmedzenia „stanovil zákonom“. Navyše, kto v samoregulačných (hi-hi-hi!) orgánoch rozhodne o chúlostivých veciach, ako je lož, alebo vedomé osočenie fyzickej či právnickej osoby, a to s božskou neomylnosťou? – Tvrdím: Nik.

Rezolúcia 2066 sa zriekla pôvodnej exaktnej definície etických rámcov žurnalistickej profesie (ako sme ich citovali vyššie z Rezolúcie 1003), ale zato sa odvoláva na ďalšie tri staršie mediálne rezolúcie a jedno odporúčanie. Takže nejde o koncízny dokument, ale o neprehľadný, čudne rozmazaný čudný kódex viacerých nesúvisiacich dokumentov.

Napríklad Rezolúcia 1577 (2007) s názvom Towards decriminalisation of defamation [Cesta k dekriminalizácii nactiutŕhania]. Uf, to sme dopadli! V Paragrafe 6 Rezolúcia1577 (2007) stanovuje:

6. – Zákony proti ohováraniu sledujú legitímny cieľ ochrany povesti a práv druhých. Zhromaždenie jednako nabáda členské štáty, aby uplatňovali tieto zákony s maximálnym obmedzením, pretože môžu vážne poškodzovať slobodu prejavu. Preto Zhromaždenie trvá na tom, aby existovali procesné záruky, umožňujúce komukoľvek, obvinenému z nactiutŕhania či hanobenia dôsledne dokázať svoje tvrdenia, a to tak, aby sa zabránilo nutnosti prípadnej trestnej zodpovednosti.

Teda: Ochrana práv cti a dobrej povesti kohokoľvek je až na druhom mieste! Sloboda urážať a dezinformovať a ničiť ľuďom životy je novodobé zlaté teľa. Pokloňme sa mu pokorne!… Je to krok späť? Nie. Je to bahno ne-kompetencie, do ktorého sa bude žurnalistika ďalej prepadať. – Aký je cieľ týchto a takýchto opatrení, je nad slnko jasnejšie.