Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

Novodobé chrámy

Esej o hľadaní ľudskej „spásy“ a o podvedomej túžbe „zabúdať“ na vlastné hriechy
Počet zobrazení: 1778

Ľudia chodili a chodievajú do Božích chrámov s pokorou, úctou a prosbou o odpustenie povestných siedmich hriechov, aby naplnili ideál ukrižovaného Krista; do novodobých chrámov spotreby, ako nazval veľké nákupné centrá George Ritzer, americký sociológ, autor postmodernej sociálnej teórie, vstupujú s ambivalentnou túžbou zadosťučiniť sami sebe, no zároveň potlačiť svoje materiálne a duchovné obžerstvo i hriešne predstavy. Veria, že medzi nablýskanými výkladmi, v záplave pozlátky tovarov od výmyslu sveta, v súzvuku človeka kupujúceho ukrytého v beztvarom dave, nájdu stratené sebavedomie, akúsi novú kultúrnu renesanciu, ktorá v nich vykreše nové hodnoty.

Sebaklam!

Napokon v nich zvíťazí ono hmotárske – mať, mať, mať! Už im nestačí stretávať sa s ľuďmi na korze, vyjsť si do prírody, nechýbajú im typické útulné obchodíky, kde sa poznal každý s každým, nezostáva čas na to, aby využili každú voľnú chvíľku na hry či porozprávanie sa so svojimi deťmi. Neprekáža im, že sa centrum Bratislavy vyprázdnilo (okrem turistov) a život sa presúva do oných „chrámov“. Žiaľ! Nevdojak si v tejto súvislosti spomínam na jednu zo záverečných scénok dokumentárneho filmu Český sen (2004), ktorý nakrútili ako absolventskú prácu dvaja študenti pražskej FAMU: Po zelenej lúke sa ženie pod vplyvom masívnej reklamy a sľubovaných, doteraz nevídane nízkych cien ľudská masa do novootvoreného supermarketu, navzájom sa predbiehajú, strkajú, každý chce byť prvý, aby sa aj naňho ušlo. Dorazia k vyzdobenému priečeliu, a zrazu studená sprcha – za priečelím je prázdno! Nastane haravara, ľudia nadávajú, hádžu kamene... Alebo iný príklad: film Hypermaket (2007, Česko), nakrútený podľa scenára spisovateľa a dramatika Viliama Klimáčka (jeho rovnomennú hru uvádzalo SND) – v tomto prípade za všetko hovoria napríklad útržky dialógov: „Prídete si kúpiť žuvačku, a odídete s mikrovlnkou... Pri počúvaní Vivaldiho sa najlepšie vykosťuje mäso... Ľudia už nechodia v nedeľu do kostola, ale chodia nakupovať... Sviežosť a čistota, okno do sveta.“ Istý mladík na margo diskusie k tomuto filmu napísal: „Keď sa rozbiehali rozličné víkendové zľavy a akcie, musel som zakaždým vstávať ráno o pol siedmej, poslušne nasadnúť do auta, aby nám vraj niekto nevyfúkol výhodnú kúpu, (...) promenádoval som sa preplnenými uličkami supermarketu a hľadal dvadsaťkilové balenie Arielu. (...) Vtedy ma s tým foter poriadne štval.“
 

Vízie vlastnenia a pôžitku


Materiálna prapodstata človeka, premena bytia o sebe na bytie pre seba (podľa Sartra), vedie človeka chtiac-nechtiac do strminy, za ktorou je priepasť v podobe vízie vlastnenia a pôžitku – a v súčasnosti je jednou z nich sieť „chrámov“ spotreby. Ľudská bytosť pociťuje nutkanie niečo mať, aj keď to nepotrebuje, dožičiť si kus radosti a slasti. Čo urobí? Vyberie sa do novodobých chrámových príbytkov a hľadá, čo ho uspokojí – pohľad na pekné veci, kúpa tovaru, šálka dobrej kávy, pohár vína, zaujímavý film, niekedy za ním dokonca prídu umelci rovno na pľac nákupného strediska. Nepochybne to napomáha aj neodškriepiteľný rast kúpnej sily obyvateľstva v ostatných rokoch, ktorý je na Slovensku spomedzi krajín V4 najvýraznejší.

Filozof Slavoj Žižek vidí, s istou dávkou irónie, v uctievaní týchto „chrámov“ aj vedomý pokus ľudí o získanie odpustkov za svoje hriechy: „Vojdete do Starbucksu a kúpite si cappuccino. Čo si spolu s ním kúpite? No predsa ideológiu, ktorú chcete počuť! Na stenách im visia plagáty a letáky s nápismi: ,Áno, naša káva patrí medzi najdrahšie.‘ A potom nasleduje vysvetlenie: ,Jedno percento z nášho príjmu poskytujeme deťom v Guatemale.‘ Zaplatíte (bez ohľadu na to, či je slogan pravdivý) a ani trocha vás nemrzí vysoká cena, veď aj vy pomáhate chudobným. Svedomiu sa uľaví.“

Navyše, novodobé chrámy prehlbujú akoby ostnatým drôtom zatarasenú hranicu medzi bohatými a chudobnými, akési vysoké trumpovské mexické múry. Len nedávno vyháňali, ako sme sa mohli dočítať v tlači, v treskúcich mrazoch z istého bratislavského supermarketu troch bezdomovcov. A to surovo, bez zľutovania!

Precízne onen jav opísal sociológ Zygmunt Baumann v stati The London Riots – On Consumerism Coming Home To Roost (Londýnske nepokoje – pomsta konzumerizmu): „Pre zúbožených konzumentov, momentálne nemajetných, znamená nenakupovanie pokorujúcu a odpudivú stigmu nenaplneného života, vlastnej zbytočnosti a ničoty – nielen totálnej absencie potešenia, ale i ľudskej dôstojnosti. Zmyslu života. A naostatok absenciu príslušnosti k človečenstvu, sebaúcty a úcty zo strany iných. Supermarkety slúžia členom ,kongregácie‘ ako chrámy na vzdávanie úcty veciam.“

Áno, pre anathemizovaných sú to nepriateľské predpolia postavené na území ich exilu. Tieto hradby, hatiace prístup k tovaru, ochraňujú ostatných pred podobným osudom. Oceľové rošty a žalúzie, kamery, bezpečnostné stráže pri vstupe či ukryté vo vnútri len umocňujú atmosféru bojiska a prebiehajúcich nepriateľských akcií. Tieto ozbrojené a dôsledne kontrolované nepriateľské citadely, týčiace sa vôkol nás, pripomínajú dňom i nocou biedu, potupu a ponižovanie. Vyzývavo vo svojej vznešenej a arogantnej nedostupnosti kričia: Trúfnite si! Ale na čo si máme trúfnuť?
 

Katedrály bez múrov


George Ritzer upozorňuje, že na začiatku 21. storočia sa zjavujú ešte iné katedrály spotreby, bez tehál, betónu a múrov, chrámy vysielajúce vo virtuálnom svete nekonečný lúč produktov – internetové obchody s vlajkovou loďou Amazon –, a práve tie atomizujú vzťahy medzi ľuďmi, umocňujú odcudzenie v celom spoločenstve, ich „istá tajomnosť, nový spôsob komunikácie zvyšuje atraktívnosť pre konzumentov, zapája do tohto procesu nové javy v podobe vysoko integrovaných a efektívnych systémov, vrátane webových stránok, expresných prepravných spoločností, kamiónov, letísk a lietadiel“ (New Cathedrals of Consumption – Nové katedrály spotreby). Bez osobnej účasti, aktívneho kontaktu s reálnym životom!

Zároveň s tým sa menia i vyjadrovacie prostriedky a jazykové prejavy. Napokon, nie je to nič nové, v podmienkach fungovania Veľkého brata (zdá sa, že katedrály spotreby ním sú) to vo forme newspeaku predpovedal George Orwell (román 1984), keď v súvislosti so slovnou zásobou uviedol, že jej rozsah sa bude postupne znižovať a prispôsobovať politickým cieľom a že „bude navodzovať žiaduci myšlienkový postoj človeka“. Na niečo podobné poukazuje Erich Fromm, nemecko-americký sociológ a filozof, v knihe Mať alebo byť?, keď konštatuje: „Oproti minulosti sa zmenila i reč v tom zmysle, že dnes používame viac podstatných mien a menej slovies: hovoríme napríklad mám problém namiesto ocitol som sa v ťažkostiach, mám ženu namiesto som ženatý, mám bolestivé kĺby namiesto bolia ma kĺby. Je to znak odcudzenia – ak poviem mám problém, vylúčim zo situácie svoje ja a spolu s pocitmi sa pretvoria na niečo, čo mám a čo existuje mimo mňa.“
 

Cesta nahor nie je vždy nahor


Slasť z vlastníctva či privlastňovania, a nie spolupatričnosti až pričasto cítiť a počuť z úst našich politikov (v súčasnosti koaličných), veľmi radi sa vyžívajú vo výrazoch moja vláda, môj úrad, moje ministerstvo, mám dosť pracovníkov atď., akosi zabúdajú na slovko náš, naša, naše, štátny, verejný... Oveľa horšie však je, keď si nafúknu (vo všeobecnosti) hrvoľ slovného obžerstva a strácajú kontrolu nad svojím verbálnym vyjadrovaním – nechcem a nemieniť robiť niekomu advokáta či zbytočne atakovať –, no v ostatnom čase sa v elektrizujúcom napätí vládnej krízy vyznamenávali najmä niektorí členovia opozície, ktorých slovná zásoba sa stenčila na hanlivú pejoratívnu spŕšku (zlodej, zradca, darebák, zlodej, kradoš, svine, podvodník, škodná...). Smutné, keď niekto przní krásnu a pestrú slovenčinu (s vyše 200 000 slovami) nepatričnými výrazmi a vystačí si s desiatkou nevyberaných slov (pritom na bežnú komunikáciu v domácej kuchynskej reči bohato postačuje 300 slov (Jozef Mistrík, Slovenské pohľady č. 3/2018). Nuž, ako hovorí profesor Ivan Hulín, múdrosť sa nezískava pozíciou, ale pozície by mali získavať výnimočne múdri a ľudsky statoční a vo vede úspešní odborníci. Iná cesta nie je cestou nahor. A ja dodávam, ani poslanecký post nie je vždy cestou nahor, niekedy môže byť aj ukážkou ľudskej neférovosti a človečenského zlyhania. Nehovoriac už o mediálnych excesoch, ktoré si ich protagonisti obaľujú davom ako masívnou vrstvou tulenieho tuku. Napríklad aj v spojitosti s kauzou nervového plynu Novičok: jeden z jeho strojcov Rus Vil Mirzajanov, ktorý už dávnejšie emigroval do USA, vydal knihu State Secrets (Štátne tajomstvá, predáva sa v Amazone), v ktorej sa na s. 449 pod značkou A-232 uvádza chemický vzorec tejto látky (môžem to prezradiť, lebo je to všeobecne známe, a takisto je známe, že plyn používajú rozličné teroristické skupiny vo svete).

Apropo, na mediálnu tému škoda ďalších slov, všetko napovie jedna sloha z azda najchýrnejšej svetovej romantickej básnickej skladby Edgara Allana Poea Havran:

Démon, ktorý dušu trýzni, buď už ticho, čuš a zmizni,
choď ta, kde sa búria besy a kde chmúrny vietor znie!

Hovoríš len bohapustú lož, tak zmizni, nevytrús tu
ani pierko, opusť bustu, strať sa rýchlo, nečujne!
Vyber zobák z môjho srdca, strať sa rýchlo, nečujne!
Havran kráka: „Veru nie.“
 

Chytanie na udičku


Výstižné predovšetkým pre tých, čo vyhodia slovo do vzduchu, a na zem padne klamstvo!

Nedá mi preto nevrátiť sa na úvod tejto eseje, k filmu Český sen. Už po niekoľkých minútach sa z neho dozvieme, akými formami a metódami sa dá manipulovať verejnou mienkou. Taliansky odborník Oliviero Toscani označil reklamu za navoňanú zdochlinu. Lenže tá vo filme ožije a zahrá sa na vábivú krásavicu: Reklamná agentúra si najprv zavolá návštevníkov nákupných centier a sonduje, čo ich do týchto „chrámov“ láka („milujem supermarkety“, „keď vstúpim do hypermarketu, akoby po daždi vyšlo slniečko“), naostatok im predložia propagačný leták a požiadajú ich, aby v ňom listovali, špeciálnou kamerou zisťujú, na aké miesto im najprv padnú oči. Všetko zosumarizujú, a hurá do roboty... Budúceho konzumenta neexistujúceho supermarketu treba predsa chytiť na udičku...

A výsledok? Upachtený dav bežiaci v závere filmu za prázdnou vidinou...

Žiaľ, častým osudom davu je sadať na lep... a nielen v súvislosti s hypermarketmi. 

(Báseň Havran preložila Jana Kantorová-Báliková.)

Esej vyšla v Literárnom týždenníku 11 – 12/2018

Priemer: 4.3 (13 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama