O čo išlo na summite G7 v Nemecku?

V zámku Elmau neďaleko Garmisch-Partenkirchenu sa 7. a 8. júna zišiel štyridsiaty prvý summit G7. Ide o pravidelné každoročne stretnutie spočiatku vedúcich predstaviteľov šiestich štátov (Austrália, Francúzsko, Japonsko, Nemecko, Spojené štáty americké, Taliansko a Veľká Británia), ktoré sa pred 40 rokmi samy vyhlásili za najvýznamnejšie na svete. Kanada sa k nim pridala v roku 1976 a vznikla „sedmička“. Na stretnutia začali pozývať aj predstaviteľov Európskych spoločenstiev, ale názov fóra sa už nezmenil.

V roku 1991 prizvali aj sovietskeho prezidenta M. Gorbačova. Po rozpade ZSSR sa účastníkom summitov stal ruský prezident B. Jeľcin. Od roku 1998 sa summity začali oficiálne nazývať G8. V júli 2006 sa stretnutie „osmičky“ po prvý raz uskutočnilo v Rusku – v Sankt-Peterburgu. V júni 2014 sa malo opätovne konať v Ruskej federácii – v Soči, k tomu však nedošlo.

Rokovanie tohtoročného summitu sa usilovalo predviesť v prvom rade demonštráciu jednoty (a spoločných hodnôt) Západu, ktorého predstavitelia sa už po druhý raz zišli bez Ruska – ako symbol jeho „potrestania“ za konanie v ukrajinskej kríze. Jednota, ktorú prezentovali, však presvedčí iba málokoho azda okrem samotných účastníkov. V konečnom dôsledku smeruje k nekritickej podpore súčasnej iracionálnej politickej línie Washingtonu namierenej najmä voči Ruskej federácii a obhajujúcej americkú politiku na Blízkom východe či v Európe.

Poslednou baštou silného vplyvu USA zostáva NATO. Po roku 1999, keď pakt nelegitímne bombardoval „malú“ Juhosláviu, ale predovšetkým od roku 2011 po ďalšom flagrantnom porušení medzinárodného práva pri bombardovaní Líbye v rámci „napĺňania“ rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1973 o bezletovej zóne, sa stala aliancia silným zdrojom nestability. Spôsobuje ju v priestore, ktorý sama charakterizuje ako „out of area“ (teda mimo svojho územia). Prestíž NATO silne naštrbil aj neúspech operácie ISAF v Afganistane.

Pakt však aj napriek tomu zostáva okrem finančných centier na Wall Streete a v City útočiskom, ku ktorým sa s nádejou udržať si „výnimočné“ postavenie USA vo svete vzhliada Washington, jeho spojenci a prívrženci. Vysvetľuje to aj záujem o rozširovanie NATO kamkoľvek – za akúkoľvek cenu.

Washington na summite tlačil európskych členov G7 aj k urýchleniu rokovaní o Dohode o transatlantickom partnerstve a investovaní (TTIP). Politický aktivista z USA R. McGovern (nar. 1939, v rokoch 1963 – 1990 analytik CIA), známy britkou kritikou zahraničnej a bezpečnostnej politiky Washingtonu preto ironicky navrhol premenovať G7 na G1 + 6. V tomto duchu sa pýtal, či na tohtoročnom summite nájdu A. Merkelová a F. Hollande odvahu postaviť sa proti tlaku USA.

Agenda stretnutia bola formálne „naplnená na prasknutie“. Správa zo stretnutia zverejnená Bielym domom obsahuje štyri základné oblasti (globálna ekonomika, zahraničná politika, klimatické zmeny, energia a environmentálne otázky, rozvoj) a v ich rámci 35 tém rozdielneho rozsahu a významu. Neraz sa až s údivom možno pýtať, ako a prečo sa dostali na program rokovania. Až „dojemnou“ sa javí starosť G7 o riešenie gréckej dlhovej krízy.

Nastolené témy, najmä v ekonomickej  a bezpečnostnej oblasti, neraz pripomínajú situáciu, keď pes naháňa vlastný chvost, lebo problémy a hrozby, ktoré chcú riešiť, vytvárajú vo veľkej miere štáty G7 (predovšetkým tie, ktoré sú aj členmi NATO) –napätie na Ukrajine, Blízkom východe, nárast migrácie, neúčinný boj s terorizmom a pod.  

Summit, ako zvyčajne sprevádzali veľké demonštrácie odporcov súčasného usporiadania sveta. V popredí protestov bola nespokojnosť s pripravovanou dohodou TTIP v Nemecku. Objavili sa aj transparenty s textom: „Proti NATO, proti EÚ a proti ukrajinským banderovcom.“ Tradične boli medzi demonštrantami zastúpení aj environmentálni aktivisti.

Summity často dostávajú označenie lapidárnym výrazom luxusné výlety. Iste ide o veľké, politicky príťažlivé a mediálne atraktívne fórum, ale v ostatných rokoch, neprinieslo prakticky nič nové v riešení problémov sveta, ktorý sa čoraz väčšmi zmieta v ekonomických a bezpečnostných ťažkostiach. Znovu sa len potvrdilo, že fórum G7 sa po viac ako 40 rokoch už prežilo. Najmä problémy globálnej ekonomiky – krízy, série (či už priam reťaze) konfliktov v pásme nestability od západu severnej Afriky po moria pri juhovýchodnej Ázii, dramatický nárast migrácie a pod. vyžadujú opatrenia širšieho formátu.

Bez rešpektovania záujmov a názorov štátov z iných častí sveta ako je Západ, resp. bohatý Sever sa tieto problémy nedajú vyriešiť. Ak sa nenájdu východiská na pôde OSN, treba uskutočňovať takéto stretnutia vo formáte G 20, za účasti štátov BRICS a pod. Súvisí to aj s potrebou väčšmi rešpektovať vytváranie multipolarity v medzinárodných vzťahoch.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Vyšlo v Literárnom týždenníku 23 – 24/2015