O edícii Pohľady za horizont

V priestoroch Inštitútu ASA sa v stredu 10. decembra konala prezentácia edície Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov – Pohľady za horizont, ktorej desaťročnú existenciu a jej vydavateľské počiny účastníkom priblížil riaditeľ vydavateľstva Roman Michelko.

Popri Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov a Inštitútu ASA, spoluorganizátormi podujatia boli aj Futurologická spoločnosť na Slovensku, Ústav politických vied SAV a Klub Nového slova.

Na podujatí zároveň doc. Ladislav Hohoš uviedol najnovšiu knihu tejto edície, ktorou je titul Ellen Meiksinovej Woodovej Impérium kapitálu. Prítomný bol aj prekladateľ publikácie Mário Polónyi. Text  vystúpenia Ladislava Hohoša uverejňujeme.

Ellen Meiksinsová Woodová, Impérium kapitálu, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Edícia Pohľady za horizont, zv. 13, Bratislava 2014.

Autorka je historička, vyučovala politickú vedu na University of York, Toronto. V roku 2011 vyšla v češtine jej monografia „Původ kapitalismu“, ktorá má historicko-ekonomický charakter. Kniha sa nezameriava na históriu imperializmu. Ide skôr o definovanie podstaty kapitalistického impéria, čo by malo  prispieť k lepšiemu pochopeniu toho, ako funguje v súčasnosti.

Prvá kapitola sa týka toho, ako ekonomická moc kapitálu mení vzťah medzi ekonomickou a politickou mocou, ako sa mení vzťah medzi kapitalistickou ekonomikou a teritoriálnym štátom. Ďalšie dve kapitoly sa zaoberajú nekapitalistickými impériami, impériami majetku (Rím, Španielsko) na rozdiel od dominancie byrokratického štátu (Čína) a obchodných impérií (Arabské moslimské impérium, Benátky a Nizozemsko). V ďalších kapitolách nachádzame rozvoj kapitalistického imperializmu, od anglickej dominancie v Írsku až k rozšíreniu do severnej Ameriky, resp. od Britského impéria v Indii k súčasnému procesu globalizácie, v rámci ktorého dominujú USA. Posledná kapitola vysvetľuje úlohu vojenskej sily v rámci nového imperializmu a v rámci globálnej ekonomiky, t. j. novú teóriu a prax vedenia vojny.

E. Woodová definuje kapitalizmus ako systém, v ktorom všetci ekonomickí aktéri sú závislí od trhu, ktorý sprostredkuje taktiež triedne vzťahy medzi výrobcami a kapitalistami (prijímateľmi prospechu). V nekapitalistických spoločnostiach výrobcovia nemajú trhový prístup k výrobným prostriedkom (pôda) a vládnuca trieda sa spolieha na priame násilie. Iba v kapitalizme je ekonomická moc oddelená od politickej; trh disponuje svojou vlastnou mocou. Násilie nevystupuje iba osobne a priamo, ale nepriamo a neosobne prostredníctvom nátlaku trhu, čo vládnuca trieda za pomoci štátu manipuluje vo svoj prospech. Kapitál nepotrebuje priame štátne násilie, postačujú neosobné zákony trhu (osobitnou zbraňou je zadlžovanie), takže ekonomická a politická sféra vystupujú ako oddelené a ekonomické aktivity nepodliehajú demokracii. Kapitalizmus teda rozširuje svoju dominanciu výlučne ekonomickými prostriedkami bez priamej politickej nadvlády a právne zaručených privilégií. Tým sa líšia kapitalistické impériá od nekapitalistických impérií. V období krízy sa však kapitalistické impériá vždy uchyľovali a budú uchyľovať k neekonomickému násiliu. V. I. Lenin v práci Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu dokázal, že konflikty, ktoré nevyhnutne plodí imperializmus, sú v rámci daného systému riešiteľné iba jedným spôsobom, totiž vojnou.

Imperiálna vízia sa stala podstatou zahraničnej politiky USA po druhej svetovej vojne, a to v podobe ekonomickej dominancie (menový systém z Bretton Wood) a vojenskou nadradenosťou (monopol na atómovú zbraň). Svoju dominanciu si USA udržiavajú prostredníctvom manipulácie ekonomických mechanizmov kapitalizmu bez priamej koloniálnej nadvlády. Na druhej strane, globálny kapitál si vyžaduje regulovaný a predvídateľný sociálny, politický a právny poriadok. Autorka poukazuje aj na to, že rozpad ZSSR skomplikoval pretrvávanie hegemónie USA nad vlastnými spojencami. Unilaterálna globálna nadvláda je nedosiahnuteľná natrvalo a vyžaduje permanentný stav vojny, o čom pojednáva posledná kapitola. Nová ideológia vojny bez konca zodpovedá konkrétnym podobám nového imperializmu. Ide o prvý druh imperializmu, pri ktorom nie je účelom vojenskej sily zaberanie území ani víťazstvo nad súpermi. Nerieši sa pritom územná expanzia, ani fyzické ovládnutie obchodných ciest. Napriek tomu však umožnil vybudovanie takejto obrovskej až prehnanej vojenskej základne s celosvetovým dosahom, ktorý nemá v histórii obdobu. Možno je to tak, že nový imperializmus potrebuje takúto masívnu vojenskú silu práve preto, že nemá stanovené žiadne jednoznačné a konečné ciele. Neobmedzená nadvláda nad svetovým hospodárstvom a nad množstvom štátov, ktoré toto hospodárstvo spravujú, si vyžaduje z hľadiska účelu a času neobmedzenú vojenskú pohotovosť. (s. 143, 136-137)

V súčasnosti USA presadzujú svoju ekonomickú hegemóniu prostredníctvom presadzovania dohôd o slobodnom obchode (TTIP v Európe s vylúčením Ruska, TTP v Ázii s vylúčením Číny). Dolár ako svetová rezervná mena vzhľadom na to, že nikto nevie, koľko obeživa je natlačené a tlačí sa ďalej, funguje iba na základe mocenského postavenia USA, teda neekonomickým násilím. Svoju vojenskú silu mienia USA sústrediť v Pacifiku, aby čelili výzve predovšetkým zo strany Číny, ich záujmy na starom kontinente má zabezpečiť poslušná Európska únia, ktorá sa pustí do studenej vojny s Ruskom a podriadi sa ekonomicky prijatím TTIP.  Uvedenému cieľu – okrem iného aj vyvolaním nového kola zbrojenia – slúži zo zahraničia vyvolaný konflikt na Ukrajine. EÚ by sa mala vrátiť k dokumentu Bezpečná Európa v dnešnom svete, ktorý bol  prijatý 12. decembra 2003 a postuluje efektívny multilateralizmus. Zdá sa, že dokument upadol do zabudnutia. V rámci multipolárneho svetového poriadku by Európa mohla byť jedným z globálnych aktérov, ak nájde vlastné hodnotové priority v podobe europeanizmu a vymedzí sa tak voči USA, Rusku, Číne a ďalším nastupujúcim globálnym hráčom. Má na to primeranú ekonomickú silu, ktorú by však musela sprevádzať aj politická a vojenská sila, teda spoločná zahraničná politika a európske jednotky rýchleho nasadenia. Multipolarita si vyžaduje fungujúce medzinárodné inštitúcie, ktoré vedia zaručiť bezpodmienečné rešpektovanie medzinárodného práva, čo predpokladá reformu OSN a najmä jej Bezpečnostnej rady, aby sa „koncert národov“ neskončil ako v roku 1914 kadenciou prvej svetovej vojny.