O prospešnosti dlhov a význame technologických inovácií

Dlhy sú dnes v prípade štátov nezriedka posudzované takmer ako svojrázne morálne zlyhania – ako príklad nerozumnej a detinskej politiky, ktorá musí viesť k úpadku a nešťastiu. Pritom to je nadmerne kritické stanovisko a rôzne formy pôžičiek a úverovania majú svoj ekonomický význam.

Je preto čas postaviť sa na obhajobu politiky zadlžovania, ktorú je teraz tak módne kritizovať.

Veď zadlženie je nezriedka prostriedkom získania zdrojov na investície a rozvoj, ktoré by boli inak nemožné. Veľká časť európskeho rozvoja v 19. a najmä v 20. storočí bola financovaná práve na dlh (teda za prísľub budúceho splatenia nákladov na aktuálne realizovanú aktivitu). Bez možnosti úverovania – keby sa všetko muselo platiť našporenou hotovosťou – by bol  rozvoj priemyslu, železníc, vedecko-výskumnej základne, budovanie verejných stavieb, ako sú cesty, vodovody, školy, nemocnice a pod., výrazne spomalený a Európa by nedosiahla takú ekonomickú úroveň, akú má dnes. Rast bohatstva potom aj uľahčuje splácanie dlhu. Voľakedy vysoká splátka sa pri kontinuálnom raste ekonomiky, napr. o 3% ročne, o dvadsať rokov javí nie takou hroznou.

Najelegantnejšia cesta, ako pre národ vyriešiť dlhový problém, preto nie je škrtenie a odtŕhaním si od úst splácať splátky, ale vlastným rozvojom z dlhov proste „vyrásť“– tak aby sa napr. pomer ich výšky k HDP znižoval. Znamená to však dva predpoklady:

1. Prostriedky získané zadlžovaním musia byť použité efektívnym spôsobom v oblasti, kde môžu priniesť reálny zisk, ktorý dlhy splatí (subjektívny predpoklad).
2. Pričom takáto oblasť musí pre danú spoločnosť v daný moment reálne existovať. Musí byť kam a do čoho investovať, čo nie je vždy samozrejmosťou (objektívny predpoklad).

Analýza procesu bohatnutia európskych spoločností v 18. – 20. storočí potom vedie k prekvapivému záveru, že kríza v rokoch 2008 – 2012  a ňou spôsobená pretrvávajúca stagnácia vo vyspelých štátoch nie je primárne „dlhová“ ale „technologická“.

Je výsledkom pôsobenia istých zákonitostí, ktoré sa prejavujú v rámci rozvoja vedy a techniky a ich vplyvu na ekonomiku.

Vieme, že celá planéta je už v podstate preskúmaná a podelená. Vyspelé ekonomiky nemôžu počítať napr. s tým, že si pripoja nejakú kolóniu s panenskými zdrojmi. Motorom rastu môže byť teda dnes hlavne rast miery efektivity využívania daného objemu zdrojov. Teda predovšetkým cesta technologického pokroku.

Technologický pokrok však nenapreduje nejakou hladkou cestou kontinuálneho vývoja, ale skôr cestou diskontinuity. Poznáme obdobia zrýchleného zavádzania nových technológií (technologické revolúcie) a naopak, skôr obdobia, keď sa spomaľuje, pretože je účelnejšie investovať do aplikácie už získaných technológií než do získavania nových v procese vedeckého a technického bádania, ktorého výsledky sú vopred neodhadnuteľné  a tak predstavujú neistú investíciu.

Pri daných prírodných a ľudských zdrojoch a pri konkrétnych technológiách však existuje istá hranica produkčných možností, ktorú nie je možné prekročiť. Alebo ak áno, tak za cenu úplne neúmerných nákladov. Ekonomika môže rásť len dovtedy, dokiaľ na ňu nenarazí. Pokus získať nejaký „output“ navyše, neadekvátne zvyšuje náklady a takto získané produkty sú považované za predražené a nikto ich nechce za danú cenu kúpiť. Radšej si peniaze odloží.

Toto postihlo vyspelé ekonomiky v roku 2008. Narazili na hranicu produkčných možností určenú technologickou revolúciou, ktorá prebehla v rokoch 1985 – 2000 a jej vonkajšími najviditeľnejšími symbolmi boli počítače, internet a mobily. Nie je náhodou, že zasiahla predovšetkým najvyspelejšie a najbohatšie krajiny. Tie chudobnejšie sa k hraniciam krivky produkčných možností pri daných technológiách skrátka ešte nedopracovali. Majú obrazne povedané, ešte priestor na rast.

Vlády, ktoré financovali významný a takmer kontinuálny rast západných ekonomík počas dvoch-troch desaťročí prevažne na dlh v dobrej viere, že ekonomický rast a inflácia (ako tiež jedna z ciest dlhového financovania) dlh v budúcnosti „roztopia“, si neuvedomili, že pozitívne efekty poslednej technologickej revolúcie sa vyčerpali a narazilo sa na spomenutú hranicu produkčných možností. Pokračovanie starej politiky požičiavania si tak stratilo pozitívny efekt a zmysel. Niekdajší mechanizmus napr. verejných investícií, zvyšovania finančnej masy, stimulovania dopytu a pod. prestali pôsobiť.

Prípadne požičané prostriedky sa mali použiť na rozvoj nových technológií a ich zavádzanie do praxe. Toľko rozumu však vlády nemali a nezriedka sa sústredili len „hasenie“ aktuálne pálčivých sociálnych problémov, pričom je zrejmé, že „nalievanie“ peňazí do dávno neperspektívnych odvetví, regiónov bez adekvátnej infraštruktúry, umelej podpory zamestnávania, vzniku pracovných miest, ktoré by inak nevznikli (čo znamená, že sú ekonomicky zbytočné), problém vzniknutého dlhového bremena a stagnácie hospodárstva len zvyšuje.

Vo vyspelých krajinách najprv spomalenie a potom zastavenie, či dokonca dočasný pokles HDP znamenali v období rokov cca 2005 – 2009 prudký rast výšky dlhu voči HDP. A to nie ani tak pre to, že by si štáty začali zrazu požičiavať viac než zvyčajne, ale najmä preto, že HDP prestal rásť, lebo produkcia narazila na svoj strop... Vo vyspelých krajinách preto nedôjde žiadnym spôsobom k novej konjunktúre prv, než sa začne nová technologická revolúcia. Úlohou vlád je ju stimulovať, pripraviť sa na ňu, naskočiť na jej vlnu  a maximálnym spôsobom ju využiť.

V danej súvislosti je vhodné uviesť, že už sa pomaly, ale iste objavujú technológie, ktoré by mohli byť pre novú technologickú revolúciu nosnými a v perspektíve rokov 2015 – 20 prispieť k hospodárskemu oživeniu.

Žiaľ, v prípade Slovenska sme oprávnení vyjadriť isté obavy nad jeho schopnosťou naskočiť na novú vlnu technologickej revolúcie. Myslenie ekonomických, politických a dokonca vedeckých elít je akoby stále fixované na technickú úroveň sedemdesiatych-osemdesiatych rokov. Hrozí nám, že nakoniec o pár rokov nebudeme zaostávať za vyspelým svetom o jednu technologickú revolúciu (ako teraz), ale dokonca o dve... Analogický prepad však s výnimkou severských krajín hrozí celej Európe... Centrum pokroku sa môže presťahovať na Taiwan, do Singapuru a do Južnej Kórey (do roku 2020 úrovňou HDP na hlavu takmer určite predstihnú s výnimkou Nórska a Luxemburska asi všetky krajiny EÚ).

Foto: Mosman Council/cc