Od arabskej jari po Islamský štát (2)

Od kolonializmu po revolúcie
Počet zobrazení: 7041

m._havran_starsi.jpgAk vyjde kniha, ktorá je v úplnom protiklade s mainstreamovou mienkou, mala by vzbudiť aspoň nejakú reakciu, rozhorčenie, odsúdenie, nesúhlas. Nič také sa neudialo pri titule Michala Havrana Od arabskej jari k Islamskému štátu. Asi mienkotvorní novinári vedia, prečo si knihu nevšimli. Čitateľom Slova ju odporúčame – teraz uverejňujeme dokončenie úvodnej časti Od kolonializmu po revolúcie.

Od arabskej jari po Islamský štát (1)

SÚVISIACE:
Rozhovor s Michalom Havranom: „Vy si píšte, čo chcete...“
Kniháreň – jún 2017

Bush junior, predtým majiteľ basketbalového mužstva a jeden čas vážny alkoholik, mal o svete aj v čase nástupu na najvyšší úrad ako guvernér štátu Texas – práve tam každoročne popravujú najviac väzňov spomedzi tridsaťjeden amerických štátov, v ktorých je trest smrti zavedený – iba chabé znalosti o svete a už vôbec nemohol chápať nábožensko-kultúrny rozdiel medzi kresťanstvom a islamom. Siahol však po doktríne, nesúcej meno jej autora Paula Wolfowitza. Zbehlejší čitatelia si istotne na toto meno spomenú.

havran_obalka.jpgMichal Havran: Od arabskej jari po Islamský štát
Marenčin PT, 4. 4. 2017, 224 strán


Pôvodne bol akože intelektuálom, prednášal študentom o veľkosti a nedostihnuteľnosti Ameriky vo svete. Lenže čo z toho, keď išlo iba o teóriu. Občas sa mu zdalo, že viacerí študenti sa počas jeho prednášok nudili.

Pre mnohých vzdelancov nemôže byť väčšie zadosťučinenie, než keď ich oslovia mocní tohto sveta... Potrebujú pomoc. Kedysi prezident Ronald Reagan v konzervatívnom mesačníku The Commentary prečítal článok tiež už nebohej profesorky politológie Jane Kirkaptrickovej a hneď jej ponúkol veľvyslanecké miesto stálej zástupkyne USA v OSN. Nezaváhala... To bol prípad Henryho Kissingera, Zbigniewa Brzezinského, ale aj Paula Wolfowitza a ďalších.

Naraz tvorili dejiny. Teóriu mohli vložiť do praxe.

Aj Wolfowitz prišiel s vlastnou politickou doktrínou, ktorá sa stala pre Busha juniora receptom na riadenie nového sveta po skončení studenej vojny.

Ale pozor: túto udalosť považuje Amerika dosiaľ za svoje politicko-mocenské víťazstvo!

A vážne, teoreticky, sa tomu hovorí unilateralizmus alebo jednopolarizmus, na rozdiel od bývalého bipolarizmu, keď bol svet rozdelený na dva ideologicky odlišné bloky. Wolfowitzova doktrína z roku 1992 sa ocitla na svetle božom tesne po páde socializmu a rozpade nielen sovietskeho bloku, ale aj samotného Sovietskeho zväzu.

Vybral som z nej podstatné body.

1. Naším prvoradým cieľom je zabrániť, aby sa znovu objavil konkurent, a to buď na území bývalého Sovietskeho zväzu, alebo inde, ktorý predstavuje hrozbu poriadku ako v minulosti Sovietsky zväz.

2. Toto je dominantný dôvod tvoriaci základ novej regionálnej obrannej stratégie. To si vyžaduje, aby sme sa snažili zabrániť akejkoľvek mocnosti ovládnuť región, ktorého zdroje by za konsolidovanej kontroly postačovali na vytvorenie mocnosti globálnej.

Toľko Wolfowitz, ktorému však stihli po odchode z vládnej funkcii darovať „trafiku“. Krátko bol šéfom Svetovej banky, inštitúcie, ktorá spolu s Medzinárodným menovým fondom patrí medzi hlavné páky presadzovania vôle amerického globalizmu. Ale stihol mať ešte aj milenku, ktorá sa však bohvieako o neho nestarala, lebo jestvuje foto, na ktorom vidno jeho vyzutú nohu s dierami na ponožkách... 

Hrozbu pre USA podľa Wolfowitza predstavujú teraz najmä dve krajiny: Rusko a Čína!

A najnovšia americká Národná bezpečnostná stratégia s kódovým označením rok 2015 ich spolu so Severnou Kóreou a Iránom zaradila medzi tzv. revizionistické štáty.

Na tomto mieste by sa patrilo pousmiať, lebo predsa len v porovnaní s minulosťou ide o pokrok... Ronald Reagan bol povestný pseudopolitologickými bonmotmi. Používal dva termíny. Na označenie Sovietskeho zväzu mal poruke výraz „ríša zla“ a Irak, Irán a KĽDR častoval prívlastkami „darebácke štáty“.

Takže, ak americká vláda vystačí iba s termínom revizionizmu, ide z hľadiska vývoja propagandistického myslenia vo Washingtone naozaj o pokrok...

Amerika v ostatných svojich vojnách prehrala.

Dávnejšie vo Vietname, ale najnovšie v Iraku a Afganistane, aj keď to politici a vojenskí stratégovia a povestné „talking heads“ /hovoriace hlavy/, teda mediálni komentátori a analytici, je ich najviac sto, pôsobia najmä v TV a rozhlase, nemôžu nikdy pripustiť. Amerika má, pravdaže, naďalej najväčšiu vojenskú silu, ktorou dokáže rozvrátiť a zničiť akýkoľvek štát, s výnimkou Ruska a Číny. Zanecháva po sebe pamätníky, zničené rodiny, chaos, tragédie. Pozri Afganistan, Irak, Líbya, Somálsko, Jemen, a ostatný pokus so Sýriou jej zatiaľ nevyšiel.

A jestvuje akési americké poučenie z krízového vývoja...?

Objavili sa náznaky – a dokonca ich predniesol aj najvyšší veliteľ, prezident Barack Obama v prejave pred kadetmi na povestnej vojenskej akadémii vo West Pointe. Práve tam zvyknú americkí prezidenti prednášať svoje vojenské koncepcie, aby to vo svete zaznelo poriadne. Vyhlásil, že Spojené štáty budú nasadzovať armádu iba v prípade priameho ohrozenia svojej bezpečnosti. Ale aj tak zdôraznil, že: „Amerika musí hrať na svetovom kolbišti vodcovskú úlohu. Lebo keď to neurobíme my, neurobí to nikto iný.“

Mohlo by sa teda zdať, že ide svojím spôsobom o ústup od Wolfowitzovej doktríny.

Tú Bush junior naplno uplatnil v Iraku, no na odporučenie jej autora a ďalších povestných neokons /neokonzervatívcov/, medzi ktorých treba zaradiť aj bývalú ministerku zahraničných vecí Condolleeze Riceovú či „pisálka“ ultrapravicového týždenníka The Weekly, nepolepšiteľného štváča Williama Kristola, ktorý prišiel s „vlastným“ nápadom.

Nasadenie demokracie do tzv. širšieho Blízkeho východu, teda do vybraných arabských štátov. Nie, pravdaže, do monarchií typu spriatelenej Saudskej Arábie, kde „demokracia“ určite každý deň prekvitá – veď USA sa o to na pôde OSN pred časom zasadili –,kde ženy iba nedávno dostali právo riadiť auto, aj to za prítomnosti manžela alebo brata, a kde sa verejne kameňujú cudzoložné ženy a napr. neposlušných blogerov bičujú, za predsednícku krajinu výboru na obranu ľudských práv...

A začal sa rodiť nápad o spustení tzv. arabskej jari.

Projekt mal zakryť krvavú intervenciu v Iraku, kde na veľké sklamanie a počudovanie, napr. Bushovho viceprezidenta Dicka Cheneyho, Iračania nevítali amerických boys ako osloboditeľov s kyticami kvetov...

A tak sa za pomoci amerických ambasád a tzv. nevládnych organizácií spustili v roku 2011 vo vytypovaných krajinách tzv. revolúcie... Niečo sa pohlo najskôr v Tunisku, aj keď vôbec nešlo o tento cieľ. Nešlo ani o Egypt.

V plánoch po Afganistane, aj keď tam išlo o odplatu za útok teroristického komanda unesenými lietadlami na newyorské dvojičky a Pentagón a zákernej invázii do Iraku, figurovali iba Líbya a Sýria, dva štáty, ktoré sa nepoddali americkému tlaku.

Tunisko z hľadiska americkej geopolitiky nemalo a nemá zásadný význam, no poslúžilo ako vhodná iskra. Keď sa začali pohyby v Egypte – s čím sa spočiatku nerátalo, lebo prezident Husní Mubarak bol oddaným spojencom Ameriky, no podľa niektorých US pozorovateľov sa za roky od nahradenia zavraždeného prezidenta Anwara as Sadata už správal ako dedičný monarcha a stálo teda za úvahu poslať ho nejako jemne, z pozadia, do politického dôchodku a nahradiť ho jeho synom, vyznávačom rovnakých postojov.

No zvládnuť „revolučný“ pohyb v takej krajine, akou je Egypt, sa ukázalo nad sily americkej ambasády. Mládež si na hlavnom káhirskom námestí Middán It Tahrír odkričala svoje heslá o slobode a demokracii, ale po pár mesiacoch sa naraz vynorila mohutná, dovtedy akoby v širokých púštnych priestoroch ukrytá nevídaná sila.

Moslimské bratstvo! A došlo ku klasickému paradoxu: ku krádeži revolúcie...

No keď sloboda, tak sloboda, keď demokracia, tak demokracia, a keď slobodné voľby tak slobodné voľby. A v nich už po odstavení Mubaraka zvíťazil kandidát Moslimského bratstva, Mohammad Mursí. Prezident Barack Obama, podporujúci Wolfowitz-Bushovu doktrínu, voľby formálne privítal, ale v zákulisí sa už iba čakalo na akciu armády. A armáda nesklamala. Vojenským pučom zvrhla demokraticky zvolenú hlavu štátu...

Moslimské bratstvo zakázala, prezidenta posadili za mreže a odsúdili najskôr na smrť, no po telefonáte z Bieleho domu na doživotie, oficiálne za špionáž pre Katar. K moci sa dostal šesťdesiatročný generál Abdul Fattah Al Sisi, verný stúpenec Mubaraka a rovnako vojenský spojenec Washingtonu, no vraj aj slušný priateľ Izraela. Egyptskú armádu, ktorú Američania ročne futrujú finančnou injekciou vo výške jeden a pol miliardy dolárov, nemohli nechať padnúť na oltár arabskej jari...

Až k takému obratu dokážu doviesť Ameriku jej mocenské doktríny...

Práve egyptskej jari venujem v knihe najviac miesta, pretože na jej priebehu vynikne v ilustračnej podobe zákulisná mocenská hra Spojených štátov, čo by mohlo poslúžiť ako podklad na filmový scenár à la Hollywood. Naozajstný thriller s postavami hrdinov, zradcov a obetí.

Z Egypta posunuli arabskú jar do Líbye, kde sa Amerika neštítila ani falošne sa ukryť za francúzsko-anglickú leteckú intervenciu, aby po pár mesiacoch mohli oslavovať hanebné zavraždenie plukovníka Kaddáfího. Výsledkom je, že teraz ani nevedia, kde sídli tzv. nová líbyjská vláda a ktoré je hlavné mesto rozbombardovaného štátu. Tripolis alebo Tobruk... Zničili krajinu, ktorá za vyše štyridsať rokov dosiahla poprednú životnú úroveň, kde pre vlastné rodiny zarábalo ešte aj dva milióny zahraničných robotníkov a expertov rôznych profesií – aj z bývalého Československa. Takže určitá časť v knihe patrí kapitole o osude Líbye a samotného plukovníka.

Odtiaľ hráči dnešného sveta posunuli „ratolesť“ arabskej jari do Sýrie a hneď ústami „demokrata“ Obamu, inak nositeľa Nobelovej ceny mieru, vyhlásili, že sýrsky prezident musí odísť. Na tomto mieste si treba položiť smiešnu otázku: prečo dosiaľ nik nevyzval niektorého z amerických prezidentov či britských premiérov, alebo francúzskych vrcholných politikov na odstúpenie zo svojich funkcií, lebo... Lebo aj pre Washingtonom zinscenovaný násilný prevrat na Ukrajine, pričom im vôbec nevadí, že noví vládcovia majú podporu nielen rovno od fašistického zoskupenia Pravý sektor, ale zo Stepana Banderu, ktorého bandy na sklonku druhej svetovej vojny operovali dokonca aj na Slovensku, vyrobili novodobého národného hrdinu...

To je dnešný svet s jeho nepredstaviteľným pokrytectvom.

Líbyou som sa ako začínajúci zahraničnopolitický komentátor začal zaoberať od prvého dňa, keď prvého septembra roku 1969 mladý dôstojník Muammar Kaddáfí zvrhol monarchiu na čele s kráľom Idrisom I. Kapitola patrí teda aj tejto severoafrickej krajine, ktorá za štyridsať rokov revolučného pohybu prekonala výrazný pokrok a stala sa jednou z najrozvinutejších afrických krajín až tak, že sa stala prekážkou staronových dobyvateľov Západu. Dnes ako jednotný štát už nejestvuje a je ovládaná nielen „umiernenými“ islamskými milíciami, ale časť, napr. prístav Syrta s povestnými ropnými rafinériami, ovláda líbyjská odnož tzv. Islamského štátu. Kapitola pod názvom Príbeh plukovníka Kaddáfího aspoň sčasti dokumentuje osudy Líbye.

Sýriu som navštevoval ešte za bývalého prezidenta Hafíza al Asáda /mám od neho na pamiatku aj malú ozdobnú guľôčku z kúska torty, ktorú nám servíroval na recepcii/, otca dnešného prezidenta, a aj preto je mi zvlášť ľúto tých strašných obetí a státisícov utečencov.

Kapitola patrí teda aj Sýrii.

A, pravdaže, aj keď je veľmi priskoro napísať príbeh tzv. Islamského štátu, nemohol som tento fenomén dnešného sveta, o ktorom sa hovorí už aj v slovenských krčmách, obísť. Ale aby som nezabudol ani na „arabskú jar“ v arabských monarchiách, teda tam, kde ako napr. v Saudskej Arábii je celý štát v rukách jednej rodiny Saudov a podľa jej mena nesie krajina aj názov, čo je svetový unikát, a nový kráľ Salman ju riadi v prospech s ním rodinne spriaznených tridsaťtisíc princov...

Ale verte či nie, jednou takou drobnou monarchiou sa tiež arabská jar prehnala.

Bahrajnom!

Na hlavnom Perlovom námestí, v hlavnom meste Manname, sa odvážili tisíce občanov – „iba“ náboženských šiitov – požiadať o viac slobody.

To si ale dali.

Zabudli, že v prístave kotví piata americká vojnová flotila a že po dlhom moste cez záliv by sa k nim mohli dostať aj cudzí vojaci, keby bolo s tamojším sunitským kráľom Hamadom bin Isa Al Chálifom a spriaznencom Saudov zle nedobre. Aj sa tak stalo a saudské jednotky jedného pekného slnečného dňa bahrajnskú jar spacifikovali najmodernejšími americkými zbraňami.

Arabi, roky utláčaní a tunelovaní najmä anglickými a francúzskymi kolonialistami s aktívnou pomocou kadejakých kráľov, všelijakých emirov, šejkov a sultánov, mali tentoraz možnosť vraj po prvýkrát v dejinách povedať rozhodné slovo o svojom budúcom osude.

Pritom vôbec nešlo o prvé, dajme tomu, že revolučné vystúpenie.

Veľké a skutočné revolúcie mala časť arabského sveta po stiahnutí sa kolonialistov dávno za sebou. Alžírsko, Egypt, Sýria, Irak, Líbya, veľké a vplyvné krajiny viac či menej budovali sekulárne spoločenstvá v spojení s umiernenou koncepciou islamu, no monarchie ako Saudská Arábia, Jordánsko, Kuvajt, Zjednotené arabské emiráty, Katar, ale aj sultanát Omán spojili svoj osud v tuhom objatí so západnými ropnými koncernami. A tak vyjadriť sa ešte aj v dnešných dňoch kriticky napr. na adresu saudskoarabského režimu sa považuje za vrcholne nespoločenské až nedôstojné...

Veď ide o hlavného arabského spojenca USA na Blízkom východe.

Revolúcie a jari a demokracie a túžby po slobode sa môžu odohrávať iba tam, kde boli či sú pri pomoci tzv. diktátori. Niežeby George Bush junior, ktorý sa čudným spôsobom stal prezidentom /ako je známe, až po zásahu Najvyššieho súdu/ nebol privoňal k rope. Jeho šikovný otec George Bush senior, takisto prezident, aj keď iba štyri roky, nahradil Ronalda Reagana, spolu s Jamesom Bakerom, za Busha seniora minister zahraničných vecí /kedysi dávno zbohatli na texaskej rope/; bolo až nechutné počúvať jeho frázy o „zmene režimov“ či o „budovaní národov“, čo sa malo, ako inak, udiať podľa amerického vzoru.

A keďže sme oficiálne spojencami USA, držali sme tým „vzbúreným“ Arabom palce.

Začalo sa to v Tunisku, osobnou vzburou mladého predavača zeleniny Muhammada Buazíza v meste Sidí Bú Zid. Ten sa na protest proti ťažkým životným podmienkam a neschopnosti uživiť vlastnú rodinu upálil. Policajná hliadka mu znovu a znovu konfiškovala ovocie a zeleninu, pretože tovar na trhu predával bez povolenia. Jeho horiaci výkrik bol viac než znamením veľkého protestu a išlo o viac než o osobnú tragédiu. Americký veľvyslanec referoval do Washingtonu, že v centre hlavného mesta na dlhej Burgibovej avenue sa niečo deje. Vtedy, neviem prečo, ale asi z profesionálnej zotrvačnosti, som si spomenul na bývalého prezidenta Habíba Burgibu. Bolo to však veľmi dávno a pamätám si na jeho nádherné sídlo, bielu vilu žiariacu toľkým slnkom ako neďaleký odlesk modrého mora. Ale mladí ľudia vyšli teraz do ulíc, Burgiba už dávno nebol pri moci a z paláca sa rozhodli vyhnať prezidenta Ben Alího aj s manželkou. Habíb Burgiba bol svedkom odchodu francúzskych kolonialistov z malej severoafrickej krajiny a dokázal spolu s vlasteneckými vojakmi pripraviť o moc posledného sultána Muhammada VIII., ktorý bol kedysi iba bejom. Stal sa prvým prezidentom Tuniskej republiky /El-džumhúríja it-Túnísíja/. A za predsedu vlády vymenoval schopného a zvlášť agilného mladého muža Zín Abidín Ben Alího. Ten sa v roku 1987 prvému mužovi kvitnúceho štátu „odmenil“ zosnovaním palácového prevratu. Jednoducho vyhlásil, že prezident vzhľadom na svoj vek a fyzické ťažkosti nie je naďalej schopný vykonávať najvyššiu funkciu...

Pri moci zostal dlhých dvadsaťtri rokov. Pri prvých demonštráciách mladých ľudí, aj keď spočiatku povolal políciu, tajnú službu, ale aj vojakov na potlačenie vzbury, sa však až podozrivo rýchlo stiahol zrejme verný vrodenému inštinktu a pudu sebazáchovy, cítiac, že bude najlepšie sadnúť do lietadla a rýchlo zmiznúť.

Jeho útek mi pripomenul bývalého kubánskeho diktátora Fulgencia Batistu. Američania ho zbožňovali, ešte prezident Truman sa už dávno blysol na jeho adresu ohromnou vetou, ktorú si navždy zapamätám: „Je to darebák, ale náš!“

Kubu „prepadla“ revolúcia na čele s Fidelom a Raúlom Castrovcami, po boku s ikonou revolúcie, Argentínčanom Ernestom Che Guevarom. Batistova armáda zlyhala, ľud sa pridal k revolúcii a diktátor, napakovaný dolármi a milenkami, odletel v noci na Silvestra roku 1959 zo svojej takej milovanej Havany. Do zahraničia, do Dominikánskej republiky.

Tuniský prezident prchol podobne a vraj útočisko našiel, keď mu francúzsky prezident Nicolas Sarkozy odmietol poskytnúť azyl, až v Saudskej Arábii i s majetkom, ktorý po vyše dvadsať rokov manažovala jeho nenásytná manželka.

Na tuniskom námestí a na Burgibovej Avenue trval odpor Aliho vojakov a policajtov a členov tajnej služby na počudovanie krátko.

Býva to často podobné.

Ak sa vzoprie masa a vládca nemá odvahu použiť aj mohutnú silu, tak jeho bezpečnostný aparát zlyhá, a ak ho pustia k vode chránenci, lebo si už dopredu vykalkulovali cenu jeho pádu, koniec môže byť neodvratný.

Stalo sa. A naraz prišla správa z Egypta.

Aj tam sa vzbúrili mladí ľudia. Ale to už bol pre amerických „mierotvorcov“ prijateľný signál. Hľadáčik vývozu „demokracie“ namierili na Líbyu a Sýriu, no nechápali, o čo ide mase občanov v drobnom, no pre Washington strategicky potrebnom kráľovstve, Bahrajne..

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984