Odluka cirkví od štátu – aktuálna požiadavka a predpoklad fungovania demokratického štátu a občianskej spoločnosti

Dôležitou akciou katolíckej cirkvi v období tzv. „reálneho socializmu“ bola petícia moravských katolíkov pod názvom Podnety katolíkov k riešeniu situácie občanov v ČSSR vyhlásená 29. novembra 1987, známa tiež pod názvom 31 bodov Augustína Navrátila. K petičnej akcii sa neskôr pripojili aj predstavitelia skrytej cirkvi a katolíckych veriacich na Slovensku, čím tento „otvorený protest“, ktorý svojím podpisom podporilo 501 590 občanov (z toho 291 284 na Slovensku a 210 306 v Českej republike) nadobudol rozmer celoštátneho významu. Z celého radu požiadaviek, ktoré petícia predkladala, sa odluka cirkví od štátu ocitla na prvom mieste. Malo to svoje logické opodstatnenie, pretože realizácia tejto požiadavky by nevyhnutne viedla k odstráneniu nežiaduceho a cirkvami toľko kritizovaného komplexného dohľadu štátnych orgánov nad činnosťou a aktivitami cirkevných organizácií. Plné znenie tejto, z pohľadu vtedajších predstaviteľov katolíckej cirkvi najdôležitejšej požiadavky bolo: „Základnou našou požiadavkou je odluka cirkvi od štátu, z ktorej by vyplývalo, že štát sa nebude miešať do organizácie a činnosti cirkvi. Z tejto základnej požiadavky vyplýva väčšina našich ostatných návrhov.“ V podstate išlo o požiadavku nastolenia autonómneho a samosprávneho, t. j. od štátnej moci nezávislého postavenia cirkví, náboženských spoločností a veriacich v štruktúrach štátu, ale aj širšie chápaného verejného života. Po zmene politického systému v novembri roku 1989 pôvodnú požiadavku odluky cirkví od štátu samotná katolícka cirkev spochybnila a odmietla ako neaktuálnu a bezpredmetnú, pretože by v podmienkach nového demokratického systému nepriniesla požadovaný pozitívny výsledok. Práve naopak, podľa mienky jej vedúcich predstaviteľov by mohla spochybniť samotnú existenciu a poslanie cirkví v modernej spoločnosti a ochromiť plnenie tých funkcií, na realizáciu ktorých je povolaná.

Predstavitelia katolíckej cirkvi samotný princíp odluky cirkví od štátu dnes hodnotia a prezentujú odmietavo a otvorene negativisticky, t. j. snažia sa vnútiť verejnosti predstavu o ňom ako o modeli protináboženskom a proticirkevnom, čo v žiadnom prípade neodráža jeho skutočnú podstatu. Podobné tvrdenia sú jednoznačne zavádzajúce a účelové, v skutočnosti je to snaha manipulovať s verejnou mienkou a s náboženským cítením a presvedčením veriacich s cieľom spochybniť odlukový model a predstaviť ho ako prostriedok na potláčanie náboženskej slobody, práv veriacich a na obmedzenie činnosti cirkevných organizácií. Odmietavý prístup k usporiadaniu vzťahov medzi katolíckou cirkvou a štátom cestou ich vzájomnej odluky v prostredí tejto cirkvi ako aj v postojoch predstaviteľov Vatikánu zaznamenávame už v minulosti, minimálne od polovice 19. storočia, o čom svedčí obsah encykliky pápeža Pia IX. Quanta cura, publikovanej v roku 1864, súčasťou ktorej bola aj príloha Syllabus, t. j. Prehľad (katalóg) hlavných omylov, známejšia pod názvom Súpis hlavných bludov a omylov modernizmu. V článku 55 daného dokumentu pápež odsudzuje princíp, podľa ktorého by „cirkev mala byť odlúčená od štátu a štát od cirkvi“. Neskorší pápež Pius X. v encyklike Vehementa nos vydanej v roku 1906 reagujúc na zákon o odluke cirkví od štátu, prijatý vo Francúzsku v roku 1905, zaujíma podobný postoj ako jeho predchodca: „Podľa najvyššej autority, ktorú Boh na nás položil, zavrhujeme a odsudzujeme zákon prijatý vo Francúzsku o odluke cirkví od štátu ...V dôsledku toho protestujeme zo všetkých svojich síl proti návrhu, prijatiu a vyhláseniu tohto zákona a vyhlasujeme, že nikdy a nikto nebude môcť týmto zákonom argumentovať proti nepremlčateľným a nemenným právam cirkvi na jeho kritiku a oslabovanie.“

Neochota predstaviteľov katolíckej cirkvi na Slovensku podporiť odlukový model je niektorými kňazmi a veriacimi prijímaná dosť kriticky a odsudzujúco. Jedným z nich je aj kňaz Miro Lettrich, ktorý v rozhovore pre denník SME uviedol, že „reálnu snahu o odluku z našej strany nebadať. Keď rozmýšľam prečo, napadá mi jediné vysvetlenie. Viac nám vyhovuje závislosť od štátu než od veriacich, ktorí sa k nám hlásia. Mne sa takýto postoj zdá pragmatický a alibistický. Vyjadruje našu nedôveru. Aj voči ľuďom, aj voči Bohu.“  Namiesto odluky cirkví od štátu dnešná katolícka hierarchia zdôrazňuje na jednej strane nutnosť ďalšieho posilňovania svojej autonómie a nezávislosti, na strane druhej vyzdvihuje svoju účasť a svoj podiel na riešení celospoločenských problémov, ochotu spolupracovať so štátnymi a samosprávnymi inštitúciami, čo im, podľa ich hlbokého presvedčenia pridáva punc dôležitého a nezastupiteľného verejnoprávneho inštitútu oprávnene požadujúceho svoj podiel na štátnych financiách. Zmenu postojov ako aj kritické a odmietavé vyjadrenia na adresu odlukového modelu je možné chápať a hodnotiť ako účelové prekrúcanie skutočnej podstaty odlukového modelu, ako vedomé zavádzanie verejnosti a zamlčovanie skutočných motívov odmietania, ktorými je obava zo zníženia vplyvu a postavenia v spoločnosti ako aj strata možnosti participovať na výdavkoch štátneho rozpočtu. To je ten hlavný a skutočný dôvod, zverejnenia ktorého sa katolícki hodnostári tak obávajú.

Nutnosť odluky cirkví od štátu už pred mnohými rokmi zdôvodnil anglický filozof John Locke v svojich Listoch o tolerancii, v ktorých podstatu takto chápaného vzťahu nachádzal v uznaní a rešpektovaní nezávislosti a autonómnosti všetkých vierovyznaní a cirkví v štáte pod podmienkou, že nebudú ohrozovať existujúci spoločenský a politický poriadok. Autonómne postavenie cirkví je podľa mienky tohto teoretika základom a východiskom pokojného a nekonfliktného spolunažívania medzi jednotlivými cirkvami navzájom, ako aj medzi nimi a štátnou mocou, čo v jeho očiach predstavuje vyššiu hodnotu než násilím a diktátom dosiahnutá jednota, resp. vynútené podriadenie sa vôli panovníka a záujmom štátu.

S požiadavkou odluky cirkví od štátu sa stretávame už v programe Washingtonskej deklarácie, prijatej ešte pred vznikom ČSR a taktiež v posolstve prezidenta republiky T. G. Masaryka prednesenom na slávnostnej schôdzi revolučného Národného zhromaždenia dňa 28. októbra 1919. O dôležitosti tohto problému svedčili ostré politické diskusie, ktoré sa rozpútali na pôde vtedajšieho zákonodarného zboru. Všeobecne známymi sa stali názory T. G. Masaryka na úlohu a postavenie cirkví v demokratickom štáte a modernej demokratickej spoločnosti, odsúvajúce cirkevné organizácie, zvlášť tú katolícku do oblasti súkromného sektora a súkromného života veriacich. V postojoch a vyjadreniach prvého prezidenta ČSR dominovala predstava  o nutnosti odcirkevnenia a odkatolíčtenia politického, ale aj širšie chápaného verejného života v prostredí nového štátneho útvaru. Názor prezidenta, podľa ktorého „Odlukou cirkvi a štátu sa cirkvi aj štát majú stať samostatnými, aby každý z nich vlastnou silou a svojím spôsobom slúžili najvyššiemu ideálu ľudstva“, je jasným vyjadrením jeho podpory odlukovému modelu.

Špeciálne vytvorená odborná komisia, pôsobiaca pri ministerstve školstva prvej Československej republiky vypracovala tri návrhy možného riešenia vzájomného vzťahu medzi cirkvami a štátom, ktoré boli predložené na schválenie do parlamentu. Tretí návrh, t. j. model odluky cirkví od štátu nenašiel väčšinovú podporu ako v komisii, tak ani u predstaviteľoch politických strán, participujúcich na štátnej moci. Zvlášť ostro sa proti tretiemu návrhu postavili predstavitelia katolíckej hierarchie, ktorí v jeho realizácii videli nebezpečenstvo straty svojho vplyvu v spoločnosti a ohrozenie časti cirkevného majetku, ktorý by mohol prejsť do správy obcí a miest, resp. pod kontrolu jednotlivých rezortov štátnej správy. Odmietavý postoj k odlukovému modelu zaujala aj časť politických elít úzko prepojených so záujmami cirkví, pre ktoré by strata cirkevnej podpory znamenala ohrozenie ich politického a mocenského postavenia.  

Napriek otvorene proklamovanej Masarykovej a Benešovej podpore odlukovému modelu parlament nakoniec v roku 1926 prijal zákon č. 122/1926 Sb. z. a n., o úprave platov duchovenstva cirkví a náboženských spoločností štátom uznaných, známy skôr pod skráteným názvom Kongruový zákon, ktorý vstúpil do platnosti 1. 1. 1927. Na tento zákon neskôr nadviazalo vládne nariadenie č. 124/1926 Sb. z. a n., o úprave platov duchovenstva. Prijatím týchto právnych noriem sa štát zaviazal vrátiť cirkvám ich majetok, poskytnúť im plnú autonómiu a zároveň financovať ich činnosť a potreby spojené s plnením ich funkcií. Mimoriadne dôležitým dokumentom upravujúcim vzťahy medzi štátom a katolíckou cirkvou bola dohoda Modus vivendi, uzatvorená medzi československou vládou a Vatikánom 17. decembra 1927 a následne parafovaná 20. januára 1928. Hlavnou úlohou tejto medzištátnej dohody bolo vyriešenie celého radu sporných otázok a problémov, týkajúcich sa vzájomného spolunažívania nového štátu s katolíckou cirkvou a jej riadiacim centrom – Svätou stolicou – s cieľom normalizovať a stabilizovať vzťahy medzi nimi. Znenie Ústavy ČSR, prijaté cirkevné zákony ako aj obsah medzištátnej zmluvy vylučovali možnosť realizácie odlukového modelu, ktorá sa v dôsledku toho na dlhú dobu stala neaktuálnou a politicky nežiaducou.             

Realizácia odlukového modelu v tej podobe, ako ho poznáme napr. vo Francúzku alebo v USA, predstavuje vo všeobecnosti rovnoprávne postavenie všetkých existujúcich cirkví a náboženských spoločností, ktoré sú plne autonómne, samostatné a nezávislé, čo a priori vylučuje akúkoľvek náboženskú diskrimináciu a zároveň vystupuje ako podmienka ich nezávislosti od štátnej moci. Základné princípy tvoriace podstatu uvedeného modelu usporiadania vzájomných vzťahov medzi štátom a cirkevnými organizáciami výstižne zhrnula  G. Čeplíková nasledujúcim spôsobom: „Cirkvi strácajú štatút verejnoprávnych korporácií, pričom štát reguluje ich postavenie len vo sfére súkromného práva. Cirkvi pôsobia ako súkromnoprávne združenia (korporácie), ktoré si samy upravujú svoju štruktúru a vnútorné pomery (vrátane zriaďovania inštitúcií a spolkov). Štát cirkvi a náboženské spoločnosti finančne nepodporuje, na druhej strane do ich pôsobenia a vnútorných záležitostí vôbec nezasahuje. Štát si nenárokuje žiaden vplyv na obsadzovanie cirkevných úradov a musí cirkev v jej legislatíve i správe nechať slobodne pôsobiť. Cirkev je v otázkach vnútornej správy i zákonodarstva slobodnou a nezávislou. Sloboda vyznania i svedomia je plne rešpektovaná.“ Okrem ekonomicko-finančnej sebestačnosti a organizačnej nezávislosti cirkví odluka podľa mienky P. Prusáka znamená aj „vzájomnú politickú nezávislosť štátu a cirkví, t. j. úplné prerušenie spojení medzi nimi v prospech úplnej slobody svedomia a vyznania, toho najzákladnejšieho ľudského práva“.

Odluka cirkví od štátu vylučuje či, presnejšie povedané, obmedzuje úzke prepojenie cirkevných organizácií a ich záujmov s politikou a štátnymi inštitúciami, čo vystupuje ako dôležitý predpoklad budovania občianskej spoločnosti moderného typu. V tomto zmysle odlukový model predstavuje ten najdemokratickejší a najobjektívnejší spôsob usporiadania vzťahov medzi nimi, pretože zohľadňuje záujmy všetkých obyvateľov štátu bez rozdielu vierovyznania a svetonázorovej orientácie. Z odluky totiž vyplýva, že štát ako hlavná sila a rozhodujúci činiteľ v rozvoji spoločenských vzťahov prestáva slúžiť cirkvám a správa sa k náboženstvu neutrálne ako k súkromnej záležitosti jednotlivca. Tým sa minimalizuje možnosť úzkeho prepojenia cirkví s politikou, cirkevného záujmu so štátnym záujmom, čo v konečnom dôsledku eliminuje obavy z možného uprednostňovania jedného vierovyznania pred inými a jeho nominácie na post štátneho náboženstva. Dôsledkom realizácie odlukového modelu je potom existencia laického, ideologicky neutrálneho štátu, posilnenie svetského charakteru štátneho práva, odstránenie všetkých cirkevných privilégií a výsad ich predstaviteľov, t. j. realizácia princípu občianskej rovnosti a nakoniec garancia slobody svedomia a skutočnej nezávislosti cirkví a náboženských spoločností od vládnucej moci.     

Je potrebné zvlášť zvýrazniť skutočnosť, že odluka cirkví od štátu neznamená posilňovanie protináboženských a proticirkevných nálad, postojov a tendencií, nepredstavuje útok na slobodu vierovyznania a nepotláča práva veriacich, ako to často zaznieva vo vystúpeniach a vyhláseniach predstaviteľov cirkví, medzi ktorými dominantné postavenie zaujímajú reprezentanti katolicizmu. Opak je pravdou. Realizácia odlukového modelu je nevyhnutným predpokladom napĺňania princípov tolerancie, vzájomného pochopenia a rešpektu, ako aj vnútorného pokoja a stability každého spoločenského systému, pretože ako píše český filozof V. Bělohradský, „politický systém, ktorý nie je neutrálny, ale obliguje občanov, aby v rámci svojej občianskej identity vyznávali nejaké náboženstvo, nemôže generovať legalitu, no len moc jedných nad druhými“.  

Otázka prijatia zákona o odluke cirkví od štátu je, okrem iného, aj dôležitou podmienkou a zároveň aj nevyhnutným dôsledkom demokratizácie spoločenských štruktúr. Dôležitosť realizácie uvedenej požiadavky vyplýva z potreby rozvoja procesu decentralizácie štátnej moci, ktorý je  nevyhnutným predpokladom transformácie Slovenska na modernú občiansku spoločnosť. Prijatie a praktické naplnenie uvedenej požiadavky vedie k obmedzeniu štátnej moci a jej zásahov do tých oblastí, v ktorých je každá intervencia štátu nežiaduca a neprípustná. Z tohto dôvodu je zásada odluky cirkví od štátu dôležitou podmienkou demokratizačných premien prebiehajúcich v našej spoločnosti a javom prospešným pre všetky zainteresované strany. Zároveň je to (potvrdzuje to aj naša historická skúsenosť) jediná cesta realizácie skutočného, nielen proklamovaného rovnoprávneho a autonómneho postavenia cirkví v spoločnosti. Neznamená to účelovú izoláciu a zužovanie funkcií, ktoré cirkvi a náboženské organizácie v spoločnosti vykonávali a vykonávajú. Ako správne poznamenáva J. P. Williams: „Klásť znamienko rovnosti medzi odluku cirkví od štátu  a odluku náboženstva a štátu je omylom.“ Dodajme, že v podmienkach demokratickej organizácie spoločenských vzťahov to druhé nie je a ani nemôže byť cieľom, pretože realizácia odlukového modelu neznamená potláčanie prejavov náboženskej viery, boj proti náboženstvu či programové a politicky motivované znižovanie významu cirkví a ich vytláčanie na perifériu spoločnosti. Naopak, len na základe takéhoto usporiadania vzťahov je možné oslobodiť sa od závislosti od štátnej moci a v plnej miere rozvinúť obojstranne výhodnú a pre všetkých zúčastnených prospešnú spoluprácu, zvlášť ak daná cirkev nie je odkázaná na finančnú pomoc zo strany štátu. Je to práve katolícka cirkev, ktorej v dôsledku realizácie zákona o cirkevných reštitúciách bolo už vrátené veľké množstvo hnuteľného a nehnuteľného majetku, čím sa táto organizácia stala jednou z najbohatších inštitúcií v štáte. Závislosť a odkázanosť katolíckej cirkvi na štátny rozpočet určite nie je pre túto organizáciu existenčnou záležitosťou.

Získaná autonómia a nezávislosť ako dôsledok uskutočnenej odluky cirkví od štátu umožní cirkvám, náboženským spoločnostiam, spolkom a združeniam zadefinovať po novom svoje postavenie v spoločnosti, obnoviť a rozvinúť tie funkcie a činnosti (týka sa to napr. publikačnej, nakladateľskej, sociálnej, výchovnej, misijnej, charitatívnej a ďalších aktivít), ktoré v minulosti v dôsledku svojho podriadeného a neslobodného postavenia nemohli vykonávať v plnom rozsahu, resp. mohli ich vykonávať len v obmedzenej miere a pod všestranným dohľadom orgánov štátnej moci. Realizácia odlukového usporiadania vzťahov medzi cirkvami a svetskou mocou povedie k zreálneniu postavenia a vplyvu cirkví v spoločnosti, prinúti ich predstaviteľov vo väčšej miere než doposiaľ „bojovať“ o priazeň veriacich, venovať im zvýšenú pozornosť, priblížiť sa  trápeniam a problémom radových veriacich, v konečnom dôsledku to povedie k návratu k svojej pôvodnej identite a realizácii pôvodného poslania, zamerania a cieľov cirkví a náboženských spoločností v súčasnom svete. Nezanedbateľným prínosom daného modelu bude v praxi realizovaná zásada rovnosti všetkých cirkví a náboženských združení pred zákonom, jasné vymedzenie oblasti pôsobenia a jednoznačné pravidlá hry, čo nevyhnutne zníži mieru intolerancie v spoločnosti a zmierni niekedy napäté vzťahy medzi cirkvami navzájom, ako aj medzi nimi a predstaviteľmi štátnej správy.

Odluka cirkví od štátu je plne v súlade so zásadami a princípmi deklarovanými v domácich a medzinárodných dokumentoch, akými sú napr. Charta OSN, Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Dokument Kodanského zasadania konferencie o ľudskej dimenzii KBSE, Ústava SR a v nej obsiahnutá Listina základných práv a slobôd a ďalšie významné zmluvné dokumenty, k plneniu ktorých sa zaviazala aj SR. Dokonca aj v samotnej pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes, (O cirkvi v súčasnom svete) prijatej na II. vatikánskom koncile, ktorá v podstatnej miere ovplyvnila pokoncilové sociálne učenie katolicizmu, sa zdôrazňuje požiadavka zabezpečenia jej autonómie a neutrality vo vzťahu k štátnemu zriadeniu a nositeľom politickej moci v štáte. Škoda, že táto, vo svojej podstate racionálna, zmysluplná a stále aktuálna požiadavka sa nestretla s pochopením a súhlasom neskorších predstaviteľov Svätej stolice a vedúcich činiteľov katolíckej cirkvi na Slovensku, pre ktorých je cirkevná neutralita a odstup od politického diania niečím neprijateľným. Majetková, organizačná, riadiaca a legislatívna samostatnosť im už nepostačuje, v dôsledku čoho sa stále viac prezentujú v úlohe nezastupiteľného verejnoprávneho činiteľa angažujúceho sa vo všetkých oblastiach spoločenského života, nevynímajúc ani oblasť tvorby a realizácie politických rozhodnutí, čo im, podľa presvedčenia vedúcich predstaviteľov katolíckej cirkvi na Slovensku, dáva právo participovať na štátnom rozpočte. V prípade prijatia zákona o odluke cirkví od štátu by realizácia týchto snáh bola nemožná.

(Výňatok z pripravovanej publikácie Vývoj vzťahu medzi štátom a katolíckou cirkvou na Slovensku pred a po roku 1989)

Autor PhDr. Štefan Surmánek, CSc., pôsobí na Inštitúte politológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.