Oslava víťazstva alebo varovné memento?

Počet zobrazení: 4129

Druhého decembra tohto roku si pripomenieme 210. výročie jednej z najkrvavejších bitiek svojej doby – bitky pri Slavkove, v ktorej proti sebe stáli spojenecké vojská ruského cára Alexandra I. a rakúskeho cisára Františka I. s armádou francúzskeho cisára Napoleona I. Bojovalo tu približne 90-tisíc spojeneckých a 70-tisíc francúzskych vojakov. Na relatívne malom priestore (územie okresov Vyškov a Brno-vidiek s rozlohou približne 120 štvorcových kilometrov, kde je 25 obcí a miest) padlo približne 27-tisíc spojeneckých a 7-tisíc  francúzskych vojakov.

tabula_prim._ppalac.jpgDňa 26. decembra 1805 podpísali v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca Bratislavský mier. Francúzov viedol slávny diplomat a minister zahraničia Charles Maurice Talleyrand, Rakúšanov knieža Ján Lichtenstein. V Bratislave ho pripomína pamätná tabuľa v podchode Primaciálneho paláca, v Paríži ulica Rue de Presbourg a reliéf na Víťaznom oblúku. Pre Rakúsko tento mier znamenal katastrofu. Stratilo obrovské územie v Taliansku, asi šestinu obyvateľstva a muselo platiť vysokú vojnovú náhradu.

Hlavná časť koaličných rusko-rakúskych vojsk, porazených 2. decembra 1805 na slavkovskom bojisku, ustupovala cez Holíč na Slovensko. Prví ruskí vojaci dorazili do Holíča už 3. a 4. decembra a hneď po príchodu mesto vyrabovali. Celkom táborilo v Holíči a jeho bezprostrednom okolí približne 50 000 ruských a 12 000 rakúskych vojakov. Ruské vojská sa tu zdržali len štyri dni a poslední ruskí vojaci opustili mesto už 8. decembra.

Krátke zamyslenie nad touto udalosťou, ktorou Napoleon Bonaparte získal „auru“ slávneho vodcu, chcem predostrieť z inej roviny, nie z tej, ktorá glorifikuje toto víťazstvo a charizmu víťaza. Sláva a „nesmrteľnosť“ vykúpená masovými nešťastiami a mŕtvolami je krátkodobá a nemôže byť morálne pozitívna. Víťazstvá dosiahnuté nezmyselným zabíjaním sú víťazstvá pochybné a dočasné. Obsahujú v sebe už i zárodky budúcich porážok. Má pravdu Niccolò Machiavelli, ktorý tvrdí, že v histórii „proroci s mečom v ruke uspeli, zatiaľ čo tí neozbrojení podľahli“?

Už niekoľko rokov sa pri tomto výročí schádzajú zahraniční i domáci priaznivci tejto udalosti na monumentálnych oslavách, ktoré sa na verejnosti deklarujú ako spomienková akcia a pietny akt. Zúčastňuje sa na nich okolo 2 000 vojakov v dobových uniformách francúzskej, rakúskej  a ruskej armády a tisícky ďalších divákov. Či na týchto oslavách prevažujú rezídua „vojnovej romantiky“ alebo oslavné apoteózy francúzskeho víťaza Napoleona Bonaparta spojené s dobovými vojenskými rituálmi, nechávam na každom účastníkovi podujatia. Tieto oslavy sa stávajú akýmsi novodobým lokálnym regionálnym folklórom. Nemyslím si, že by to tak nemalo byť. To vôbec nie. Začínam však mať pochybnosti o ich charaktere a zmysle. Na koho sa vlastne spomína a čo sa oslavuje? Osoba Napoleona s jeho mocenskými ambíciami, alebo tisícky mŕtvych, ktorí v tejto bitke zomreli? Nazdávam sa, že postupne začína ustupovať práve táto pieta voči padlým vojakom a zabitým civilistom a nastupuje akási nová homogenizovaná masová subkultúra pre čo najširší okruh príjemcov a kolektívna zábava vyzdvihujúca kult vojnového boja.

napoleon_1.jpgObhajcovia a organizátori podujatia deklarujú, „že spomienkové akcie nie sú oslavou Napoleona či jeho víťazstva, a už vôbec nie sú  oslavou vojny či bitky. Medzinárodne politické a vojnové udalosti, ktoré v svojej dobe Európu zásadným spôsobom ovplyvnili, a i rozdeľovali, sa s odstupom času stali prostriedkom k stretávaniu a spoločným záujmom ľudí z mnohých krajín sveta. Cieľom akcií je i pripomienka a podpora poznávania spoločnej európskej histórie.“ Je to jeden uhol pohľadu či názoru. Súčasne informujú potenciálnych záujemcov o predaji a cenách vstupeniek (vrátane tribúny VIP) a objednávok pre organizované skupiny.

Oboznamovanie verejnosti s historickými udalosťami je jednou z hlavných náplní klubov vojenskej histórie, ktoré sa v celej Európe značne rozšírili. Ide o zaujímavý sociologický fenomén. Ľudia si obliekajú dobové vojnové uniformy a zúčastňujú sa napodobňovaných resp. „rekonštruovaných“ vojnových bitiek a „hrajú sa na vojakov“. Napríklad rekonštrukcie bitky pri Slavkove sa v tomto roku zúčastnia súbory z Českej republiky, Slovenska, Rakúska, Poľska, Nemecka, Talianska, Francúzska, Belgicka, Ruska, Malty, Bieloruska, Ukrajiny, Litvy, Maďarska, Veľkej Británie a ďalších krajín. Týmto spôsobom prezentované fakty sú údajne zaujímavejšie aj pre mladých a ľahšie ich pochopia, ako keď o nich len čítajú z kníh.

Najväčší rozdiel medzi historickou bitkou a jej rekonštrukciou je však v atmosfére, resp. vystihnutí tzv. ducha času. Miesto po bitke dnes nie je plné strachu a krvi, nerozkladajú sa tam mŕtvoly vojakov a koní. Súčasná rekonštrukcia je skôr zábava pre účinkujúcich a pobavenie divákov. Iná vec už je, akú časť verejnosti to oslovuje. Ďalším nezanedbateľným faktorom týchto akcií je výrazný rozvoj turistického ruchu.

Obyvateľstvo dedín, ktorými sa prehnala táto bitka, nieslo následky veľmi ťažko a dlho. Vydrancované domy, hlad, zákerné epidémie, smrť – to sú spomienky, ktoré zostali v generáciách domáceho obyvateľstva. Pre tých, ktorí prežili, by táto bitka asi nebola dôvodom na monumentálne „rekonštrukcie“.

napoleon_2.jpgNa nešťastia a utrpenia sa obyčajne snažíme zabúdať a zatláčame ich hlboko do podvedomia. Spomína sa skôr na veci príjemné. V tomto duchu by oslavovaného víťazstva mali vstúpiť i podvedome zatláčané a možno málo manifestované spomienky na civilné obyvateľstvo, ktoré sa bez vlastného pričinenia dostalo do nezmyselného vojnového besnenia. Vojna nikdy nebola a nie je romantická, ale barbarská. S odstupom času si môžeme položiť otázky: „Kto je vlastne víťaz?“ – „Sú tieto dejinné roly jednoznačné a nemenné“? Retrospektívny pohľad nás utvrdzuje v desivej nepochopiteľnosti týchto dobových bitiek a masového zabíjania. Alebo je ľudstvo len potravou pre delá vo vojnách, ktoré sa nikdy nekončia? Vynára sa pred nami určitý dejinný paradox. Ničenie a zabíjanie sa tu objavuje ako určitá krajná forma kreatívneho činu. Naozaj platí greenovské, „čím je človek úspešnejší, tým menej je ľudský“?

Je všeobecne známe, že svet chce hrdinov. Úspechy však bývajú dočasné a sú obklopené i neúspechmi. Pritom všetko, čo vnímame, je zaťažené istou dávkou subjektívnosti. Stefan Zweig dokonca hovorí o „problematickosti všetkých historických svedectiev“. Často sa stáva, že oslavujeme dejinami (alebo skôr dejinnými vykladačmi) označené osobnosti ako hrdinov a zabúdame na osoby, ktoré by si zasluhovali oveľa väčšiu pozornosť a úctu. Tým nechcem zmenšovať význam individualít  a osobností v dejinách ľudstva, ale skôr obrátiť našu vnímavosť na prosté, anonymné skupiny ľudí a osoby, ktoré vykonávali tieto dejinné udalosti. Preto i v tejto optike chcem upozorniť na neznámych padlých vojakov tejto bitky, ktorí sú zabudnutí v spoločných hroboch a ktorých ostatky sa stále ešte nachádzajú na poliach pod Prateckým kopcom.

mohyla_mieru.jpgPietna Mohyla mieru na slavkovskom bojisku symbolizuje staroslovanskú pohrebnú mohylu. Štvorboký ihlan je zakončený 10 metrov vysokým starokresťanským krížom. Stojí na Prateckom kopci v nadmorskej výške 324 metrov, na najvyššom mieste v krajine, v mieste rozhodujúceho víťazstva Francúzov nad spojeneckými vojskami. Nápis nad vchodom Mohyly mieru je večným mementom; citát zo starozákonného proroka Izaiáša „Interfecti mei resurgent – vstanú moji mŕtvi“ vystihuje ducha tohto vojnového miesta.


Najväčším trestom pre každú osobu i udalosť v kratšom i dlhšom časovom období je zabudnutie. Tak ako postupuje čas, pamäť prehráva, obrysy minulých udalostí sa stierajú. Chcem preto obrátiť na chvíľu pozornosť od veľkých historických osobností a vzdať úctu všetkým anonymným obetiam tejto krvavej bitky. Nazdávam sa, že to dôstojne prispeje k oslavám tohto významného výročia. Možno preto, aby sme viac zvýraznili varovné memento tejto historickej udalosti, pomohli aspoň krátko vytrhnúť vojnové obete zo zabudnutia a pripomenúť to, čo je v každej dejinnej epoche aktuálne – poučenie z histórie.

Foto Mohyly mieru: Jean-Claude Brunner / Vikimedia Commons.
Ostatné foto: Archív autora
a Jozef Schwarz                                                                            

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984