Osvienčim a prepisovanie dejín

Nedávno som sa venoval výrokom ukrajinského premiéra A. Jaceňuka o tom, ako ZSSR napadol nacistické Nemecko: http://www.noveslovo.sk/c/Zautocil_ZSSR_na_nacisticke_Nemecko . Ak si niekto myslel, že Jaceňukov exces bol iba ojedinelým pokusom prekresľovať históriu, tak sa musel zobudiť po nových absurdných vyhláseniach. Tentoraz sa „zaskvel“ poľský minister zahraničných vecí G. Schetyna, ktorý sa vyjadril, že to boli Ukrajinci, kto oslobodil koncentračný tábor v Osvienčime. Z nárastu týchto a ďalších podobných výrokov je jasné, že snaha prepisovať históriu s cieľom znižovať úlohu Ruska už dávno nie je len okrajovým fenoménom.

Nepozvanie V. Putina do Osvienčimu

Celý škandál okolo Osvienčimu sa začal už v momente, keď poľská vláda nepozvala na spomienkovú udalosť ruského prezidenta V. Putina. Poľská strana spomínala, že pozvánky na oslavy neposielala nikomu. Zrejme sa chcela vyhnúť práve tomu, aby musela pozvať prezidenta V. Putina. Lenže s tými pozvánkami to neplatilo bezo zvyšku:  na rozdiel od prezidenta V. Putina poľská premiérka E. Kopaczová osobne na oslavy oslobodenia Osvienčimu pozvala ukrajinského prezidenta P. Porošenka: http://rt.com/news/224399-ukraine-poland-invitation-auschwitz/ .

To, že  V. Putin nebol do Osvienčimu pozvaný, je skutočná trápnosť. Múzeum v Osvienčime síce tvrdilo, že informáciu o konaní osláv oznámilo aj Rusom, pozvánku však tiež neposlalo. Za takýchto okolností sa nemožno diviť, že V. Putin do Poľska neprišiel. Keby sa pokúsil bez pozvania prísť do Poľska, mohol by sa dožiť rôznych prekvapení diplomatického charakteru, napr. keby nejaký úradník na vstupnej kontrole vyznával „novú historiografiu“ ministra G. Schetynu a začal by ruskej delegácii vysvetľovať, že Osvienčim predsa oslobodili Ukrajinci.

V Poľsku asi tiež nedocenili, akí sú na otázku pozvania a nepozvania Rusi v poslednom čase citliví. V Európe sa totiž objavilo niekoľko incidentov, ktoré urážali nielen predstaviteľov Ruska, ale nepriamo aj veteránov Veľkej vlasteneckej vojny. Stačí si spomenúť na postoj primátora A. Slafkovského k oslavám oslobodenia Liptovského Mikuláša v minulom roku.

Ukrajinci a ukrajinské fronty

Na výrokoch ministra G. Schetynu je trápny nielen ich obsah, ale aj ich kontext. Išlo totiž o okolnosti okolo nepozvania V. Putina, ktoré mal minister G. Schetyna vysvetľovať aj v poľskom rádiu. Tam dostal od novinára otázku, či nepozvanie V. Putina nie je prejavom malosti, lebo Červená armáda otvorila brány do Osvienčimu. Minister G. Schetyna novinára prerušil a vyjadril sa takto: „Alebo možno by sme mali radšej povedať, že to Prvý ukrajinský front a Ukrajinci oslobodili, pretože tam vtedy v ten januárový deň boli ukrajinskí vojaci a to oni otvorili bránu tábora.“ Samozrejme, že ide o absurdné tvrdenie, ale minister sa napriek tomu vo vzťahu ku kritike tváril prekvapene a vo štvrtok 22. januára povedal: „Nerozumiem nervóznej reakcii ruského ministra Sergeja Lavrova a ruských médií…“ Pozri: http://www.kresy.pl/wydarzenia,polityka?zobacz/schetyna-nie-rozumiem-nerwowej-reakcji-moskwy# .

Ja tej pobúrenej ruskej reakcii rozumiem a v súčasnej Európe cítim skutočnú tendenciu prepisovať históriu. Ani snaha urobiť z ukrajinského frontu skupinu etnických Ukrajincov nie je nová a je známa i z rôznych európskych médií. K podobným úletom sa pred časom odhodlal aj historik T. Snyder a jeho tvrdeniam poskytol veľký priestor denník Sme. Písal som o tom tu: http://www.noveslovo.sk/c/Popieranie_holocaustu_znovu_dovolene . Okrem toho, že T. Snyder tam spomenul, že Rusi nepatrili medzi hlavné obete nacistickej politiky, opísal aj Prvý ukrajinský front ako dôkaz nadpriemerného podielu Ukrajincov v Červenej armáde.

Samozrejme, toto je zjavný nezmysel, veď keby sme použili podobnú logiku o frontoch (skupinách armád) ako o dôkazoch etnickej príslušnosti, tak by potom Červená armáda nemala vôbec žiadnych ruských vojakov, pretože nemala ani žiadny „ruský front“. Avšak každý, kto trochu pozná štruktúru Červenej armády, vie, že názov frontu sa neodvodzoval od etník, ktoré v ňom bojovali. A aj v Prvom ukrajinskom fronte bolo s veľkým odstupom najviac Rusov. Žiaľ, ako vidíme na príklade ministra G. Schetynu, absurdné predstavy o frontoch sa z médií dostali až do vysokej politiky.

Krym ako Mníchov?

Za veľmi nebezpečnú súčasť snáh o prepisovanie histórie považujem aj hľadanie nevhodných analógií s nacistickou minulosťou. Nehoráznym pokusom o relativizáciu nacistických zločinov je napr. snaha o hľadanie analógie medzi udalosťami na Kryme 2014 a Mníchovom 1938. Žiaľ, toto sa objavuje i u niektorých analytikov, ktorí majú nadmerné zastúpenie v rusofóbnych slovenských médiách. Uvedená analógia je zvlášť nebezpečným prepisovaním histórie. Analógia totiž naznačuje, že postup V. Putina je v podstate podobný ako postup A. Hitlera. A keďže dnes existuje zhoda na tom, že A. Hitler bol zlom, voči ktorému bolo treba bojovať, naznačuje uvedená analógia aj potrebu vojny s dnešným Putinovým Ruskom.

Analógia medzi Mníchovom 1938 a Krymom 2014 však nesedí ani kvôli faktickému vývoju oboch situácií. V prípade secesie Krymu od Ukrajiny išlo o následok protiústavného prevratu v Kyjeve, ktorý viedol k spochybneniu ústavného poriadku celej Ukrajiny. Na Kryme sa pýtali: keď teda v Kyjeve zvrhli protiústavne prezidenta, za ktorého hlasoval skoro celý Krym, prečo má tento Krym ešte rešpektovať ustanovenie o územnej celistvosti v ukrajinskej ústave. A v následnom referende dali na to aj jasnú odpoveď. V prípade Mníchovskej dohody nebolo možné klásť podobné otázky o protiústavnom prevrate. V roku 1935 vyhral prezidentské voľby E. Beneš s veľkým náskokom pred K. Henleinom a preto v roku 1938 ani nemohlo prísť k protiústavnému odstráneniu „prezidenta Henleina“.

Je tu ešte jedna odlišnosť: na rozdiel od Nemecka 1938 sa Rusko vo februári 2014 pokúsilo vyriešiť konflikt na Ukrajine hľadaním dohody o regulácii konfliktu medzi V. Janukovyčom a predstaviteľmi Majdanu. Dohodu mali garantovať aj ministri zahraničia Francúzska, Nemecka a Poľska. Je smutné, že táto dohoda bola jednostranne porušená prozápadnými povstalcami v Kyjeve. Keby sa vtedy dodržali záväzky, nebola by dnes ani krymská kríza. Podobná šanca sa pre ČSR v roku 1938 neobjavila.

U ľudí, ktorí masívne robia analógie medzi Mníchovom 1938 a Krymom 2014 vidím veľmi často ešte jednu zaujímavý paradox: práve oni obvykle obhajujú S. Banderu a vyviňujú banderovcov z ich zločinov počas vojny. Od našich analytikov sme sa neraz dozvedeli, že Putin síce koná ako Hitler v Mníchove, ale naopak, že banderovcov obviňovať zo zločinov v druhej svetovej vojne nemožno.

Ako proti falzifikátorom?

Je zrejmé, že proti falzifikátorom dejín sa treba ohradzovať. Samozrejme, že je to veľmi ťažké, lebo oni majú silnú pozíciu aj v slovenských médiách a v protežovanej časti tretieho sektora. Je tu však určitá možnosť, ako dať najavo aspoň nesúhlas a vyjadriť postoj Slovenska úplne jednoznačne. Je treba, aby najvyšší politici SR išli do Moskvy na oslavy 9. mája a jednoznačne sa pritom vyjadrili k falzifikátorom dejín. A aj oslavy 9. mája na Slavíne či inde na Slovensku by sa mali niesť v podobnom duchu!