Pamätná tabuľa Petrovi Veľkému – kultúrny únos Európy?

V októbri v Bratislave odhalili pamätnú tabuľa pre ruského cára Petra Veľkého na počesť jeho návštevy Bratislavy z roku 1698. Proti tejto „hrozbe“ sa v minulom vydaní časopisu .týždeň objavila séria kritických článkov, doplnených obrazom mýtickej Európy, ktorú unáša nie Zeus v podobe býka, ale zlý ruský medveď. Celé to bolo doplnené varovaniami pred ruskými snahami o kultúrny únos Európy a Slovenska:http://www.tyzden.sk/casopis/2014/47.html . 

Časopis .týždeň si dokonca kládol otázku: „Aká je symbolika tohto absurdného aktu, kto by sa zaň mal hanbiť a aké sú jeho širšie geopolitické súvislosti?“ Je jasné, že pri príprave odhalenia pamätnej tabule cárovi Petrovi sa udialo mnoho chýb a aj kritika šlendriánskeho prístupu organizátorov celej akcie je v poriadku, lenže robiť z toho celého politickú kampaň s „geopolitickými súvislosťami“ už v poriadku nie je.

Dobýjanie cez kultúru

Práve v prípade G. Mesežnikova a jeho článku „Dobýjanie cez kultúru“ najlepšie vidno, kam sa až možno dostať od inštalácie pamätnej tabule pre Petra Veľkého. Autor napísal: „(pamätná tabuľa) … je symptomatická svojim oxymoronickým obsahom, ktorý je dnes príznačný pre celkovú vonkajšiu expanziu Ruska…“ Nuž, vonkajšiu expanziu robia niektoré ďalšie svetové veľmoci veľmi intenzívne, využívajú aj ostrejšie nástroje kultúry (vrátane filmového priemyslu) a Rusko v tejto oblasti určite nepatrí medzi lídrov.

G. Mesežnikov okrem obvinení z ruskej expanzie používal aj osobné útoky voči tým, ktorí boli prítomní pri odhaľovaní pamätnej tabule v Bratislave a vidia situáciu na Ukrajine inak než on. Známeho ruského režiséra N. Michalkova označil za „akési kultúrno-umelecké alter ego Vladimira Putina“. Ruského ministra kultúry zase za „veľmi priemerného“ historika a hovoril o (nedokázaných) podozreniach z plagiátorstva. Prítomnosť týchto dvoch mužov pri odhaľovaní pamätnej tabule nazval „obyčajnou lžou“, lebo Peter I. bol „najväčší západniar spomedzi ruských štátnikov“. Iste, že môžeme hovoriť o Petrovi I. a jeho „západniarstve“, je však jasné, že v otázke konfliktu na Ukrajine by zastával práve Peter Veľký podobné názory ako N. Michalkov. Cár Peter napriek všetkému svojmu „západniarstvu“ západným veľmociam neustupoval a intenzívne s nimi bojoval tam, kde cítil ohrozenie ruských záujmov.

Je tiež zaujímavé, ako G. Mesežnikova rozhorčila „navonok orientovaná ruská propagandistická mašinéria na čele so štátnou televíziou Russia Today, ktorej neobjektívne zavádzajúce spravodajstvo sa stáva predmetom vyšetrovania (v týchto dňoch vo Veľkej Británii)…“ Iste, spravodajstvu Russia Today možno vyčítať jednostrannosť, predstavuje však určitú alternatívu voči jednostrannej mainstreamovej propagande v Británii. Je tiež zaujímavé, že autor tu obhajuje vyšetrovanie spravodajstva televízie Russia Today, hoci sa v tom istom vydaní časopisu .týždeň ostro kritizuje vyšetrovanie neobjektívnosti RTVS. G. Mesežnikov tiež nezabudol nabrýzgať do „krymnašistov“ tým ruským spevákom, ktorí sa dostali v Lotyšsku na čiernu listinu so zakázaným vstupom „za otvorenú propagandu ruskej agresie“. Hoci keby kvôli „propagande“ obmedzili vstup do Ruska nejakému západnému spevákovi, reakcia by bola určite odlišná…

M. Mojžiš a jeho „Smutná fraška“

M. Mojžiš zase vo svojom článku „Smutná fraška“ formuloval požiadavku, že pamätné tabule v ruskom jazyku v Bratislave by nemali mať väčšie rozmery než pamätné tabule obetí sovietskej okupácie. Je jasné, že zločiny okupantov treba prísne odsúdiť a môžeme diskutovať aj o tom, či Moskva odsúdila sovietsku okupáciu v základnej zmluve so SR (č. 9/95 Z. z.) dostatočne alebo nie. Slovensko však má bohatú skúsenosť s rôznymi okupantmi a v prípade, ak by sme začali podobne zmýšľať, tak by sa bolo treba pýtať aj na to, aké rozmery majú mať pamätné tabule s textom: nemeckým, maďarským, francúzskym (kvôli Napoleonovi) a pod. Konkrétne: má pamätná tabuľa pre W. A. Mozarta s nemeckým textom prijateľné rozmery vzhľadom na obete nemeckých nacistov? Veď mnohé zo slovenských obetí A. Hitlera a spol. dodnes žiadnu pamätnú tabuľu nemajú…

V článku sa objavili i pochybnosti o tom, či a čo v Bratislave Peter Veľký naozaj navštívil. Nuž, návštevu cára Petra historici potvrdzujú a záznam o nej sa nachádza aj v denníku samotného cára. Iste, možno diskutovať, či bolo vhodné osadiť danú tabuľu v miestach dnešného prístavu, alebo v iných miestach, mám však pocit, že niektorým ľuďom by v Bratislave prekážala akákoľvek tabuľa s ruským textom.

Nepekný bol aj útok na pána A. Bencea (autor tabule) a jeho firmu Bence Profart, citujem: „Základný pocit autora týchto riadkov z webstránky je rozpačitý a vyvolal nástojčivú otázku, či je v názve Profart, zloženom z dvoch slov, prvé slovo štvor- alebo trojhláskové.” Teda autor sa pýta, či ide o „prof art“ alebo „pro fart“ (pre prd). Nad touto vulgárnosťou sa dá iba krútiť hlavou…

Autor sa nezabudol rozhorčiť ani nad ďalšími ruskými symbolmi v Bratislave, nad KHL a nad Slavínom. Útok na KHL považujem za úplne scestný, pretože sú to práve Bratislavčania, ktorí sa najviac tešia zo skvelého hokeja. Na Slovensku nevidieť veľa vynikajúcich športových akcií a KHL je druhou najlepšou hokejovou ligou sveta. Samozrejme, NHL je ešte lepšia a ak sa redakcii časopisu .týždeň podarí na Slovensko pritiahnuť NHL, budem sa iba tešiť a kritizovať tvrdenia kohokoľvek o „propagandistických symboloch“.

Pokiaľ ide o Slavín, tak M. Mojžiš kritizoval osvetlený Slavín ako „monument ruskej vojenskej sily“. Lenže keby to niekto chcel doviesť do dôsledkov, tak by mohol namietať, že na Slovensku je veľa „monumentov vojenskej sily“ tých, ktorí Slovensko v minulosti okupovali, napr. v podobe hradov a pevností…

Autor tiež nezabudol o Slavíne napísať: „Monument bol postavený v čase, keď už sa z osloboditeľov vykľuli importéri režimu rovnako zločinného, ako bol ten, od ktorého nás oslobodili.“ Hoci sovietske zločiny nepopieram, toto tvrdenie je mylné. Uvedomme si, že dnes oslavujeme dvadsaťpäť rokov od 17. novembra 1989, výročie tzv. nežnej revolúcie. A „nežná“ bola práve preto, lebo sovietske vojská nezasiahli a po roku 1989 sa stiahli z východnej Európy bez boja. Ich možnosti boli neporovnateľne väčšie než možnosti nacistov v roku 1945: nacistov bolo treba rozbiť až v Berlíne, zatiaľ čo Sovieti odišli sami v čase, keď mohli „stlačením jedného gombíka“ zničiť celý svet. Ako by asi dopadol svet, keby mal k dispozícii podobnú „Wunderwaffe“ v roku 1945 A. Hitler? Aj v tom je vidieť rozdiel medzi oboma režimami…

Musia Rusi vždy dostať slovo?

Veľmi podivným bol aj bol text J. Majchráka s názvom „Musia Rusi vždy dostať slovo?“ Autor kritizoval fakt, že licenčná rada sankcionovala RTVS za jej neobjektivitu v reportážach o Ukrajine. J. Majchrák sa pokúsil o analógiu s rokom 1968: Vytvoril fikciu, čo by sa stalo, keby redaktorka nemeckej ARD v roku 1968 „vo svojej reportáži z pražských ulíc totiž označila vpád armád Varšavskej zmluvy za inváziu a nepridala stanovisko Kremľa, že v žiadnom prípade nejde o agresiu…“ Nuž, keby redaktorka urobila iba to, že by označila vpád armád Varšavskej zmluvy za „inváziu“, tak by sa o neobjektivitu nejednalo. Ak by však redaktorka v tej fiktívnej reportáži začala napr. robiť analógie s 2. svetovou vojnou, už by už o neobjektivitu išlo.

A práve manipulácie podobného druhu predvádzala RTVS počas konfliktu na Ukrajine. RTVS z Ukrajiny neustále referovala z jednostranných zdrojov, robila pochybné analógie a manipulatívnym spôsobom zamlčovala dôležité fakty z druhej strany. Suverénne najhoršie v RTVS však boli „diskusie“ o Ukrajine. Ak v „diskusiách“ zaznieva len jeden názor, opakovaný troma alebo štyrmi hosťami z rovnakého spektra, a bez toho, aby dostali priestor iné názory, tak ide o nehoráznu manipuláciu. A tá sa v RTVS opakuje prakticky neustále. Práve pri výročí 17. novembra sa musíme pýtať, či tento jednostranný pohľad v RTVS je to, za čo sa štrngalo v roku 1989.

Autor si kládol otázku: „… či v záujme akýchsi formálnych pravidiel žurnalistiky má v každom spravodajskom materiáli z konfliktnej oblasti zaznieť aj stanovisko agresora…” Lenže tu nejde o „formálne pravidlá“, ale o to, že pluralita zdrojov je najlepším spôsobom hľadania pravdy. Predstava, že existuje nejaký zdroj, ktorý má monopol na pravdu, ničí akémukoľvek spravodajstvo. Je zrejmé, že v každom spravodajskom materiáli názor všetkých strán sporu zaznieť nemôže, avšak spravodajstvo ako celok by sa malo o túto pluralitu usilovať v čo najväčšom rozsahu. Je dôležité, aby boli v správach významne zastúpené a vyvážené rôzne zdroje. A toto sa v RTVS nedialo a nedeje.

Nuž a pokiaľ ide o priestor pre „agresora“, spomeňme si napr. na americkú agresiu v Iraku, ktorú autori časopisu .týždeň tak vehementne podporovali. Pamätáme sa, ako vtedy slovenské spravodajstvo poskytovalo práve pohľad agresora? Ako by sa v .týždni tvárili, keby v roku 2003 niekto vystúpil s požiadavkou, že uhol pohľadu amerického agresora zaznieť nemá?

Problém s jednostrannosťou médií v ukrajinskom konflikte však nie je len slovenský, ale pociťujú ho aj inde v Európe. To potvrdil aj P. Zajac vo svojom článku „Hádke v pohľade na Ruko sa nevyhla ani nemecká televízia“. A hoci autor tvrdil, že spravodajstvo nemeckých verejnoprávnych médií bolo „z pohľadu dnešného slobodného sveta“ poctivé a pravdivé, práve ostrosť kritiky, aká „nemá v dejinách ARD obdobu“, svedčí o niečom inom.

Ruské snahy o kultúrny únos Európy?

Na záver poviem len toľko: chápem, že pamätná tabuľa pre Petra Veľkého sa nemusí každému pozdávať, chápem, že celá ceremónia okolo odhalenia mohla pôsobiť nepresvedčivo a tiež chápem, že niekto nemá rád ruskú zahraničnú politiku či Rusko ako také. Avšak vytvárať dojem, že pamätná tabuľa pre Petra Veľkého v Bratislave predstavuje akýsi symbol pre ruské „dobýjanie cez kultúru“ alebo „únos Európy“ sa mi zdá nemiestne. Je to však veľmi dobrá výpoveď o tom, aké rozmery už dosiahla rusofóbia v slovenských médiách…