Pamätník veľkej leteckej tragédie a osudov vojakov

Počet zobrazení: 4280

Pri maďarskej obci Hejce, na vrcholci kopca Borsó, neďaleko slovensko-maďarských hraníc, len pár kilometrov od košického letiska, 19. januára 2006 havarovalo slovenské vojenské lietadlo AN-24, ktoré viezlo vojakov vracajúcich sa z misie v Kosove. Pri tejto tragédii zahynulo 42 ľudí. Táto udalosť traumatizovala spoločnosť, veď to bola jedna z najväčších katastrof, ktorá postihla Armádu Slovenskej republiky od čias samostatnosti.

Po havárii lietadla sa začalo dôkladné vyšetrovanie, ale, ako to už pri udalostiach takéhoto rozsahu a celospoločenskej závažnosti býva, vznikali okrem oficiálnych verzií vyšetrovateľov aj rôzne dohady a špekulácie: Prečo AN-24 nedoletel? Prečo lietadlo len zopár kilometrov od košického letiska havarovalo? Bola to chyba pilotov, zlý technický stav lietadla – ktoré, mimochodom, už zďaleka nevyhovovalo moderným štandardom –, boli to poveternostné podmienky, alebo len zhoda nešťastných náhod? Letecké havárie sú, žiaľ, pomerne častým javom a zakaždým vyvolávajú silné emócie. Občania Slovenskej republiky nie sú, našťastie, vystavení akútnym a globálnym nebezpečenstvám, preto podobné nehody vyvolávajú nielen množstvo otázok, ale aj legitímne diskusie o úlohe našej armády v rámci aliancie NATO a pri jej pomoci v krízových oblastiach sveta. Je to namieste o to väčšmi, že práve naša armáda si dlhodobo udržiava najväčšiu mieru dôveryhodnosti v spoločnosti. A takisto si treba klásť otázky: Kto sú tí odvážni muži a ženy, čo reálne riskujú svoje životy za bezpečnosť ľudí v ohrozenom svete? Aké majú plány, osudy, rodiny, čo ich motivovalo, aby išli do služieb armády a vedome riskovali životy?

an-24.jpgPavol Vitko: AN-24 nedoletel,
spolupracovníci Miroslav Minár a Jozef Žiak,
vydala Vojenská podporná nadácia 2016, 260 strán.

Pavol Vitko, ktorý ťažiskovo stál za procesom tvorby knihy a je aj jej zostavovateľom, je novinár, publicista a autor literatúry faktu, ktorý sa dlhodobo venuje problematike armády, bezpečnostnej situácii vo svete, vojnovým oblastiam a konfliktom. Či už v deväťdesiatych rokoch ako redaktor Pravdy, no najmä ako šéfredaktor mesačníka Obrana. Ako novinár bol viac ráz na miestach, ktoré sú vo vojnovom stave: Afganistan, Irak, Sýria, Sierra Leone, Eritrea, Balkán či Kaukaz. Pri písaní a zostavovaní knihy AN-24 nedoletel si zvolil premyslený kompozičný postup: využil svoje bohaté skúsenosti a zážitky, aby v prvej časti aj s kolegom Jozefom Žiakom prostredníctvom príbehov predstavili ľudí, ktorí boli v čase tragédie na palube lietadla. Sú to krátke životopisné medailóny, črty a charakteristiky, rozhovory a výstižné postrehy. Pred čitateľom defilujú zdanlivo jednoduché príbehy, ktoré však skrývajú nielen ľudské osudy, ale aj nečakané napätie (Rozbitá kávová šálka ako zlá predtucha, Viem, že tam hore si na synov hrdý, Alex! Posledný telefonát: V noci prídem domov, Manžel jej chystal róbu na ples, Keď číslo v mobile zostáva nezrušené, Posledná esemeska: Sedím v lietadle, hádam doletím a i.). Do tejto kompozície sú zahrnuté aj autentické denníky neskorších obetí havárie, ich spomienky na pôsobenie v misiách, ale najmä spomienky pozostalých členov rodiny, priateľov, spolubojovníkov. Náhle sa pred nami odhaľuje  náročný vojenský život, zodpovednosť k službe, k rodine, k armáde. Potreba a pocity ľudského šťastia, rodinného tepla, vzťahu k partnerom i k deťom, sa vyvažujú skúsenosťami a zážitkami z mnohých vojenských misií, nevyhnutnými rizikami pri armáde až dobrodružného charakteru. Takéto striedanie obrazov – osobné a profesionálne – vytvára plastický čitateľský dojem z prečítaného a ten sa stáva uveriteľný a presvedčivý. Pritom ani v jednom prípade neskĺzol Pavol Vitko a jeho kolegovia do lacnej sentimentality či povrchnosti; svoje črty a príbehy stavajú na autentických výpovediach. O to väčšmi, že zostavovateľ v lete 2005 so slovenskými vojakmi vyslanými do operácie KFOR v rámci rotácie č. 7 strávil v Kosove reportážny týždeň. S viacerými z nich sa stihol spriateliť a dohodli sa, že po ich návrate sa stretnú na Slovensku, hoci aj pri pohári vína. Od 19. januára 2016 však chodí len na ich hroby.

Vzácna je kapitola (má dve časti) s názvom Martin Farkaš: príbeh, svedectvo, posolstvo. Ako je známe, major  – v tom čas poručík – Martin Farkaš ako jediný z pasažierov prežil pád lietadla. Na prvý pohľad autor na úvodných stranách života tohto dôstojníka neopisuje nič výnimočné: osud absolventa, ktorý sa rozhodol pre Akadémiu ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši a vo funkcii poručíka  pomerne rýchlo začal pracovať ako náčelník finančnej služby vo viacerých posádkach. Až prišla ponuka nastúpiť ako „financmajster“ k slovenskej jednotke KFOR do Kosova. Na takomto mieste sa pre vybraných dôstojníkov a vojakov vyžaduje nielen čestnosť a svedomitosť, oddanosť armáde a vlasti, ale aj nemalá miera odvahy: je to predsa len riziková oblasť, kde prevláda etnické napätie a ešte v minulom desaťročí tam ozbrojené zrážky či konflikty neboli zriedkavosťou. Čitateľ má vďaka tomuto jedinečnému svedectvu možnosť nahliadnuť do života, režimu a zákulisia jednotky KFOR, ktorá pri udržiavaní mieru a pokoja, no aj pri ochrane srbskej menšiny, musela v Kosove čeliť rôznym bezpečnostným nástrahám. Bez pátosu a zveličovania sú takmer detailne opísané povinnosti slovenských členov KFOR, ich aktivity, ale aj každodenné – takpovediac – mimopracovné záujmy, teda činnosť po službe, vo voľnom čase. Nechýbajú ani opisy humorných situácií, ktoré sú dôsledkom nielen samotnej ľudskej podstaty vojakov, ich povahy a charakterov, ale sú aj akousi podvedomou reakciou na napätie, ktoré bolo takmer permanentne prítomné počas ich pôsobenia v misii. Skrátka – zasvätený autor a spoluautori čitateľovi autenticky sprostredkujú  vzácne svedectvo o málo známej, no o to dôležitejšej vrstve našej spoločnosti – o vojakoch, v tomto prípade pôsobiacich v zahraničnej misii.

Medzi prvou a druhou časťou spomienok Martina Farkaša sú kompozične aj faktograficky mimoriadne zaujímavé krátke profily každého z členov posádky, vrátane emotívnych odkazov pozostalých, ktoré trojica skúsených vojenských novinárov Pavol Vitko, Miroslav Minár a Jozef Žiak nazvala Pozdrav do Neba. V profiloch sa čitateľ zoznamuje s osobnou, aj profesionálnou dráhou členov jednotky KFOR, ktorí našli smrť v havarovanom lietadle. Krátka modlitbička či bolestný výdych ozajstný Pozdrav do Neba odkrýva hlboký smútok tých, ktorým tragédia zobrala najbližších; niekedy sa tieto „odkazy“ čítajú len s veľkým sebazaprením. Pritom ani v týchto pozdravoch necítiť pátos, len bytostný smútok vyjadrený jednoduchými slovami. A Pozdravy do Neba ilustrujú fotografie padlých – aj počas vojenskej služby, no aj s ich rodinami či pri ich záľubách.

Ako čítanie z dobrodružného románu pôsobí druhá časť výpovede Martina Farkaša, ktorý detailne a so všetkou hrôzou a beznádejou opisuje prvé chvíle po havárii. Ozaj mrazivé čítanie –  ako mrazivá noc (mínus 15 stupňov), keď lietadlo havarovalo. Pavol Vitko spracoval túto udalosť so všetkou dôslednosťou, vyhýbal sa nepodstatným detailom, no celok je taký presvedčivý, akoby písal scenár katastrofického filmu. Na rozdiel od vymyslených scenárov  tu nebolo treba nič vymýšľať, len verne, poctivo a so zmyslom pre fakty zachytiť okolnosti havárie. V tomto prípade predovšetkým do detailu prerozprávané, prostredníctvom zážitkov, pocitov a činov jediného priameho svedka – Martina Farkaša. Jeho rozprávanie presahuje v podstate až do roku 2015, Martin hovorí o svojom liečení, návrate do armády, rozvode i o šťastí v novom manželstve. V tejto súvislosti priam neuveriteľne vyznieva obvinenie jedného z „priateľov“ Martina Farkaša, že sa dal podplatiť, aby zamlčal niektoré okolnosti havárie... Vraj mal dostať „držhubné“.  Dôstojník potom veľmi krátko opisuje, ako túto situáciu vyriešil.  Tomu, kto ju šíril a kto sa predtým tváril ako priateľ, dal jednu po hube... Pri opise ťažkých situácií však prináša spomienky aj na svetlé dni a o tom, že je to „húžva“ chlap, ktorý sa musel a bol schopný vyrovnať s najstrašnejšou situáciou vo svojom živote, svedčí aj skutočnosť, že po Hejcoch už bol na ďalšej misii v Afganistane a teraz slúži v Bosne a Hercegovine.

Aj keď je kniha AN-24 nedoletel postavená predovšetkým na osudoch padlých, na príbehoch ich rodín a rozprávaní Martina Farkaša, autori sa na niekoľkých stranách venujú aj záverom vyšetrovacej komisie, ktorá skúmala príčiny havárie lietadla AN-24. Je zrejmé, že nie sú žičlivcami konšpirácií a neprezentujú rozmanité fámy a nepodložené tvrdenia. Šéfa vyšetrovacej komisie plukovníka Zdena Bielika, skúseného pilota, ktorý sa sám dva razy „pozrel smrti do očí“, keď sa musel katapultovať z bojového lietadla, spoluautor Miroslav Minár prezentuje ako statočného človeka, ktorý je sám osebe zárukou úsilia o objektívne vyšetrenie tragickej udalosti. Tu rozhodne treba spomenúť neobyčajne  vysokú mieru solidarity, obetavosti a empatie obyvateľov maďarskej obce Hejce, (ale aj, pochopiteľne, záchranárskych zložiek), ktorí boli prví na mieste havárie a vyvinuli maximálne úsilie, aby – v rámci danej situácie – pomohli pri identifikácii miesta nešťastia, a aj neskôr sa snažili pomáhať, ako to bolo možné. Je to nepochybne akt ľudskej spolupatričnosti, ktorá tentoraz doslova prekračuje hranice štátov a hranice národov.

Autori sa stotožňujú s úsudkom špecialistov z komisie, ktorá haváriu vyšetrovala: zverejňujú mená a názory odborníkov, ktorí dospeli k záveru, že za haváriu môže technický nedostatok – a síce, že lietadlo AN-24 nemalo výškomer –, ale aj subjektívny ľudský faktor, nedostatočná koncentrácia pilotov. Podrobná analýza priebehu letu, najmä v kritickej záverečnej fáze, je presvedčivá a vylučuje akékoľvek iné možnosti havárie.

Vysokú profesionalitu spracovania knižnej publikácie dokazuje aj vyše pol tisícky fotografií. Bohatá obrazová dokumentácia je nielen pri každom profile člena jednotky KFOR alebo posádky lietadla, ktorá zahynula pri havárii lietadla AN-24, ale aj vo všetkých ďalších kapitolách, čo len zvýrazňuje dôveryhodnosť diela. Pavol Vitko ako zostavovateľ pri tvorbe knihy využil aj ilustrácie od autora, ktorý je známy skôr ako kazateľ – od Daniela Pastirčáka. Každú z deviatich kapitol uvádzajú verše, najčastejšie sú to pôsobivé úryvky  zo zbierky Pavučina bytia od Jozefa Leikerta, ktoré umocňujú celkovú emotívnu rovinu tejto knihy.

Kniha tohto typu literatúry faktu a tejto kvality je na slovenskom knižnom trhu – napriek   bohatej ponuke domácej i zahraničnej produkcie – predsa len výnimočná. Je a bude pamätníkom veľkej leteckej tragédie, pamätníkom osudov vojakov, ktorí reprezentovali našu krajinu, svojou službou udržiavali mier a napĺňali európske civilizačné hodnoty. Kniha je aj vyjadrením úcty ich rodinám. A pravdaže, je aj vysvedčením vysokej profesionality autora a spoluautorov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984