Perspektívy pre svetovú revolúciu

Počet zobrazení: 3583

imt.jpgÚryvok z textu dokumentu IMT,
Medzinárodnej marxistickej tendencie
analyzujúceho svetovú politickú situáciu.  



Koncentrovaná ekonomika

Po celé jedno historické obdobie vo vyspelých kapitalistických štátoch sa zdalo, že kapitalizmus „napĺňal očakávania“. Generácia, ktorá žila v USA a Európe počas desaťročí po druhej svetovej vojne, si užívala benefity bezprecedentného ekonomického rastu: plnú zamestnanosť, rastúci životný štandard a reformy.

Bolo to klasické obdobie európskeho reformizmu. Kapitalisti si reformy mohli dovoliť  na základe expandujúceho hospodárstva a vysokých ziskov. To však už dnes neplatí. Súčasný program buržoázie je úplné odstránenie sociálneho štátu a prinútenie nezamestnaných pracovať za akúkoľvek mzdu, ktorú im zamestnávateľ ponúkne. To znamená návrat do čias Marxa a Dickensa. Iba sila organizovanej práce bráni úplnému naplneniu tejto sociálnej kontrarevolúcie.

Budúcnosť ponúka perspektívu roky trvajúcich škrtov, šetrenia a klesajúcej životnej úrovne. Je to recept pre nárast triedneho zápasu. Buržoázia žiada likvidáciu dlhov, vyrovnaný rozpočet a zastavenie „plytvania“ v sociálnych výdavkoch (na školstvo, nemocnice, dôchodky), samozrejme, s výnimkou zlyhávajúcich bánk. Argumentujú tým, že v „krátkodobom horizonte“ to síce povedie k vážnym hospodárskym poklesom a s tým aj životnej úrovne, ale z dlhodobej perspektívy sa akýmsi magickým pričinením vytvorí základ pre „udržateľné oživenie a obnovu“. Na to raz starý Keynes povedal: „Z dlhodobej perspektívy sme všetci mŕtvi“.

Situácia je taká prekérna, že čokoľvek môže spustiť ťažkú krízu, platí to o ekonomike, ale aj o spoločnosti ako celku. Pred buržoáziou otázka stojí: Ako vládnuť v týchto kritických časoch? Mnohé európske krajiny sú v slepej uličke nestabilných koalícií a krehkej parlamentnej väčšiny. Inštitúcie buržoáznej parlamentnej demokracie sú skúšane do krajnosti. 

Trend znižujúcej sa volebnej účasti je fenomén indikujúci rastúcu nespokojnosť so všetkými existujúcimi politickými stranami. Ťažko to niekoho prekvapí vzhľadom na počínanie lídrov práce. Dokonca aj keď sú v opozícii sociálni demokrati podporujú všeobecnú politiku škrtov. Jasne to vidíme na príklade švédskej SDP, britskej Labour Party, nemeckej SPD, španielskej PSOE a gréckeho Pasoku. To je dôvod, ktorý spôsobuje náladu sklamania a apatie.

V Nemecku vyhrala voľby Merkelová, ale na získanie parlamentnej väčšiny potrebovala SPD a vytvorila vládu „veľkej koalície“. 40 percent elektorátu nie je reprezentovaných žiadnou stranou v parlamente. Vo viacerých európskych štátoch vidíme vznikať nové strany: Zelení (Švédsko), populisti na Islande a v Taliansku (Beppe Grillo), pirátske strany (Nemecko, Švédsko, Island), extrémne pravicové strany (Grécko, Švédsko, Nórsko, Francúzsko) a tiež britská anti-EÚ UKIP. Svedčí to o prebiehajúcom kvase v spoločnosti, hlbokej nespokojnosti a frustrácii z existujúceho politického poriadku.

V Európe sa inštitúcie buržoáznej demokracie čoraz väčšmi diskreditujú, najmä v štátoch najviac zasiahnutých krízou. Starý zabehnutý systém dvoch politických strán (pravica verzus sociálna demokracia) je v kríze. Z tejto nespokojnosti sčasti ťažia strany naľavo od sociálnej demokracie, ako sme svedkami v prípade gréckej strany Syriza, IU a francúzskej FdG. V Taliansku je to Grillovo „5-hviezdičkové hnutie“ (zmätené maloburžoázne protestné hnutie), ktoré dočasne vyplnilo politický priestor.

Napriek okolnostiam tieto strany neponúkajú skutočné alternatívy z krízy kapitalizmu, a preto ani nerastú tak rýchlo, ako by mohli, keby aspoň čiastočne reflektovali hnev v spoločnosti. Ak sa nespokojnosti más nedostane odozva ani v týchto reformistických stranách, odzrkadlí sa to na voličskej neúčasti a množstve neplatných hlasov.

V Španielsku dve najsilnejšie strany PP a PSOE vo voľbách v roku 2008 spolu získali 83 percent hlasov za účasti 75 percent oprávnených voličov. Dnes im prieskumy verejnej mienky predpovedajú sotva 50 percent za oveľa nižšej účasti (okolo 50 percent opýtaných sa vyjadrilo, že buď nepôjdu voliť vôbec, vhodia neplatný hlasovací lístok, alebo nevedia koho voliť) – sú to rekordné čísla.

V Portugalsku je situácia podobná. Volebná účasť v nedávnych komunálnych voľbách sa znížila o 550 000, počet neplatných hlasov sa zdvojnásobil. Vládnuca pravicová koalícia prišla o 600 000 voličov, opozičná sociálnodemokratická PS stratila 270 000 hlasov, komunisti získali sotva 13 000 hlasov a ľavicová BE stratila 45 000 hlasov.

Masové organizácie

Centrálny problém je v ich vedení. Lídri práce v politických stranách ako aj v odboroch žijú v minulosti. Nepochopili povahu súčasnej krízy a snívajú o možnosti návratu do „starých dobrých čias“. Sú konštitučne nespôsobilí odtrhnúť sa od buržoázie a viesť skutočný zápas čo i len za obranu historických výdobytkov a ešte menej zviesť boj za zlepšovanie životných podmienok.

Zväčšuje sa kontrast medzi pálčivým hnevom pracujúcej triedy a bezradnou pasivitou ich vodcov. Masové organizácie sú vo svojej väčšine málo aktívne a na lídrov nie je vyvíjaný žiadny reálny tlak, ktorý by im zabránil v ešte väčšom odklone doprava. Taký je všeobecný trend posledného obdobia. Degenerácia lídrov dosiahla bezprecedentné hĺbky. Je šokujúcim faktom, že organizácie stvorené pracujúcou triedou na premenu spoločnosti, boli transformované na prekážku stojacu v ceste sociálnych zmien.

Je historickou rolou sociálnej demokracie demoralizovať pracujúcich a postrčiť strednú vrstvu na stranu reakcie. Potom, ako už dávno opustila akékoľvek predstieranie boja za socializmus, adresuje svoje prejavy bankárom a kapitalistom, pričom si osvojila „umiernený“ a „vážený“ tón. Presviedča vládnucu triedu, že oni sú vhodnými kandidátmi na vysoké štátne funkcie. Aby sa buržoázii preukázali, že sú spoľahliví štátnici/štátničky, sú v presadzovaní škrtov a kontra reforiem (vždy prezentovaných ako „reformy“) ešte nekompromisnejší ako konzervatívci.

Ľavicoví reformisti – ktorí dominovali v európskych socialistických stranách v 70. rokoch – sú dnes iba tieňom niekdajšej sily. Opustením pevnej ideologickej a teoretickej základne sa len mizerne vlečú za pravicou. Pravica je sebaistejšia, lebo cíti podporu zo strany veľkého biznisu. Naproti tomu ľavičiari absolútne nedôverujú ani pracujúcej triede a ani sebe samým. Ľavicoví reformisti v odboroch nie sú o nič lepší ako ich ľavicoví kolegovia v politike. Nesú zodpovednosť za zlyhania v elementárnej konzistentnosti zápasu za obranu miezd, pracovných podmienok a odborových práv.

Veľa „ľavicových“ vlád padlo po tom, ako zaviedli škrty: španielska, islandská, nórska, grécka a o niečo skôr talianska. Iné zažili kolaps preferencií a v ďalších voľbách pravdepodobne utrpia porážku (Dánsko, Francúzsko, Írsko). Írska Labour party mala v prieskumoch vysoké čísla predtým, ako vstúpila do buržoáznej koalície, ktorá zaviedla rozpočtové škrty. Jej podpora sa prepadla z 24 percent na 4 percentá.

Grécka Socialistická strana Pasok, ktorá mávala masovú základňu a vo voľbách okolo 50 %, zažila kolaps vo svojom elektoráte po tom, ako implementovala politiku diktovanú vládnucou triedou a EÚ. Následne prišla Papademova „národná“ vláda a potom koalícia s pravicovým Samarasom. Ale najdôležitejším faktorom je rapídny rast strany Syriza, ktorá pôvodne mala problém získať 4 % a v jednom momente dosiahla v prieskumoch verejnej mienky až 30 %.

V istom štádiu však aj tie najzdegenerovanejšie masové organizácie začnú nevyhnutne reagovať na tlak más. V nadchádzajúcom období nastanú náhle zmeny verejnej mienky raz doľava – raz doprava. Musíme byť na to pripravení a vedieť vysvetliť pravé dôvody. Na ceste hľadania východísk z krízy masy otestujú a vyradia jednu stranu či lídra za druhým. Spoločnou črtou ostáva odmietnutie kohokoľvek, kto za svojho vládnutia zaviedol program rozpočtových škrtov.

V Británii sa objavujú náznaky, že tlak zospodu (predovšetkým odborov), Milibanda (líder Labour party) núti vzďaľovať sa od toriov (konzervatívna strana) a liberálov. Hoci veľmi bojazlivo, Miliband predsa reflektuje rastúci hnev verejnosti voči biznisu a bankám. V momente, keď sa reformistickí lídri dostanú k moci, budú vystavení enormnému tlaku z oboch strán – vládnucej triedy a más. Budú vtiahnutí medzi dva mlynské kamene. Nastane štiepenie smerom doprava aj doľava. Za istých okolností  to môže stranu úplne zničiť (PRC v Taliansku a pravdepodobne Pasok v Grécku). V každom prípade sa vystavia kríze.

S prehlbujúcou sa krízou sa v masových stranách pracujúcich a odboroch začnú  kryštalizovať ľavicové tendencie. Marxistická tendencia musí pozorne sledovať vnútorný život masových organizácií a usilovať sa osloviť a získať ľavicovo sa orientujúcich pracujúcich a mládež, hľadajúcich alternatívy.

Každopádne naša schopnosť v budúcnosti efektívne intervenovať závisí od dnešnej úspešnosti utvárania marxistickej orientácie. Určite nie je to isté intervenovať v masových organizáciách s 20 kádrami alebo 500 či 1 000. Kvalita sa musí premietnuť do kvantity, aby následne táto kvantita bola premenená na vyššiu kvalitatívnu úroveň. Na to, aby sa masy pohli, je nevyhnutné mať vplyv a tým môže byť jedine silná a početná marxistická tendencia.

Odbory

Odbory sú najzákladnejšími triednymi organizáciami. V čase krízy pracujúci cítia ich potrebnosť viac ako v „normálnych“ časoch. V priemysle sme boli svedkami radikálnych zápasov a konfliktov a vždy, keď sa odboroví predáci postavili za štrajk, pracujúci odpovedali silnou podporou. Problém nastáva, keď odboroví lídri musia čeliť kríze kapitalizmu, vtedy sú kompletne bezradní, nemajú predstavu o alternatíve (okrem určitej formy keynesianskych stimulov).

Neustále útoky na verejné zdravotníctvo, školský systém, rastúca epidémia nezamestnanosti (najmä mladých), škandalózne násilné vysťahovávanie a odnímanie domov – pritom obrovské množstvo bytov je prázdnych. Rastúci počet ľudí žije na ulici, z ktorých si mnohí o sebe mysleli, že patrili k „strednej triede“, a dnes sú pod hranicou biedy.

Prvé štádium radikalizácie más prichádza vo forme štrajkov, generálnych štrajkov a masových demonštrácií. To všetko sme videli v Grécku, Španielsku či Portugalsku. Vzhľadom na hĺbku krízy tieto akcie samé osebe nedokážu zastaviť ďalšie útoky na životnú úroveň.

Aj v Belgicku, kde militantné akcie hasičov a železničiarov prinútili vládu ustúpiť, sú to iba dočasné víťazstvá. Čo vláda dá ľavou rukou, pravou vezme späť. V Grécku bolo takmer tridsať generálnych štrajkov, napriek tomu vláda pokračuje v ekonomicko-sociálnych atakoch.

Za týchto podmienok nie je prekvapením, že mnoho pracujúcich spochybňuje zmysel 24-hodinových izolovaných generálnych štrajkov bez uceleného plánu na strane odborových lídrov. V skutočnosti ich využívajú na uvoľnenie pretlaku nespokojnosti v spoločnosti. Zbraň jednodňového generálneho štrajku sa v Grécku stala kontraproduktívnou. Volanie po takýchto akciách sa stretáva so skepsou medzi pracujúcimi, ktorí chápu, že potrebný je radikálnejší postup. V gréckom prípade si to vyžaduje absolútny politický generálny štrajk z cieľom zosadenia vlády.

Pracujúci postupnou skúsenosťou prichádzajú k poznaniu, že sú nevyhnutné radikálnejšie prostriedky. Postupne prichádzajú k revolučným záverom. Trockij vysvetlil opodstatnenosť tranzitívnych požiadaviek ako prostriedok na pozdvihnutie povedomia pracujúcich na nevyhnutnú úroveň. Zároveň však zdôraznil, že v situácii hlbokej krízy sú také požiadavky nepostačujúce:

„Sú to iba prvé potrebné kroky na ochranu pracujúcich pred hladom a fašistickými nožmi. Ide o urgentné a nevyhnutné prostriedky sebaobrany. Samé o sebe však problém nevyriešia. Hlavnou úlohou je vydláždiť cestu k lepšiemu ekonomickému systému, k spravodlivejšiemu, racionálnejšiemu a dôstojnejšiemu užívaniu produktívnych kapacít v záujme všetkých ľudí.

Toho nemôže byť dosiahnuté bežnými, „normálnymi“, rutinnými odborárskymi metódami. Nemôžeš s tým nesúhlasiť, lebo v podmienkach kapitalistického úpadku sa izolované odbory ukážu ako neschopné zastaviť už aj zhoršovanie pracovných podmienok. Rozhodnejšie a hĺbkové metódy sú potrebné. Buržoázia vlastniaca produktívne prostriedky a disponujúca štátnou mocou, priviedla celé hospodárstvo do stavu totálneho a beznádejného rozvratu. Je nevyhnutné vyhlásiť bankrot buržoázie a previesť hospodárstvo do čerstvých a poctivých rúk - do rúk samotných pracujúcich." (Trockij: Discussion with a CIO organiser, 29. September 1938)

Situácia a rola mladých

Jednou z hlavných čŕt súčasnej krízy je neustála vysoká nezamestnanosť a podzamestnanosť, hlavne medzi mladými ľuďmi. Toto nie je rezervná armáda nezamestnaných, o ktorých hovoril Marx. Ide o permanentnú štrukturálnu nezamestnanosť, ktorá zožiera a rozkladá spoločnosť zvnútra.

Nezamestnanosť má najhoršie dôsledky práve na mládež, ktorá musí niesť najťažšie bremeno kapitalistickej krízy. Sny a ašpirácie mladých narážajú na nepreniknuteľnú bariéru. Je to o to netolerovateľnejšie, keď stále viac nezamestnaných má vysoké vzdelanie. Takto vzniká veľmi výbušná a nestabilná zmes.

Súčasná generácia mladých ľudí je prvou, ktorá nemôže očakávať, že jej životný štandard bude vyšší ako ich rodičov. Ich budúcnosť im bola ukradnutá. Celá jedna mladá generácia je obetovaná na oltár kapitalizmu.

Medzi Brazíliou a Tureckom sú, samozrejme, mnohé rozdiely, ale tiež veľa spoločných čŕt, ktoré vyprovokovali nepokoje. Tie isté spoločné znaky budú zdrojom podobných protestov niekde inde. Dôležitým faktorom je nezamestnanosť mladých.

Tento fenomén nie je vlastný len štátom Latinskej Ameriky, Stredného východu a Ázie. Nezamestnanosť a chudoba je explozívna kombinácia v ktorejkoľvek krajine. Nezamestnanosť mládeže bola významnou príčinou tzv. arabskej jari. Vysoká nezamestnanosť mladých v Európe môže mať podobný radikalizujúci efekt. Nakoniec, radikalizácia mládeže v takej alebo onakej forme je v celej Európe už všeobecným fenoménom.

V Británii prebehla medzi študentmi vlna radikalizácie a vzápätí nasledovala explózia búrlivých nepokojov nezamestnanej mládeže vo všetkých veľkých mestách, ktoré otriasli establišmentom.

Veľkému hnutiu pracujúcej triedy v Grécku predchádzalo masívne študentské hnutie. V Španielsku a USA boli hnutia Indignados a Occupy, pozostávajúce v prevažnej miere z mládeže. Tak isto existujú ďalšie historické precedensy. Ruskej revolúcii v roku 1905 predchádzali študentské demonštrácie v rokoch 1900 a 1901.

Májové dni 1968 vo Francúzsku boli podnietené brutálnym policajným zásahom proti študentským demonštráciám.

Za každú cenu musíme nájsť cestu k revolučnej mládeži, poskytnúť jej intuitívnej túžbe bojovať proti nespravodlivosti, útlaku a za lepší svet uvedomelú a organizovanú podobu. Úspech alebo zlyhanie marxistických tendencií do veľkej miery závisí od našej schopnosti dosiahnuť tento cieľ.

Preložil Dušan Krnáč

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Ladislav Hohoš
#1
Ladislav Hohoš
16. apríl 2014, 08:21

Nechcem zaujímať stanovisko k otázke permanentnej revolúcie, to si vyžaduje náročný teoretický rozbor, obmedzím sa na konštatovanie, že v súčasnosti nevidím východisko v likvidácii kapitalizmu násilnými diktátorskými metódami. Chcem upozorniť na jednu tézu Z.Brzezinského v jeho najnovšej knihe „Strategic Vision – America and the Crisis of Global Power“ (2012). Poukazuje na politické prebudenie, ktoré sa odohráva medzi súčasnou mladou generáciou v dôsledku internetu a mobilnej komunikácie. To má za následok, že dospievajúci sa oslobodzujú od často obmedzujúcej lokálnej politickej reality, ako príklad uvádza revolty v severnej Afrike a na strednom východe v roku 2011. Doslovne napísal:       „ Milióny univerzitných študentov sa tak v súčasnom svete prevažne stávajú ekvivalentom Marxovho chápania «proletariátu»: netrpezliví rozhnevaní predtým roľníci pracujúci na počiatku priemyselnej éry, náchylní na ideologickú agitáciu a revolučnú mobilizáciu.“ (s. 31)

Obrázok používateľa Dušan Krnáč
#2
Dušan Krnáč
19. apríl 2014, 18:00

Neveríte na likvidáciu kapitalizmu násilnými diktátorskými metódami. A veríte na násilné diktátorské metódy kapitalizmu každodenne uplatňované na obrovskej väčšine populácie tejto a ostatných krajín? 

Verím, že áno, lebo sú každodennou realitou našich súkromných životov. 

Ja verím v demokratickú socialistickú revolúciu, ktorá nastolí ekonomickú demokraciu a podriadi ekonomické záujmy kapitálu ekonomicko-spoločenským záujmom väčšiny. 

Je demokratické a legitímne presadzovať víťazný program revolúcie, keď sa raz väčšina rozhodla ju podporiť a ak v takom programe je ekonomická demokracia. 

V takom prípade je povinnosťou lídrov revolúcie to naplniť a vyvlastniť strategický kapitál (banky, strategické podniky) a odovzdať väčšinu hospodárstva do rúk tých čo v tých podnikoch pracujú a komunitám, ktorých život je previazaný s chodom podniku. Niekto si to môže nazývať diktatúrou - budú to však len tí čo benefitovali s diktatúry kapitalistickej. Pre mňa je podstatné, či ide o sociálno-ekonomický program so silnou podporou väčšiny pracujúcich. A že je nepriateľský voči parazitujúcemu kapitálu, ktorý kričí „DIKTATÚRA“ ?  O to predsa ide! 

Všetci potrebujeme viac takej diktatúry, diktatúry skutočnej demokracie, ktorá sa nenechá kúpiť, ktorá nezradí pracujúcich!

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984