Reklama
Reklama

Podobnosť čisto náhodná?

Počet zobrazení: 3368

Istý novinár nešetril vládu, britkým perom a vytrvalo upozorňoval na neprávosti, ktoré páchala na občanoch. A nezľakol sa ani cudzincov s tou najhoršou povesťou. A cudzí lotri mu to neodpustili. Do popravy však stihol napísať knihu, ktorá po jeho smrti vychádzala v nových a nových vydaniach, doma aj v zahraničí. Najväčšieho medzinárodného uznania sa mu dostalo v podobe Ceny Svetovej rady mieru in memoriam, ale poctami ho zahrnula aj domovina. Meno brilantného a statočného publicistu niesla najprestížnejšia novinárska súťaž, čitateľské odznaky s jeho menom pripínali hltačom kníh a aktívnym besedníkom o prečítaných dielach, vyšlo o ňom množstvo článkov i publikácií, jeho život a dielo približovali nespočetné rozhlasové a televízne relácie, bol celebritou, pardon, hviezdou každoročných osláv Dňa tlače, nakrútili hraný film o jeho tragickom konci, ale aj o jeho detstve, pomenovali po ňom jeden z najväčších parkov kultúry a oddychu v našich končinách, ulice, námestia, banské šachty...

No ako stúpal na mramorový piedestál a bronzovatel, začal sa nám pionierom či zväzákom akosi vzďaľovať a vytrácal sa aj spomedzi vzorov mladých novinárov. Horlivci sa ho snažili oživovať, ale busta sa už chlapčensky neusmiala. Dlhé roky som sa pohyboval v televíznej branži, preto viem, že Zlatý krokodíl bol Zlatý krokodíl, ale úspech v novinárskej súťaži s hrdinovým menom prinášal iné body do kádrového profilu, potvrdzoval, že ocenený stojí na správnej strane barikády. A to je to, čo môže spojiť osud Júliusa Fučíka s osudom Jána Kuciaka, úsilie všemožne napĺňať a šíriť odkaz národného mučeníka.

j.kuciak-a.jpg  Foto: Emil Polák

Začína sa to vždy nevinne a prirodzene: šokom, ľudským dojatím, rozhorčením nad zmareným životom a úprimným súcitom s pozostalými. No niektorým plačkám, ktoré sa s nárekom predrali dopredu, začali spod smútočných šiat presvitať stranícke tričká. A medzi vzlykmi nad otvoreným hrobom volali po predčasných voľbách, odmietli prezidentom podsúvanú  úradnícku vládu, dojednávali povolebnú spoluprácu, rozdeľovali ministerské kreslá a možno aj hovorcovské posty verným mediálnym spolubojovníkom. Až sa človek čudoval, že hrobár neschytil lopatu a nepohnal z cintorína rušiteľov obradu!

Najväčšieho medzinárodného uznania sa Jánovi dostalo v podobe Stáže Jána Kuciaka pre začínajúcich novinárov v Európskom parlamente, ale poctami ho zahŕňa aj domovina. Jeho meno a meno jeho partnerky je už povinným cvikom každého krasorečnenia pred kamerami, mnohí si pripli odznaky Všetci za Jána, aby vyjavili, že stoja na tej správnej strane barikády, tí slušní umelci usporadúvajú koncerty na jeho počesť, stal sa vzorom pre budúcich novinárov, v dome, v ktorom sa odohrala tragédia, zriadia múzeum Jána Kuciaka, kam budú učitelia vodiť ošatkovaných skautov, a ktovie, koľko škôl či ulíc ponesie jeho meno. K odkazu J. Kuciaka sa neochvejne hlásia aj politici vrátane prezidenta, lebo sa akosi nepatrí ustavične pripomínať vlastnú brilantnosť a statočnosť...

Nie, neobávam sa, že Ján Kuciak skončí ako bronzová busta. Obávam sa, že v časoch trhovej ekonomiky je pre strany výhodnejší ako maskot, ktorého fotografiu alebo figúrku môžu ponúkať na každom volebnom jarmoku. Možno čakať niečo iné od politikov, keď nedokázali spokornieť ani pred majestátom smrti? Nie je aj toto prejav extrémizmu (extravagancie, výstrednosti, krajnosti)?  

Tak si už len povzdychnime s J. Fučíkom: „Ľudia, bdejte!“

Priemer: 4.8 (56 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama